Náš život s Lucií a spol....

V tomto momente sa spamätávam z obrovského koncertu na ktorý som čakala celý život. Pretieklo vela vody Dunajom, Svratkou aj Vltavou kým prišiel tento deň a ja stále nemám slov ale vyjadriť sa musím. Tak poďme na to. 

V hlavných úlohách: 
Sheena Staley
Alenka
zhmotňovanie myšlienok

 a skupiny: 
Lucie
Wanastowi vjecy
Kurtizány z 25. avenue
Kollerband 
a David Koller so skupinou..... 
.....a ďalší.... :) 

Ako dieťa vyrastajúce v úžasných rokoch 90tych som samozrejme vždy bola s hudbou Lucie (a samozrejme aj Wanastowiek)  absolútne oboznámená a fakt si ich pamätám snaď od narodenia.
Počiatky mojej chorobnej lásky k týmto skupinám ale siahajú do pomerne nedávna - do roku 2008. Vtedy som si ich začala uvedomovať stále viac a viac. Ako takmer dospelému človeku už sa mi trošku otvárala hlava aj pre obsah ich textov a podobne. A keď zrazu takto precitnete a udrie vám to do srdca tak už nie je cesty späť.
Začínalo to pomaličky ale nenápadne mi to začalo ovládať mozgové závity a moja závislosť stále rástla, aj keď ešte vždy v bezpečných hodnotách.

Čo ale čert nechcel, v tých istých dobách začínala nezávislé odomňa toto čaro objavovať aj Alenka a keď už máte takého sparing partnera a možete sa navzájom povzbudzovať ... no veď viete.
Všetko ale bolo stále pomerne v norme..... prišlo ale leto roku 2009 a ja som práve bola s kamarátmi na chate v Studienke na Záhorí. Pár kilometrov odtiaľ bola Alenka na festivale Rudava a došla mi od nej správa. Alenkine správy z festivalov boli velmi pochybné. Pár týždňov predtým mi tvrdila že na Topfeste je Aerosmith, ale nakoniec to bola len halucinácia. Každopádne teraz to bola správa v znení "Je tu David Koller a toto není halucinácia".

Mňa vtedy skoro vystrelilo až do Malých Levárov. Vtedy sme vedeli, že Lucie sa rozpadla a už sme plakali, že škoda, že sme ich nestihli zažiť. Vedeli sme, že Wanastowky fungujú ale o nich v tom čase akurát nebolo ani vidu ani slychu ale vobec sme v tom čase netušili, že David hrá sólovo.

Alenka si to tam vtedy užila za nás obe a samozrejme táto novo objavená skutočnosť vlastne odštartovala najväčšiu obsesiu v dejinách ľudstva.

Okamžite sme začali hľadať ďalšie Davidove koncerty a našli sme najbližší v Modre na vinobraní. Písal sa 25. september 2009 a my sme po škole nastúpili do autobusu smer Modra. V tomto autobuse som prvý krát počula pesničku Krev a R´n´R do ktorej som sa okamžite zamilovala a je to doteraz jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Ako zázrakom ju na tom koncerte David aj hral aj keď na žiadnom ďalšom jeho samostatnom koncerte som ju už nepočula.
A tak sme objavili novú drogu. Energiu ktorú nenahradí nič na svete, lásku ktorá je, ako už teraz viem stopercentne, nekonečná.



Po koncerte sme sa ani neviem ako dostali k Davidovi do backstageu, kde sme sa spolu odfotili, vysockovali podpisy na krabičky od cigariet čo bolo Davidom legendárne okomentované slovami: "Holky nekuřte, škodí to zdraví. "  a tiež sme v tú noc odštartovali nekonečnú sériu prečkávania nocí v cudzích mestách, pretože nám po koncertoch už samozrejme nešli žiadne spoje do Bratislavy.

Odvtedy nám už vo všetkých možných hudobných prehrávačoch zriedka hralo niečo iné ako Lucinka, Wanastowky prípadne Davidove sólové cédečka. A samozrejme sme potrebovali viac koncertov takže sme reálne chodili všade kam sa dalo. Cestovali sme napríklad aj na taký festival do Nitry ( kde sme o.i. museli prečkať aj koncert Rytmusa) a proste všade kde sa dalo, tam sme boli.
S Davidom sme sa osobne potom stretli ešte raz ( v podstate omylom) na koncerte v Eurovei a moj posledný koncert Davida sólovo bol (bohužial až príliš dávno) 18.4. 2011 v MMC v Bratislave, kde som ale bola sama a strašne ďaleko, čo bol vlastne donedávna jediný koncert v úvode spomínaných protagonistov kde som nebola v prvom rade pod pódiom.




Potom sa vrátili na scénu Wanastowky(v pozmenenej zostave) a kolotoč chodenia na všetky koncerty na ktoré bolo možné ísť pokračoval. Pri našej premiére na Topfeste 2011 sa len zhmotnila mágia ktorá jednoznačne v kombinácii nás dvoch a týchto kapiel existuje na neuveritelnej úrovni a Alenka, ako človek ktorý si to zaslúžil zo všetkých ľudí najviac dostala gitaru od Roberta Kodyma. Potom prišla autogramiáda, a turné z ktorého sme navštívili 3 koncerty, Terchovský budzogáň a legendárny vianočný večierok v Prahe. Nebudem to rozvíjať lebo o tom som na tomto blogu napísala už viac ako dosť. Moj zatial (a pevne verím a dúfam že nie navždy) posledný koncert Wanastowiek bol 27.9.2013 v Mělníku a tu by sa zdalo, že ta mágia predsa len može byť narušená ale ne.... nemože.

Popri tomto všetkom sme samozrejme študovali históriu všetkého súvisiaceho s našou posadnutosťou a tak som kedysi objavila moju aktuálne najmilovanejšiu kapelu Kurtizány z 25. avenue s ktorou sme vlastne len opakovali formu chodenia na všetky možné koncerty a mágia len rástla a rástla a ne ani tu to nič na svete nemože pokaziť.

V čom ale spočíva ta mágia o ktorej stále hovorím? Ani vlastne neviem. Náhody ktoré už sa ťažko nazývajú náhodami. Momenty ako keď ja a Ali niekam prídeme a zrazu tam vždy začne hrať Lucie, zhmotnené sny a myšlienky. Zvláštne veci ktoré len podporujú našu psychózu. Raz sme išli po pražskom Václavaku a zasekli sme sa pri výklade knihkupectva a zrazu mi padli oči na knižku ktorú sme roky zháňali - Šrouby do hlavy a v neuveriteľnej zlave. Bežali sme dovnútra ako šialené fanynky Justina Biebera a kúpili POSLEDNÉ DVA kusy ktoré tam mali. A tak. Proste momenty ktoré do všetkého zapadajú.

Ale späť ku Lucinke. Celé roky boli rozhádaní a akýkoľvek reunion vyzeral absolútne nereálne. My sme ale tak nejak vedeli, že sa to stane. Zhmotňovali sme túto myšlienku každý deň a narozdiel od zvyšku národa sme ale nikdy nikoho neobťažovali otázkou, či sa ešte Lucie dá dohromady. Načo aj.... odpoveď bola vždy rovnaká a my sme to aj tak vedeli lepšie ako oni sami. A potom to prišlo. Udeľovanie cien Anděl v roku 2011. Ceny dvacetiletí a Lucie na jednom pódiu. Celá a spolu.  Neviete si predstaviť to neskonalé šťastie najskalnejšieho fanúšika. Vtedy to ešte nič neznamenalo ale bol to prvý krok dopredu. A aj napriek tomu, že sa potom diali divné veci ktoré vypadali skor tak, že to nakoniec fakt asi v živote nevyjde, my sme verili a ono sa to zrazu stalo. Vyšlo na javo že Lucie 7.12. 2012 odohrala jeden súkromný koncert a 12.12.2012 o 12. hodine a 12. minúte oznámila, že pripravuje mega turné.

Minulé leto Lucinka ale strávila dohliadaním nad pripravovaným muzikálom ktorý je založený na ich pesničkách a ktorý je rovnako magický ako táto skupina, ľudia ktorí v nej posobili a posobia a ich fanúšikovia a všetko čo sa okolo toho deje. Recenziu a moje pocity z neho si koniec koncov tiež možte nájsť na mojom blogu. Potom už fičali prípravy na turné.
Prvý krát sme ich všetkých spolu videli na koncerte Nikagda nězabuděm 21.10. 2013 na Staroměstskom náměstí v Prahe, už vtedy to bol neuveriteľný zážitok a to ešte zďaleka nebolo turné.

Stále tu ale hovorím o mágii a všetko vyzerá tak jednoducho a automaticky ale nie je to tak. Snaď každý koncert na ktorom sme boli v sebe mal aspoň minimálne komplikácie, stresy a podobne, ale nakoniec vždy všetko dobre dopadlo a už sme si tak nejak zvykli, že sa asi musíme trošku vybiť ak máme prežiť taký obrovský výboj energie. Inak si to asi vysvetliť neviem.
Najväčšie komplikácie ale asi prišli s týmto turné. Keď sa oznámili prvé dátumy a dali do predaja lístky, boli okamžite v čudu. A ja som nemala prachy a nestíhala som ich kúpiť. Prišli prvé slzy ale vzápätí prišlo oznámenie, že vzľadom na enormný záujem sa otvára ďalší koncert v Prahe. Čo z toho keď som ešte stále nemala prachy? Nič no. Otvoril sa aj ďalší koncert v Brne, ale stále tá istá komplikácia. A lístky fičali preč ako teplé rožky.

Prišiel tretí koncert v Prahe a ja som mala prachy, ale len na jeden lístok. Tak či tak som ale zaspala a kým som vstala bol golden circle (teda státie pod pódiom) vypredaný a ja som si povedala, že to nemá zmysel tam ísť niekam dozadu. Na druhý brnenský koncert som ale ešte jeden zohnala a tak som ho okamžite kúpila. Človek by si už aj vydýchol ale čo z toho keď máte len jeden lístok? Takmer pol roka zúfalstva, až to vyzeralo tak zle, že som sa pokúsila svoj lístok predať. Sama by som to nezvládla. Ale nikto ho odomňa (našťastie) nechcel. Až tu zrazu som to len tak skúsila a predsa len som ešte jeden lístok dva týždne pred koncertom zohnala.

Takže Brno. Ja. Ali. Lucie.
Neuveriteľná scéna hodná najväčšej kapely na svete.
Čo možem povedať? Kto to nezažil v živote nepochopí o čom tu vlastne celý čas píšem.
Zvuk bol dokonalý. Efekty vždy prekvapivé a monštrózne. Ufo na ktorom je pripevnený David Koller aj s bicími a hrá a spieva (bez jedinej chybičky) nad hlavami celého štadióna? Dá sa vobec opísať ako strašne velké to bolo? Bola som na nich neuveriteľne hrdá ale naozaj nedokážem nijakým vhodným sposobom opísať aké to je byť na koncerte na ktorý čakáte celý život a ten koncert 500 krát prekoná všetky očakávania a vlastne všetko čo ste doteraz zažili.
Už druhý deň len nemo žasnem.

Ďakujem Lucinke a všetkým jej členom za to, že existuje a že je najúžasnejšia na svete.
Ďakujem Alenke, že to s ňou možem prežívať stále dokola a navždy.
A možem len povedať, že potrebujem viac..... Neviem ako by som  po tomto všetkom a po tých rokoch mohla žiť normálny život. A za to vlastne ďakujem tiež. Je to skoro ako by som mohla cestovať vesmírom, priestorom a časom.

Po 25 rokoch SLOBODKY

Po dlhej dobe kedy som vám nepísala nič o úžasných koncertoch ktoré navštevujem (pretože som na žiadnom nebola) sa konečne možem pochváliť šťastím z jedného úžasného. Ako iste viete, som neuveriteľne hrdá na zopár kapiel na československej hudobnej scéne a chodím na každý jeden ich koncert na ktorý ísť možem a možno aj svojou troškou prispievam k ich ďalšej existencii na pódiách. Väčšina týchto kapiel je na svete zhruba rovnakú dobu a väčšinou sú tak o rok- dva staršie odomňa. To už je taký moj celoživotný údel, že jaksik sú mojí obľúbení hudobníci cca od 40 rokov vyššie a to ešte možem byť rada, že zopár z nich ešte žije:D. Ale nie o tom som chcela.

V piatok(11.4.) som navštívila výročný koncert slovenskej (a v prvom rade bratislavskej) legendy, ktorou nie je nikto iný ako Slobodná Európa.
Oslavovali sme 25. výročie kapely a zhodou náhod sme krstili nové cédečko s názvom Štvorka, ktoré prišlo na svet o jedenásť rokov neskor ako ich posledný album Trojka.

Asi sa nemožem podeliť o žiadnu časovú postupnosť, ako sa čo kedy v ten večer dialo, ale každopádne koncert odštartovali (na moje prekvapenie, lebo som o tom vobec netušila) Ramones revival z Bratislavy.
Aj keď mali otrasný zvuk tak svoju úlohu predkapely splnili na výbornú, lebo mňa to rozhodne dostalo do toho správneho rozpoloženia.
Po ich pomerne krátkom vystúpení sme sa neskutočne dlho načakali na hlavnú hviezdu večera, boli sme celí smädní, pretože už bolo absolútne nemožné dostať sa k baru ale keď už to prišlo tak som na smäd zabudla dokonca aj ja, A.K.A. večne dehydrovaný červík.

Nechcem hovoriť typické kecy ako, že setlist bol poskladaný z toho najlepšieho, pretože aj keď to rozhodne je pravda, Slobodka sa radí medzi moje najmilovanejšie kapely hlavne preto, že rovnako ako tie ostatné má najlepšiu skoro každú jednu pesničku, takže by asi museli hrať úplne všetko, alebo keby hrali čokolvek, stále platí to isté. V takých prípadoch sa dobre skladá setlist "z toho najlepšieho".

Na výročí nechýbali ani hostia v podobe bývalých členov kapely, dokonca aj s Braňom Alexom ktorého som ja za svoju koncertnú históriu ešte nevidela a vzhľadom na to, že bol velmi podstatnou osobou v histórii kapely, tak to bol rozhodne silný zážitok, vidieť ich znovu takto pohromade. Nechýbali ani bývalí bubeníci Tuleň, Ozi a Čunďo a takisto prišli zahrať aj gitaristi Peci Uherčík a Laco Lučenič.

Pri samotnom akte krstenia sa v roli krstného otca objavila slovenská bigbítová legenda Marián Varga, ktorý si na cédečko(ktoré si mimochodom kapela zabudla priniesť :D) odklepol z cigary a za obrovského burácania celého MMCéčka odišiel.

Samozrejme do repertoáru kapela zaradila aj pesničky z nového cédečka, z ktorých jednu po dvoch pokusoch vzdali, čo mňa mimochodom strašne potešilo, né preto, že by som ju nemala rada, ale mám rada takéto vtipné momenty na koncertoch, lebo šak preto na ne chodím, keby bolo všetko dokonalé tak bych si mohla radšej pustit v klude cédečko a ani by som sa nespotila. :D Jediné čo ma zamrzelo bolo, že vynechali moju najmilovanejšiu novú pesničku, ktorú si teraz púšťam 50 krát denne a neskutočne mi udrela na všetky aktuálne pocitové aj hudobné najcitlivejšie struny v mojom tele, ale snaď som na ich koncerte nebola naposledy a ešte si ju naživo niekedy užijem.



No a neviem čo viac dodať. Koncert bol natrieskaný neuveriteľnou energiou, rock n´ rollom v tom najčistejšom a najskutočnejšom zmysle slova a ja nemožem prestať rozmýšlať nad tým, ako som strašne hrdá na to, že mám takýto dobrý vkus a že si možem pravidelne užívať takéto neskutočné koncerty. 

Som hrdá na Slobodku, že to takto dlho vydržala, dúfam, že vydrží aspoň ešte rovnako dlhú dobu 

a som šťastná, že tu máme aspoň zopár takýchto kapiel ktoré vedia jak sa robí rock n´roll.

Možno kvalitu tohto "článku" trošku ovplyvňuje to, že ešte stále som trošku v eufórii, ale keby som to nepísala v eufórii, nebolo by to tak úprimné. :D Takže všecko je jak má byť, dúfam, že budem moct čo najskor písať ďalšie takéto články(lebo osobne ich mám najradšej), z úžasných koncertov všetkých mojích najmilovanejších.

Lucie - Větší než malé množství lásky

V momente, keď som sa dozvedela, že moja najmilovanejšia skupina Lucie, pripravuje muzikál založený na svojej tvorbe, niekoľko minút som váhala, či už muzikál nie je trošku priveľa.
Potom som si ale uvedomila, že títo štyria ľudia ma ešte nikdy nesklamali a všetko čo doteraz urobili, či už spolu alebo zvlášť stálo za to. A tak som sa rozhodla, že im budem veriť.

Niekoľko mesiacov som sledovala všetky informácie ohľadom príprav a neuveriteľne som sa tešila na premiéru. Tej som sa nakoniec nezúčastnila, pretože som práve bola v Bratislave, ale kúpila som lístky na najbližší možný dátum, ktorý sa dal stihnúť a to bol včerajšok, teda streda 6.11. 2013 .

Moja zvedavosť a tešenie rástli každým dňom a neodradili ma ani veľmi rozporuplné popremiérové recenzie.
A tak som asi pol hodinu pred začiatkom predstavenia, stále plná nadšenia, dorazila do Hudebního divadla Karlín a čakala som.

Moja prvá radosť prišla hneď v úvode predstavenia, keď som zistila, že som vychytala svoju vytúženú alternáciu na čele s Davidom Krausom a pre mňa neznámou Evou Burešovou v hlavných úlohách.
Okrem nich ma tam potešili napríklad aj Jiří Korn a Karel Roden a nedal sa zahanbiť ani ostatné vedlajšie role.

O príbehu muzikálu som nemala takmer žiadnu predstavu, nevedela som čo čakať ale rozhodne som nečakala to čo prišlo a ani to, že ma to tak pohltí.
Aj keď vzhľadom na hudbu, bolo neuveriteľne ťažké slušne a ticho sedieť v kresle, nakoniec som sa tak nejak skludnila a ostala prikovaná scénami predomnou.
Davidovi Krausovi pesničky Lucie naozaj svedčali, miestami bol priam odzbrojujúci a aj napriek tomu, že ho ako speváka poznám a mám na neho vypestovanú už niekoľko ročnú slabosť, tak tu ma absolútne prekvapil, pretože pesničky Lucie sú fakt ťažké a on ich spieval naozaj krásne. Takže za to klobúk dolu.

Moje chvály si zaslúžia aj hudobníci skrytí pod pódiom, ktorí možno predviedli aj najlepšie výkony a tak všeobecne ma všetko toto ako celok neustále doháňalo k slzám, ani nie z nejakého konkrétneho dojatia, ale proste všetko spolu to bolo tak silné, že som nemohla kontrolovať svoje emočné výstreky. :D

Ďalší a najväčší klobúk musím sňať z hlavy pred autorom libreta k tomuto muzikálu, Tomášom Belkom, lebo naozaj ten príbeh tak dokonale pretkal s pesničkami, že ani ja, by som to neurobila lepšie. Je vidno, že je do tohto blázinca zapletený a zasvätený rovnako ako ja, pretože ak si tento príbeh predstavím ako metaforu, tak sa to celkom podobá aj na to čo prežívam ja, napriek tomu, že som na vlastnej koži asi nezažila ani jednu konkrétnu situáciu, ktorú nám tu predostreli.

Každopádne presne takto to je. Je to krásne, miestami romantické, inokedy temné, možno trošku nemožné, ale v prvom rade zázračné, magické, neuveriteľné a ľudské.
Taký je život s Lucií a som rada, že ho prežívam.

A nakoniec došlo aj na zhmotňovanie myšlienok. :)

Dokázala by som sa tu rozplývať ešte dlho, ale keďže nechcem nič prezradiť a myslím si, že moje hlavné pocity boli vyjadrené tak by som to už len uzavrela.

Lucie - Větší než malé množství lásky rozhodne prekonal moje očakávania, nebolo to už priveľa a ja som nádherne očarená. Ďakujem a gratulujem každému, kto je zapletený do jeho vzniku a hlavne ďakujem a gratulujem skupine Lucie, že ma naozaj nedokážu sklamať! :)
Rozhodne sa ešte k tomuto predstaveniu rada vrátim.
Dúfam, že čoskoro .

Patetický výlev nechápajúcej nepochopenej.....

Ako sa hovorí, keď sa sere, tak poriadne. :)
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.

V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc....  Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.

Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.

Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.

Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.

Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné,  je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?


Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála  najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.

Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....

Na výlete za Kurtizánami....

Pred niečo vyše mesiacom som sa dozvedela úžasnú novinu. A to takú, že moje milované Kurtizány z 25. avenue budú mať koncert. Síce trochu od ruky, ale kedy mňa zastavila dialka pri túžbe ísť na koncert nejakej svojej obľúbenej kapely, že?

A tak to prišlo. 11. tattoo jam v Strakonicích. 6.4. 2013 .
Vybrala som sa do matičky Prahy a odtiaľ sme s mojou sparing partnerkou Alenkou v sobotu zhruba v čase obeda vyrazili na cestu.
Tá trvala cca hodinu a pol a celý čas sme mali pocit, že sme na školskom výlete. Ale prežili sme to a dorazili sme na miesto.
Hneď po príchode sme objavili Billu kde sme si kúpili nejakú potravu a vydali sme sa hladať Kultúrny dom v ktorom sa všetko malo odohrávať...

Samozrejme sme nemali ani tušenie kde by sa mohol nachádzať a tak sme sa na cestu opýtali jednej pani ktorú sme stretli. Tá nám povedala, že to by sme museli ísť cez celé mesto a že lepšie to bude autobusom, tak nám pomáhala sa trošku zorientovať v jízdních řádech, ale nebolo nám to nič platné pretože nám samozrejme nič nešlo.
Medzi časom sa pani stretla aj so zvyškom svojej rodiny a prišiel čas zistiť, že Strakonice sú taká malá Kanada, pretože nám ponúkli, že nás do nášho cieľa zavezú. Z tohto som ešte doteraz v šoku. Boli fakt neuveriteľne milí a vďaka nim sme boli za tri minúty tam kde sme chceli.

Tak sme si rovno išli kúpiť lístky a porozhliadnuť sa po prebiehajúcej akcii. Bolo tam ale tak strašne vela ľudí, že minimálne ja som tam nemohla vydržať(a to som mala v pláne fotiť) a tak sme ostali verné svojej povesti a skončili v hospode. Niekoľko hodín sme tam presedeli pri pive a hrali hry až sme sa rozhodli, že je čas sa ísť napapať a pomaly sa presunúť naspäť do kulturáku. V tom si ku nám ale akurát počas našej filozofickej diskusie o systéme a spoločnosti a bla bla bla prisadol nejaký podgurážený pán, o ktorom som sa v priebehu krátkej chvílky dozvedela, že má 50 rokov a je bývalý policajt..... To mi samo o sebe stačilo ale okrem iného som sa potom dozvedela napríklad aj to, že som strašne krásna ženská, že som Polka alebo že je "bejvalej eSTéBák"..... No tak to si chlapec sadol k tomu najsprávnejšiemu stolu. Nával zlosti som celkom prekonala a len som zkonštatovala, že "No to si dopadol". Načo on zkonštatoval, že je spokojný so svojím životom.... ACH!

No a tak sme ho opustili(pričom mi ešte vnucoval svoj facebook ale tvárim sa, že si ho nepamätám samozrejme) a na parkovisku pred kulturákom sme vytiahli (ako správne bratislavčanky) pašteky a napapali sme sa. Potom sme opäť zablúdili dovnútra a našli si bar priamo na mieste a ďalej sme čakali na zlatý klinec nášho programu. Po jednom pive sme sa teda postavili a z predstihom sa vydali do koncertnej sály zabezpečiť si miesto pod pódiom.
Aké však bolo naše prekvapenie keď sme zistili, že sála je takmer prázdna! Hodín ešte bolo ale málo tak sme si povedali, že na Kurtizány sa zo zas zaplní.
Ďalšie prekvapenie prišlo keď sme zistili, že sme prišli práve včas, lebo Kurtizánky sa už zvučili. Tak sa nám čakalo rozhodne o dosť lepšie...

Koncert sa začal, ale sála sa nezaplnila, čo ma neskutočne sralo a podľa ich reakcií to celkom sralo aj kapelu. Problém bol celkom aj dosť zanedbaný zvuk ale dalo sa to prežiť a užila som si to teda fakt parádne! Aj napriek tomu, že vynechali dve pesničky na ktoré sme sa akurát v ten deň najviac tešili....
Ešte dnes ma z toho všetkého ale bolí krk a hneď po koncerte som ledva udržala hlavu hore, o svojich hlasivkách ani nehovorím! Proste rock n´roll jak má byť a už sa neviem dočkať ďalšieho koncertu, lebo závislosť stále rastie. Proste neuveritelná, úžasná, dokonalá kapela! A som za ich existenciu fakt strašne vďačná a som na nich absolútne najviac pyšná! :)

A tak, večer pokračoval ďalej. Niečo sme popili a nastal čas kedy odchádzali nielen Kurtizány, ale pomaly trebalo opustiť aj priestory Kultúrneho domu.
A tak sme sa patrične rozlúčili, kapela odišla a nás čakal celý zvyšok noci, lebo autobus nám išiel až o šiestej ráno. Mali sme hladať akýsi rockáč, otvorený do rána ale sbskar nás zle naviedol a skoro sme skončili, ak som to dobre pochopila na nejakej diskotéke. Našťastie sme ale stretli bandu ludí ktorí smerovali tam kam sme chceli smerovať my a zobrali nás zo sebou. Cez celé mesto, s vela vela zdĺhavými zástavkami, ale nakoniec sme sa tam dostali.

Musím povedať, že to bol fakt asi najhorší rockový "klub" v akom som bola a človek ktorý púšťal hudbu - hlavne teda za sposob akým ju púšťal by si zaslúžil tri roky hladovky, ale aspoň sme nemuseli čakať niekde vonku.

Nejakým zázrakom sme tam vydržali asi do trištvrte na 6, zatiaľ sa udialo zopár malých zaujímavostí(ako napríklad to, že som jedla tortovú sviečku alebo čo to bolo- doteraz mi je z toho špatne) a vyrazili sme na Autobusové nádraží. Na cestu sme sa zase pýtali niekoľkých ľudí a zase musím vyzdvihnúť to, akí strašne milí su strakonickí ľudia! Lebo za mnou keby pred 6tou ráno prišli dve rozbité zombice a pýtali sa ma na cestu, tak utekám kade ľahšie, a rozhodne by som nebola schopná im poradiť.
Každopádne dúfam, že už sa do Strakonic nevrátim lebo aj tak je to zakopaná díra! :D

Na autobus sme aj tak ešte čakali dlho, čo nám moc nepomohlo veru, ale keď konečne došiel, tak to bola fakt paráda. Zobudila som sa kúsok pred Prahou. Sranda začala až potom, keď sme sa trepali z Anděla do Kobylis cez Vršovice(mrknite si to na mape, je to fakt odveci cesta s miliontimi prestupmi), ale nemali sme na výber, pretože Alenka mala klúče od bytu u Miška ktorý jej musel íst večer vyvenčiť pejska. No a tak sme putovali, putovali, až sme doputovali konečne domov, kde nám pre zmenu celý deň, keď to bolo najviac na svete nutné, nefungoval internet..... .

No bol to rozhodne zážitok. Ďakujem ešte raz Kurtizánam za existenciu a dúfam, že sa blíži tona koncertov teraz, lebo potrebujem svoju dávku! :D

Ahoooj!

....von Magrathea

Dnes sú Vianoce, každý to rieši, každý kto môže je schovaný v kruhu svojich blízkych a teší sa na jedlo a darčeky....

Samozrejme aj ja už som medzi svojimi najbližšími a celý deň chodím do kuchyne robiť hlavného ochutnávača a tak. Ale to je tak môj jediný kontakt s realitou momentálne.

Tú realitu si proste len niekde na povrchu uvedomujem, že tu niekde asi je, ale v skutočnosti ju vôbec nejsom schopná vnímať.

Stratila som sa na svojej úžasnej rock n'rollovej planéte, kde je všetko dokonalé a podľa mojich predstáv a skutočný svet je len hustá hmla okolo.

Samozrejme na tejto svojej planéte som stratená vždy, ale niekedy je môj kontakt s realitou silnejší, inokedy slabší.... Tento krát vôbec nechytám signál.

Ale zážitok, ktorý ma do tohto stavu uvrhol je absolútne reálny, fakt sa to všetko stalo a ja som tak neskutočne šťastná, že mi všetko príde ako úplná banalita a nemá zmysel to riešiť.

Nebudem rozpisovať všetko čo sa stalo. Aj tak to nikoho nezaujíma, a je to príliš na dlho a všeobecne slová nestačia na to aby sa to všetko dalo popísať dostatočne. Ale napísať to proste musím, lebo som fakt nadšená!

Takže stručne: Boli sme s Alenkou na koncerte Wanastowiek, ktorý bol sám o sebe absolútne božský a už tam sa niektoré momenty zdali ťažko uveriteľné.
A potom sa splnilo niečo, o čom sme snívali a predstavovali si to už celé roky(možno aj storočia).
Po koncerte sme ešte išli čo to popiť do hospody ktorá patrila ku klubu v ktorom sa koncert odohral a už vtedy sme sa ocitli v spoločnosti bubeníka Kurtizán z 25. avenue Vikinga, takže sa kalba rozjížděla hodne dobre.
O chvíľu na to tam ale dorazili celé Wanastowky a začal sa im kolotoč fotenia s fanúšikmi a podobne. Bolo mi ich trochu lúto, že ich nenechajú kaliť s kamošmi a bola som na nás strašne hrdá, že sme najlepšie fanynky a nemusíme ich obťažovať za každú cenu. Veď fotky s nimi už máme aj sme pokecali, tak prečo by sme to robili, že?:D

A možno práve preto sa práve nám dostalo takejto cti, že keď sme neprišli my za nimi, tak prišli oni za nami! Teda hlavne môj najmilovanejší gitarista na svete Tomáš Vartecký prišiel a kalil s nami a bol neskutočne úžasný ale potom prišiel aj Robert Kodym, ktorý asi teda skôr prišiel za Tomášom, ale myslím, že keby si nemyslel, že sme slušné a vďačné fanynky tak by do toho nešiel:D. Fakt neviem ako opísať jak sa cítim, ale želala by som to každému... Taketo zážitky proste nenahradí ani najeuforickejšia droga na svete. To je proste dokonalý rock n'rollový život. Za ktorý som fakt vďačná:D

Tak prajem každému aby sa mohol cítiť tak úžasne ako ja, aby sa každému plnili sny a tak ďalej a užite si sviatky:) z Magrathei zdraví Sheena Staley :D

Pozvanka na koncerty!

Tak je to tu!
Už o dva dni sa odohrá prvý z dlho avizovaných koncertov, ktoré som zorganizovala, po prvý krát inde ako v Bratislave a aby mi nebolo lúto, tak sú hneď v dvoch rozličných mestách, v inej krajine a len deň po sebe:).

Prvé z týchto miest je Brno. Koncert s názvom Grungeové brnění si našiel svoje miesto v klube Vegalite hneď vedľa známeho brnenského "meeting pointu" Moulin rouge.
A čo Vás čaká?

Hrať do tanca bude brnenská kapela Animal farm a dve kapely, na ktorých je momentálne upriamená pozornosť slovenského undergroundu a ja pevne dúfam, že sa podarí upriamiť na nich aj pozornosť českého undergroundu - ide o mnou už viac krát spomínaných Mudhole z mojej rodnej Bratislavy a Underdose z Nitry, ktorí minulý mesiac pokrstili svoje splitko Dose of Mud a teraz ho chcú šíriť do sveta.

Tvorbu všetkých troch kapiel nájdete napríklad na ich bandzone profiloch(odkazy na ne nájdete vo fejsbúkovej UDALOSTI, kde sa dozviete aj všetky ostatné potrebné informácie! Takže brňáci neváhajte a rozhodne sa príďte pozreť na to, že GRUNGE ani náhodou nezomrel s Kurtom Cobainom!!!!

____________________________________________________________________________

Rovnaká výzva ale patrí aj pražákom!
V pražskej Modrej Vopici, sa hneď na druhý deň koná podobná akcia, vzhľadom na dátum nesie príznačný názov Grunge Apocalypse a rozdiel bude hlavne v domácej kapele, ktorá si hovorí Undergaters.
Budem veriť, že apokalypsa to bude len pre naše uši a vnútornosti pri rannej kocovine 22eho ráno.
Všetky detaily opäť nájdete v UDALOSTI na facebooku!

Vlez na obe akcie je 60 Kč a začíname o 20:00!!!

_______________________________________________________________________________

A posledná výzva!
Viem, že to asi znie pateticky, ale inak to nejde. Ľudia, podporujte dobrú a kvalitnú hudbu!
Len cez hudbu je možné meniť svet k lepšiemu a nájsť v dnešnej dobe poriadne kapely, ktoré stoja za to, je stále ťažšie a ťažšie, v záplave toho, že dnes už hrá naozaj skoro každý aj napriek tomu že je to na nič. Tu sa vám ponúkajú tí, ktorí tvrdo makali aby mohli vobec nahrať cédečko a k ďalšej tvorbe im pomože jedine poriadna spätna väzba, aby nestratili chuť!
Asi to takto znie trošku prehnane, ale tak nejak to dnes vyzerá, takže mám potrebu k tomu niečo povedať:). Dúfam, že sa teda vidíme vo veľkých počtoch. A zdielajte to prosím, ešte je čas:) Zatím zduř a amen!

Ešte malý dodatok ku Kurtizánam:D

Toto som nemohla napísať do predchádzajúceho článku, lebo je tak trošku oficiálny aj do školy, ale Kurtizány boli absolútny masaker, mám neskutočne nádherné fotky a plus, som prekonala svoju počiatočnú hanblivosť(hlavne som ich nechcela zbytočne otravovať, ale potom som neodolala) a podarilo sa mi ísť sa s nimi odfotiť a mám aj krásne autogramy. A boli absolútne strašne úžasní a milí všetci a som z toho strašne tešivá. Raz im musím spraviť koncert v BA:D alebo tak:D

Toľko výkrik šialenej fanynky, teším sa na ďalší koncert! :D

Btw fotka je strasne rozmazaná, ale aj tak sa z nej teším:D

Kurtizány z 25. avenue-29.11.2012 Metro music bar, Brno

Kurtizány z 25. avenue sú kultová pražská klubová kapela, ktorá bola založená už v roku 1989. Zakladajúci členovia boli gitarista Tomáš Vartecký, spevák Simon a bubeník Viking. V tejto zostave, spolu s basgitaristom Isthwanom fungovali až do roku 2006, kedy sa Simon rozhodol zo skupiny odísť, vďaka čomu sa ich činnosť pozastavila. Návrat kapely inicioval Tomáš Vartecký až v roku 2009, ostali ale hrať už len v trojici a Tomáš si ku gitare pridal aj spev. Ešte v tom istom roku sa však rozhodol odísť aj Isthwan a tak prichádzajú noví členovia - basgitarista Jan Ruppich a Tomášov synovec Kany Bartakovič s druhou gitarou. Spolu vydali album "Teorie morfické rezonance" a zatiaľ dva nové single(Gagarin a Mozkonaut), ktoré predpovedajú pripravovaný nový album(2013).

 Práve pri príležitosti propagácie druhého spomenutého singlu Mozkonaut(vyšiel 6.11.2012), kapela vyrazila na turné po ČR a jedna z ich zástavok bola v brnenskom Metro music bare, takže som tam rozhodne nemohla chýbať. Návšteva koncertu Kurtizán, aj tohto klubu bola pre mňa premiérou, takže ma po príchode trošku zarazila malá kapacita ale nakoniec sa to na kvalite koncertu nijak neprejavilo.

Sála bola naplnená, pravdepodobne skalnými fanúšikmi kapely, keďže s kapelou a ich textami spolupracovali na profesionálnej fanúšikovskej úrovni. Ozvučenie (o ktoré som sa obávala najviac) bolo tiež takmer bez chyby a takisto ma veľmi potešilo pomerne kvalitné osvetlenie, ktoré mi umožnilo koncert nafotiť.

Koncert započal chvíľku po 21. hodine starším z  dvojice nových singlov Gagarin, pokračoval "životopisom Nikolu Tesly" respektíve pesničkou Tesla z posledného albumu, ďalej nasledovala staršia vec Maso, pri ktorej fanúšikovia(ktorí podľa fotiek navštívili už viac koncertov z tohto turné) rozprestreli obrovskú plachtu s hlavnou myšlienkou tejto pesničky...
Ďalším číslom Futurum si Kurtizány trošku zaspomínali na svoju domovinu - rovnomenný pražšký klub a následne sa znovu vrátili do starších čias->Studená.
Konečne prišiel čas na brnenskú premiéru chytľavej novinky Mozkonaut a opäť sme sa vrátili do minulosti s Pračkou.
Ďalšie dve pesničky sú moje najväčšie srdcovky od tohto ansámblu, takže som si ich aj náležite užila(Strážna věž a Vampíra), do histórie nás tentokrát vrátili  Vyhoďme ho z kola ven a Moucha, ktoré vystriedala moja ďalšia obľúbená vec z posledného albumu - Duna a zdanlivo nakoniec prišiel ďalší starší ale veľký hit Omylem. 
Vtedy sa Kurtizány naoko rozlúčili aby nám dali priestor na vypískanie si prídavku a po návrate na pódium predviedli vo svojom momentálnom koncertnom repertoári asi najstaršiu pesničku, nádhernú Evelyn, o ktorej si myslím, že aj keď je neskutočne úžasná už v podaní Simona, tak Tomášov spev jej dodal akýsi lepší, krajší šmrnc.... Nakoniec prišla už skutočne posledná vec, ktorou bol úvodný singel k Teorii morfické rezonance - Ubiquity V, pri ktorom sa na pódiu zjavil aj ďalší gitarista, inak technik skupiny a ďalší Tomášov synovec a musím povedať, že na rozlúčku odpálili poriadny masaker, ktorý mi v ušiach pišťal ešte do nasledujúceho rána.
Prvý zážitok s Kurtizánami to bol absolútne bezchybný, páči sa mi, že aj kapela si to na pódiu aj po niekoľkých dňoch neustáleho koncertovania stále užíva a ak tam bola nejaká únava, tak ju rozhodne nedali najavo a navnadili ma na to, aby som túžila po ďalších a ďalších koncertoch. Takže sa pravdepodobne znovu vidíme 13.12. v Prahe a verím, že to bude rovnako legendárne, ak nie ešte viac, ako v Brne.

Všetky fotky z koncertu nájdete TU

On the road

Viete ako sa ja sťažujem, že sa stále nudím doma a som z toho celá frustrovaná..... No tak za posledný týždeň sa rozhodne nemôžem na nič také ako nuda sťažovať. Začnime pekne (najlepšie) od začiatku.

Minulý týždeň som s maminkou vyrazila do Prahy. Maminka Prahu totižto videla len raz a to z auta po ceste na koncert Metallici v 2008. A tak sa zo mňa mal stať jej sprievodca po tomto nádhernom meste. V utorok 7.8. sme vyrazili s menšími komplikáciami z Bratislavy-keďže sme nestihli autobus tak sme museli ísť vláčikom na čo sme podľa mňa vyhodili úplne zbytočne kopu prachov a to sme si ešte inteligentne kúpili len jednosmerne lístky. Ale tak čo... cestu sme prežili, šťastne sme dorazili a o chvíľku na to sme sa rovnako šťastne ubytovali u Alenky a ešte šťastnejšie sme sa takto spolu v trojici(alebo ak rátame hafana Luckyho tak štvorici) opili. To znamenalo krásnu rannú kocovinu alebo teda hlavne neskutočné suchoty. No a čo je lepšie ako sa v takomto stave vybrať medzi davy a zástupy turistov v tom najcentrovatejšiom centre Prahy.

Samozrejme, som si ešte ulahčila cestu tým, že som si zabudla zobrať vodu, takže som čoskoro bola dehydrovaná a bolo mi zle- vďaka čomu som si nemohla ani zapáliť a tým pádom ma ovládali absťáky a nie príliš potlačovaná agresia z turistického ruchu. Ale inak to bolo fajn si myslím-hlavne keď som sa svoju dehydratáciu snažila riešiť pivom :-). No keď sme si teda pozreli tie najviac vychytené miesta, tak sme sa stretli s Ali na Florenci, kúpili si lístky na cestu do Bratislavy a išli sme sa najesť.

To sme kúsok od Florenca natrafili na reštauráciu s nádherným názvom - U mrtvého ptáka, kde na nás od všade číhali nápisy "Mrtvej pták tě vidí". Čo ma však najviac zaujalo bola špeciálna nabídka pre skupinky ľudí(buď pre štyroch alebo pre ôsmich) s názvom Orlosup. To bola jedna z takých vecí ktorá mi v hlave môže pochodovať a nedovoliť mi spať aj mesiac, ale maminka sa tomuto pokúsila zabrániť a tak sa pána čašníka spýtala, že čo to je. Ale to Vám teraz neprezradím, musíte si trošku zadumať. No každopádne potom sme si nakúpili zas nejaké alkoholy v Tescu, že sa doma opijeme, ale mne osobne sa to nepodarilo lebo som mala nejaký nerv v žalúdku a z toho mi nešlo piť:D. Ale aspoň som zas na druhý deň nemala kocovinu, že? Každopádne ten druhý deň-konkrétne štvrtok už sme odchádzali do Bratislavy ale až poobede, takže sme si batožinu schovali na Florenci a zobrala som maminku na Vyšehrad.

Vyšehrad je mimochodom miesto ktoré mám fakt vcelku rada. Okrem toho, že tam je fakt krásne, prekrásny výhlad, božský pokoj, pekný park, tak tam není až tak turisticky rušno, takže sa človek môže aj zastaviť a nadýchnuť. Navštívili sme aj vnútro chrámu a poprechádzali sa po cintoríne- tam nás strašne pobavilo priezvisko jedného odpočívajúceho -Doseděl... keď si to tak vezmete, tak v tomto momente je to priezvisko už neskutočne trefné.

No každopádne nás čakala dlhá cesta do Bratislavy ale tešili sme sa že ideme Turancarom a tam sú v sedadlách zabudované televízory s filmami. Blbé bolo, že my sme akurát schytali dve miesta bez telky a len jedno s telkou, tak som ho obsadila a polku cesty som pozerala Leona, takže až potom som sa začala nudiť....

Anyway doma som sa príliš dlho neohriala. Vyspala som sa a už som musela baliť ruksak lebo sa vyrážalo na festival! Môj tohtoročný prvý! Terchovský budzogáň.... Takže som absolvovala ďalšie štyri hodiny cesty do Terchovej, kde sa mi hneď podarilo zohnať lístok na prvý deň za 10€ takže bola šanca že keď podobným spôsobom zoženiem aj na druhý, tak aj ušetrím. Nakoniec som si ale ten druhý musela kúpiť oficiálne za dvacku ale aj tak ma to dohromady vyšlo presne rovnako ako by ma stála permanentka. Bol krásny deň, boli sme obkolesení fakt nádhernou prírodou-fakt návštevu Terchovej odporúčam a dúfam, že sa tam niekedy vrátim aj mimofestivalovo, lebo ozaj to je krásne miesto. No ale k podstatnému - Budzogáň sme si vybrali hádajte prečo? No pre Wanastowky! Tak sme si rozložili stan (čo trvalo asi hodinu) a išli do areálu... Musím podotknúť, že stanové mestečko bolo položené na pomerne strmom kopci a za to sme zaplatili 5€ ale k tomu sa ešte dostanem. Idem kritizovať... Keď sme prišli pod pódium, akurát hrala kapela s názvom Dorian Gray - o ktorej som už síce počula ale nikdy som sa nedostala k tvorbe - ale názov ma zaujal tak som od toho čakala niečo dobré. Nanešťastie to dobré nebolo ani náhodou... O ničom, nudné a prvplánové-v skratke. No veď posúďte: Horší bol ten šedivý dedo ktorý následoval hneď potom. Aneb Mariana Grexu som fakt nikdy nemala rada a na tomto koncerte som si len potvrdila, že prečo to tak je. Netalentovaný amatér, ktorý si o sebe myslí, že je veľký rocker s názvom kapely Grexabat, čím dáva najavo, že by rád siahal Black Sabbathu aspoň po najmenšiu špinu na pätách ale nedarí sa mu to. V textoch sa snaží byť in a reprodukovať tradičné rockové témy ale jednoducho na to nemá, takže je to tiež extrémne prvoplánové a neviem aký typ človeka mu toto dokáže zožrať. Výhodou bolo, že mal aspoň pomerne slušne vyzerajúcich gitaristov, ale tiež by som sa z nich neposrala... Opäť môžte kúsok jeho tvorby posúdiť: Ďalšou jeho výhodou bolo, že pre nezáujem publika sme sa lahučko prebojovali do prvej rady kde už sme si nadšene počkali na konečne kvalitnú hudbu. Nasledoval podľa môjho názoru výkvet slovenskej hudobnej scény - Slobodná európa.

Keďže Slobodku fakt strašne milujem, tak by som pre kritiku asi v tomto monológu nedokázala nájsť priestor ale pravdupovediac, naozaj neni čo kritizovať. Predviedli kvalitnú rock n´rollovú šou, ktorou ma absolútne nakopli a aj keď okrem dvoch pesničiek zahrali každú jednu moju srdcovku - a že ich není málo, tak ten koncert bol neskutočne krátky. Kľudne by som zniesla viac ale zas až tak dlho ma to netrápilo lebo po dokonalej Slobodke prišiel môj vrchol festivalu a to Wanastowi vjecy....

Ak sa mi zdal koncert vyššie spomínanej kapely krátky tak Wanastowky ako keby ani nehrali. Ani som sa nespamätala z nadšenia a už bolo po koncerte. Keďže mali na svoju performance len blbú hodinu, tak setlist orezali na maximum, ale aj tak to neskutočne stálo za to. Pri poslednej pesničke - mojej najmilovanejšej Dotknu se ohně som sa nevedno prečo úplne rozplakala, ale to bolo asi tým, že tieto dva koncerty po sebe do mňa vlialy toľko energie a emócií, že sa to proste muselo prevaliť.

Ďalej ten večer sprevádzalo už len pitie a vtipné rozhovory so susedmi pri stanoch. A išlo sa spať. A tu prichádza náš kopec....Spali ste už niekedy v stane z kopca? Ak áno, viete o čom hovorím - celú noc sme sa šmýkali, vypadávali a podobne, ale bola to sranda- aspoň s takým tým vykaleným mozgom.

Druhý deň sme sa ale zobudili do nechutného daždivého počasia, bola zima jak začiatkom novembra a ja som mala len jeden sveter, stan sa nám v mokrej pôde trošku zosúval a bolo to celé celkom vtipné. Tak nám neostávalo nič iné len piť pivo a podobné veci. Poobede sme sa dokonca odhodlali zísť trošku nižšie do reštaurácie-lebo predsa nemôžme byť v Terchovej a nedať si halušky. Po ceste sa mi podarilo šmyknúť a spadnúť do blata, ale halušky za to stáli- aj keď ja spravím stokrát lepšie, stále boli božské. Po návrate odtiaľ sme sa ešte zastavili na čajík a už bol zase čas navštíviť areál festivalu. Prichádzala Zóna A!

Pred ňou hrala rockovo ľudová skupina Arzén, čo bolo na podiv vcelku zaujímavé na počúvanie ale tá Zóna bola predsa len o inom. Konečne som sa aj po celom dni aspoň trošičku zahriala. Nasledovalo Iné kafé- čo je skupina ktorú som ja nikdy moc nežrala ale aj keď som sa osobne celý koncert nudila jak pes, tak musím uznať, že pre svojich fanúšikov - a bolo ich tam viac než dosť, vytvorili parádnu atmosféru. Potom už sme aj my zliezli dolu pod pódium keďže sme sa chceli dostať čo najviac dopredu na Kabát a to sme mali v pláne spraviť počas koncertu Arakainu s Lucií Bílou. Arakain ja síce moc nemusím, ale na Lucku som sa vcelku tešila, bohužial však neprišla. A tak som sa fakt neskutočne nudila. Predpokladám totiž, že keď Arakain začínal, tak tu bol naozaj niečím novým a špeciálnym, keďže k tým zahraničným metalovým kapelám sa ľuďom dostávalo ťažšie a muselo byť fajn mať niekoho vlastného na koho koncert sa môžu ísť zabaviť. Ale dnes už podľa mňa naozaj nemajú čo povedať. Hudba aj texty sú opäť prvoplánové, vytvorené podľa akejsi metalovej schémy - nemôže samozrejme chýbať pravidelná zmienka o diablovi, v neoriginálnom prevedení... Proste naozaj nič čo by ma tak povediac postavilo zo stoličky.

No a nakoniec prišiel Kabát - klasická, kvalitná šou, s klasickými skvelými pesničkami. Kabát v podstate nemá čo pokaziť...Není to kapela ktorou by som bola posadnutá ako niektorými inými ale je to kvalitná kapela so skvelou hudbou takže neni o čom. No a k tomu jeden malý bonus v podaní nádherného vikingského basáka a textára Milana....Fakt je na čo kukať:D. A tak sa vlastne festival pomaličky chýlil ku koncu a nás skoro ráno pred siedmou čakal budíček a pádili sme naspäť domov-opäť štyri hodiny - ktoré sme ale krásne prespali, lebo v tých stanoch to fakt nešlo.

Tú chvílku čo som musela stráviť v Bratislave, mi prišiel svojou návštevou spríjemniť kamarát z Brna, s ktorým sme pre zmenu prešli celú BA pešo. Resp. z Nív až na konečnú v Dúbravke. Parádna prechádzka. Stretli sme okrem iného Stalinovú sochu ktorá kedysi stála na námestí SNP a toto stretnutie bolo teda fakt jak z najhoršej nočnej mory. Našťastie je to len súčasť výstavy o umení v socializme - takže sa nemusíme báť. Budeme sa naďalej tváriť, že komunizmus tu už nemáme.

A včera nastal veľký deň D. V Prahe hrali Foo fighters. Dave Grohl - môj najväčší rock n´rollový hrdina! A ja som náhodou mala lístok. A tak sme sa aj s Mamutom-teda s tou mojou brnenskou návštevou vybrali stopom do Brna a odtiaľ som ja mala pokračovať do Prahy ale už som išla autobusom.

Na poslednú chvílu som všetko krásne stihla a akurát dohrávala predkapela keď sa mi podarilo nájsť ako tak schopného fleka.

Okolo deviatej vybehli FF na pódium a nepreháňam-naozaj som sa skoro posrala! Aj by som sa rozplakala keby som už v tej dobe nebola znovu úplne oslabená dehydratáciou a nestrávila polku koncertu tým, že som len rozmýšlala čo by sa stalo keby som odpadla. Počas jednej z mojich najobľúbenejších pesničiek z nového albumu som to už nevydržala a musela som odísť zo sály zohnať vodu. Pri bare ale nebrali eurá a mne už neostali žiadne české koruny tak som sa rozhodla tento problém zastaviť vodou zo záchoda. Tá ale bola úplne teplá a ja v tom stave na pokraji smrti, som sa rozhodla, že nemám na výber a musím sa napiť z toho. Tak som sa vrátila na koncert, že už to snaď takto prežijem do konca, ale stalo sa čo sa nechcelo a teplá voda zo záchoda si vybrala svoju daň. Počas druhého prídavku ma naplo a musela som opäť urýchlene navštíviť záchod, tentokrát tvárou v tvár. A tak som o posledný prídavok - EVERLONG vizuálne prišla, audio som našťastie ale počula. V konečnom dôsledku to bol ale obrovský zážitok. Je pravdepodobné, že som sa k Daveovi dostala najbližšie za celý svoj život a to už niečo znamená, aj keď som si to neužila tak ako som chcela. Hrali úžasne, hrali všetky moje najobľúbenejšie pecky, z ktorých niektoré som ani nečakala, že budú hrať. No proste úžas...

A tak sa nejak stalo, že to všetko skončilo a ja teraz sedím u Ali, píšem toto všetko a stále nedokážem uveriť, že sa to naozaj stalo, že som tam naozaj bola a tak. Teraz uvidíme, čo sa bude diať po tomto všetkom. Ostávam tu zhruba do piatku-možno soboty. Asi budem domov stopovať tak asi ešte nejaké to dobrodrúžstvo zažijem, aj keď pevne dúfam, že v tom nebudem sama a potom ma čaká asi veľmi ťažký koniec leta, lebo si konečne musím zariadiť veci ohľadom Brna a podobne. Ale určite už to bude len dobré. :)

Bolí aj sľúbené kúzla, aj keď fungovali opačne....

Tak nám prebehol dlho organizovaný koncert s názvom Barbarský slnovrat... Mám také zmiešané pocity trochu, lebo sa to samozrejme najprv nezaobišlo bez komplikácií a tak, ale všetko som vyriešila aj keď zopár vecí jednoducho nebolo domyslených ale aspoň sa poučím, snáď.... Suma sumárum som prerobila plus mínus 200€, fakt došlo minimum ľudí ale inak koncert po hudobnej stránke prebehol podľa mňa skvele. Škoda, že som si ho ja moc neužila - jednak preto, že som stále musela niečo riešiť a nikto mi nedal pokoj poriadne a jednak preto, že som dostala ranu pod pás. A poriadne silnú.....

....pofoukám ti srdce, zrada kamaráda......

Tieto slová Roberta Kodyma mi išli dosť dlho hlavou, až kým som sa trošku nevynervačila a miesto obrovskej bolesti(tá už nejakú dobu nemôže trvať dlho, keďže sa stále riadim heslom: "Nenarodila som sa aby som bola nešťastná" ale predsa sa pri takýchto nečakaných podpásovkách raz za čas objaví) prišiel obrovský hnev a ten hnev horí aj horieť bude kým ho správnym spôsobom nevyventilujem a myslim si, že všetci vedia jak to je s tým jedlom ktoré najlepšie chutí za studena..... Ale už je to fajn, človek sa s takým niečím vyrovná lahšie keď si uvedomí, že tu nejde o žiadneho kamaráda-kamarád(v tomto prípade kamarádka:D) by nikdy nič takéto(celú tu situáciu zámerne nemôžem zkonkretizovať) nespravil a teda od teraz dotyčná prešla do kategórie s názvom "prijebaná feťácka kurva bez chrbtovej kosti" a není vo čem, z toho už sa nedostane. Takže práve jej extrémne ďakujem za zničenie komplet celého večera-môjho večera a držím jej palce aby sama zo sebou dokázala prežiť- aj keď vlastne tí bez chrbtovej kosti s tým asi problém moc nemajú. Akurát ma strašne mrzí, že som v alkoholickom nervovom afekte dojebala dokonalé veldielo ktoré som vyrábala v podstate týždeň(nádherné dokonalé marcipanove veldielo-raz keď ma tá lútosť trošku opustí tak mám nachystaný tutorial pre vás:)) a ešte som ja za jebnutú za to určite, ale mám to ťažko a hlboko v análnom otvore asi aj.... Každopádne po tomto všetkom som potrebovala spraviť nejakú pičovinu a jediné na čo som sa zmohla bolo, že som dala výpoveď v hentej pakárni (vcera som totiž mala mať už nočnú a fyzicky a už vôbec ne psychicky v takom stave by som to nedala) takže síce teraz neviem čo budem robiť zas, ale strašne sa mi ulavilo a hneď som to išla vykaliť späť do Randalu a to mi veru šialene pomohlo, úplne som si vykalila mozek, dokonca som si zaskákala na nejakom koncerte a to som ja kvôli objemu môjho hrudníka nerobila ani len na Wanastowkách, takže netuším čo to do mňa vošlo ale bolo to úžasné..... Každopádne teraz si už len doužívam zvyšok opäť slobodného víkendu a od pondelka rýchlo rýchlo zhánam nejakú brigádu alebo robotu u nás ale už aj v Brne a hotovo.... Všetko bude zase v dokonalom poriadku, co má bejt má se stát a tak ďalej, nikto mi nebude kaziť náladu a ak áno asi čoskoro začnem vraždiť:D Takže to je asi zatiaľ všetko čo som chcela, určite sa nenechám znechutiť týmto viac menej neúspechom. Musím hlavne upozorniť na to, že koncerty robím od sedemnástich a aj keď ich zatiaľ nebolo nejak špeciálne veľa tak tento bol prvý taký vyslovene nevydarený, to sa musí raz za čas stať aj nám najlepším. Goodbye folks:)

V krajině za zrcadlem s panem Wanastou......

Po rokoch zúfalého čakania a dúfania, že niekedy uvidíme Wanastowi vjecy, sa koncom roku 2010 do médií dostala desivá správa a to, že jeden zo zakladajúcej dvojice P.B.CH. opúšťa kapelu a chce sa venovať tvorbe filmovej hudby. Samozrejme sme sa neubránili zopár slzičkám z pocitu, že už je všetko stratené a nikdy ich nezažijeme na živo ale následne prišla správa od zostávajúceho člena Roberta Kodyma, ktorý nás uistil, že kapela rozhodne bude pokračovať aj bez P.B.CH. a už budeme počuť len samé dobré správy. A naozaj, hneď sme sa dozvedeli o pripravovanom novom albume a aj o plánoch na prvé koncerty. Tie sa minulý rok odohrali len dva, jeden v Prahe a jeden na Topfeste a tak sme druhý spomínaný samozrejme navštívili..... A bolo to neuveriteľné, nikdy v živote som nič úžasnejšie, magickejšie a šialenejšie nezažila. Celý zážitok ešte vyšperkoval fakt, že Robert na tomto koncerte daroval mojej spolupostihnutej láskou k Wanastowkám a Lucie gitaru. Po tomto zážitku sme už len čakali na nový album, ku ktorému som si po jeho narodení síce hladala cestu trošku dlhšie(rozhodne to nie je album na jedno vypočutie a pokaždé sa v tom dá objaviť niečo nové), ale momentálne ho z celého srdca milujem a myslím si, že Wanastowkám prospela pauza aj personálne zmeny, keďže vďaka tomu dostala kapela úplne nový rozmer...... Každopádne po vydaní albumu samozrejme muselo nasledovať turné na jeho propagáciu a čakanie na ďalšie koncerty sme si trošku skrátili návštevou krstu a autogramiády na konci novembra. Pri myšlienke na turné sme s Alenkou vedeli jedinú vec úplne na istotu a to, že jeden koncert nestačí a musíme navštíviť minimálne všetky mestá v ktorých nejak pôsobíme. Takže akonáhle sa začali predávať vstupenky tak sme rýchlo kupovali v mestách Brno, Praha a Bratislava.

Letíme na Wenuši!!!!!! Raketa Verner von Braun nás vyzdvihla zhruba dva týždne po začiatku turné - v Brne. Do štartovacej haly nás pustili hneď po našom príchode, zhruba o šiestej a už vtedy tam stálo niekoľko asi najskalnejších Brňákov. V pohode sme si teda obsadili miesto v prvej rade pod Tomášom Varteckým a čakali sme dve hodiny na začiatok nášho "letu". Toto čakanie bolo neuveriteľne zdĺhavé ale koncert naopak ubehol ako voda. Ani sme sa nenazdali a bol koniec a vo mne ostal taký zvláštny smutný pocit, z toho, že už nám ostávajú len dva koncerty. Tri sa ešte zdali byť vcelku dosť ale dva už sú fakt málo.... Takto spätne musím zhodnotiť, že brnenský koncert bol zo všetkých ktoré sme navštívili najslabší(aj tak bol absolútne bezchybný a úžasný, len tie ostatné boli jednoducho lepšie) a je možné, že to bolo spôsobené aj publikom, ktoré sa nejak ne a ne rozpáliť, alebo sa mi to možno len zdalo, lebo som porušila naše pravidlo, že na Wanastowky jedine za triezva a trošku som si pred koncertom zahulila a ťažko sa mi dýchalo a skoro som odpadla(týmto patrí veľká vďaka Liz, ktorá na mňa vyliala vodu, čo ma absolútne prebralo a prídavky som si už užila absolútne svieža(a mokrá) jak rybička....

Doletěli sme na pařbu s polobohy Na Wenuši alias v Bratislave sme pristáli 4.5. 2012. Pristávacia hala NTC bola pomerne málokapacitná, čo ma dosť mrzelo, keďže bol koncert takejto kapely a keď tak by možno bolo lepšie keby to spravili v MMC ale to už je v konečnom dôsledku jedno... Popri čakaní sme neodolali a dali sme si panáčka Jacka Danielsa, ktorý bol sponzorom turné a hostesky a stánky s ním nechýbali na žiadnom koncerte. Ku panáčkom sme dostali aj cukríky a šatku, takže som čakala už extrémne spokojná.... Keď kapela vybehla na pódium, tak som si uvedomila, že toto je jednoducho vec na ktorú sa nedá zvyknúť a zakaždým ma to celú rozochveje a celý svet okolo mňa prestane existovať. V našom rodnom meste to Wanastowky odpálili fakt brutálne, aj atmosféra už bola o niečo lepšia, vykričala som si hlasivky absolútne, potešilo malé osvieženie v podobe začiatočnej slohy pesničky Amerika, čo v Brne nebolo mno a nakoniec som od Tomáša rovno do ruky dostala trsátko, z ktorého som si rovno urobila talisman(keďže je nabitý tou úžasnou magickou energiou ktorá tam bola) a už ho v živote nedám dolu....

ČAU PRAHOOOO! A prišlo to čoho sme sa desili, raketa Verner von Braun opustila Wenušu s nami na palube a odviezla nás priamo do Prahy na posledný koncert.... boli to také zmiešané pocity spojené s tešením sa na koncert ale so smútkom, že opäť o chvíľku skončí a teraz už na dlhšiu dobu ako týždeň. Keďže sme prišli pomerne skoro, tak sme si ešte na chvíľku sadli do hospody na kofolu a mali sme práve to šťastie, že kapela akurát mala zvukovú skúšku takže sme to dokonalo počuli a tešili sme sa z toho. O 18:00 nás pustili do haly a strávili sme ďalšie dve hodiny čakania na to aby ten koncert zase ušiel ako voda..... Ohladne pražskej žúrky musím povedať, že jednoznačne bola zo všetkých najlepšia, bolo vidno, že sú chlapci doma a že si ich tu ctia a vážia, lebo aj publikum bolo absolútne neuveriteľné, konečne poriadne rozospievané a o nátresku jaký tam bol radšej ani nehovorím. Trošku ma mrzelo, že som nemala priestor na kalení, lebo vedľa mňa stálo malé dievčatko, ktoré si ešte okrem toho raz za čas sadlo na zem, čiže som často stála na jednej nohe, ledva sa jednou rukou držala zábradlia a druhousom si chránila foťák, ktorý som si na tento koncert musela zobrať, aj keď som nechcela o nič prísť ale stálo to za to, lebo mám fakt zopár krásnych fotiek, ktoré si môžete pozrieť TU. Keď skončili, tak už sme si len kúpili tričká(to už tiež v živote nevyzlečem!:D) a išli domov, lebo cez tie davy ľudí sme sa nemohli dostať ani len na pivo...a v srdci zbylo světlo z jedný kapely....

Setlist Ten bol na každom koncerte rovnaký, čo je na jednej strane škoda, lebo WV majú priveľa dokonalých pesničiek ktoré by som chcela zažiť naživo, ale to by museli hrať aspoň 5 hodin v kuse asi aby mi nič nechýbalo..... Páčilo sa mi že to bolo pekne rozdelené, 5 pesničiek z nového albumu, staršie aj novšie vjecy,romantickejšie aj punkovejšie, nejaké to Lucie, rýchle striedali pomalé takže sme si stihli raz za čas aj oddýchnuť, mno proste takto sa robí profesionálny setlist....:) A inak vyzeral teda takto nejak:

Letíme na Wenuši Kulomet Andělé Lucie Panic Škola je kráva Holčičko! Krew a stopy čarodějných bylin Pod zemí mám swůj ráj Korálky z karneolu Wona je hotowá sólo na bicí Kočárek Nahá Jsem nevinej Sbírka zvadlejch růží Lži, sex a prachy Bedna od whisky —– Tak mi to teda nandey Kouzlo/Láska/Vlkodlak Dotknu se ohně

Wanastowi vjecy jsou tvrdý drogy! JO JO! Na záver chcem podať malé vysvetlenie svojej závislosti, keďže sa všetci smejú a čudujú že som išla na toľko koncertov a podobne. Kto ma pozná vie, že aj tak chodím na každý jeden koncert na ktorý sa dá a aj niekoľko krát za sebou a to je hlavne preto, že milujem hudbu a milujem tú energiu ktorú mi tie koncerty dávajú. Wanastowky sú v tomto najsilnejšie zo všetkých kapiel ktoré som kedy zažila. Vždy po koncerte ostanem celá absolútne rozklepaná, neviem kde je sever a zmôžem sa len na neustále opakovanie slovného spojenia "Ty Vole" . Cítim sa absolútne úžasne, som v inej dimenzii(pravdepodobne to bude dimenzia pána Wanasta)a nič na svete, žiadna človekom vymyslená alebo v prírode vyrastená droga nedokáže ani zďaleka prekonať tieto stavy, je to proste to "čerstvý ovoce". A práve na tom som tak závislá, práve preto musím obehnúť všetky možné fesťáky kde budú hrať, práve preto ich milujem....... Adios Amigos;)

Halloween rock night

Minulý rok sa založila nová tradícia v podobe Halloweenskeho koncertu v Randali, ja som pri zakladaní bola prítomna na bráne a predávala som vstupné a tento rok som si to znovu zopakovala. Po celodennom chystaní sa, som dorazila do Randalu a úžasne vyzerajúc som sa pomaličky odobrala do svojej kabínky aby sa mohol začať koncert.
Počiatočné problémy(akosi nebol žiaden atrament na pečiatky) sa vyriešili našťastie vcelku včas, aj keď bol potom skôr problém u mňa, keďže som niekoľkým prvým návštevníkom kvalitne oskalpovala chlpy na rukách, lebo tie papierové pásky sú fakt komplikovaná vec:D Okrem vstupného som mala na starosti aj nalievanie poldecákov každej maske, na čo som našťastie mala svojho milovaného pomocníka Miška, lebo tam bol taký nával, že by som to sama nemala šancu stíhať.
Ďalšie problémy sme mali skoro celý večer s drobnými..... vstup 4€ a všetci platia rôznymi druhmi papierových bankoviek.... fakt úžasné, hlavne keď je sto ludi v rade pri bráne a nikto z nich nemá drobné, ja nemám z čoho vydať a ani pri jednom bare mi nevedia nič rozmeniť lebo majú podobné problémy... niektorí to brali v pohode, niektorí boli trošku agresívnejší, ale nakoniec sa to všetko vždy vyriešilo, všetci sa na koncert dostali a snaď sa aj všetci zabavili.... ja som sa napríklad bavila aj keď som bola v tom malom priestore vcelku dobre. Koncert bol vcelku super, začínala to čisto ženská revival kapela Poison candy a aj keď nepodali špeciálne profesionálny výkon tak aspoň potešili dobrým výberom hudby, tak som si popri lístkoch vyspevovala o sto šesť. Po nich však išla pre mňa najdôležitejšia kapela večera GAS, na ktorých som sa vyše mesiaca tešila, ale nakoniec odohrali asi tri pesničky a kvôli nejakým vnútorným problémom koncert ukončili. Takže po nich išla ďalšia skvelá kapela Signature, ktorí okrem vlastných pesničiek potešili moje srdiečko Slihterom od Velvet revolveru so špeciálnym gitarovým hosťom:). Po nich hrali ešte My choice ktorých som bohužel ale akosi nestíhala vidieť, keďže som riešila kopu ďalších vecí, prestala som vyberať vstupné a okrem toho hladina alkoholu v mojej krvi aj keď nebola nejaká špeciálne vysoká, spôsobila, že som nejak špeciálne nevnímala čo hrajú. Každopádne po vcelku nadupanej párty, keď som už aj ja mohla ísť medzi ľudí a mala som v pláne pařit minimálne do rána, som sa zrazu ocitla sama jak najväčšia troska keďže všetci s ktorými som prišla odišli..... ale tak stáva sa, mne až príliš často, ale čo už.... každopádne až na toto sklamanie malé, to bolo super, dúfam, že sa táto tradícia udrží a možno aj so mnou na bráne a teraz už idem riešiť len svoj Barbar punk a pak cestu domov do Prahy....



Jáj a na záver aby som nezabudla, malá ukážka toho ako neskutočne krásna som bola:)

Rudava Summer Beach(24.-26.6. 2011)

Tak sa nám otvorila festivalová sezóna. Oproti ostatným rokom skorším dátumom všetko začala Rudava v Malých Le(k)vároch a ja som sa tam vybrala len tak chlastať mimo areálu. Hneď po príchode sme stihli akurát tak zistiť že tam je všetko úplne ináč a na úroveň festivalu poriadne predražené a takisto som sa opäť jak totálna socka vďaka sLifke dostala do areálu takže z mojich mimoareálových plánov nebolo dokopy nič. (To sa of course nesťažujem:D)

Piatok:

Tak som teda vošla akurát v čase keď hrali miláškovia The Pixels ktorých pár koncertov už mám samozrejme za sebou. Pixáci hrali tradične super, mrzelo ma ale to čo ma často mrzí na väčšine dobrých koncertov - počet a zainteresovanosť divákov. Bolo tam akurát tak pár ľudí sediacich na tráve, niektorí sa trošku kývali do rytmu ale to bolo tak všetko.

Taktiež sa mi potvrdili myšlienky o tom že čím viac nahovno kapela, tým viac baviacich sa divákov a samozrejme dlhší koncert. Nasledovala kapela Zoči voči, čo by som charakterizovala stručne ako Iné kafé revival. Neviem, možno by to nebolo tak strašne zlé ako to bolo, ale fascinovalo ma ako dokáže byť každá jedná pesnička presne o tom istom, na jedno kopyto. Celé zle no. Ale tak hlavne, že malé skejťácke groupies sa bavili. Ta ne?

Vlasnte ani presne neviem čo hralo potom, marí sa mi že Tleskač ale to som práve nebola v areáli. Prišla som až keď sa začala zvučiť Para, ale počas ich koncertu sme sa akurát cpali v bufete. Koncert sme počuli ale už som tomu moc nevenovala pozornosť.

K pódiu som dorazila počas zvukovky Karpiny, ktorá mimochodom v mojom osobnom rebríčku vyhrala titul "Najdlhšia zvukovka v dejinách ľudstva", aj keď musím uznať že na Rudave sa o tento titul pokúšala asi každá kapela. Ku koncertu sa musím vyjadriť vcelku pochvalne, Karpina ma nikdy nijak nezaujala ale koncert som si užila aj keď som nepoznala skoro žiadnu pesničku. Hlavne za to možno môže dredatý gitarista na ktorého sa vcelku slušne dalo kukať. Si to možno niekto vie predstaviť, ak pozná vzorec Sheena+alkohol+sexi gitarista. Aj keď k výsledku som sa tentokrát našťastie nedopracovala:D. Vo svojich poznámkach mám ku Karpine ešte uvedené že "oheň". Takže musím pochváliť pyro show. Bolo to síce len pár ohnivých výbuchov ale keď mňa tento živel vždy tak strašne poteší!

Potom boli Chiki Liki Tu A ktorých som počúvala tiež len tak z diaľky ale mám tu k nim poznámku že: Vykrádačka Yellow ledbetter a nejsom si úplne istá prečo....treba ospravedlniť moje alkoholické zmýšlanie asi, ale ktovie možno tam fakt niečo také bolo. No a potom mám ďalšiu poznámku, ktorú ale neviem rozlúštiť. Vyzerá to buď ako SKP alebo SAP a vôbec neviem čo to chce znamenať. Ak na to prídem doplním info.

Posledná kapela piatkového večera bola Vypsaná Fixa ktorá bola pre mňa novinkou(hanbím sa za seba ale práve na Rudave som zistila že som si Vypsanou fixu vždy strašne mýlila s Visacím zámkem (V jak V ne?:D) a tak som o nich mala uplne mimo predstavu. Každopádne pre moje "grungove" srdiečko to bolo milé prekvapenie a aj napriek tomu, že ich pesničky často zachádzali do jemných vykrádačiek, tak som sa na koncerte bavila. Mno a bodaj by ne, šak mne bohato stačilo len to že to boli Česi :D.

Potom už som bola len zhrozená tým ako na každom stagei hrajú neskutočné techno sračky(áno ja viem, že pravdepodobne dokonca nič z toho techno nebolo, ale to čo tam hrali boli všetko veci ktoré zúrivo a neoblomne hádžem do toho istého vreca ktoré má na sebe veľký nápis TECHNO a je mi jedno či je ten nápis správne označenie obsahu vreca:D). Ťahali sme to tam ale asi do piatej rána a pak sme šli spát.


Sobota:

Sobotné ráno som sa zobudila celá rozklepaná od zimy, takže som sa ani nakoniec nešla okúpať do jazera ako som to mala v pláne. Čoskoro po konečnom zobudení a začiatočných plánoch presunúť sa do areálu, začalo, ako je pre Rudavu každoročnou tradíciou, pršať. Tak sme ešte nejakú dobu sedeli v afte a vybrali sme sa tam trošku neskôr. Na festivale sa vlastne furt nič nedialo, osobne som mala celý čas dojem, že sa to ešte len rozbehne....
Akurát keď sa po hlavnom stagei začali pohybovať ľudia, začalo opäť chcát, fúkať a blýskať sa a podobné srandy. Už nám asi ani nebolo do smiechu, keď začali lietať dáždniky.

Tak sme sa na to ale teda vykašlali a zas sme išli chlastať a došli sme späť až niekedy v polke Ska-pra šupiny. Na tej sme ešte spolu s Lifkou bránili česť našich stratených kamarátov Alenky a Miška a z plných plúc(takmer:D) sme kričali na Gabiku. Aby vedela že fanclub tam má, aj keď tam nie je.

Potom sme trávili nejaký ten čas v čajovni, takže neviem čo sa dialo na hlavnom stagei a myslím, že niekedy v tej dobe som sa konečne dostala k nejakým strašne "ťažkým" drogám. Tým chcem povedať že počas koncerty Smoly a Hrušiek som bola príliš odpálená na to aby som vedela či to bol dobrý koncert.

Potom bol Nocadeň, čo som už totálne odignorovala radšej(Strašne teplé) a potom išiel Gladiátor Radiátor podľa mojich poznámok. K tomu môžem povedať akurát toľko, že prvá pesnička bola dosť dobrá(aspoň sfajčenej sa mi ľúbila) mala dokonca tuším ľahko grungeový nádych, ale neviem ju ani za boha nájsť. Po nej však začali hrať niečo také svoje typické lepkavé, z čoho ma napínalo, tak som odišla aby som si nezkazila dojem z tej prvej pesničky.

Predposledný koncert bola typicka bratislavská klasika Hex. ČO môžem dodať k Hexákom? Nie je to nič čo človeka totálne vyvedie z rovnovaáhy ale je to kvalitná pohodová muzička, s dobrými textami, ktorá poslúchača jednoznačne dosť povzbudí a zabaví. Myslím, že Hex dosť veľmi ľúbim:).

No a nakoniec nás zabavila Hudba z Marsu. Od nich som doteraz síce počula len Šakala(tú pesničku milujem) ale koncert mal šmrnc aj napriek svojmu mierne Skaoidnému charakteru. Strašne sa mi páčilo keď spevák zoskočil z pódia a potom sa nevedel vyštverať naspäť. To sú také milé detaily, oživujúce koncerty.

Po nich opäť nasledovalo "TECHNO vrece" a ja som sa odkotúlala radšej spať.

NEDEĽA:
To som vstala kvôli rôznym telefonátom o niečo skôr ako by som chcela, takže som sa pomaly dala aspoň ako tak dokopy a kým sa zobudili Lifka s Jančím, tak som si čítala knihu o The Clash:) Pak sme išli na kofolu/pivo a pomaly, medzi poslednými, sme sa vrátili späť do Bratislavy.

Keď to zhrniem, organizácia otrasná, ceny za niektoré služby vrcholne zlé, atmosféra oproti iným festivalom vcelku slabá, ale bavili sme sa takže to nebola žiadna katastrofa.

A snaď sa dostanem na ten Topfest, kde bude určite viac o čom písať! See ya

Otváranie Street art festu a tak ďalej.....

Včera sa otváral bratislavský Street Art Fest v Bateliéri a ja som tak nejak, pôvodne nedobrovolne bola pritom. Nedobrovoľne asi preto, že sprievodným programom boli Medial Banana....čo znamená, že som išla na reggae.... úplne fakt, že vážne..... ja vyhlásený reggae hater ( nejsom hater, len ma to proste nebaví:D). No, ale nakoniec, už pri príchode pred Bateliér som bola nabitá pozitivnou energiou a aj napriek hudbe ktorá bola úplne mimo mňa(to ešte vonku od nejakého "DJa") som sa cítila skvele. Čo ma ale prekvapilo najviac, mňa bavil aj ten samotný koncert! Síce som mala mozog v hustom zelenom opare, ale keď som to začala aj vnímať, tak som zistila že to je vcelku fajn muzika a že spevák ma dosť brutálny hlas (to som už potom premýšlala o tom, prečo človek s takým hlasom spieva reggae, ale tak každý nech robí to, čo chce robiť jeho srdce:D) . Každopádne si ich na navodenie atmosféry púšťam aj teraz a aj bez zeleného oparu sa mi to furt páči.

Každopádne, po koncerte nám s Lifkou nejak preplo alebo čo a išli sme do Randalu. Tam ma čakalo ďalšie prekvapenie, tentokrát ani trošku príjemné. V !MOJOM! milovanom Randali, v piatok v noci bola nejaká odporná Dubstepová párty....vstupné 4€ za túto sračku, sa vyberalo do 3:00AM a boli tam ľudia ktorých by som práve tam na tom mieste fakt nikdy nechcela vidieť..... a predsa som videla...... Mimozemšťania, šachový krúžok, "poprockoví punkáči" atď. Toto sme trpeli presne do 4:00 a potom sme sa presunuli do Nonstopky v MMC. Ale som fakt hlboko znechutená a sklamaná, že jediné, alebo jedno z mála miest kde sa cítim v Bratislave doma atď., hľadám tam dobrú hudbu a úžasných ľudí a zrazu som sa ocitla v nejakej zlej, zvrátenej alternatívnej realite, kde bol Randal presným opakom tohto všetkého.

No nič....snaď sa z toho spamätám dnes na Millhouse v Majesticu a bude dobre:).


Inak, trošku odveci zážitok (odveci lebo to nemá nič s koncertom). Som sa včera zamilovala...zas:D. Je to presný dokonalý príklad toho, ako to vypadá keď sa Fín podarí se vším všudy. Účastník poslednej fínskej superstar(inač ono by ma to aj odpudilo, že superstar.... ale jak som sa v tých fínskych superstar trošku pohrabala tak to má trošku vyššiu úroveň ako tá naša...... Možno je to tým, že tomu nerozumiem, ale aj tak tam nemajú Haberu, tak už len to tomu pridáva hviezdičky kvality:D. Mno, dosť bolo rečí. Toto si treba pozrieť.:)

12. 9. 2009 Randal club - Toto bol ten skurvený rock n´roll:D

Keď som sa večer blížila k Randal clubu a tešila som sa na jednu zo svojich najobľúbenejších klubových kapiel Ram1's čiže Ramones revival, ešte som netušila čo sa z tohto koncertu nakoniec vykľuje.

Ramonesáci odštartovali svoju show klasickým Moriconeovským introm a dali nám šancu preniesť sa do časov, kedy existovali skutoční Ramones a vyblázniť a vytancovať sa na klenotoch ich tvorby.
Ich Playlist:
DURANGO 95
TEENAGE LOBOTOMY
PSYCHO THERAPY
BLITZKRIEG BOP
I BELIEVE IN MIRACLES
KKK TOOK MY BABY AWAY
53rd & 3rd
SPIDERMAN
ROCKAWAY BEACH
SHEENA IS A PUNKROCKER
I WANNA BE SEDATED
COMMANDO
PET SEMATARY
ANY WAY YOU WANT IT
CRETIN HOP
SOMEBODY PUT STH. IN MY DRINK
TODAY YOUR LOVE…
PINHEAD
HAVANA AFFAIR
R.A.M.O.N.E.S.
POISON HEART

Keď skončili, čo bolo nejak podozrivo skoro, vyšli sme už s pivami v rukách von, kde sme sa nadýchali zaslúženého čerstvého vzduchu. Po krátkom oddychu, počas ktorého vnútri zvládli nazvučiť ďalšiu kapelu, od ktorej som napriek odporúčaniam nič neočakávala sme sa vrátili späť. Za moju prvú rekaciu na spomínanú kapelu som sa neskôr ale velmi začala hanbit, pretože mi stačilo len zopar sekúnd a už po druhý krát v ten večer som sa preniesla do minulosti, tento krát do 50. rokov minuleho storočia a mohla som si vychutnávať pravý nefalšovaný Rock n´roll na štýl Elvisa Presleyho. Tento zážitok mi dopriali chlapci zo skupiny Devil street 13, ktorý pre lepší dojem zneužívali nielen prekrásny kontrabas ale aj dobový mikrofón a ako inak aj účes "na káčera". Okrem iného svoj výstup obohatili o zaujímavých hostí ako napríklad celú kapelu Ram1´s s ktorou odohrali pesničku R.A.M.O.N.E.S. ale takisto aj svojho bývalého speváka a mladú dievčinu s fantastickým hlasom z ktorého minimálne mne padla sánka:). Na konci nás prekvapili ohňostrojom z kontrabasu a my sme sa znovu ocitli vonku, kvôli abstinenčným príznakom nielen za kyslíkom. Po návrate do sály už boli v plnom prúde českí Carlos and his coyotes, ktorí viac ako rockabilly kapelu pripomínali Motorhead v sombrere a to nielen kvôli vzhladu svojho frontmana. Každopádne ma títo chlapci až tak nezaujali a navyše ma rozbolela hlava, tak sme sa vybrali ešte na chvíľku von a onedlho (jedna z nás dokonca obliata Plzňou:P) sme sa vybrali na nočák smerom domov, takže ďalšiu skupinu ktorá pochádzala z Maďarska a jej názov si neviem vybaviť, sme už ani neokúsili. Napriek tomu bol tento večer viac ako úžasný a mám za sebou ďalši extrémne výnimočný zážitok. Všetkým čo za to môžu samozrejme ďakujem:D