Omylem v skořápke...

Otročím, plačem, rozčulujem sa, vzdávam sa, naberám silu a padám, staviam sa nohy, ako čerstvo narodené teliatko a vzápätí sa mi podlamujú a ja znovu plačem, sťažujem sa, kričím o pomoc, ignorujem všetko a všetkých. Milujem a nedokážem nenávidieť. Stále znovu a dokola.

Po zádech přejde mráz
a horko s ním
zas je to celý zpátky
jako kaz
Teď už snad pochopíš,
jak je to město krátký
o co tu nestojí
a jak si zlomit vaz

Stále som nútena sa sem vraciať a je to stále horšie a horšie, pretože ostatní odchádzajú.
Žijem v byte, ktorý nenávidím sám o sebe..... Keď som slabá vracajú sa mi všetky spomienky a ja ich nedokážem umlčať, pretože ich vyvolávam sama, len aby som ho mohla čo najviac nenávidieť.
Otročím, starám sa o všetko a vracajú sa mi tu len urážky, vyhrážky, ani jediné milé slovo. Prípadne žiadne slovo.
Som sama a začínam sa opúšťať. Už po miliónty krát.

Každý únik, bol len slepou uličkou. Ako by som bola na gumičke. Čím viac sa ťahám preč, tým viac sa napína a o to prudšie ma to odhodí znovu naspäť. A ja s narazeným chrbtom, rýchlo vstávam a neriešim, idem naspäť. A znovu rovnaký scénár.
Ako ju mám prasknúť? Roztrhnúť? Ako mám zariadiť aby ju na mňa už nepripevnili? Prečo ma tu držia?

Nebe hoří, ale víc než sis přál
Nebe hoří, ale štěstí je dál
Nebe hoří a ty nemůžeš jít,
Protože město krátký, tě vráti zpátky zas

Nemám sa komu vyplakať, neviem kde mám domov. Hovorí sa, že domov je tam kde máš srdce a moje srdce má úplne jasno kde sa chce nachádzať, ale tie podmienky na vytvorenie pocitu "tu som doma", jednoducho neprichádzajú.

Pod celou mojou veselou a sebavedomou povahou, sa začal skrývať niekto iný.
Som slabá, neistá a zmätená. Stávam sa svojim vlastným tieňom a aj napriek tomu, že dnes už viem, že to tak jednoducho nebude navždy, tak strácam silu a nemám absolútne tušenie, ako to mám zastaviť. Ako to mám zmeniť. Absolútne žiaden hint, že čo mám urobiť. A takisto žiadna podpora. Práve naopak.

Všechno je tak věrný
i slova malicherný
ty co ti hlavu čistí
co můžeš mít
Ty řeči nekonečný
o tom jak budem věčný
po cestě dolů štěstí
zase chtít

Je mi zle zo všetkého toho nekončiaceho pátosu a nedokážem rozlíšiť či patrí mne alebo ostatným.
Som nasraná a obviňujem všetkých okolo, pretože nedokážem prísť na to kde som  ja spravila chybu, že sa z tohto všetkého, nedokážem vymotať. Nikdy som nikomu neublížila, nikdy som nespravila dokopy nič čo by k tomuto viedlo a aj keď sa tie neexistujúce chyby snažím napraviť, tak to proste nejde. Zatiaľ aspoň.

Momentálne obviňujem rodinu, za to, že som tu uviazla, ale aj tak neviem nakoľko je chyba na mojej strane.
Rozhodne ale viem, že už ma fakt nebaví, že aj keď si už náhodou, konečne aj niečo zarobím a chystám sa odísť a náhodou sú na všetko aj celkom slušné podmienky, tak niekto príde a aj to málo čo mám, mi proste vezme. A ja ostanem s prázdnymi rukami a slzami v očiach. Fakt mám toho dosť.
Moja existencia sa už ani nedá nazvať prežívaním. Je to len neustály boj o pokus prežiť. Ktorý je vlastne len rozptýlením, aby som si nevšimla, že nemám šancu.

Ostať v tomto momente pri zmysloch, silná a veriť, že to bude inak je viac než nemožné. Stále sa snažím, pretože keby som prestala veriť, bol by koniec. Ale dochádza mi palivo.... To viem, ale netuším, čo to znamená......