Tak a som späť v Bratislave. Už by mi to všetko bolo aj smiešne keby sa ma to netýkalo.
Vranov nad Dyjí bol čistý fail. Moj sen o dvoch mesiacoch kludu a pokoja, kedy som nemala riešiť nič zo svojich životných problémov sa začal rozplývať hneď druhý deň po našom príchode.
Ono vydesili sme sa už pri ubytovávaní, pretože sme nebývali v tom "penzióne" čo bol na fotkách ale trošku ďalej a hneď sme sa dozvedeli, že nebývame samé ale ešte s jednou holkou. To by samozrejme nebol až taký problém. Väčší problém bol, že tam nebola wifina, čo by sa tiež ešte dalo riešiť, ale najhoršie bolo asi to, že to tam bolo komplet prechrobákované, celé noci nás niečo kúsalo a lozilo po nás ( a to snaď ani nemusím hovoriť, že triezve sme sa ani neodvážili ísť spať).
Hneď prvý večer sa nám podarilo "zlomiť" našu postel. Slovo zlomiť je preto v úvodzovkách lebo ona už vlastne komplet celá dolámaná bola len držala zaháknutá v takej ako keby skrinke, ktorú sme sa my snažili trošku odsunúť pretože tam bola zástrčka ktorú sme potrebovali. No a jak som ja tu skrinku tlačila od steny a Lifka na druhom konci ťahala, tak zrazu postel(na ktorej som ja v tom momente samozrejme musela byť) spadla na zem. Problém bol v tom že Lifke sa kúsok podaril odtiahnuť ale tá strana ktorú som ja tlačila ostala na tom istom mieste, preto ta postel vypadla. Každopádne lepšie ako keby sa to stalo počas spánku, že jo?
V tú noc u nás na izbe nakoniec spal ešte taký malý 15 ročný chlapec, čo bolo stále v poriadku lebo sme mali 4 postele ( my sme spali na dvojitej). Ďalšiu noc nás tam už ale bolo šesť. Problém bol aj v tom, že otváranie okien bolo v podstate tabu, pretože tam buď bola v noci zima alebo tam lietalo ešte viac háveďe.
Ďalším vtipným bodom nášho ubytovania bolo svetlo. Na celú izbu sme mali len jedno, také slabé maličké, ešte k tomu schované za skriňou. Velké na strope nefungovalo. Teda to sme si aspoň mysleli. Jedno ráno som sa totiž zobudila a ono svietilo. Pritom my sme na izbu prišli posledné a rozhodne bola tma tak som nechápala, že čo sa stalo. Nakoniec sme prišli na to, že ono to svetlo funguje, len mu trvá tri hodiny kým sa zapne :D . Takže zažnete svetlo a možte ist na pivo alebo hocikam, kým sa vám zažne.
No a potom tu bol záchod a sprcha. Všetko v jednej miestnosti bez klúča. Zámerne si všimnite že nespomínam umývadlo, pretože to tam nebolo. Nebol tam dokonca ani toaletný papier. Ako bolo by fajn keby nám niekto aspoň povedal, nech si nejaký doneseme, lebo tam není, ale nikto nám nič také nepovedal.
A tak sme sa pre neho trepali 25 km do Znojma. Rovnako ako napríklad pre také základy ako jedlo. Lebo áno mohli sme jesť v okolitých reštikách ale už aj bez toho sme míňali zbytočné peniaze. /Problém ale bol, že sme nemali ani chladničku, rýchlovarnú konvicu alebo čokolvek aby sme si mohli niečo navariť alebo uchovať na dlhšiu dobu.
A teraz prejdem k samotnej práci. Museli sme nasilu prísť 3.7. aj keď nám to ani jednej nevyhovovalo, pretože tam malo byť neskutočne veľa ľudí a strašne nás potrebovali.
Prišli sme teda v piatok na obed do práce a postavili nás do dvoch stánkov mimo reštiky, kde sme mali čapovať pivo.
Za 6 hodín sme načapovali dohromady v oboch stánkoch 5 pív(z toho jedno som vypila ja) a 6 malinoviek ( z toho 3 zamestnancom). Potom nás poslali "domov¨" že to nemá zmysel.
Na druhý deň sme prišlo o rovnakom čase, postavili sme sa do stánkov a poslali nás preč po desiatich minútach. Tak strašne vela ludí tam bolo. Vtedy sme išli do toho Znojma. Mimochodom aj to sme išli tak, že 4 kilometre pešo na autobus a potom sme na ten autobus čakali hodinu a pol. S kocovinou, bez vody a aj bez peňazí, pretože sme potrebovali aj bankomat ktorý bol najbližší tiež až v Znojme.
Na tretí deň nám už stánky zrušili úplne a išli sme za bar.
Musím ešte spomenúť, že sme vlastne narazili na jeden problém hneď v prvý deň a to taký, že jak sme došli tak nám naša 21 ročná tupá "šéfová", s ktorou sme predtým mimochodom komunikovali a nič nám nepovedala o ničom, oznámila, že sa musíme ísť prezliecť do riflových šortiek. Na čo sme obe opáčili že nemáme, a ona nám povedala, že si ich budeme musieť kúpiť. To víš, že jo. Tak sme si išli dať iné šortky ale a som sa jej snažila vysvetliť, že tým pádom si ja budem musieť dať pančuchy lebo, že nemienim vystavovať na obdiv svoje vorvanie stehná. Hádala sa so mnou, povedala, že si ich nemožem dať, ale proste tak sa výjsť na verejnosť nedalo. A tak som si ich dala a aj tak to može byť všetkým jedno keď tam nejsú ludia a aj keby určite sa mi budu radšej kukať na pančuchy než na nechutné stehná.
Po niekoľkých hodinách nudy za barom (a roznych záchvatov poctivo prehĺtaného hnevu z mojej strany) nás opäť poslali domov, lebo tam nebolo čo robiť. Ďalšia vtipná vec bola, že v ten deň už nikde v našom okolí nemali cigarety. Najbližšie sme mohli ísť buď na pláž, ktorá síce bola naozaj blízko ale museli by sme si za vstup tam zaplatiť 40 korún. Druhá možnosť bola benzínka, zas skoro 4 kiláky pešo. No proste raj na Zemi, co vám budem hovoriť.
V pondelok mala Lifka voľno a robila som už len ja. Predtým sme si povedali, že tomu dáme víkend a keď sa nič nezmení, pojdeme preč. A ako ste si mohli prečítať nezmenilo sa.
Ľudia neboli, "šéfová" bola stále väčšia piča a furt sme dokopy nič nevedeli. Minuli sme tri krát viac peňazí než sme zarobili a proste celé zle. Vtipné bolo aj to, keď sme sa po troch dňoch omylom dozvedeli, že slúbené ubytovanie a strava zadarmo bol čistý ojeb, lebo za ten náš úžasný príbytok sa sťahovalo 200kč týždenne z výplaty a jedlo (jedno) 60 kč na deň a to tam nemali nič pre vegetariánov. Teda ja síce nejsom ale nechcela som tam jesť mäso, lebo predtým som išla cez kuchyňu a akurát tam riešili nejaké pokazené.
Tak sme dostali šalát čo sa normálne dáva ako príloha a potom v pondelok som ja mala smažák, čo síce nemusím a už vobec ne v lete ale tak aspoň sa to dalo jesť.
Každopádne zase hromada hodín strateného života, pretože tam nikto nebol. Roboty tam bolo asi tolko, že by som to všetko zvládla ako obsluha, barman a možno dokonca aj v kuchyni, úplne sama.
Preto pre nás prišiel kamarát autom a my sme sa zbalili a bez toho aby sme komukoľvek čokolvek povedali (čiže oko za oko, zub za zub) sme odtiaĺ zdrhli jak židia z koncentračného tábora.
Odviezol nás do Bratislavy(dorazili sme okolo pol jedenástej) a hneď na druhý deň ráno som ja utekala do Prahy, lebo som predtým vyhrala koncert na moje najmilovanejšie kapely Metallicu a Alice in chains!
K tomu sa tiež ešte asi vyjadrím potom.
Každopádne v Prahe som bola do pondelka. Nemohla som ostať pretože ono sa všetko tak nejak skomplikovalo. Aj preto mala byť táto letná brigáda takým medzníkom, že do seba všetko krásne zapadlo.
Kamarát z Prahy sa totiž na čas presťahoval ku kamoške. U nich dvoch som vlastne na striedačku zvykla prebývať, ale v garzónke by sme spolu traja asi nemohli byť. Teda aj mohli ale kamoškin jazvečík by nás všetkých zakilloval. No takže som ZASE po miliónte skončila v Bratislave, doma bez jedinej koruny a poviem vám, že niekedy sa už aj zamýšlam nad tým, či by nebolo najlepšie to všetko vzdať. Nejsom ten typ, ale tak možte tieto patálie sledovať už pekných pár rokov a tiež tipujem, že vás to už nebaví... A to si ešte predstavte, že to žijete.
Proste nejaká divná priestorová slučka alebo neviem čo.
Najhoršie na tom je, že ja už v tomto byte naozaj nedokážem byť. Keď mám ísť domov začína ma boleť žalúdok, som nervná a zrelá na samovraždu. Žijem tu s troma ľudmi, z ktorých každý jeden je naozaj bez akéhokoľvek prifarbovania prípad pre psychiatra. A čo ma desí najviac zo všetkého, nakoniec to budem len ja kto u psychiatra skončí. Len kvoli nim. Som absolútne zúfala a neviem si v tejto situácii sama poradiť.
Keby som na to mala prachy tak ma možno dokopú až k drogám, pretože už mi skoro nepomáha ani tráva a tak....
Takže tak to je. Neviem čo ďalej. Ako sa pohnúť z miesta. Čo robiť. Plánov a snov sa vzdávať nemienim, ale som unavená, zničená a keď vás zhadzuje dolu vlastná rodina, tak niečo nie je v poriadku.
Opäť sa snažím hladať cestu a nezabudnúť na to kto som. Ale v tomto momente je pre mňa strašne ťažké neprestávať veriť, keď sa naozaj nemám čoho chytiť. Takže to je v "skratke" na teraz všetko.
Snaď to raz pojde aj inak.
Zobrazujú sa príspevky s označením Sťažovanie sa a veci čo ma serú:D. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Sťažovanie sa a veci čo ma serú:D. Zobraziť všetky príspevky
štvrtok, júla 17, 2014
sobota, apríla 26, 2014
Ultra mega Tesco Hejt
Tákže, ako som už nedávno spomínala, pracujem v Tescu na ktorého stavbu som pizdovala už v momente keď som sa dozvedela že ho idú stavať. Táto irónia osudu mi je fakt nehorázne vtipná. Mám pocit ako keby som sa zapredala ale to už je v podstate asi jedno. Hlavne, že je to cesta ako sa odtialto konečne dostat.
(Možno som mohla zvážiť radšej šlapanie ale nechajme minulosť s mojími rozhodnutiami v minulosti).
V minulom článku som sa taktiež sťažovala na svoju príšernú uniformu a tá je aj dnes primárnym zdrojom tohto mojho Hejtu. Už mi síce konečne dali tričko s dlhými rukávmi, takže nemusím byť v mikine, teplo mi je aj tak ale neni to tak zlé ako to bývalo. Väčším problémom sa stali nohavice. Nechutné umelé polyesterové gate, ktoré by mali byť rituálne rozstrihané a upálené na hranici.
Už dlhšiu dobu som sledovala, že mi v nich fakt nie je dobre, zaparovala som sa a podobne, až kým to po minulom týždni, čo som v nich bola deň čo deň od rána nedosiahlo svojho absolútneho vrcholu a ja som nezistila, že som dostala mykózu. Hneď som vedela, že vina padá jedine na tento nechutný kus handry a moj hnev sa rozhorel a horí ešte doteraz. Lieky ma stáli 10 € a keby mi nepomohli(čo našťastie asi pomohli) tak by som mohla začať behať po lekároch a možno už viete ako strašne rada mám lekárov, ale radšej bych umrela ako k nejakému ísť.
Takže takto to nechutné Tesco ohrozilo "my sweet little precious" , nehovoriac o tom, že ktovie kedy budem zas v dostatočnom poriadku aby som sa nemusela báť že sa to vráti alebo podobne. Mám chuť ich ísť vypáliť alebo aspoň si dať preplatiť tie lieky a mám nervy, že ako možu niekomu vnucovať vyjebanú uniformu a ani nezariadiť aby bola zdraviu neškodlivá.
Aby som v mojom Hejte pokračovala, myslím si, že to čo v prvom rade sposobilo túto moju infekciu, bol minulý víkend - resp. piatok a sobota. Keďže boli sviatky tak neviem ktorá "múdra" hlava vymyslela, že budeme robiť asi pravdepodobne všetci čo tam robíme. Takže to obidva dni vyzeralo tak, že nás tam bolo od 6tej rána jak hadov, ale zákazníci samozrejme neboli. Pretože možu jebať, aj tak tu nič nezoženú, viac sa im oplatí ísť do Lamača a hotovo. Akurát rozmýšlam, že asi som veštica, lebo pred troma rokmi som uplne trafila klinec po hlavičke, len si prečítajte: http://sheenka.blogspot.sk/2011/07/na-margo-dubravskeho-tesca.html
Proste nikto tam nebol a keďže tam nikto nemože nič nerobiť(ono vlastne ani nikto nechce aby ste niečo robili, vy sa musíte tváriť, že niečo robíte. To fakt nechápem proste, že aký to má zmysel, tváriť sa..... ), okrem nadřízených samozrejme, tak nám dali vykladať tovar.... Tu prichádza tá sranda.
V piatok sme dostali hromady a hromady paliet na vykladanie, ale u nás to je tak, že máme poloprázdne regále ale to čo tam chýba na vykladanie nemáme. Toho čo máme vykladať je všade tak strašne moc, že jediná možnosť ostala to dávať hore na vrchné časti regálov, celé aj s krabicami.
Takže to sme robili v piatok.
Potom prišla sobota, opäť nás bolo na pokladniach jak hadov a tak si "tí hore" vymysleli, že dnes budeme dávať všetko to čo je hore do regálov. Samozrejme keďže ale to Tesco bolo fakt celý piatok a potom aj sobotu vyľudnené, tak sa vobec nezmenila situácia s tým, že tie regály su plné a že to proste není kam dať a práve preto sú tie veci do prdele na vrchu. Takže jediné čo mi ostávalo bolo celý deň sa tváriť, že niečo robím( fakt som dohromady nespravila nič a to sa zdá ako great deal ale viete si predstaviť ako strašne pomaly sa tak vlečie čas?) No, napriek tomu som furt lozila na "bobika" a dolu a vtedy sa začala ta prekliata mykóza prejavovať najviac.
Potom som mala volno až do piatku, i keď už som mala robiť len stredu a štvrtok, medzičasom mi stihli trikrát zmeniť smenu a opäť zabrať celý víkend a ja som začala riešiť, že neexistuje ten ďábel ktorý by ma donútil si znovu obliecť henten humus. A tak mi ostala už len jediná možnosť a za to Tesco hejtujem ešte viac. keďže musím mať čierne alebo tmavomodré gate tak som si musela navliecť a teraz ich asi už budem mať kým tam budem robiť svoje novučičké čierne gate, ktoré som si kúpila na prípadne pohovory v Prahe alebo keby som robila niekde kde je taký ten dresscode "černé gate, biela blúzka" aby mi na tom, že to nemám zas nezlyhala kariéra. A teraz si ich mám špiniť a dreť v tejto králikárni? Kto mi to preplatí? Nikto. Pretože oni nejsú schopní zabezpečiť poriadne uniformy.
No a posledná kvapka ktorá ma vlastne nakoniec k tomuto Hejtu dokopala je to, že po hentom všetkom som zas včera došla do roboty na šiestu ráno a zas nebolo čo robiť, lebo tam NIKTO NECHODÍ. A tak ma ZASE nechali vykladať tovar. Princíp rovnaký: čo chýba není, čoho je úplne mega plno vo všetkých regáloch tak toho mám aj plno na vykladanie. Teraz to ale bola drogéria a tam to nemožem ani dávať nikam hore. Za dve hodiny a to fakt nepreháňam som z tej obrovskej preplnenej klietky vyložila tri kusy krému a jednu zubnú kefku.
Dve hodiny som len brala vec za vecou(bolo toho fakt dosť), hľadala som to(čo je náročné pretože je tam bordel a aj keď sú tam orientačné nápisy, že kde čo nájdete (napr. starostlivost o plet, vonavky a tak sak viete jak to býva) tak je to vlastne úplne inak a pod tými napísmi nájdete úplne iné veci ) a keď som to konečne našla tak som zistila, že to fakt možem rovno vrátiť do klietky. Keďže mám aktuálne ešte aj PMS, tak cca po hodine mi z toho začalo byť fakt do plaču a začala som chytať taký malý vnútorný hisák. Potom som teda oznámila, že už fakt nemám čo vykladať a keď už si myslíte, že vám za týchto okolností dajú konečne pokoj, tak ne. Dozvedela som sa, že mám klietku odvliecť dozadu a zobrať si novú. O tom odvlečení dozadu sa radšej ani nebudem vyjadrovať, ale samozrejme nikto mi nepovie presne, že čo a jak a keď to potrebujete tak ani nikoho nenájdete a tak som zbadala nejaké klietky a strčila som tam aj tú svoju. Potom som konečne stretla zodpovedného týpka ktorý mi povedal, že tam tá klietka byť nemá ale miesto toho aby mi v tom precpanom sklade aspoň pomohol tak ma nechal ju prevážať jak inak samú a ukázal mi novú klietku ktorú som si samozrejme musela vyťahovať spoza ďalších dvoch klietok a samozrejme aj odviezť.....
Verili by ste ale tomu, že to bola zase klietka do drogérie a zase ten istý princíp? :D Ďalšia hodina, čístého zbytočného utrpenia a vrchol prišiel, keď mi ruplo v krížoch(ale fakt mrte). Pretože keďže nemám čo kam vyložiť a je to na sebe naskladané všetko, tak aby som sa dostala všade musela som dávať dole tie ťažké krabice a moje kríže to nedali. Akože keby to nebolo zbytočne, že by som fakt došla k niečomu čo sa naozaj vyložiť dá, tak nepoviem. Ale ja som ich dávala von a dnu naozaj úplne odveci na nič.
Potom ma ale konečne zavolali do pokladne a mimo prestávky som sa odtiaľ už nedostala.
Čo je super, až kým sa neblížil moj fajront a neprišiel týpek ktorý ma zabavil(nepreháňam na 20 minút) pretože mal tak obrovský nákup, za takmer 300€ (a nekupoval nič drahé, vážne toho bolo tak veľa), to som akože kukala jak puk ale akože super, aspoň som ten koniec mala rýchlejšie. Každopádne potom som musela ešte rátať papieriky čo mi vychádzajú za tie skurvené disney kartičky(o tom zas nabudúce) a nakoniec mi bolo povedané, že ešte mám odstrániť tu klietku z drogérie čo som nedovykladala. Tak ja už absolútne zmorená som to ani neriešila, proste som ju zobrala a začala ťahať dozadu, skoro som pri tom zbúrala Tesco ( to by ma zaujímalo kto by to zaplatil), keď tu zrazu som stretla riaditeľku a tá mi povedala, že nech to len pekne vezmem naspäť, že nech tie čo robili poobede pekne vykladajú. Takže som to zase cez celé Tesco ešte brala späť a dnes čakám, že ma niekto zdrbe, že mi snaď povedali, že to mam dať preč. :D
Mno a teraz som zvedavá keďže nevim nájsť tú múdru hlavu čo robí smeny, že či mi dajú voľno na ten týždeň čo chcem ísť do Prahy na pohovory. Tak si to musím vybaviť a prisahám, že ak budú mať problém tak počkám pekne do cca konca mesiaca a potom stretlím výpoveď rovno. (Aj tak by to bolo len o pár dní skor ako to urobím aj tak ale aspoň im to tam rozvírim trošku.
Takže toľko k hejtovaniu na dnes. Užite si víkend. S.
(Možno som mohla zvážiť radšej šlapanie ale nechajme minulosť s mojími rozhodnutiami v minulosti).
V minulom článku som sa taktiež sťažovala na svoju príšernú uniformu a tá je aj dnes primárnym zdrojom tohto mojho Hejtu. Už mi síce konečne dali tričko s dlhými rukávmi, takže nemusím byť v mikine, teplo mi je aj tak ale neni to tak zlé ako to bývalo. Väčším problémom sa stali nohavice. Nechutné umelé polyesterové gate, ktoré by mali byť rituálne rozstrihané a upálené na hranici.
Už dlhšiu dobu som sledovala, že mi v nich fakt nie je dobre, zaparovala som sa a podobne, až kým to po minulom týždni, čo som v nich bola deň čo deň od rána nedosiahlo svojho absolútneho vrcholu a ja som nezistila, že som dostala mykózu. Hneď som vedela, že vina padá jedine na tento nechutný kus handry a moj hnev sa rozhorel a horí ešte doteraz. Lieky ma stáli 10 € a keby mi nepomohli(čo našťastie asi pomohli) tak by som mohla začať behať po lekároch a možno už viete ako strašne rada mám lekárov, ale radšej bych umrela ako k nejakému ísť.
Takže takto to nechutné Tesco ohrozilo "my sweet little precious" , nehovoriac o tom, že ktovie kedy budem zas v dostatočnom poriadku aby som sa nemusela báť že sa to vráti alebo podobne. Mám chuť ich ísť vypáliť alebo aspoň si dať preplatiť tie lieky a mám nervy, že ako možu niekomu vnucovať vyjebanú uniformu a ani nezariadiť aby bola zdraviu neškodlivá.
Aby som v mojom Hejte pokračovala, myslím si, že to čo v prvom rade sposobilo túto moju infekciu, bol minulý víkend - resp. piatok a sobota. Keďže boli sviatky tak neviem ktorá "múdra" hlava vymyslela, že budeme robiť asi pravdepodobne všetci čo tam robíme. Takže to obidva dni vyzeralo tak, že nás tam bolo od 6tej rána jak hadov, ale zákazníci samozrejme neboli. Pretože možu jebať, aj tak tu nič nezoženú, viac sa im oplatí ísť do Lamača a hotovo. Akurát rozmýšlam, že asi som veštica, lebo pred troma rokmi som uplne trafila klinec po hlavičke, len si prečítajte: http://sheenka.blogspot.sk/2011/07/na-margo-dubravskeho-tesca.html
Proste nikto tam nebol a keďže tam nikto nemože nič nerobiť(ono vlastne ani nikto nechce aby ste niečo robili, vy sa musíte tváriť, že niečo robíte. To fakt nechápem proste, že aký to má zmysel, tváriť sa..... ), okrem nadřízených samozrejme, tak nám dali vykladať tovar.... Tu prichádza tá sranda.
V piatok sme dostali hromady a hromady paliet na vykladanie, ale u nás to je tak, že máme poloprázdne regále ale to čo tam chýba na vykladanie nemáme. Toho čo máme vykladať je všade tak strašne moc, že jediná možnosť ostala to dávať hore na vrchné časti regálov, celé aj s krabicami.
Takže to sme robili v piatok.
Potom prišla sobota, opäť nás bolo na pokladniach jak hadov a tak si "tí hore" vymysleli, že dnes budeme dávať všetko to čo je hore do regálov. Samozrejme keďže ale to Tesco bolo fakt celý piatok a potom aj sobotu vyľudnené, tak sa vobec nezmenila situácia s tým, že tie regály su plné a že to proste není kam dať a práve preto sú tie veci do prdele na vrchu. Takže jediné čo mi ostávalo bolo celý deň sa tváriť, že niečo robím( fakt som dohromady nespravila nič a to sa zdá ako great deal ale viete si predstaviť ako strašne pomaly sa tak vlečie čas?) No, napriek tomu som furt lozila na "bobika" a dolu a vtedy sa začala ta prekliata mykóza prejavovať najviac.
Potom som mala volno až do piatku, i keď už som mala robiť len stredu a štvrtok, medzičasom mi stihli trikrát zmeniť smenu a opäť zabrať celý víkend a ja som začala riešiť, že neexistuje ten ďábel ktorý by ma donútil si znovu obliecť henten humus. A tak mi ostala už len jediná možnosť a za to Tesco hejtujem ešte viac. keďže musím mať čierne alebo tmavomodré gate tak som si musela navliecť a teraz ich asi už budem mať kým tam budem robiť svoje novučičké čierne gate, ktoré som si kúpila na prípadne pohovory v Prahe alebo keby som robila niekde kde je taký ten dresscode "černé gate, biela blúzka" aby mi na tom, že to nemám zas nezlyhala kariéra. A teraz si ich mám špiniť a dreť v tejto králikárni? Kto mi to preplatí? Nikto. Pretože oni nejsú schopní zabezpečiť poriadne uniformy.
No a posledná kvapka ktorá ma vlastne nakoniec k tomuto Hejtu dokopala je to, že po hentom všetkom som zas včera došla do roboty na šiestu ráno a zas nebolo čo robiť, lebo tam NIKTO NECHODÍ. A tak ma ZASE nechali vykladať tovar. Princíp rovnaký: čo chýba není, čoho je úplne mega plno vo všetkých regáloch tak toho mám aj plno na vykladanie. Teraz to ale bola drogéria a tam to nemožem ani dávať nikam hore. Za dve hodiny a to fakt nepreháňam som z tej obrovskej preplnenej klietky vyložila tri kusy krému a jednu zubnú kefku.
Dve hodiny som len brala vec za vecou(bolo toho fakt dosť), hľadala som to(čo je náročné pretože je tam bordel a aj keď sú tam orientačné nápisy, že kde čo nájdete (napr. starostlivost o plet, vonavky a tak sak viete jak to býva) tak je to vlastne úplne inak a pod tými napísmi nájdete úplne iné veci ) a keď som to konečne našla tak som zistila, že to fakt možem rovno vrátiť do klietky. Keďže mám aktuálne ešte aj PMS, tak cca po hodine mi z toho začalo byť fakt do plaču a začala som chytať taký malý vnútorný hisák. Potom som teda oznámila, že už fakt nemám čo vykladať a keď už si myslíte, že vám za týchto okolností dajú konečne pokoj, tak ne. Dozvedela som sa, že mám klietku odvliecť dozadu a zobrať si novú. O tom odvlečení dozadu sa radšej ani nebudem vyjadrovať, ale samozrejme nikto mi nepovie presne, že čo a jak a keď to potrebujete tak ani nikoho nenájdete a tak som zbadala nejaké klietky a strčila som tam aj tú svoju. Potom som konečne stretla zodpovedného týpka ktorý mi povedal, že tam tá klietka byť nemá ale miesto toho aby mi v tom precpanom sklade aspoň pomohol tak ma nechal ju prevážať jak inak samú a ukázal mi novú klietku ktorú som si samozrejme musela vyťahovať spoza ďalších dvoch klietok a samozrejme aj odviezť.....
Verili by ste ale tomu, že to bola zase klietka do drogérie a zase ten istý princíp? :D Ďalšia hodina, čístého zbytočného utrpenia a vrchol prišiel, keď mi ruplo v krížoch(ale fakt mrte). Pretože keďže nemám čo kam vyložiť a je to na sebe naskladané všetko, tak aby som sa dostala všade musela som dávať dole tie ťažké krabice a moje kríže to nedali. Akože keby to nebolo zbytočne, že by som fakt došla k niečomu čo sa naozaj vyložiť dá, tak nepoviem. Ale ja som ich dávala von a dnu naozaj úplne odveci na nič.
Potom ma ale konečne zavolali do pokladne a mimo prestávky som sa odtiaľ už nedostala.
Čo je super, až kým sa neblížil moj fajront a neprišiel týpek ktorý ma zabavil(nepreháňam na 20 minút) pretože mal tak obrovský nákup, za takmer 300€ (a nekupoval nič drahé, vážne toho bolo tak veľa), to som akože kukala jak puk ale akože super, aspoň som ten koniec mala rýchlejšie. Každopádne potom som musela ešte rátať papieriky čo mi vychádzajú za tie skurvené disney kartičky(o tom zas nabudúce) a nakoniec mi bolo povedané, že ešte mám odstrániť tu klietku z drogérie čo som nedovykladala. Tak ja už absolútne zmorená som to ani neriešila, proste som ju zobrala a začala ťahať dozadu, skoro som pri tom zbúrala Tesco ( to by ma zaujímalo kto by to zaplatil), keď tu zrazu som stretla riaditeľku a tá mi povedala, že nech to len pekne vezmem naspäť, že nech tie čo robili poobede pekne vykladajú. Takže som to zase cez celé Tesco ešte brala späť a dnes čakám, že ma niekto zdrbe, že mi snaď povedali, že to mam dať preč. :D
Mno a teraz som zvedavá keďže nevim nájsť tú múdru hlavu čo robí smeny, že či mi dajú voľno na ten týždeň čo chcem ísť do Prahy na pohovory. Tak si to musím vybaviť a prisahám, že ak budú mať problém tak počkám pekne do cca konca mesiaca a potom stretlím výpoveď rovno. (Aj tak by to bolo len o pár dní skor ako to urobím aj tak ale aspoň im to tam rozvírim trošku.
Takže toľko k hejtovaniu na dnes. Užite si víkend. S.
štvrtok, februára 20, 2014
Nevybúrená
Už mám toho vážne po krk.... Bezohľadu na ostatné starosti..... kde sú všetky moje radosti?
Zistila som, že od septembra sa nedokážem poriadne odreagovať.... ako keby všetko stálo proti mne....
Všetko sa začalo v ten deň kedy sa mi začal rútiť život(nie preto čo sa stalo, len to vtedy všetko začalo) a ja som nestihla koncert Mudhole-u kvoli ktorému som sa trepala do Bratislavy až z Prahy.....
Vtedy som to brala celkom v pohode ešte, ale odreagovať som sa fakt potrebovala a tak som išla na ten prekliaty koncert Wanastowiek a aj keď to najprv pomohlo, následné udalosti úplne všetko vrátane mňa pochovali pod čiernu zem....
A odvtedy sa neviem vykopať... ako by mi stále niečo naozaj stálo v ceste. Bola som medzitým ešte na SPSke a Slobodke, ale na SPSku v Prahe som sa mrte tešila, ale prišla som neskoro a nakoniec som na konkrétne ich koncerte nevydržala ani dokonca, pretože sa tam fakt nedalo dýchať.
Slobodka bola super, ale vzhladom na váhu celej mojej životnej situácie, mi dobrý pocit vydržal len niekolko hodín a potrebovala som viac.... No a potom prišli tie ostatné veci na ktoré som sa neskutočne tešila.
Ďalší koncert Slobodky v Prahe (30.1.) na ktorý som sa nedostala. Tešenie sa na koncert Mudhole-u v blízkosti Prahy, ktorý sa odohrá v sobotu a o ktorom som si sama povedala, že keď sa na neho dostanem tak sa dá zase všetko do normálu no a nakoniec sa na neho samozrejme nedostanem.
Ale neni to len o koncertoch...Všeobecne potrebujem nejaké kultúrne vyžitie alebo aspoň vyžitie a tak som sa celý mesiac tešila na včerajšie Whiskyho cestovateľské kino v Zámockom pivovare, na ktoré som sa po tom všetkom nedostala pretože sme nemali rezervačku.
Skúsila by som aj športové vyžitie, ale ťažko je to bez peňez a aj keby nešlo o ne, ide o to, že sama sa športovo nevyžijem moc a potrebujem k tomu aspoň jednu ďalšiu osobu, podporu a hlavne nájsť niečo čo by ma bavilo.
Proste endorfíny neunikajú a potrebujú unikať, tá para ktorá sa vo mne hromadí tiež potrebuje vypustiť a absolútne nedokážem zistiť ako to urobiť.
Ešte som aj celá frigidná z toho a všeobecne som úplne bezduše a nevzrušivá...Nič ma nevie nadchnúť a keď ma niečo nadchne tak ma okolie zrazí dolu.....
Mám chuť sa ísť niekam vykričať totálne z plných plúc alebo čo..... proste WUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAa
Zistila som, že od septembra sa nedokážem poriadne odreagovať.... ako keby všetko stálo proti mne....
Všetko sa začalo v ten deň kedy sa mi začal rútiť život(nie preto čo sa stalo, len to vtedy všetko začalo) a ja som nestihla koncert Mudhole-u kvoli ktorému som sa trepala do Bratislavy až z Prahy.....
Vtedy som to brala celkom v pohode ešte, ale odreagovať som sa fakt potrebovala a tak som išla na ten prekliaty koncert Wanastowiek a aj keď to najprv pomohlo, následné udalosti úplne všetko vrátane mňa pochovali pod čiernu zem....
A odvtedy sa neviem vykopať... ako by mi stále niečo naozaj stálo v ceste. Bola som medzitým ešte na SPSke a Slobodke, ale na SPSku v Prahe som sa mrte tešila, ale prišla som neskoro a nakoniec som na konkrétne ich koncerte nevydržala ani dokonca, pretože sa tam fakt nedalo dýchať.
Slobodka bola super, ale vzhladom na váhu celej mojej životnej situácie, mi dobrý pocit vydržal len niekolko hodín a potrebovala som viac.... No a potom prišli tie ostatné veci na ktoré som sa neskutočne tešila.
Ďalší koncert Slobodky v Prahe (30.1.) na ktorý som sa nedostala. Tešenie sa na koncert Mudhole-u v blízkosti Prahy, ktorý sa odohrá v sobotu a o ktorom som si sama povedala, že keď sa na neho dostanem tak sa dá zase všetko do normálu no a nakoniec sa na neho samozrejme nedostanem.
Ale neni to len o koncertoch...Všeobecne potrebujem nejaké kultúrne vyžitie alebo aspoň vyžitie a tak som sa celý mesiac tešila na včerajšie Whiskyho cestovateľské kino v Zámockom pivovare, na ktoré som sa po tom všetkom nedostala pretože sme nemali rezervačku.
Skúsila by som aj športové vyžitie, ale ťažko je to bez peňez a aj keby nešlo o ne, ide o to, že sama sa športovo nevyžijem moc a potrebujem k tomu aspoň jednu ďalšiu osobu, podporu a hlavne nájsť niečo čo by ma bavilo.
Proste endorfíny neunikajú a potrebujú unikať, tá para ktorá sa vo mne hromadí tiež potrebuje vypustiť a absolútne nedokážem zistiť ako to urobiť.
Ešte som aj celá frigidná z toho a všeobecne som úplne bezduše a nevzrušivá...Nič ma nevie nadchnúť a keď ma niečo nadchne tak ma okolie zrazí dolu.....
Mám chuť sa ísť niekam vykričať totálne z plných plúc alebo čo..... proste WUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAa
sobota, decembra 07, 2013
Nechci a nemůžu spát (2. časť)
Pokračovanie....
V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.
Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu". To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať, neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....
Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......
A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....
No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.
No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.
Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne, všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát) rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....
No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....
Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.
Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....
V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.
Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu". To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať, neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....
Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......
A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....
No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.
No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.
Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne, všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát) rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....
No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....
Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.
Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....
Nechci a nemůžu spát..... (časť 1)
Tak tu máme ďalší diel zo série ako je všetko neuveriteľne a absurdne na piču....
Pekne sa usaďte a užívajte....
Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...
Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.
Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.
A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.
Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.
Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.
Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.
...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....
Pekne sa usaďte a užívajte....
Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...
Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.
Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.
A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.
Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.
Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.
Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.
...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....
štvrtok, novembra 28, 2013
3.2:1:BUM
Hneď deň po tom, ako som tu naposledy tvrdila, že sa nelutujem, som sa začala šialene ľutovať. Ale tak to asi chodí ked idete ešte v noci von a nakoniec chtiac či nechtiac skončíte v spoločnosti v ktorej ste aspoň v ten jediný večer skončiť nechceli.
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....
Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......
Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.
Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.
V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....
No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....
No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....
Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....
Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....
Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....
Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......
Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.
Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.
V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....
No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....
No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....
Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....
Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....
Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....
pondelok, septembra 30, 2013
Patetický výlev nechápajúcej nepochopenej.....
Ako sa hovorí, keď sa sere, tak poriadne. :)
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.
V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc.... Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.
Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.
Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.
Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.
Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné, je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?
Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.
Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.
V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc.... Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.
Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.
Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.
Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.
Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné, je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?
Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.
Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....
nedeľa, septembra 22, 2013
True story
Tak sa Vám hlásim, milí moji. Po dlhšej dobe, pretože doteraz nebol čas, alebo energia, alebo nálada sa tu rozpisovať tak uvidíme kam až to dotiahnem teraz.
Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.
Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.
Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.
Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.
Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.
Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.
Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.
Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.
Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.
Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.
Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.
Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.
Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???
Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.
Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.
Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.
Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.
Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.
Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.
Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.
Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.
Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.
Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.
Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.
Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.
Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???
pondelok, augusta 12, 2013
....................................................................................................................................................
Takže pokračovanie mojho krásneho života....
Dnes mi volali z Pet centera, myslela som si, že to bude trvať dlhšie ale celkom sa hecli. Asi o jednej som sa teda dozvedela tú radostnú novinu, že dali prednosť jinému uchazečovi.
Ani nebudem hyperbolizovať, že sa mi zrútil svet, lebo ja už vlastne žiaden svet nemám... ešte som si ho nestihla od naposledy postaviť.
Takže celá moja dobrá nálada a dobré pocity ktoré som mala cez víkend, vďaka nádeji, že už by to bolo fakt komické keby to znovu nevyšlo, to všetko je proste fuč. Lebo ha-ha-ha, jaké prekvapko - ono to fakt nevyšlo.....
Lidi ja nevím, kdo mieša moje karty ale očividne je to buď retard alebo fakt tyran jakého by dohromady nestvorili ani Stalin s Hitlerom....
A tak no. Tak som si dnes trochu porumazgala(tento krát ale ne až tak moc - len pár kvapiek z nervov) a chvílu som bola riadne homesick až kým mi moja maminka na celú túto situáciu nepovedala, že "škoda" a následne ma neposlala do piče, lebo som si dovolila sa jej opýtať, že ako je možné, že v priebehu ani ne mesiaca odpálila dva compy, z toho jeden moj v ktorom mám ešte hromadu vecí ktoré potrebujem. A to to tam ani nebolo naznačené nejak vyčítavo, len som sa jej spýtala ako sa jej to podarilo.... Takže ak som tých 5 minút v medzičase mala nejaké plány, že jak sa najlepšie dostanem do BA(lebo fakt tu nemožem takto závisláčit na kamošoch proste, to fakt nejde... keby sami nemali málo tak nepovím ale aj keď im to všetko vynahradím hned jak to pojde, tak proste toto sa nedá takto žit ani pre mňa, ani pre nich podľa mňa... ale neuveritelne si cením čo pre mňa robia... sú fakt najlepší proste, aj napriek tomu, že Alena mi nechce dovoliť tu niečo kukať na zaspanie bez sluchatok.... a už je fakt na čase opustiť túto zátvorku.), velice rýchlo ma to prešlo v priebehu minúty komunikácie s mojou stvoriteľkou. Horšie je, že mi fakt strašne chýba moje milované psíčatko, za ním plačem fakt každý deň snaď.
No takže tak.... aby som sa vrátila k téme.... tak teraz fakt neviem, že čo.... Cítim absurdnú beznádej, netuším ako sa z tohto dostať, čo mám urobiť, ako mám prežiť keď momentálne sa najbližšie prachy rysujú až v októbri a to je proste bez šance. V hlave to mám už tak dokafrané, že aj na najširšom priestranstve chytám príznaky klaustrofóbie. Úzkosť je pre mňa samozrejmá rovnako ako dýchanie a proste naozaj neviem ako uniknúť.
Zo 100 životopisov sa mi ozvú na jeden, urobím všetko čo je v mojich silách aby to vyšlo a aj tak nič. To už je proste fakt neuveriteľné.
Cítim sa ako nejaká postava z Kafkovho románu. V úplne absurdnej bezvýchodiskovej situácii...ak sa ráno zobudím ako chrobák, tak ne len, že ma to neprekvapí, ale ešte ani to by nebolo absurdné tak jak je toto celé. Keby mi aspoň niekto poradil čo robiť, alebo pomohol nejak výjsť z toho.... Ale v posledných mesiacoch ma niektorí ľudia ťahali skor do ešte absurdnejších vodísk, miesto toho aby mi pomohli hore....
Proste neviem.....
Už ani neviem kam poslať životopis. Už len pri slove životopis, mi je totálne na grcanie (akože naozaj). Minule som poslala životopisy do troch rozličných Starbucksov a zatím ani len odpoveď, že ten mail dostali ne ešte aby mi volali....
Rovnako ako celé uplynulé dva roky, ich rozosielam desiatky denne a už naozaj neviem kam ďalej.
Keď som na tom psychicky trochu lepšie, tak si hovorím, že toto sa mi bude musiet asi obrovsky vynahradiť keď som teraz už tak dlho (a vlastne bez vlastného pričinenia) úplne na dne. Ale momentálne mám viac pocit, že už sa asi nikdy nevymotám a dnes som už viac krát pomyslela na veci ktoré do mojej hlavy fakt ani najmenej nepatria ....
Už naozaj začínam veriť, že ma niekto preklial, alebo, že sú za to zodpovedné nejaké iné nadprirodzené bytosti alebo netuším čo si vlastne myslieť. Ale normálne toto rozhodne nie je.
Takže sa stále len musím pýtať: Ako ďalej? Ako toto všetko prežiť, keď som fakt sakramentsky oslabená? Čo sa to vlastne kurva deje? A čo ešte príde?
Dnes mi volali z Pet centera, myslela som si, že to bude trvať dlhšie ale celkom sa hecli. Asi o jednej som sa teda dozvedela tú radostnú novinu, že dali prednosť jinému uchazečovi.
Ani nebudem hyperbolizovať, že sa mi zrútil svet, lebo ja už vlastne žiaden svet nemám... ešte som si ho nestihla od naposledy postaviť.
Takže celá moja dobrá nálada a dobré pocity ktoré som mala cez víkend, vďaka nádeji, že už by to bolo fakt komické keby to znovu nevyšlo, to všetko je proste fuč. Lebo ha-ha-ha, jaké prekvapko - ono to fakt nevyšlo.....
Lidi ja nevím, kdo mieša moje karty ale očividne je to buď retard alebo fakt tyran jakého by dohromady nestvorili ani Stalin s Hitlerom....
A tak no. Tak som si dnes trochu porumazgala(tento krát ale ne až tak moc - len pár kvapiek z nervov) a chvílu som bola riadne homesick až kým mi moja maminka na celú túto situáciu nepovedala, že "škoda" a následne ma neposlala do piče, lebo som si dovolila sa jej opýtať, že ako je možné, že v priebehu ani ne mesiaca odpálila dva compy, z toho jeden moj v ktorom mám ešte hromadu vecí ktoré potrebujem. A to to tam ani nebolo naznačené nejak vyčítavo, len som sa jej spýtala ako sa jej to podarilo.... Takže ak som tých 5 minút v medzičase mala nejaké plány, že jak sa najlepšie dostanem do BA(lebo fakt tu nemožem takto závisláčit na kamošoch proste, to fakt nejde... keby sami nemali málo tak nepovím ale aj keď im to všetko vynahradím hned jak to pojde, tak proste toto sa nedá takto žit ani pre mňa, ani pre nich podľa mňa... ale neuveritelne si cením čo pre mňa robia... sú fakt najlepší proste, aj napriek tomu, že Alena mi nechce dovoliť tu niečo kukať na zaspanie bez sluchatok.... a už je fakt na čase opustiť túto zátvorku.), velice rýchlo ma to prešlo v priebehu minúty komunikácie s mojou stvoriteľkou. Horšie je, že mi fakt strašne chýba moje milované psíčatko, za ním plačem fakt každý deň snaď.
Zo 100 životopisov sa mi ozvú na jeden, urobím všetko čo je v mojich silách aby to vyšlo a aj tak nič. To už je proste fakt neuveriteľné.
Cítim sa ako nejaká postava z Kafkovho románu. V úplne absurdnej bezvýchodiskovej situácii...ak sa ráno zobudím ako chrobák, tak ne len, že ma to neprekvapí, ale ešte ani to by nebolo absurdné tak jak je toto celé. Keby mi aspoň niekto poradil čo robiť, alebo pomohol nejak výjsť z toho.... Ale v posledných mesiacoch ma niektorí ľudia ťahali skor do ešte absurdnejších vodísk, miesto toho aby mi pomohli hore....
Proste neviem.....
Už ani neviem kam poslať životopis. Už len pri slove životopis, mi je totálne na grcanie (akože naozaj). Minule som poslala životopisy do troch rozličných Starbucksov a zatím ani len odpoveď, že ten mail dostali ne ešte aby mi volali....
Rovnako ako celé uplynulé dva roky, ich rozosielam desiatky denne a už naozaj neviem kam ďalej.
Keď som na tom psychicky trochu lepšie, tak si hovorím, že toto sa mi bude musiet asi obrovsky vynahradiť keď som teraz už tak dlho (a vlastne bez vlastného pričinenia) úplne na dne. Ale momentálne mám viac pocit, že už sa asi nikdy nevymotám a dnes som už viac krát pomyslela na veci ktoré do mojej hlavy fakt ani najmenej nepatria ....
Už naozaj začínam veriť, že ma niekto preklial, alebo, že sú za to zodpovedné nejaké iné nadprirodzené bytosti alebo netuším čo si vlastne myslieť. Ale normálne toto rozhodne nie je.
Takže sa stále len musím pýtať: Ako ďalej? Ako toto všetko prežiť, keď som fakt sakramentsky oslabená? Čo sa to vlastne kurva deje? A čo ešte príde?
nedeľa, júla 07, 2013
Výblitok unavenej duše....
Tak mám za sebou opäť raz krásny víkend.... Teda ono boli krásne aj tie predchádzajúce dni ale víkend všetko tak dokonale zapečatil, že už normálne strácam reč....
To najlepšie začalo už v piatok poobede. Mala som ísť fotiť, ale nakoniec sa celý tento plán zmenil na ožran párty v medickej.
To vypadalo asi tak, že som vypila trošku piva, presne glg KBčka, presne glg vodky a hotovo. Všetko malo pokračovať na nejakej žúrke v Čunove, kde mala okrem iného hrať Zóna A a nejaký nový bratislavský Ramones revival... Medzitým som ale ešte predsa len išla odfotiť pár fotiek vedľa na Ondrejský cintorín pre "kamošku" do knižnej súťaže, následne bolo nutné ísť vrátiť knihu s ktorou sme fotili, kamošovi do Klubu umelcov, kde sme si ešte dali jedno pivo a potom sme mali pokračovať do Čunova, aj keď mne už bolo jasné, že dotyčný Ramones revival nestíham. Nepriazeň osudu ale bola ako inak so mnou a tak sa pri cestovaní všetko skončilo tak, že sme v Čunove akosi neprestúpili tak jak bolo potrebné a skončili sme na konečnej odkial do ciela nebolo v normálnom čase možné dojsť. Takže sme to otočili, že sa tu jednu zástavku vrátime a budeme pokračovať.
Počas nasledujúcich 15 minút, čo sme čakali na ďalší bus sme ale vďaka internetu zistili, že najbližší bus na ktorý máme prestúpiť, ide až ráno a tak sme ako inak pokračovali naspäť do civilizácie a rovno domov.... No proste piatková žúrka, jakú len tak niekto nezažije.
Zabudla som dodať, že počas celého dňa som so sebou v ruksaku vláčila 5 kníh, pretože aj ja som chcela fotku do súťaže. To sa nakoniec jaksik nestihlo... nevadí...
Prišla sobota, ktorá mala pokračovať konečným odfotením mojej fotky a ani nepopieram, že fakt by som jednoducho prijala nejakú ľudskú spoločnosť. Nedostalo sa mi jej. Pretože nikto nemá čas....
Dnešok najprv vypadal fajn.... mala som piecť, mala som ísť konečne odfotiť tu posranú fotku, mala som sa ísť kúpať, mala som ísť do Randalu a konečne sa aspoň trošku uvolniť. Randal prišiel až potom, čo nič z tohto nevyšlo a tak som sa tam teda vypravila. Keďže nechodí 34ka, tak som musela ísť 83kou na SAVko a odtiaľ potom nejak busom, ale žiaden nešiel, tak som v opätkoch išla pešo. Dorazila som tam(asi okolo 20:30) a "kamarátka" ktorá ma tam volala, mi oznámila, že ona ide na deviatu na brigádu..... Toš, ďakujem pekne, otočila som to a išla sa zas trepať pešo na Savko, kde som ďalšiu štvrť hodinu čakala na bus a následne strávila pol hodinu sa trepala späť do Dúbravky, obklopená bezdomovcami a celým východom ktorý práve dorazil zo stanice a niektoré tie reči by som vám teda fakt želala počuť.... (Zabudla som dodať, že sa mi dojebali slúchatká, takže cestujem bez MP3 a fakt si to užívam.)
A teraz zas ležím v posteli a je mi tak strašne do plaču, že sa rozplakať ani nedokážem a ľutujem sa lebo neviem čo iné už možem urobiť....
Riadim sa heslom, že človek čo nedokže zvládnuť prehru a pobyt na samom dne, nemá ani najmenšiu šancu prežiť na vrchole. A naozaj tomu verím. Len proste už som si toho dna užila fakt príšerne moc a zaslúžila by som si keď už nič iné aspoň sa trošku odreagovať a ono to nejde. Ne kvoli mne, ale kvoli tomu, že okolnosti a vlastne všetko je vyslovene namierené proti mne a ja už som z toho unavená. Fakt unavená...
Som stále sama, jebe mi z toho, doma to je tiež hodne na hovno furt a v podstate len ležím a čumím do kompu nonstop, vďaka čomu som zase parádne rozkysla a pribrala dobrých 5 kíl, ktoré neviem ako mám zhodiť.
Všetko je na kokot, všetko je na piču, milé dámy a pání.
Potrebujem sa zbaviť ľudí, čo ma nonstop ťahajú dole, potrebujem vypadnúť z tohto mesta ktoré ma proste naozaj nenávidí, potrebujem už konečne žiť svoj život. Život ktorý si naozaj úprimne zaslúžím. Už naozaj nechcem len prežívať.... Už ani deň...
O zvyšku zážitkov len z posledného týždňa sa radšej ani nevyjadrujem, lebo by mi fakt už asi praskla cievka v mozgu od nervov...
To najlepšie začalo už v piatok poobede. Mala som ísť fotiť, ale nakoniec sa celý tento plán zmenil na ožran párty v medickej.
To vypadalo asi tak, že som vypila trošku piva, presne glg KBčka, presne glg vodky a hotovo. Všetko malo pokračovať na nejakej žúrke v Čunove, kde mala okrem iného hrať Zóna A a nejaký nový bratislavský Ramones revival... Medzitým som ale ešte predsa len išla odfotiť pár fotiek vedľa na Ondrejský cintorín pre "kamošku" do knižnej súťaže, následne bolo nutné ísť vrátiť knihu s ktorou sme fotili, kamošovi do Klubu umelcov, kde sme si ešte dali jedno pivo a potom sme mali pokračovať do Čunova, aj keď mne už bolo jasné, že dotyčný Ramones revival nestíham. Nepriazeň osudu ale bola ako inak so mnou a tak sa pri cestovaní všetko skončilo tak, že sme v Čunove akosi neprestúpili tak jak bolo potrebné a skončili sme na konečnej odkial do ciela nebolo v normálnom čase možné dojsť. Takže sme to otočili, že sa tu jednu zástavku vrátime a budeme pokračovať.
Počas nasledujúcich 15 minút, čo sme čakali na ďalší bus sme ale vďaka internetu zistili, že najbližší bus na ktorý máme prestúpiť, ide až ráno a tak sme ako inak pokračovali naspäť do civilizácie a rovno domov.... No proste piatková žúrka, jakú len tak niekto nezažije.
Zabudla som dodať, že počas celého dňa som so sebou v ruksaku vláčila 5 kníh, pretože aj ja som chcela fotku do súťaže. To sa nakoniec jaksik nestihlo... nevadí...
Prišla sobota, ktorá mala pokračovať konečným odfotením mojej fotky a ani nepopieram, že fakt by som jednoducho prijala nejakú ľudskú spoločnosť. Nedostalo sa mi jej. Pretože nikto nemá čas....
Dnešok najprv vypadal fajn.... mala som piecť, mala som ísť konečne odfotiť tu posranú fotku, mala som sa ísť kúpať, mala som ísť do Randalu a konečne sa aspoň trošku uvolniť. Randal prišiel až potom, čo nič z tohto nevyšlo a tak som sa tam teda vypravila. Keďže nechodí 34ka, tak som musela ísť 83kou na SAVko a odtiaľ potom nejak busom, ale žiaden nešiel, tak som v opätkoch išla pešo. Dorazila som tam(asi okolo 20:30) a "kamarátka" ktorá ma tam volala, mi oznámila, že ona ide na deviatu na brigádu..... Toš, ďakujem pekne, otočila som to a išla sa zas trepať pešo na Savko, kde som ďalšiu štvrť hodinu čakala na bus a následne strávila pol hodinu sa trepala späť do Dúbravky, obklopená bezdomovcami a celým východom ktorý práve dorazil zo stanice a niektoré tie reči by som vám teda fakt želala počuť.... (Zabudla som dodať, že sa mi dojebali slúchatká, takže cestujem bez MP3 a fakt si to užívam.)
A teraz zas ležím v posteli a je mi tak strašne do plaču, že sa rozplakať ani nedokážem a ľutujem sa lebo neviem čo iné už možem urobiť....
Riadim sa heslom, že človek čo nedokže zvládnuť prehru a pobyt na samom dne, nemá ani najmenšiu šancu prežiť na vrchole. A naozaj tomu verím. Len proste už som si toho dna užila fakt príšerne moc a zaslúžila by som si keď už nič iné aspoň sa trošku odreagovať a ono to nejde. Ne kvoli mne, ale kvoli tomu, že okolnosti a vlastne všetko je vyslovene namierené proti mne a ja už som z toho unavená. Fakt unavená...
Som stále sama, jebe mi z toho, doma to je tiež hodne na hovno furt a v podstate len ležím a čumím do kompu nonstop, vďaka čomu som zase parádne rozkysla a pribrala dobrých 5 kíl, ktoré neviem ako mám zhodiť.
Všetko je na kokot, všetko je na piču, milé dámy a pání.
Potrebujem sa zbaviť ľudí, čo ma nonstop ťahajú dole, potrebujem vypadnúť z tohto mesta ktoré ma proste naozaj nenávidí, potrebujem už konečne žiť svoj život. Život ktorý si naozaj úprimne zaslúžím. Už naozaj nechcem len prežívať.... Už ani deň...
O zvyšku zážitkov len z posledného týždňa sa radšej ani nevyjadrujem, lebo by mi fakt už asi praskla cievka v mozgu od nervov...
sobota, júna 15, 2013
Omylem v skořápke...
Otročím, plačem, rozčulujem sa, vzdávam sa, naberám silu a padám, staviam sa nohy, ako čerstvo narodené teliatko a vzápätí sa mi podlamujú a ja znovu plačem, sťažujem sa, kričím o pomoc, ignorujem všetko a všetkých. Milujem a nedokážem nenávidieť. Stále znovu a dokola.
Po zádech přejde mráz
a horko s ním
zas je to celý zpátky
jako kaz
Teď už snad pochopíš,
jak je to město krátký
o co tu nestojí
a jak si zlomit vaz
Žijem v byte, ktorý nenávidím sám o sebe..... Keď som slabá vracajú sa mi všetky spomienky a ja ich nedokážem umlčať, pretože ich vyvolávam sama, len aby som ho mohla čo najviac nenávidieť.
Otročím, starám sa o všetko a vracajú sa mi tu len urážky, vyhrážky, ani jediné milé slovo. Prípadne žiadne slovo.
Som sama a začínam sa opúšťať. Už po miliónty krát.
Každý únik, bol len slepou uličkou. Ako by som bola na gumičke. Čím viac sa ťahám preč, tým viac sa napína a o to prudšie ma to odhodí znovu naspäť. A ja s narazeným chrbtom, rýchlo vstávam a neriešim, idem naspäť. A znovu rovnaký scénár.
Ako ju mám prasknúť? Roztrhnúť? Ako mám zariadiť aby ju na mňa už nepripevnili? Prečo ma tu držia?
Nebe hoří, ale víc než sis přál
Nebe hoří, ale štěstí je dál
Nebe hoří a ty nemůžeš jít,
Protože město krátký, tě vráti zpátky zas
Nemám sa komu vyplakať, neviem kde mám domov. Hovorí sa, že domov je tam kde máš srdce a moje srdce má úplne jasno kde sa chce nachádzať, ale tie podmienky na vytvorenie pocitu "tu som doma", jednoducho neprichádzajú.
Pod celou mojou veselou a sebavedomou povahou, sa začal skrývať niekto iný.
Som slabá, neistá a zmätená. Stávam sa svojim vlastným tieňom a aj napriek tomu, že dnes už viem, že to tak jednoducho nebude navždy, tak strácam silu a nemám absolútne tušenie, ako to mám zastaviť. Ako to mám zmeniť. Absolútne žiaden hint, že čo mám urobiť. A takisto žiadna podpora. Práve naopak.
Všechno je tak věrný
i slova malicherný
ty co ti hlavu čistí
co můžeš mít
Ty řeči nekonečný
o tom jak budem věčný
po cestě dolů štěstí
zase chtít
Je mi zle zo všetkého toho nekončiaceho pátosu a nedokážem rozlíšiť či patrí mne alebo ostatným.
Som nasraná a obviňujem všetkých okolo, pretože nedokážem prísť na to kde som ja spravila chybu, že sa z tohto všetkého, nedokážem vymotať. Nikdy som nikomu neublížila, nikdy som nespravila dokopy nič čo by k tomuto viedlo a aj keď sa tie neexistujúce chyby snažím napraviť, tak to proste nejde. Zatiaľ aspoň.
Momentálne obviňujem rodinu, za to, že som tu uviazla, ale aj tak neviem nakoľko je chyba na mojej strane.
Rozhodne ale viem, že už ma fakt nebaví, že aj keď si už náhodou, konečne aj niečo zarobím a chystám sa odísť a náhodou sú na všetko aj celkom slušné podmienky, tak niekto príde a aj to málo čo mám, mi proste vezme. A ja ostanem s prázdnymi rukami a slzami v očiach. Fakt mám toho dosť.
Moja existencia sa už ani nedá nazvať prežívaním. Je to len neustály boj o pokus prežiť. Ktorý je vlastne len rozptýlením, aby som si nevšimla, že nemám šancu.
Ostať v tomto momente pri zmysloch, silná a veriť, že to bude inak je viac než nemožné. Stále sa snažím, pretože keby som prestala veriť, bol by koniec. Ale dochádza mi palivo.... To viem, ale netuším, čo to znamená......
Po zádech přejde mráz
a horko s ním
zas je to celý zpátky
jako kaz
Teď už snad pochopíš,
jak je to město krátký
o co tu nestojí
a jak si zlomit vaz
Stále som nútena sa sem vraciať a je to stále horšie a horšie, pretože ostatní odchádzajú.
Žijem v byte, ktorý nenávidím sám o sebe..... Keď som slabá vracajú sa mi všetky spomienky a ja ich nedokážem umlčať, pretože ich vyvolávam sama, len aby som ho mohla čo najviac nenávidieť.
Otročím, starám sa o všetko a vracajú sa mi tu len urážky, vyhrážky, ani jediné milé slovo. Prípadne žiadne slovo.
Som sama a začínam sa opúšťať. Už po miliónty krát.
Každý únik, bol len slepou uličkou. Ako by som bola na gumičke. Čím viac sa ťahám preč, tým viac sa napína a o to prudšie ma to odhodí znovu naspäť. A ja s narazeným chrbtom, rýchlo vstávam a neriešim, idem naspäť. A znovu rovnaký scénár.
Ako ju mám prasknúť? Roztrhnúť? Ako mám zariadiť aby ju na mňa už nepripevnili? Prečo ma tu držia?
Nebe hoří, ale víc než sis přál
Nebe hoří, ale štěstí je dál
Nebe hoří a ty nemůžeš jít,
Protože město krátký, tě vráti zpátky zas
Nemám sa komu vyplakať, neviem kde mám domov. Hovorí sa, že domov je tam kde máš srdce a moje srdce má úplne jasno kde sa chce nachádzať, ale tie podmienky na vytvorenie pocitu "tu som doma", jednoducho neprichádzajú.
Pod celou mojou veselou a sebavedomou povahou, sa začal skrývať niekto iný.
Som slabá, neistá a zmätená. Stávam sa svojim vlastným tieňom a aj napriek tomu, že dnes už viem, že to tak jednoducho nebude navždy, tak strácam silu a nemám absolútne tušenie, ako to mám zastaviť. Ako to mám zmeniť. Absolútne žiaden hint, že čo mám urobiť. A takisto žiadna podpora. Práve naopak.
Všechno je tak věrný
i slova malicherný
ty co ti hlavu čistí
co můžeš mít
Ty řeči nekonečný
o tom jak budem věčný
po cestě dolů štěstí
zase chtít
Je mi zle zo všetkého toho nekončiaceho pátosu a nedokážem rozlíšiť či patrí mne alebo ostatným.
Som nasraná a obviňujem všetkých okolo, pretože nedokážem prísť na to kde som ja spravila chybu, že sa z tohto všetkého, nedokážem vymotať. Nikdy som nikomu neublížila, nikdy som nespravila dokopy nič čo by k tomuto viedlo a aj keď sa tie neexistujúce chyby snažím napraviť, tak to proste nejde. Zatiaľ aspoň.
Momentálne obviňujem rodinu, za to, že som tu uviazla, ale aj tak neviem nakoľko je chyba na mojej strane.
Rozhodne ale viem, že už ma fakt nebaví, že aj keď si už náhodou, konečne aj niečo zarobím a chystám sa odísť a náhodou sú na všetko aj celkom slušné podmienky, tak niekto príde a aj to málo čo mám, mi proste vezme. A ja ostanem s prázdnymi rukami a slzami v očiach. Fakt mám toho dosť.
Moja existencia sa už ani nedá nazvať prežívaním. Je to len neustály boj o pokus prežiť. Ktorý je vlastne len rozptýlením, aby som si nevšimla, že nemám šancu.
Ostať v tomto momente pri zmysloch, silná a veriť, že to bude inak je viac než nemožné. Stále sa snažím, pretože keby som prestala veriť, bol by koniec. Ale dochádza mi palivo.... To viem, ale netuším, čo to znamená......
Kalba storočia....
Ostáva mi zhruba 10 minút kým sa mi stiahne Armageddon, na ktorý som sa dnes namotala keď som prečesávala csfd.cz a uvedomila som si, že som ho nevidela od prvého ročníka na strednej a to neviete, že to bol kedysi, keď som bola mladá, moj najoblúbenejší film, ktorý som pozerala niekoľko krát denne a chcela som byť kozmonautom a vedela som úplne kompletne celú svoju encyklopédiu vesmíru naspamäť. Ale nie o tom som chcela. Len konštatujem čo idem robiť o štvrť na tri ráno, v noci z piatka na sobotu, absurdne triezva, po jednom mini panaku ešte večer doma a troch pivách.
Na protest som práve zožrala tri žemličky s mexickou, vegetarianskou nátierkou, z ktorých mi akurát začína byť patrične špatne. A idem na to, idem sa posťažovať.....
To, že som znechutená z toho, že sa nachádzam v Bratislave už viete. Takisto to, že som tu neuveriteľne nešťastná a osamelá, už som naposledy spomínala tiež.
Všetci moji milovaní su buď v Prahe alebo prípadne v Brne,(samozrejme na oboch miestach chcem byť!), vrátane mojho najmilovanejšieho(od teraz premenovávam Systéma na Pornoherca - a nie je to pre to, že by uniklo nejaké jeho domáce video na verejnosť, našťastie) a ja som tu ostala proste a nemám jedinú bytosť ktorá by bola aspoň z časti schopná ma udržiavať v normálnom stave..... Nechápem z tých domasedov, na ktorých je najhoršie, že sú ešte mladši odomňa a proste nevládzu normálne Žiť......
Ale dnes som v najväčšom šoku, tak či tak.... Oldieska v Randali, klasická, ničím výnimočná, stále tie isté songy ale inak kedysi fakt popičovská a ja tam náhodou aj prídem a teším sa, že som aspoň medzi ľudmi a tak ďalej. Ale pozor, ono ľudí síce jak nasratých, že je problém dostať pivo, ale ja,čo som akože slávna, som tam za celý večer narátala dohromady maximálne 15 ľudí(vrátane personálu) ktorých som poznala a dohromady 0 ľudí s ktorými by sa dalo aspoň zakaliť.
A len som tam poväčšinou len tak bola a kukala som na všetky tie divné individuá, ktorých prítomnosti som jednoducho nerozumela a nevedela som sa rozhodnúť, či sú patetickí oni, tým ako je na nich vidno, že sa opili, po týždni čo boli zavretí v nudnej práci a teraz nevedia čo so sebou(tie hlúpučke výrazy v tvárach sú naozaj na nezaplatenie), alebo či som patetická ja, tým jak som po tom všetkom vyslovene zatrpkla a nedokážem sa v tom momente baviť ani v rámci svojej úrovne ani pod svoju úroveň...Pravdivosť oboch možností súčasne nie je vylúčená samozrejme....
Pointa tohto článku mi bohužial uniká, ale už sa mi stiahol armageddon tak si ho idem pustiť aby som mohla o desať minút už spať jak mimino a neriešim radšej už....
Night....
Na protest som práve zožrala tri žemličky s mexickou, vegetarianskou nátierkou, z ktorých mi akurát začína byť patrične špatne. A idem na to, idem sa posťažovať.....
To, že som znechutená z toho, že sa nachádzam v Bratislave už viete. Takisto to, že som tu neuveriteľne nešťastná a osamelá, už som naposledy spomínala tiež.
Všetci moji milovaní su buď v Prahe alebo prípadne v Brne,(samozrejme na oboch miestach chcem byť!), vrátane mojho najmilovanejšieho(od teraz premenovávam Systéma na Pornoherca - a nie je to pre to, že by uniklo nejaké jeho domáce video na verejnosť, našťastie) a ja som tu ostala proste a nemám jedinú bytosť ktorá by bola aspoň z časti schopná ma udržiavať v normálnom stave..... Nechápem z tých domasedov, na ktorých je najhoršie, že sú ešte mladši odomňa a proste nevládzu normálne Žiť......
Ale dnes som v najväčšom šoku, tak či tak.... Oldieska v Randali, klasická, ničím výnimočná, stále tie isté songy ale inak kedysi fakt popičovská a ja tam náhodou aj prídem a teším sa, že som aspoň medzi ľudmi a tak ďalej. Ale pozor, ono ľudí síce jak nasratých, že je problém dostať pivo, ale ja,
A len som tam poväčšinou len tak bola a kukala som na všetky tie divné individuá, ktorých prítomnosti som jednoducho nerozumela a nevedela som sa rozhodnúť, či sú patetickí oni, tým ako je na nich vidno, že sa opili, po týždni čo boli zavretí v nudnej práci a teraz nevedia čo so sebou(tie hlúpučke výrazy v tvárach sú naozaj na nezaplatenie), alebo či som patetická ja, tým jak som po tom všetkom vyslovene zatrpkla a nedokážem sa v tom momente baviť ani v rámci svojej úrovne ani pod svoju úroveň...Pravdivosť oboch možností súčasne nie je vylúčená samozrejme....
Pointa tohto článku mi bohužial uniká, ale už sa mi stiahol armageddon tak si ho idem pustiť aby som mohla o desať minút už spať jak mimino a neriešim radšej už....
Night....
štvrtok, apríla 18, 2013
V zátvorke....
Miláčkovia moji.....
Ako obvykle je všetko celé zle, ale nie o tom chcem hovoriť. Asi to aj tak čoskoro príde a budem sa musieť blogísku vyžalovať, lebo v poslednej dobe som na tom psychicky tak nejak blbě a nemám pocit, že to mám komu povedať a zvažujem návštevu psychológa, len aby som si pokecala alebo čo, ale keďže na to nemám prachy tak sa budem určite musieť vysťažovať svojmu milovanému blogísku.
Len sa tak zamýšlam, nad svojou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a neviem čo je so mnou v neporiadku. Odhliadnuc od ostatných sračiek, za ktoré si sama nemožem si prirábam ďalšie a ďalšie, len svojou demenciou.
Doteraz som neni tak úplne zmierená so svojim odchodom zo školy...Aj keby som sa tam prihlasila a dostala znovu(čo ešte neviem či urobím), vyštudovala až do PhD. a bola najslávnejšia muzikologička na planéte, tak toto si v živote, ale v živote nikdy neodpustím. Absolútne hlúpe, zbytočné zlyhanie ktoré mi už nikdy nikto nevyvráti.... Ako nerúcam sa z toho už, ale keď mám slabšiu chvílku tak mi to stále v tom mojom hlúpom mozgu hlodá a hlodá a cítim sa jak najmenší chrobák v obrovskom svete.
A tak všeobecne, mám strašnú potrebu už niečo začať robiť. Od väčšiny mojich ďalších krokov síce závisia prachy, ktoré nemám aj keď už konečne pracujem, ale tiež si moc nepomáhám tým, že každý voľný aj nevoľný(tie mäkké L sú tam úplne naschvál tak si ich všimnite) cent doslova a dopísmena preslopem....
Mám milión vecí ktoré ospravedlňujú prečo to vlastne robím, ale nakoniec sú to aj tak len hlúpe výhovorky a nemusí to tak byť. A potom(väčšinou síce pod vplyvom, ale nemožem si dvakrát veriť ani triezva) robím veci o ktorých dopredu viem, že je to hovadina a vlastne ich robiť ani nechcem, ale vždy ich spravím. Tak ja neviem... asi by som fakt mala vyhladať nejakú tú odbornú pomoc alebo čo....
Každopádne chcem to zmeniť! Neviem ako a tak, ale chcem to zmeniť. Chcem sa niekam pohnúť. Chcem znovu zaži´t ten pocit, že pre svoj život-resp. svoje sny a ciele, niečo robím. Aspoň maličké krůčky k veciam ktoré naozaj majú zmysel a viem, že na ne mám silu, odvahu aj všetko....
Už sa nechcem sama zabublinkovávať, osamelá a unavená.
Sú tu veci pre ktoré žijem a chcem, potrebujem, musím sa im venovať! A nielen čakať, vegetovať a pomaly ich zabíjať.
Takže asi tak. Dúfam, že tá potreba týmto článkom neskončí a naozaj sa aspoň pokúsim niečo so sebou a tými ostatnými vecami robiť.....
Dobrú noc!
Ako obvykle je všetko celé zle, ale nie o tom chcem hovoriť. Asi to aj tak čoskoro príde a budem sa musieť blogísku vyžalovať, lebo v poslednej dobe som na tom psychicky tak nejak blbě a nemám pocit, že to mám komu povedať a zvažujem návštevu psychológa, len aby som si pokecala alebo čo, ale keďže na to nemám prachy tak sa budem určite musieť vysťažovať svojmu milovanému blogísku.
Len sa tak zamýšlam, nad svojou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a neviem čo je so mnou v neporiadku. Odhliadnuc od ostatných sračiek, za ktoré si sama nemožem si prirábam ďalšie a ďalšie, len svojou demenciou.
Doteraz som neni tak úplne zmierená so svojim odchodom zo školy...Aj keby som sa tam prihlasila a dostala znovu(čo ešte neviem či urobím), vyštudovala až do PhD. a bola najslávnejšia muzikologička na planéte, tak toto si v živote, ale v živote nikdy neodpustím. Absolútne hlúpe, zbytočné zlyhanie ktoré mi už nikdy nikto nevyvráti.... Ako nerúcam sa z toho už, ale keď mám slabšiu chvílku tak mi to stále v tom mojom hlúpom mozgu hlodá a hlodá a cítim sa jak najmenší chrobák v obrovskom svete.
A tak všeobecne, mám strašnú potrebu už niečo začať robiť. Od väčšiny mojich ďalších krokov síce závisia prachy, ktoré nemám aj keď už konečne pracujem, ale tiež si moc nepomáhám tým, že každý voľný aj nevoľný(tie mäkké L sú tam úplne naschvál tak si ich všimnite) cent doslova a dopísmena preslopem....
Mám milión vecí ktoré ospravedlňujú prečo to vlastne robím, ale nakoniec sú to aj tak len hlúpe výhovorky a nemusí to tak byť. A potom(väčšinou síce pod vplyvom, ale nemožem si dvakrát veriť ani triezva) robím veci o ktorých dopredu viem, že je to hovadina a vlastne ich robiť ani nechcem, ale vždy ich spravím. Tak ja neviem... asi by som fakt mala vyhladať nejakú tú odbornú pomoc alebo čo....
Každopádne chcem to zmeniť! Neviem ako a tak, ale chcem to zmeniť. Chcem sa niekam pohnúť. Chcem znovu zaži´t ten pocit, že pre svoj život-resp. svoje sny a ciele, niečo robím. Aspoň maličké krůčky k veciam ktoré naozaj majú zmysel a viem, že na ne mám silu, odvahu aj všetko....
Už sa nechcem sama zabublinkovávať, osamelá a unavená.
Sú tu veci pre ktoré žijem a chcem, potrebujem, musím sa im venovať! A nielen čakať, vegetovať a pomaly ich zabíjať.
Takže asi tak. Dúfam, že tá potreba týmto článkom neskončí a naozaj sa aspoň pokúsim niečo so sebou a tými ostatnými vecami robiť.....
Dobrú noc!
nedeľa, marca 17, 2013
Breaking point
Tak jo, je čas vyjadriť sa. Dlho som sa tomuto bránila a povedala som si, že blog na podobnú tému napíšem, až keď bude všetko v poriadku. Ale není a moje nervy už vrú do takej miery, že niekedy sama o sebe pochybujem, či zvládam neublížiť sebe alebo okoliu atď.
Takže, pekne po poriadku.
Vyletela som zo školy.
Nebola to bohužial nikoho chyba. Len čisto moja. Samozrejme, možem prikladať časť viny fakt nepríjemným okolnostiam, ktoré mi trošku brzdili život a obrovský vedlajší stres v tej najmenej vhodnej chvíli. To sa na tom rozhodne podpísalo. Ale nakoniec mi aj tak nič iné nezostáva len žiť navždy s pocitom, že som taký strašný kus kreténa, až som v podstate dobrovolne a bez minimálneho boja vyletela zo školy, na ktorú som celý život chcela chodiť a zo školy ktorá ma fakt bavila. Aby to všetko bolo dostatočne podčiarknuté.... vyletela som hlavne vďaka svojmu najobľúbenejšiemu predmetu u najobľúbenejšieho učiteľa! Takže si fakt gratulujem......
Musela som sa znovu vrátiť domov do Bratislavy.
O áno, po tretí krát som zlyhala na plnej čiare a musela som ísť naspäť k maminke. Súvisí to hlavne s vedlajším stresom spomínaným vyššie, ale ani bez toho by to asi inak nešlo. Takže čo už. Celá zúfalá som prišla domov a hybernovala som 2 týždne v posteli. Je to hodne frustrujúce snažiť sa osamostatniť, čo mi vlastne nešlo ani keď som bývala v inom meste, ale tam je aspoň stále nejaká nádej(ktorá sa mne samozrejme nikdy nesplnila) ale vrátiť sa späť je už len medaila pre zlyhanie. Mne sa to stalo už trikrát.
Hybernácia nepomohla, kde tu som behala so životopismi vonku, inak len posielala cez net.... Ale klasika posledných dvoch rokov, odnikial sa mi neozvali.
Do toho prišiel posunutý stav mojej mysle vďaka tomu, že som od 24.12. nebola na koncerte. Čo je v podstate úplne nepredstaviteľné, keďže maximálny limit ktorý vydržím bez koncertu je týždeň inak začnem osobnostne upadať a takúto dobu som koncert nevynechala ani v mojom období temna, kedy som na koncerty vyslovene skoro nechodila. Možno je to zvláštne ale toto odreagovanie mojej duší fakt chýba a čo je horšie tak napriek udalostiam ktoré popíšem nižšie, to ešte stále trvá.
Každopádne, s kamarátmi odtialto sa moc počítať nedá, lebo u nich väčšinou funguje len sedenie v hospode a tlachanie o ničom, plus neustale kukanie do mobilov a tak som bola stále zúfalejšia až to vyhrotilo do toho, že mi mama dala prachy, že ma založí a nech si utekám hladať život do Prahy.
Strávila som tam celý minulý týždeň a v jeho závere som tesne pred návratom do BA mala pohovor.... Konečne! Vyzeralo to všetko veľmi dobre, mala som prísť od utorka a tak..... A práve mi prišla smska.... Místo už je obsazené..... To je už vlastne len perlička za týmto víkendom. Už ma to len vyburcovalo k tomu aby som konečne všetko napísala a nedusila to v sebe.
Vrchol totižto prišiel včera, keď moj NAJLEPŠI KAMARAT! oslavoval svoje 21. narodeniny. Celé týždne som mu plánovala tortu, tak jak to mám rada, "ušitú" na mieru z toho čo má rád. Bol špeciálne ťažký oriešok, lebo keďže nemá rád sladké, robili sme s maminkou prvý krát slanú tortu.... s tým, že mala vyzerať ako korytnačka. Tuto to vlastne moc ani neni o mne. To, že sa tejto torty mladý muž ani nedotkol vlastne ani neriešim, aj keď som musela klamať mame, ktorá sa zobudila po nočnej, utekala so mnou do obchodu, nakupila všetok materiál a potom pri tej torte strávila kompletne celé poobedie a večer išla zase na nočnú a fakt som nemala to srdce jej povedať že sa jej ani nechytil. Ale ok, neriešim. To, že sa ku mne správal celý večer jak totálny kokot, už je ale o inom. Ani toto sa mi vlastne vobec nechce riešiť, keby to tak sakramentsky nebolelo. Lebo už som to riešila milion krát. K nikomu inému sa nespráva tak ako ku mne, ale iba pred ostatnými, keď sme sami alebo tak, nemá potrebu ma napríklad urážať alebo ponižovať, ale akonáhle je pred ostatnými ľuďmi, tak som buď obľúbeným terčom zábavy alebo ma úplne ignoruje a keď si dovolím ho nejak osloviť tak je nechutne nepríjemný. Sto krát som sa s ním kvoli tomu prestala baviť, vždy prišiel a ospravedlňoval sa mi až do momentu kedy som už nemohla odolať. Stále ten istý scenár. A mna už to nebaví. Bolí to a moj mozog, srdce, duša alebo čokolvek čo s tým nejak súvisí, už toto nedokáže nejakým sposobom odfiltrovať...... Očividne, som si nebola schopná vybrať správne. A jak pravil klasik: "JIŽ NEMOHU!!!! "
Dúfam, že nabudúce už fakt budem mocť napísať niečo pozitívne konečne. Zatím naschle.....
Takže, pekne po poriadku.
Vyletela som zo školy.
Nebola to bohužial nikoho chyba. Len čisto moja. Samozrejme, možem prikladať časť viny fakt nepríjemným okolnostiam, ktoré mi trošku brzdili život a obrovský vedlajší stres v tej najmenej vhodnej chvíli. To sa na tom rozhodne podpísalo. Ale nakoniec mi aj tak nič iné nezostáva len žiť navždy s pocitom, že som taký strašný kus kreténa, až som v podstate dobrovolne a bez minimálneho boja vyletela zo školy, na ktorú som celý život chcela chodiť a zo školy ktorá ma fakt bavila. Aby to všetko bolo dostatočne podčiarknuté.... vyletela som hlavne vďaka svojmu najobľúbenejšiemu predmetu u najobľúbenejšieho učiteľa! Takže si fakt gratulujem......
Musela som sa znovu vrátiť domov do Bratislavy.
O áno, po tretí krát som zlyhala na plnej čiare a musela som ísť naspäť k maminke. Súvisí to hlavne s vedlajším stresom spomínaným vyššie, ale ani bez toho by to asi inak nešlo. Takže čo už. Celá zúfalá som prišla domov a hybernovala som 2 týždne v posteli. Je to hodne frustrujúce snažiť sa osamostatniť, čo mi vlastne nešlo ani keď som bývala v inom meste, ale tam je aspoň stále nejaká nádej(ktorá sa mne samozrejme nikdy nesplnila) ale vrátiť sa späť je už len medaila pre zlyhanie. Mne sa to stalo už trikrát.
Hybernácia nepomohla, kde tu som behala so životopismi vonku, inak len posielala cez net.... Ale klasika posledných dvoch rokov, odnikial sa mi neozvali.
Do toho prišiel posunutý stav mojej mysle vďaka tomu, že som od 24.12. nebola na koncerte. Čo je v podstate úplne nepredstaviteľné, keďže maximálny limit ktorý vydržím bez koncertu je týždeň inak začnem osobnostne upadať a takúto dobu som koncert nevynechala ani v mojom období temna, kedy som na koncerty vyslovene skoro nechodila. Možno je to zvláštne ale toto odreagovanie mojej duší fakt chýba a čo je horšie tak napriek udalostiam ktoré popíšem nižšie, to ešte stále trvá.
Každopádne, s kamarátmi odtialto sa moc počítať nedá, lebo u nich väčšinou funguje len sedenie v hospode a tlachanie o ničom, plus neustale kukanie do mobilov a tak som bola stále zúfalejšia až to vyhrotilo do toho, že mi mama dala prachy, že ma založí a nech si utekám hladať život do Prahy.
Strávila som tam celý minulý týždeň a v jeho závere som tesne pred návratom do BA mala pohovor.... Konečne! Vyzeralo to všetko veľmi dobre, mala som prísť od utorka a tak..... A práve mi prišla smska.... Místo už je obsazené..... To je už vlastne len perlička za týmto víkendom. Už ma to len vyburcovalo k tomu aby som konečne všetko napísala a nedusila to v sebe.
Vrchol totižto prišiel včera, keď moj NAJLEPŠI KAMARAT! oslavoval svoje 21. narodeniny. Celé týždne som mu plánovala tortu, tak jak to mám rada, "ušitú" na mieru z toho čo má rád. Bol špeciálne ťažký oriešok, lebo keďže nemá rád sladké, robili sme s maminkou prvý krát slanú tortu.... s tým, že mala vyzerať ako korytnačka. Tuto to vlastne moc ani neni o mne. To, že sa tejto torty mladý muž ani nedotkol vlastne ani neriešim, aj keď som musela klamať mame, ktorá sa zobudila po nočnej, utekala so mnou do obchodu, nakupila všetok materiál a potom pri tej torte strávila kompletne celé poobedie a večer išla zase na nočnú a fakt som nemala to srdce jej povedať že sa jej ani nechytil. Ale ok, neriešim. To, že sa ku mne správal celý večer jak totálny kokot, už je ale o inom. Ani toto sa mi vlastne vobec nechce riešiť, keby to tak sakramentsky nebolelo. Lebo už som to riešila milion krát. K nikomu inému sa nespráva tak ako ku mne, ale iba pred ostatnými, keď sme sami alebo tak, nemá potrebu ma napríklad urážať alebo ponižovať, ale akonáhle je pred ostatnými ľuďmi, tak som buď obľúbeným terčom zábavy alebo ma úplne ignoruje a keď si dovolím ho nejak osloviť tak je nechutne nepríjemný. Sto krát som sa s ním kvoli tomu prestala baviť, vždy prišiel a ospravedlňoval sa mi až do momentu kedy som už nemohla odolať. Stále ten istý scenár. A mna už to nebaví. Bolí to a moj mozog, srdce, duša alebo čokolvek čo s tým nejak súvisí, už toto nedokáže nejakým sposobom odfiltrovať...... Očividne, som si nebola schopná vybrať správne. A jak pravil klasik: "JIŽ NEMOHU!!!! "
Dúfam, že nabudúce už fakt budem mocť napísať niečo pozitívne konečne. Zatím naschle.....
pondelok, októbra 22, 2012
Breaking point.....
Milujem svoju školu, ako som už spomínala v predošlých článkoch, fakt som ňou trafila do čierneho, absolútne tam patrím, napĺňa ma to aj napriek mojej pretvrvávajúcej neschopnosti učiť sa a tak.....
Toto je jeden pevný bod ktorého sa zubami aj nechtami snažím držať a nepustiť. V skutočnosti je to aj jediná vec ktorá mi tak nejak ostala.
Fakt neviem, či ma niekto preklial alebo čo si už o tomto všetkom myslieť ale začalo sa diať presne všetko čo sa diať v Brne nemalo, všetko to čo sa dialo v Prahe a všetko to čo sa dialo v Bratislave.
Tá najzákladnejšia vec je práca... Za posledný skoro rok a pol som rozoslala bez preháňania tisícky životopisov- len na Gmaili mám správy s predmetom životopis na 103 stranách, približne rovnaké množstvo som poslala priamo zo stránok Profesia(aj .sk aj .cz) a Jobs(tiež .sk aj .cz) + z nejakých ďalších stránok + som dobrú stovku rozniesla osobne. Z celých týchto množstiev som bola dohromady možno na troch pohovoroch keď prižmúrim oči možno na piatich.....
A ja už nevládzem. Naozaj. Som z toho všetkého frustrovaná do takej miery, že sa mi to prenáša nielen do mojich psychických stavov ale aj do podvedomia kde mi to blokuje veci, ktoré s tým absolútne nijak nesúvisia - napriek tomu, že si v tom momente napríklad myslím, že som absolútne v pohode, spokojná a vyrovnaná.
Ani by som sa nečudovala keby som nevedela zohnať žiadnu brigádu, preto lebo som neschopná a blbá. Ale to ja za prvé nejsom - som šikovná, inteligentná, rýchlo sa učím a za druhé mám za sebou pomerne zaujímavú prax.... Ale ja som absolútne nedostala možnosť niekde ukázať čo je vo mne. Proste ma ignorujú absolútne všade, kam to CVčko pošlem.... A to nehovorím o tom, že večne nemám prachy. Ľuďom som za posledný rok, len za to, že ma raz za čas na niečo pozvali a podobne + Alenke za to, že sa o mňa v podstate 3 mesiace starala, dlžná nehorázne prachy, čo je samo o sebe nahovno. Plus teraz je obsah mojej peňaženky 50 kč s tým, že vo štvrtok by som mala ísť do BA a netuším ako sa tam dostanem a čo dovtedy budem jesť a fajčiť. A hlavne nemám ani najmenšie tušenie ako takto zaplatím nájomné do 1.11. .... To je asi najhoršia z tých vecí ktoré sa dejú. Teda nie asi. Je to rozhodne najhoršie zo všetkého. Ale stále to nie je všetko. Ďalšia vec ktorá sa rovná mojmu neúspešnému žitiu v BA a v Prahe je to, že som neuveriteľne osamelá. Poznám milión ľudí ale poväčšinou som proste sama a keď sama nejsom tak riešim problémy tých s ktorými som - či už chcem alebo nechcem, zatiaľ čo ja tie svoje v podstate poväčšinou možem ventilovať len sem. Nie je to také strašné ako predchádzajúci problém ale keď sa tieto veci spájajú dohromady, tak mi z toho začína celkom slušne hrabať. Potom to v rámci PMS alebo čo to vlastne mám-keďže mi krámy meškajú už asi 5 dní, vyzerá na výbuchy hnevu a nervov a dnes prišiel ten Breaking point kedy mi začalo byť v škole do plaču, tak som odtiaľ zdrhla a tuto doma som sa mierne nervovo zrútila-ale aj tak som sa ukludnila do minúty. Takže predpokladám, že toto nebude posledné zrútenie. Momentálne netúžim po ničom inom, len ísť domov. Aj keď mi to hovno pomože, keďže aj naši majú problémy sami so sebou, takže asi mi tie moje nikto nevyrieši, ale proste chcem byť doma, v bezpečí.....lebo túto neutíchajúcu neistotu už nedokážem prežívať. Aj keď viem, že keď dojdem domov a odvážim sa im zavesiť na nos svoje problémy, tak do mňa začnú nehorázne rýpať a budem mať nervy ešte aj z toho a asi explodujem tam, ale kam inam mám ísť? A keď sa na toto všetko pozerám zo svojho uhla pohľadu-iný k dispozícii nemám, tak veď ja vobec nejsom náročná.... Jediné čo chcem je žiť si svoj život, mať prácu a z nej prameniace peniaze aby som mala istotu že budem mať čo jesť, fajčiť a budem mať strechu nad hlavou, byť proste konečne nezávislá od všetkých naokolo a raz za čas mať pri sebe ľudí ktorí ma majú radi, ktorým nevadí, že som hlučná a ukecaná, zakaliť, riešiť tú úžasnú vec ktorú študujem-teda hudbu a mať v piči všetky negatívne sračky. Nehľadám ani bohatého manžela, ktorý by sa o mňa postaral a ja by som nemusela pohnúť prstom, ani nechcem vyhrať v lotérii, ani sa nechcem nijak vyhnúť ničomu. Proste si len chcem konečne dlhodobo zarábať vlastné peniaze, ktoré budem míňať bez pocitu, že na druhý deň mi bude skučať žalúdok...... a konečne sa uvolniť. Fakt, chcem tak veľa?
nedeľa, októbra 14, 2012
Moje srdce je rozbité na márne kúsky...
Zamilovala som sa.... už je to raz tak....
Dnes som s maminkou išla nakupovať do tesca(taký bežný nákup+pár veci pre mňa do Brna) a samozrejme sa to nezaobišlo bez návštevy Gateu a potom aj topánočkovania v Deichmanne. No a tam sa to stalo. Najprv len taký jemný flirt s krásnymi červenými čižmičkami, ktoré ale našťastie nemali v mojej veľkosti, takže ma až tak nebolelo odísť od nich. Ale v ďalšej uličke to začalo byť vážne..... Nádherné, čierne, s červenými šnúrkami, na takom nižšom opätku a čo je najhoršie v mojej veľkosti! Tak som si povedala, že si ich musím vyskúšať, ako na mne budú vyzerať. Len taká malá nevinná jednorázovka......
Vytiahla som najprv pravú, vybrala z nej zbytočné papiere, obula som si ju, zaviazala šnúrky a bolo to úžasné, ale predsa len sa mi trošku zle stálo, keďže som druhú nohu mala asi o 5 cm nižšie. Tak som vytiahla aj ľavú. Ten istý proces. Postavila som sa a bolo to dokonalé. Bol to absolútny raj. Vyzerala som božsky.... Ale nanešťastie nemám prachy a museli sme sa odlúčiť a mne teraz krváca srdce a je mi neskutočne smutno.... :(
Prečo láska musí tak bolieť?
Ale nie fakt! Pán Murphy strčte sa do prdele. Je absolútne neuveriteľné, že keby som tam dnes prišla s tým, že mám so sebou neobmedzené množstvo peňazí a chcem aspoň jedny jediné boty, tak je v tom poondiatom obchode 5000 topánok a ani jedny ktoré by sa mi páčili. Prípadne by som našla jedny-jediné ktoré by podľa skúseností boli absolútne dokonalé, ale nemali by moje číslo. Kľudne by mali o číslo menšie, o číslo väčšie ale nie to ktoré potrebujem....... Prečo to všetko musí byť takto sakramentsky naopak? Takže teraz mám aby ste vedeli depku! A do toho ešte PMS. Takže som sa rozhodla žrať! Zajedám svoje nešťastie neskutočným spôsobom. Už som zožrala 4 chleby a jednu koblihu! A nenávidím sa a nenávidím každú vec ktorú sme dnes kúpili, lebo každá z tých vecí stála niečo zo sumy ktorú potrebujem na svoje topánky! A je to teda ich vina(tých vecí), že nemôžem mať tie krásne topánočky!!! Howgh
sobota, júna 23, 2012
Bolí aj sľúbené kúzla, aj keď fungovali opačne....
Tak nám prebehol dlho organizovaný koncert s názvom Barbarský slnovrat... Mám také zmiešané pocity trochu, lebo sa to samozrejme najprv nezaobišlo bez komplikácií a tak, ale všetko som vyriešila aj keď zopár vecí jednoducho nebolo domyslených ale aspoň sa poučím, snáď....
Suma sumárum som prerobila plus mínus 200€, fakt došlo minimum ľudí ale inak koncert po hudobnej stránke prebehol podľa mňa skvele. Škoda, že som si ho ja moc neužila - jednak preto, že som stále musela niečo riešiť a nikto mi nedal pokoj poriadne a jednak preto, že som dostala ranu pod pás. A poriadne silnú.....
....pofoukám ti srdce, zrada kamaráda......Tieto slová Roberta Kodyma mi išli dosť dlho hlavou, až kým som sa trošku nevynervačila a miesto obrovskej bolesti(tá už nejakú dobu nemôže trvať dlho, keďže sa stále riadim heslom: "Nenarodila som sa aby som bola nešťastná" ale predsa sa pri takýchto nečakaných podpásovkách raz za čas objaví) prišiel obrovský hnev a ten hnev horí aj horieť bude kým ho správnym spôsobom nevyventilujem a myslim si, že všetci vedia jak to je s tým jedlom ktoré najlepšie chutí za studena..... Ale už je to fajn, človek sa s takým niečím vyrovná lahšie keď si uvedomí, že tu nejde o žiadneho kamaráda-kamarád(v tomto prípade kamarádka:D) by nikdy nič takéto(celú tu situáciu zámerne nemôžem zkonkretizovať) nespravil a teda od teraz dotyčná prešla do kategórie s názvom "prijebaná feťácka kurva bez chrbtovej kosti" a není vo čem, z toho už sa nedostane. Takže práve jej extrémne ďakujem za zničenie komplet celého večera-môjho večera a držím jej palce aby sama zo sebou dokázala prežiť- aj keď vlastne tí bez chrbtovej kosti s tým asi problém moc nemajú. Akurát ma strašne mrzí, že som v alkoholickom nervovom afekte dojebala dokonalé veldielo ktoré som vyrábala v podstate týždeň(nádherné dokonalé marcipanove veldielo-raz keď ma tá lútosť trošku opustí tak mám nachystaný tutorial pre vás:)) a ešte som ja za jebnutú za to určite, ale mám to ťažko a hlboko v análnom otvore asi aj.... Každopádne po tomto všetkom som potrebovala spraviť nejakú pičovinu a jediné na čo som sa zmohla bolo, že som dala výpoveď v hentej pakárni (vcera som totiž mala mať už nočnú a fyzicky a už vôbec ne psychicky v takom stave by som to nedala) takže síce teraz neviem čo budem robiť zas, ale strašne sa mi ulavilo a hneď som to išla vykaliť späť do Randalu a to mi veru šialene pomohlo, úplne som si vykalila mozek, dokonca som si zaskákala na nejakom koncerte a to som ja kvôli objemu môjho hrudníka nerobila ani len na Wanastowkách, takže netuším čo to do mňa vošlo ale bolo to úžasné..... Každopádne teraz si už len doužívam zvyšok opäť slobodného víkendu a od pondelka rýchlo rýchlo zhánam nejakú brigádu alebo robotu u nás ale už aj v Brne a hotovo.... Všetko bude zase v dokonalom poriadku, co má bejt má se stát a tak ďalej, nikto mi nebude kaziť náladu a ak áno asi čoskoro začnem vraždiť:D Takže to je asi zatiaľ všetko čo som chcela, určite sa nenechám znechutiť týmto viac menej neúspechom. Musím hlavne upozorniť na to, že koncerty robím od sedemnástich a aj keď ich zatiaľ nebolo nejak špeciálne veľa tak tento bol prvý taký vyslovene nevydarený, to sa musí raz za čas stať aj nám najlepším. Goodbye folks:)
pondelok, júna 11, 2012
Unavená a zničená :)
Ešte ostáva 48 dní kým budem vyslobodená z predpeklia v ktorom pracujem! Teda z toho 14 dní budem mať volna medzi tým, ale to sa neráta.
Teraz je to tak, že už som sa vcelku zabehla, už aj vcelku stíham a tak, takže si raz za čas môžem ísť zapáliť mimo prestávky. Ale inak je to nahovno, co vám povím..... Stále mi je strašne smiešne(teda niekedy mi je z toho aj na plač ale ja sa radšej smejem), že kde som to dopadla. Jasné, robím z toho tragédiu, pritom sú to len dva mesiace a už nikdy v živote tam nevkročím, ale stále mi znie v hlave, jak mi všetci hovorili vždy, nech sa učím aby som nikdy nemusela robiť nejakého robotníka....a hups! Pozrime sa čo robím s mojou maturitou z Pasy! Stále ma to tak nejak sere, síce som sa k tej mature dopracovala len kvôli tomu aby som mohla ísť na tú hudobnú vedu, ale kdoví kde by som bola keby som sa na to vybodla a išla trebars niekam do zahraničia a makala na svojej hudobnej budúcnosti už vtedy.....Jasne, že som sa tuto o to snažila popri škole tiež, ale do toho tam boli ešte tie moje dva stratene temne roky a tak, takže sa proces spomalil.
No to sú prosím pekne také myšlienky čo ma napadajú jak tam stojím tých 8 hodin pri páse a skladám chujoviny.....
Ja som sa narodila aby som šukala, slopala a zmenila svet a ne na to aby ma šialene boleli ruky a nohy a dokonca už mám aj mozole.... Táto pauza v mojom životnom údele sa mi ani trochu nepáči.... opijem sa z jedného piva, šukanie už ani neviem jak vyzerá-podla mňa som sa znovu opanila a svet mením akurát revolučnými myšlienkami čo mi celú smenu lozia v mozgu a doma si už nič nepamätám! Toľko blogov som tam už "napísala" a doma po nich neostala ani bodka nad jotou!
Jediné čo mi furt v mozgu ostáva sú stále tieto isté pičungy, tak som sa rozhodla si ich zvečniť(uvažujem, či je toto slovo napísané správne, vyzerá čudne, ale od slova večnosť to nemôže byť inak, či?).... Ono to proste musí byť, ja to tam vydržím dokonca, to je samozrejmé-teda ak ma na protest neopustia končatiny, ale musím sa poriadne vypičovať, lebo je to chujovina jak hrom a bez toho to proste nejde:).
Inak, začala som to tam lepšie zvládať, keď som si dala slúchatká, asi niekedy minulý týždeň. Ono ja závislák, čo mi hrá hudba nonstop a zrazu 8 hodín bez nej a iba zvuky vŕtačiek, padania krabíc a potom tam ešte chodí taký malý spokojný robotko, ktorý nosí vozíky a on si vyspevuje nejake melódie, vo forme asi takej, jak boli melodie na nokii 3310- tam dával Beethovena a všeljake take dramatické srandy a teraz mu zmenili melodie na nejaky blues alebo čo, ale znie to jak totalne dojebaná platňa a keď sa mu niekto alebo niečo postaví do cesty tak sa zastaví a začne neskutočne jačať, to je zaručený bolehlav okamžite, nehovoriac o tom, že je to fakt proste ubíjajúce tam byť takto bez hudby.
Tak som si povedala, že jebať, ja si tu hudbu pustím a hneď išlo všetko lepšie, únava bola menšia, spotreba kofeinu sa znížila z dvoch litrov na pol litra, všetko prežijem viac menej v pohode a aj to rýchlejšie ubieha....
Ono sa to inak nemôže, samozrejeme, že im ide len o to aby sa tam ľuďom makalo čo najhoršie, ale dá sa to všeljak utajiť. No vrchol bol a doteraz som to nepochopila ani, že na rannej som počúvať už nemohla ani neoficálne. Kolegyne mi povedali, že na rannej sa to proste nesmie a že keby som to ignorovala tak máme problém všetci - čo už vo mne mrte vzbudzuje vzdor, lebo to sú fakt absurdné pravidlá a budí sa vo mne sto čertov keď sa mi niekto snaží zakázať hudbu! Chápete? MNE!
Chcem tým ale povedať, že ja by som sa na to z vysoka vysrala, fakt takéto pravidlá pre mňa proste nefungujú a nech sa niekto pokúsi mi povedať jediné zlé slovo! Ale ono sa stala taká sranda, to si asi naprogramoval môj osud alebo čo, že sa mi v ten deň, jak mi to zase akože zakázali pokazilo slúchatko-jedno už pokazené bolo a teraz aj to druhé....Úplne naschvál, vole! Tak som včera naivne skúsila, zohnať náhradné a ono sa mi to normálne podarilo(hudbu počuvam z mobilu(ano ja viem, fuj!) takže nájsť k nemu slúchatká by mohol byť problém, ale nakoniec som našla aj s takou tou pripojkou do ktorej sa da zapichnut normalny jack a teda aj hocijake sluchatka- čo je zaujimave lebo keď som ten mobil kupovala tak mi tvrdil pán predavač v tom istom obchode, že nič také neexistuje na neho:D. Tak už to bude v pohode a budem si počúvať.
No a inak, teraz ma čakajú ešte dve poobedné a dve nočné, čo ak prežijem tak v sobotu idem konečne trošku kaliť! Oslávime Lifkine narodeniny, idem jej robiť aj tortu a tak a potom v sobotu večer mám toľko šťastia, že vo Fuge bude Mudhole-to som už fakt neverila, že sa takého niečoho dožijem, lebo chlapci nehrali vyše roka a tento rok mali mať pôvodne jediný koncert asi a ten bol 7.5. v Randali no a Sheenka bola vtedy v Prahe, takže nič..... A teraz ďalší a ja mám totálne šťastie, že mám voľno a som v Bratislave takže konečne ich uvidím a strašne sa teším!:)
No a potom o dva týždne máme ten Barbarský slnovrat v Randali, z čoho už mám riadne nervy teraz a veci sa nám nejak komplikujú ale verím, že všetko dopadne dobre a bude to úžasný koncert! :) Pre náhodne zablúdilých návštevníkov ktorí netušia o čom teraz hovorím, tu nechávam odkaz ktorý prosím ráčte nasledovať! :)
Zatím zduř!
nedeľa, apríla 29, 2012
Smartfóny
Či už sú od Apple, Samsungu alebo od hocikoho, každý dnes asi vie o čom hovorím. Takmer každý jeden vlastní alebo túži jeden taký múdrý telefón vlastniť.
Ja nepatrím ani do jednej skupiny. Nič také nechcem, pretože pravdupovediac to absolútne vôbec nepotrebujem. Ani myšlienka bežného prístupu na net cez wifinu ma nijak neláka, keďže doma ten prístup mám a som pomerne šťastná keď som vonku a nejsom na nete.
Ale aby som sa dostala k pointe, prečo to tu riešim... smartfóny ma, milí moji, neuveriteľne serú. Aj keď už som sa stretla s veľmi inteligentným názorom, že ma to sere len preto, že to všetci majú a ja nie(čo vôbec nie je pravda, dôvody viď. napísané vyššie), serú ma práve z dôvodu, že výjdem von na pivo a pokec s kamarátmi a nakoniec ostanem kukať ako si všetci ťukajú a fejsbúkujú v mobiloch....a to ma fakt sakramentsky serie. Nielenže je to totálny zabiják konverzácie ale ešte sa v týchto situáciách absolútne nudím a hlavne ma prepadajú lútostivé stavy nad mojimi kamarátmi, lebo toto je fakt vcelku úbohé, že niekto vylezie von a robí to isté čo robil celý deň doma.
Samozrejme, nie že by som sa ja tých hračiek nikdy v živote nedotkla, aj teraz fičí cez smartfóny vcelku zaujímavá kresliaca hra, na ktorú som sa vcelku namotala a raz za čas si sama zaťukám a nikdy ma táto vecička nepotešila viac ako keď mi na tri dni vypadol net a mohla som si "čeknúť fejsbúčik" a "mejlíček" cez kamarátovho smartfóna, ale ide o celkový problém... Samozrejme za to nemôžu tieto malé prístrojceky ale ich majitelia, ale mna mrzí sledovať čo to s ľudmi robí a že ľudia mladší odomňa majú problém normálne sa zabávať ale radšej po tichu sedia. Je to smutné a dúfam, že si to raz aj sami uvedomia, že na akej chujovine si nechávajú unikať život....
Tak asi toľko... mala som potrebu sa k tomu vyjadriť...see ya! :D
utorok, februára 28, 2012
Zimná prázdnota na zaprášenej planéte
V poslednej dobe tento svoj blog sakramentsky zanedbávam...a čo je vtipnejšie, minulý týždeň som si založila ešte jeden (TUTO) a ten tak nejak zanedbávam tiež...Vec sa má tak, že to nie je spôsobené nedostatkom podnetov o ktorých by sa dalo niečo načmárať(toho je až až) ale mojou absolútnou nechuťou vôbec niečo robiť.
Takže prejdem rovno ku sťažovaniu sa....
Mám pocit akoby sa okolo mňa nejak všetko zastavilo, vôbec nič sa nedeje, nudia ma ľudia, aj tí ktorých najviac milujem, dlho som nespoznala nikoho dostatočne zaujímavého, nezažila ani nepočula ani nevidela nič čo by ma dvihlo zo stoličky a znovu mi roztočilo planétu svojou silou... už aj moja jediná životná záchrana v ťažkých časoch a môj najväčší koníček zároveň - milované koncerty sa pre mňa stali akousi zvláštnou rutinou a nepomáhajú mi spamätať sa a dokonca kvôli niektorým ľuďom sa pre mňa stali tak trošku stresom, vlastne si to neužívam tak ako by som chcela.....
Fakt je, že sa okolo mňa naozaj nič nedeje a ja absolútne nič nerobím..... stále nemám šťastie a nepodarilo sa mi zatiaľ zohnať žiadnu prácu-čo je už fakt hardcore, lebo som tak nechutne švorc až mi je z toho zle, mám pocit že som úplne nepotrebná a nikde ma nikto nechce a tak... proste samé komplexy, spôsobujúce môj akútny osobnostný úpadok....
AKo keby na mne sedel nejaký neviditeľný démon, ktorý ma nechce pustiť žiť alebo čo.....
Začínam z toho byť sakramentsky psychopatická a mám pocit, že schnem....ono aj moji najbližší kámoši a tak ma už tak nejak neuveriteľne nudia a možno nudím aj ja ich, lebo v poslednej dobe, ale možno sú to len moje paranoje spôsobené týmto všetkým, mám pocit ako by som ich obťažovala svojou prítomnosťou alebo čo....resp. už ma nikto ani len nezavolá von, pokiaľ sa neozvem sama, tak môžem ísť do prdele a dosť často môžem ísť do prdele aj keď sa ozvem.... proste nikde sa nedokážem nájsť, nikde nemám pocit, že tam patrím, nikde sa necítim dobre..... už ani vyhliadka na Brno na mňa nepôsobí nijak fascinujúco...... a plus celá ta zima do toho(aj keď priznávam, určite aj ona má na tom svoje zásluhy) aj keď už našťastie pomaličky ale isto odchádza preč, len ma to deprimuje, demotivuje a tak....nedokážem sa nijak realizovať.....
Do toho všetkého sa primiešava celá moja nespavosť, moja váha, ktorá závratne kolísa hore dolu vkuse a tak, z čoho ozaj totálne šaliem, no zkrátka všetko naraz, nahromade..... je mi úplne na špatu a chcem aby to už skončilo.....
Samozrejme viem, že týmto frflaním nič nevyriešim, ale potrebujem to zo seba dostať, lebo aj keď som sa snažila s tým pár najbližším zdôveriť, nikto to nepochopil a akurát si zo mňa robia srandu, čo mne už fakt nepríde vtipné.... tak sa utiekam do svojho sveta, kde je momentálne tiež pomerne prázdno, schovávam sa za Ville Vala aj s celým Himom, lebo to je jediné čo mi momentálne v hlave dokáže fungovať tak aby mi to neprekážalo a nechávam si do hlavy tlačiť hlúposti z telky(na staré kolená som začala kukať telku a z toho mi je asi najhnusnejšie, lebo tam je to fakt precpané sračkami.....).
No a tak..... asi už nemá zmysel nakladať ďalej, lebo by to boli stále tie isté koniny dokola, len so zvyšujúcou sa hladinou vulgarizmov, takže sa idem zase niekam zahrabať, do ulity a snaď sa všetko zase obráti a bude dobre, lebo toto sa nedá vydržať..... tak zatím teda....
Takže prejdem rovno ku sťažovaniu sa....
Mám pocit akoby sa okolo mňa nejak všetko zastavilo, vôbec nič sa nedeje, nudia ma ľudia, aj tí ktorých najviac milujem, dlho som nespoznala nikoho dostatočne zaujímavého, nezažila ani nepočula ani nevidela nič čo by ma dvihlo zo stoličky a znovu mi roztočilo planétu svojou silou... už aj moja jediná životná záchrana v ťažkých časoch a môj najväčší koníček zároveň - milované koncerty sa pre mňa stali akousi zvláštnou rutinou a nepomáhajú mi spamätať sa a dokonca kvôli niektorým ľuďom sa pre mňa stali tak trošku stresom, vlastne si to neužívam tak ako by som chcela.....
Fakt je, že sa okolo mňa naozaj nič nedeje a ja absolútne nič nerobím..... stále nemám šťastie a nepodarilo sa mi zatiaľ zohnať žiadnu prácu-čo je už fakt hardcore, lebo som tak nechutne švorc až mi je z toho zle, mám pocit že som úplne nepotrebná a nikde ma nikto nechce a tak... proste samé komplexy, spôsobujúce môj akútny osobnostný úpadok....
AKo keby na mne sedel nejaký neviditeľný démon, ktorý ma nechce pustiť žiť alebo čo.....
Začínam z toho byť sakramentsky psychopatická a mám pocit, že schnem....ono aj moji najbližší kámoši a tak ma už tak nejak neuveriteľne nudia a možno nudím aj ja ich, lebo v poslednej dobe, ale možno sú to len moje paranoje spôsobené týmto všetkým, mám pocit ako by som ich obťažovala svojou prítomnosťou alebo čo....resp. už ma nikto ani len nezavolá von, pokiaľ sa neozvem sama, tak môžem ísť do prdele a dosť často môžem ísť do prdele aj keď sa ozvem.... proste nikde sa nedokážem nájsť, nikde nemám pocit, že tam patrím, nikde sa necítim dobre..... už ani vyhliadka na Brno na mňa nepôsobí nijak fascinujúco...... a plus celá ta zima do toho(aj keď priznávam, určite aj ona má na tom svoje zásluhy) aj keď už našťastie pomaličky ale isto odchádza preč, len ma to deprimuje, demotivuje a tak....nedokážem sa nijak realizovať.....
Do toho všetkého sa primiešava celá moja nespavosť, moja váha, ktorá závratne kolísa hore dolu vkuse a tak, z čoho ozaj totálne šaliem, no zkrátka všetko naraz, nahromade..... je mi úplne na špatu a chcem aby to už skončilo.....
Samozrejme viem, že týmto frflaním nič nevyriešim, ale potrebujem to zo seba dostať, lebo aj keď som sa snažila s tým pár najbližším zdôveriť, nikto to nepochopil a akurát si zo mňa robia srandu, čo mne už fakt nepríde vtipné.... tak sa utiekam do svojho sveta, kde je momentálne tiež pomerne prázdno, schovávam sa za Ville Vala aj s celým Himom, lebo to je jediné čo mi momentálne v hlave dokáže fungovať tak aby mi to neprekážalo a nechávam si do hlavy tlačiť hlúposti z telky(na staré kolená som začala kukať telku a z toho mi je asi najhnusnejšie, lebo tam je to fakt precpané sračkami.....).
No a tak..... asi už nemá zmysel nakladať ďalej, lebo by to boli stále tie isté koniny dokola, len so zvyšujúcou sa hladinou vulgarizmov, takže sa idem zase niekam zahrabať, do ulity a snaď sa všetko zase obráti a bude dobre, lebo toto sa nedá vydržať..... tak zatím teda....
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)