Breaking point

Tak jo, je čas vyjadriť sa. Dlho som sa tomuto bránila a povedala som si, že blog na podobnú tému napíšem, až keď bude všetko v poriadku. Ale není a moje nervy už vrú do takej miery, že niekedy sama o sebe pochybujem, či zvládam neublížiť sebe alebo okoliu atď.

Takže, pekne po poriadku.
Vyletela som zo školy.
 Nebola to bohužial nikoho chyba. Len čisto moja. Samozrejme, možem prikladať časť viny fakt nepríjemným okolnostiam, ktoré mi trošku brzdili život a obrovský vedlajší stres v tej najmenej vhodnej chvíli. To sa na tom rozhodne podpísalo. Ale nakoniec mi aj tak nič iné nezostáva len žiť navždy s pocitom, že som taký strašný kus kreténa, až som v podstate dobrovolne a bez minimálneho boja vyletela zo školy, na ktorú som celý život chcela chodiť a zo školy ktorá ma fakt bavila. Aby to všetko bolo dostatočne podčiarknuté.... vyletela som hlavne vďaka svojmu najobľúbenejšiemu predmetu u najobľúbenejšieho učiteľa! Takže si fakt gratulujem......

Musela som sa znovu vrátiť domov do Bratislavy. 
O áno, po tretí krát som zlyhala na plnej čiare a musela som ísť naspäť k maminke. Súvisí to hlavne s vedlajším stresom spomínaným vyššie, ale ani bez toho by to asi inak nešlo. Takže čo už. Celá zúfalá som prišla domov a hybernovala som 2 týždne v posteli. Je to hodne frustrujúce snažiť sa osamostatniť, čo mi vlastne nešlo ani keď som bývala v inom meste, ale tam je aspoň stále nejaká nádej(ktorá sa mne samozrejme nikdy nesplnila) ale vrátiť sa späť je už len medaila pre zlyhanie. Mne sa to stalo už trikrát.
Hybernácia nepomohla, kde tu som behala so životopismi vonku, inak len posielala cez net.... Ale klasika posledných dvoch rokov, odnikial sa mi neozvali.
Do toho prišiel posunutý stav mojej mysle vďaka tomu, že som od 24.12. nebola na koncerte. Čo je v podstate úplne nepredstaviteľné, keďže maximálny limit ktorý vydržím bez koncertu je týždeň inak začnem osobnostne upadať a takúto dobu som koncert nevynechala ani v mojom období temna, kedy som na koncerty vyslovene skoro nechodila. Možno je to zvláštne ale toto odreagovanie mojej duší fakt chýba a čo je horšie tak napriek udalostiam ktoré popíšem nižšie, to ešte stále trvá.
Každopádne, s kamarátmi odtialto sa moc počítať nedá, lebo u nich väčšinou funguje len sedenie v hospode a tlachanie o ničom, plus neustale kukanie do mobilov a tak som bola stále zúfalejšia až to vyhrotilo do toho, že mi mama dala prachy, že ma založí a nech si utekám hladať život do Prahy.
Strávila som tam celý minulý týždeň a v jeho závere som tesne pred návratom do BA mala pohovor.... Konečne! Vyzeralo to všetko veľmi dobre, mala som prísť od utorka a tak..... A práve mi prišla smska.... Místo už je obsazené..... To je už vlastne len perlička za týmto víkendom. Už ma to len vyburcovalo k tomu aby som konečne všetko napísala a nedusila to v sebe.

Vrchol totižto prišiel včera, keď moj NAJLEPŠI KAMARAT! oslavoval svoje 21. narodeniny. Celé týždne som mu plánovala tortu, tak jak to mám rada, "ušitú" na mieru z toho čo má rád. Bol špeciálne ťažký oriešok, lebo keďže nemá rád sladké, robili sme s maminkou prvý krát slanú tortu.... s tým, že mala vyzerať ako korytnačka. Tuto to vlastne moc ani neni o mne. To, že sa tejto torty mladý muž ani nedotkol vlastne ani neriešim, aj keď som musela klamať mame, ktorá sa zobudila po nočnej, utekala so mnou do obchodu, nakupila všetok materiál a potom pri tej torte strávila kompletne celé poobedie a večer išla zase na nočnú a fakt som nemala to srdce jej povedať že sa jej ani nechytil. Ale ok, neriešim. To, že sa ku mne správal celý večer jak totálny kokot, už je ale o inom. Ani toto sa mi vlastne vobec nechce riešiť, keby to tak sakramentsky nebolelo. Lebo už som to riešila milion krát. K nikomu inému sa nespráva tak ako ku mne, ale iba pred ostatnými, keď sme sami alebo tak, nemá potrebu ma napríklad urážať alebo ponižovať, ale akonáhle je pred ostatnými ľuďmi, tak som buď obľúbeným terčom zábavy alebo ma úplne ignoruje a keď si dovolím ho nejak osloviť tak je nechutne nepríjemný. Sto krát som sa s ním kvoli tomu prestala baviť, vždy prišiel a ospravedlňoval sa mi až do momentu kedy som už nemohla odolať. Stále ten istý scenár. A mna už to nebaví. Bolí to a moj mozog, srdce, duša alebo čokolvek čo s tým nejak súvisí, už toto nedokáže nejakým sposobom odfiltrovať...... Očividne, som si nebola schopná vybrať správne. A jak pravil klasik: "JIŽ NEMOHU!!!! "

Dúfam, že nabudúce už fakt budem mocť napísať niečo pozitívne konečne. Zatím naschle.....