Do roku 2010 som vchádzala opíjajúc sa v 64, vďaka čomu sa mi asi prvýkrat splnilo porekadlo "ako na nový rok, tak po celý rok", keďže som tomuto skvelému podniku bola naozaj po celý rok veľmi verná.
Nezačala som však tento rok práve najlepšie, keďže prvé tri mesiace som intenzívne pokračovala vo svojom zúfalstve a depresii, pretrvávajúcej ešte od roku 2008 a práve v tomto období zažíval tento môj stav absolútny vrchol. Našťastie, keď je už niečo na vrchole, tak to môže už len klesať. A tak som na prelome marca a apríla, totálne neočakávane, z večera na ráno stratila všetkých zlých duchov a démonov a konečne som dovolila aby sa vrátila stará, dobrá, divoká Sheena.
Od tohto momentu som sa teda pomaly začala vracať do kedysi zabehnutých kolají. Koncerty, nočný život, veľa alkoholu a mäkkých drôg(nemala by som sa tým chváliť ale proste to do môjho života patrí) atď. Obnovila som tiež niektoré dávne priateľstvá, nevyhovujúce som zahodila do preč a spoznala som veľa skvelých nových ľudí.
Konečne som sa tiež venovala nejakým tým umeleckým činnostiam (ďakujem Lartu za impulz znovu začať písať:) ) Trošku som pre radosť kreslila, aj keď to naozaj nie je oblasť v ktorej by som vynikala, ale čo je najhlavnejšie pohla som zadkom a začala som hrať na bicie....
Čo sa školy týka, úspešne som skončila tretí ročník (konečne) čo hlavne znamená že som zvládla posledný rok matematiky, ktorá ma už takmer nikdy nebude obťažovať:).
Taktiež som sa konečne prvýkát v histórii zaobišla bez reparátu z nemčiny.
Leto pre mňa síce znamenalo utrpenie, kvôli neskutočným koncertom odohrávajúcich sa v okolí nášho úžasného štátu, na ktoré som nemohla ísť, ale mimoto to bolo zatiaľ najlepšie leto v mojom živote. Festival Masters of rock priniesol okrem skúšky mojej vôle a znechutenia z ľudí ktorí tam so mnou boli aj stretnutie s inými zaujímavými ľuďmi, z ktorých niektorí si ma naozaj získali, a tiež som objavila novú záľubu v nezáväznostiach rôzneho typu.
Začiatok maturitného ročníka som dosrala tak strašne ako mi bolo odjakživa podobné ale stále bojujem za to aby to nedopadlo tak katastrofálne ako by pokojne mohlo.
Nový rok budem vítať pracujúca medzi malými deťmi ako animátorka, z čoho mam patričné stresy, takže už len spomeniem že raz za čas som dokonca aj brigádovala, aj keď tiež nie úplne k mojej spokojnosti, čo sa dúfam tento rok trošku napraví.
Nakoniec by sa možno hodili nejaké predsavzatia, ale od človeka mojej povahy by to bolo čisté pokrytectvo, tak skôr len nejaké želania a očakávania:
Hneď do začiatku si želám aby som sa dokázala udržať na uzde a zmákla opraviť aspoň maličké detaily svojho polročného vysvedčenia. Taktiež by som si konečne mohla aspoň navrhnúť základy projektu na praktickú maturitu. Očakáva ma tiež čoskoro písomná maturita, ale podstatný mesiac celého tohto roka bude máj. V prvom rade dúfam že sa k tej maturite napriek svojmu neskutočnému flákačstvu konečne dopracujem. Samozrejme tiež dúfam že ju úspešne zvládnem a nebudem sa musieť trápiť ešte v septembri, ale toho sa až tak neobávam. To najpodstatnejšie ma očakáva konkrétne na moje meniny - príjmačky na Masarykovu univerzitu v Brne. To bude rozhodujúci moment v celom mojom živote. Potom už príde len leto, ktoré si sakramentsky užijem a dúfam že ho strávim niekde v zahraničí a v septembri snáď opustím Bratislavu a ubytujem sa vo vytúženom Brne. A čo sa bude diať potom mi je už teraz fakt jedno. Dúfam že sa v tých svojich plánoch teda moc nesklamem. :) Držte mi palce a želám šťastný nový rok.
X.O.X.O.
Lizard queen :)
Jsme trestáni za svá sebezapření. Každá žádost, kterou potlačujeme, vře dále v nás a otravuje naši duši. Tělo zhřeší a zbaví se hříchu, neboť každý čin je očištěním. Nic nezbude, leč vzpomínka na rozkoš, nebo slasť bolesti. Jedinou cestou zbaviti se pokušení, jest, podlehnout mu. Odporuj mu a duše tvá onemocní touhou po věcech, jež jsi sám sobě zakázal a jež učinily zákony nepřirozenými a nezákonnými.(Oscar Wilde, Obraz Doriana Graya)
piatok, decembra 31, 2010
piatok, novembra 05, 2010
.....
You'd be happy, if I kissed the ground you walk
I'm from the moon and I can't talk
I'm the obscene queen and the destroyer
My pain could become your follower
I would lie, if you liked it
You could cry, but don't try to stop it
I would die, if it hurt well
'cos I know that you like my yell
I will scratch your back, drink your tears
I won't help you get out of your fears
I'll bite you, rip your neck
Peel your skin, until you'll in black
Burning with passion, breaking my spell
but you can't get out, out of yourself
I'd like to continue with all those thrills
I'd like to scrunch your heart with my high heels
Tattoo me in your memories forever
You'd fade out of my sick mind if you were a little bit clever
Go away, and let the fire glow
you could start again my little freak show
I'm from the moon and I can't talk
I'm the obscene queen and the destroyer
My pain could become your follower
I would lie, if you liked it
You could cry, but don't try to stop it
I would die, if it hurt well
'cos I know that you like my yell
I will scratch your back, drink your tears
I won't help you get out of your fears
I'll bite you, rip your neck
Peel your skin, until you'll in black
Burning with passion, breaking my spell
but you can't get out, out of yourself
I'd like to continue with all those thrills
I'd like to scrunch your heart with my high heels
Tattoo me in your memories forever
You'd fade out of my sick mind if you were a little bit clever
Go away, and let the fire glow
you could start again my little freak show
sobota, augusta 21, 2010
Čakám
Čakám, ako sa vyvinie dnešný deň,
Hľadám žiarovku, ktorou nahradím zhasnutý oheň
Prosím pirátov o tri kvapky zelenej vody
No oni radšej, kurvy jedny, robia si na mne hody
Čakám na západ slnka ktoré už roky nesvieti
Len tak zo zvyku dúfam, že niekto ma znesvätí
Bolo to dávno, keď za mnou prišli a zlámali mi drápky
Vtedy po mne ostávali len páchnuce zvratky
Čakám na deň kedy utopím sa v chlaste
Možno si niekto pomyslí: "Sakra, tá má štastie!"
Zatiaľ každú polnoc pozerám do očí slnečného boha
a ráno spím v náručí ryšavého Thora
Čakám, kým mi namaľujú lepší svet
A na ten deň, kedy sľúbil si že vezmeš ma het
Poprosím vládcu nech daruje mi život
A potom, čo ja viem, pôjdem si dať pivo.....
Hľadám žiarovku, ktorou nahradím zhasnutý oheň
Prosím pirátov o tri kvapky zelenej vody
No oni radšej, kurvy jedny, robia si na mne hody
Čakám na západ slnka ktoré už roky nesvieti
Len tak zo zvyku dúfam, že niekto ma znesvätí
Bolo to dávno, keď za mnou prišli a zlámali mi drápky
Vtedy po mne ostávali len páchnuce zvratky
Čakám na deň kedy utopím sa v chlaste
Možno si niekto pomyslí: "Sakra, tá má štastie!"
Zatiaľ každú polnoc pozerám do očí slnečného boha
a ráno spím v náručí ryšavého Thora
Čakám, kým mi namaľujú lepší svet
A na ten deň, kedy sľúbil si že vezmeš ma het
Poprosím vládcu nech daruje mi život
A potom, čo ja viem, pôjdem si dať pivo.....
pondelok, augusta 09, 2010
..o tom čo už je našťastie preč...:)
Po zpojazdnení môjho notebooku som sa v ňom trošku pohrabala a nasla som tuto srandu. S týmto textom sa už našťastie vôbec neztotožňujem ale je sranda co mi chodilo hlavou:)
Už to nejsme my. Nejsom to ani ja, ale určite nie ani ty. Možno sme sa stratili. Možno je nejaká tajná dimenzia, kde sme sa stretli. To sa nedozvieme. Nie. Teraz sme tu. Stále spolu ale zúfalo bez seba.
Nemusíme to chápať. Možno ani nemáme.
Je to náš osud, byť stále spolu a ubližovať si kým to nedopadne naozaj zle?
Nevládzem už milovať s pocitom viny.
Sloboda je tak vzdialená. Prepásli sme ju keď sme mohli.Pamätám si ten moment keď som pochopila že ty si ju už nechal ujsť.
Aj tak som si to ani za ten čas nepripustila a stále na ňu čakám.
Sloboda..... Sloboda.....Sloboda..... proste sa nevracia. Nechce nás, lebo ty nechceš ju.
Bolo by to krásne.
Slnko, príroda, voľnosť, láska a mier. Láska a Mier. Skutočne potrebuje človek k životu niečo viac?
Dokázal by sa človek vzdať vlastných rozmarov a bol by ochotný žiť len pre lásku? Ty asi nie....
Už to nejsme my. Nejsom to ani ja, ale určite nie ani ty. Možno sme sa stratili. Možno je nejaká tajná dimenzia, kde sme sa stretli. To sa nedozvieme. Nie. Teraz sme tu. Stále spolu ale zúfalo bez seba.
Nemusíme to chápať. Možno ani nemáme.
Je to náš osud, byť stále spolu a ubližovať si kým to nedopadne naozaj zle?
Nevládzem už milovať s pocitom viny.
Sloboda je tak vzdialená. Prepásli sme ju keď sme mohli.Pamätám si ten moment keď som pochopila že ty si ju už nechal ujsť.
Aj tak som si to ani za ten čas nepripustila a stále na ňu čakám.
Sloboda..... Sloboda.....Sloboda..... proste sa nevracia. Nechce nás, lebo ty nechceš ju.
Bolo by to krásne.
Slnko, príroda, voľnosť, láska a mier. Láska a Mier. Skutočne potrebuje človek k životu niečo viac?
Dokázal by sa človek vzdať vlastných rozmarov a bol by ochotný žiť len pre lásku? Ty asi nie....
utorok, mája 18, 2010
Dnes
Pozorujem zebru ako sa topí v mojom čaji
Som zahalená v dyme a svet ma aspoň chvíľu baví
Aj keď sú stŕpnuté, rozťahujem krídla
Dnes chcem žiť a nech to kľudne všetci vidia
Mozog mám omámený
Na to lákam svoje múzy
Dejú sa veľké zmeny
znovu po nich túžim
Úbohosť konečne opustila moje dvere
Hrdosť je znovu na mieste
Aj keď naďalej sa všetko serie
Za šťastím som na ceste
Ale diera ostala
Hlboká, splýva s mojimi vráskami
Preto všetko som zostarla
Zbabelý hudobník ma stále po nociach straší svojími klamstvami
Som zahalená v dyme a svet ma aspoň chvíľu baví
Aj keď sú stŕpnuté, rozťahujem krídla
Dnes chcem žiť a nech to kľudne všetci vidia
Mozog mám omámený
Na to lákam svoje múzy
Dejú sa veľké zmeny
znovu po nich túžim
Úbohosť konečne opustila moje dvere
Hrdosť je znovu na mieste
Aj keď naďalej sa všetko serie
Za šťastím som na ceste
Ale diera ostala
Hlboká, splýva s mojimi vráskami
Preto všetko som zostarla
Zbabelý hudobník ma stále po nociach straší svojími klamstvami
sobota, apríla 03, 2010
Dikobrazy, stromy a Ja
So see how long I can last SW
Pre nikoho nie je novinkou, že môj život sa točí okolo hudby a umenia všeobecne. O hudbe by som mohla pokojne vyhlásiť že je zmyslom mojej existencie a že nebyť jej, asi by som tu už dávno nebola. Nie že by som mala samovražedné sklony, to naozaj nemám, ale chcem tým poukázať na to, že je pre mňa naozaj asi najdôležitejšou vecou na svete. Takisto pre nikoho, kto ma lepšie pozná, nie je novinkou že neustále upadávam do posadnutostí rôznymi umelcami, ako inak prevažne hudobníkmi. Viacero z nich mi vďaka svojej práci v podstate zachránilo život a istými spôsobmi ho aj zmenilo, čo je vcelku prirodzené. Mojou momentálnou posadnutosťou je Steven Wilson a všetko s čím ma niečo dočinenia. Tento krát však cítim že sa to trošku líši od toho čo som zažila doteraz.
Naozaj neviem či to súvisi s dátumom jeho narodenia a či s ním preto cítim takú spriaznenosť, ale v textoch jeho pesničiek vidím strašne vela mojich myšlienkových pochodov. Absolútne zmenil moje vnímanie a všetko. Momentálne je to tiež práve on, kto mi pomáha prežiť obdobie ktorým prechádzam. Každopádne, práve preto som z toho totálne zmätená. Totiž nebyť konkrétnej osoby, je pravdepodobné že by som o niečom ako je Porcupine tree a Steven samotný nikdy nepočula, alebo jednoducho by som to slepo obchádzala. Osoba ktorej za to vďačím ( a to myslím nielen obrazne ale aj doslova) je však tá istá vďaka ktorej si prechádzam obdobím o ktorom som hovorila a teda je SW pre mňa priam životne dôležitý. Lenže nebyť, tohto človeka asi by som ho až tak nepotrebovala. Všetko však je ešte omnoho viac komplikované, pretože s týmto človekom som si zažila koncert PT naživo, rovnako ako stretnutie so Stevenom a od toho momentu sme mali jasne naplánované že ako náhle sa znovu aspoň trocha priblížia k našim končinám, tak si takýto zázračný zážitok zopakujeme. Je to tiež jediná osoba s ktorou môžem túto svoju posadnutosť zdielať. Lenže, všetko sa zmenilo. Už to nemám s kým zdielať. Porcupine tree sa blížia do CZ a je veľmi maličká pravdepodobnosť že sa všetko napraví a naozaj si to spolu zopakujeme. Sama ani len netuším či po tom čo o mne povedal, stojím o to aby sa to napravilo alebo či je táto kapitola môjho života násilne navždy ukončená a všetky alternatívne konce sú spálené, aj keď som proti tomu bojovala najviac ako som dokázala. O to viac však lipnem na Stevenovi a o to viac ma to všetko trápi a ničomu nerozumiem. Môže byť niečo tak absurdné?
Pre nikoho nie je novinkou, že môj život sa točí okolo hudby a umenia všeobecne. O hudbe by som mohla pokojne vyhlásiť že je zmyslom mojej existencie a že nebyť jej, asi by som tu už dávno nebola. Nie že by som mala samovražedné sklony, to naozaj nemám, ale chcem tým poukázať na to, že je pre mňa naozaj asi najdôležitejšou vecou na svete. Takisto pre nikoho, kto ma lepšie pozná, nie je novinkou že neustále upadávam do posadnutostí rôznymi umelcami, ako inak prevažne hudobníkmi. Viacero z nich mi vďaka svojej práci v podstate zachránilo život a istými spôsobmi ho aj zmenilo, čo je vcelku prirodzené. Mojou momentálnou posadnutosťou je Steven Wilson a všetko s čím ma niečo dočinenia. Tento krát však cítim že sa to trošku líši od toho čo som zažila doteraz.
Naozaj neviem či to súvisi s dátumom jeho narodenia a či s ním preto cítim takú spriaznenosť, ale v textoch jeho pesničiek vidím strašne vela mojich myšlienkových pochodov. Absolútne zmenil moje vnímanie a všetko. Momentálne je to tiež práve on, kto mi pomáha prežiť obdobie ktorým prechádzam. Každopádne, práve preto som z toho totálne zmätená. Totiž nebyť konkrétnej osoby, je pravdepodobné že by som o niečom ako je Porcupine tree a Steven samotný nikdy nepočula, alebo jednoducho by som to slepo obchádzala. Osoba ktorej za to vďačím ( a to myslím nielen obrazne ale aj doslova) je však tá istá vďaka ktorej si prechádzam obdobím o ktorom som hovorila a teda je SW pre mňa priam životne dôležitý. Lenže nebyť, tohto človeka asi by som ho až tak nepotrebovala. Všetko však je ešte omnoho viac komplikované, pretože s týmto človekom som si zažila koncert PT naživo, rovnako ako stretnutie so Stevenom a od toho momentu sme mali jasne naplánované že ako náhle sa znovu aspoň trocha priblížia k našim končinám, tak si takýto zázračný zážitok zopakujeme. Je to tiež jediná osoba s ktorou môžem túto svoju posadnutosť zdielať. Lenže, všetko sa zmenilo. Už to nemám s kým zdielať. Porcupine tree sa blížia do CZ a je veľmi maličká pravdepodobnosť že sa všetko napraví a naozaj si to spolu zopakujeme. Sama ani len netuším či po tom čo o mne povedal, stojím o to aby sa to napravilo alebo či je táto kapitola môjho života násilne navždy ukončená a všetky alternatívne konce sú spálené, aj keď som proti tomu bojovala najviac ako som dokázala. O to viac však lipnem na Stevenovi a o to viac ma to všetko trápi a ničomu nerozumiem. Môže byť niečo tak absurdné?
utorok, marca 23, 2010
Starnúca, nevedomá a tak trošku na dne
Aj keď sa snažím vyhnúť sa neustálemu sťažovaniu sa, niekedy to proste nejde, pretože sa dostávam do absurdných sitácií, ktoré jednoducho potrebujem vyventilovať písanou formou. Nefunguje to ani na 10% ale aj malá úľava je úľava.
Toto všetko už trvá príliš dlho a môj smútok už nebaví ani mňa, ani tých ktorí sú aspoň trošku schopní ma podržať. Je mi už vrcholne trápne obťažovať sebou svoje okolie. Lenže ja som naozaj totálne zúfala a bezradná. Na svoj najväčší problém vidím 1000 riešení. Vzdala som sa takmer všetkého aby to fungovalo. A to len preto, že sa odmietam(nechcem) vzdať veci jedinej - toho človeka. Lenže moje riešenia mi on nedovolí zrealizovať. A moje chcenie či nechcenie, je čisto môj problém. A tak si prežívam, s vidinou skorého zrútenia sa, ďalšieho v poradí.
Nemôžem sa zbaviť spomienok a vecí ktoré potrebujem povedať a zrazu sa musím zaseknúť, lebo si uvedomím, že nemôžem. Neviem či existuje duša, alebo čo sa nachádza vo vnútri človeka, ale to čo je v mojom vnútri kričí. Tak silno že, niekedy mám pocit že to musí počuť celý svet. Ale počujem to len ja. A takisto, len ja cítim ako mi neviditeľná, železná ruka zviera srdce. Úzkosť ma totálne paralyzuje. Nemôžem vydržať sama, nemôžem vydržať s ľuďmi. Takisto nedokážem zniesť pobyt v škole, ale ani doma či vonku. Mám pocit že sa zachvíľku roztrhám na kúsky. To by asi teraz vyriešilo najviac. Samozrejme, rúti sa na mňa ďalších sto vecí, ktoré by sa mi sto krát ľahšie znášali, keby som nemusela znášať toto..... a keby som sa mala o koho oprieť. Lenže on tu pre mňa nie je. A ja naozaj neviem ako dlho to ešte takto vydržím. Keby som tak aspoň tušila prečo preboha sa toto deje, ale pravdepodobne zostarnem si v nevedomosti..................
Toto všetko už trvá príliš dlho a môj smútok už nebaví ani mňa, ani tých ktorí sú aspoň trošku schopní ma podržať. Je mi už vrcholne trápne obťažovať sebou svoje okolie. Lenže ja som naozaj totálne zúfala a bezradná. Na svoj najväčší problém vidím 1000 riešení. Vzdala som sa takmer všetkého aby to fungovalo. A to len preto, že sa odmietam(nechcem) vzdať veci jedinej - toho človeka. Lenže moje riešenia mi on nedovolí zrealizovať. A moje chcenie či nechcenie, je čisto môj problém. A tak si prežívam, s vidinou skorého zrútenia sa, ďalšieho v poradí.
Nemôžem sa zbaviť spomienok a vecí ktoré potrebujem povedať a zrazu sa musím zaseknúť, lebo si uvedomím, že nemôžem. Neviem či existuje duša, alebo čo sa nachádza vo vnútri človeka, ale to čo je v mojom vnútri kričí. Tak silno že, niekedy mám pocit že to musí počuť celý svet. Ale počujem to len ja. A takisto, len ja cítim ako mi neviditeľná, železná ruka zviera srdce. Úzkosť ma totálne paralyzuje. Nemôžem vydržať sama, nemôžem vydržať s ľuďmi. Takisto nedokážem zniesť pobyt v škole, ale ani doma či vonku. Mám pocit že sa zachvíľku roztrhám na kúsky. To by asi teraz vyriešilo najviac. Samozrejme, rúti sa na mňa ďalších sto vecí, ktoré by sa mi sto krát ľahšie znášali, keby som nemusela znášať toto..... a keby som sa mala o koho oprieť. Lenže on tu pre mňa nie je. A ja naozaj neviem ako dlho to ešte takto vydržím. Keby som tak aspoň tušila prečo preboha sa toto deje, ale pravdepodobne zostarnem si v nevedomosti..................
utorok, marca 09, 2010
Start of something....
Posledné 2 roky sú pre môj život asi najťažším a zároveň najrozhodojúcejším obdobím. Prežila som si toho viac ako dosť a dnes už sa často pýtam samej seba: "Robí si zo mňa osud srandu? Veď toto sa jednému človeku nemôže diať stále." Zažila som si toľko sklamaní a vlastných zlyhaní, že som sa tisíc krát ocitla nielen na úplnom dne ale ešte hlbšie, zahrabaná v metaforickom bahne. Každý môj pokus o vyhrabanie sa ma akurát tak zatlačil hlbšie. Skôr či neskôr.
Dostala som sa do štádia kedy som sa o to prestala pokúšať, stagnovala som (stále sa necítim na to aby som hovorila v minulom čase ale budiš.) Stagnácia ma síce zabíjala, ale keď nič nerobíte, nemôžete zlyhať. Takže aj keď nedobrovolne, držala som sa tejto filozofie. Moja psychika je poznačená neustálým deptaním zo strany človeka, ktorý je pre mňa ( a aj navždy bude, nech si o tom myslí čo chce) najdôležitejšou osobou v mojom živote. Niekedy úplne nenápadne, inokedy úplne nápadne, chtiac aj nechtiac, mi tento človek tlačil dohlavy myšlienku, že som iba nedôležitý kus špiny, ktorý nestojí za nič. A viete čo? Bolo to tak veľmi intenzívne, že som tomu uverila, aj keď som nechcela a bránila sa tomu. Presviedčala som samú seba že to tak nie je, ale moje podvedomie bolo nepresvedčitelné a tak som stratila motiváciu do života. Podotknem ešte že tento človek si vytvoril tradíciu v ignorovaní mojej osoby a momentálne sa opäť pokúša vytvoriť nový rekord v tejto činnosti. Z nudy som to rátala a pravidelné ignorácie robia dokopy 7 mesiacov ignorácie za 2 roky čo sa poznáme...... Pointa tejto informácie je taká, že je to tiež jedna z vecí ktoré ma tvrdo zrážajú na kolená
A teraz obrat inam!
V chvíľke hnevu sa mi trošku rozjasnila myseľ a povedala som si že vyššie spomínanej osobe dokážem že nie je pravda, že stojím za nič a že nejsom len kus špiny. Že sa budem boriť aj cez mŕtvoly aby som ukázala čo dokážem. Potom prešiel hnev, a uvedomila som si že aj keď ho mám rada, nezáleží mi na jeho názore na mňa, ak je takýto. Nemá cenu robiť to preto, pretože ten názor sa nezmení. To má v sebe hlboko geneticky zakorenené.
Dôležité však je že potrebujem dokázať sebe že to tak nie je. A to je momentálne najdôležitejšia vec ktorú musím spraviť. Inak sa z tohto už nedostanem. Začala som sočkou. Nerobila som ju pre víťazstvo, o to som ani náhodou nestála. Mal to byť spôsob ako začať s dokazovaním si. Dnes som mala obhajobu a zlyhala som. Brala som to z počiatku ťažko, pretože zlyhanie bolo zapríčinené trémou vďaka ktorej som sa úplne zamotala a nepodarilo sa mi vymotať veľmi úspešne. Pár hodín som mala depresiu z toho že asi na tom že som na nič niečo bude, ale teraz si to už nemyslím. Po dlhom čase som totiž spravila niečo čo som dotiahla dokonca. Je to síce len polovičný úspech, ale je to úspech. A mám novú skúsenosť. Myslím si že na začiatok, to stačí, netreba sa nikam hnať a stratiť sa v oblakoch. Myslím že to môžem zvládnuť. Spravím pre to všetko.
Dostala som sa do štádia kedy som sa o to prestala pokúšať, stagnovala som (stále sa necítim na to aby som hovorila v minulom čase ale budiš.) Stagnácia ma síce zabíjala, ale keď nič nerobíte, nemôžete zlyhať. Takže aj keď nedobrovolne, držala som sa tejto filozofie. Moja psychika je poznačená neustálým deptaním zo strany človeka, ktorý je pre mňa ( a aj navždy bude, nech si o tom myslí čo chce) najdôležitejšou osobou v mojom živote. Niekedy úplne nenápadne, inokedy úplne nápadne, chtiac aj nechtiac, mi tento človek tlačil dohlavy myšlienku, že som iba nedôležitý kus špiny, ktorý nestojí za nič. A viete čo? Bolo to tak veľmi intenzívne, že som tomu uverila, aj keď som nechcela a bránila sa tomu. Presviedčala som samú seba že to tak nie je, ale moje podvedomie bolo nepresvedčitelné a tak som stratila motiváciu do života. Podotknem ešte že tento človek si vytvoril tradíciu v ignorovaní mojej osoby a momentálne sa opäť pokúša vytvoriť nový rekord v tejto činnosti. Z nudy som to rátala a pravidelné ignorácie robia dokopy 7 mesiacov ignorácie za 2 roky čo sa poznáme...... Pointa tejto informácie je taká, že je to tiež jedna z vecí ktoré ma tvrdo zrážajú na kolená
A teraz obrat inam!
V chvíľke hnevu sa mi trošku rozjasnila myseľ a povedala som si že vyššie spomínanej osobe dokážem že nie je pravda, že stojím za nič a že nejsom len kus špiny. Že sa budem boriť aj cez mŕtvoly aby som ukázala čo dokážem. Potom prešiel hnev, a uvedomila som si že aj keď ho mám rada, nezáleží mi na jeho názore na mňa, ak je takýto. Nemá cenu robiť to preto, pretože ten názor sa nezmení. To má v sebe hlboko geneticky zakorenené.
Dôležité však je že potrebujem dokázať sebe že to tak nie je. A to je momentálne najdôležitejšia vec ktorú musím spraviť. Inak sa z tohto už nedostanem. Začala som sočkou. Nerobila som ju pre víťazstvo, o to som ani náhodou nestála. Mal to byť spôsob ako začať s dokazovaním si. Dnes som mala obhajobu a zlyhala som. Brala som to z počiatku ťažko, pretože zlyhanie bolo zapríčinené trémou vďaka ktorej som sa úplne zamotala a nepodarilo sa mi vymotať veľmi úspešne. Pár hodín som mala depresiu z toho že asi na tom že som na nič niečo bude, ale teraz si to už nemyslím. Po dlhom čase som totiž spravila niečo čo som dotiahla dokonca. Je to síce len polovičný úspech, ale je to úspech. A mám novú skúsenosť. Myslím si že na začiatok, to stačí, netreba sa nikam hnať a stratiť sa v oblakoch. Myslím že to môžem zvládnuť. Spravím pre to všetko.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)