pondelok, decembra 09, 2013

Komplex vanilkovej zmrzliny

Aby som vás tu nonstop nezaťažovala všetkým čo ma trápí a inými depresiami, rozhodla som sa podeliť sa s vami o vec trošku menej aktuálnu ale keď sa tak nad tým zamýšlam, stále nedohranú.... 

Počas obdobia kedy som si do brucha pichala hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, tak sa s mojim telom a všeobecne hormonálnym statusom diali zaujímavé veci.
Čakala som, že to bude horšie(hlavne čo sa týka náladovosti) ale bolo to v pohode, nikoho som nezabila ani nič. 

Najprv prišli zvláštne chute. Niečo ako keď máte PMS ale toto bola ako keby iná kategória chutí. Najvyráznejšia bola neustála a absolútna chuť na vanilkovú zmrzlinu. 
Vec s vanilkovou zmrzlinou sa má tak, že proti nej za normálnych okolností nič nemám, aj mi celkom chutí, ale rozhodne ju nevyhladávam a keď mám na výber, tak si vždy vyberiem niečo iné, zaujímavejšie, lepšie. 
Moje chute ju tiež chceli kombinovať s vecami ako sú lentilky, ale aj tak keď som sa k nej nakoniec dostala, tak som ju jedla samostane bez lentiliek. 

V ďalšom štádiu ale prišli iné veci, ktoré som nazvala Komplexom vanilkovej zmrzliny a tie už sa týkajú hlavne chlapov.
V období keď vo mne rástlo veľa vajíčok som samozrejme mala najnebezpečnejší apetít vo svojom živote a to som sa musela držať nakrátko, pretože som si samozrejme nechcela ublížiť napríklad neželaným tehotenstvom alebo niečím podobným. 
Ale našiel sa niekto kto ma celkom zaujal aj keď normálne absolútne nie je môj typ. 
Znovu platí, že proti takýmto typom rozhodne nič nemám a raz za čas sa mi môžu aj páčiť, ale za normálnych okolností ich nevyhľadávam.
Ale tak sa stalo, že počas tej okolnosti, bol proste super a ja som podlahla(aj keď nie až tak, aby som riskovala vyššie spomenuté, neželanosti). 
Tým som to ale brala za ukončené, hlavne po odovzdaní vajíčok, keď pre mňa skončilo obdobie, kedy mi každý trošku sympatickejší chlap pripadal ako skvelý vhodný adept na oplodnenie mojich vajíčok a následné otcovstvo..... 

Teraz ale s, čo sa hormónov týka, triezvou hlavou som si uvedomila, že vanilková zmrzlina fakt môže byť celkom fajn. 
Táto vanilková zmrzlina je aktuálne to najzaujímavejšie v Prahe a nie len skrz fyzický kontakt, lebo to by asi nefungovalo, nie len pre to, že musím brať do úvahy aj morálne hladisko veci. 
Ale spoločnosť je to fakt veľmi fajn a aspoň vďaka niekomu sa tu cítim o niečo lepšie. 


V sobotu sme boli s kamoškami na nejakej rockotéke vo Vagóne a úprimne neviem či som už niekedy mala taký hromadný úspech ale obtočilo sa okolo mňa hneď niekoľko nápadníkov. Niektorým som dala aspoň šancu na rozhovor ale to už sa na toho človeka pozriete a v očiach mu vidíte, že sa s ním budete nehorázne nudiť.... 
A to ešte keď začnú prázdne komplimenty, neskôr nahradené rádoby vtipnými dvojzmyselnými narážkami a očividnou snahou vás opiť, pretože si myslí, že potom o sebe nebudete vedieť a zrazu budete strašne povolné.... Ach jo... na facku... Takým týpkom by som najradšej na rovinu povedala, že kámo, radšej mi daj do chlastu dva rohypnole a odbav sa, lebo takto to nepůjde... :D 

No, takže takto v skratke..... Možno už mám nastavenú laťku príliš vysoko, že ma nedokáže nikto iný zaujať či očariť, ale v takých chvílach je vanilková zmrzlina jednoducho príjemným osviežením. :) 















sobota, decembra 07, 2013

Nechci a nemůžu spát (2. časť)

Pokračovanie.... 

V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a  tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.

Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu".  To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať,  neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....

Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......

A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....

No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.

No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.

Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne,  všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát)  rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....

No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....



Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.


Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....

Nechci a nemůžu spát..... (časť 1)

Tak tu máme ďalší diel zo série ako je všetko neuveriteľne a absurdne na piču.... 
Pekne sa usaďte a užívajte....

Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...

Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.

Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.

A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a  takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.

Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.

Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.


Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.


...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....