True story

Tak sa Vám hlásim, milí moji. Po dlhšej dobe, pretože doteraz nebol čas, alebo energia, alebo nálada sa tu rozpisovať tak uvidíme kam až to dotiahnem teraz.

Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.

Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.

Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.

Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.

Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.

Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.

Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.

Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.

Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.

Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.

Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.

Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.

Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???