Ani by som sa nečudovala keby som nevedela zohnať žiadnu brigádu, preto lebo som neschopná a blbá. Ale to ja za prvé nejsom - som šikovná, inteligentná, rýchlo sa učím a za druhé mám za sebou pomerne zaujímavú prax.... Ale ja som absolútne nedostala možnosť niekde ukázať čo je vo mne. Proste ma ignorujú absolútne všade, kam to CVčko pošlem.... A to nehovorím o tom, že večne nemám prachy. Ľuďom som za posledný rok, len za to, že ma raz za čas na niečo pozvali a podobne + Alenke za to, že sa o mňa v podstate 3 mesiace starala, dlžná nehorázne prachy, čo je samo o sebe nahovno. Plus teraz je obsah mojej peňaženky 50 kč s tým, že vo štvrtok by som mala ísť do BA a netuším ako sa tam dostanem a čo dovtedy budem jesť a fajčiť. A hlavne nemám ani najmenšie tušenie ako takto zaplatím nájomné do 1.11. .... To je asi najhoršia z tých vecí ktoré sa dejú. Teda nie asi. Je to rozhodne najhoršie zo všetkého. Ale stále to nie je všetko. Ďalšia vec ktorá sa rovná mojmu neúspešnému žitiu v BA a v Prahe je to, že som neuveriteľne osamelá. Poznám milión ľudí ale poväčšinou som proste sama a keď sama nejsom tak riešim problémy tých s ktorými som - či už chcem alebo nechcem, zatiaľ čo ja tie svoje v podstate poväčšinou možem ventilovať len sem. Nie je to také strašné ako predchádzajúci problém ale keď sa tieto veci spájajú dohromady, tak mi z toho začína celkom slušne hrabať. Potom to v rámci PMS alebo čo to vlastne mám-keďže mi krámy meškajú už asi 5 dní, vyzerá na výbuchy hnevu a nervov a dnes prišiel ten Breaking point kedy mi začalo byť v škole do plaču, tak som odtiaľ zdrhla a tuto doma som sa mierne nervovo zrútila-ale aj tak som sa ukludnila do minúty. Takže predpokladám, že toto nebude posledné zrútenie. Momentálne netúžim po ničom inom, len ísť domov. Aj keď mi to hovno pomože, keďže aj naši majú problémy sami so sebou, takže asi mi tie moje nikto nevyrieši, ale proste chcem byť doma, v bezpečí.....lebo túto neutíchajúcu neistotu už nedokážem prežívať. Aj keď viem, že keď dojdem domov a odvážim sa im zavesiť na nos svoje problémy, tak do mňa začnú nehorázne rýpať a budem mať nervy ešte aj z toho a asi explodujem tam, ale kam inam mám ísť? A keď sa na toto všetko pozerám zo svojho uhla pohľadu-iný k dispozícii nemám, tak veď ja vobec nejsom náročná.... Jediné čo chcem je žiť si svoj život, mať prácu a z nej prameniace peniaze aby som mala istotu že budem mať čo jesť, fajčiť a budem mať strechu nad hlavou, byť proste konečne nezávislá od všetkých naokolo a raz za čas mať pri sebe ľudí ktorí ma majú radi, ktorým nevadí, že som hlučná a ukecaná, zakaliť, riešiť tú úžasnú vec ktorú študujem-teda hudbu a mať v piči všetky negatívne sračky. Nehľadám ani bohatého manžela, ktorý by sa o mňa postaral a ja by som nemusela pohnúť prstom, ani nechcem vyhrať v lotérii, ani sa nechcem nijak vyhnúť ničomu. Proste si len chcem konečne dlhodobo zarábať vlastné peniaze, ktoré budem míňať bez pocitu, že na druhý deň mi bude skučať žalúdok...... a konečne sa uvolniť. Fakt, chcem tak veľa?
Jsme trestáni za svá sebezapření. Každá žádost, kterou potlačujeme, vře dále v nás a otravuje naši duši. Tělo zhřeší a zbaví se hříchu, neboť každý čin je očištěním. Nic nezbude, leč vzpomínka na rozkoš, nebo slasť bolesti. Jedinou cestou zbaviti se pokušení, jest, podlehnout mu. Odporuj mu a duše tvá onemocní touhou po věcech, jež jsi sám sobě zakázal a jež učinily zákony nepřirozenými a nezákonnými.(Oscar Wilde, Obraz Doriana Graya)
pondelok, októbra 22, 2012
Breaking point.....
Milujem svoju školu, ako som už spomínala v predošlých článkoch, fakt som ňou trafila do čierneho, absolútne tam patrím, napĺňa ma to aj napriek mojej pretvrvávajúcej neschopnosti učiť sa a tak.....
Toto je jeden pevný bod ktorého sa zubami aj nechtami snažím držať a nepustiť. V skutočnosti je to aj jediná vec ktorá mi tak nejak ostala.
Fakt neviem, či ma niekto preklial alebo čo si už o tomto všetkom myslieť ale začalo sa diať presne všetko čo sa diať v Brne nemalo, všetko to čo sa dialo v Prahe a všetko to čo sa dialo v Bratislave.
Tá najzákladnejšia vec je práca... Za posledný skoro rok a pol som rozoslala bez preháňania tisícky životopisov- len na Gmaili mám správy s predmetom životopis na 103 stranách, približne rovnaké množstvo som poslala priamo zo stránok Profesia(aj .sk aj .cz) a Jobs(tiež .sk aj .cz) + z nejakých ďalších stránok + som dobrú stovku rozniesla osobne. Z celých týchto množstiev som bola dohromady možno na troch pohovoroch keď prižmúrim oči možno na piatich.....
A ja už nevládzem. Naozaj. Som z toho všetkého frustrovaná do takej miery, že sa mi to prenáša nielen do mojich psychických stavov ale aj do podvedomia kde mi to blokuje veci, ktoré s tým absolútne nijak nesúvisia - napriek tomu, že si v tom momente napríklad myslím, že som absolútne v pohode, spokojná a vyrovnaná.
nedeľa, októbra 14, 2012
Moje srdce je rozbité na márne kúsky...
Zamilovala som sa.... už je to raz tak....
Dnes som s maminkou išla nakupovať do tesca(taký bežný nákup+pár veci pre mňa do Brna) a samozrejme sa to nezaobišlo bez návštevy Gateu a potom aj topánočkovania v Deichmanne. No a tam sa to stalo. Najprv len taký jemný flirt s krásnymi červenými čižmičkami, ktoré ale našťastie nemali v mojej veľkosti, takže ma až tak nebolelo odísť od nich. Ale v ďalšej uličke to začalo byť vážne..... Nádherné, čierne, s červenými šnúrkami, na takom nižšom opätku a čo je najhoršie v mojej veľkosti! Tak som si povedala, že si ich musím vyskúšať, ako na mne budú vyzerať. Len taká malá nevinná jednorázovka......
Vytiahla som najprv pravú, vybrala z nej zbytočné papiere, obula som si ju, zaviazala šnúrky a bolo to úžasné, ale predsa len sa mi trošku zle stálo, keďže som druhú nohu mala asi o 5 cm nižšie. Tak som vytiahla aj ľavú. Ten istý proces. Postavila som sa a bolo to dokonalé. Bol to absolútny raj. Vyzerala som božsky.... Ale nanešťastie nemám prachy a museli sme sa odlúčiť a mne teraz krváca srdce a je mi neskutočne smutno.... :(
Prečo láska musí tak bolieť?
Ale nie fakt! Pán Murphy strčte sa do prdele. Je absolútne neuveriteľné, že keby som tam dnes prišla s tým, že mám so sebou neobmedzené množstvo peňazí a chcem aspoň jedny jediné boty, tak je v tom poondiatom obchode 5000 topánok a ani jedny ktoré by sa mi páčili. Prípadne by som našla jedny-jediné ktoré by podľa skúseností boli absolútne dokonalé, ale nemali by moje číslo. Kľudne by mali o číslo menšie, o číslo väčšie ale nie to ktoré potrebujem....... Prečo to všetko musí byť takto sakramentsky naopak? Takže teraz mám aby ste vedeli depku! A do toho ešte PMS. Takže som sa rozhodla žrať! Zajedám svoje nešťastie neskutočným spôsobom. Už som zožrala 4 chleby a jednu koblihu! A nenávidím sa a nenávidím každú vec ktorú sme dnes kúpili, lebo každá z tých vecí stála niečo zo sumy ktorú potrebujem na svoje topánky! A je to teda ich vina(tých vecí), že nemôžem mať tie krásne topánočky!!! Howgh
sobota, októbra 06, 2012
Aj tak je všetko najvác.... !
Práve som si uvedomila, že svoj blogísek tak trochu zanedbávam a v tomto momente mám zázračnú malú chvílku času na to aby som to napravila....aspoň trošku. Tak nezdržujme a poďme na to...
Posledné zhruba dva týždne boli pomerne divoké, miestami možno aj na moje pomery.
Všetko začalo krátkou návštevou Bratislavy s Barbar punkom. V Britishi sme odpálili vcelku slušnú kalbu, okrem toho som sa rozhodla raz v živote prekusnúť svoje ego a spraviť mierny ústupok a znovu som sa skamošila s milovanou Lifkou-lebo nič na svete nestojí za to aby sme sa my dve ignorovali alebo čo...(Jo treba trošku pátosu). V ten večer inak hrala moja ďalšia najobľúbenejšia kapela v tom istom čase ako Barbar punk v milovanom Randali. Boli to moji úžasní Mudhole a fakt ma neskutočne mrzelo a trpela som za to, že si ich nevypočujem keď už tam som, ale zase o to viac si užijem krst ich cdčka ktorý vychádza presne na deň mojich narodenín a takisto koncerty v Brne a v Prahe ktoré idem organizovať na november.
Ďalej som si znovu uvedomila aký vzácny je domov, lebo aj keď som momentálne tam kde patrím a tak, tak mi bolo strašne ľúto, že od maminky musím odísť tak skoro.
Možno práve preto mi hneď na ďalší utorok preplo a využila som výlet kamarátov Mamuta a Horseta, ktorí išli stopom do Turecka cez BA a stopla som si to tam s nimi a pripravila rodinke mini prekvapko, napriek tomu, že na druhý deň mi o osmej ráno začínala prednáška v škole. Opäť to ale bolo príiš na krátko a už sa neviem dočkať ďalšej návštevy.
Stále si tu neviem zvyknúť na neprítomnosť mojho najmilovanejšieho Edinka, ktorý pred tými dvoma týždňami musel prekonať malú operáciu(toľko strachu a stresu som asi v živote nezažila) a neuveriteľne mi tu chýba, aj keď mi ten čas bez neho z veľkej časti spríjemňuje iný zrzek - náš prepnutý nádherný kocourek Matyáš. A ide mu to parádne, to treba uznať - aj keď život s kocúrom je o hodne komplikovanejší ako so psom:).
A inač, čo dodať k Brnu? Nie všetko je tu práve najdokonalejšie, ale aj tak je to úplne úžasné. Naozaj je to presne miesto kde mám práve byť. Začiatky asi nejsú ľahké nikdy, takže trošku bojujem ale verím, že čoskoro sa všetko ukludní a bude to už len úžasné.
Čo je v tomto momente asi najpodstatnejšie je škola a tá je presne taká ako som čakala. Všetko je zatiaľ presne také ako som chcela aby bolo a myslím, že v sebe nájdem veľa sily aby som sa prebojovala čo najďalej. Je to miestami hodne náročné ale nemienim sa ničoho zlaknúť:).
Tento týždeň sme dokonca mali sústredenie Ústavu hudební vědy v Křižanově- čo je pravidelná akcia pre prvákov. Takže vlastne mám dosť geniálny zážitok o ktorom sa musím rozhovoriť.
Nekonečno piva zadarmo, kalení s vyučujúcimi, zoznamovanie s novými spolužiakmi, grilovanie prasaťa, filmy, prednášky, hry..... Ktorá iná škola takéto niečo robí?:D
Hneď prvý deň som síce bola trošku znechutená- jedlo v jedálni bolo na moju fajnovú pusu trošku naprd, ale hlad je veľký čarodej, takže samozrejme spapáte po miernom odstránení menších problémov čokolvek a ešte si pritom aj kvalitne zapičujete:D.
Ale čo sa týka socializácie tak to bolo fakt neuveriteľne nadštandartné a z takých vecí sa ja teším. Hlavne keď sa na jednej akcii stretne cez sto ľudí na veľmi podobnej intelektuálnej úrovni a konečne máte pocit, že sa s niekým rozprávate o niečom....
Večer pre mňa definitívne zaklincovalo premietanie jedného koncertu The Doors, čo som fakt nečakala a tak moja rockn´rollová dušička svietila jak jadrová elektráreň. Potom nasledovalo kecanie a popíjanie s jedným z vyučujúcich ale o štvrtej ráno som už pocítila následky vyčerpávajúceho dňa a tak som sa vybrala do chatky spať.
Zobudila som sa sama od seba presne v čase raňajok, ktoré už našťastie boli vo forme švédskych stolov, takže som sa konečne najedla a potom sme len príjemne lebedili na slniečku v tráve a podobne... Teda len do obeda, na ktorý sme išli na poslednú chvílu a hneď po ňom sme vyrazili na 8 kilometrovú túru do mestečka Velké meziříčí. To síce bolo samo o sebe tiež vyčerpávajúce ale inak vcelku pohodička, zase sme sa socializovali, hrali hry a tak a nakoniec nič vás s novým kolektívom a vyučujúcimi nezblíži viac ako keď vás ide vyše 120 nacpaných v jednom autobuse(tak sme sa totiž vracali naspäť do Křižanova). Na večeru už sme boli zas na mieste a po nej sa premietali filmy ale tak nejak sme sa niektorí rozhodli, že sa nám nechce jak trotlom sedeť na riti a čumeť na film a tak sme hrali hry a podobné záležitosti. Ďalší a v podstate posledný deň sa začal príjemne - sprcha(ten pocit čistoty je na nezaplatenie:D), ležanie v tráve aj s vankúšmi, papanie, pivo a tak nejak sme začali trend s tými hrami, už hrali skoro všetci, tak som sa len kde tu pridala k nejakej skupinke a hrala sa kým sa nespravilo selátko a nevytvorila sa rada a už nikto nemyslel na nič iné len na jedlo.....
Ja som sa v rámci utužovania vzťahov nechala pozvať na brčko a potom sme sa s kamarátkou Mrkvou rozhodli založiť oheň k čomu sa nadšene pridali ďalší dvaja slováci, takže sme mali oficiálne Slovenský oheň, aj keď nám v momente ako začal horieť začalo pršať- čo samozrejme na radosti nikomu neubralo:-). Potom to už s utužovaním vzťahov pomocou brčka začalo byť troška moc a tak sa stalo, že som skončila úplne prehúlená, zožrala som všetko čo mi prišlo do rúk a o desátej večer som zalomila. No a na druhý deň sme sa už len pomaličky napapali, pobalili a vyrazili do Brna. Vo vlaku sme si ešte uhli zopár glgov hruškovice aj s jedným z vyučujúcich a na hlavnom nádraží sa celé sústredenie oficiálne skončilo, tak teraz som fakt zvedavá, či si budeme jeden druhého pamätať:D.
No a začalo posledné "dobrodrúžstvo" lebo ma sem prišla navštíviť spomínaná Lifka a tak sme išli kaliť. Najprv do takého podivného podniku kde sme pravdepodobne ochutnali pančovaného Morgana(zatím vidím, zapila som to niekoľkými litrami piva-pohoda:D), potom na Skle(verím, že túto poprdeli hospodu som spomínala už v predošlom príspevku) a nakoniec v Melodke, čo je taká asi najpodobnejšia odnož Randalu v akej som doteraz bola aj keď sa to samozrejme ani náhodou nevyrovná, ale aspoň sme sa tam vytancovali na takých klasických rockových peckách aj s mladými zlogothikmi:D. No a potom vypli hudbu a tak sme išli domov kde sme tiež skoro okamžite zalomili za zvukov Kurtizán z 25. avenue. No a dnes sa to ukludnilo(konečne ale na nešťastie), mali sme ísť ešte kaliť ale Lifka musela ísť "nečakane" do BA ale stihli sme ešte dve piva, ktoré nám akurát tak len doplnili hladinku a boli sme zase pripité:D. Ja som pomaličky vytriezvela zožrala si špagety s pestom a strávila som večer s kamošmi pri jednej takej hre ale samozrejme sa to nezaobišlo bez poháru vína:). Každopádne, už idem spinkať o chvílku a zajtra regenerujem mozog a upratujem a podobné vjecy....Tak sa majte krásne krásafci a pokúsim sa v blízkej dobe stvoriť aj niečo intelektuálne obohacujúcejšie:)....
P.S. Ospravedlňujem sa ak ste náhodou museli čítať nejaké gramatické bludy, okrem toho, že mi totiž prestáva fungovať mozog od únavy a chlastu, tak mi začína hrabať z českej gramatiky a niekedy to vyzerá jak keby som bola úplne negramotná, každopádne som sa snažila opraviť všetko čo sa dalo, ale moje vnímanie není stopercentné:D.... Toš dovi dopo !
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)