Tak mám za sebou opäť raz krásny víkend.... Teda ono boli krásne aj tie predchádzajúce dni ale víkend všetko tak dokonale zapečatil, že už normálne strácam reč....
To najlepšie začalo už v piatok poobede. Mala som ísť fotiť, ale nakoniec sa celý tento plán zmenil na ožran párty v medickej.
To vypadalo asi tak, že som vypila trošku piva, presne glg KBčka, presne glg vodky a hotovo. Všetko malo pokračovať na nejakej žúrke v Čunove, kde mala okrem iného hrať Zóna A a nejaký nový bratislavský Ramones revival... Medzitým som ale ešte predsa len išla odfotiť pár fotiek vedľa na Ondrejský cintorín pre "kamošku" do knižnej súťaže, následne bolo nutné ísť vrátiť knihu s ktorou sme fotili, kamošovi do Klubu umelcov, kde sme si ešte dali jedno pivo a potom sme mali pokračovať do Čunova, aj keď mne už bolo jasné, že dotyčný Ramones revival nestíham. Nepriazeň osudu ale bola ako inak so mnou a tak sa pri cestovaní všetko skončilo tak, že sme v Čunove akosi neprestúpili tak jak bolo potrebné a skončili sme na konečnej odkial do ciela nebolo v normálnom čase možné dojsť. Takže sme to otočili, že sa tu jednu zástavku vrátime a budeme pokračovať.
Počas nasledujúcich 15 minút, čo sme čakali na ďalší bus sme ale vďaka internetu zistili, že najbližší bus na ktorý máme prestúpiť, ide až ráno a tak sme ako inak pokračovali naspäť do civilizácie a rovno domov.... No proste piatková žúrka, jakú len tak niekto nezažije.
Zabudla som dodať, že počas celého dňa som so sebou v ruksaku vláčila 5 kníh, pretože aj ja som chcela fotku do súťaže. To sa nakoniec jaksik nestihlo... nevadí...
Prišla sobota, ktorá mala pokračovať konečným odfotením mojej fotky a ani nepopieram, že fakt by som jednoducho prijala nejakú ľudskú spoločnosť. Nedostalo sa mi jej. Pretože nikto nemá čas....
Dnešok najprv vypadal fajn.... mala som piecť, mala som ísť konečne odfotiť tu posranú fotku, mala som sa ísť kúpať, mala som ísť do Randalu a konečne sa aspoň trošku uvolniť. Randal prišiel až potom, čo nič z tohto nevyšlo a tak som sa tam teda vypravila. Keďže nechodí 34ka, tak som musela ísť 83kou na SAVko a odtiaľ potom nejak busom, ale žiaden nešiel, tak som v opätkoch išla pešo. Dorazila som tam(asi okolo 20:30) a "kamarátka" ktorá ma tam volala, mi oznámila, že ona ide na deviatu na brigádu..... Toš, ďakujem pekne, otočila som to a išla sa zas trepať pešo na Savko, kde som ďalšiu štvrť hodinu čakala na bus a následne strávila pol hodinu sa trepala späť do Dúbravky, obklopená bezdomovcami a celým východom ktorý práve dorazil zo stanice a niektoré tie reči by som vám teda fakt želala počuť.... (Zabudla som dodať, že sa mi dojebali slúchatká, takže cestujem bez MP3 a fakt si to užívam.)
A teraz zas ležím v posteli a je mi tak strašne do plaču, že sa rozplakať ani nedokážem a ľutujem sa lebo neviem čo iné už možem urobiť....
Riadim sa heslom, že človek čo nedokže zvládnuť prehru a pobyt na samom dne, nemá ani najmenšiu šancu prežiť na vrchole. A naozaj tomu verím. Len proste už som si toho dna užila fakt príšerne moc a zaslúžila by som si keď už nič iné aspoň sa trošku odreagovať a ono to nejde. Ne kvoli mne, ale kvoli tomu, že okolnosti a vlastne všetko je vyslovene namierené proti mne a ja už som z toho unavená. Fakt unavená...
Som stále sama, jebe mi z toho, doma to je tiež hodne na hovno furt a v podstate len ležím a čumím do kompu nonstop, vďaka čomu som zase parádne rozkysla a pribrala dobrých 5 kíl, ktoré neviem ako mám zhodiť.
Všetko je na kokot, všetko je na piču, milé dámy a pání.
Potrebujem sa zbaviť ľudí, čo ma nonstop ťahajú dole, potrebujem vypadnúť z tohto mesta ktoré ma proste naozaj nenávidí, potrebujem už konečne žiť svoj život. Život ktorý si naozaj úprimne zaslúžím. Už naozaj nechcem len prežívať.... Už ani deň...
O zvyšku zážitkov len z posledného týždňa sa radšej ani nevyjadrujem, lebo by mi fakt už asi praskla cievka v mozgu od nervov...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára