Aby som vás tu nonstop nezaťažovala všetkým čo ma trápí a inými depresiami, rozhodla som sa podeliť sa s vami o vec trošku menej aktuálnu ale keď sa tak nad tým zamýšlam, stále nedohranú....
Počas obdobia kedy som si do brucha pichala hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, tak sa s mojim telom a všeobecne hormonálnym statusom diali zaujímavé veci.
Čakala som, že to bude horšie(hlavne čo sa týka náladovosti) ale bolo to v pohode, nikoho som nezabila ani nič.
Najprv prišli zvláštne chute. Niečo ako keď máte PMS ale toto bola ako keby iná kategória chutí. Najvyráznejšia bola neustála a absolútna chuť na vanilkovú zmrzlinu.
Vec s vanilkovou zmrzlinou sa má tak, že proti nej za normálnych okolností nič nemám, aj mi celkom chutí, ale rozhodne ju nevyhladávam a keď mám na výber, tak si vždy vyberiem niečo iné, zaujímavejšie, lepšie.
Moje chute ju tiež chceli kombinovať s vecami ako sú lentilky, ale aj tak keď som sa k nej nakoniec dostala, tak som ju jedla samostane bez lentiliek.
V ďalšom štádiu ale prišli iné veci, ktoré som nazvala Komplexom vanilkovej zmrzliny a tie už sa týkajú hlavne chlapov.
V období keď vo mne rástlo veľa vajíčok som samozrejme mala najnebezpečnejší apetít vo svojom živote a to som sa musela držať nakrátko, pretože som si samozrejme nechcela ublížiť napríklad neželaným tehotenstvom alebo niečím podobným.
Ale našiel sa niekto kto ma celkom zaujal aj keď normálne absolútne nie je môj typ.
Znovu platí, že proti takýmto typom rozhodne nič nemám a raz za čas sa mi môžu aj páčiť, ale za normálnych okolností ich nevyhľadávam.
Ale tak sa stalo, že počas tej okolnosti, bol proste super a ja som podlahla(aj keď nie až tak, aby som riskovala vyššie spomenuté, neželanosti).
Tým som to ale brala za ukončené, hlavne po odovzdaní vajíčok, keď pre mňa skončilo obdobie, kedy mi každý trošku sympatickejší chlap pripadal ako skvelý vhodný adept na oplodnenie mojich vajíčok a následné otcovstvo.....
Teraz ale s, čo sa hormónov týka, triezvou hlavou som si uvedomila, že vanilková zmrzlina fakt môže byť celkom fajn.
Táto vanilková zmrzlina je aktuálne to najzaujímavejšie v Prahe a nie len skrz fyzický kontakt, lebo to by asi nefungovalo, nie len pre to, že musím brať do úvahy aj morálne hladisko veci.
Ale spoločnosť je to fakt veľmi fajn a aspoň vďaka niekomu sa tu cítim o niečo lepšie.
V sobotu sme boli s kamoškami na nejakej rockotéke vo Vagóne a úprimne neviem či som už niekedy mala taký hromadný úspech ale obtočilo sa okolo mňa hneď niekoľko nápadníkov. Niektorým som dala aspoň šancu na rozhovor ale to už sa na toho človeka pozriete a v očiach mu vidíte, že sa s ním budete nehorázne nudiť....
A to ešte keď začnú prázdne komplimenty, neskôr nahradené rádoby vtipnými dvojzmyselnými narážkami a očividnou snahou vás opiť, pretože si myslí, že potom o sebe nebudete vedieť a zrazu budete strašne povolné.... Ach jo... na facku... Takým týpkom by som najradšej na rovinu povedala, že kámo, radšej mi daj do chlastu dva rohypnole a odbav sa, lebo takto to nepůjde... :D
No, takže takto v skratke..... Možno už mám nastavenú laťku príliš vysoko, že ma nedokáže nikto iný zaujať či očariť, ale v takých chvílach je vanilková zmrzlina jednoducho príjemným osviežením. :)
Jsme trestáni za svá sebezapření. Každá žádost, kterou potlačujeme, vře dále v nás a otravuje naši duši. Tělo zhřeší a zbaví se hříchu, neboť každý čin je očištěním. Nic nezbude, leč vzpomínka na rozkoš, nebo slasť bolesti. Jedinou cestou zbaviti se pokušení, jest, podlehnout mu. Odporuj mu a duše tvá onemocní touhou po věcech, jež jsi sám sobě zakázal a jež učinily zákony nepřirozenými a nezákonnými.(Oscar Wilde, Obraz Doriana Graya)
pondelok, decembra 09, 2013
sobota, decembra 07, 2013
Nechci a nemůžu spát (2. časť)
Pokračovanie....
V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.
Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu". To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať, neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....
Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......
A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....
No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.
No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.
Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne, všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát) rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....
No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....
Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.
Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....
V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.
Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu". To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať, neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....
Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......
A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....
No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.
No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.
Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne, všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát) rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....
No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....
Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.
Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....
Nechci a nemůžu spát..... (časť 1)
Tak tu máme ďalší diel zo série ako je všetko neuveriteľne a absurdne na piču....
Pekne sa usaďte a užívajte....
Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...
Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.
Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.
A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.
Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.
Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.
Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.
...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....
Pekne sa usaďte a užívajte....
Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...
Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.
Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.
A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.
Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.
Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.
Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.
...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....
štvrtok, novembra 28, 2013
3.2:1:BUM
Hneď deň po tom, ako som tu naposledy tvrdila, že sa nelutujem, som sa začala šialene ľutovať. Ale tak to asi chodí ked idete ešte v noci von a nakoniec chtiac či nechtiac skončíte v spoločnosti v ktorej ste aspoň v ten jediný večer skončiť nechceli.
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....
Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......
Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.
Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.
V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....
No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....
No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....
Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....
Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....
Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....
Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......
Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.
Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.
V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....
No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....
No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....
Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....
Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....
Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....
piatok, novembra 22, 2013
Hotovo...
Milí moji mnohí čitatelia....
Nenapísala som nič tak strašne dlho, že vlastne ani neviem, čím mám začať....
Tak skúsim to, čo by mohlo byť asi najpodstatnejšie - mám prácu...
Teda zatiaľ je to zase len brigáda aj keď najprv to vypadalo na TPP a neviem kde presne sa stala chyba a na ako dlho to tak bude, ale aspoň niečo..... A dokonca so zmluvou a za dvojnásobný plat na hodinu ako som mala naposledy.... Čo je celkom slušné, len by som si želala byť tam častejšie, nie pre nejaký vrcholný workoholizmus.... ale víte jak to ja mám s penázmi....
K veci.... robím servírku v kaviarni/reštaurácii jedného z najznámejších pražských klubov, ktorý síce nie je úplne moja šálka kávy čo sa hudby týka ale inak je velice super. Dokonca mám asi možno aj nejaký prirodzený talent(to som sa vole dostala ďaleko s takýmto talentom:D) ale aj keď som nikdy predtým ani len nedržala pláto v ruke, teraz s ním chodím jak najväčší boss! :D
Tak asi toľko k práci.... zatiaľ som tam nebola moc krát tak určité veci nechcem hodnotiť a ak to bude s mojimi smenami takto tak si asi budem musiet nájsť niečo ďalšie, aj keď podla zmluvy od 1.11. pracujem aj v jednom hoteli ale okrem pohovoru som tam ešte nebola :D .
Inak čo sa týka zvyšku tak sa toho moc nedeje. Len som na seba nasraná, pretože som všetky svoje ťažko zarobené peniaze samozrejme v priebehu tohto týždňa absolútne utopila v chlaste, nehovoriac o tom, že si v jednej hospode ktorú pravidelne navštevujem omylom nechali z mojich posledných peněz devadesát korunový tringelt.
Okrem toho som v týždní navštívila jednu akciu na ktorej sa mal zúčastniť ten milý človek ktorého už takmer dva mesiace plánujem zabiť, za to že mi zobral moju najväčšiu životnú radosť alebo ako to mám nazvať aby to znelo dostatočne důležitě, ale nezúčastnil sa a tak to len všetko priviedlo moje ďalšie riešičky ohladom tejto záležitosti.
Inak už som na tom lepšie, v poslednej dobe som zase začala počúvať svoje milované kapely ktorých sa toto týka, čo mi na jednej strane robí dobre, lebo ten čas bez nich bol fakt príšerný, ale na druhej strane sto krát viac ma zabíja myšlienka na to, že ich koncerty tak skoro nenavštívim.
A tak nad tým stále rozmýšlam, snívajú sa mi o tom divoké sny, a nechápem ako sa všetko mohlo takto strašne dojebať a hlavne ako mi toto mohol niekto urobiť. A keby aspoň hocijaký niekto, ale niekto koho som mala naozaj strašne moc rada. V podstate by sa dalo povedať, že som ho aj "milovala" aj keď už dlhú dobu úplne inak ako je to bežne myslené.....
A nechcem znieť sebalútostivo, lebo ja sa v tomto momente fakt nelutujem, ale proste ja som posledný človek na zemi kto by si takéto niečo od kohokoľvek zaslúžil..... Tak to proste nechápem....
A inak v poslednej dobe riešim, že by som sa už fakt rada zoznámila s viacerými ľuďmi, pretože aj keď milujem tých ktorých tu mám, je to miestami už trošku ponorka a okrem toho potrebujem ľudí ktorí ma posunú ďalej, lebo mám pocit, že s nimi už len stojím na mieste a inde to už proste nepójde. Čerstvá krv by sa mi do života hodila no....
No a nakoniec vám musím povyprávať o svojom absolútnom šialenstve....
To, že som seriálový maniak, je o mne všeobecne známe, ale tento rok som sa prekonala. Nedeľa je v tomto momente jediný deň v týždni kedy mi nevychádza žiaden seriál. Ostatné dni mám všetky zabraté, niekedy aj dvoma-troma seriálmi a už to nezvládam:D. Už z toho naozaj šaliem, nové epizódy niektorých som už nevidela aj dva týždne, ale momentálne sa mi nechce, tak si ich nechávam na pauzové dni. Prípadne keď budem mať náladu. Okrem toho ak mám čas tak v stredu a v piatok prekladám titulky do slovenčiny k seriálom Vampire diaries a The Originals a tak.... Potom aby mi z teho nejebalo, že jo....
No a neviem čo bych vám ešte povyprávala, nič zaujímavé ma nenapadá, tak sa ozvem keď ma napadne.... A čo vy? :D
Nenapísala som nič tak strašne dlho, že vlastne ani neviem, čím mám začať....
Tak skúsim to, čo by mohlo byť asi najpodstatnejšie - mám prácu...
Teda zatiaľ je to zase len brigáda aj keď najprv to vypadalo na TPP a neviem kde presne sa stala chyba a na ako dlho to tak bude, ale aspoň niečo..... A dokonca so zmluvou a za dvojnásobný plat na hodinu ako som mala naposledy.... Čo je celkom slušné, len by som si želala byť tam častejšie, nie pre nejaký vrcholný workoholizmus.... ale víte jak to ja mám s penázmi....
K veci.... robím servírku v kaviarni/reštaurácii jedného z najznámejších pražských klubov, ktorý síce nie je úplne moja šálka kávy čo sa hudby týka ale inak je velice super. Dokonca mám asi možno aj nejaký prirodzený talent(to som sa vole dostala ďaleko s takýmto talentom:D) ale aj keď som nikdy predtým ani len nedržala pláto v ruke, teraz s ním chodím jak najväčší boss! :D
Tak asi toľko k práci.... zatiaľ som tam nebola moc krát tak určité veci nechcem hodnotiť a ak to bude s mojimi smenami takto tak si asi budem musiet nájsť niečo ďalšie, aj keď podla zmluvy od 1.11. pracujem aj v jednom hoteli ale okrem pohovoru som tam ešte nebola :D .
Inak čo sa týka zvyšku tak sa toho moc nedeje. Len som na seba nasraná, pretože som všetky svoje ťažko zarobené peniaze samozrejme v priebehu tohto týždňa absolútne utopila v chlaste, nehovoriac o tom, že si v jednej hospode ktorú pravidelne navštevujem omylom nechali z mojich posledných peněz devadesát korunový tringelt.
Okrem toho som v týždní navštívila jednu akciu na ktorej sa mal zúčastniť ten milý človek ktorého už takmer dva mesiace plánujem zabiť, za to že mi zobral moju najväčšiu životnú radosť alebo ako to mám nazvať aby to znelo dostatočne důležitě, ale nezúčastnil sa a tak to len všetko priviedlo moje ďalšie riešičky ohladom tejto záležitosti.
Inak už som na tom lepšie, v poslednej dobe som zase začala počúvať svoje milované kapely ktorých sa toto týka, čo mi na jednej strane robí dobre, lebo ten čas bez nich bol fakt príšerný, ale na druhej strane sto krát viac ma zabíja myšlienka na to, že ich koncerty tak skoro nenavštívim.
A tak nad tým stále rozmýšlam, snívajú sa mi o tom divoké sny, a nechápem ako sa všetko mohlo takto strašne dojebať a hlavne ako mi toto mohol niekto urobiť. A keby aspoň hocijaký niekto, ale niekto koho som mala naozaj strašne moc rada. V podstate by sa dalo povedať, že som ho aj "milovala" aj keď už dlhú dobu úplne inak ako je to bežne myslené.....
A nechcem znieť sebalútostivo, lebo ja sa v tomto momente fakt nelutujem, ale proste ja som posledný človek na zemi kto by si takéto niečo od kohokoľvek zaslúžil..... Tak to proste nechápem....
A inak v poslednej dobe riešim, že by som sa už fakt rada zoznámila s viacerými ľuďmi, pretože aj keď milujem tých ktorých tu mám, je to miestami už trošku ponorka a okrem toho potrebujem ľudí ktorí ma posunú ďalej, lebo mám pocit, že s nimi už len stojím na mieste a inde to už proste nepójde. Čerstvá krv by sa mi do života hodila no....
No a nakoniec vám musím povyprávať o svojom absolútnom šialenstve....
To, že som seriálový maniak, je o mne všeobecne známe, ale tento rok som sa prekonala. Nedeľa je v tomto momente jediný deň v týždni kedy mi nevychádza žiaden seriál. Ostatné dni mám všetky zabraté, niekedy aj dvoma-troma seriálmi a už to nezvládam:D. Už z toho naozaj šaliem, nové epizódy niektorých som už nevidela aj dva týždne, ale momentálne sa mi nechce, tak si ich nechávam na pauzové dni. Prípadne keď budem mať náladu. Okrem toho ak mám čas tak v stredu a v piatok prekladám titulky do slovenčiny k seriálom Vampire diaries a The Originals a tak.... Potom aby mi z teho nejebalo, že jo....
No a neviem čo bych vám ešte povyprávala, nič zaujímavé ma nenapadá, tak sa ozvem keď ma napadne.... A čo vy? :D
štvrtok, novembra 07, 2013
Lucie - Větší než malé množství lásky
V momente, keď som sa dozvedela, že moja najmilovanejšia skupina Lucie, pripravuje muzikál založený na svojej tvorbe, niekoľko minút som váhala, či už muzikál nie je trošku priveľa.
Potom som si ale uvedomila, že títo štyria ľudia ma ešte nikdy nesklamali a všetko čo doteraz urobili, či už spolu alebo zvlášť stálo za to. A tak som sa rozhodla, že im budem veriť.
Niekoľko mesiacov som sledovala všetky informácie ohľadom príprav a neuveriteľne som sa tešila na premiéru. Tej som sa nakoniec nezúčastnila, pretože som práve bola v Bratislave, ale kúpila som lístky na najbližší možný dátum, ktorý sa dal stihnúť a to bol včerajšok, teda streda 6.11. 2013 .
Moja zvedavosť a tešenie rástli každým dňom a neodradili ma ani veľmi rozporuplné popremiérové recenzie.
A tak som asi pol hodinu pred začiatkom predstavenia, stále plná nadšenia, dorazila do Hudebního divadla Karlín a čakala som.
Moja prvá radosť prišla hneď v úvode predstavenia, keď som zistila, že som vychytala svoju vytúženú alternáciu na čele s Davidom Krausom a pre mňa neznámou Evou Burešovou v hlavných úlohách.
Okrem nich ma tam potešili napríklad aj Jiří Korn a Karel Roden a nedal sa zahanbiť ani ostatné vedlajšie role.
O príbehu muzikálu som nemala takmer žiadnu predstavu, nevedela som čo čakať ale rozhodne som nečakala to čo prišlo a ani to, že ma to tak pohltí.
Aj keď vzhľadom na hudbu, bolo neuveriteľne ťažké slušne a ticho sedieť v kresle, nakoniec som sa tak nejak skludnila a ostala prikovaná scénami predomnou.
Davidovi Krausovi pesničky Lucie naozaj svedčali, miestami bol priam odzbrojujúci a aj napriek tomu, že ho ako speváka poznám a mám na neho vypestovanú už niekoľko ročnú slabosť, tak tu ma absolútne prekvapil, pretože pesničky Lucie sú fakt ťažké a on ich spieval naozaj krásne. Takže za to klobúk dolu.
Moje chvály si zaslúžia aj hudobníci skrytí pod pódiom, ktorí možno predviedli aj najlepšie výkony a tak všeobecne ma všetko toto ako celok neustále doháňalo k slzám, ani nie z nejakého konkrétneho dojatia, ale proste všetko spolu to bolo tak silné, že som nemohla kontrolovať svoje emočné výstreky. :D
Ďalší a najväčší klobúk musím sňať z hlavy pred autorom libreta k tomuto muzikálu, Tomášom Belkom, lebo naozaj ten príbeh tak dokonale pretkal s pesničkami, že ani ja, by som to neurobila lepšie. Je vidno, že je do tohto blázinca zapletený a zasvätený rovnako ako ja, pretože ak si tento príbeh predstavím ako metaforu, tak sa to celkom podobá aj na to čo prežívam ja, napriek tomu, že som na vlastnej koži asi nezažila ani jednu konkrétnu situáciu, ktorú nám tu predostreli.
Každopádne presne takto to je. Je to krásne, miestami romantické, inokedy temné, možno trošku nemožné, ale v prvom rade zázračné, magické, neuveriteľné a ľudské.
Taký je život s Lucií a som rada, že ho prežívam.
A nakoniec došlo aj na zhmotňovanie myšlienok. :)
Dokázala by som sa tu rozplývať ešte dlho, ale keďže nechcem nič prezradiť a myslím si, že moje hlavné pocity boli vyjadrené tak by som to už len uzavrela.
Lucie - Větší než malé množství lásky rozhodne prekonal moje očakávania, nebolo to už priveľa a ja som nádherne očarená. Ďakujem a gratulujem každému, kto je zapletený do jeho vzniku a hlavne ďakujem a gratulujem skupine Lucie, že ma naozaj nedokážu sklamať! :)
Rozhodne sa ešte k tomuto predstaveniu rada vrátim.
Dúfam, že čoskoro .
Potom som si ale uvedomila, že títo štyria ľudia ma ešte nikdy nesklamali a všetko čo doteraz urobili, či už spolu alebo zvlášť stálo za to. A tak som sa rozhodla, že im budem veriť.
Niekoľko mesiacov som sledovala všetky informácie ohľadom príprav a neuveriteľne som sa tešila na premiéru. Tej som sa nakoniec nezúčastnila, pretože som práve bola v Bratislave, ale kúpila som lístky na najbližší možný dátum, ktorý sa dal stihnúť a to bol včerajšok, teda streda 6.11. 2013 .
Moja zvedavosť a tešenie rástli každým dňom a neodradili ma ani veľmi rozporuplné popremiérové recenzie.
A tak som asi pol hodinu pred začiatkom predstavenia, stále plná nadšenia, dorazila do Hudebního divadla Karlín a čakala som.
Moja prvá radosť prišla hneď v úvode predstavenia, keď som zistila, že som vychytala svoju vytúženú alternáciu na čele s Davidom Krausom a pre mňa neznámou Evou Burešovou v hlavných úlohách.
Okrem nich ma tam potešili napríklad aj Jiří Korn a Karel Roden a nedal sa zahanbiť ani ostatné vedlajšie role.
O príbehu muzikálu som nemala takmer žiadnu predstavu, nevedela som čo čakať ale rozhodne som nečakala to čo prišlo a ani to, že ma to tak pohltí.
Aj keď vzhľadom na hudbu, bolo neuveriteľne ťažké slušne a ticho sedieť v kresle, nakoniec som sa tak nejak skludnila a ostala prikovaná scénami predomnou.
Davidovi Krausovi pesničky Lucie naozaj svedčali, miestami bol priam odzbrojujúci a aj napriek tomu, že ho ako speváka poznám a mám na neho vypestovanú už niekoľko ročnú slabosť, tak tu ma absolútne prekvapil, pretože pesničky Lucie sú fakt ťažké a on ich spieval naozaj krásne. Takže za to klobúk dolu.
Moje chvály si zaslúžia aj hudobníci skrytí pod pódiom, ktorí možno predviedli aj najlepšie výkony a tak všeobecne ma všetko toto ako celok neustále doháňalo k slzám, ani nie z nejakého konkrétneho dojatia, ale proste všetko spolu to bolo tak silné, že som nemohla kontrolovať svoje emočné výstreky. :D
Ďalší a najväčší klobúk musím sňať z hlavy pred autorom libreta k tomuto muzikálu, Tomášom Belkom, lebo naozaj ten príbeh tak dokonale pretkal s pesničkami, že ani ja, by som to neurobila lepšie. Je vidno, že je do tohto blázinca zapletený a zasvätený rovnako ako ja, pretože ak si tento príbeh predstavím ako metaforu, tak sa to celkom podobá aj na to čo prežívam ja, napriek tomu, že som na vlastnej koži asi nezažila ani jednu konkrétnu situáciu, ktorú nám tu predostreli.
Každopádne presne takto to je. Je to krásne, miestami romantické, inokedy temné, možno trošku nemožné, ale v prvom rade zázračné, magické, neuveriteľné a ľudské.
Taký je život s Lucií a som rada, že ho prežívam.
A nakoniec došlo aj na zhmotňovanie myšlienok. :)
Dokázala by som sa tu rozplývať ešte dlho, ale keďže nechcem nič prezradiť a myslím si, že moje hlavné pocity boli vyjadrené tak by som to už len uzavrela.
Lucie - Větší než malé množství lásky rozhodne prekonal moje očakávania, nebolo to už priveľa a ja som nádherne očarená. Ďakujem a gratulujem každému, kto je zapletený do jeho vzniku a hlavne ďakujem a gratulujem skupine Lucie, že ma naozaj nedokážu sklamať! :)
Rozhodne sa ešte k tomuto predstaveniu rada vrátim.
Dúfam, že čoskoro .
pondelok, októbra 28, 2013
Červená šošovica na kari
1. 5 dní plánujte, že toto jedlo uvaríte. Počas toho si nechajte kúpiť červenú šošovicu.
2. V deň varenia si dajte budíka na 7:00, vstaňte, choďte na záchod, vezmite si psa do izby, lahnite si, pritúlte sa k nemu a spite ďalšie dve hodiny...
3. Znovu sa vykopte z postele, choďte sa konečne okúpať, vytrhajte si Brežneva a pomaly ale isto sa možte pustiť do varenia.
4. Cibuľa- keďže ste úchyláci, ktorí nedokážu(hlavne vizuálne) zniesť a zjesť tepelne upravenú cibuľu, ale zároveň ste príliš leniví na to aby ste išli do obchodu kupovať jarnú cibuľku ktorá vám v jedle nevadí, tak si vezmite ponorný mixér, nakrájajte si cibulu na čo najmenšie kúsky a snažte sa ju rozmixovať na kašu.
5. Rozčulujte sa, že to vobec ale vobec nejde a počkajte kým vás v strede najhnusnejšej roboty na svete, pri ktorej plačete jak nemluvňa nezavolá babka, že vás k telefónu chce vaša mama.
6. Tri hodiny potom hladajte ako sa volajú rybičky ktoré liečia psoriázu (či čo to je za háveď)
7 vráťte sa k cibuli a ďalej sa rozčulujte.... keď už to vzdáte, a poviete si, že už to je aspoň na ako takej úrovni kedy budete schopní to jesť, nachystajte si hrniec s olejom.
8. Predtým ako tam tu cibulu "nasypete" choďte si nachystať kari korenie.
9. Choďte za babkou ktorá na vás z obývačky kričí. Nechajte sa poučiť, že "zomrel nejaký americký spevák a skladateľ". Oznámte jej, že to dávno viete a vráťte sa k skrinke s koreninami.
10. S úžasom zistite, že prvý krát, po takmer 23 rokoch vášho života, doma nemáte posraté kari korenie.
11. Chvílu vyšilujte a keď to trošku prejde, zapálte si cigaretu
12. Začnite sa chystať do obchodu
13. Nechajte sa vytočiť babkou, ktorá ma blbé otázky ale nepríjma blbé odpovede.
14. Povedzte si, že sa na to možte vysrať a začnite sa chystať von.
15. Keďže vám ta robota s tou cibulou aj tak nedá pokoj, tak ju dajte konečne speniť do hrnca, pretlačte k nej cesnak, umyte cez sitko šošovicu a asi dve minutky ju posmažte na cibuli. Zalejte dostatočným množstvom vody, dajte plyn na najtiššie a rýchlo futašte do obchodu
16. Nakupujte na Billa style: Vleťte do Billy a klučkujte medzi starými aj mladými ľuďmi, ktorí ani neprišli nakúpiť, len vám robia prekážkovú dráhu. Potknite sa o krabicu, ktorú vám priamo pod nohy hodí zamestnanec Billy(ospravedlnenie vobec nečakajte), ďalej kľučkujte a hľadajte koreniny. 4 krát prejdite celú Billu, kým nájdete príslušný regál, nájdite kari korenie a rýchlo kľučkujte ku pokladniam. Nechajte sa s jedným posraným sáčkom vyhodiť z jednej pokladne, pretože týpek ide na prestávku. Prejdite k druhej otvorenej pokladni(podľa pamäte k tej najpríšernejšej tete) a postavte sa do rady za dedka, ktorý ma na páse 3 nákupy( každý oddelený tou oddelovaciou mrdkou a každý naozaj platil zvlášť), vypočujte si tetu ako vám hovorí, že máte ísť k inej pokladni, lebo ona ide na prestávku a následne jej oznámte, že tak snaď s tým jedným vrecúškom korenia a transakciou za 69 centov vás ešte zvládne nablokovať, samozrejme zvládne a spolu s vami aj ďalších troch v rade.
Čakajte 5 minút kým doblokuje dedula pred vami, vytaste sa so svojím kari korením a dvoj eurovkou a upozornite ju, že tie žuvačky a žemle čo chce ešte blokovať, už nejsú vaše. Čakajte 2 minúty kým Vám zvládne vydať euro a 31 centov a utekajte domov.
17. Zhrozte sa nad vykypenou šošovicou a dolejte jej viac vody, zatiaľ čo vyhrabete jedinú paradajku z chladničky, odrežete z nej niečo divné a nakrájate ju na drobno. Paradajku potom vsypte do hrnca a zamíchajte. Následne tam najebte mrte kečupu, sol, KARI KORENIE, čierne korenie a urobte zátrepku z múky a vody ktorú tam vlejete cez sitko.
18. Za stáleho miešania nechajte zovrieť a hotovo.
19. Oznámte babke, že jedlo je hotové a vypočujte si informáciu: " Ok tak teraz možem variť ja."
Pokúste sa ju nezabiť a vezmite si veci aby ste mohli utekať za kamoškou ktorá už dávno čaká na zástavke.
20. Nechajte sa znovu babkou zavolať a vypočujte si novú informáciu: "Potom keď sa naješ by si mohla poumývať trocha riadu" a oznámte jej, že vy už ani na to jedlo nemáte čas a že už ste na odchode. Ignorujte ten nechotný zvuk ktorý vydá.
21. Miesto vybavovania všetkého čo ste v ten deň chceli stihnúť si sadnite na pivo, keďže vás už naozaj bolí hlava.
22. Po pive navrhnite, že už je na vybavovanie aj tak pozde, tak čo keby ste sa vrátili domov pre psa, vyvenčili ho a išli do Randalu- kamarátka nebude mať námietky.
23. Po venčení si vypočujte babkine vykrikovanie na celý barák (schválne pred kamarátkou) že máte okamžite umyť tie riady, lebo to je tam po vašich koláčoch(v normálnej reči muffinoch) čo ste piekli(btw asi 3 ks z 50) a že ona vám nebude robiť otroka stále(celý deň sedí pred telkou a za kompom hraje hry) a tak. Pošlite ju do piče a choďte do Randalu
24. Naslopte sa na blbečka.
25. Uvedomte si, že ste v tých nervoch a strese z nestíhania absolútne zabudli dať do vášho výtvoru ryžu, ktorá tam byť proste musí.
26. Volajte mame do roboty, nech to keď príde domov radšej ani neje ale schová to do chladničky.
27. Po príchode domov skontrolujte či to je v chladničke.
28. Nastavte si budík na siedmu a uvarte ryžu.
29. Vmiešajte ryžu do vzniknutej omáčky.
30. Slúbte si, že sa už nenecháte vytočiť aj keď viete, že v nasledujúci deň dostanete infarkt.
(Foto pridám zajtra, keď urobím tu ryžu.)
Dobrú chuť.
2. V deň varenia si dajte budíka na 7:00, vstaňte, choďte na záchod, vezmite si psa do izby, lahnite si, pritúlte sa k nemu a spite ďalšie dve hodiny...
3. Znovu sa vykopte z postele, choďte sa konečne okúpať, vytrhajte si Brežneva a pomaly ale isto sa možte pustiť do varenia.
4. Cibuľa- keďže ste úchyláci, ktorí nedokážu(hlavne vizuálne) zniesť a zjesť tepelne upravenú cibuľu, ale zároveň ste príliš leniví na to aby ste išli do obchodu kupovať jarnú cibuľku ktorá vám v jedle nevadí, tak si vezmite ponorný mixér, nakrájajte si cibulu na čo najmenšie kúsky a snažte sa ju rozmixovať na kašu.
5. Rozčulujte sa, že to vobec ale vobec nejde a počkajte kým vás v strede najhnusnejšej roboty na svete, pri ktorej plačete jak nemluvňa nezavolá babka, že vás k telefónu chce vaša mama.
6. Tri hodiny potom hladajte ako sa volajú rybičky ktoré liečia psoriázu (či čo to je za háveď)
7 vráťte sa k cibuli a ďalej sa rozčulujte.... keď už to vzdáte, a poviete si, že už to je aspoň na ako takej úrovni kedy budete schopní to jesť, nachystajte si hrniec s olejom.
8. Predtým ako tam tu cibulu "nasypete" choďte si nachystať kari korenie.
9. Choďte za babkou ktorá na vás z obývačky kričí. Nechajte sa poučiť, že "zomrel nejaký americký spevák a skladateľ". Oznámte jej, že to dávno viete a vráťte sa k skrinke s koreninami.
10. S úžasom zistite, že prvý krát, po takmer 23 rokoch vášho života, doma nemáte posraté kari korenie.
11. Chvílu vyšilujte a keď to trošku prejde, zapálte si cigaretu
12. Začnite sa chystať do obchodu
13. Nechajte sa vytočiť babkou, ktorá ma blbé otázky ale nepríjma blbé odpovede.
14. Povedzte si, že sa na to možte vysrať a začnite sa chystať von.
15. Keďže vám ta robota s tou cibulou aj tak nedá pokoj, tak ju dajte konečne speniť do hrnca, pretlačte k nej cesnak, umyte cez sitko šošovicu a asi dve minutky ju posmažte na cibuli. Zalejte dostatočným množstvom vody, dajte plyn na najtiššie a rýchlo futašte do obchodu
16. Nakupujte na Billa style: Vleťte do Billy a klučkujte medzi starými aj mladými ľuďmi, ktorí ani neprišli nakúpiť, len vám robia prekážkovú dráhu. Potknite sa o krabicu, ktorú vám priamo pod nohy hodí zamestnanec Billy(ospravedlnenie vobec nečakajte), ďalej kľučkujte a hľadajte koreniny. 4 krát prejdite celú Billu, kým nájdete príslušný regál, nájdite kari korenie a rýchlo kľučkujte ku pokladniam. Nechajte sa s jedným posraným sáčkom vyhodiť z jednej pokladne, pretože týpek ide na prestávku. Prejdite k druhej otvorenej pokladni(podľa pamäte k tej najpríšernejšej tete) a postavte sa do rady za dedka, ktorý ma na páse 3 nákupy( každý oddelený tou oddelovaciou mrdkou a každý naozaj platil zvlášť), vypočujte si tetu ako vám hovorí, že máte ísť k inej pokladni, lebo ona ide na prestávku a následne jej oznámte, že tak snaď s tým jedným vrecúškom korenia a transakciou za 69 centov vás ešte zvládne nablokovať, samozrejme zvládne a spolu s vami aj ďalších troch v rade.
Čakajte 5 minút kým doblokuje dedula pred vami, vytaste sa so svojím kari korením a dvoj eurovkou a upozornite ju, že tie žuvačky a žemle čo chce ešte blokovať, už nejsú vaše. Čakajte 2 minúty kým Vám zvládne vydať euro a 31 centov a utekajte domov.
17. Zhrozte sa nad vykypenou šošovicou a dolejte jej viac vody, zatiaľ čo vyhrabete jedinú paradajku z chladničky, odrežete z nej niečo divné a nakrájate ju na drobno. Paradajku potom vsypte do hrnca a zamíchajte. Následne tam najebte mrte kečupu, sol, KARI KORENIE, čierne korenie a urobte zátrepku z múky a vody ktorú tam vlejete cez sitko.
18. Za stáleho miešania nechajte zovrieť a hotovo.
19. Oznámte babke, že jedlo je hotové a vypočujte si informáciu: " Ok tak teraz možem variť ja."
Pokúste sa ju nezabiť a vezmite si veci aby ste mohli utekať za kamoškou ktorá už dávno čaká na zástavke.
20. Nechajte sa znovu babkou zavolať a vypočujte si novú informáciu: "Potom keď sa naješ by si mohla poumývať trocha riadu" a oznámte jej, že vy už ani na to jedlo nemáte čas a že už ste na odchode. Ignorujte ten nechotný zvuk ktorý vydá.
21. Miesto vybavovania všetkého čo ste v ten deň chceli stihnúť si sadnite na pivo, keďže vás už naozaj bolí hlava.
22. Po pive navrhnite, že už je na vybavovanie aj tak pozde, tak čo keby ste sa vrátili domov pre psa, vyvenčili ho a išli do Randalu- kamarátka nebude mať námietky.
23. Po venčení si vypočujte babkine vykrikovanie na celý barák (schválne pred kamarátkou) že máte okamžite umyť tie riady, lebo to je tam po vašich koláčoch(v normálnej reči muffinoch) čo ste piekli(btw asi 3 ks z 50) a že ona vám nebude robiť otroka stále(celý deň sedí pred telkou a za kompom hraje hry) a tak. Pošlite ju do piče a choďte do Randalu
24. Naslopte sa na blbečka.
25. Uvedomte si, že ste v tých nervoch a strese z nestíhania absolútne zabudli dať do vášho výtvoru ryžu, ktorá tam byť proste musí.
26. Volajte mame do roboty, nech to keď príde domov radšej ani neje ale schová to do chladničky.
27. Po príchode domov skontrolujte či to je v chladničke.
28. Nastavte si budík na siedmu a uvarte ryžu.
29. Vmiešajte ryžu do vzniknutej omáčky.
30. Slúbte si, že sa už nenecháte vytočiť aj keď viete, že v nasledujúci deň dostanete infarkt.
(Foto pridám zajtra, keď urobím tu ryžu.)
Dobrú chuť.
streda, októbra 23, 2013
Nikakda nězabuděm
"Praha 1989
Ten čas rýchlo uletel
Kto bol in a kto bol out
A PREČO NIKTO NESEDEL?"
-Slobodna európa-Podvod
V pondelok (21.10.) som sa v Prahe na Staroměstskom náměstí zúčastnila akcie Nikagda nězabuděm, ktorú mali na svedomí ľudia (poväčšinou umelci) ktorí chceli v súčasnom českom predvolebnom období zdeliť veľmi podstatné posolstvo: "Nevolte komunisty!".
A napriek tomu, že moja prítomnosť bola podmienená hlavne tým, že celý večer zakončila moja najmilovanejšia kapela Lucie(k čomu sa určite vyjadrím v nejakom ďalšom príspevku, keď to predýcham), asi by som sa zúčastnila aj tak, pretože antikomunistické akcie treba podporovať.
Tieto riadky teraz píšem preto, že celý čas, počas príhovorov hostí mi po hlave behali stovky myšlienok k téme a potrebujem ich akosi zverejniť.
Napríklad by som rada upozornila na to, že komunizmus sa netýka len predošlých generácií, možno aj sto krát viac sa týka generácie mojej, teda šťastne porevulčnej a tých ďalších.
Za nás sa na staromáku vyjadrila len speváčka Ewa Farna a jedna slečna z nejakého študentského antikomunistického spolku a keďže obe povedali len tolko, že aj keď to nezažili, rodičia im o tom rozprávali a plus mali dejepis a tak vedia že to bolo zlé, nemohla som sa s tým stotožniť.
Nepotrebovala som zažiť všetky tie desy ktoré sa za celé tie desaťročia diali. To mi stačilo počuť alebo čítať a naozaj sa z toho dá usúdiť, že to bolo zlo.
Horšie ale je, že vzhľadom na to, že všetci tí hajzli nikdy neboli súdení a pozatváraní tak sa to na "postkomunistickom" Československu silno prejavovalo a prejavuje.
Napríklad ja som štyri roky chodila na rovnakú základnú školu ako moja mama, učili ma tie isté učiteľky, z ktorých väčšina po revolúcii len prezliekla kabát, volali sme ich pani a nie súdružky ale na ich výchove a výuke sa zmena až tak neprejavila. To, že takýchto ľudí nechali naďalej učiť deti je podľa mňa len ďalším zločinom.
Ono to vlastne všetko ostalo aj v samotnej výuke. Už len keď si vezmeme taký telocvik, kde sme museli mať biele tričká, červené šortky a tie hnusné cvičky(jarmilky alebo ako sa tomu hovorí?), alebo stavanie sa do rady a hlásenia kolko nás je a podobné chujoviny. Doteraz som nepochopila ani zdravenie učitela na každej hodine. také to postavenie sa do pozoru a čakanie kedy nám učiteľ dovolí sadnúť si.... (toto sme robili ešte aj na strednej).
Čo sa toho dejepisu týka, neviem ako to mali v Čechách ale my sme mali velice podivuhodné osnovy.
Pamätám sa ako sme v deviatom ročníku ZŠ celý rok preberali 20. storočie, svetové vojny a tak.... ale následne udalosti od roku 1948 až do 1989 v ČSR sme prebrali za jednu, maximálne dve vyučovacie hodiny.
Čo potom vypadalo asi tak, že sme sa dozvedeli o Rusoch, že sú to hrdinovia, záchranci a kamaráti, pretože nás zbavili zlého diabla Hitlera. To bolo hodne rozvlečené a o ich ďalších skutkoch ako bola napríklad okupácia, sme sa nedozvedeli dohromady nič a celé to vyznelo tak, že síce urobili pár chybičiek ale dá sa to odpustiť, pretože nás zbavili vyššie spomínaného Adolfa Hitlera.
Ja osobne som dejepis milovala a v tom čase som sa históriou a práve touto vojnovou a komunistickou zaoberala snaď nonstop a tak som neostala obmedzená len školskými informáciami a viem o tom teda podstatne viac. Teda asi hlavne preto trpím tak výrazným antikomunistickým syndrómom. Krásne na tejto dobe ale je, že som sa k týmto informáciám sama mohla dostať a nezmizla som za to z povrchu zemského.
Všeobecne mám pocit, že celá tá postkomunistická výchova na školách(a kto nemal šťastie na rodinu akú mám ja, tak aj v rodinách) viedla akurát k tomu, že ľudia v mojom veku nie sú schopní používať vlastný mozog a majú strach alebo to priam nedokážu, utvoriť si vlastný názor, podľa vlastných noriem a pocitov.
Čo sa dnešnej politiky aj v Čechách aj na Slovensku týka, stále tu tých hajzlov máme. A ani sa moc nesnažia skrývať. Doteraz ma fascinuje, že aktuálny bratislavský primátor(alebo teda Župan), založil svoju predvolebnu kampaň na billboardoch, na ktorých mal miesto srdca kosák a kladivo. To, že predseda našej vlády je Fico snaď ani netreba spomínať a takisto, že máme legálne komunistické strany a že snaď aj v každej inej strane sú ľudia ktorí len v roku 1989 prezliekli kabát... Tomu všetkému jednoducho nerozumiem. Prečo ich všetkých už vtedy nepozatvárali a nezakázali....
K tomuto všetkému by som mala zopár konšpiračných teórii ale myslím, že to sem teraz nepatrí, tak to tým nechcem špiniť. V skratke ale musím povedať, že mám stále strach a neustály pocit, že nám nonstop dýchajú na krk. Podstatné ale je aby si toto všetko ľudia uvedomili a naozaj ich už nevolili. Nikde. Toto je vec ktorej sa v prvom rade musíme otočiť chrbtom aby sme mohli postaviť akýsi nový systém.
Musím sa ale priznať, že ja osobne nevolím. V ČR samozrejme nemožem ale na Slovensku to nerobím tiež.
Predtým ako ma ale všetci odsúdia, tak musím upozorniť na to, že to nerobím preto, aby som niekomu niečo ukázala, alebo preto, že by ma to nezaujímalo, ale preto, že neverím na väčšie a menšie zlo. Pretože menšie zlo je menším len preto, že zatiaľ nedostalo príležitosť aby sa stalo zlom väčším. A my máme stále na výber len tieto dve možnosti. A či už je tento prístup správny alebo nesprávny, moja povaha a hlava mi nedovolia ísť proti vlastnému presvedčeniu a ja nedokážem dať svoj hlas niekomu, komu neverím ani nos medzi očami. Opäť ale musím vyzdvihnúť fakt, že krásne na tejto dobe je aj to, že si celý tento svoj názor možem dovoliť. A naozaj by som o toto privilégium nerada prišla. Akonáhle sa ale nájde niekto, koho by som voliť mohla, budem prvá kto ten lístok do urny hodí. A myslím si, že aj vďaka takýmto akciám ako bolo Nikagda nězabuděm by sme sa mohli začať posúvať k čistejšej politike a hlavne k lepšiemu volebnému systému, lebo to čo máme teraz je úplne celé zle a už len keď čítam všetky tie predvolebné sľuby tak sa mi chce grcať, pretože mi to príde ako absolútny výsmech občanom do ksichtu.
Takže za seba by som už len odkázala:
Prosím ľudia, naučte sa myslieť mozgom, nedovolte aby vám ktokoľvek(nie len komunisti) zobral čo len kúsok Vašej slobody. Nepočúvajte falošné autority, pretože skutočná autorita Vás nikdy nebude nútiť robiť niečo čo by sa priečilo Vášmu vlastnému rozumu a PROSÍM, NAOZAJ NEVOLTE KOMUNISTOV!
Ten čas rýchlo uletel
Kto bol in a kto bol out
A PREČO NIKTO NESEDEL?"
-Slobodna európa-Podvod
V pondelok (21.10.) som sa v Prahe na Staroměstskom náměstí zúčastnila akcie Nikagda nězabuděm, ktorú mali na svedomí ľudia (poväčšinou umelci) ktorí chceli v súčasnom českom predvolebnom období zdeliť veľmi podstatné posolstvo: "Nevolte komunisty!".
A napriek tomu, že moja prítomnosť bola podmienená hlavne tým, že celý večer zakončila moja najmilovanejšia kapela Lucie(k čomu sa určite vyjadrím v nejakom ďalšom príspevku, keď to predýcham), asi by som sa zúčastnila aj tak, pretože antikomunistické akcie treba podporovať.
Tieto riadky teraz píšem preto, že celý čas, počas príhovorov hostí mi po hlave behali stovky myšlienok k téme a potrebujem ich akosi zverejniť.
Napríklad by som rada upozornila na to, že komunizmus sa netýka len predošlých generácií, možno aj sto krát viac sa týka generácie mojej, teda šťastne porevulčnej a tých ďalších.
Za nás sa na staromáku vyjadrila len speváčka Ewa Farna a jedna slečna z nejakého študentského antikomunistického spolku a keďže obe povedali len tolko, že aj keď to nezažili, rodičia im o tom rozprávali a plus mali dejepis a tak vedia že to bolo zlé, nemohla som sa s tým stotožniť.
Nepotrebovala som zažiť všetky tie desy ktoré sa za celé tie desaťročia diali. To mi stačilo počuť alebo čítať a naozaj sa z toho dá usúdiť, že to bolo zlo.
Horšie ale je, že vzhľadom na to, že všetci tí hajzli nikdy neboli súdení a pozatváraní tak sa to na "postkomunistickom" Československu silno prejavovalo a prejavuje.
Napríklad ja som štyri roky chodila na rovnakú základnú školu ako moja mama, učili ma tie isté učiteľky, z ktorých väčšina po revolúcii len prezliekla kabát, volali sme ich pani a nie súdružky ale na ich výchove a výuke sa zmena až tak neprejavila. To, že takýchto ľudí nechali naďalej učiť deti je podľa mňa len ďalším zločinom.
Ono to vlastne všetko ostalo aj v samotnej výuke. Už len keď si vezmeme taký telocvik, kde sme museli mať biele tričká, červené šortky a tie hnusné cvičky(jarmilky alebo ako sa tomu hovorí?), alebo stavanie sa do rady a hlásenia kolko nás je a podobné chujoviny. Doteraz som nepochopila ani zdravenie učitela na každej hodine. také to postavenie sa do pozoru a čakanie kedy nám učiteľ dovolí sadnúť si.... (toto sme robili ešte aj na strednej).
Čo sa toho dejepisu týka, neviem ako to mali v Čechách ale my sme mali velice podivuhodné osnovy.
Pamätám sa ako sme v deviatom ročníku ZŠ celý rok preberali 20. storočie, svetové vojny a tak.... ale následne udalosti od roku 1948 až do 1989 v ČSR sme prebrali za jednu, maximálne dve vyučovacie hodiny.
Čo potom vypadalo asi tak, že sme sa dozvedeli o Rusoch, že sú to hrdinovia, záchranci a kamaráti, pretože nás zbavili zlého diabla Hitlera. To bolo hodne rozvlečené a o ich ďalších skutkoch ako bola napríklad okupácia, sme sa nedozvedeli dohromady nič a celé to vyznelo tak, že síce urobili pár chybičiek ale dá sa to odpustiť, pretože nás zbavili vyššie spomínaného Adolfa Hitlera.
Ja osobne som dejepis milovala a v tom čase som sa históriou a práve touto vojnovou a komunistickou zaoberala snaď nonstop a tak som neostala obmedzená len školskými informáciami a viem o tom teda podstatne viac. Teda asi hlavne preto trpím tak výrazným antikomunistickým syndrómom. Krásne na tejto dobe ale je, že som sa k týmto informáciám sama mohla dostať a nezmizla som za to z povrchu zemského.
Všeobecne mám pocit, že celá tá postkomunistická výchova na školách(a kto nemal šťastie na rodinu akú mám ja, tak aj v rodinách) viedla akurát k tomu, že ľudia v mojom veku nie sú schopní používať vlastný mozog a majú strach alebo to priam nedokážu, utvoriť si vlastný názor, podľa vlastných noriem a pocitov.
Čo sa dnešnej politiky aj v Čechách aj na Slovensku týka, stále tu tých hajzlov máme. A ani sa moc nesnažia skrývať. Doteraz ma fascinuje, že aktuálny bratislavský primátor(alebo teda Župan), založil svoju predvolebnu kampaň na billboardoch, na ktorých mal miesto srdca kosák a kladivo. To, že predseda našej vlády je Fico snaď ani netreba spomínať a takisto, že máme legálne komunistické strany a že snaď aj v každej inej strane sú ľudia ktorí len v roku 1989 prezliekli kabát... Tomu všetkému jednoducho nerozumiem. Prečo ich všetkých už vtedy nepozatvárali a nezakázali....
K tomuto všetkému by som mala zopár konšpiračných teórii ale myslím, že to sem teraz nepatrí, tak to tým nechcem špiniť. V skratke ale musím povedať, že mám stále strach a neustály pocit, že nám nonstop dýchajú na krk. Podstatné ale je aby si toto všetko ľudia uvedomili a naozaj ich už nevolili. Nikde. Toto je vec ktorej sa v prvom rade musíme otočiť chrbtom aby sme mohli postaviť akýsi nový systém.
Musím sa ale priznať, že ja osobne nevolím. V ČR samozrejme nemožem ale na Slovensku to nerobím tiež.
Predtým ako ma ale všetci odsúdia, tak musím upozorniť na to, že to nerobím preto, aby som niekomu niečo ukázala, alebo preto, že by ma to nezaujímalo, ale preto, že neverím na väčšie a menšie zlo. Pretože menšie zlo je menším len preto, že zatiaľ nedostalo príležitosť aby sa stalo zlom väčším. A my máme stále na výber len tieto dve možnosti. A či už je tento prístup správny alebo nesprávny, moja povaha a hlava mi nedovolia ísť proti vlastnému presvedčeniu a ja nedokážem dať svoj hlas niekomu, komu neverím ani nos medzi očami. Opäť ale musím vyzdvihnúť fakt, že krásne na tejto dobe je aj to, že si celý tento svoj názor možem dovoliť. A naozaj by som o toto privilégium nerada prišla. Akonáhle sa ale nájde niekto, koho by som voliť mohla, budem prvá kto ten lístok do urny hodí. A myslím si, že aj vďaka takýmto akciám ako bolo Nikagda nězabuděm by sme sa mohli začať posúvať k čistejšej politike a hlavne k lepšiemu volebnému systému, lebo to čo máme teraz je úplne celé zle a už len keď čítam všetky tie predvolebné sľuby tak sa mi chce grcať, pretože mi to príde ako absolútny výsmech občanom do ksichtu.
Takže za seba by som už len odkázala:
Prosím ľudia, naučte sa myslieť mozgom, nedovolte aby vám ktokoľvek(nie len komunisti) zobral čo len kúsok Vašej slobody. Nepočúvajte falošné autority, pretože skutočná autorita Vás nikdy nebude nútiť robiť niečo čo by sa priečilo Vášmu vlastnému rozumu a PROSÍM, NAOZAJ NEVOLTE KOMUNISTOV!
utorok, októbra 08, 2013
Omnia vincit amor
Ešte som našla básničku, ktorú som v rámci bezinternetovej nudy zatiaľ čo som sa zužovala duševnou bolesťou, dala dohromady. Je to asi to najlepšie čo dokážem k svojmu súčasnému psychickému stavu povedať a tak je toto jedna z tých ktoré som sa rozhodla zverejniť. Pátos je bohužiaľ nutný. :D Toš enjoy.
Srdce sa mi trasie
Ale nechce začať bolieť
Už toho bolo dosť.
Strach vo mne rastie
No neprestávam horieť
Aj keď pre teba som len kosť
Pochoval si ma hlboko,
ale ja už nemôžem umrieť
-tak ako minule
A vidieť len svojho ducha
Horím príliš divoko
A aj keď to nesmiem vidieť,
zdá sa že milujem
-a toto nevyprchá
Tak s rukami od krvi
každú noc kričím tvoje meno
Ale vôbec nemyslím na teba
Tvoj život vo mne nebol prvý
A aj keď dnes plačem, to je jedno
Pretože už neplačem pre teba.....
Srdce sa mi trasie
Ale nechce začať bolieť
Už toho bolo dosť.
Strach vo mne rastie
No neprestávam horieť
Aj keď pre teba som len kosť
Pochoval si ma hlboko,
ale ja už nemôžem umrieť
-tak ako minule
A vidieť len svojho ducha
Horím príliš divoko
A aj keď to nesmiem vidieť,
zdá sa že milujem
-a toto nevyprchá
Tak s rukami od krvi
každú noc kričím tvoje meno
Ale vôbec nemyslím na teba
Tvoj život vo mne nebol prvý
A aj keď dnes plačem, to je jedno
Pretože už neplačem pre teba.....
EGGocentrik
ACH....Toto bolo najťažších niekoľko dní v mojom živote, pretože nám v stredu večer vypadol internet a nezapol sa až do dnešného rána....
Nechápte ma zle, nejsom až taký závislák na internete, ale v prípade, že je to vaše jediné spojenie s okolitým svetom.... no chápete, kam s tým mierim?...
Okrem toho som v stredu začala brať tie divné hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok...
Takže už som naozaj musela upustiť od všetkých svetských radostí a prestať piť a fajčiť a húliť a šukať a tak.
Ďalšia aktualita je samozrejme to, že som (a stále pevne dúfam, že len dočasne) prišla o všetky svoje najmilovanejšie kapely ktoré ma v posledných rokoch držali pri živote a pomáhali mi prekonávať všetky zlé nástrahy....
A vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, sme sa v piatok rozhodli (teda ja som sa), že túto situáciu možeme využiť produktívne a vyskúšať pre zmenu niečo iné, ako presedieť celú noc v hospode a prepíjať všetky prachy. Plus som vedela, že keď už nemám svoju milovanú hudbu a som na dne, tak pre mňa bude najlepšie niečo zažiť, spoznať ľudí a tak, proste zakúsiť život....
Teraz si určite myslíte, že v Prahe toto není problém, že? No... Je... a tak sme sa po dvoch hodinách flákania po prázdnych uliciach(aj v centre) rozhodli zájsť do Modrej Vopice. Čo je super klub v ktorom sa konala aj moja minuloročná grungeová apokalypsa a ja neviem prečo som tam doteraz nebola.
Každopádne bol ale plán nepresedieť noc v hospode absolútne pass.... Na druhej strane, socializovala som sa až až.
Horšie bolo keď som sa tesne po našom príchode usadila a uvedomila som si, že predomnou stojí pivo, v jednej ruke mám cigaretu a v druhej ruke jointa ktorého mi práve nejaký človek podal....
Len to šukanie sa mi podarilo viac či menej ukorigovať.... No proste som absolútne hovado a zaslúžim si pár faciek.
Ale užila som si to a to je asi podstatné. Chvílku som vobec nemyslela na všetky tie veci čo ma serú a tak. Tak povedzme že zo 40% bol tento večer úspešný.
V sobotu sme potom boli len chvílku u Miška, kde už som sa krotila a popíjala len Radlera(nikdy som na radlerov moc nebola ale brusinkovo-limetkový Gambrinus fakt stojí za to, keď už sa chcete slušne správať.
No a odvtedy vlastne len čučím doma a zúfam, akurát v pondelok som bola na ultrazvuku(prvý krát s chlapom- bolo to celkom divné:D) na ktorom som sa dozvedela, že moje vajíčka ešte nejsú tak veľké ako by mali byť, takže mi ešte niečo pichli, zobrali krv a zajtra musím ísť na ďalší ultrazvuk, tak dúfam, že už to bude v poriadku. Lebo inak je to komplet v piči všetko a všetko toto som absolvovala zbytočne a šukať asi tiež nebudem mocť len tak okamžite, lebo by mi prej hrozilo okrem normálneho niekolko násobneho tehotenstva ešte aj mimomaternicové....
A viete si predstaviť ako som asi nadržaná keď vo mne plávu desiatky vajíčok ktoré netúžia po ničom inom ako po oplodnení? Ak mi ich nezoberú tak v čase keď začnú naozaj dozrievať tak asi nebude nikto v bezpečí podla mňa:D.
No proste držte mi palce, nech toto všetko prežijem, dostanem bubáky a budem mocť zabudnúť! :D
Inak ku predošlému článku.... ak by to niekoho zaujímalo, tak som samozrejme bohužial mala pravdu a naozaj je za to, čo už som spomínala aj vyššie (teda za to, že som minimálne dočasne prišla o všetky najmilovanejšie CZ kapely) a za to čo sa stalo v Mělníku zodpovedný niekto koho som bohužial mala veeeeelmi veeelmi rada a proste z nejakeho dovodu sa rozhodol mi všetko zobrať. (Detaily opäť verejne nechcem prepierať, ale prípadne otázky smerujte do správ:D ) Každopádne ho zabijem :)
A to je asi tak všetko k mojmu, momentálne, nie tak úžasnému a zábavnému životu.....
Zatímčok...
Nechápte ma zle, nejsom až taký závislák na internete, ale v prípade, že je to vaše jediné spojenie s okolitým svetom.... no chápete, kam s tým mierim?...
Okrem toho som v stredu začala brať tie divné hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok...
Takže už som naozaj musela upustiť od všetkých svetských radostí a prestať piť a fajčiť a húliť a šukať a tak.
Ďalšia aktualita je samozrejme to, že som (a stále pevne dúfam, že len dočasne) prišla o všetky svoje najmilovanejšie kapely ktoré ma v posledných rokoch držali pri živote a pomáhali mi prekonávať všetky zlé nástrahy....
A vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, sme sa v piatok rozhodli (teda ja som sa), že túto situáciu možeme využiť produktívne a vyskúšať pre zmenu niečo iné, ako presedieť celú noc v hospode a prepíjať všetky prachy. Plus som vedela, že keď už nemám svoju milovanú hudbu a som na dne, tak pre mňa bude najlepšie niečo zažiť, spoznať ľudí a tak, proste zakúsiť život....
Teraz si určite myslíte, že v Prahe toto není problém, že? No... Je... a tak sme sa po dvoch hodinách flákania po prázdnych uliciach(aj v centre) rozhodli zájsť do Modrej Vopice. Čo je super klub v ktorom sa konala aj moja minuloročná grungeová apokalypsa a ja neviem prečo som tam doteraz nebola.
Každopádne bol ale plán nepresedieť noc v hospode absolútne pass.... Na druhej strane, socializovala som sa až až.
Horšie bolo keď som sa tesne po našom príchode usadila a uvedomila som si, že predomnou stojí pivo, v jednej ruke mám cigaretu a v druhej ruke jointa ktorého mi práve nejaký človek podal....
Len to šukanie sa mi podarilo viac či menej ukorigovať.... No proste som absolútne hovado a zaslúžim si pár faciek.
Ale užila som si to a to je asi podstatné. Chvílku som vobec nemyslela na všetky tie veci čo ma serú a tak. Tak povedzme že zo 40% bol tento večer úspešný.
V sobotu sme potom boli len chvílku u Miška, kde už som sa krotila a popíjala len Radlera(nikdy som na radlerov moc nebola ale brusinkovo-limetkový Gambrinus fakt stojí za to, keď už sa chcete slušne správať.
No a odvtedy vlastne len čučím doma a zúfam, akurát v pondelok som bola na ultrazvuku(prvý krát s chlapom- bolo to celkom divné:D) na ktorom som sa dozvedela, že moje vajíčka ešte nejsú tak veľké ako by mali byť, takže mi ešte niečo pichli, zobrali krv a zajtra musím ísť na ďalší ultrazvuk, tak dúfam, že už to bude v poriadku. Lebo inak je to komplet v piči všetko a všetko toto som absolvovala zbytočne a šukať asi tiež nebudem mocť len tak okamžite, lebo by mi prej hrozilo okrem normálneho niekolko násobneho tehotenstva ešte aj mimomaternicové....
A viete si predstaviť ako som asi nadržaná keď vo mne plávu desiatky vajíčok ktoré netúžia po ničom inom ako po oplodnení? Ak mi ich nezoberú tak v čase keď začnú naozaj dozrievať tak asi nebude nikto v bezpečí podla mňa:D.
No proste držte mi palce, nech toto všetko prežijem, dostanem bubáky a budem mocť zabudnúť! :D
Inak ku predošlému článku.... ak by to niekoho zaujímalo, tak som samozrejme bohužial mala pravdu a naozaj je za to, čo už som spomínala aj vyššie (teda za to, že som minimálne dočasne prišla o všetky najmilovanejšie CZ kapely) a za to čo sa stalo v Mělníku zodpovedný niekto koho som bohužial mala veeeeelmi veeelmi rada a proste z nejakeho dovodu sa rozhodol mi všetko zobrať. (Detaily opäť verejne nechcem prepierať, ale prípadne otázky smerujte do správ:D ) Každopádne ho zabijem :)
A to je asi tak všetko k mojmu, momentálne, nie tak úžasnému a zábavnému životu.....
Zatímčok...
pondelok, septembra 30, 2013
Patetický výlev nechápajúcej nepochopenej.....
Ako sa hovorí, keď sa sere, tak poriadne. :)
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.
V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc.... Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.
Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.
Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.
Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.
Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné, je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?
Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.
Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.
V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc.... Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.
Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.
Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.
Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.
Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné, je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?
Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.
Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....
nedeľa, septembra 22, 2013
True story
Tak sa Vám hlásim, milí moji. Po dlhšej dobe, pretože doteraz nebol čas, alebo energia, alebo nálada sa tu rozpisovať tak uvidíme kam až to dotiahnem teraz.
Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.
Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.
Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.
Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.
Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.
Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.
Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.
Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.
Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.
Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.
Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.
Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.
Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???
Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.
Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.
Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.
Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.
Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.
Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.
Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.
Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.
Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.
Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.
Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.
Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.
Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???
pondelok, septembra 02, 2013
Bilancia po prvom týždni...
Tak milí moji, ako som naposledy spomínala, pred týždňom v pondelok som mala prvú skúšobnú smenu v novej práci.
Následne som tam strávila vlastne celý zvyšok týždňa, dalo by sa povedať, že od nevidím do nevidím a musím povedať, že sa mi to celkom dosť hodne pozdáva. Musím teda vychytať ešte veľa múch a zvyknúť si na státie, ale čo sa týka pocitov, myslím ,že takto by to zatiaľ mohlo fungovať. Cítim sa tam fajn.
Napriek tomu, mal ale tento týždeň svoje negatíva a o tých Vám teraz poviem, lebo to sa asi deje fakt len mne.
Moja šikovnosť je už priam legendárna ale tu som prekonala samú seba.
Hneď v prvý deň som si na seba navliekla boty na podpätku. Aj keď na malom ale byť v tom na nohách dvanásť hodín není sranda. A tak som aj dopadla, že som skapínala......
Na druhý deň som to už vzdala a obula som si číňany, takže to bolo podstatne pohodlnejšie, aj keď ma z predošlého dňa už nohy boleli aj tak. A keďže som ďalších 12 hodín stála na nohách tak nemali šancu sa zregenerovať.
Medzičasom, aby v tom nohy neboli samé, som si pre istotu totálne dokurvila aj ruky. Na niekoľkých miestach som si ich spálila o gril, na iných som si ich zase dorezala a tak ďalej. Proste peklo peklúce na všetkých končatinách.
Problémy s nohami vyvrcholili vo štvrtok v noci, keď som po príchode domov zistila že mi nohy opuchli na dvojnásobnú veľkosť a v piatok už som naozaj stáť nevládala, takže som využila každú možnú príležitosť na sedenie.
Celkom mi to pomáhalo prežiť deň.
Psychicky mi k tomu zas pomáhala myšlienka na to, že sa konečne poriadne vykalím a zresetujem si po celom týždni hlavu, pretože psychicky som už bola absolútne na dne
Takto som sa postupne unavená a zničená konečne prehúpla k večeru a tešila som sa na kalbu. Čo som však nečakala bolo, že si svoje už aj tak doničené telo zlikvidujem ešte viac a to na viacerých miestach jednou ranou. Spadla som (z niekoľko centimetrovej výšky, vyvrtla som si členok(OPÄŤ!!!), narazila a oškrela som si ruku, na ktorej mám teraz obrovskú modrinu a ešte som aj do pol boka odratá.
Ani ten psychický reset ne a ne prísť, lebo z celej mojej piatkovej plánovanej kalby sa stala návšteva mekáča(fakt príšerný hlad a nikde nič len mekáč a kfc, kam Ali ísť nechcela...) a následne v jednej nonstopke 4 dcl vína a trojhodinové jebanie sa v tramvaji domov.
Celý víkend všeobecne nič moc. Okrem nutného nákupu ktorý ma zas pripravil o všetky prachy sme strávili večer nostalgickým spomínaním na našu hudobnú mladosť. Následne som si v noci odbila najhoršiu a najnechutnejšiu nočnú moru akú som kedy mala a po ktorej som sa ešte nasledujúcu hodinu nedokázala ukludniť a celá som sa klepala a strašne som plakala.
Potom zas spánok do obeda, varenie, film, jedenie, ďalší film(bola som nútená kukať Zelenú mílu a ja ten film fakt neznášam a to ho ešte ideme dopozerať dnes, lebo včera sme nestihli), "kalba" u Juhoša, mrznutie vonku a zas hodinove trmácanie sa domov a ak by som náhodou ešte nemala dosť zranení tak sa v noci Lucky rozhodol ma zobudiť a následne ma dokúsať(akože to naozaj), takže mám na ruke ďalšiu modrinu a opuchlinu.
No a všeobecne mám proste totálny deň Kokot.
Ale až na tieto faktory, je všetko fajn, všetko sa tak nejak rozhýbalo konečne. Dnes si idem pre OpenCard , takže sa zbavím večných jízdenek všade možne a hlavne hodne ušetrím a potom ma čaká ta Zelená míla no. Do práce idem až vo štvrtok(aj keď neoficiálne už v stredu) a dúfam, že teraz aspoň na chvílu bude všetko fičať takto. Že sa konečne možem usadiť a neriešiť sračky.
:) Tak zatím toľko..... Stay tuned...
Následne som tam strávila vlastne celý zvyšok týždňa, dalo by sa povedať, že od nevidím do nevidím a musím povedať, že sa mi to celkom dosť hodne pozdáva. Musím teda vychytať ešte veľa múch a zvyknúť si na státie, ale čo sa týka pocitov, myslím ,že takto by to zatiaľ mohlo fungovať. Cítim sa tam fajn.
Napriek tomu, mal ale tento týždeň svoje negatíva a o tých Vám teraz poviem, lebo to sa asi deje fakt len mne.
Moja šikovnosť je už priam legendárna ale tu som prekonala samú seba.
Hneď v prvý deň som si na seba navliekla boty na podpätku. Aj keď na malom ale byť v tom na nohách dvanásť hodín není sranda. A tak som aj dopadla, že som skapínala......
Na druhý deň som to už vzdala a obula som si číňany, takže to bolo podstatne pohodlnejšie, aj keď ma z predošlého dňa už nohy boleli aj tak. A keďže som ďalších 12 hodín stála na nohách tak nemali šancu sa zregenerovať.
Medzičasom, aby v tom nohy neboli samé, som si pre istotu totálne dokurvila aj ruky. Na niekoľkých miestach som si ich spálila o gril, na iných som si ich zase dorezala a tak ďalej. Proste peklo peklúce na všetkých končatinách.
Problémy s nohami vyvrcholili vo štvrtok v noci, keď som po príchode domov zistila že mi nohy opuchli na dvojnásobnú veľkosť a v piatok už som naozaj stáť nevládala, takže som využila každú možnú príležitosť na sedenie.
Celkom mi to pomáhalo prežiť deň.
Psychicky mi k tomu zas pomáhala myšlienka na to, že sa konečne poriadne vykalím a zresetujem si po celom týždni hlavu, pretože psychicky som už bola absolútne na dne
Takto som sa postupne unavená a zničená konečne prehúpla k večeru a tešila som sa na kalbu. Čo som však nečakala bolo, že si svoje už aj tak doničené telo zlikvidujem ešte viac a to na viacerých miestach jednou ranou. Spadla som (z niekoľko centimetrovej výšky, vyvrtla som si členok(OPÄŤ!!!), narazila a oškrela som si ruku, na ktorej mám teraz obrovskú modrinu a ešte som aj do pol boka odratá.
Ani ten psychický reset ne a ne prísť, lebo z celej mojej piatkovej plánovanej kalby sa stala návšteva mekáča(fakt príšerný hlad a nikde nič len mekáč a kfc, kam Ali ísť nechcela...) a následne v jednej nonstopke 4 dcl vína a trojhodinové jebanie sa v tramvaji domov.
Celý víkend všeobecne nič moc. Okrem nutného nákupu ktorý ma zas pripravil o všetky prachy sme strávili večer nostalgickým spomínaním na našu hudobnú mladosť. Následne som si v noci odbila najhoršiu a najnechutnejšiu nočnú moru akú som kedy mala a po ktorej som sa ešte nasledujúcu hodinu nedokázala ukludniť a celá som sa klepala a strašne som plakala.
Potom zas spánok do obeda, varenie, film, jedenie, ďalší film(bola som nútená kukať Zelenú mílu a ja ten film fakt neznášam a to ho ešte ideme dopozerať dnes, lebo včera sme nestihli), "kalba" u Juhoša, mrznutie vonku a zas hodinove trmácanie sa domov a ak by som náhodou ešte nemala dosť zranení tak sa v noci Lucky rozhodol ma zobudiť a následne ma dokúsať(akože to naozaj), takže mám na ruke ďalšiu modrinu a opuchlinu.
No a všeobecne mám proste totálny deň Kokot.
Ale až na tieto faktory, je všetko fajn, všetko sa tak nejak rozhýbalo konečne. Dnes si idem pre OpenCard , takže sa zbavím večných jízdenek všade možne a hlavne hodne ušetrím a potom ma čaká ta Zelená míla no. Do práce idem až vo štvrtok(aj keď neoficiálne už v stredu) a dúfam, že teraz aspoň na chvílu bude všetko fičať takto. Že sa konečne možem usadiť a neriešiť sračky.
:) Tak zatím toľko..... Stay tuned...
nedeľa, augusta 25, 2013
W.E.E.K.E.N.D.
Ako som už avizovala v predchádzajúcom článku - tento víkend som bola opustená a ponechaná v garzonke na pospas svojmu mozgu, pretože Alenka išla po dlhej dobe do Bratislavy. Jedinú spoločnosť mi tu robí jej Lucky, ktorého strážim a venčím a ktorý robí furt bordel a nenechá ma spať a tak.
Piatok som strávila leňošením. Okrem iného som ale zistila, že som rozhodne topinková královná, lebo som si spravila takú topinku, že až. Večer som sa rozhodla pozerať Prelet nad kukučím hniezdom, z čoho som už tradične ostala celá komplet zdeptaná. A miestami ma to obchádza ešte doteraz.
Sobota sa vyvŕbila tak nejak sama od seba. Ráno som mala neviem prečo, chuť pozerať Káčerovo, ale nejak ma to nebavilo, tak som sa na to vybodla. Potom som si spravila obed (predtým som ešte umývala obrovitánsku horu riadov) a rozhodla som sa vybalit gitaru. Takže som pekne celé poobedie drtila Dotknu se ohně, až kým ma nevyrušil Juhoš, ktorý mi povedal, že za mnou nepríde a zrazu mi klope na okno. Tak sme si spolu dali láhev vína, kukli sme si Armageddon(pre oboch premiéra v origináli:D) a odišiel a zas ma nechal napospas samej sebe.
Teda to by bolo úplne v poriadku, keby zároveň s Juhošom nezmizol jediný funkčný zapalovač ktorý som tu mala. Ostatné moje zapalovače kamsi sublimovali a tento asi sublimoval za nimi, lebo Juhoš tvrdí, že on ho nemá. Takže sa nachádzam v príšernom absťáku, lebo Ali tu má len dvojplatničku, takže ani odpáliť od sporáku si nemožem. Dá sa na tom ale podpáliť papierik a zapáliť si tak, takže stojím nad tou dvojplatničkou tri hodiny a opekám jizdenky abych si mohla zapalit no....
No a tak dnes trpím, teším sa na Alenku(okrem jej prítomnosti ešte prinesie aj zásielku dobrot od mojej maminky:D), ktorá ale príde až za takých 8 hodín, tak ma dovtedy asi picne, ale tak mám v pláne tu poriadne poupratovať, aj seba poupratovať a zas od rána drtím na gitaru, takže bych to tých 8 hodín mohla zvládnuť, plus si vymýšlam nejaký film, keď už fakt nebudem vedieť čo so sebou, na skrátenie času. Ináč keď sa tú pesničku naučím tak aby som sa už nemusela hanbit, tak sa Vám možno aj nahrám aby ste ma mohli chváliť a velebiť, ale to asi ešte vela vody pretečie Vltavou:D.
Ináč dnes poobede si mám vziať už 8mu antikoncepčnú tabletku v živote. Prvú som jedla presne pred týždňom a očividne som najmenej vhodný človek na užívnie takýchto liekov, lebo za ten týžden som si ju len jediný krát dala na čas. Inak mám tak 1-2 hodinové meškania, prípadne včera to boli tak 3-4 hodiny.... Proste drblina no... Neviem čo som ja za človeka....
No a zajtra inak držte palce lebo idem na prvú skúšobnú smenu do novej práce a som úplne najviac vystresovaná, že budem totálne neschopná alebo čo... Vobec neviem čo ma vlastne čaká. Takže dnes zvelebím svoj zjav, vymyslím si nejaké neutrálne slušné oblečenie a snaď budem v poriadku :D. Bojím, bojim :D .
Piatok som strávila leňošením. Okrem iného som ale zistila, že som rozhodne topinková královná, lebo som si spravila takú topinku, že až. Večer som sa rozhodla pozerať Prelet nad kukučím hniezdom, z čoho som už tradične ostala celá komplet zdeptaná. A miestami ma to obchádza ešte doteraz.
Sobota sa vyvŕbila tak nejak sama od seba. Ráno som mala neviem prečo, chuť pozerať Káčerovo, ale nejak ma to nebavilo, tak som sa na to vybodla. Potom som si spravila obed (predtým som ešte umývala obrovitánsku horu riadov) a rozhodla som sa vybalit gitaru. Takže som pekne celé poobedie drtila Dotknu se ohně, až kým ma nevyrušil Juhoš, ktorý mi povedal, že za mnou nepríde a zrazu mi klope na okno. Tak sme si spolu dali láhev vína, kukli sme si Armageddon(pre oboch premiéra v origináli:D) a odišiel a zas ma nechal napospas samej sebe.
Teda to by bolo úplne v poriadku, keby zároveň s Juhošom nezmizol jediný funkčný zapalovač ktorý som tu mala. Ostatné moje zapalovače kamsi sublimovali a tento asi sublimoval za nimi, lebo Juhoš tvrdí, že on ho nemá. Takže sa nachádzam v príšernom absťáku, lebo Ali tu má len dvojplatničku, takže ani odpáliť od sporáku si nemožem. Dá sa na tom ale podpáliť papierik a zapáliť si tak, takže stojím nad tou dvojplatničkou tri hodiny a opekám jizdenky abych si mohla zapalit no....
No a tak dnes trpím, teším sa na Alenku(okrem jej prítomnosti ešte prinesie aj zásielku dobrot od mojej maminky:D), ktorá ale príde až za takých 8 hodín, tak ma dovtedy asi picne, ale tak mám v pláne tu poriadne poupratovať, aj seba poupratovať a zas od rána drtím na gitaru, takže bych to tých 8 hodín mohla zvládnuť, plus si vymýšlam nejaký film, keď už fakt nebudem vedieť čo so sebou, na skrátenie času. Ináč keď sa tú pesničku naučím tak aby som sa už nemusela hanbit, tak sa Vám možno aj nahrám aby ste ma mohli chváliť a velebiť, ale to asi ešte vela vody pretečie Vltavou:D.
Ináč dnes poobede si mám vziať už 8mu antikoncepčnú tabletku v živote. Prvú som jedla presne pred týždňom a očividne som najmenej vhodný človek na užívnie takýchto liekov, lebo za ten týžden som si ju len jediný krát dala na čas. Inak mám tak 1-2 hodinové meškania, prípadne včera to boli tak 3-4 hodiny.... Proste drblina no... Neviem čo som ja za človeka....
No a zajtra inak držte palce lebo idem na prvú skúšobnú smenu do novej práce a som úplne najviac vystresovaná, že budem totálne neschopná alebo čo... Vobec neviem čo ma vlastne čaká. Takže dnes zvelebím svoj zjav, vymyslím si nejaké neutrálne slušné oblečenie a snaď budem v poriadku :D. Bojím, bojim :D .
piatok, augusta 23, 2013
Udalosti a komentáre....
Včera som sa oddávala umlčiavaniu svojho pomotaného a pomäteného mozgu alkoholom a tak som si vykračovala od Juhoša, u ktorého som strávila posledné dva dni s dosť geniálnou náladou(aj keď umlčať mozog sa mi zas až tak nepodarilo, ale tak čo už:D), čo následne u Alenky vystriedal šok, zo správy ktorú mi Juhoš poslal asi tesne po mojom odchode. Zomrel Jozef Bednárik.
Všeobecne je tento rok taký divný, zomiera strašne veľa ľudí (samozrejme hovorim o tých verejne známych v tomto momente), ale toto ma šokovalo trošku viac. Totiž, keďže som bola už od svojich troch rokov posadnutá vampyrizmom, tak príchod jedného z najslávnejších českých muzikálov -Dracula(keď som mala zhruba 6-7), bol pre mňa ako dar z nebies(pre ostatných asi viac z pekiel) a Bednárik bol práve jeho režisérom. Roky plynuly, najväčšia posadnutosť ma prešla, ale na muzikál som nezanevrela. Naopak som pomaly začala premýšlať nad svojou budúcnosťou a ešte predtým ako som objavila príťažlivosť Rock ´n´rollu a rozhodla som sa svoj život obetovať jemu, tak som mala vymyslenú cestu trošku iným smerom.
Chcela som byť scenáristka a režisérka a držalo ma to celkom dlho, kým som sa rozhodla ísť opačne.
Počas tohto obdobia som začala chodiť aj na strednú školu a začala som písať do školského časopisu, nad ktorým som potom v druhom ročníku prevzala vládu a následne som sa v rámci toho stala aj šéfredaktorkou(aj keď nechcene) nejakého študentského časopisu, ktorý mal byť dokumentáciou prebiehajúceho mesiaca kedy BSK(Bratislavsky samospravny kraj) vymýšlal hovadiny pre študentské parlamenty a tak. V rámci tohoto sa mi podarilo získať pol hodinu Bednárikovho času na rozhovor.
Odhliadnuc od toho, že mi pre svoju výrečnosť zvládol odpovedať asi na 3 otázky z 20 a dohromady to nedávalo dosť materiálu na otisknutie moc, bol to celkom fascinujúci zážitok. Celý čas ma mrazilo, pretože hovoril veci ktoré som v podstate ako mladý naivný umelec ktorý si vytýčil nejakú tu cestu, chcela počuť od niekoho, koho som už toľké roky vnímala a dá sa povedať, že obdivovala. Dnes už som si na takéto stretnutia celkom zvykla, aj keď ma z takých momentov, keď váš vzor povie presne to čo si myslíte aj bez toho aby ste s tým už mali nejaké skúsenosti, čo by stáli za reč, nikdy neprestane mraziť.
Každopádne nezabudla som na to nikdy a preto bola táto správa pre mňa celkom hodne smutná. Plakať nad tým nebudem a nebudem sa oháňať ani nejakými R.I.P.čkami, pretože mi to príde umelé a neosobné. Radšej si teda pustím svoj obľúbený muzikál- tento krát na jeho počesť.
Takže toľko komentár k tejto udalosti.
Zvyšok mojho života vypadá momentálne asi tak, že som stále pomerne pomätená, ako som už spomínala na začiatku. Okrem toho mám trojdňové VBčko, strážim Alenkinho pejska, lebo ona ušla do Bratislavy, nemám ani korunu na zmar samozrejme a celkom hrozí, že sa v mojom pomerne blízkom okolí nachádza Gary Oldman a keď už hovoríme o vzoroch, tak on je tiež iná pecka pre moj život. Tak teraz už len dúfam, že sa Miško zľutuje a počas víkendu ma príde navštíviť, nech mi neprepne z trojdňovej samoty no...
A aby som tu nevypadala jak nejaká zdeptaná troska(to momentálne fakt nejsom:D, tak sa tým, čo pravidelne sledujú moj boj o hladanie práce a ešte si to neprečítali na facebooku, musím pochváliť, že v pondelok idem na prvú, skúšobnú smenu v novej práci. Už teraz som vyklepaná jak osika, lebo mám stres, že budem úplne neschopná a budú sa mi triasť ruky, ale tak život není prechádzka ružovou záhradou a strach musím prekonať, že jo? :) Tak držte palce. Zatím, čau! :D
Všeobecne je tento rok taký divný, zomiera strašne veľa ľudí (samozrejme hovorim o tých verejne známych v tomto momente), ale toto ma šokovalo trošku viac. Totiž, keďže som bola už od svojich troch rokov posadnutá vampyrizmom, tak príchod jedného z najslávnejších českých muzikálov -Dracula(keď som mala zhruba 6-7), bol pre mňa ako dar z nebies(pre ostatných asi viac z pekiel) a Bednárik bol práve jeho režisérom. Roky plynuly, najväčšia posadnutosť ma prešla, ale na muzikál som nezanevrela. Naopak som pomaly začala premýšlať nad svojou budúcnosťou a ešte predtým ako som objavila príťažlivosť Rock ´n´rollu a rozhodla som sa svoj život obetovať jemu, tak som mala vymyslenú cestu trošku iným smerom.
Chcela som byť scenáristka a režisérka a držalo ma to celkom dlho, kým som sa rozhodla ísť opačne.
Počas tohto obdobia som začala chodiť aj na strednú školu a začala som písať do školského časopisu, nad ktorým som potom v druhom ročníku prevzala vládu a následne som sa v rámci toho stala aj šéfredaktorkou(aj keď nechcene) nejakého študentského časopisu, ktorý mal byť dokumentáciou prebiehajúceho mesiaca kedy BSK(Bratislavsky samospravny kraj) vymýšlal hovadiny pre študentské parlamenty a tak. V rámci tohoto sa mi podarilo získať pol hodinu Bednárikovho času na rozhovor.
Odhliadnuc od toho, že mi pre svoju výrečnosť zvládol odpovedať asi na 3 otázky z 20 a dohromady to nedávalo dosť materiálu na otisknutie moc, bol to celkom fascinujúci zážitok. Celý čas ma mrazilo, pretože hovoril veci ktoré som v podstate ako mladý naivný umelec ktorý si vytýčil nejakú tu cestu, chcela počuť od niekoho, koho som už toľké roky vnímala a dá sa povedať, že obdivovala. Dnes už som si na takéto stretnutia celkom zvykla, aj keď ma z takých momentov, keď váš vzor povie presne to čo si myslíte aj bez toho aby ste s tým už mali nejaké skúsenosti, čo by stáli za reč, nikdy neprestane mraziť.
Každopádne nezabudla som na to nikdy a preto bola táto správa pre mňa celkom hodne smutná. Plakať nad tým nebudem a nebudem sa oháňať ani nejakými R.I.P.čkami, pretože mi to príde umelé a neosobné. Radšej si teda pustím svoj obľúbený muzikál- tento krát na jeho počesť.
Takže toľko komentár k tejto udalosti.
Zvyšok mojho života vypadá momentálne asi tak, že som stále pomerne pomätená, ako som už spomínala na začiatku. Okrem toho mám trojdňové VBčko, strážim Alenkinho pejska, lebo ona ušla do Bratislavy, nemám ani korunu na zmar samozrejme a celkom hrozí, že sa v mojom pomerne blízkom okolí nachádza Gary Oldman a keď už hovoríme o vzoroch, tak on je tiež iná pecka pre moj život. Tak teraz už len dúfam, že sa Miško zľutuje a počas víkendu ma príde navštíviť, nech mi neprepne z trojdňovej samoty no...
A aby som tu nevypadala jak nejaká zdeptaná troska(to momentálne fakt nejsom:D, tak sa tým, čo pravidelne sledujú moj boj o hladanie práce a ešte si to neprečítali na facebooku, musím pochváliť, že v pondelok idem na prvú, skúšobnú smenu v novej práci. Už teraz som vyklepaná jak osika, lebo mám stres, že budem úplne neschopná a budú sa mi triasť ruky, ale tak život není prechádzka ružovou záhradou a strach musím prekonať, že jo? :) Tak držte palce. Zatím, čau! :D
pondelok, augusta 12, 2013
....................................................................................................................................................
Takže pokračovanie mojho krásneho života....
Dnes mi volali z Pet centera, myslela som si, že to bude trvať dlhšie ale celkom sa hecli. Asi o jednej som sa teda dozvedela tú radostnú novinu, že dali prednosť jinému uchazečovi.
Ani nebudem hyperbolizovať, že sa mi zrútil svet, lebo ja už vlastne žiaden svet nemám... ešte som si ho nestihla od naposledy postaviť.
Takže celá moja dobrá nálada a dobré pocity ktoré som mala cez víkend, vďaka nádeji, že už by to bolo fakt komické keby to znovu nevyšlo, to všetko je proste fuč. Lebo ha-ha-ha, jaké prekvapko - ono to fakt nevyšlo.....
Lidi ja nevím, kdo mieša moje karty ale očividne je to buď retard alebo fakt tyran jakého by dohromady nestvorili ani Stalin s Hitlerom....
A tak no. Tak som si dnes trochu porumazgala(tento krát ale ne až tak moc - len pár kvapiek z nervov) a chvílu som bola riadne homesick až kým mi moja maminka na celú túto situáciu nepovedala, že "škoda" a následne ma neposlala do piče, lebo som si dovolila sa jej opýtať, že ako je možné, že v priebehu ani ne mesiaca odpálila dva compy, z toho jeden moj v ktorom mám ešte hromadu vecí ktoré potrebujem. A to to tam ani nebolo naznačené nejak vyčítavo, len som sa jej spýtala ako sa jej to podarilo.... Takže ak som tých 5 minút v medzičase mala nejaké plány, že jak sa najlepšie dostanem do BA(lebo fakt tu nemožem takto závisláčit na kamošoch proste, to fakt nejde... keby sami nemali málo tak nepovím ale aj keď im to všetko vynahradím hned jak to pojde, tak proste toto sa nedá takto žit ani pre mňa, ani pre nich podľa mňa... ale neuveritelne si cením čo pre mňa robia... sú fakt najlepší proste, aj napriek tomu, že Alena mi nechce dovoliť tu niečo kukať na zaspanie bez sluchatok.... a už je fakt na čase opustiť túto zátvorku.), velice rýchlo ma to prešlo v priebehu minúty komunikácie s mojou stvoriteľkou. Horšie je, že mi fakt strašne chýba moje milované psíčatko, za ním plačem fakt každý deň snaď.
No takže tak.... aby som sa vrátila k téme.... tak teraz fakt neviem, že čo.... Cítim absurdnú beznádej, netuším ako sa z tohto dostať, čo mám urobiť, ako mám prežiť keď momentálne sa najbližšie prachy rysujú až v októbri a to je proste bez šance. V hlave to mám už tak dokafrané, že aj na najširšom priestranstve chytám príznaky klaustrofóbie. Úzkosť je pre mňa samozrejmá rovnako ako dýchanie a proste naozaj neviem ako uniknúť.
Zo 100 životopisov sa mi ozvú na jeden, urobím všetko čo je v mojich silách aby to vyšlo a aj tak nič. To už je proste fakt neuveriteľné.
Cítim sa ako nejaká postava z Kafkovho románu. V úplne absurdnej bezvýchodiskovej situácii...ak sa ráno zobudím ako chrobák, tak ne len, že ma to neprekvapí, ale ešte ani to by nebolo absurdné tak jak je toto celé. Keby mi aspoň niekto poradil čo robiť, alebo pomohol nejak výjsť z toho.... Ale v posledných mesiacoch ma niektorí ľudia ťahali skor do ešte absurdnejších vodísk, miesto toho aby mi pomohli hore....
Proste neviem.....
Už ani neviem kam poslať životopis. Už len pri slove životopis, mi je totálne na grcanie (akože naozaj). Minule som poslala životopisy do troch rozličných Starbucksov a zatím ani len odpoveď, že ten mail dostali ne ešte aby mi volali....
Rovnako ako celé uplynulé dva roky, ich rozosielam desiatky denne a už naozaj neviem kam ďalej.
Keď som na tom psychicky trochu lepšie, tak si hovorím, že toto sa mi bude musiet asi obrovsky vynahradiť keď som teraz už tak dlho (a vlastne bez vlastného pričinenia) úplne na dne. Ale momentálne mám viac pocit, že už sa asi nikdy nevymotám a dnes som už viac krát pomyslela na veci ktoré do mojej hlavy fakt ani najmenej nepatria ....
Už naozaj začínam veriť, že ma niekto preklial, alebo, že sú za to zodpovedné nejaké iné nadprirodzené bytosti alebo netuším čo si vlastne myslieť. Ale normálne toto rozhodne nie je.
Takže sa stále len musím pýtať: Ako ďalej? Ako toto všetko prežiť, keď som fakt sakramentsky oslabená? Čo sa to vlastne kurva deje? A čo ešte príde?
Dnes mi volali z Pet centera, myslela som si, že to bude trvať dlhšie ale celkom sa hecli. Asi o jednej som sa teda dozvedela tú radostnú novinu, že dali prednosť jinému uchazečovi.
Ani nebudem hyperbolizovať, že sa mi zrútil svet, lebo ja už vlastne žiaden svet nemám... ešte som si ho nestihla od naposledy postaviť.
Takže celá moja dobrá nálada a dobré pocity ktoré som mala cez víkend, vďaka nádeji, že už by to bolo fakt komické keby to znovu nevyšlo, to všetko je proste fuč. Lebo ha-ha-ha, jaké prekvapko - ono to fakt nevyšlo.....
Lidi ja nevím, kdo mieša moje karty ale očividne je to buď retard alebo fakt tyran jakého by dohromady nestvorili ani Stalin s Hitlerom....
A tak no. Tak som si dnes trochu porumazgala(tento krát ale ne až tak moc - len pár kvapiek z nervov) a chvílu som bola riadne homesick až kým mi moja maminka na celú túto situáciu nepovedala, že "škoda" a následne ma neposlala do piče, lebo som si dovolila sa jej opýtať, že ako je možné, že v priebehu ani ne mesiaca odpálila dva compy, z toho jeden moj v ktorom mám ešte hromadu vecí ktoré potrebujem. A to to tam ani nebolo naznačené nejak vyčítavo, len som sa jej spýtala ako sa jej to podarilo.... Takže ak som tých 5 minút v medzičase mala nejaké plány, že jak sa najlepšie dostanem do BA(lebo fakt tu nemožem takto závisláčit na kamošoch proste, to fakt nejde... keby sami nemali málo tak nepovím ale aj keď im to všetko vynahradím hned jak to pojde, tak proste toto sa nedá takto žit ani pre mňa, ani pre nich podľa mňa... ale neuveritelne si cením čo pre mňa robia... sú fakt najlepší proste, aj napriek tomu, že Alena mi nechce dovoliť tu niečo kukať na zaspanie bez sluchatok.... a už je fakt na čase opustiť túto zátvorku.), velice rýchlo ma to prešlo v priebehu minúty komunikácie s mojou stvoriteľkou. Horšie je, že mi fakt strašne chýba moje milované psíčatko, za ním plačem fakt každý deň snaď.
Zo 100 životopisov sa mi ozvú na jeden, urobím všetko čo je v mojich silách aby to vyšlo a aj tak nič. To už je proste fakt neuveriteľné.
Cítim sa ako nejaká postava z Kafkovho románu. V úplne absurdnej bezvýchodiskovej situácii...ak sa ráno zobudím ako chrobák, tak ne len, že ma to neprekvapí, ale ešte ani to by nebolo absurdné tak jak je toto celé. Keby mi aspoň niekto poradil čo robiť, alebo pomohol nejak výjsť z toho.... Ale v posledných mesiacoch ma niektorí ľudia ťahali skor do ešte absurdnejších vodísk, miesto toho aby mi pomohli hore....
Proste neviem.....
Už ani neviem kam poslať životopis. Už len pri slove životopis, mi je totálne na grcanie (akože naozaj). Minule som poslala životopisy do troch rozličných Starbucksov a zatím ani len odpoveď, že ten mail dostali ne ešte aby mi volali....
Rovnako ako celé uplynulé dva roky, ich rozosielam desiatky denne a už naozaj neviem kam ďalej.
Keď som na tom psychicky trochu lepšie, tak si hovorím, že toto sa mi bude musiet asi obrovsky vynahradiť keď som teraz už tak dlho (a vlastne bez vlastného pričinenia) úplne na dne. Ale momentálne mám viac pocit, že už sa asi nikdy nevymotám a dnes som už viac krát pomyslela na veci ktoré do mojej hlavy fakt ani najmenej nepatria ....
Už naozaj začínam veriť, že ma niekto preklial, alebo, že sú za to zodpovedné nejaké iné nadprirodzené bytosti alebo netuším čo si vlastne myslieť. Ale normálne toto rozhodne nie je.
Takže sa stále len musím pýtať: Ako ďalej? Ako toto všetko prežiť, keď som fakt sakramentsky oslabená? Čo sa to vlastne kurva deje? A čo ešte príde?
piatok, augusta 09, 2013
Najlepší klub na svete.... ;)
Ok, inokedy sa ledva prinutim k jednému článku za týždeň a teraz hneď dva za deň.... ja viem trochu akward, ale vole je piatok, ja som hladná, smädná, zničená a sama a tak som sa rozhodla, že proste niekam musím ventilovať myšlienky lebo ma porazí. A napriek tomu, že som celkom unavená tak sa mi spať absolútne nechce a ešte k tomu je desať hodín a to aj keby to bolo možné tak nebudem v piatok o desiatej večer chrápať proste.... to fakt ne. Takže ma ospravedlňte, v prípade, že to bude moc na dlho a v prípade, že budem odbočovať od témy a celé to tu bude hala bala.... proste len tok myšlienok.
Tento týždeň ma okrem iného, nonstop v rámci nudy mátajú myšlienky o mojom budúcom klube.
Na jednu stranu sú to sťažujúce sa myšlienky, ktoré nonstop rumazgajú nad tým, že kým si nedám dohromady svoj život, tak sa k tomu klubu nikdy nedopracujem a na druhú stranu teraz začali myšlienky, že by som mohla začať aspoň len tak na nečisto. Urobiť si nejaký provizórny "podnikateľský zámer"(odteraz len PZ), ujasniť si aspoň približne čo mi bude reálne treba, kolko peněz a tak a následne zhodnotiť, čo ďalej možem podniknúť aj keď s tým v skutočnosti zatiaľ nemám čo urobiť.
S tým PZ je to komplikovanejšie, lebo vlastne neviem ako to má vypadať a tak ale to asi nebude taký problém to dohladať. Horšie je, že nemám ani základnú predstavu o mieste kde by mohol byť(naozaj, v podstate neviem ani mesto aj keď momentálne je v úvahe prevažne Praha) a fakt to asi ani nezistím pokiaľ nenájdem nejakú podobne dokonalú lokalitu ako je Karpatská 2 v Bratislave.
Rozmýšlala som že by nebolo odveci nájsť nejakú starú (najlepšie opustenú) budovu niekde v centre ale to je v Prahe za ťažko nájsť niečo také. Na jednej strane by nebolo odveci zohnať aj nejakú budovu ktorá by sa dala odkúpiť za symbolickú korunu alebo také niečo a zrekonštruovať ju komplet, ale obávam sa, že to by mohlo byť o dosť náročnejšie čo sa týka prachov ako odkúpenie nie úplne zdevastovanej budovy.
Samozrejme to aj architetonicky musí odpovedať mojím zámerom.
Ďalšia vec ktorá ma máta je názov. Jeden som už mala. Vydržal mi ako dobrý nápad celé roky ale zistila som, že niečo podobné a dokonca aj tu v Prahe tuším už existuje. Bolo to "Red Room" podľa prezývky mojej červenej izby, v ktorej sa kedysi konali červené party (a nie nemá to nič s bordelom ani pornom ani ničim podobným:Daj keď bordel tam mám nonstop riadny )
Jedna z vecí čo ma napadla, že možem robiť okrem spísania PZ, kým nemožem spraviť nič iné, je to, že by som si mohla pokecať s majiteľmi nejakých klubov a tak, prijať nejaké rady do začiatku a podobne. Viacerích aj poznám, ale - a toto je asi najstupídnejšia vec ktorá sa vo mne ohľadom tohto deje a uvedomujem si ako strašne to musím prekonať a ani nechápem kde sa to vo mne bere, lebo ja taká nejsom- no proste hanbím sa :D .
Ďalej by som mohla aktívne(teda to až keď budem mocť normálne cestovať, lebo tie jízdenky sú na hovno a aj tak nemám už ani na jednu) hladať nejakú budovu. Nemusí to byť cieľová budova práve ale aspoň niečo čo by vyhovovalo mojím požiadavkam aby som si vedela nejak dať dohromady, koľko to asi tak može stáť.
No a tak. Takisto by sa zišiel aj nejaký múdry, ekonomicky zmýšlajúci a schopný človek, ktorému by som bezmedzne verila a išiel by do toho so mnou, s tým, že sa bude starať práve o tieto praktické veci. Ja mám úžasné, originálne, priam geniálne nápady, ktoré som (aspoň si to myslím, čo je asi základ) svojou veľmi zložitou, ale predsa húževnatosťou schopná doviesť do konca aj cez mŕtvoly. Ale som tak zúfalo nepraktická, že by bola škoda, keby toto všetko stroskotalo práve na tomto.....
Inak akurát ma napadlo, že ja sa tu síce celkom pravidelne oháňam tým, že raz budem mať najlepší klub na svete ale ešte som Vám o tom nič poriadne nepovedala, tak komu už sa nechce čítať tak teraz kĺudne skončite a koho to zaujíma tak nech číta ďalej.
Neprezradím samozrejme nič zásadné, predsa len ide o moje roky cibrené know-how ale aspoň taký stručný základ načrtnem. To si možem dovoliť lebo aj keby sa chcel niekto inšpirovať, nikdy to neurobí tak ako ja :D.
Najzákladnejšia vec bude, že potrebujem priestor kde budú minimálne dve "sály". Jedna klasicky koncertová, ideálne s kapacitou okolo 400-500 ľudí a jedna podstatne menšia, útulnejšia, celá pohodlná a mäkkučká kde sa budú premietať filmy a pod. a bude to fungovať viac ako taká čajovňa. V prípade väčších akcií(lebo plánujem napríklad filmové festivaly a party) sa bude premietať vo veľkej sále na plátne ale pre bežný provoz pre menej ľudí(maximálne 50 ale aj to skor menej možno bude táto pohodlná miestnosť(ktorá samozrejme bude celá červená . Tá by napríklad mohla byť celkom výhodná pre provoz cez taký bežný deň. A snaď netreba dodávať že musí byť odhlučnená od koncertovej sály.
Samozrejme ďalšia miestnosť pre verejnosť je tiež nutnosť a to bude klasický bar o kapacite cca 100 ludí napríklad(zatiaľ všetko len teoreticky).
Potom sú jasné záchody no a kuchyňa, pretože tú tam rozhodne chcem a to bude ďalšia výnimočná vec na mojom klube(samozrejme to najpodstatnejšie budú akcie ktoré sa tam budú konať a už minimálne stovku mám do detailu naplánovanúm čo sa mi určite na začiatok zíde:D). Každopádne kuchyňu chcem vyslovene špeciálnu. S jedlami ktoré nejsú úplne bežné v každej jednej reštaurácii, lebo to je nuda a ešte budem robiť domáce torty, cheescake-y a muffiny a podobné dobroty ktoré nebudú v stálom meníčku ale proste len tak ako také niečo bonusové čo poteší telo, ducha i oko.
Takže milí moji, toto je moj najväčší životný cieľ. Samozrejme nie len to samotné otvorenie. To není ani špička ladovca. Najviac srandy príde práve po tom.... Ale myslím si, že keď sa cez toto všetko prepracujem a už budem mocť makať len na tom čo mi ide najlepšie, tak to naozaj nebude len mojou ambíciou ale naozaj to bude mať možnosť byť najlepším klubom na svete. Takže asi toľko, tým čo došli až sem, ďakujem za vypočutie. :)
P.S. ešte ma napadla jedna vec ktorú som zabudla napísať ktorú by som chcela absolvovať,ale neviem či to bude v blízkej dobe možné, aj keď toto nie je nemožné robiť postupne počas celého života, že? Každopádne strašne rada by som aj pre toto išla do sveta, do veľkých miest a navštívila tie najlegendárnejšie kluby o akých som kedy počula a priučila sa, inšpirovala a hlavne to zažila. Lebo táto túžba ma prenasleduje už od puberty a zároveň je to skoro 50% dovodov prečo som si práve toto zvolila za svoj životný cieľ a cestu.(ten väčšinový zvyšok, okrem zopár drobností, je to, že chcem robiť akcie podľa svojej chuti a nikomu sa v ničom neprisposobovať. Aby to bolo všetko podľa mňa. :) Tak snaď niekedy to vyjde. Myslím, že teraz sa možem pomaličky už aj ukladať na spánok, popri nejakom filme. Tak dobrú noc. :) S
Tento týždeň ma okrem iného, nonstop v rámci nudy mátajú myšlienky o mojom budúcom klube.
Na jednu stranu sú to sťažujúce sa myšlienky, ktoré nonstop rumazgajú nad tým, že kým si nedám dohromady svoj život, tak sa k tomu klubu nikdy nedopracujem a na druhú stranu teraz začali myšlienky, že by som mohla začať aspoň len tak na nečisto. Urobiť si nejaký provizórny "podnikateľský zámer"(odteraz len PZ), ujasniť si aspoň približne čo mi bude reálne treba, kolko peněz a tak a následne zhodnotiť, čo ďalej možem podniknúť aj keď s tým v skutočnosti zatiaľ nemám čo urobiť.
S tým PZ je to komplikovanejšie, lebo vlastne neviem ako to má vypadať a tak ale to asi nebude taký problém to dohladať. Horšie je, že nemám ani základnú predstavu o mieste kde by mohol byť(naozaj, v podstate neviem ani mesto aj keď momentálne je v úvahe prevažne Praha) a fakt to asi ani nezistím pokiaľ nenájdem nejakú podobne dokonalú lokalitu ako je Karpatská 2 v Bratislave.
Rozmýšlala som že by nebolo odveci nájsť nejakú starú (najlepšie opustenú) budovu niekde v centre ale to je v Prahe za ťažko nájsť niečo také. Na jednej strane by nebolo odveci zohnať aj nejakú budovu ktorá by sa dala odkúpiť za symbolickú korunu alebo také niečo a zrekonštruovať ju komplet, ale obávam sa, že to by mohlo byť o dosť náročnejšie čo sa týka prachov ako odkúpenie nie úplne zdevastovanej budovy.
Samozrejme to aj architetonicky musí odpovedať mojím zámerom.
Ďalšia vec ktorá ma máta je názov. Jeden som už mala. Vydržal mi ako dobrý nápad celé roky ale zistila som, že niečo podobné a dokonca aj tu v Prahe tuším už existuje. Bolo to "Red Room" podľa prezývky mojej červenej izby, v ktorej sa kedysi konali červené party (a nie nemá to nič s bordelom ani pornom ani ničim podobným:D
Jedna z vecí čo ma napadla, že možem robiť okrem spísania PZ, kým nemožem spraviť nič iné, je to, že by som si mohla pokecať s majiteľmi nejakých klubov a tak, prijať nejaké rady do začiatku a podobne. Viacerích aj poznám, ale - a toto je asi najstupídnejšia vec ktorá sa vo mne ohľadom tohto deje a uvedomujem si ako strašne to musím prekonať a ani nechápem kde sa to vo mne bere, lebo ja taká nejsom- no proste hanbím sa :D .
Ďalej by som mohla aktívne(teda to až keď budem mocť normálne cestovať, lebo tie jízdenky sú na hovno a aj tak nemám už ani na jednu) hladať nejakú budovu. Nemusí to byť cieľová budova práve ale aspoň niečo čo by vyhovovalo mojím požiadavkam aby som si vedela nejak dať dohromady, koľko to asi tak može stáť.
No a tak. Takisto by sa zišiel aj nejaký múdry, ekonomicky zmýšlajúci a schopný človek, ktorému by som bezmedzne verila a išiel by do toho so mnou, s tým, že sa bude starať práve o tieto praktické veci. Ja mám úžasné, originálne, priam geniálne nápady, ktoré som (aspoň si to myslím, čo je asi základ) svojou veľmi zložitou, ale predsa húževnatosťou schopná doviesť do konca aj cez mŕtvoly. Ale som tak zúfalo nepraktická, že by bola škoda, keby toto všetko stroskotalo práve na tomto.....
Inak akurát ma napadlo, že ja sa tu síce celkom pravidelne oháňam tým, že raz budem mať najlepší klub na svete ale ešte som Vám o tom nič poriadne nepovedala, tak komu už sa nechce čítať tak teraz kĺudne skončite a koho to zaujíma tak nech číta ďalej.
Neprezradím samozrejme nič zásadné, predsa len ide o moje roky cibrené know-how ale aspoň taký stručný základ načrtnem. To si možem dovoliť lebo aj keby sa chcel niekto inšpirovať, nikdy to neurobí tak ako ja :D.
Najzákladnejšia vec bude, že potrebujem priestor kde budú minimálne dve "sály". Jedna klasicky koncertová, ideálne s kapacitou okolo 400-500 ľudí a jedna podstatne menšia, útulnejšia, celá pohodlná a mäkkučká kde sa budú premietať filmy a pod. a bude to fungovať viac ako taká čajovňa. V prípade väčších akcií(lebo plánujem napríklad filmové festivaly a party) sa bude premietať vo veľkej sále na plátne ale pre bežný provoz pre menej ľudí(maximálne 50 ale aj to skor menej možno bude táto pohodlná miestnosť(ktorá samozrejme bude celá červená . Tá by napríklad mohla byť celkom výhodná pre provoz cez taký bežný deň. A snaď netreba dodávať že musí byť odhlučnená od koncertovej sály.
Samozrejme ďalšia miestnosť pre verejnosť je tiež nutnosť a to bude klasický bar o kapacite cca 100 ludí napríklad(zatiaľ všetko len teoreticky).
Potom sú jasné záchody no a kuchyňa, pretože tú tam rozhodne chcem a to bude ďalšia výnimočná vec na mojom klube(samozrejme to najpodstatnejšie budú akcie ktoré sa tam budú konať a už minimálne stovku mám do detailu naplánovanúm čo sa mi určite na začiatok zíde:D). Každopádne kuchyňu chcem vyslovene špeciálnu. S jedlami ktoré nejsú úplne bežné v každej jednej reštaurácii, lebo to je nuda a ešte budem robiť domáce torty, cheescake-y a muffiny a podobné dobroty ktoré nebudú v stálom meníčku ale proste len tak ako také niečo bonusové čo poteší telo, ducha i oko.
Takže milí moji, toto je moj najväčší životný cieľ. Samozrejme nie len to samotné otvorenie. To není ani špička ladovca. Najviac srandy príde práve po tom.... Ale myslím si, že keď sa cez toto všetko prepracujem a už budem mocť makať len na tom čo mi ide najlepšie, tak to naozaj nebude len mojou ambíciou ale naozaj to bude mať možnosť byť najlepším klubom na svete. Takže asi toľko, tým čo došli až sem, ďakujem za vypočutie. :)
P.S. ešte ma napadla jedna vec ktorú som zabudla napísať ktorú by som chcela absolvovať,ale neviem či to bude v blízkej dobe možné, aj keď toto nie je nemožné robiť postupne počas celého života, že? Každopádne strašne rada by som aj pre toto išla do sveta, do veľkých miest a navštívila tie najlegendárnejšie kluby o akých som kedy počula a priučila sa, inšpirovala a hlavne to zažila. Lebo táto túžba ma prenasleduje už od puberty a zároveň je to skoro 50% dovodov prečo som si práve toto zvolila za svoj životný cieľ a cestu.(ten väčšinový zvyšok, okrem zopár drobností, je to, že chcem robiť akcie podľa svojej chuti a nikomu sa v ničom neprisposobovať. Aby to bolo všetko podľa mňa. :) Tak snaď niekedy to vyjde. Myslím, že teraz sa možem pomaličky už aj ukladať na spánok, popri nejakom filme. Tak dobrú noc. :) S
PoHororovo
Už dlho rozmýšlam čo by som Vám tak napísala, lebo tých noviniek zas až toľko nemám aby stvorili nejaký plnohodnotný článok, ale tak skúsim prsty len tak nechať plynúť a snaď sa aj niečo dozviete prípadne. :)
Momentálne som sa(včera večer) na víkend presunula z Kobylis do Vršovic a v rámci celého tohto procesu som mala pocit, že som nechcené dieťa rozvedených rodičov, lebo okolo toho bolo toľko opletačiek, že som chvílu zvažovala či náhodou nepojdem radšej pod Čechův most(tade inak chodí strašne veľa ľudí a bicyklov a áut a každú chvílu máte pocit, že padnete do Vltavy, ale je to moj najobľúbenejší pražský most.
Každopádne si tu teraz tak hoviem a neviem čo od nudy, ale nehovela som si celý deň. Bola som na ďalšom pohovore-tento krát do Pet centera a bolo to celkom fajn. Na to, že pohovor a že(keďže som pani Piča) som meškala skoro pol hodinu tak to bol celkom zaujímavý deň a bolo to stokrát lepšie ako na pohovore do rovnakej "firmy" v Brne, minulý rok. Zatiaľ to vidím celkom pozitívne, výsledok sa dozviem v priebehu budúceho týždňa a teda dúfam pevne, že to výjde. Okrem toho, že ma táto robota fakt baví a bolo by to popiči tak aj preto, že som sa zo svojho nehorázneho pičizmu asi vysrala na celé Tesco, ktoré som už teoreticky mala isté, len trebalo doniesť tie papíre a ja som nebola schopná( hlavne finančne) ich vybaviť.
Takže sa momentálne modlím k Pet centeru no. :)
Ďalšia dobrá správa je, že budúci týždeň niekde v ďalekej časti Prahy budú hrať Kurtizány, takže aj keď to nebude ich samostatný koncert(čo je vždy lepšie) ako mal byť v besede, tak sa nehorázne teším a momentálne si vďaka tomu žijem na obláčiku, že predsalen to není až tak nahovno a nešla som sem úplne zbytočne trpieť ale aj si užijem trochu toho rokenrólu.
Takže asi toľko.... Nevím čo bych dodala. Jedine že bych šukala až by blila ale Všivavec je stále nedostupný a inak som v Prahe na nič dobrého zatím nenarazila(né že by bolo kde...)
V skratke trpím vo všetkých oblastiach :D . Tak zatím teda. :)
Momentálne som sa(včera večer) na víkend presunula z Kobylis do Vršovic a v rámci celého tohto procesu som mala pocit, že som nechcené dieťa rozvedených rodičov, lebo okolo toho bolo toľko opletačiek, že som chvílu zvažovala či náhodou nepojdem radšej pod Čechův most(tade inak chodí strašne veľa ľudí a bicyklov a áut a každú chvílu máte pocit, že padnete do Vltavy, ale je to moj najobľúbenejší pražský most.
Každopádne si tu teraz tak hoviem a neviem čo od nudy, ale nehovela som si celý deň. Bola som na ďalšom pohovore-tento krát do Pet centera a bolo to celkom fajn. Na to, že pohovor a že(keďže som pani Piča) som meškala skoro pol hodinu tak to bol celkom zaujímavý deň a bolo to stokrát lepšie ako na pohovore do rovnakej "firmy" v Brne, minulý rok. Zatiaľ to vidím celkom pozitívne, výsledok sa dozviem v priebehu budúceho týždňa a teda dúfam pevne, že to výjde. Okrem toho, že ma táto robota fakt baví a bolo by to popiči tak aj preto, že som sa zo svojho nehorázneho pičizmu asi vysrala na celé Tesco, ktoré som už teoreticky mala isté, len trebalo doniesť tie papíre a ja som nebola schopná( hlavne finančne) ich vybaviť.
Takže sa momentálne modlím k Pet centeru no. :)
Ďalšia dobrá správa je, že budúci týždeň niekde v ďalekej časti Prahy budú hrať Kurtizány, takže aj keď to nebude ich samostatný koncert(čo je vždy lepšie) ako mal byť v besede, tak sa nehorázne teším a momentálne si vďaka tomu žijem na obláčiku, že predsalen to není až tak nahovno a nešla som sem úplne zbytočne trpieť ale aj si užijem trochu toho rokenrólu.
Takže asi toľko.... Nevím čo bych dodala. Jedine že bych šukala až by blila ale Všivavec je stále nedostupný a inak som v Prahe na nič dobrého zatím nenarazila(né že by bolo kde...)
V skratke trpím vo všetkých oblastiach :D . Tak zatím teda. :)
štvrtok, augusta 01, 2013
Takto sa to zatial vyvíja....
Ako som minulý týždeň avizovala, podnikla som nezmyselný útek do milovanej stovežatej, lebo som si povedala, že jednoducho to už musí nejak vyjsť. A zase až tak som sa možno ani nemýlila.
Aj keď to najhlavnejšie prečo som sem vobec isla, s prachmi len na listok na bus a asi 200 korunami českými -čiže koncert Kurtizán- sa zrušilo, z čoho mi už asi úplne preplo, lebo som to po celých tých mesiacoch strávených v BA, väčšinou zavretá sama doma(buď lebo som nemala peniaze alebo som si ich šetrila sem) potrebovala a zatiaľ sa mi stále nepodarilo vypustiť paru a patrične mi z toho jebe, nehovoriac o tom, že tu som tiež na 80% zavretá doma, pravidelne nemám čo fajčiť a už aj s jedlom je to mizerné a nemožem nikam ísť lebo nemám ani korunu a nemám nervy cestovať na čierno.
No proste nudím sa, miestami ma chytajú depresie a všeobecne mi to už fakt prerastá cez hlavu.
Ale pozor! Toto už nie je sťažnosť. Pretože za ten týždeň čo som tu, som mala už dva pohovory, z čoho jeden úspešný a ďalší pohovor mám zajtra ale nejdem na neho, pretože sa stala malá chybička. Totižto, keď som ešte bola v BA a posielala som si sem životopisy, tak som si tam dala čislo na kamošku u ktorej momentálne prebývam, lebo mne by sa na slovensko na cz čislo nedovolali a na slovenske čisla sa väčšinou vyjebu... takže sa cica tvárila do telefonu, že som ja a jak som sem došla tak už normálne použivam svoje čislo...
Medzitým ale aj tak v pondelok zavolali jej a ona im strašne zle rozumela plus jej ešte v práci niekto prerušil tok myšlienok, čiže nakoniec neviem okrem toho že zajtra ani kedy, ani kam ani jako na ten pohovor mám ísť. Jediné info čo mám je telefónne číslo z ktorého volali - snažili sme sa to podla neho nájsť na nete ale nevydalo - a že telefonujuci bol Slovák.... No a samozrejme ani jedna nemáme kredit aby sme zavolali späť plus už si viem predstaviť jak by ten telefonát vypadal a jak by ma poslali do piče, že musím byť absurdne blbá :D . Nevadí no. Jednu prácu už v podstate istú mám, aj keď len na polovičný úväzok, takže to moc nerieši ale ako začiatok móže byť.
S tým bohužial prichádzajú ďalšie problémy- ako napríklad to, že musím ísť tuto v Prahe k nejakému lekárovi(wtf ja k lekárovi? plus kde, čo, ako, nevimch čo mám robiť), následne od toho lekára k firemnému lekárovi. Potom mi treba zdravotný preukaz a výpis z registra trestov. No proste po kokot byrokracie a najhoršie na tomto všetkom není to, že neviem čo mám robiť ale to, že neviem z čeho to zaplatím keď naozaj doslovne nemám ani korunu proste! :D Oni mi to všetko síce prej preplatia, ale až potom! Predpokladám, že vo výplate alebo tak. Ale to sa vyrieši. Musí sa no. Ale je to až smiešne.
Jednorazovky sa zatiaľ žiadne nerysujú, aj keď už viem o jednej firme kde ich zoženiem. Len tam musím ísť osobne a tu je zas ten problém s jízdenkami a pešo je to asi hodina a pol, na čo si v týchto horúčavách moc netrúfam. Hold, Praha není Brno no.
Ďalšia vec je, že už mám za sebou úspešne odbery krvi na klinike kde mi zeberú vajíčka. Celý proces vyzerá desivo - ne len pre to čo sa so mnou bude diať v rámci samotného odberu ale hlavne preto, že v tom čase(predtým aj potom) nebudem mocť šukať, slopať, fajčiť ani húliť a dokonca pred samotným zákrokom vzhľadom na narkózu nemožem strašne veľa hodín piť ani len čistú vodu. A to ak zatiaľ neviete je pomerne nemožné u mňa lebo ja som NONSTOP dehydrovaná!.
Výhody sú ale také, že som dostala na 3 mesiace zadarmo antikoncepciu a hlavne po zákroku(ktorý bude ale až v októbri) dostanem na ruku 18 000. (Čo znamená, že sa následne budem musieť zas položiť do rúk zdravotníctvu a nechám si opraviť zatiaľ aspoň jeden zub- v tomto prípade ten z ktorého mám najväčšie komplexy, lebo sa nemožem ani smiať:(... a potom prídu na radu niekedy tie ďalšie)
No proste situácia sa vyvíja nanajvýš zaujímavo, ale myslím, že celkom dobrým smerom. Už len vydržať toto peklo a do zimy bude všetko v porádku! Dúfam a verím! :)
Aj keď to najhlavnejšie prečo som sem vobec isla, s prachmi len na listok na bus a asi 200 korunami českými -čiže koncert Kurtizán- sa zrušilo, z čoho mi už asi úplne preplo, lebo som to po celých tých mesiacoch strávených v BA, väčšinou zavretá sama doma(buď lebo som nemala peniaze alebo som si ich šetrila sem) potrebovala a zatiaľ sa mi stále nepodarilo vypustiť paru a patrične mi z toho jebe, nehovoriac o tom, že tu som tiež na 80% zavretá doma, pravidelne nemám čo fajčiť a už aj s jedlom je to mizerné a nemožem nikam ísť lebo nemám ani korunu a nemám nervy cestovať na čierno.
No proste nudím sa, miestami ma chytajú depresie a všeobecne mi to už fakt prerastá cez hlavu.
Ale pozor! Toto už nie je sťažnosť. Pretože za ten týždeň čo som tu, som mala už dva pohovory, z čoho jeden úspešný a ďalší pohovor mám zajtra ale nejdem na neho, pretože sa stala malá chybička. Totižto, keď som ešte bola v BA a posielala som si sem životopisy, tak som si tam dala čislo na kamošku u ktorej momentálne prebývam, lebo mne by sa na slovensko na cz čislo nedovolali a na slovenske čisla sa väčšinou vyjebu... takže sa cica tvárila do telefonu, že som ja a jak som sem došla tak už normálne použivam svoje čislo...
Medzitým ale aj tak v pondelok zavolali jej a ona im strašne zle rozumela plus jej ešte v práci niekto prerušil tok myšlienok, čiže nakoniec neviem okrem toho že zajtra ani kedy, ani kam ani jako na ten pohovor mám ísť. Jediné info čo mám je telefónne číslo z ktorého volali - snažili sme sa to podla neho nájsť na nete ale nevydalo - a že telefonujuci bol Slovák.... No a samozrejme ani jedna nemáme kredit aby sme zavolali späť plus už si viem predstaviť jak by ten telefonát vypadal a jak by ma poslali do piče, že musím byť absurdne blbá :D . Nevadí no. Jednu prácu už v podstate istú mám, aj keď len na polovičný úväzok, takže to moc nerieši ale ako začiatok móže byť.
S tým bohužial prichádzajú ďalšie problémy- ako napríklad to, že musím ísť tuto v Prahe k nejakému lekárovi(wtf ja k lekárovi? plus kde, čo, ako, nevimch čo mám robiť), následne od toho lekára k firemnému lekárovi. Potom mi treba zdravotný preukaz a výpis z registra trestov. No proste po kokot byrokracie a najhoršie na tomto všetkom není to, že neviem čo mám robiť ale to, že neviem z čeho to zaplatím keď naozaj doslovne nemám ani korunu proste! :D Oni mi to všetko síce prej preplatia, ale až potom! Predpokladám, že vo výplate alebo tak. Ale to sa vyrieši. Musí sa no. Ale je to až smiešne.
Jednorazovky sa zatiaľ žiadne nerysujú, aj keď už viem o jednej firme kde ich zoženiem. Len tam musím ísť osobne a tu je zas ten problém s jízdenkami a pešo je to asi hodina a pol, na čo si v týchto horúčavách moc netrúfam. Hold, Praha není Brno no.
Ďalšia vec je, že už mám za sebou úspešne odbery krvi na klinike kde mi zeberú vajíčka. Celý proces vyzerá desivo - ne len pre to čo sa so mnou bude diať v rámci samotného odberu ale hlavne preto, že v tom čase(predtým aj potom) nebudem mocť šukať, slopať, fajčiť ani húliť a dokonca pred samotným zákrokom vzhľadom na narkózu nemožem strašne veľa hodín piť ani len čistú vodu. A to ak zatiaľ neviete je pomerne nemožné u mňa lebo ja som NONSTOP dehydrovaná!.
Výhody sú ale také, že som dostala na 3 mesiace zadarmo antikoncepciu a hlavne po zákroku(ktorý bude ale až v októbri) dostanem na ruku 18 000. (Čo znamená, že sa následne budem musieť zas položiť do rúk zdravotníctvu a nechám si opraviť zatiaľ aspoň jeden zub- v tomto prípade ten z ktorého mám najväčšie komplexy, lebo sa nemožem ani smiať:(... a potom prídu na radu niekedy tie ďalšie)
No proste situácia sa vyvíja nanajvýš zaujímavo, ale myslím, že celkom dobrým smerom. Už len vydržať toto peklo a do zimy bude všetko v porádku! Dúfam a verím! :)
pondelok, júla 22, 2013
Verím na zázraky!
Milí moji,
na chvílku som sa odmlčala, pretože sa absolútne nič nedialo a ak sa dialo tak to málokedy bolo niečo pozitívne. A rozhodne nič o čom by malo zmysel ešte nejak polemizovať, keďže v predchádzajúcich príspevkoch som vyjadrila ohľadom svojho aktuálneho života všetko čo bolo treba.
V posledných mesiacoch to bolo fakt zlé, cítila som sa ublížene, bola som oklamaná a zradená(ono to vlastne nezmizlo, ale proste snažím sa neriešiť veci ktoré boli a nič na nich nezmením, takže poďme sa tváriť, že je to za mnou. Ztvrdla som v Bratislave a nemala som šancu sa odtiaľto dostať.
Na tom sa tiež nič nezmenilo. Ale ja som si povedala, že proste už mám fakt dosť kvasenia doma, v posteli, premrhávania svojho života, zatiaľ čo všetci si užívajú leto a ja sa nemožem pohnúť nikam, kam nedojdem pešo. Mám toho naozaj dosť. A aj keď nemám záruku, že to takto nebude pokračovať ďalej, idem s tým bojovať! Zas skúšať. Aj keď je možné, že to skončí zas jednou obrovskou fackou, keď to neskúsim, nedozviem sa akoby to mohlo dopadnúť.
Takže, vec sa má tak, že som horko ťažko naškrabala na jednosmerný lístok do Prahy a zopár drobných na jízdenky a lístok na koncert ktorý ma nejak k tomuto všetkému vlastne dokopal, aj keď ho s najväčšou pravdepodobnosťou strávim na sucho.
Vyrážam zajtra, v stredu mám pohovor, vo štvrtok koncert a ide sa zažiť dobrodrúžstvo - hľadanie práce a hlavne zo začiatku budú nutné nejaké jednorazovky aby som vobec naozaj prežila. Okrem toho mi všetko komplikuje takmer nulová zásoba cigariet(cca 1 a pol krabičky) a tak ďalej.... Jednoducho už je to len na mne.... Neverím, že by jeden človek naozaj mohol mať takéto obrovské množstvo smoly aby to už naozaj nevyšlo.... Takže teraz to vyjsť musí a zárukou je už len to, že inak sa nedostanem ani domov.....
Nebudem si robiť veľké ciele, hlavne nech sa mi niečo podarí, budem skúšať aj mcdonaldy aj čokolvek, ale ono to už vyjde proste!
Druhá vec je, že budem mať možnosť darovať vajíčka, za čo by som mohla celkom slušne zinkasovať, ak som náhodou ešte plodná, takže najlepší čas je práve teraz.
Ozvem sa, keď bude o čom!
Wish me luck!!! (hlavne v tom aby sa mi podarilo zajtra v buse sedieť pri zástrčkách aby som mohla pozerať filmy:D )
Zatím ZDUŘ!!! S.
na chvílku som sa odmlčala, pretože sa absolútne nič nedialo a ak sa dialo tak to málokedy bolo niečo pozitívne. A rozhodne nič o čom by malo zmysel ešte nejak polemizovať, keďže v predchádzajúcich príspevkoch som vyjadrila ohľadom svojho aktuálneho života všetko čo bolo treba.
V posledných mesiacoch to bolo fakt zlé, cítila som sa ublížene, bola som oklamaná a zradená(ono to vlastne nezmizlo, ale proste snažím sa neriešiť veci ktoré boli a nič na nich nezmením, takže poďme sa tváriť, že je to za mnou. Ztvrdla som v Bratislave a nemala som šancu sa odtiaľto dostať.
Na tom sa tiež nič nezmenilo. Ale ja som si povedala, že proste už mám fakt dosť kvasenia doma, v posteli, premrhávania svojho života, zatiaľ čo všetci si užívajú leto a ja sa nemožem pohnúť nikam, kam nedojdem pešo. Mám toho naozaj dosť. A aj keď nemám záruku, že to takto nebude pokračovať ďalej, idem s tým bojovať! Zas skúšať. Aj keď je možné, že to skončí zas jednou obrovskou fackou, keď to neskúsim, nedozviem sa akoby to mohlo dopadnúť.
Takže, vec sa má tak, že som horko ťažko naškrabala na jednosmerný lístok do Prahy a zopár drobných na jízdenky a lístok na koncert ktorý ma nejak k tomuto všetkému vlastne dokopal, aj keď ho s najväčšou pravdepodobnosťou strávim na sucho.
Vyrážam zajtra, v stredu mám pohovor, vo štvrtok koncert a ide sa zažiť dobrodrúžstvo - hľadanie práce a hlavne zo začiatku budú nutné nejaké jednorazovky aby som vobec naozaj prežila. Okrem toho mi všetko komplikuje takmer nulová zásoba cigariet(cca 1 a pol krabičky) a tak ďalej.... Jednoducho už je to len na mne.... Neverím, že by jeden človek naozaj mohol mať takéto obrovské množstvo smoly aby to už naozaj nevyšlo.... Takže teraz to vyjsť musí a zárukou je už len to, že inak sa nedostanem ani domov.....
Nebudem si robiť veľké ciele, hlavne nech sa mi niečo podarí, budem skúšať aj mcdonaldy aj čokolvek, ale ono to už vyjde proste!
Druhá vec je, že budem mať možnosť darovať vajíčka, za čo by som mohla celkom slušne zinkasovať, ak som náhodou ešte plodná, takže najlepší čas je práve teraz.
Ozvem sa, keď bude o čom!
Wish me luck!!! (hlavne v tom aby sa mi podarilo zajtra v buse sedieť pri zástrčkách aby som mohla pozerať filmy:D )
Zatím ZDUŘ!!! S.
nedeľa, júla 07, 2013
Výblitok unavenej duše....
Tak mám za sebou opäť raz krásny víkend.... Teda ono boli krásne aj tie predchádzajúce dni ale víkend všetko tak dokonale zapečatil, že už normálne strácam reč....
To najlepšie začalo už v piatok poobede. Mala som ísť fotiť, ale nakoniec sa celý tento plán zmenil na ožran párty v medickej.
To vypadalo asi tak, že som vypila trošku piva, presne glg KBčka, presne glg vodky a hotovo. Všetko malo pokračovať na nejakej žúrke v Čunove, kde mala okrem iného hrať Zóna A a nejaký nový bratislavský Ramones revival... Medzitým som ale ešte predsa len išla odfotiť pár fotiek vedľa na Ondrejský cintorín pre "kamošku" do knižnej súťaže, následne bolo nutné ísť vrátiť knihu s ktorou sme fotili, kamošovi do Klubu umelcov, kde sme si ešte dali jedno pivo a potom sme mali pokračovať do Čunova, aj keď mne už bolo jasné, že dotyčný Ramones revival nestíham. Nepriazeň osudu ale bola ako inak so mnou a tak sa pri cestovaní všetko skončilo tak, že sme v Čunove akosi neprestúpili tak jak bolo potrebné a skončili sme na konečnej odkial do ciela nebolo v normálnom čase možné dojsť. Takže sme to otočili, že sa tu jednu zástavku vrátime a budeme pokračovať.
Počas nasledujúcich 15 minút, čo sme čakali na ďalší bus sme ale vďaka internetu zistili, že najbližší bus na ktorý máme prestúpiť, ide až ráno a tak sme ako inak pokračovali naspäť do civilizácie a rovno domov.... No proste piatková žúrka, jakú len tak niekto nezažije.
Zabudla som dodať, že počas celého dňa som so sebou v ruksaku vláčila 5 kníh, pretože aj ja som chcela fotku do súťaže. To sa nakoniec jaksik nestihlo... nevadí...
Prišla sobota, ktorá mala pokračovať konečným odfotením mojej fotky a ani nepopieram, že fakt by som jednoducho prijala nejakú ľudskú spoločnosť. Nedostalo sa mi jej. Pretože nikto nemá čas....
Dnešok najprv vypadal fajn.... mala som piecť, mala som ísť konečne odfotiť tu posranú fotku, mala som sa ísť kúpať, mala som ísť do Randalu a konečne sa aspoň trošku uvolniť. Randal prišiel až potom, čo nič z tohto nevyšlo a tak som sa tam teda vypravila. Keďže nechodí 34ka, tak som musela ísť 83kou na SAVko a odtiaľ potom nejak busom, ale žiaden nešiel, tak som v opätkoch išla pešo. Dorazila som tam(asi okolo 20:30) a "kamarátka" ktorá ma tam volala, mi oznámila, že ona ide na deviatu na brigádu..... Toš, ďakujem pekne, otočila som to a išla sa zas trepať pešo na Savko, kde som ďalšiu štvrť hodinu čakala na bus a následne strávila pol hodinu sa trepala späť do Dúbravky, obklopená bezdomovcami a celým východom ktorý práve dorazil zo stanice a niektoré tie reči by som vám teda fakt želala počuť.... (Zabudla som dodať, že sa mi dojebali slúchatká, takže cestujem bez MP3 a fakt si to užívam.)
A teraz zas ležím v posteli a je mi tak strašne do plaču, že sa rozplakať ani nedokážem a ľutujem sa lebo neviem čo iné už možem urobiť....
Riadim sa heslom, že človek čo nedokže zvládnuť prehru a pobyt na samom dne, nemá ani najmenšiu šancu prežiť na vrchole. A naozaj tomu verím. Len proste už som si toho dna užila fakt príšerne moc a zaslúžila by som si keď už nič iné aspoň sa trošku odreagovať a ono to nejde. Ne kvoli mne, ale kvoli tomu, že okolnosti a vlastne všetko je vyslovene namierené proti mne a ja už som z toho unavená. Fakt unavená...
Som stále sama, jebe mi z toho, doma to je tiež hodne na hovno furt a v podstate len ležím a čumím do kompu nonstop, vďaka čomu som zase parádne rozkysla a pribrala dobrých 5 kíl, ktoré neviem ako mám zhodiť.
Všetko je na kokot, všetko je na piču, milé dámy a pání.
Potrebujem sa zbaviť ľudí, čo ma nonstop ťahajú dole, potrebujem vypadnúť z tohto mesta ktoré ma proste naozaj nenávidí, potrebujem už konečne žiť svoj život. Život ktorý si naozaj úprimne zaslúžím. Už naozaj nechcem len prežívať.... Už ani deň...
O zvyšku zážitkov len z posledného týždňa sa radšej ani nevyjadrujem, lebo by mi fakt už asi praskla cievka v mozgu od nervov...
To najlepšie začalo už v piatok poobede. Mala som ísť fotiť, ale nakoniec sa celý tento plán zmenil na ožran párty v medickej.
To vypadalo asi tak, že som vypila trošku piva, presne glg KBčka, presne glg vodky a hotovo. Všetko malo pokračovať na nejakej žúrke v Čunove, kde mala okrem iného hrať Zóna A a nejaký nový bratislavský Ramones revival... Medzitým som ale ešte predsa len išla odfotiť pár fotiek vedľa na Ondrejský cintorín pre "kamošku" do knižnej súťaže, následne bolo nutné ísť vrátiť knihu s ktorou sme fotili, kamošovi do Klubu umelcov, kde sme si ešte dali jedno pivo a potom sme mali pokračovať do Čunova, aj keď mne už bolo jasné, že dotyčný Ramones revival nestíham. Nepriazeň osudu ale bola ako inak so mnou a tak sa pri cestovaní všetko skončilo tak, že sme v Čunove akosi neprestúpili tak jak bolo potrebné a skončili sme na konečnej odkial do ciela nebolo v normálnom čase možné dojsť. Takže sme to otočili, že sa tu jednu zástavku vrátime a budeme pokračovať.
Počas nasledujúcich 15 minút, čo sme čakali na ďalší bus sme ale vďaka internetu zistili, že najbližší bus na ktorý máme prestúpiť, ide až ráno a tak sme ako inak pokračovali naspäť do civilizácie a rovno domov.... No proste piatková žúrka, jakú len tak niekto nezažije.
Zabudla som dodať, že počas celého dňa som so sebou v ruksaku vláčila 5 kníh, pretože aj ja som chcela fotku do súťaže. To sa nakoniec jaksik nestihlo... nevadí...
Prišla sobota, ktorá mala pokračovať konečným odfotením mojej fotky a ani nepopieram, že fakt by som jednoducho prijala nejakú ľudskú spoločnosť. Nedostalo sa mi jej. Pretože nikto nemá čas....
Dnešok najprv vypadal fajn.... mala som piecť, mala som ísť konečne odfotiť tu posranú fotku, mala som sa ísť kúpať, mala som ísť do Randalu a konečne sa aspoň trošku uvolniť. Randal prišiel až potom, čo nič z tohto nevyšlo a tak som sa tam teda vypravila. Keďže nechodí 34ka, tak som musela ísť 83kou na SAVko a odtiaľ potom nejak busom, ale žiaden nešiel, tak som v opätkoch išla pešo. Dorazila som tam(asi okolo 20:30) a "kamarátka" ktorá ma tam volala, mi oznámila, že ona ide na deviatu na brigádu..... Toš, ďakujem pekne, otočila som to a išla sa zas trepať pešo na Savko, kde som ďalšiu štvrť hodinu čakala na bus a následne strávila pol hodinu sa trepala späť do Dúbravky, obklopená bezdomovcami a celým východom ktorý práve dorazil zo stanice a niektoré tie reči by som vám teda fakt želala počuť.... (Zabudla som dodať, že sa mi dojebali slúchatká, takže cestujem bez MP3 a fakt si to užívam.)
A teraz zas ležím v posteli a je mi tak strašne do plaču, že sa rozplakať ani nedokážem a ľutujem sa lebo neviem čo iné už možem urobiť....
Riadim sa heslom, že človek čo nedokže zvládnuť prehru a pobyt na samom dne, nemá ani najmenšiu šancu prežiť na vrchole. A naozaj tomu verím. Len proste už som si toho dna užila fakt príšerne moc a zaslúžila by som si keď už nič iné aspoň sa trošku odreagovať a ono to nejde. Ne kvoli mne, ale kvoli tomu, že okolnosti a vlastne všetko je vyslovene namierené proti mne a ja už som z toho unavená. Fakt unavená...
Som stále sama, jebe mi z toho, doma to je tiež hodne na hovno furt a v podstate len ležím a čumím do kompu nonstop, vďaka čomu som zase parádne rozkysla a pribrala dobrých 5 kíl, ktoré neviem ako mám zhodiť.
Všetko je na kokot, všetko je na piču, milé dámy a pání.
Potrebujem sa zbaviť ľudí, čo ma nonstop ťahajú dole, potrebujem vypadnúť z tohto mesta ktoré ma proste naozaj nenávidí, potrebujem už konečne žiť svoj život. Život ktorý si naozaj úprimne zaslúžím. Už naozaj nechcem len prežívať.... Už ani deň...
O zvyšku zážitkov len z posledného týždňa sa radšej ani nevyjadrujem, lebo by mi fakt už asi praskla cievka v mozgu od nervov...
utorok, júna 25, 2013
Elektrický kytaristi.....(2)
1. časť
Elektrická kytara je wole magie a ten kdo to neví je mrtvej a proto nežije!
V druhej časti velebenia hráčov na elektrickú gitaru, som vybrala troch pánov ktorých rovnako ako tých predošlích absolútne uctievam a nejak výrazne zmenili alebo ovplyvnili moje vnímanie hudby a život všeobecne. Tak to nenaťahujme a poďme sa im pozrieť na zúbok. :)
1. KIRK HAMMETT
Po rodičoch írsky filipínec, ktorý sa narodil a doteraz žije v San franciscu. Všetci ho poznáme ako sólového gitaristu skupiny Metallica v ktorej hrá už presne 30 rokov.
V roku 1980 spoluzaložil ďalšiu slávnu kapelu ktorá funguje až do dnes -Exodus a do Metallici prešiel v roku 1983, aby nahradil Davea Mustainea (ktorý bol celkom nepríjemným spôsobom vyhodený a následne, čisto z hnevu, založil jednu z najslávnejších trash metalových kapiel na svete - Megadeth) a figuruje v nej dodnes.
Napriek tomu, že nedostáva veľa skladateľského a už duplom nie textárskeho priestoru (hlavnou skladateľskou dvojicou sú James Hetfield a Lars Ulrich a Jamesovi je nepríjemné spievať cudzie texty) je Kirk autorom najpodstatnejších riffov kapely a samozrejme je autorom valnej väčšiny tých úžasných gitarových sól.
Viac priestoru dostal pri tvorbe albumu St. Anger(2003), kedy sa Metallica snažila ísť na tvorbu inak, to aký to malo význam si už zhodnotí každý podľa svojho vkusu.
Tento rok v novembri Kirk oslávi 51. narodeniny, Metallica je stále na vrchole, pravidelne skoro každý rok je na turné a nič nenasvedčuje tomu, že by im dochádzal dych. Sama som ich koncert navštívila zatiaľ dva krát(Viedeň 2007 a Praha 2008) a naozaj mi to čo som tam zažila zmenilo život.
Mimo hudbu je Kirk aj vášnivým zberateľom hororových memorabílií a nedávno mu o tejto jeho záľube vyšla aj kniha. Viac o tomto fakte nájdete vo videu medzi odkazmi nižšie. :)
Niečo z tvorby:
Master of puppets +Solo
zostrih nejakých sóličiek
Fade to black
One
Wherever I may roam
Until it sleeps
Devil´s dance
Sabbra Cadabra (Black Sabath cover)
Frantic
Unforgiven III
Too much horror business
Vtipná perlička na záver - Traffic school song :)
2. JOHNNY RAMONE
Vlastným menom John William Cummings - legenda amerického punku, ktorá nás v roku 2004 navždy opustila, vďaka rakovine prostaty, 3 týždne pred svojimi 56. narodeninami.
Johnny svojou hrou ovplyvnil nie len mňa ale aj celý rock n´rollový svet po roku 1977.
Aj napriek jeho, na punkáča, pomerne zvláštnym politickým názorom, s ktorými sa jednoducho nedokážem stotožniť je pre mňa idolom ktorý aj so svojími ostatnými kolegami z kapely Ramones zmenil moje chápanie rock n´rollu a vlastne aj život.
Jeho hudobná kariéra začala už keď bol teenager v skupine Tangerine puppets, kde prvý krát stretol aj Tamása Erdélyiho- prvého bubeníka Ramones, známejšieho pod menom Tommy Ramone.
V kapele Ramones po celú dobu ich existencie(až do roku 1996) vládlo vela napätia, ktorého pomerne veľkým zdrojom bol práve Johnny. Okrem iného napríklad prebral priateľku spevákovi Joeymu a dokonca sa s ňou oženil a aj napriek faktu, že Johnny a Joey sú jediní dvaja členovia, ktorí v kapele vydržali po celý čas čo existovala, celé roky spolu absolútne nekomunikovali.
Johnny je pre rock n´roll zásadný hlavne pre svoju absolútne jednoduchú ale efektívnu hru na gitaru. Móda "rýchlo a stručne" sa nepreniesla len do punk rocku v sedemdesiatych rokoch ale aj do nasledujúcich subžánrov ako bol napríklad grunge a neobišla ani niektoré metalové kapely v osemdesiatych rokoch a samozrejme má vplyv až do dnes.
Napriek tomu, že to vyzerá, že by Johnny mohol byť sólový hráč, keďže je jediným gitaristom v kapele, nie je to pravda. Špecializoval sa hlavne na doprovodnú gitaru a aj keď u Ramones často počujeme sóla, v skutočnosti ich na album nahrali iní, ktorí ale na albumoch neboli menovaní. Patril medzi nich napríklad aj bývalý bubeník Tommy. Johnny nahral absolútne minimum gitarových sól. A možno práve pre jeho sústredenie na rytmickú gitaru, sa stal tak zásadným. V roku 2003 bol dokonca časopisom Rolling Stone menovaný za 16teho najlepšieho gitaristu všetkých čias. :)
Niečo z tvorby:
Sheena is a punkrocker :)
Blitzkrieg bop
I believe in miracles
The KKK took my baby away - btw pesnička ktorú napísal Joey potom čo mu Johnny ukradol ženskú:D
Now I wanna sniff some glue
Rock n Roll high school
R.A.M.O.N.E.S
Pet sematary
ROBERT KODYM
Rovnako ako v predchádzajúcom dieli, aj dnes sem dám niekoho od nás. A taktiež rovnako ako minule, aj dnes ide o niekoho koho meno je na tomto blogu a v celom mojom živote, skloňované častejšie ako je zdravé.
Robert Kodym - legenda českého rock n´rollu. Gitarista, spevák a neuveriteľný textár a skladateľ.
Jeho meno sa spája hneď s dvoma obrovskými kapelami - LUCIE a WANASTOWI VJECY.
Kým sa v nich ustálil, tak hrával napríklad v skupinách Prášek a Bossanova, až kým v roku 1986 nezaložil spolu s PBCH prvú verziu Lucie, kde spieval Michal Penk. Po tom čo Penka v Lucie nahradil David Koller a padol komunizmus sa Lucie navždy vystrelila na vrchol. Ešte predtým ale vznikla ďalšia legenda Wanastowi vjecy, ktorá mala byť len jednorazovým projektom ku dokumentu Aby si lidé všimli. V 90tych rokoch ale tieto dve kapely našli cestu ako fungovať v podstate naraz.
Okrem skladania hudby pre svoje vlastné kapely napísal Robert niekoľko textov aj pre českú speváčku Annu K a jeho rukopis nájdeme aj na poslednom albume skupiny Kabát.
Taktiež sme ho mohli počuť v niektorých pesničkách od Kurtizán z 25. avenue.
Znovu ide o človeka, ktorý si absolútne zaslúži obdiv a klobúky dolu.
Jeho hudobná energia a múza stále trvajú a fungujú aj po takmer 30tich rokoch na scéne, počas ktorých dohromady s oboma kapelami vydal zhruba 18 CD na ktorých ma takmer 90% textársky a skladateľský podiel. Toto je dámy a páni rock n´roll :) .
Kodyma sme okrem iného mohli vidieť napríklad vo filme Akumulátor 1 a za zmienku samozrejme stojí aj soundtrack ku filmu Amerika. :)
Niečo z tvorby:
Lucie:
Dotknu se ohně
Panic
L´aura
Medvídek
Horkej den
WV:
Sbírka zvadlejch růží
Wona je hotowa
Lži, sex a prachy
Blbá
Otevřená zlomenina srdečního svalu
Pod zemí mám swůj ráj
Anna K. -Píseň o slzách
Anna K. -Tamaryšek
Kabát- Don Pedro von Poltergeist
Elektrická kytara je wole magie a ten kdo to neví je mrtvej a proto nežije!
V druhej časti velebenia hráčov na elektrickú gitaru, som vybrala troch pánov ktorých rovnako ako tých predošlích absolútne uctievam a nejak výrazne zmenili alebo ovplyvnili moje vnímanie hudby a život všeobecne. Tak to nenaťahujme a poďme sa im pozrieť na zúbok. :)
1. KIRK HAMMETT
Po rodičoch írsky filipínec, ktorý sa narodil a doteraz žije v San franciscu. Všetci ho poznáme ako sólového gitaristu skupiny Metallica v ktorej hrá už presne 30 rokov.
V roku 1980 spoluzaložil ďalšiu slávnu kapelu ktorá funguje až do dnes -Exodus a do Metallici prešiel v roku 1983, aby nahradil Davea Mustainea (ktorý bol celkom nepríjemným spôsobom vyhodený a následne, čisto z hnevu, založil jednu z najslávnejších trash metalových kapiel na svete - Megadeth) a figuruje v nej dodnes.
Napriek tomu, že nedostáva veľa skladateľského a už duplom nie textárskeho priestoru (hlavnou skladateľskou dvojicou sú James Hetfield a Lars Ulrich a Jamesovi je nepríjemné spievať cudzie texty) je Kirk autorom najpodstatnejších riffov kapely a samozrejme je autorom valnej väčšiny tých úžasných gitarových sól.
Viac priestoru dostal pri tvorbe albumu St. Anger(2003), kedy sa Metallica snažila ísť na tvorbu inak, to aký to malo význam si už zhodnotí každý podľa svojho vkusu.
Tento rok v novembri Kirk oslávi 51. narodeniny, Metallica je stále na vrchole, pravidelne skoro každý rok je na turné a nič nenasvedčuje tomu, že by im dochádzal dych. Sama som ich koncert navštívila zatiaľ dva krát(Viedeň 2007 a Praha 2008) a naozaj mi to čo som tam zažila zmenilo život.
Mimo hudbu je Kirk aj vášnivým zberateľom hororových memorabílií a nedávno mu o tejto jeho záľube vyšla aj kniha. Viac o tomto fakte nájdete vo videu medzi odkazmi nižšie. :)
Niečo z tvorby:
Master of puppets +Solo
zostrih nejakých sóličiek
Fade to black
One
Wherever I may roam
Until it sleeps
Devil´s dance
Sabbra Cadabra (Black Sabath cover)
Frantic
Unforgiven III
Too much horror business
Vtipná perlička na záver - Traffic school song :)
2. JOHNNY RAMONE
Vlastným menom John William Cummings - legenda amerického punku, ktorá nás v roku 2004 navždy opustila, vďaka rakovine prostaty, 3 týždne pred svojimi 56. narodeninami.
Johnny svojou hrou ovplyvnil nie len mňa ale aj celý rock n´rollový svet po roku 1977.
Aj napriek jeho, na punkáča, pomerne zvláštnym politickým názorom, s ktorými sa jednoducho nedokážem stotožniť je pre mňa idolom ktorý aj so svojími ostatnými kolegami z kapely Ramones zmenil moje chápanie rock n´rollu a vlastne aj život.
Jeho hudobná kariéra začala už keď bol teenager v skupine Tangerine puppets, kde prvý krát stretol aj Tamása Erdélyiho- prvého bubeníka Ramones, známejšieho pod menom Tommy Ramone.
V kapele Ramones po celú dobu ich existencie(až do roku 1996) vládlo vela napätia, ktorého pomerne veľkým zdrojom bol práve Johnny. Okrem iného napríklad prebral priateľku spevákovi Joeymu a dokonca sa s ňou oženil a aj napriek faktu, že Johnny a Joey sú jediní dvaja členovia, ktorí v kapele vydržali po celý čas čo existovala, celé roky spolu absolútne nekomunikovali.
Johnny je pre rock n´roll zásadný hlavne pre svoju absolútne jednoduchú ale efektívnu hru na gitaru. Móda "rýchlo a stručne" sa nepreniesla len do punk rocku v sedemdesiatych rokoch ale aj do nasledujúcich subžánrov ako bol napríklad grunge a neobišla ani niektoré metalové kapely v osemdesiatych rokoch a samozrejme má vplyv až do dnes.
Napriek tomu, že to vyzerá, že by Johnny mohol byť sólový hráč, keďže je jediným gitaristom v kapele, nie je to pravda. Špecializoval sa hlavne na doprovodnú gitaru a aj keď u Ramones často počujeme sóla, v skutočnosti ich na album nahrali iní, ktorí ale na albumoch neboli menovaní. Patril medzi nich napríklad aj bývalý bubeník Tommy. Johnny nahral absolútne minimum gitarových sól. A možno práve pre jeho sústredenie na rytmickú gitaru, sa stal tak zásadným. V roku 2003 bol dokonca časopisom Rolling Stone menovaný za 16teho najlepšieho gitaristu všetkých čias. :)
Niečo z tvorby:
Sheena is a punkrocker :)
Blitzkrieg bop
I believe in miracles
The KKK took my baby away - btw pesnička ktorú napísal Joey potom čo mu Johnny ukradol ženskú:D
Now I wanna sniff some glue
Rock n Roll high school
R.A.M.O.N.E.S
Pet sematary
ROBERT KODYM
Rovnako ako v predchádzajúcom dieli, aj dnes sem dám niekoho od nás. A taktiež rovnako ako minule, aj dnes ide o niekoho koho meno je na tomto blogu a v celom mojom živote, skloňované častejšie ako je zdravé.
Robert Kodym - legenda českého rock n´rollu. Gitarista, spevák a neuveriteľný textár a skladateľ.
Jeho meno sa spája hneď s dvoma obrovskými kapelami - LUCIE a WANASTOWI VJECY.
Kým sa v nich ustálil, tak hrával napríklad v skupinách Prášek a Bossanova, až kým v roku 1986 nezaložil spolu s PBCH prvú verziu Lucie, kde spieval Michal Penk. Po tom čo Penka v Lucie nahradil David Koller a padol komunizmus sa Lucie navždy vystrelila na vrchol. Ešte predtým ale vznikla ďalšia legenda Wanastowi vjecy, ktorá mala byť len jednorazovým projektom ku dokumentu Aby si lidé všimli. V 90tych rokoch ale tieto dve kapely našli cestu ako fungovať v podstate naraz.
Okrem skladania hudby pre svoje vlastné kapely napísal Robert niekoľko textov aj pre českú speváčku Annu K a jeho rukopis nájdeme aj na poslednom albume skupiny Kabát.
Taktiež sme ho mohli počuť v niektorých pesničkách od Kurtizán z 25. avenue.
Znovu ide o človeka, ktorý si absolútne zaslúži obdiv a klobúky dolu.
Jeho hudobná energia a múza stále trvajú a fungujú aj po takmer 30tich rokoch na scéne, počas ktorých dohromady s oboma kapelami vydal zhruba 18 CD na ktorých ma takmer 90% textársky a skladateľský podiel. Toto je dámy a páni rock n´roll :) .
Kodyma sme okrem iného mohli vidieť napríklad vo filme Akumulátor 1 a za zmienku samozrejme stojí aj soundtrack ku filmu Amerika. :)
Niečo z tvorby:
Lucie:
Dotknu se ohně
Panic
L´aura
Medvídek
Horkej den
WV:
Sbírka zvadlejch růží
Wona je hotowa
Lži, sex a prachy
Blbá
Otevřená zlomenina srdečního svalu
Pod zemí mám swůj ráj
Anna K. -Píseň o slzách
Anna K. -Tamaryšek
Kabát- Don Pedro von Poltergeist
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)