Jsme trestáni za svá sebezapření. Každá žádost, kterou potlačujeme, vře dále v nás a otravuje naši duši. Tělo zhřeší a zbaví se hříchu, neboť každý čin je očištěním. Nic nezbude, leč vzpomínka na rozkoš, nebo slasť bolesti. Jedinou cestou zbaviti se pokušení, jest, podlehnout mu. Odporuj mu a duše tvá onemocní touhou po věcech, jež jsi sám sobě zakázal a jež učinily zákony nepřirozenými a nezákonnými.(Oscar Wilde, Obraz Doriana Graya)
sobota, mája 02, 2009
Prázdnota
Prázdna.
Ako rozbitá škrupinka od vajíčka.
Bez akýchkoľvek emócií. Možno sa takto cítia matky po potrate.
Ja som síce nestratila dieťa, ale stratila som sny, vieru na zázraky, možno trošku nadnesene povedané, stratila som zmysel pre život. Môj život sa tvári, ako keby to malo trvať večne. Žiadne vyslobodenie v podobe smrti. Jednoducho zchátraná, zbytočná existencia odsúdena na živorenie v tele ktoré jej je už cudzie. V hlave mám len samé otázky. Ako sa toto môže stále diať? Prečo my? A hlavne, čo teraz? Rany sú príliš hlboké. Čo s tým môžme robiť?
Nechcem aby tieto slová vyzneli ako ďalšie prejavy sebaľútosti. Na tú nemám silu ani náladu.
Jednoducho, nemôžem vydržať tú neuveriteľnú prázdnotu ktorá ma dnes obopína.
Nejsom zvyknutá necítiť. Pravdupovediac ani neviem povedať čo je horšie.
Len sa chcem pohnúť. Niekam ďalej od tohto všetkého. :(
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)