Nechci a nemůžu spát (2. časť)

Pokračovanie.... 

V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a  tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.

Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu".  To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať,  neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....

Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......

A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....

No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.

No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.

Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne,  všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát)  rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....

No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....



Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.


Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....