Breaking point.....

Milujem svoju školu, ako som už spomínala v predošlých článkoch, fakt som ňou trafila do čierneho, absolútne tam patrím, napĺňa ma to aj napriek mojej pretvrvávajúcej neschopnosti učiť sa a tak.....

Toto je jeden pevný bod ktorého sa zubami aj nechtami snažím držať a nepustiť. V skutočnosti je to aj jediná vec ktorá mi tak nejak ostala.

Fakt neviem, či ma niekto preklial alebo čo si už o tomto všetkom myslieť ale začalo sa diať presne všetko čo sa diať v Brne nemalo, všetko to čo sa dialo v Prahe a všetko to čo sa dialo v Bratislave.

Tá najzákladnejšia vec je práca... Za posledný skoro rok a pol som rozoslala bez preháňania tisícky životopisov- len na Gmaili mám správy s predmetom životopis na 103 stranách, približne rovnaké množstvo som poslala priamo zo stránok Profesia(aj .sk aj .cz) a Jobs(tiež .sk aj .cz) + z nejakých ďalších stránok + som dobrú stovku rozniesla osobne. Z celých týchto množstiev som bola dohromady možno na troch pohovoroch keď prižmúrim oči možno na piatich.....

A ja už nevládzem. Naozaj. Som z toho všetkého frustrovaná do takej miery, že sa mi to prenáša nielen do mojich psychických stavov ale aj do podvedomia kde mi to blokuje veci, ktoré s tým absolútne nijak nesúvisia - napriek tomu, že si v tom momente napríklad myslím, že som absolútne v pohode, spokojná a vyrovnaná.

Ani by som sa nečudovala keby som nevedela zohnať žiadnu brigádu, preto lebo som neschopná a blbá. Ale to ja za prvé nejsom - som šikovná, inteligentná, rýchlo sa učím a za druhé mám za sebou pomerne zaujímavú prax.... Ale ja som absolútne nedostala možnosť niekde ukázať čo je vo mne. Proste ma ignorujú absolútne všade, kam to CVčko pošlem....

A to nehovorím o tom, že večne nemám prachy. Ľuďom som za posledný rok, len za to, že ma raz za čas na niečo pozvali a podobne + Alenke za to, že sa o mňa v podstate 3 mesiace starala, dlžná nehorázne prachy, čo je samo o sebe nahovno. Plus teraz je obsah mojej peňaženky 50 kč s tým, že vo štvrtok by som mala ísť do BA a netuším ako sa tam dostanem a čo dovtedy budem jesť a fajčiť. A hlavne nemám ani najmenšie tušenie ako takto zaplatím nájomné do 1.11. ....

To je asi najhoršia z tých vecí ktoré sa dejú. Teda nie asi. Je to rozhodne najhoršie zo všetkého. Ale stále to nie je všetko. Ďalšia vec ktorá sa rovná mojmu neúspešnému žitiu v BA a v Prahe je to, že som neuveriteľne osamelá. Poznám milión ľudí ale poväčšinou som proste sama a keď sama nejsom tak riešim problémy tých s ktorými som - či už chcem alebo nechcem, zatiaľ čo ja tie svoje v podstate poväčšinou možem ventilovať len sem. Nie je to také strašné ako predchádzajúci problém ale keď sa tieto veci spájajú dohromady, tak mi z toho začína celkom slušne hrabať. Potom to v rámci PMS alebo čo to vlastne mám-keďže mi krámy meškajú už asi 5 dní, vyzerá na výbuchy hnevu a nervov a dnes prišiel ten Breaking point kedy mi začalo byť v škole do plaču, tak som odtiaľ zdrhla a tuto doma som sa mierne nervovo zrútila-ale aj tak som sa ukludnila do minúty. Takže predpokladám, že toto nebude posledné zrútenie.

Momentálne netúžim po ničom inom, len ísť domov. Aj keď mi to hovno pomože, keďže aj naši majú problémy sami so sebou, takže asi mi tie moje nikto nevyrieši, ale proste chcem byť doma, v bezpečí.....lebo túto neutíchajúcu neistotu už nedokážem prežívať. Aj keď viem, že keď dojdem domov a odvážim sa im zavesiť na nos svoje problémy, tak do mňa začnú nehorázne rýpať a budem mať nervy ešte aj z toho a asi explodujem tam, ale kam inam mám ísť?

A keď sa na toto všetko pozerám zo svojho uhla pohľadu-iný k dispozícii nemám, tak veď ja vobec nejsom náročná.... Jediné čo chcem je žiť si svoj život, mať prácu a z nej prameniace peniaze aby som mala istotu že budem mať čo jesť, fajčiť a budem mať strechu nad hlavou, byť proste konečne nezávislá od všetkých naokolo a raz za čas mať pri sebe ľudí ktorí ma majú radi, ktorým nevadí, že som hlučná a ukecaná, zakaliť, riešiť tú úžasnú vec ktorú študujem-teda hudbu a mať v piči všetky negatívne sračky. Nehľadám ani bohatého manžela, ktorý by sa o mňa postaral a ja by som nemusela pohnúť prstom, ani nechcem vyhrať v lotérii, ani sa nechcem nijak vyhnúť ničomu. Proste si len chcem konečne dlhodobo zarábať vlastné peniaze, ktoré budem míňať bez pocitu, že na druhý deň mi bude skučať žalúdok...... a konečne sa uvolniť. Fakt, chcem tak veľa?