Komplex vanilkovej zmrzliny

Aby som vás tu nonstop nezaťažovala všetkým čo ma trápí a inými depresiami, rozhodla som sa podeliť sa s vami o vec trošku menej aktuálnu ale keď sa tak nad tým zamýšlam, stále nedohranú.... 

Počas obdobia kedy som si do brucha pichala hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, tak sa s mojim telom a všeobecne hormonálnym statusom diali zaujímavé veci.
Čakala som, že to bude horšie(hlavne čo sa týka náladovosti) ale bolo to v pohode, nikoho som nezabila ani nič. 

Najprv prišli zvláštne chute. Niečo ako keď máte PMS ale toto bola ako keby iná kategória chutí. Najvyráznejšia bola neustála a absolútna chuť na vanilkovú zmrzlinu. 
Vec s vanilkovou zmrzlinou sa má tak, že proti nej za normálnych okolností nič nemám, aj mi celkom chutí, ale rozhodne ju nevyhladávam a keď mám na výber, tak si vždy vyberiem niečo iné, zaujímavejšie, lepšie. 
Moje chute ju tiež chceli kombinovať s vecami ako sú lentilky, ale aj tak keď som sa k nej nakoniec dostala, tak som ju jedla samostane bez lentiliek. 

V ďalšom štádiu ale prišli iné veci, ktoré som nazvala Komplexom vanilkovej zmrzliny a tie už sa týkajú hlavne chlapov.
V období keď vo mne rástlo veľa vajíčok som samozrejme mala najnebezpečnejší apetít vo svojom živote a to som sa musela držať nakrátko, pretože som si samozrejme nechcela ublížiť napríklad neželaným tehotenstvom alebo niečím podobným. 
Ale našiel sa niekto kto ma celkom zaujal aj keď normálne absolútne nie je môj typ. 
Znovu platí, že proti takýmto typom rozhodne nič nemám a raz za čas sa mi môžu aj páčiť, ale za normálnych okolností ich nevyhľadávam.
Ale tak sa stalo, že počas tej okolnosti, bol proste super a ja som podlahla(aj keď nie až tak, aby som riskovala vyššie spomenuté, neželanosti). 
Tým som to ale brala za ukončené, hlavne po odovzdaní vajíčok, keď pre mňa skončilo obdobie, kedy mi každý trošku sympatickejší chlap pripadal ako skvelý vhodný adept na oplodnenie mojich vajíčok a následné otcovstvo..... 

Teraz ale s, čo sa hormónov týka, triezvou hlavou som si uvedomila, že vanilková zmrzlina fakt môže byť celkom fajn. 
Táto vanilková zmrzlina je aktuálne to najzaujímavejšie v Prahe a nie len skrz fyzický kontakt, lebo to by asi nefungovalo, nie len pre to, že musím brať do úvahy aj morálne hladisko veci. 
Ale spoločnosť je to fakt veľmi fajn a aspoň vďaka niekomu sa tu cítim o niečo lepšie. 


V sobotu sme boli s kamoškami na nejakej rockotéke vo Vagóne a úprimne neviem či som už niekedy mala taký hromadný úspech ale obtočilo sa okolo mňa hneď niekoľko nápadníkov. Niektorým som dala aspoň šancu na rozhovor ale to už sa na toho človeka pozriete a v očiach mu vidíte, že sa s ním budete nehorázne nudiť.... 
A to ešte keď začnú prázdne komplimenty, neskôr nahradené rádoby vtipnými dvojzmyselnými narážkami a očividnou snahou vás opiť, pretože si myslí, že potom o sebe nebudete vedieť a zrazu budete strašne povolné.... Ach jo... na facku... Takým týpkom by som najradšej na rovinu povedala, že kámo, radšej mi daj do chlastu dva rohypnole a odbav sa, lebo takto to nepůjde... :D 

No, takže takto v skratke..... Možno už mám nastavenú laťku príliš vysoko, že ma nedokáže nikto iný zaujať či očariť, ale v takých chvílach je vanilková zmrzlina jednoducho príjemným osviežením. :) 

3.2:1:BUM

Hneď deň po tom, ako som tu naposledy tvrdila, že sa nelutujem, som sa začala šialene ľutovať. Ale tak to asi chodí ked idete ešte v noci von a nakoniec chtiac či nechtiac skončíte v spoločnosti v ktorej ste aspoň v ten jediný večer skončiť nechceli.
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....

Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......

Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.

Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.

V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....

No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....

No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....

Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....


Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....


Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....

Hotovo...

Milí moji mnohí čitatelia....
Nenapísala som nič tak strašne dlho, že vlastne ani neviem, čím mám začať....
Tak skúsim to, čo by mohlo byť asi najpodstatnejšie - mám prácu...

Teda zatiaľ je to zase len brigáda aj keď najprv to vypadalo na TPP a neviem kde presne sa stala chyba a na ako dlho to tak bude, ale aspoň niečo..... A dokonca so zmluvou a za dvojnásobný plat na hodinu ako som mala naposledy.... Čo je celkom slušné, len by som si želala byť tam častejšie, nie pre nejaký vrcholný workoholizmus.... ale víte jak to ja mám s penázmi....

K veci.... robím servírku v kaviarni/reštaurácii jedného z najznámejších pražských klubov, ktorý síce nie je úplne moja šálka kávy čo sa hudby týka ale inak je velice super. Dokonca mám asi možno aj nejaký prirodzený talent(to som sa vole dostala ďaleko s takýmto talentom:D) ale aj keď som nikdy predtým ani len nedržala pláto v ruke, teraz s ním chodím jak najväčší boss! :D
Tak asi toľko  k práci.... zatiaľ som tam nebola moc krát tak určité veci nechcem hodnotiť a ak to bude s mojimi smenami takto tak si asi budem musiet nájsť niečo ďalšie, aj keď podla zmluvy od 1.11. pracujem aj v jednom hoteli ale okrem pohovoru som tam ešte nebola :D .

Inak čo sa týka zvyšku tak sa toho moc nedeje. Len som na seba nasraná, pretože som všetky svoje ťažko zarobené peniaze samozrejme v priebehu tohto týždňa absolútne utopila v chlaste, nehovoriac o tom, že si v jednej hospode ktorú pravidelne navštevujem omylom nechali z mojich posledných peněz devadesát korunový tringelt.
Okrem toho som v týždní navštívila jednu akciu na ktorej sa mal zúčastniť ten milý človek ktorého už takmer dva mesiace plánujem zabiť, za to že mi zobral moju najväčšiu životnú radosť alebo ako to mám nazvať aby to znelo dostatočne důležitě, ale nezúčastnil sa a tak to len všetko priviedlo moje ďalšie riešičky ohladom tejto záležitosti.

Inak už som na tom lepšie, v poslednej dobe som zase začala počúvať svoje milované kapely ktorých sa toto týka, čo mi na jednej strane robí dobre, lebo ten čas bez nich bol fakt príšerný, ale na druhej strane sto krát viac ma zabíja myšlienka na to, že ich koncerty tak skoro nenavštívim.

A tak nad tým stále rozmýšlam, snívajú sa mi o tom divoké sny, a nechápem ako sa všetko mohlo takto strašne dojebať a hlavne ako mi toto mohol niekto urobiť. A keby aspoň hocijaký niekto, ale niekto koho som mala naozaj strašne moc rada. V podstate by sa dalo povedať, že som ho aj "milovala" aj keď už dlhú dobu úplne inak ako je to bežne myslené.....
A nechcem znieť sebalútostivo, lebo ja sa v tomto momente fakt nelutujem, ale proste ja som posledný človek na zemi kto by si takéto niečo od kohokoľvek zaslúžil..... Tak to proste nechápem....


A inak v poslednej dobe riešim, že by som sa už fakt rada zoznámila s viacerými ľuďmi, pretože aj keď milujem tých ktorých tu mám, je to miestami už trošku ponorka a okrem toho potrebujem ľudí ktorí ma posunú ďalej, lebo mám pocit, že s nimi už len stojím na mieste a inde to už proste nepójde. Čerstvá krv by sa mi do života hodila no....

No a nakoniec vám musím povyprávať o svojom absolútnom šialenstve....
To, že som seriálový maniak, je o mne všeobecne známe, ale tento rok som sa prekonala. Nedeľa je v tomto momente jediný deň v týždni kedy mi nevychádza žiaden seriál. Ostatné dni mám všetky zabraté, niekedy aj dvoma-troma seriálmi a už to nezvládam:D. Už z toho naozaj šaliem, nové epizódy niektorých som už nevidela aj dva týždne, ale momentálne sa mi nechce, tak si ich nechávam na pauzové dni. Prípadne keď budem mať náladu. Okrem toho ak mám čas tak v stredu a v piatok prekladám titulky do slovenčiny k seriálom Vampire diaries a The Originals a tak.... Potom aby mi z teho nejebalo, že jo....

No a neviem čo bych vám ešte povyprávala, nič zaujímavé ma nenapadá, tak sa ozvem keď ma napadne.... A čo vy? :D

Lucie - Větší než malé množství lásky

V momente, keď som sa dozvedela, že moja najmilovanejšia skupina Lucie, pripravuje muzikál založený na svojej tvorbe, niekoľko minút som váhala, či už muzikál nie je trošku priveľa.
Potom som si ale uvedomila, že títo štyria ľudia ma ešte nikdy nesklamali a všetko čo doteraz urobili, či už spolu alebo zvlášť stálo za to. A tak som sa rozhodla, že im budem veriť.

Niekoľko mesiacov som sledovala všetky informácie ohľadom príprav a neuveriteľne som sa tešila na premiéru. Tej som sa nakoniec nezúčastnila, pretože som práve bola v Bratislave, ale kúpila som lístky na najbližší možný dátum, ktorý sa dal stihnúť a to bol včerajšok, teda streda 6.11. 2013 .

Moja zvedavosť a tešenie rástli každým dňom a neodradili ma ani veľmi rozporuplné popremiérové recenzie.
A tak som asi pol hodinu pred začiatkom predstavenia, stále plná nadšenia, dorazila do Hudebního divadla Karlín a čakala som.

Moja prvá radosť prišla hneď v úvode predstavenia, keď som zistila, že som vychytala svoju vytúženú alternáciu na čele s Davidom Krausom a pre mňa neznámou Evou Burešovou v hlavných úlohách.
Okrem nich ma tam potešili napríklad aj Jiří Korn a Karel Roden a nedal sa zahanbiť ani ostatné vedlajšie role.

O príbehu muzikálu som nemala takmer žiadnu predstavu, nevedela som čo čakať ale rozhodne som nečakala to čo prišlo a ani to, že ma to tak pohltí.
Aj keď vzhľadom na hudbu, bolo neuveriteľne ťažké slušne a ticho sedieť v kresle, nakoniec som sa tak nejak skludnila a ostala prikovaná scénami predomnou.
Davidovi Krausovi pesničky Lucie naozaj svedčali, miestami bol priam odzbrojujúci a aj napriek tomu, že ho ako speváka poznám a mám na neho vypestovanú už niekoľko ročnú slabosť, tak tu ma absolútne prekvapil, pretože pesničky Lucie sú fakt ťažké a on ich spieval naozaj krásne. Takže za to klobúk dolu.

Moje chvály si zaslúžia aj hudobníci skrytí pod pódiom, ktorí možno predviedli aj najlepšie výkony a tak všeobecne ma všetko toto ako celok neustále doháňalo k slzám, ani nie z nejakého konkrétneho dojatia, ale proste všetko spolu to bolo tak silné, že som nemohla kontrolovať svoje emočné výstreky. :D

Ďalší a najväčší klobúk musím sňať z hlavy pred autorom libreta k tomuto muzikálu, Tomášom Belkom, lebo naozaj ten príbeh tak dokonale pretkal s pesničkami, že ani ja, by som to neurobila lepšie. Je vidno, že je do tohto blázinca zapletený a zasvätený rovnako ako ja, pretože ak si tento príbeh predstavím ako metaforu, tak sa to celkom podobá aj na to čo prežívam ja, napriek tomu, že som na vlastnej koži asi nezažila ani jednu konkrétnu situáciu, ktorú nám tu predostreli.

Každopádne presne takto to je. Je to krásne, miestami romantické, inokedy temné, možno trošku nemožné, ale v prvom rade zázračné, magické, neuveriteľné a ľudské.
Taký je život s Lucií a som rada, že ho prežívam.

A nakoniec došlo aj na zhmotňovanie myšlienok. :)

Dokázala by som sa tu rozplývať ešte dlho, ale keďže nechcem nič prezradiť a myslím si, že moje hlavné pocity boli vyjadrené tak by som to už len uzavrela.

Lucie - Větší než malé množství lásky rozhodne prekonal moje očakávania, nebolo to už priveľa a ja som nádherne očarená. Ďakujem a gratulujem každému, kto je zapletený do jeho vzniku a hlavne ďakujem a gratulujem skupine Lucie, že ma naozaj nedokážu sklamať! :)
Rozhodne sa ešte k tomuto predstaveniu rada vrátim.
Dúfam, že čoskoro .

EGGocentrik

ACH....Toto bolo najťažších niekoľko dní v mojom živote, pretože nám v stredu večer vypadol internet a nezapol sa až do dnešného rána.... 
Nechápte ma zle, nejsom až taký závislák na internete, ale v prípade, že je to vaše jediné spojenie s okolitým svetom.... no chápete, kam s tým mierim?... 

Okrem toho som v stredu začala brať tie divné hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok...
Takže už som naozaj musela upustiť od všetkých svetských radostí a prestať piť a fajčiť a húliť a šukať a tak.

Ďalšia aktualita je samozrejme to, že som (a stále pevne dúfam, že len dočasne) prišla o všetky svoje najmilovanejšie kapely ktoré ma v posledných rokoch držali pri živote a pomáhali mi prekonávať všetky zlé nástrahy....

A vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, sme sa v piatok rozhodli (teda ja som sa), že túto situáciu možeme využiť produktívne a vyskúšať pre zmenu niečo iné, ako presedieť celú noc v hospode a prepíjať všetky prachy. Plus som vedela, že keď už nemám svoju milovanú hudbu a som na dne, tak pre mňa bude najlepšie niečo zažiť, spoznať ľudí a tak, proste zakúsiť život....

Teraz si určite myslíte, že v Prahe toto není problém, že? No... Je... a tak sme sa po dvoch hodinách flákania po prázdnych uliciach(aj v centre) rozhodli zájsť do Modrej Vopice. Čo je super klub v ktorom sa konala aj moja minuloročná grungeová apokalypsa a ja neviem prečo som tam doteraz nebola.

Každopádne bol ale plán nepresedieť noc v hospode absolútne pass.... Na druhej strane, socializovala som sa až až.
Horšie bolo keď som sa tesne po našom príchode usadila a uvedomila som si, že predomnou stojí pivo, v jednej ruke mám cigaretu a v druhej ruke jointa ktorého mi práve nejaký človek podal....
Len to šukanie sa mi podarilo viac či menej ukorigovať.... No proste som absolútne hovado a zaslúžim si pár faciek.

Ale užila som si to a to je asi podstatné. Chvílku som vobec nemyslela na všetky tie veci čo ma serú a tak. Tak povedzme že zo 40% bol tento večer úspešný.
V sobotu sme potom boli len chvílku u Miška, kde už som sa krotila a popíjala len Radlera(nikdy som na radlerov moc nebola ale brusinkovo-limetkový Gambrinus fakt stojí za to, keď už sa chcete slušne správať.
No a odvtedy vlastne len čučím doma a zúfam, akurát v pondelok som bola na ultrazvuku(prvý krát s chlapom- bolo to celkom divné:D) na ktorom som sa dozvedela, že moje vajíčka ešte nejsú tak veľké ako by mali byť, takže mi ešte niečo pichli, zobrali krv a zajtra musím ísť na ďalší ultrazvuk, tak dúfam, že už to bude v poriadku. Lebo inak je to komplet v piči všetko a všetko toto som absolvovala zbytočne a šukať asi tiež nebudem mocť len tak okamžite, lebo by mi prej hrozilo okrem normálneho niekolko násobneho tehotenstva ešte aj mimomaternicové....
A viete si predstaviť ako som asi nadržaná keď vo mne plávu desiatky vajíčok ktoré netúžia po ničom inom ako po oplodnení? Ak mi ich nezoberú tak v čase keď začnú naozaj dozrievať tak asi nebude nikto v bezpečí podla mňa:D.


No proste držte mi palce, nech toto všetko prežijem, dostanem bubáky a budem mocť zabudnúť! :D

Inak ku predošlému článku.... ak by to niekoho zaujímalo, tak som samozrejme bohužial mala pravdu a naozaj je za to, čo už som spomínala aj vyššie (teda za to, že som minimálne dočasne prišla o všetky najmilovanejšie CZ kapely) a za to čo sa stalo v Mělníku zodpovedný niekto koho som bohužial mala veeeeelmi veeelmi rada a proste z nejakeho dovodu sa rozhodol mi všetko zobrať. (Detaily opäť verejne nechcem prepierať, ale prípadne otázky smerujte do správ:D ) Každopádne ho zabijem :)


A to je asi tak všetko k mojmu, momentálne, nie tak úžasnému a zábavnému životu.....
Zatímčok...

Patetický výlev nechápajúcej nepochopenej.....

Ako sa hovorí, keď sa sere, tak poriadne. :)
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.

V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc....  Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.

Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.

Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.

Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.

Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné,  je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?


Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála  najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.

Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....

True story

Tak sa Vám hlásim, milí moji. Po dlhšej dobe, pretože doteraz nebol čas, alebo energia, alebo nálada sa tu rozpisovať tak uvidíme kam až to dotiahnem teraz.

Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.

Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.

Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.

Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.

Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.

Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.

Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.

Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.

Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.

Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.

Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.

Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.

Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???

Bilancia po prvom týždni...

Tak milí moji, ako som naposledy spomínala, pred týždňom v pondelok som mala prvú skúšobnú smenu v novej práci.
Následne som tam strávila vlastne celý zvyšok týždňa, dalo by sa povedať, že od nevidím do nevidím a musím povedať, že sa mi to celkom dosť hodne pozdáva. Musím teda vychytať ešte veľa múch a zvyknúť si na státie, ale čo sa týka pocitov, myslím ,že takto by to zatiaľ mohlo fungovať. Cítim sa tam fajn.
Napriek tomu, mal ale tento týždeň svoje negatíva a o tých Vám teraz poviem, lebo to sa asi deje fakt len mne.
Moja šikovnosť je už priam legendárna ale tu som prekonala samú seba.
Hneď v prvý deň som si na seba navliekla boty na podpätku. Aj keď na malom ale byť v tom na nohách dvanásť hodín není sranda. A tak som aj dopadla, že som skapínala......
Na druhý deň som to už vzdala a obula som si číňany, takže to bolo podstatne pohodlnejšie, aj keď ma z predošlého dňa už nohy boleli aj tak. A keďže som ďalších 12 hodín stála na nohách tak nemali šancu sa zregenerovať.
Medzičasom, aby v tom nohy neboli samé, som si pre istotu totálne dokurvila aj ruky. Na niekoľkých miestach som si ich spálila o gril, na iných som si ich zase dorezala a tak ďalej. Proste peklo peklúce na všetkých končatinách.
Problémy s nohami vyvrcholili vo štvrtok v noci, keď som po príchode domov zistila že mi nohy opuchli na dvojnásobnú veľkosť a v piatok už som naozaj stáť nevládala, takže som využila každú možnú príležitosť na sedenie.
Celkom mi to pomáhalo prežiť deň.
Psychicky mi k tomu zas pomáhala myšlienka na to, že sa konečne poriadne vykalím a zresetujem si po celom týždni hlavu, pretože psychicky som už bola absolútne na dne
Takto som sa postupne unavená a zničená konečne prehúpla k večeru a tešila som sa na kalbu. Čo som však nečakala bolo, že si svoje už aj tak doničené telo zlikvidujem ešte viac a to na viacerých miestach jednou ranou. Spadla som (z niekoľko centimetrovej výšky, vyvrtla som si členok(OPÄŤ!!!), narazila a oškrela som si ruku, na ktorej mám teraz obrovskú modrinu a ešte som aj do pol boka odratá.

Ani ten psychický reset ne a ne prísť, lebo z celej mojej piatkovej plánovanej kalby sa stala návšteva mekáča(fakt príšerný hlad a nikde nič len mekáč a kfc, kam Ali ísť nechcela...) a následne v jednej nonstopke 4 dcl vína a trojhodinové jebanie sa v tramvaji domov.
Celý víkend všeobecne nič moc. Okrem nutného nákupu ktorý ma zas pripravil o všetky prachy sme strávili večer nostalgickým spomínaním na našu hudobnú mladosť. Následne som si v noci odbila najhoršiu a najnechutnejšiu nočnú moru akú som kedy mala a po ktorej som sa ešte nasledujúcu hodinu nedokázala ukludniť a celá som sa klepala a strašne som plakala.
Potom zas spánok do obeda, varenie, film, jedenie, ďalší film(bola som nútená kukať Zelenú mílu a ja ten film fakt neznášam a to ho ešte ideme dopozerať dnes, lebo včera sme nestihli), "kalba" u Juhoša, mrznutie vonku a zas hodinove trmácanie sa domov a ak by som náhodou ešte nemala dosť zranení tak sa v noci Lucky rozhodol ma zobudiť a následne ma dokúsať(akože to naozaj), takže mám na ruke ďalšiu modrinu a opuchlinu.
No a všeobecne mám proste totálny deň Kokot.

Ale až na tieto faktory, je všetko fajn, všetko sa tak nejak rozhýbalo konečne. Dnes si idem pre OpenCard , takže sa zbavím večných jízdenek všade možne a hlavne hodne ušetrím a potom ma čaká ta Zelená míla no. Do práce idem až vo štvrtok(aj keď neoficiálne už v stredu) a dúfam, že teraz aspoň na chvílu bude všetko fičať takto. Že sa konečne možem usadiť a neriešiť sračky.
:) Tak zatím toľko..... Stay tuned...

W.E.E.K.E.N.D.

Ako som už avizovala v predchádzajúcom článku - tento víkend som bola opustená a ponechaná v garzonke na pospas svojmu mozgu, pretože Alenka išla po dlhej dobe do Bratislavy. Jedinú spoločnosť mi tu robí jej Lucky, ktorého strážim a venčím a ktorý robí furt bordel a nenechá ma spať a tak.

Piatok som strávila leňošením. Okrem iného som ale zistila, že som rozhodne topinková královná, lebo som si spravila takú topinku, že až. Večer som sa rozhodla pozerať Prelet nad kukučím hniezdom, z čoho som už tradične ostala celá komplet zdeptaná. A miestami ma to obchádza ešte doteraz.

Sobota sa vyvŕbila tak nejak sama od seba. Ráno som mala neviem prečo, chuť pozerať Káčerovo, ale nejak ma to nebavilo, tak som sa na to vybodla. Potom som si spravila obed (predtým som ešte umývala obrovitánsku horu riadov) a rozhodla som sa vybalit gitaru. Takže som pekne celé poobedie drtila Dotknu se ohně, až kým ma nevyrušil Juhoš, ktorý mi povedal, že za mnou nepríde a zrazu mi klope na okno. Tak sme si spolu dali láhev vína, kukli sme si Armageddon(pre oboch premiéra v origináli:D) a odišiel a zas ma nechal napospas samej sebe.

Teda to by bolo úplne v poriadku, keby zároveň s Juhošom nezmizol jediný funkčný zapalovač ktorý som tu mala. Ostatné moje zapalovače kamsi sublimovali a tento asi sublimoval za nimi, lebo Juhoš tvrdí, že on ho nemá. Takže sa nachádzam v príšernom absťáku, lebo Ali tu má len dvojplatničku, takže ani odpáliť od sporáku si nemožem. Dá sa na tom ale podpáliť papierik a zapáliť si tak, takže stojím nad tou dvojplatničkou tri hodiny a opekám jizdenky abych si mohla zapalit no....

No a tak dnes trpím, teším sa na Alenku(okrem jej prítomnosti ešte prinesie aj zásielku dobrot od mojej maminky:D), ktorá ale príde až za takých 8 hodín, tak ma dovtedy asi picne, ale tak mám v pláne tu poriadne poupratovať, aj seba poupratovať a zas od rána drtím na gitaru, takže bych to tých 8 hodín mohla zvládnuť, plus si vymýšlam nejaký film, keď už fakt nebudem vedieť čo so sebou, na skrátenie času. Ináč keď sa tú pesničku naučím tak aby som sa už nemusela hanbit, tak sa Vám možno aj nahrám aby ste ma mohli chváliť a velebiť, ale to asi ešte vela vody pretečie Vltavou:D.

Ináč dnes poobede si mám vziať už 8mu antikoncepčnú tabletku v živote. Prvú som jedla presne pred týždňom a očividne som najmenej vhodný človek na užívnie takýchto liekov, lebo za ten týžden som si ju len jediný krát dala na čas. Inak mám tak 1-2 hodinové meškania, prípadne včera to boli tak 3-4 hodiny.... Proste drblina no... Neviem čo som ja za človeka....

No a zajtra inak držte palce lebo idem na prvú skúšobnú smenu do novej práce a som úplne najviac vystresovaná, že budem totálne neschopná alebo čo... Vobec neviem čo ma vlastne čaká. Takže dnes zvelebím svoj zjav, vymyslím si nejaké neutrálne slušné oblečenie a snaď budem v poriadku :D. Bojím, bojim :D .

Udalosti a komentáre....

Včera som sa oddávala umlčiavaniu svojho pomotaného a pomäteného mozgu alkoholom a tak som si vykračovala od Juhoša, u ktorého som strávila posledné dva dni s dosť geniálnou náladou(aj keď umlčať mozog sa mi zas až tak nepodarilo, ale tak čo už:D), čo následne u Alenky vystriedal šok, zo správy ktorú mi Juhoš poslal asi tesne po mojom odchode. Zomrel Jozef Bednárik.

Všeobecne je tento rok taký divný, zomiera strašne veľa ľudí (samozrejme hovorim o tých verejne známych v tomto momente), ale toto ma šokovalo trošku viac. Totiž, keďže som bola už od svojich troch rokov posadnutá vampyrizmom, tak príchod jedného z najslávnejších českých muzikálov -Dracula(keď som mala zhruba 6-7), bol pre mňa ako dar z nebies(pre ostatných asi viac z pekiel) a Bednárik bol práve jeho režisérom. Roky plynuly, najväčšia posadnutosť ma prešla, ale na muzikál som nezanevrela. Naopak som pomaly začala premýšlať nad svojou budúcnosťou a ešte predtým ako som objavila príťažlivosť Rock ´n´rollu a rozhodla som sa svoj život obetovať jemu, tak som mala vymyslenú cestu trošku iným smerom.

Chcela som byť scenáristka a režisérka a držalo ma to celkom dlho, kým som sa rozhodla ísť opačne.
Počas tohto obdobia som začala chodiť aj na strednú školu  a začala som písať do školského časopisu, nad ktorým som potom v druhom ročníku prevzala vládu a následne som sa v rámci toho stala aj šéfredaktorkou(aj keď nechcene) nejakého študentského časopisu, ktorý mal byť dokumentáciou prebiehajúceho mesiaca kedy BSK(Bratislavsky samospravny kraj) vymýšlal hovadiny pre študentské parlamenty a tak. V rámci tohoto sa mi podarilo získať pol hodinu Bednárikovho času na rozhovor.

Odhliadnuc od toho, že mi pre svoju výrečnosť zvládol odpovedať asi na 3 otázky z 20 a dohromady to nedávalo dosť materiálu na otisknutie moc, bol to celkom fascinujúci zážitok. Celý čas ma mrazilo, pretože hovoril veci ktoré som v podstate ako mladý naivný umelec ktorý si vytýčil nejakú tu cestu, chcela počuť od niekoho, koho som už toľké roky vnímala a dá sa povedať, že obdivovala. Dnes už som si na takéto stretnutia celkom zvykla, aj keď ma z takých momentov, keď váš vzor povie presne to čo si myslíte aj bez toho aby ste s tým už mali nejaké skúsenosti, čo by stáli za reč, nikdy neprestane mraziť.

Každopádne nezabudla som na to nikdy a preto bola táto správa pre mňa celkom hodne smutná. Plakať nad tým nebudem a nebudem sa oháňať ani nejakými R.I.P.čkami, pretože mi to príde umelé a neosobné. Radšej si teda pustím svoj obľúbený muzikál- tento krát na jeho počesť.

Takže toľko komentár k tejto udalosti.

Zvyšok mojho života vypadá momentálne asi tak, že som stále pomerne pomätená, ako som už spomínala na začiatku. Okrem toho mám trojdňové VBčko, strážim Alenkinho pejska, lebo ona ušla do Bratislavy, nemám ani korunu na zmar samozrejme a celkom hrozí, že sa v mojom pomerne blízkom okolí nachádza Gary Oldman a keď už hovoríme o vzoroch, tak on je tiež iná pecka pre moj život. Tak teraz už len dúfam, že sa Miško zľutuje a počas víkendu ma príde navštíviť, nech mi neprepne z trojdňovej samoty no...
A aby som tu nevypadala jak nejaká zdeptaná troska(to momentálne fakt nejsom:D, tak sa tým, čo pravidelne sledujú moj boj o hladanie práce a ešte si to neprečítali na facebooku, musím pochváliť, že v pondelok idem na prvú, skúšobnú smenu v novej práci. Už teraz som vyklepaná jak osika, lebo mám stres, že budem úplne neschopná a budú sa mi triasť ruky, ale tak život není prechádzka ružovou záhradou a strach musím prekonať, že jo? :) Tak držte palce. Zatím, čau! :D 

....................................................................................................................................................

Takže pokračovanie mojho krásneho života....
Dnes mi volali z Pet centera, myslela som si, že to bude trvať dlhšie ale celkom sa hecli. Asi o jednej som sa teda dozvedela tú radostnú novinu, že dali prednosť jinému uchazečovi.
Ani nebudem hyperbolizovať, že sa mi zrútil svet, lebo ja už vlastne žiaden svet nemám... ešte som si ho nestihla od naposledy postaviť.
Takže celá moja dobrá nálada a dobré pocity ktoré som mala cez víkend, vďaka nádeji, že už by to bolo fakt komické keby to znovu nevyšlo, to všetko je proste fuč. Lebo ha-ha-ha, jaké prekvapko - ono to fakt nevyšlo.....
Lidi ja nevím, kdo mieša moje karty ale očividne je to buď retard alebo fakt tyran jakého by dohromady nestvorili ani Stalin s Hitlerom....

A tak no. Tak som si dnes trochu porumazgala(tento krát ale ne až tak moc - len pár kvapiek z nervov) a chvílu som bola riadne homesick až kým mi moja maminka na celú túto situáciu nepovedala, že "škoda" a následne ma neposlala do piče, lebo som si dovolila sa jej opýtať, že ako je možné, že v priebehu ani ne mesiaca odpálila dva compy, z toho jeden moj v ktorom mám ešte hromadu vecí ktoré potrebujem. A to to tam ani nebolo naznačené nejak vyčítavo, len som sa jej spýtala ako sa jej to podarilo.... Takže ak som tých 5 minút v medzičase mala nejaké plány, že jak sa najlepšie dostanem do BA(lebo fakt tu nemožem takto závisláčit na kamošoch proste, to fakt nejde... keby sami nemali málo tak nepovím ale aj keď im to všetko vynahradím hned jak to pojde, tak proste toto sa nedá takto žit ani pre mňa, ani pre nich podľa mňa... ale neuveritelne si cením čo pre mňa robia... sú fakt najlepší proste, aj napriek tomu, že Alena mi nechce dovoliť tu niečo kukať na zaspanie bez sluchatok.... a už je fakt na čase opustiť túto zátvorku.), velice rýchlo ma to prešlo v priebehu minúty komunikácie s mojou stvoriteľkou. Horšie je, že mi fakt strašne chýba moje milované psíčatko, za ním plačem fakt každý deň snaď.

No takže tak.... aby som sa vrátila k téme.... tak teraz fakt neviem, že čo.... Cítim absurdnú beznádej, netuším ako sa z tohto dostať, čo mám urobiť, ako mám prežiť keď momentálne sa najbližšie prachy rysujú až v októbri a to je proste bez šance. V hlave to mám už tak dokafrané, že aj na najširšom priestranstve chytám príznaky klaustrofóbie. Úzkosť je pre mňa samozrejmá rovnako ako dýchanie a proste naozaj neviem ako uniknúť.

Zo 100 životopisov sa mi ozvú na jeden, urobím všetko čo je v mojich silách aby to vyšlo a aj tak nič. To už je proste fakt neuveriteľné.
Cítim sa ako nejaká postava z Kafkovho románu. V úplne absurdnej bezvýchodiskovej situácii...ak sa ráno zobudím ako chrobák, tak ne len, že ma to neprekvapí, ale ešte ani to by nebolo absurdné tak jak je toto celé. Keby mi aspoň niekto poradil čo robiť, alebo pomohol nejak výjsť z toho.... Ale v posledných mesiacoch ma niektorí ľudia ťahali skor do ešte absurdnejších vodísk, miesto toho aby mi pomohli hore....
Proste neviem.....

Už ani neviem kam poslať životopis. Už len pri slove životopis, mi je totálne na grcanie (akože naozaj). Minule som poslala životopisy do troch rozličných Starbucksov a zatím ani len odpoveď, že ten mail dostali ne ešte aby mi volali....
Rovnako ako celé uplynulé dva roky, ich rozosielam desiatky denne a už naozaj neviem kam ďalej.

Keď som na tom psychicky trochu lepšie, tak si hovorím, že toto sa mi bude musiet asi obrovsky vynahradiť keď som teraz už tak dlho (a vlastne bez vlastného pričinenia) úplne na dne. Ale momentálne mám viac pocit, že už sa asi nikdy nevymotám a dnes som už viac krát pomyslela na veci ktoré do mojej hlavy fakt ani najmenej nepatria ....

Už naozaj začínam veriť, že ma niekto preklial, alebo, že sú za to zodpovedné nejaké iné nadprirodzené bytosti alebo netuším čo si vlastne myslieť. Ale normálne toto rozhodne nie je.

Takže sa stále len musím pýtať: Ako ďalej? Ako toto všetko prežiť, keď som fakt sakramentsky oslabená? Čo sa to vlastne kurva deje? A čo ešte príde?

PoHororovo

Už dlho rozmýšlam čo by som Vám tak napísala, lebo tých noviniek zas až toľko nemám aby stvorili nejaký plnohodnotný článok, ale tak skúsim prsty len tak nechať plynúť a snaď sa aj niečo dozviete prípadne. :)

Momentálne som sa(včera večer) na víkend presunula z Kobylis do Vršovic a v rámci celého tohto procesu som mala pocit, že som nechcené dieťa rozvedených rodičov, lebo okolo toho bolo toľko opletačiek, že som chvílu zvažovala či náhodou nepojdem radšej pod Čechův most(tade inak chodí strašne veľa ľudí a bicyklov a áut a každú chvílu máte pocit, že padnete do Vltavy, ale je to moj najobľúbenejší pražský most.

Každopádne si tu teraz tak hoviem a neviem čo od nudy, ale nehovela som si celý deň. Bola som na ďalšom pohovore-tento krát do Pet centera a bolo to celkom fajn. Na to, že pohovor a že(keďže som pani Piča) som meškala skoro pol hodinu tak to bol celkom zaujímavý deň a bolo to stokrát lepšie ako na pohovore do rovnakej "firmy" v Brne, minulý rok. Zatiaľ to vidím celkom pozitívne, výsledok sa dozviem v priebehu budúceho týždňa a teda dúfam pevne, že to výjde. Okrem toho, že ma táto robota fakt baví a bolo by to popiči tak aj preto, že som sa zo svojho nehorázneho pičizmu asi vysrala na celé Tesco, ktoré som už teoreticky mala isté, len trebalo doniesť tie papíre a ja som nebola schopná( hlavne finančne) ich vybaviť.
Takže sa momentálne modlím k Pet centeru no. :)

Ďalšia dobrá správa je, že budúci týždeň niekde v ďalekej časti Prahy budú hrať Kurtizány, takže aj keď to nebude ich samostatný koncert(čo je vždy lepšie) ako mal byť v besede, tak sa nehorázne teším a momentálne si vďaka tomu žijem na obláčiku, že predsalen to není až tak nahovno a nešla som sem úplne zbytočne trpieť ale aj si užijem trochu toho rokenrólu.

Takže asi toľko.... Nevím čo bych dodala. Jedine že bych šukala až by blila ale Všivavec je stále nedostupný a inak som v Prahe na nič dobrého zatím nenarazila(né že by bolo kde...)
V skratke trpím vo všetkých oblastiach :D . Tak zatím teda. :)

Takto sa to zatial vyvíja....

Ako som minulý týždeň avizovala, podnikla som nezmyselný útek do milovanej stovežatej, lebo som si povedala, že jednoducho to už musí nejak vyjsť. A zase až tak som sa možno ani nemýlila.

Aj keď to najhlavnejšie prečo som sem vobec isla, s prachmi len na listok na bus a asi 200 korunami českými -čiže koncert Kurtizán- sa zrušilo, z čoho mi už asi úplne preplo, lebo som to po celých tých mesiacoch strávených v BA, väčšinou zavretá sama doma(buď lebo som nemala peniaze alebo som si ich šetrila sem) potrebovala a zatiaľ sa mi stále nepodarilo vypustiť paru a patrične mi z toho jebe, nehovoriac o tom, že tu som tiež na 80% zavretá doma, pravidelne nemám čo fajčiť a už aj s jedlom je to mizerné a nemožem nikam ísť lebo nemám ani korunu a nemám nervy cestovať  na čierno.

No proste nudím sa, miestami ma chytajú depresie a všeobecne mi to už fakt prerastá cez hlavu.
Ale pozor! Toto už nie je sťažnosť. Pretože za ten týždeň čo som tu, som mala už dva pohovory, z čoho jeden úspešný a ďalší pohovor mám zajtra ale nejdem na neho, pretože sa stala malá chybička. Totižto, keď som ešte bola v BA a posielala som si sem životopisy, tak som si tam dala čislo na kamošku u ktorej momentálne prebývam, lebo mne by sa na slovensko na cz čislo nedovolali a na slovenske čisla sa väčšinou vyjebu... takže sa cica tvárila do telefonu, že som ja a jak som sem došla tak už normálne použivam svoje čislo...

Medzitým ale aj tak v pondelok zavolali jej a ona im strašne zle rozumela plus jej ešte v práci niekto prerušil tok myšlienok, čiže nakoniec neviem okrem toho že zajtra ani kedy, ani kam ani jako na ten pohovor mám ísť. Jediné info čo mám je telefónne číslo z ktorého volali - snažili sme sa to podla neho nájsť na nete ale nevydalo - a že telefonujuci bol Slovák.... No a samozrejme ani jedna nemáme kredit aby sme zavolali späť plus už si viem predstaviť jak by ten telefonát vypadal a jak by ma poslali do piče, že musím byť absurdne blbá :D . Nevadí no. Jednu prácu už v podstate istú mám, aj keď len na polovičný úväzok, takže to moc nerieši ale ako začiatok móže byť.

S tým bohužial prichádzajú ďalšie problémy- ako napríklad to, že musím ísť tuto v Prahe k nejakému lekárovi(wtf ja k lekárovi? plus kde, čo, ako, nevimch čo mám robiť), následne od toho lekára k firemnému lekárovi. Potom mi treba zdravotný preukaz a výpis z registra trestov. No proste po kokot byrokracie a najhoršie na tomto všetkom není to, že neviem čo mám robiť ale to, že neviem z čeho to zaplatím keď naozaj doslovne nemám ani korunu proste! :D Oni mi to všetko síce prej preplatia, ale až potom! Predpokladám, že vo výplate alebo tak.  Ale to sa vyrieši. Musí sa no. Ale je to až smiešne.
Jednorazovky sa zatiaľ žiadne nerysujú, aj keď už viem o jednej firme kde ich zoženiem. Len tam musím ísť osobne a tu je zas ten problém s jízdenkami a pešo je to asi hodina a pol, na čo si v týchto horúčavách moc netrúfam. Hold, Praha není Brno no.

Ďalšia vec je, že už mám za sebou úspešne odbery krvi na klinike kde mi zeberú vajíčka. Celý proces vyzerá desivo - ne len pre to čo sa so mnou bude diať v rámci samotného odberu ale hlavne preto, že v tom čase(predtým aj potom) nebudem mocť šukať, slopať, fajčiť ani húliť a dokonca pred samotným zákrokom vzhľadom na narkózu nemožem strašne veľa hodín piť ani len čistú vodu. A to ak zatiaľ neviete je pomerne nemožné u mňa lebo ja som NONSTOP dehydrovaná!.

Výhody sú ale také, že som dostala na 3 mesiace zadarmo antikoncepciu a hlavne po zákroku(ktorý bude ale až v októbri) dostanem na ruku 18 000. (Čo znamená, že sa následne budem musieť zas položiť do rúk zdravotníctvu a nechám si opraviť zatiaľ aspoň jeden zub- v tomto prípade ten z ktorého mám najväčšie komplexy, lebo sa nemožem ani smiať:(... a potom prídu na radu niekedy tie ďalšie)

No proste situácia sa vyvíja nanajvýš zaujímavo, ale myslím, že celkom dobrým smerom. Už len vydržať toto peklo a do zimy bude všetko v porádku! Dúfam a verím! :)

Verím na zázraky!

Milí moji,
na chvílku som sa odmlčala, pretože sa absolútne nič nedialo a ak sa dialo tak to málokedy bolo niečo pozitívne. A rozhodne nič o čom by malo zmysel ešte nejak polemizovať, keďže v predchádzajúcich príspevkoch som vyjadrila ohľadom svojho aktuálneho života všetko čo bolo treba.

V posledných mesiacoch to bolo fakt zlé, cítila som sa ublížene, bola som oklamaná a zradená(ono to vlastne nezmizlo, ale proste snažím sa neriešiť veci ktoré boli a nič na nich nezmením, takže poďme sa tváriť, že je to za mnou. Ztvrdla som v Bratislave a nemala som šancu sa odtiaľto dostať.

Na tom sa tiež nič nezmenilo. Ale ja som si povedala, že proste už mám fakt dosť kvasenia doma, v posteli, premrhávania svojho života, zatiaľ čo všetci si užívajú leto a ja sa nemožem pohnúť nikam, kam nedojdem pešo. Mám toho naozaj dosť. A aj keď nemám záruku, že to takto nebude pokračovať ďalej, idem s tým bojovať! Zas skúšať. Aj keď je možné, že to skončí zas jednou obrovskou fackou, keď to neskúsim, nedozviem sa akoby to mohlo dopadnúť.

Takže, vec sa má tak, že som horko ťažko naškrabala na jednosmerný lístok do Prahy a zopár drobných na jízdenky a lístok na koncert ktorý ma nejak k tomuto všetkému vlastne dokopal, aj keď ho s najväčšou pravdepodobnosťou strávim na sucho.

Vyrážam zajtra, v stredu mám pohovor, vo štvrtok koncert a ide sa zažiť dobrodrúžstvo - hľadanie práce a hlavne zo začiatku budú nutné nejaké jednorazovky aby som vobec naozaj prežila. Okrem toho mi všetko komplikuje takmer nulová zásoba cigariet(cca 1 a pol krabičky) a tak ďalej.... Jednoducho už je to len na mne.... Neverím, že by jeden človek naozaj mohol mať takéto obrovské množstvo smoly aby to už naozaj nevyšlo.... Takže teraz to vyjsť musí a zárukou je už len to, že inak sa nedostanem ani domov.....

Nebudem si robiť veľké ciele, hlavne nech sa mi niečo podarí, budem skúšať aj mcdonaldy aj čokolvek, ale ono to už vyjde proste!

Druhá vec je, že budem mať možnosť darovať vajíčka, za čo by som mohla celkom slušne zinkasovať, ak som náhodou ešte plodná, takže najlepší čas je práve teraz.

Ozvem sa, keď bude o čom!

Wish me luck!!! (hlavne v tom aby sa mi podarilo zajtra v buse sedieť pri zástrčkách aby som mohla pozerať filmy:D )

Zatím ZDUŘ!!! S.

Pozvanka na koncerty!

Tak je to tu!
Už o dva dni sa odohrá prvý z dlho avizovaných koncertov, ktoré som zorganizovala, po prvý krát inde ako v Bratislave a aby mi nebolo lúto, tak sú hneď v dvoch rozličných mestách, v inej krajine a len deň po sebe:).

Prvé z týchto miest je Brno. Koncert s názvom Grungeové brnění si našiel svoje miesto v klube Vegalite hneď vedľa známeho brnenského "meeting pointu" Moulin rouge.
A čo Vás čaká?

Hrať do tanca bude brnenská kapela Animal farm a dve kapely, na ktorých je momentálne upriamená pozornosť slovenského undergroundu a ja pevne dúfam, že sa podarí upriamiť na nich aj pozornosť českého undergroundu - ide o mnou už viac krát spomínaných Mudhole z mojej rodnej Bratislavy a Underdose z Nitry, ktorí minulý mesiac pokrstili svoje splitko Dose of Mud a teraz ho chcú šíriť do sveta.

Tvorbu všetkých troch kapiel nájdete napríklad na ich bandzone profiloch(odkazy na ne nájdete vo fejsbúkovej UDALOSTI, kde sa dozviete aj všetky ostatné potrebné informácie! Takže brňáci neváhajte a rozhodne sa príďte pozreť na to, že GRUNGE ani náhodou nezomrel s Kurtom Cobainom!!!!

____________________________________________________________________________

Rovnaká výzva ale patrí aj pražákom!
V pražskej Modrej Vopici, sa hneď na druhý deň koná podobná akcia, vzhľadom na dátum nesie príznačný názov Grunge Apocalypse a rozdiel bude hlavne v domácej kapele, ktorá si hovorí Undergaters.
Budem veriť, že apokalypsa to bude len pre naše uši a vnútornosti pri rannej kocovine 22eho ráno.
Všetky detaily opäť nájdete v UDALOSTI na facebooku!

Vlez na obe akcie je 60 Kč a začíname o 20:00!!!

_______________________________________________________________________________

A posledná výzva!
Viem, že to asi znie pateticky, ale inak to nejde. Ľudia, podporujte dobrú a kvalitnú hudbu!
Len cez hudbu je možné meniť svet k lepšiemu a nájsť v dnešnej dobe poriadne kapely, ktoré stoja za to, je stále ťažšie a ťažšie, v záplave toho, že dnes už hrá naozaj skoro každý aj napriek tomu že je to na nič. Tu sa vám ponúkajú tí, ktorí tvrdo makali aby mohli vobec nahrať cédečko a k ďalšej tvorbe im pomože jedine poriadna spätna väzba, aby nestratili chuť!
Asi to takto znie trošku prehnane, ale tak nejak to dnes vyzerá, takže mám potrebu k tomu niečo povedať:). Dúfam, že sa teda vidíme vo veľkých počtoch. A zdielajte to prosím, ešte je čas:) Zatím zduř a amen!

Príjmačky a veci čo sa diali po....

V neďelu 6.5. 2012 nadišiel čas kedy som sa pokúsila znovu dostať na Masarykovu univerzitu v Brne. Opäť som bola nútená absolvovať príjmačky(to či úspešne alebo nie zatiaľ neviem), takže som pekne od rána bola v neuveriteľnom strese. Okrem paniky zo samotných testov ma poriadne vystresovali už vláčiky, keďže som sa ešte v Bratislave na Hlavnej stanici dozvedela že vláčik ktorým idem vôbec nejde do Brna ale do Ostravy, ale nakoniec to bolo v poriadku, proste sme len v Břeclavi museli prestúpiť.... Celú ceremóniu so mnou absolvovala aj Alenka, s ktorou sme si hneď po príchode do môjho milovaného mesta dali pivko na posilnenie mojich nervov a vybrali sme sa k Ekonomickej fakulte kde sa tento zvláštny, zlý rituál konal. Všetko prebiehalo pomerne v pohodičke, nestíhala som sa našťastie moc nudiť, takže som nespravila rovnakú chybu ako minulý rok, kedy som sa v rámci nudy rozhodla skúšať riešiť úlohy na ktoré kapacita môjho mozgu nie je dostačujúca a počet nesprávnych odpovedí mi strhol príliš vela bodov na to aby ma prijali....tak ostáva mi len dúfať, že tento rok sa mi to podarilo lepšie a snaď sa konečne prelomí moje prekliate a začne sa mi dariť.... Hneď po príjmačkách samozrejme trebalo môj mozoček namočiť do niečoho aspoň s malým obsahom alkoholu, takže sme išli na pivo s brnenskými kamarátmi a pôvodný plán bol, že potom pojdem rovno do Prahy...ale to by som nebola ja a nebolo by to Brno, keby sa moje plány absolútne nezmenili.....Takže namiesto toho aby som večer išla do Prahy, som nechala ísť Alenku samú(čo považujem za jej zlyhanie, keďže ma mala odtiahnuť za vlasy v prípade, že by som začala vymýšlať a nechcela odísť) a my ostatní sme zvolali ešte ďalších ľudí a išli sme sa hrať schovávačku do parku..... To síce bolo super ale radosť nám prekazila búrka ktorá nás zahnala dovnútra, kde sme hrali ešte nejaké spoločenské hry, pozreli sme si jeden diel Červeného trpaslíka a išli sme spať. Na druhý deň som ale už naozaj musela ísť do Prahy, mala som sa stretnúť s Alenkou o 17:00 na Smíchovskom nádraží a našla som dokonalý vláčik s ktorým by som tam dorazila presne akurát vtedy... Tak som do neho nastúpila, chvílku si čítala knižku a zaspala som(to inak robím vo vlaku rada, lebo tá cesta podstatne rýchlejšie ujde) ale zrazu som sa zobudila na to, že vláčik zastavil, tak som si najprv myslela, že už stojíme niekde na nádraží v Pardubicích, ale potom keď som sa trošku prebrala som zistila že sú všade okolo nás obrovské oblaky dymu. Museli sme odtiaľ vystúpiť a keďže to bolo pár metrov od nádraží v Uhersku, tak sme išli tam... Povedali nám, že o chvílku príde náhradný vlak alebo také niečo... ale jak sme tam tak čakali tak sme sa začali dozvedať čo sa stalo(chlapík prechádzal cez kolaje, skapal mu motor a akurát padli rampy, takže na poslednú chvílu vyskočil a náš vlak do toho napálil) a že vlak príde tak o hodinu až dve, čo už znelo fakt desivo a tak som sa rozhodla, že to do Prahy proste dostopujem, čo má velice rýchlo prešlo, keďže odtial sa fakt nedalo stopovať, taká horná dolná úplne mimo civilizácie, tak som zúfalo čakala čo sa bude diať, prichádzali informácie o náhradných autobusoch ktoré nás odvezú do Pardubíc a tam už pojdeme na vlak, ale nič také neprichádzalo. Zabudla som podotknúť, že ten vlak bol plný fanúšikov Metallici ktorý išli na pondelkový pražský koncert, ktorý takto väčšina z nich pravdepodobne nestihla a prepadli im lístky. Potom sa ale niekde z davu ozvalo, že či niekto nechce ísť taxíkom, že hladajú ešte jednu osobu, tak som sa rýchlo prihlásila a išli sme do spomínaných Pardubíc a dúfali sme, že odtiaľ budú vypravovať nejaký vlak do Práglu, ale to sa samozrejme nestalo a nešiel ani autobus-čo by mne aj tak nepomohlo pretože som komplet všetok svoj majetok vrazila do toho sprostého taxíku a tak som sa aj s dvoma chalanmi z BA, ktorí ma zavolali na ten taxík pustila do stopovania. Z Pardubíc to ešte bol vcelku prúser, keďže široko ďaleko nebola žiadna dialnica ale mali sme šťastie na nejakého mladého kluka ktorý nás hodil na diaľnicu ktorá smerovala na Prahu a tam sme si do desiatich minút(a to bola ta dialnica fakt úplne prázdna)stopli dokonca hodne luxusného bavoráka ktorý nás zobral až do Prahy. Tam sme stretli ešte zopár ľudí, ktorí dorazili tam kde my ale taxíkom až z tamtoho konca sveta(nechcem si predstaviť čo ich to muselo stáť, keďže nás to stálo cez 900 kč len 20km). Síce s opožděním ale do Prahy sa mi nakoniec podarilo doraziť aj keď som zbytočne minala prachy na ten taxík a hlavne na lístok na ten posratý vlak(a teraz úplne netuším ako sa dostanem domov ale to sa spraví)..... a hlavne aspoň tých zopár ľudí ktorým sa podarilo dostať do Prahy stihli Metallicu(ževraj začala hrať tri minuty potom ako došli), takže v podstate všetko dopadlo pomerne dobre.... My sme sa potom parádne ožrali doma z Kapitána Morgana, išli sme spať o šiestej ráno a tým pádom totálne padli naše sviatočné plány vyšplhať sa na horu Plešivec a navštíviť hrad Křivoklát, ale aspoň sme si spravili malú prechádzku na Pražský hrad a po Prahe sme postretávali hromady rôznych pouličných umelcov-hlavne hudobníkov ale napríklad aj obrovské bublinky robiaceho chlapca na Staromáku...... A dnes už ma čaká posledný koncert Wanastowiek, takže v najbližšej dobe spravím aj menší report z turné, zatím Nashledanou! :)

V špinavom meste stratená, unavená a zničená....

Pred pár týždňami, keď som ešte bola v Bratislave som na facebookovej stránke Hard rock café Praha objavila takýto neuveriteľný inzerát:

Hard Rock Cafe Praha hledá uchazeče na pozici VIBE HOST.
Je hudba Vaší vášní??Zajímáte se o kapely, umělce a memorabilia??Baví Vás hudební historie??Dokážete zaujmout a pobavit lidi??Jste otevřená e energická osoba, která se nebojí komunikovat?? Hledáme do našeho týmu někoho, kdo má pozitivní přístup, je plný energie a dokáže dodržovat základní hodnoty a poslání Hard Rock Cafe Praha.

No proste niečo dokonalo ušité pre mňa, takže som samozrejme okamžite posielala životopis a čakala, že sa mi ozvu... zatiaľ sa neozvali, tak som sa včera rozhodla vziať veci do vlastných rúk a nabehla som do Hard rock café s tým, že som počula, že hľadajú odborníka na históriu rock n´rollu a tak, že som tu....:D Som si predstavovala ako brutálne to bude vyzerať a že ma rovno zoberu na pohovor a potom už není šanca aby mi ten flek nedali...ale nevydalo. Vrazili mi do rúk dotazník, polhodinu som sa potila nad jeho vyplňovaním, lebo po mne chceli neskutočné sračky a potom mi povedali, že do mesiaca sa mi ozvu.... čo je super keďže ja asi toľko času už nemám, ale tak nevadí, budem naďalej dúfať.

Každopádne som už nemala prachy na metro, tak som si povedala, že si spravím malú prechádzku po Prahe a išla som pěšky. Najprv som trošku zablúdila(teda ono ja som nezablúdila len som bola rapídne priťahovaná opačným smerom ako som mala ísť, musela som sa ísť zase pozreť na Čechuv most proste:D) takže každopádne som si tú svoju cestu trošku predĺžila. Šlapala som 2 a pol hodiny a došla som na to, že pražáci sú divní.... teda človek ani nevie či sú to pražáci alebo turisti, ale bolo dosť nahovno sa v centre cpať cez tie neuveriteľné davy ľudí a rôznych podivínov(napr. chlapík plížiaci sa okolo billboardov a skákajúci ako kačka cez cestu bol dosť zvláštny zážitok). V tých davoch sa mi striedali v hlave paranoje, že ma niekto zabije s paranojami, že niekoho zabijem ja, ale ešte horšie bolo keď som sa dostala na miesta kde už tolko ľudí nebolo, prípadne kde nebol vôbec nikto a niekto sa zrazu odniekade vynoril, ale aspoň som sa nenudila.

Najzaujímavejší zážitok som ale rozhodne mala keď som prechádzala cez Nuselský most - inak známy ako most samovrahov. Moja citlivosť na energie ma tu skoro zabila sama o sebe, lebo to miesto ma absolútne vypudzovalo. A je to dosť komplikácia keď Vás nejaké miesto vypudzuje a nemôžte tam byť ale nemôžte odísť, lebo cesta cez tento most trvá minimálne štvrť hoďku... tento most inak vedie hodne vysoko ponad nejaké sídlisko alebo jak to nazvať a ešte divnejšie bolo keď mi hlavou prebehla myšlienka, že by som si skočila na tie domy čo sú podomnou(naozaj netrpím samovražednými myšlienkami, takže neviem kde sa mi to v tej hlave zobralo). Trošku creepy....

Potom som už počas mojej cesty videla jedinú zaujímavú vec a to na Pankráci neuveriteľne dymiace kanále(/Y?) a už som dorazila na miesto stretnutia s Alenkou na ktorú som si ešte pol hodinku počkala....

Trvalo mi to z Hard rocku dve a pol hodiny a moje nohy boli v absolútnej prdeli(celý čas som sa nezastavila lebo som vedela, že keď to spravím, tak už nebudem schopná pokračovať a tiež som si vôbec nezapálila-mala som len jednu cigu a chcela som si ju nechať ako víťaznú:D).

Nakoniec som si teda vyfajčila svoju víťaznú cigaretu a sadla som si na lavičku, pustila hudbu a vedla seba som našla na polku preložený časopis. Vtedy nastal najmagickejší moment celého dňa, pretože jak som ten časopis chytila a otočila, tak som našla nádhernú titulku s Robertom Kodymom(piatková príloha Lidových novín o ktorej som sa dozvedela až v piatok v noci, čiže som to prepásla:D)

No a nakoniec, nejsom z tohto výletu tak nešťastná ako by to mohol prezrádzať nadpis článku(to ešte vysvetlím) ale sakramentsky ma mrzí, že som doma nechala svoj foťák, pretože by som nafotila také fotky, že by sa z toho posral celý svet asi. A hlavne obdivujem svoju neuveriteľnú vôlu -neviem kde som ju vzala- pretože to na svoje pomery považujem za úcty hodný výkon a dúfam, že nabudúce ten foťák nezabudnem.

a k tomu nadpisu... toto bola pesnička ktorá sa mi po tom všetkom, keď už som celá zničená sedela v buse domov pustila v mobile a mala som pocit, že to refrén hodne vystihol....a milujem slobodku no:D

Môj život v Prahe-Časť 5. - Ultimate survival

Posledný týždeň som to tu zanedbala viac ako som chcela, pretože aj keď mám nejaké plány na nejaké múdrosti čo by som napísala, tak sa mi nechce,lebo momentálne sa viem akurát tak sťažovať a chcela som svoj blog tentokrát ukrátiť zbytočností....(teda samozrejme aj na to ho mám, aby som sa mala kde vysťažovať a vypičovať a tak ale už je to fakt nuda).

Stále rovnaká rutina, stále som zavretá v garzonke(už celý skurvený mesiac). NO SEX, NO DRUGS, NO ROCK´N´ROLL! A stále sa nič absolútne nezmenilo. Teda jedine tak k horšiemu. Tento víkend sme mali tak trošku hardcore a ako to kamoška sledujúca našu situáciu z Bratislavy nazvala - Ultimate survival. Bez cigariet, bez chlastu a tak. Povedali sme si že to vydržíme, sme predsa silné ženy a hlavne že máme aspoň dosť jedla, s ktorým prežijeme do pondelka.....

No! Figa borová! Chvíľu po zobudení v sobotu ráno išla Ali kdovie čo robiť a zapla svetlo na digestore, ktoré zrazu urobilo obrovské PUK alebo skôr BUM a keď sme sa po pár minútach spamätali z dosť riadneho šoku, zistili sme, že stíchol celý byt.... proste vypla elektrina. A konec! Nastalo šialenstvo a začali sme sa opúšťať(u mna sa to prejavilo napríklad tým že som si celý ksicht natrela očnými tieňmi na farebno-začo mi je moja tvár momentálne veľmi vďačná....) a u Ali vlastne ani neviem jak sa to prejavilo... ona proste takým zvláštnym kľudným spôsobom vyšiluje, je to trošku desivé:D. Poistky sme všetky rôzne poprepínali, nič nepomáhalo a susedia vôbec neotvárali keď im Ali zvonila aby nám niekto pomohol alebo poradil.... Najväčšia katastrofa je že máme plne elektrický sporák takže príprava akéhokoľvek jedla bola bez šance. Čiže sme ostali bez ničoho už naozaj. Našťastie však Ali nahrabala pár drobných za ktoré zohnala chleba takže sme nakoniec nezdochli a ja už len musím prežiť do večera a bude dobre ale bola to sila. Každopádne až na nepríjemnosti s jedlom a tak to nakoniec bol príjemný deň. Konečne sme trocha upratali a ja som prečitala dve knihy(teda druhú som dočítala až dnes).

O tom som vlastne pôvodne chcela písať a aha zas to dopadlo pičovaním.... takže tu je môj krátky názor na to a komu sa to nechce čítať si môže scrollnúť na spodok kde odhalím záver príbehu o našej elektrine:D

Takže, keďže mne už neostalo nič moc na čítanie z toho čo som si doniesla(len nejaké poviedky od Oscara Wildea v angličtine ale to sa mi teraz nechcelo) tak mi Aligátor požičala niečo z tých svojích sránd čo si tu v Prahe pokúpila. Volalo sa to Zavržený a je to úplne rovnaká schéma ako Twilight len miesto upíra máme padlého anjela. Taka tohtodobá klasika. Ale je to fajn oddychovka tak prečo nie, že? Každopádne som začala čítať a fakt som nevedela či sa nad tuposťou hlavnej hrdinky smiať alebo plakať alebo čo, aj keď som potom usúdila že to je vina autorky, že je blbá. Ale má pekné meno.... Nora- odteraz jedno z mojich obľúbených mien, som sa rozhodla. Každopádne rozdiel medzi touto Norou a Bellou Tvájlajtovou je taký že Nora nie je až tak strašne naivná a spomalená. Je dosť uštipačná a tak. Bohužial sama autorka je však ešte horšia spisovateľka ako S. Meyerová(a to už je fakt čo povedať). Zápletka je povedzme fajn, dej sa hltá extrémne ľahko a nezaťažuje, ale je to nepredstaviteľne predvídateľné, fakt predvídateľnejšie ako Twilight. Ťažko sa to vysvetľuje ale proste jak keby nevedela vymyslieť niečo nápaditejšie, všetko sa deje tak samozrejme a bla bla bla. Zistila som že keď otvorím takúto knihu tak to čítam len preto aby som sa presvedčila o tom že všetko čo dopredu predvídam je aj pravda. A ešte preto, že si z tých temných hlavných hrdinov vezmem do hlavy to najlepšie a dokážem mať o nich bezchybné predstavy - ktoré sa ale väčšinou len veľmi okrajovo zhodujú s ich opisom v knihe - o filmovom stvárnení radšej nehovorím ani:D. Každopádne som dopadla tak, že dnes som dočítala druhý diel tejto knihy, ktorý skončil fakt debilne a nemám tretí...... celé zle....:D

A teda ako to dopadlo s elektrinou? Celú noc zo soboty na nedeľu som mala sny ťažko sa dotýkajúce našej funkčnej elektriny a zakaždým som sa na to prebrala a po pohľade na mikrovlnku som zistila, že to boli fakt len sny a všetko je pri starom. Ráno som sa zobudila a začala čítať druhý dieľ spomínanej knihy a keď sa Ali zobudila a dala trošku do poriadku, išla opäť skúšať šťastie k susedom a podarilo sa jej zohnať niekoho kto býva o poschodie vyššie(vraj vypadal jak Marshall z How I met your mother:D) a ten nám to konečne nejak zázračne(dolu z garáže:D) opravil. Zrazu sa všetko zaplo a my sme skoro skapali od radosti(hlavne včera by sme už fakt nemali čo žrať keby sme nenavarili:D). Ako sa na našu adresu opäť niekto vyjadril, my prežijeme fakt všecko- jak šváby.... (píše sa to s y, že?).

No a paráda, dnes síce budem zas trčať v garzónke ale večer si už konečne zapálim a neskutočne sa ožeriem. A aj keď sme mali ísť zajtra konečne niekam do prdele do centra pařit, tak to skôr vyzerá tak že Ali pojde na pár dní robiť spoločnosť kolegyni, takže tu ostanem úplne sama aj cez noc a tak a zošaliem(prípadne mám na výber pařit s týmito dedinskými úchylakmi sama, čo nehrozí:D)...... už by sa fakt zišiel aj sex aj drogy a hlavne hlavne hlavne a ešte 57x hlavne Rock n´roll.



Dúfam, že nabudúce už fakt budem mať šancu písať o nejakom riadnom zážitku z môjho vysnívaného mesta a milovanej krajiny.....
tak zatím....

Môj život v Prahe-Časť 4. -The "Wooo" girls

Tak sme sa rozhodli klasicky osláviť piatok a vyhodiť si z kopýtka. Čo vo včerajšom ponímaní zahŕňalo liter a polku čuča a colu za 5 korún z Albertu, v kombinácii s How I met your mother(na tom tu v posledných dňoch ulietavame - ja znovu a Ali sa teprve učí). Bolo to vcelku príjemné posedeníčko (zistila som, že čučo vcelku rýchlo a kvalitne stúpa do hlavy), aj keď po nejakom čase sme sa rozhodli dať si pauzu na trochu hudby a filozofovania o nesmrteľnosti chrústa, resp. o veciach podobných môjmu predošlému "príspevku". Potom som navrhla nech sa ideme prejsť niekam tuto na vzduch, ale samozrejme Ali, už poškodená slinou na ďalší chlast, to pretočila na to že pôjdeme na pivo. No a kto som aby som odolala pivu? Tak sme išli.

Zišli sme dole(necelých desať minút cesty) do tuto jedinej schopnej hospody a dali si to pivo. Čo sa nezaobišlo bez mini trapasu -ja si tam musím zakaždým spraviť ostudu proste- dostali sme pivo do rúk a obidve s klapkami cez oči sme sa vybrali do úplne inej časti hospody.... keď som si to uvedomila(musela som ako inak ja) tak sa to nezaobišlo bez výbuchov smiechu a poznámok typu: "Vy spolu nemluvíte holky?" slečien o ktorých budem písať o chvíľku a po ktorých som tento umelecký exemplár nazvala. No tak sme to nejak zvládli a vtedy to v podstate začalo.



Na začiatok, vysvetlenie pojmu "Wooo girl" :

"Wooo girl" je žena ktorá sa na verejnosti často prezentuje robením Wooo(päsť musí vystreliť hore nad hlavu)samozrejme v spoločnosti ďalších "WOOO" kamošiek. Robí to pri akejkoľvek silne emočnej udalosti - hrajú jej song(MUSÍ tancovať), kopla do seba panáka(treba pridať zatrasenie prdelou), zvládla sa sama vycikať, zamerala si svoju mužskú obeť,vyzula si topánky...no proste čokolvek. Väčšinou to robí aby na seba obrátila pozornosť, prevažne chlapov - a prevažne chlapov s menej ako priemernou inteligenciou. Môže to robiť skoro všade ale najúspešnejšia býva v baroch, na koncertoch Maroon 5 a podobne. Samozrejme k nej neodmysliteľne patria sladké alkoholické drinky atď... zdroj: ja, HIMYM a Urban Dictionary

Pre informáciu, diel s názvom "Wooo" zo spomínaného HIMYM sme pozerali tuším predvčerom a keď sme sa v noci vybrali na to pivo tak sme si z takých slečien robili srandu Woookaním na celé Jesenice.

Takže sme teda došli do tej našej hospody, sedeli tam tieto slečny - inak bolo pár ľudí ešte v jednej miestnosti - mám podozrenie, že púšťali Ine Kafe-tiež neviem či to boli oni alebo Wooo girls - tie zas púšťali iné lepšie či horšie somariny. My sme si viedli svoje ožranecké tros kecy a zrazu to začalo..... Obľúbena pesnička? WOOOOO! Stalo sa čokolvek? WOOOOOO! Atď. to sme si už vysvetlili jak to chodí. Ono to takto asi nepríde nikomu tak fascinujúce ako nám v tom momente. Hlavne ono každý už také slečny určite videl a asi si o nich ani nemyslel moc pekných vecí, ale moc to nevnímal, ale keď ho na to niekto upozorní tak si ich asi začne všímať a ak videl ten diel HIMYM kde sa toto rozoberalo, tak mu ich je asi aj ľúto:D.

No každopádne to bola len taká čerešnička toho večera, pretože hospudka mala záverečnú a my sme sa už chystali domov, ale vedúca nás zavolala ešte na paňáka vedla do nonstopky - a po Alinom prejave, že sme chudobné trosky, nás dokonca aj pozvala.

Takže takto. Vedľa v Nonstopke bola diskotéka. Čo ma dosť desilo, ale pustili nás tam zadarmo a nakoniec tam hralo AC/DC ktoré ja vôbec nemám rada ale znelo to slubne, potom ale samozrejme začali zase hrať sračky a čo bolo horšie začali sa zbiehať chlapi. A poznám jedinú vec ktorá je otrasnejšia ako akútny nedostatok chlapov(ktorým Jesenice naozaj trpia) a to keď sa na mňa lepia starí a tí najslizkejší chlapi, ktorí sú mi totálne proti srsti a ani po dobrom ani po zlom si nedajú povedať nech mi dajú pokoj. Takže sme si zažili oboje. Vrchol bol jeden holohlavý vygumovaný hnusák, ktorý ku nám došiel a nasilu (fakt dosť hrubo nasilu) nás začal ťahať na parket(ešte k tomu počas pesničiek Michala Davida, na ktorého mám vyvinutú neskutočnú alergiu:DFuj!), vyzliekal sa pred nami z trička(asi chcel ukázať svaly alebo čo:D fakt ohromujúce:D stavím sa že ma penis veľkosti malej zaváranej uhorky a problémy s erekciou:P) a čo bol vrchol tak mi chytil ruku a začal mi ju olizovať - asi z toho ostanem frigidná.

No a potom si doniesol ešte kamaráta ktorý keď zbadal, že som nadmieru vyvinutá zrzka, tak sa na mňa nalepil tiež a zahlásil niečo ako: "Umí dát zrzka jazyk do huby?" Na čo som mu s výrazom absolútneho zhnusenia zahlásila niečo nepríjemné, na čo mi asi tri ďalšie minúty kukal do očí(asi či to myslím vážne), čo som mu odrovnávajúco oplácala a potom konečne zmizol.
Mimochodom jediný dôvod prečo sme ostávali stále na mieste bolo, že som si už dávno predtým nechala od DJa zahrať Lucie, tak sme na to čakali - pomedzi to hral ešte aj nejaký remixový mix takých tých klasických českých pesničiek ako Sladké mámení a pod. a Reklamu na ticho od Paliho Haberu(v poslednej dobe sa mi Pali v živote objavuje nejak často inak:D) no a potom to konečne prišlo Černí andělé, potom nejaký Kabát a Amerika. Pak to zas niečím dovrzal tak sme išli domov, po ceste sme válali sudy z mini kopečka - nemyslím tie ozajstné sudy, ale také to čo sme robili ako malé deti - lahneš si na zem a válaš sa dolu, praktizovali sme teóriu jednej devínskej trosky menom Nikola(:-*), že do každej slovenskej pesničky sa da namontovať slovo rezeň

(Reklamu na rezeň dnes v telke dávajú....)

a potom sme na celú dedinu vyspevovali pre zmenu Dotknu se ohně od Lucie. Keď sme došli k baráku tak sme sa ale rozdelili, lebo máme veľa brán a každá sme chceli ísť do inej a neviem čo Alena robila tak dlho ale prišla som domov podstatne skôr ako ona a ešte som nám na dvere napísala zelenou fixkou že D-612 - tak voláme náš byt(podľa planétky Malého princa), lebo náš byt má označenie B21, teraz už to dáva väčší zmysel, prečo ho tak voláme, lebo ono ta planétka sa v skutočnosti volá B-612 nie D. To som sa po celých tých rokoch čo Malého princa totálne milujem a dokonca som spolupracovala na Muzikáli Malý princ v Bernolákove, dozvedela, že on vôbec nebýva na tom Déčku.... úplne nechápem kde sa vo mne stala chyba, fakt. Išla som to teda prirodzene opraviť. :D Bol to kvalitný večer/noc rozhodne a rovnako kvalitnú mám teraz kocovinu a ešte asi idem variť, lebo som hnusne hladná a Alena mi tak pred 4 hodinami sľúbila, že za hodinu uvarí ryžu ale miesto toho ešte furt chrápe.... hlavne, že ja som sa zobudila kvôli nej lebo tu trískala, troska jedna nevychovaná...... :D

Tak asi toľko....... WOOOOOOOOOOOO! :)

Môj život v Prahe-Časť 3. - Temné mračná sa sťahujú nad moju hlavu

Ak dobre počítam, tak zajtra to budú tri týždne čo som sa presťahovala do tety stovežatej. Bohužial aj keď mi je tu skvele, nie všetko je momentálne dokonalé. Od môjho príchodu som absolvovala jediný pohovor - ako inak neúspešný a odvtedy nič. Denne posielam desiatky životopisov a zatiaľ som ani na jeden nedostala odpoveď. Nechcem to nejak vzdávať alebo čo, to určite nie, len je to momentálne fakt naprd, keďže som bez peněz, v podstate sa tu o mňa stará jedine Ali a samozrejme ja sa jej budem okamžite ako to bude možné revanšovať, ale proste keď furt nič neprichádza, tak je to totálne zlé. Lebo takto žiť fakt nemôžme. A začínam sa obávať že čoskoro budem musieť mame splniť životné želanie, poprosiť ju nech mi pošle prachy na cestu a vrátiť sa späť do BA, ktorá mi síce kvôli ľuďom chýba, ale už nedokážem znovu žiť na Slovensku. To už proste nejde.

A ani tu to není teraz ideál. Som momentálne trošku precitlivelá, lebo som dostala nejaký hnusný zápal ucha a ešte mi aj napuchli lymfatické uzliny z toho a samozrejme to by nebola moja hlava keby z toho ešte nechytila migrénu, takže trpím fakt jak hovado. Celé noci nespím a nemám žiadne painkillers takže idem fakt tak trošku zošalieť. Do toho som momentálne v situácii že ešte tak 4 hodinky si nezapálim (dnes som mala jednu cigu) a mám aj vcelku hlad.

Toš som celá nervózna už len z princípu.

A už nastal aj ďalší problém,to už som sem písala, že potrebujem koncert minimálne každých 6 dní, no a teraz som na koncerte nebola od topfestu. Vtedy to nebolo tak ťažké, lebo eufória z Wanastowiek mi vydržala pomerne dlho, ešte znásobená eufóriou z toho že sme tu. Ale pomaly to vyprchalo a aj keď sme sa na nejaké koncerty pokúšali ísť, tak jaksik nevydalo....

Minulý víkend som si ešte vcelku užila, lebo som išla do Tábora na Mighty Sounds, ale nie na koncerty, iba do stanového mestečka. Ono zábava to bola super, aj keď som tam išla z istého dôvodu a ten dôvod tam neprišiel.... a inak ma tam obťažoval dosť desivý úchyl - ako fakt, to už ani nebola sranda, dostala som tam slabý úpal a totálne dementne som sa spálila. A to celé som absolvovala s krámami, čo tiež na festivale velice poteší. No ale aj napriek týmto nevýhodám som si to užila dosť veľmi - resp. 4 dni som sa prepíjala až do Delirium tremens a keď som došla celá mrtvá domov tak sme sa s Ali zase akurát tak opili:).

A ešte ma furt po nociach prenasleduje ten môj dôvod prečo som sa na Mighty sounds vôbec chystala. Čo vôbec není fér, keď je tak ďaleko odomňa. A tu to zatiaľ ani nemám čím utlmiť, je tu akútny nedostatok schopných chlapov tuším. Ale o tom zas nabudúce.


Dúfam, že čoskoro na moju hlavu začne svietiť slnko a ja sa nebudem musieť pokorená vrátiť na Slovensko.......