Shards of my mind

Vzhľadom na to, že mám vo svojom patetickom živote príliš veľa času na premýšlanie, prežívanie a pozorovanie, mám vo svojej hlave desiatky filozofií, rozhodla som sa, že sa o ne budem deliť aj so svojími nevernými čitateľmi. Tieto myšlienky nemajú žiadnu konkrétnu formu alebo pravidlá, proste ich sem čas od času budem pridávať, tak ako mi chodia do hlavy. 
O vzťahoch 



Tak som sa zamýšlala. Asi to pozná fakt každý. Stretnete človeka. V podstate už na prvý pohľad/prvý rozhovor viete, že je totálny psychopat, ale v počiatočnom okúzlení vám to pripadá roztomilé, tajomné, vzrušujúce atď. Postupom času sa ale začne prejavovať viac a po opadnutí okúzlenia na oboch stranách prídu aj tie desivejšie prejavy. Záchvaty hnevu, hystérie, zúrivosti. Niečo sa hodne posere. Ale potom sa to zas napraví a láska stále nedovoluje vidieť jasno, takže uveríte, že je to náhoda a už sa to nikdy viac nestane. A potom to začne naberať na obrátkach. Prídu klamstvá (stále šialenejšie), väčšie a dlhšie záchvaty citové vydieranie, naschvály. ..... Začínate všetko vidieť jasne ale neviete sa odpútať. V tomto štádiu sú ľudia najnemožnejší, pretože sami vidia pravdu, ale majú pocit, že sú nutení ísť sami proti sebe a vyslovene sa odmietajú oslobodiť a aj keď už na to prídu stále majú pochybnosti a nechajú sa velice lahko zlomiť a vrátiť sa späť aby bolo mesiac zas všetko dokonalé a potom to začalo znovu a ešte horšie.
Poznám desiatky takýchto dvojíc a nikdy som nepochopila prečo sú jeden s druhým, keď si robia veci, ktoré by nespravili ani najväčšiemu nepriateľovi. Stále to zúrivo vydávajú za lásku ale tej tam nie je ani zrnko. A čo je najdesivejšie, to prečo to ľudia robia je lebo majú strach byť sami. Radšej sa budú trápiť donekonečna s tou istou osobou ako keby si mali užívať výhody slobody (ako napr. aj možnosť stretnúť niekoho kto za to pre zmenu stojí). Najhnusnejšie je (to čo som naozaj viac krát na vlastné uši počula), keď priamo tomu druhému poviete niečo ako "Nemožeš ma opustiť, neviem byť sám/a"  a až potom prichádza to povestné nepravdivé a tým pádom nechutné "Milujem ťa". A nikomu to akoby nikdy nedošlo.  Keď mi niekto povie, že má problémy vo vzťahu a potrebuje o tom kecať a tvári sa aký je s tým druhým nešťastný a nechce s ním byť ale NEVIE byť sám a miluje ho, tak moja mienka o ňom klesne o 90% a ďalej už nedokážem byť empatická k jeho problémom, lebo si za ne proste može sám/a a nikto s tým nič nespraví.
Zaujímavé je, že takýchto vzťahov sa zvykneme naozaj držať zubami-nechtami úplne najdlhšie.



No a potom stretnete niekoho o kom okamžite viete, že je všetko tak jak má byť. Keď to mám nazvať trošku patetickejšie - svoju spriaznenú dušu. Všetko je tak dobré až z toho máte strach, ale snažíte sa ho nevnímať a užívať si každý moment tak ako to je. Ale po čase sa aj tak stane, že niečo nie je v poriadku. Ale toto je človek s ktorým stojí za to to prekonať. A tak to neriešite ale tým pádom to on nevie a robí to ďalej a vás to stále škre ďalej a ďalej až to proste poserete kvoli nejakej totálnej pičovine. A  všetko je preč skor ako to začalo.


Prečo si to ľudia robia? Hm?

Plány

Keď sa ako šikovný, vrcholne inteligentný a talentovaný človek zaseknete v živote a doslova sa nemožte pohnúť z miesta a nemáte dostatočnú spoločnosť na to aby ste sa rozptýlili a podobne, dostanete sa do štádia keď začnete analyzovať každú čiastočku svojej osobnosti. A analyzujete sa dookola stále, snažíte sa prežiť, začať žiť, nevzdať sa svojich zmyslov života aj keď je proti vám celý vesmír(aj keď nechápem prečo je vesmír proti mne, veď ja ho tak milujem) a tak proste len premýšlate nad tým čo robiť.
Najväčšie peklo je keď presne viete čo by ste mali robiť ale proste to nejde.

Ja takto premýšlam naozaj stále a v horších chvílkach sa začínam zamýšlať nad tým, že keď som bola na strednej, myslela som si, že mi patrí svet(nie že by som nemala pravdu). Ale teraz už som došla do štádia kedy mám naozaj pocit, že som neschopná. Čo je aj nie je pravda. Človek v mojom veku už by mal mať za sebou skúsenosti, nejakú prax niečo čo može použiť. Ja v tomto momente nemám moc ani jedného. Miesto normálnej práce som sa hneď po opustení strednej dostala do začarovaného kruhu ktorý mi zabránil vyššie spomenuté kvality získať. Takže teraz mám pocit že sa z neho nedostanem už len preto, že nič neviem. Na druhej strane viem že osobnostné kvality mám na všetko čo si vymyslím, ale toto celé mi totálne zabránilo v praktickom rozvoji, takže v tomto momente by som si trebars netrúfla na to robiť to čo vlastne chcem zo všetkého najviac a to hudbu-presnejšie v hudobnom priemysle. Nemienim sa toho síce rozhodne vzdávať ale momentálne netuším ako sa mám v tejto oblasti rozvíjať.

Na druhej strane som vďaka svojej nikdy neustávajúcej analýze vlastnej osobnosti prešla obrovským psychickým rozvojom čo mi je vlastne absolútne na nič, pretože žalúdok mi to nenaplní, nájom nezaplatí a ani sa z toho neopijem, že jo?
Ale robím strašne veľa vecí, ktoré väčšinou ľudí živia, len ja ich robím zadarmo a vlastne mi nepomožu ani len do životopisu....

Takže nulové referencie, na trhú práce nie až tak zásadné skúsenosti aby som pre niekoho bola konkurenciou ale aj napriek súčasnému bledému stavu silná osobnosť ktorá si je stále vedomá toho, že dokáže všetko čo si zmyslí.......Takže čo ďalej?

Zamýšlala som sa nad silnými stránkami a prišla som na niečo čomu sa aktívne venujem už roky a nikdy ma nenapadlo z toho  niečo aj čerpať. A to je prekladateľstvo. Vlastne som sa z väčšej časti vďaka prekladaniu naučila angličtinu. Aj keď je moja angličtina na pomerne vysokej úrovni, mojou najsilnejšou stránkou v nej je práve preklad. A to ako tak niekedy pozerám s mamou seriály s mojími titulkami, tak je to sakra kvalitný preklad. Baví ma to, a s vlastným materinským jazykom som schopná narábať celkom slušne aby sa ten preklad dal nazvať vyslovene umeleckým. A tak ma napadlo, že to je vec ktorú by som mohla skúsiť. Neviem presne ako sa k tomu oficiálne dostať tak aby mi to niekto platil ale verím, že možnosti niekde asi budú:). Baví ma prekladať seriály, filmy som ešte neskúšala ale tam je princíp rovnaký a možno by som si časom trúfla aj na knihy.

Samozrejme nemám adekvátne vzdelanie a dokonca ani certifikát, jediné čo mám je maturita a aj to dokonca len na úroveň B1(nehoda-nebola som v škole keď sme si zahlasovali úroveň z ktorej chceme maturovať tak to spravili za mňa) aj keď si trúfnem tvrdiť, že niekde v céčkových hodnotách sa už určite pohybujem. Ale už som o tom čítala a nie vždy je to vyžadované, hlavne v tejto konkrétnej oblasti ktorej by som sa chcela venovať.

Tak ma napadlo, že to by som mohla skúsiť, úplne ideálne si teraz najbližšiu budúcnosť predstavujem asi tak, že teraz zarobím v BA aspoň 100€(neviem ako to spravím:D) a budem utekať hladať prácu do Prahy - a to by bolo najideálnejšie keby som mohla robiť čašníčku alebo niečo podobné v nejakom klube ktorý by sa aspoň trochu týkal mojho zamerania a keď sa usadím tam, presťahujeme sa a moj život sa zabehne do normálnych kolají tak budem aktívne vyhladávať nejaké prekladateľské bokovky(dovtedy si ale možem skúsiť stvoriť portfólio:D) a za pár rokov by som sa mohla stať prekladateľom na voľnej nohe a dovtedy nahrabem skúsenosti v tom priemysle hudobnom(konkrétne klubovom) a postupom času sa dostanem k tomu čo chcem najviac. :)

Zároveň nevylučujem možnosti malých finančných výpomocí od mojho tortového talentu, časom aj fotografického, ale to si chcem uchovať hlavne ako koníček alebo prípadne ak sa mi teraz podarí doviesť sesternicu k úspešnej maturite, tak pouvažujem aj o doučovaní angličtiny.....

Takže to by bol plán, už len ako sa odraziť odtiaľto. Nevyzerá to tak ťažko však? Ale mne  ani požiadavka "nájsť si normálnu prácu" neprišila nikdy ako neviem ako ťažká úloha. Ale ako zvyknem hovoriť už roky - nič netrvá večne, takže ani toto zúfalstvo a frustrácia nemože trvať navždy.... a teraz je ten najsprávnejší čas aby to prestalo..... Inak budem bezdomovec vlastne...

Look like hell....

AAAhhh ľudia keby ste ma videli! Ležím už niekoľký deň v posteli, príšerne smrdím, chlpatiem, vlasy mám v takom príšerne zamotanom stave, že mám pocit, že im nebudú stačiť ani nožnice, obočie mi vypadá akoby som si vykopala Brežneva a nalepila si jeho obočie, totálne som sa upla na filmy o vesmíroch a mimozemšťanoch, prípadne na videá od astronautov z ISS(tie sú fakt dobré :D ) a snažím sa dokopať k tomu aby som konečne začala písať príbeh ktorý sa mi zrodil v hlave.... Vymyslela som toho už celkom dosť, ale vždy keď začnem písať, tak mi to proste neznie správne.....

Ale všeobecne, absolútne sa sama sebe nepáčim, nespoznávam sa a tak.... Potrebujem nakopať do svojho obrovského(a vzhľadom na to, že som už pridlho v tomto špinavom meste a vkuse len žerem, stále rastúceho) zadku a urobiť so sebou niečo! Neviem čo a už vóbec neviem ako, ale proste musím sa niekam pohnúť, spraviť zo seba človeka, dostať sa domov(rozumej Praha) a kurva začať existovať ako normálny človek....

Problémy ktoré som opisovala minule sa neriešia a ani nevyriešia sami. Aspoň, že ten jeden najhorší sa snaď urovnal príchodom mojich márnotratných krámov. 

Plus prišli nové, resp. staronové, napr. obsahujúce problémý s vzťahmi v rodine, súvisiace napríklad aj s absolútnym narušením mojho súkromia z čoho som doteraz v šoku a tak ďalej.... 

Čo sa mi ale nepáči najviac, sú moje myšlienky a pocity....
Viete, jedna z najhorších(alebo vo svetlých chvíľach nalepších) vecí na mojej osobnosti a povahe, je to, že cítim inak ako normálni ľudia. VŠETKY moje pocity sú stokrát silnejšie ako je bežné.... a tak keď som šťastná, tak je to to najväčšie šťastie aké si viete predstaviť(aj keď ide len o tie najmenšie drobnosti) a naopak keď som nešťastná, tak je to tá najväčšia a najhlbšia temnota, akú si vie asi len veľmi málo zo žijúcich ľudí predstaviť. A preto som sa postupom času naučila aspoň základné veci ovládať. Napríklad som absolútne musela vypustiť nenávisť.... takto silné pocity si nemožem dovoliť, pretože ma absolútne a totálne zžierajú zvnútra a sama neviem čo by som mohla urobiť, keby som im popustila uzdu.... A tak som sa vďaka tomu naučila rozoznávať veci ktoré mi nestoja za pozornosť a dovolilo mi to naplno sa venovať veciam ktoré mi robia radosť. Nemyslím to v žiadnom hippie zmysle... Ono tá temnota tu je, ale skor sa prejavuje chladom ku všetkému čo mi radosť nerobí. "Láska" mi samozrejme zostala ale tiež sú tu veci ktoré musím brzdiť. Konkrétna a absolútna láska k jedinej osobe je u mňa a to hlavne pre mňa absolútne nebezpečná, takže si na to dávam obrovský pozor a prvým pravidlom je nikdy nespať s človekom u ktorého by sa to mohlo prebudiť, čo sa mi až na jednu slabú výnimku vždy darilo.... To absolútno už dostane len jediný človek... alebo žiaden... 

Každopádne toto píšem preto, pretože som v sebe našla myšlienky a pocity ktoré väčšinou idú ruka v ruke s nenávisťou a mne sa to nepáči.... aj keď som len človek, toto do mojho života proste nepatrí.
Je to napríklad niečo prečo je asi najlepší názov zášť. Neviem to pomenovať inak.... 

Vytáča ma, že niekto z koho vplyvu som sa dva roky dostávala a trvalo to kým som sa opäť našla a vtedy úspešne postavila na nohy, žije v MOJOM meste a darí sa mu mať veci za ktoré ja bojujem už viac ako dva roky.... Nechcem mať tieto pocity, ten človek sa ma už roky nijak netýka, nemá a už nikdy ani nebude mať žiaden vplyv na moj život, proste sa nepoznáme, nič k nemu necítim, je to ako hociktorý človek ktorý teraz chodí po ulici a mňa by nemalo zaujímať čo má a ja nie... Veď to má ďalších milión ľudí. A to čo majú iní sa mňa proste netýka! Nikam ma to neposúva, ani mi to nič neberie... no proste prečo to cítim? 

Každopádne tieto myšlienky prišli a ja nemožem odohnať pocit, ako by som niečo prehrávala.... ako by sa plnila každá jedna vec ktorú mi kedy povedal a prečo som sa dva roky cítila ako úplný nikto.... Koniec koncov práve uvedomenie si, že nemá pravdu a spomienka na to kto naozaj som ma vtedy dostala späť a odrazila som sa od absolútneho dna....Dokázala som niečo, čo mi predtým pod jeho vplyvom prišlo nemožné. Tak prečo to dovolujem teraz ? Samozrejme bojovala som strašne dlho a aj keď sa zdá a vždy zdalo že zbytočne, nezastavilo ma to. Vždy som na niečo prišla, tak prečo dovolujem svojmu mozgu aby ma utopil v tomto? 

Psychologicky chápem prečo sa to deje, ale ja nechcem aby sa to dialo, čo znamená že by sa to diať nemalo.... chápete ma? 

Ale neviem čo mám spraviť preto aby som to zahnala, neviem čo mám spraviť aby som sa pohla, vobec netuším.... 

Všetci sú múdri a hovoria mi : nájdi si robotu, nájdi si frajera a ži normálny život ale pritom nikto z nich nežije život aký ja a ani život aký by som kedy chcela žiť ja. Nikto mi neporadí alebo nepomože tú robotu nájsť, iba mi hovoria aby som ju našla.... Ja chápem, že mi asi nemožu alebo nechcú pomocť, a majú na to právo a ja o to nikoho nežiadam, ale keď mi takéto veci hovoria, tak mi to príde ako keby som si ju nájsť nechcela, ako keby som chcela byť príživníkom a byť závislá na ostatných..... Ale nechcem, mňa to zabíja a snažím sa robiť všetko čo viem aby to tak nebolo a furt len dostávam facky. Som silná... Som dosť silná na to aby som to prežila.... Ale niekedy by som fakt proste chcela nemusieť deň čo deň bojovať, obrazne povedané, o život, a len si prísť domov(tak aby som aj naozaj mala pocit, že som doma) a riešiť povrchné hlúposti a malé radosti ako normálny, zdravý, slušný človek. Chcela by som sa niekedy ráno zobudiť s úsmevom a pocitom, že stojí za to, vstať a niečo robiť a nie len s pocitom "ach ne, už zase? Toš, čo si dnes pustím...?" 

A ešte by som chcela aby ma niekto zobral do posraného planetária a hvezdárne, z ktorých tu ani jedno není.... 

Takže tak... toto nejsom ja a ani nikdy nebudem..... Len kde do prdele som ? A kam si mám zavolať aby som prišla naspäť do svojho tela a vyhrala to čo si zaslúžim? 

Izmy Extrémizmy

Tématike extrémizmu sa venujem(väčšinou len súkromne v hlave) už celkom od mlada ale nikdy som o tom nič nenapísala a asi nikdy to nebolo tak potrebné ako teraz.
Ako si tak chodím po tejto planéte, nestačím sa diviť čo sa deje. Akoby sa s extrémistami roztrhlo jedno obrovitánské vrece.

 Samozrejme asi prvé čo každého napadne pri slove Extrémizmus, je extrémizmus pravicový, fašisti, nacisti,  atď, všetky podobné hmyze.
Ja osobne z vlastnej skúsenosti, ale nezlahčujúc túto problematiku, musím paradoxne povedať, že v poslednej dobe som o takýchto ľuďoch nič nejak výnimočne presahujúce doterajšiu "normu" nepočula, ale to bude pravdepodobne tým, že  s nimi moc nemám kde prichádzať do kontaktu v takej miere aby som to mohla objektívne posúdiť.

Na druhej strane som mala dosť možností prichádzať do kontaktu s opozíciou - teda antifašistami a tu postupne začalo rásť veľké čudovanie sa z mojej strany. Samozrejme podľa mňa ANTIFA a jej podporovatelia sú  absolútne rovnaká háveď ako vyššie spomínané skupiny . Veď aj Stalin a Hitler mali odlišné názory a aj tak viedli k rovnakým výsledkom. Nechám každého nech sám zváži, ktoré k viedli k výsledkom horším. :)
V tomto smere som mala dlhodobo možnosť sledovať jeden vzorok, ktorý bol ale aj podľa komentárov skvelým zástupcom svojho druhu a to na nemenovanej modrej sociálnej sieti, kde pridával denne celé desiatky antifašistických postov, nad ktorými aj keď nerada, som sa občas proste musela pozastaviť a tak sa napríklad stalo, že som sama bola označená za podporovateľa pravicových extrémistov a potom už som bola rovno fašista.

A toto všetko prosím za názor, že vyhladením dotyčných sa nevyrieši problém ktorý tu máme s násilím, intoleranciou a ponižovaním. Kradnúť a zabíjať pre nič sa tu bude tak či tak aj keby sa vyhladila JEDNA akákoľvek skupina a že koreň problému je omnoho hlbšie a že v prvom rade musí byť z ľudskej mysle vyhladený akýkoľvek extrémizmus a zopár iných porúch. Zaujímavé na tom je, že tento večne facebook spamujúci pán, ktorý si dovolil ma takto označiť, sa na moje vlastné oči, zoči voči pravičákovi takmer zroloval do ruličky, zabalil do ozdobného papiera, obviazal sa stužkou a v takejto podobe sa dotyčnému skoro narval do análu a jeho názory boli stokrát menej extrémistické :). Samozrejme po dlhšej observácii som zistila (a toto píšem bez snahy kohokoľvek urážať či zosmiešňovať, proste je to fakt), že tento pán je očividne mentálne narušený. Tak sa to možno dá aj trochu pochopiť, aj keď vzorke svojho druhu zodpovedá perfektne.

Každopádne, toto sú príklady (aj keď len z takého bežného života pozorovateľky) politického, pravicového a lavicového extrémizmu.
Ďalším by mohol byť pre zmenu extrémizmus náboženský ale to už by chcelo asi viac priestoru, takže by som si dovolila pokračovať v trošku inom duchu.

Mojím udiveným očiam nejde do hlavy z čoho všetkého sú ľudia schopní extrémizmus vlastne spraviť.
Momentálne je obrovský boom vegetariánov, respektíve a to prevažne, vegánov. To, že je to len aktuálna móda a drvivá väčšina minimálne z drsného vegánstva odstúpi, je momentálne nepodstatné. Na tomto životnom štýle by zdravý človek (a to aj zarytý mäsožravec) ťažko mohol nájsť niečo zlé. Veď je to len pre všeobecné dobro! Teda samozrejme, pokiaľ sa z toho nestane extrémizmus. Skvelý článok o tomto probléme nájdete TU . A asi sa tiež nestačíte diviť.

Určite by sa našlo ešte veľa všemožných druhov extrémizmov, jeden prekvapivejší ako druhý. Ja osobne za určitú sortu považujem aj mojich najmilovanejších internetových moralistov. Úplne špeciálne tých, ktorí pod nejaký čierne humorný vtip na margo nejakého čerstvého úmrtia známej osobnosti, napíšu niečo v zmysle, že je ešte príliš skoro, možno o mesiac to už bude vtipné ale teraz je proste priskoro takže R.I.P. a všetci ste zmrdi a mali by ste pokapať! Naozaj aj takéto komentáre sa na internetoch pravidelne nachádzajú a myslím si, že k takémuto druhu morálky, asi ani nemá zmysel čokolvek dodať.

To čo mi ale k téme " z čoho všetkého dokážu ľudia spraviť extrémizmus" do tohto momentu asi najviac vytrelo kocúra bolo "Ľudské ochlpenie". Nedávno som sa opäť na už spomínanej sociálnej sieti omylom nechala zatiahnuť do diskusie na túto tému a fakt mi vypadávali očí z důlků!
Naozaj ma nikdy ani nenapadlo, že by sa nad tým niekto dokázal až takto pozastavovať.
Padali tam veci typu, že by ľudia nedokázali zniesť svojho partnera oholeného, ale aj spoveď holčiny ktorá mávala problémy v škole pretože sa jej spolužiaci smiali za chlpaté podpazušie.
Vec ktorá ma ale donútila sa zapojiť, bol vyslovene priam agresívny postoj k ľuďom využívajúci holiace strojčeky a ich označenie za ovečky, pretože to prej robia len pre súčasnú módu.

Moja reakcia v zmysle, že nechápem čo na tomto kto rieši a že je to snaď každého osobná vec a vec jeho osobného pohodlia a vkusu a že si snaď každý ešte máme aspoň právo robiť s vlastným telom čo uznáme za vhodné, sa stretla s absolútnym nepochopením. Rovnako ako aj to, že ak mi  absolútne vadí že sa moj partner holí alebo neholí, nedokážem sa s tým zmieriť a je mi to vyslovene odporné a on to nie je ochotný za žiadnu cenu zmeniť, tak si asi nejsme súdení.

Tak ja vám neviem teda.... Ja osobne sa holím celá od hlavy po päty a neviem o tom, že by som to robila pre módny trend. Robím to len preto, že sa tak cítim dobre a vyhovuje mi to. Nikdy mi žiaden partner nedal najavo, že by s tým mal nejaký životný problém a rovnako som ja nikdy neriešila ochlpenie alebo neochlpenie na ňom. Mám trošku problém s kobercovým typom hrude, ale osobne som takého chlapa asi nemala, asi preto, že je pre mňa a moj vkus očividne nevhodný. Ale keby som stretla takého čo niečo také má a zároveň by mi po ostatných stránkach vyhovoval, tak by mi to asi neprekážalo. Avšak som takého ešte nestretla.

Táto konverzácia sa už ale potom spustila na úroveň spomínaného antifašistického extrémistu a ja som po chvíli(i keď dlhšej ako by bolo vhodné na moju úroveň) odklikla tlačítko "neupozorňovať" a išla som si svoje, ale naozaj sa nad tým doteraz pozastavujem.....

Toto je bohužial len malá vzorka toho čo každý deň, čo sa extrémizmov týka, sledujem a bohužial ešte omnoho  menšia ako to čo na tejto zemi skutočne je. ... Ľudia sú v poslednej dobe vyslovene priam besní a miesto toho aby sa každý staral o veci ktoré ho tešia a robia štastným, tak sa topia v nenávisti, v odsudzovaní, v závisti, zlobe, intolerancii k čomukoľvek, prípadne k tolernacii absurdne nesprávnych vecí a podobne.... A toto je prosím pekne TEN Koreň problému, vo všetkých druhoch extrémizmov a vo všetkých tých vraždách a ostatných veciach ktoré majú za následok vojny a iné zbytočnosti....A ak s tým konečne ľudstvo neprestane, tak velice čoskoro půjdeme do kytek... :)


Zdraví vás oholená fašistická ovečka :).

Komplex vanilkovej zmrzliny

Aby som vás tu nonstop nezaťažovala všetkým čo ma trápí a inými depresiami, rozhodla som sa podeliť sa s vami o vec trošku menej aktuálnu ale keď sa tak nad tým zamýšlam, stále nedohranú.... 

Počas obdobia kedy som si do brucha pichala hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, tak sa s mojim telom a všeobecne hormonálnym statusom diali zaujímavé veci.
Čakala som, že to bude horšie(hlavne čo sa týka náladovosti) ale bolo to v pohode, nikoho som nezabila ani nič. 

Najprv prišli zvláštne chute. Niečo ako keď máte PMS ale toto bola ako keby iná kategória chutí. Najvyráznejšia bola neustála a absolútna chuť na vanilkovú zmrzlinu. 
Vec s vanilkovou zmrzlinou sa má tak, že proti nej za normálnych okolností nič nemám, aj mi celkom chutí, ale rozhodne ju nevyhladávam a keď mám na výber, tak si vždy vyberiem niečo iné, zaujímavejšie, lepšie. 
Moje chute ju tiež chceli kombinovať s vecami ako sú lentilky, ale aj tak keď som sa k nej nakoniec dostala, tak som ju jedla samostane bez lentiliek. 

V ďalšom štádiu ale prišli iné veci, ktoré som nazvala Komplexom vanilkovej zmrzliny a tie už sa týkajú hlavne chlapov.
V období keď vo mne rástlo veľa vajíčok som samozrejme mala najnebezpečnejší apetít vo svojom živote a to som sa musela držať nakrátko, pretože som si samozrejme nechcela ublížiť napríklad neželaným tehotenstvom alebo niečím podobným. 
Ale našiel sa niekto kto ma celkom zaujal aj keď normálne absolútne nie je môj typ. 
Znovu platí, že proti takýmto typom rozhodne nič nemám a raz za čas sa mi môžu aj páčiť, ale za normálnych okolností ich nevyhľadávam.
Ale tak sa stalo, že počas tej okolnosti, bol proste super a ja som podlahla(aj keď nie až tak, aby som riskovala vyššie spomenuté, neželanosti). 
Tým som to ale brala za ukončené, hlavne po odovzdaní vajíčok, keď pre mňa skončilo obdobie, kedy mi každý trošku sympatickejší chlap pripadal ako skvelý vhodný adept na oplodnenie mojich vajíčok a následné otcovstvo..... 

Teraz ale s, čo sa hormónov týka, triezvou hlavou som si uvedomila, že vanilková zmrzlina fakt môže byť celkom fajn. 
Táto vanilková zmrzlina je aktuálne to najzaujímavejšie v Prahe a nie len skrz fyzický kontakt, lebo to by asi nefungovalo, nie len pre to, že musím brať do úvahy aj morálne hladisko veci. 
Ale spoločnosť je to fakt veľmi fajn a aspoň vďaka niekomu sa tu cítim o niečo lepšie. 


V sobotu sme boli s kamoškami na nejakej rockotéke vo Vagóne a úprimne neviem či som už niekedy mala taký hromadný úspech ale obtočilo sa okolo mňa hneď niekoľko nápadníkov. Niektorým som dala aspoň šancu na rozhovor ale to už sa na toho človeka pozriete a v očiach mu vidíte, že sa s ním budete nehorázne nudiť.... 
A to ešte keď začnú prázdne komplimenty, neskôr nahradené rádoby vtipnými dvojzmyselnými narážkami a očividnou snahou vás opiť, pretože si myslí, že potom o sebe nebudete vedieť a zrazu budete strašne povolné.... Ach jo... na facku... Takým týpkom by som najradšej na rovinu povedala, že kámo, radšej mi daj do chlastu dva rohypnole a odbav sa, lebo takto to nepůjde... :D 

No, takže takto v skratke..... Možno už mám nastavenú laťku príliš vysoko, že ma nedokáže nikto iný zaujať či očariť, ale v takých chvílach je vanilková zmrzlina jednoducho príjemným osviežením. :) 

Nikakda nězabuděm

"Praha 1989
Ten čas rýchlo uletel
Kto bol in a kto bol out
A PREČO NIKTO NESEDEL?"
-Slobodna európa-Podvod




V pondelok (21.10.) som sa v Prahe na Staroměstskom náměstí zúčastnila akcie Nikagda nězabuděm, ktorú mali na svedomí ľudia (poväčšinou umelci) ktorí chceli v súčasnom českom predvolebnom období zdeliť veľmi podstatné posolstvo: "Nevolte komunisty!".
A napriek tomu, že moja prítomnosť bola podmienená hlavne tým, že celý večer zakončila moja najmilovanejšia kapela Lucie(k čomu sa určite vyjadrím v nejakom ďalšom príspevku, keď to predýcham), asi by som sa zúčastnila aj tak, pretože antikomunistické akcie treba podporovať.

Tieto riadky teraz píšem preto, že celý čas, počas príhovorov hostí mi po hlave behali stovky myšlienok k téme a potrebujem ich akosi zverejniť.
Napríklad by som rada upozornila na to, že komunizmus sa netýka len predošlých generácií, možno aj sto krát viac sa týka generácie mojej, teda šťastne porevulčnej a tých ďalších.

Za nás sa na staromáku vyjadrila len speváčka Ewa Farna a jedna slečna z nejakého študentského antikomunistického spolku a keďže obe povedali len tolko, že aj keď to nezažili,  rodičia im o tom rozprávali a plus mali dejepis a tak vedia že to bolo zlé, nemohla som sa s tým stotožniť.

Nepotrebovala som zažiť všetky tie desy ktoré sa za celé tie desaťročia diali. To mi stačilo počuť alebo čítať a  naozaj sa z toho dá usúdiť, že to bolo zlo.
Horšie ale je, že vzhľadom na to, že všetci tí hajzli nikdy neboli súdení a pozatváraní tak sa to na "postkomunistickom" Československu silno prejavovalo a prejavuje.

Napríklad ja som štyri roky chodila na rovnakú základnú školu ako moja mama, učili ma tie isté učiteľky, z ktorých väčšina po revolúcii len prezliekla kabát, volali sme ich pani a nie súdružky ale na ich výchove a výuke sa zmena až tak neprejavila. To, že takýchto ľudí nechali naďalej učiť deti je podľa mňa len ďalším zločinom.

Ono to vlastne všetko ostalo aj v samotnej výuke. Už len keď si vezmeme taký telocvik, kde sme museli mať biele tričká, červené šortky a tie hnusné cvičky(jarmilky alebo ako sa tomu hovorí?), alebo stavanie sa do rady a hlásenia kolko nás je a podobné chujoviny. Doteraz som nepochopila ani zdravenie učitela na každej hodine. také to postavenie sa do pozoru a čakanie kedy nám učiteľ dovolí sadnúť si.... (toto sme robili ešte aj na strednej).

Čo sa toho dejepisu týka, neviem ako to mali v Čechách ale my sme mali velice podivuhodné osnovy.
Pamätám sa ako sme v deviatom ročníku ZŠ celý rok preberali 20. storočie, svetové vojny a tak.... ale následne udalosti od roku 1948 až do 1989 v ČSR sme prebrali za jednu, maximálne dve vyučovacie hodiny.
Čo potom vypadalo asi tak, že sme sa dozvedeli o Rusoch, že sú to hrdinovia, záchranci a kamaráti, pretože nás zbavili zlého diabla Hitlera. To bolo hodne rozvlečené a o ich ďalších skutkoch ako bola napríklad okupácia, sme sa nedozvedeli dohromady nič a celé to vyznelo tak, že síce urobili pár chybičiek ale dá sa to odpustiť, pretože nás zbavili vyššie spomínaného Adolfa Hitlera.

Ja osobne som dejepis milovala a v tom čase som sa históriou a práve touto vojnovou a komunistickou zaoberala snaď nonstop a tak som neostala obmedzená len školskými informáciami a viem o tom teda podstatne viac. Teda asi hlavne preto trpím tak výrazným antikomunistickým syndrómom. Krásne na tejto dobe ale je, že som sa k týmto informáciám sama mohla dostať a nezmizla som za to z povrchu zemského.
Všeobecne mám pocit, že celá tá postkomunistická výchova na školách(a kto nemal šťastie na rodinu akú mám ja, tak aj v rodinách) viedla akurát k tomu, že ľudia v mojom veku nie sú schopní používať vlastný mozog a majú strach alebo to priam nedokážu, utvoriť si vlastný názor, podľa vlastných noriem a pocitov.

Čo sa dnešnej politiky aj v Čechách aj na Slovensku týka, stále tu tých hajzlov máme. A ani sa moc nesnažia skrývať. Doteraz ma fascinuje, že aktuálny bratislavský primátor(alebo teda Župan), založil svoju predvolebnu kampaň na billboardoch, na ktorých mal miesto srdca kosák a kladivo. To, že predseda našej vlády je Fico snaď ani netreba spomínať a takisto, že máme legálne komunistické strany a že snaď aj v každej inej strane sú ľudia ktorí len v roku 1989 prezliekli kabát... Tomu všetkému jednoducho nerozumiem. Prečo ich všetkých už vtedy nepozatvárali a nezakázali....
K tomuto všetkému by som mala zopár konšpiračných teórii ale myslím, že to sem teraz nepatrí, tak to tým nechcem špiniť. V skratke ale musím povedať, že mám stále strach a neustály pocit, že nám nonstop dýchajú na krk. Podstatné ale je aby si toto všetko ľudia uvedomili a naozaj ich už nevolili. Nikde. Toto je vec ktorej sa v prvom rade musíme otočiť chrbtom aby sme mohli postaviť akýsi nový systém.

Musím sa ale priznať, že ja osobne nevolím. V ČR samozrejme nemožem ale na Slovensku to nerobím tiež.
Predtým ako ma ale všetci odsúdia, tak musím upozorniť na to, že to nerobím preto, aby som niekomu niečo ukázala, alebo preto, že by ma to nezaujímalo, ale preto, že neverím na väčšie a menšie zlo. Pretože menšie zlo je menším len preto, že zatiaľ nedostalo príležitosť aby sa stalo zlom väčším. A my máme stále na výber len tieto dve možnosti. A či už je tento prístup správny alebo nesprávny, moja povaha a hlava mi nedovolia ísť proti vlastnému presvedčeniu a ja nedokážem dať svoj hlas niekomu, komu neverím ani nos medzi očami. Opäť ale musím vyzdvihnúť fakt, že krásne na tejto dobe je aj to, že si celý tento svoj názor možem dovoliť. A naozaj by som o toto privilégium nerada prišla. Akonáhle sa ale nájde niekto, koho by som voliť mohla, budem prvá kto ten lístok do urny hodí. A myslím si, že aj vďaka takýmto akciám ako bolo Nikagda nězabuděm by sme sa mohli začať posúvať k čistejšej politike a hlavne k lepšiemu volebnému systému, lebo to čo máme teraz je úplne celé zle a už len keď čítam všetky tie predvolebné sľuby tak sa mi chce grcať, pretože mi to príde ako absolútny výsmech občanom do ksichtu.

Takže za seba by som už len odkázala:

Prosím ľudia, naučte sa myslieť mozgom, nedovolte aby vám ktokoľvek(nie len komunisti) zobral čo len kúsok Vašej slobody. Nepočúvajte falošné autority, pretože skutočná autorita Vás nikdy nebude nútiť robiť niečo čo by sa priečilo Vášmu vlastnému rozumu a PROSÍM, NAOZAJ NEVOLTE KOMUNISTOV!

Najlepší klub na svete.... ;)

Ok, inokedy sa ledva prinutim k jednému článku za týždeň a teraz hneď dva za deň.... ja viem trochu akward, ale vole je piatok, ja som hladná, smädná, zničená a sama a tak som sa rozhodla, že proste niekam musím ventilovať myšlienky lebo ma porazí. A napriek tomu, že som celkom unavená tak sa mi spať absolútne nechce a ešte k tomu je desať hodín a to aj keby to bolo možné tak nebudem v piatok o desiatej večer chrápať proste.... to fakt ne. Takže ma ospravedlňte, v prípade, že to bude moc na dlho a v prípade, že budem odbočovať od témy a celé to tu bude hala bala.... proste len tok myšlienok.

Tento týždeň ma okrem iného, nonstop v rámci nudy mátajú myšlienky o mojom budúcom klube.
Na jednu stranu sú to sťažujúce sa myšlienky, ktoré nonstop rumazgajú nad tým, že kým si nedám dohromady svoj život, tak sa k tomu klubu nikdy nedopracujem a na druhú stranu teraz začali myšlienky, že by som mohla začať aspoň len tak na nečisto. Urobiť si nejaký provizórny "podnikateľský zámer"(odteraz len PZ), ujasniť si aspoň približne čo mi bude reálne treba, kolko peněz a tak a následne zhodnotiť, čo ďalej možem podniknúť aj keď s tým v skutočnosti zatiaľ nemám čo urobiť.

S tým PZ je to komplikovanejšie, lebo vlastne neviem ako to má vypadať a tak ale to asi nebude taký problém to dohladať. Horšie je, že nemám ani základnú predstavu o mieste kde by mohol byť(naozaj, v podstate neviem ani mesto aj keď momentálne je v úvahe prevažne Praha) a fakt to asi ani nezistím pokiaľ nenájdem nejakú podobne dokonalú lokalitu ako je Karpatská 2 v Bratislave.
Rozmýšlala som že by nebolo odveci nájsť nejakú starú (najlepšie opustenú) budovu niekde v centre ale to je v Prahe za ťažko nájsť niečo také. Na jednej strane by nebolo odveci zohnať aj nejakú budovu ktorá by sa dala odkúpiť za symbolickú korunu alebo také niečo a zrekonštruovať ju komplet, ale obávam sa, že to by mohlo byť o dosť náročnejšie čo sa týka prachov ako odkúpenie nie úplne zdevastovanej budovy.
Samozrejme to aj architetonicky musí odpovedať mojím zámerom.

Ďalšia vec ktorá ma máta je názov. Jeden som už mala. Vydržal mi ako dobrý nápad celé roky ale zistila som, že niečo podobné a dokonca aj tu v Prahe tuším už existuje. Bolo to "Red Room" podľa prezývky mojej červenej izby, v ktorej sa kedysi konali červené party (a nie nemá to nič s bordelom ani pornom ani ničim podobným:D aj keď bordel tam mám nonstop riadny )

Jedna z vecí čo ma napadla, že možem robiť okrem spísania PZ, kým nemožem spraviť nič iné, je to, že by som si mohla pokecať s majiteľmi nejakých klubov a tak, prijať nejaké rady do začiatku a podobne. Viacerích  aj poznám, ale - a toto je asi najstupídnejšia vec ktorá sa vo mne ohľadom tohto deje a uvedomujem si ako strašne to musím prekonať a ani nechápem kde sa to vo mne bere, lebo ja taká nejsom- no proste hanbím sa :D .

Ďalej by som mohla aktívne(teda to až keď budem mocť normálne cestovať, lebo tie jízdenky sú na hovno a aj tak nemám už ani na jednu) hladať nejakú budovu. Nemusí to byť cieľová budova práve ale aspoň niečo čo by vyhovovalo mojím požiadavkam aby som si vedela nejak dať dohromady, koľko to asi tak može stáť.

No a tak. Takisto by sa zišiel aj nejaký múdry, ekonomicky zmýšlajúci a schopný človek, ktorému by som bezmedzne verila a išiel by do toho so mnou, s tým, že sa bude starať práve o tieto praktické veci. Ja mám úžasné, originálne, priam geniálne nápady, ktoré som (aspoň si to myslím, čo je asi základ) svojou veľmi zložitou, ale predsa húževnatosťou schopná doviesť do konca aj cez mŕtvoly. Ale som tak zúfalo nepraktická, že by bola škoda, keby toto všetko stroskotalo práve na tomto.....

Inak akurát ma napadlo, že ja sa tu síce celkom pravidelne oháňam tým, že raz budem mať najlepší klub na svete ale ešte som Vám o tom nič poriadne nepovedala, tak komu už sa nechce čítať tak teraz kĺudne skončite a koho to zaujíma tak nech číta ďalej.
Neprezradím samozrejme nič zásadné, predsa len ide o moje roky cibrené know-how ale aspoň taký stručný základ načrtnem. To si možem dovoliť lebo aj keby sa chcel niekto inšpirovať, nikdy to neurobí tak ako ja :D.

Najzákladnejšia vec bude, že potrebujem priestor kde budú minimálne dve "sály". Jedna klasicky koncertová, ideálne s kapacitou okolo 400-500 ľudí a jedna podstatne menšia, útulnejšia, celá pohodlná a mäkkučká kde sa budú premietať filmy a pod. a bude to fungovať viac ako taká čajovňa. V prípade väčších akcií(lebo plánujem napríklad filmové festivaly a party) sa bude premietať vo veľkej sále na plátne ale pre bežný provoz pre menej ľudí(maximálne 50 ale aj to skor menej možno bude táto pohodlná miestnosť(ktorá samozrejme bude celá červená . Tá by napríklad mohla byť celkom výhodná pre provoz cez taký bežný deň. A snaď netreba dodávať že musí byť odhlučnená od koncertovej sály.

Samozrejme ďalšia miestnosť pre verejnosť je tiež nutnosť a to bude klasický bar o kapacite cca 100 ludí napríklad(zatiaľ všetko len teoreticky).

Potom sú jasné záchody no a kuchyňa, pretože tú tam rozhodne chcem a to bude ďalšia výnimočná vec na mojom klube(samozrejme to najpodstatnejšie budú akcie ktoré sa tam budú konať a už minimálne stovku mám do detailu naplánovanúm čo sa mi určite na začiatok zíde:D). Každopádne kuchyňu chcem vyslovene špeciálnu. S jedlami ktoré nejsú úplne bežné v každej jednej reštaurácii, lebo to je nuda a ešte budem robiť domáce torty, cheescake-y a muffiny a podobné dobroty ktoré nebudú v stálom meníčku ale proste len tak ako také niečo bonusové čo poteší telo, ducha i oko.

Takže milí moji, toto je moj najväčší životný cieľ. Samozrejme nie len to samotné otvorenie. To není ani špička ladovca. Najviac srandy príde práve po tom.... Ale myslím si, že keď sa cez toto všetko prepracujem a už budem mocť makať len na tom čo mi ide najlepšie, tak to naozaj nebude len mojou ambíciou ale naozaj to bude mať možnosť byť najlepším klubom na svete. Takže asi toľko, tým čo došli až sem, ďakujem za vypočutie. :)


P.S. ešte ma napadla jedna vec ktorú som zabudla napísať ktorú by som chcela absolvovať,ale neviem či to bude v blízkej dobe možné, aj keď toto nie je nemožné robiť postupne počas celého života, že? Každopádne strašne rada by som aj pre toto išla do sveta, do veľkých miest a navštívila tie najlegendárnejšie kluby o akých som kedy počula a priučila sa, inšpirovala a hlavne to zažila. Lebo táto túžba ma prenasleduje už od puberty a zároveň je to skoro 50% dovodov prečo som si práve toto zvolila za svoj životný cieľ a cestu.(ten väčšinový zvyšok, okrem zopár drobností, je to, že chcem robiť akcie podľa svojej chuti a nikomu sa v ničom neprisposobovať. Aby to bolo všetko podľa mňa.  :) Tak snaď niekedy to vyjde. Myslím, že teraz sa možem pomaličky už aj ukladať na spánok, popri nejakom filme. Tak dobrú noc. :) S

Potomci lidí....

Práve som si v časopise Eurotelevízia(názov uvádzam zámerne a tým uvádzam teda aj zdroj niektorých nižšie napísaných informácií) prečítala zaujímavý článok o časových schránkach ktoré ľudia tvoria pre budúce generácie. A jednoducho sa k tomu musím vyjadriť! :)
Takže, prvú takúto schránku vytvoril profesor histórie Thornwell Jacobs v roku 1940. Je v nej uložených 138 druhov predmetov ktoré boli typické pre vtedajšiu dobu. Nájdu sa tam napríklad nahrávky politických prejavov, biblia, gramofónové platne, nahrávky vtáčieho spevu, knihy a dobové filmy. Táto schránka má byť otvorená v roku 8113.
Od tej doby vzniklo ešte niekoľko ďalších podobných schránok, ale čo zaujalo mňa, je časová schránka ktorá sa uzavrie v roku 2014 a tento krát ju satelit KEO vynesie do vesmíru. Na planétu Zem sa vráti o 50000 rokov!

Úplne som sa na tomto teraz zasekla! Čo bude o 50 000 rokov? Budú ešte ľudia? Aj za predpokladu, že áno, budú technicky na úplne neuveriteľnej úrovni, alebo sa civilizácia bude musieť vrátiť úplne späť? Je to nepredstaviteľná doba!
Ale vráťme sa ku schránke, táto bude totiž obsahovať  encyklopédie, fotografie ľudí, mediálne záznamy samozrejme, kvapky ludskej krvi, vzorky DNA, vzduchu, morskej vody a podobne. Takisto tam budú odkazy od súčasných pozemšťanov. Kapacita satelitu zvládne štvorstranový odkaz od každého obyvateľa na planéte.
Je to celkom fascinujúce! Za predpokladu, že o 50000 rokov budú ľudia a nevrátime sa v evolúcii späť tak by možno boli schopní vypestovať si vlastného človeka z tejto doby a nahrať do neho všetky informácie ktoré bude schránka obsahovať, bude hovoriť všetkými jazykmi a tak.... Zbláznim sa z toho, že sa nikdy nedozviem ako to dopadne! :)

Možnosť napísať svoj odkaz máme na stránke www.keo.org. Napíšete ten svoj? A čo by ste ľuďom o 50000 rokov mladším odkázali? Ja by som asi chcela posnúť ďalej to, na čom mi záleží najviac na svete a preto by som im na tie 4 strany napísala stručnú historiu rock n´rollu, zásadné kapely a podobne. Ešte ale neviem, či by som to spravila v slovenčine alebo angličtine. Kto vie, kde budú jazyky a písmo v tej dobe :). Budem dúfať, že hudobné nahrávky sa dovtedy nejakým zázrakom podarí uchovať! :) Prípadne, že do schránky uložia aj najzásadnejšie hudobné nosiče aj s nejakým prístrojom cez ktorý si ich budú vedieť prehrať! :)

V zátvorke....

Miláčkovia moji.....
Ako obvykle je všetko celé zle, ale nie o tom chcem hovoriť. Asi to aj tak čoskoro príde a budem sa musieť blogísku vyžalovať, lebo v poslednej dobe som na tom psychicky tak nejak blbě a nemám pocit, že to mám komu povedať a zvažujem návštevu psychológa, len aby som si pokecala alebo čo, ale keďže na to nemám prachy tak sa budem určite musieť vysťažovať svojmu milovanému blogísku.

Len sa tak zamýšlam, nad svojou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a neviem čo je so mnou v neporiadku. Odhliadnuc od ostatných sračiek, za ktoré si sama nemožem si prirábam ďalšie a ďalšie, len svojou demenciou.

Doteraz som neni tak úplne zmierená so svojim odchodom zo školy...Aj keby som sa tam prihlasila a dostala znovu(čo ešte neviem či urobím), vyštudovala až do PhD. a bola najslávnejšia muzikologička na planéte, tak toto si v živote, ale v živote nikdy neodpustím. Absolútne hlúpe, zbytočné zlyhanie ktoré mi už nikdy nikto nevyvráti.... Ako nerúcam sa z toho už, ale keď mám slabšiu chvílku tak mi to stále v tom mojom hlúpom mozgu hlodá a hlodá a cítim sa jak najmenší chrobák v obrovskom svete.

A tak všeobecne, mám strašnú potrebu už niečo začať robiť. Od väčšiny mojich ďalších krokov síce závisia prachy, ktoré nemám aj keď už konečne pracujem, ale tiež si moc nepomáhám tým, že každý voľný aj nevoľný(tie mäkké L sú tam úplne naschvál tak si ich všimnite) cent doslova a dopísmena preslopem....
Mám milión vecí ktoré ospravedlňujú prečo to vlastne robím, ale nakoniec sú to aj tak len hlúpe výhovorky a nemusí to tak byť. A potom(väčšinou síce pod vplyvom, ale nemožem si dvakrát veriť ani triezva) robím veci o ktorých dopredu viem, že je to hovadina a vlastne ich robiť ani nechcem, ale vždy ich spravím. Tak ja neviem... asi by som fakt mala vyhladať nejakú tú odbornú pomoc alebo čo....


Každopádne chcem to zmeniť! Neviem ako a tak, ale chcem to zmeniť. Chcem sa niekam pohnúť. Chcem znovu zaži´t ten pocit, že pre svoj život-resp. svoje sny a ciele, niečo robím. Aspoň maličké krůčky k veciam ktoré naozaj majú zmysel a viem, že na ne mám silu, odvahu aj všetko....
Už sa nechcem sama zabublinkovávať, osamelá a unavená.
Sú tu veci pre ktoré žijem a chcem, potrebujem, musím sa im venovať! A nielen čakať, vegetovať a pomaly ich zabíjať.

Takže asi tak. Dúfam, že tá potreba týmto článkom neskončí a naozaj sa aspoň pokúsim niečo so sebou a tými ostatnými vecami robiť.....

Dobrú noc!

Sex, drogy a alkohol....

Pred pár dňami som sa nudila doma a zapla som si televízor, kde práve jediná aspoň ako tak schopná zábava bol seriál V siedmom nebi. Ten som kedysi ako malá pozerávala, ale našťastie som vždy bola dostatočne inteligentná aby mi to nevymylo mozek. Pravdupovediac, ono je to vcelku fajn oddychovka, keď sa odosobníte od typicky amerického nezmyselného patriotizmu, umelých ponaučení a takých podobných sračiek a vôbec pri tom neprekáža to, že hlavní protagonisti sú obrovská rodina pastora. Každopádne ma veci, ktoré nielen v konkrétnom dieli ale v podstate aj všetkých ostatných, riešili donútili k zamýšlaniu o veciach o ktorých som sa ale nezamýšlala prvýkrát..... Tak v prvom rade sex.

Nejde len o tento seriál, vo väčšine takýchto vecí, ale aj v škole a podobne(aspoň my sme mali také prednášky aj na strednej od našej triednej) sa nám snažia vtĺcť do hlavy, že by sme mali so sexom počkať na niekoho, koho skutočne milujeme a najlepšie až do svatby. To iste všetci poznáte. Ale, prosím vás, čo sú toto za bullshity? Ako môže mladý človek, s ktorým zmietajú hormóny, objavuje vlastné telo a sexualitu, čakať do svadby alebo snaď rozlíšiť koho skutočne miluje, kto za to naozaj stojí? Veď predsa v tom veku je skutočná láska každá jedna, a nikto vás nepresvedčí o tom, že to nie je skutočné až kým to neprejde samo. A všetci dobre vieme, že sa to nedá vydržať. A hlavne sex nie je o láske a láska nie je o sexe! To je proste fakt ktorý by si mal každý uvedomiť, napriek tomu, že rozhodne je krásne keď sa tieto dve veci dokážu v dvoch ľuďoch skombinovať....

Myslím si, že robiť z panenstva niečo špeciálne a posvätné čo by sme si mali šetriť na špeciálnu príležitosť je absolútna hlúposť. Sex je prirodzená (nielen) ľudská záležitosť a miesto toho aby deťom vnucovali takéto myšlienky, by sa s nimi rodičia a iné "autority" ktoré toto chcú riešiť, mali otvorene porozprávať, povedať im aké hrozia nebezpečenstvá, naučiť ich chrániť sa pred neželaným tehotenstvom a hlavne pohlavnými chorobami. Jasné, že nikto nechce mať z dieťaťa promiskuitné hovado, ale není nič zlé na vystriedaní viacerých partnerov a skúšať čo komu vyhovuje, pokiaľ je to bezpečné.

Veď sa len pozrime na generácie ľudí, ktorí boli v duchu ochrany panenstva až do svatby vychovaní. Brali sa predčasne a žili nešťastne do konca života lebo mali zakázané sa rozviesť. Alebo boli nešťastní preto, lebo si vzájomne fyzicky nevyhovovali a jednoducho áno, človeka to frustruje. Samozrejme nehovorím za všetkých, ale sú to extrémne časté prípady. Najviac ma, keď som už spomínala našu triednu, prekvapuje, že práve ona nás učila predmety ako pedagogika, psychológia a aj etika, vďaka čomu by sme mali predpokladať, že takýmto veciam sama dobre rozumie a miesto toho aby nám to povedala nejak takto, tak nám hovoríla tú prvú, "zlú" verziu. Aj keď to boli slová zúfalej matky vychovávajúcej teenagerov a aj na základe našich priznaní a skúseností sa snažila prísť na to, čo asi môže vyvádzať jej dcéra o rok mladšia od nás. A tak trošku ju to asi desilo. Ale prečo mala strach to s ňou prebrať a napríklad jej poradiť?

Ďalšou vecou, ktorá sa v spomínanom dieli V siedmom nebi riešila bola tráva, z ktorej tam urobili strašiaka veľkosti Goliáša. Keď rodičia našli jointa a padlo podozrenie, že jedno z ich detí húli trávu, sa matka priznala manželovi pastorovi, že zamlada si trošku zahulila. To vám bola pohroma.... Tváril sa, akoby sa mu priznala, že sa živila pouličnou prostitúciou alebo čo. Každopádne, to tiež vieme, že marihuana nie je ako iné drogy, tým ju ale nechcem obraňovať. Sama som pravdupovediac takmer prvotriedny hulič, ale uvedomujem si, čo to v prehnanom množstve robí s ľudským mozgom, aj napriek tomu, že je v mnohých prípadoch prospešná. Takisto je skutočné riziko, aj keď málo pravdepodobné, že máte nejakú mentálnu poruchu ktorú húlenie trávy môže(ale nemusí) spustiť, a bez nej sa to nemusí(ale môže) prejaviť po celý život. To sú riziká s ktorými si moc nepomôžeme. Nechcem ale hovoriť práve o tráve v súvislosti s drogami. Keby som mala deti, asi si s nimi prvý krát zahúlim sama, nemienim sa tváriť, že som nevinná.

Podstatné sú tu tvrdé drogy. Je ťažké odhadnúť správny spôsob ako pred tým mládež ochrániť. Samozvaní odborníci(tiež sme na strednej s takými mali tú česť sa porozprávať) deťom povedia len minimum, v štýle: "Neberte drogy, sú zlé." Ale to nie je ani náhodou správny spôsob. Čo si z toho človek môže zobrať? Autority mu povedia, že je to zlé, ale človek ktorého obdivuje(spevák, herec, alebo iný rolemodel) drogy berie a teda to musí byť správne, veď ten človek je tak cool, nie? Tak sa rozhodne to sám vyskúšať a zistí, že má z toho príjemné stavy, je šťastný, páči sa mu to, prečo mu niekto tvrdil, že je to zlé? A keď nakoniec zistí, čo je na tom zlé, už je väčšinou neskoro.

Tu by som asi zvolila "liečbu" šokom. Ukázať úplne necenzúrované následky drôg, prednášky by nemali robiť psychológovia, ktorí to nikdy neskúsili, ale liečiací sa alebo abstinujúci feťáci, ktorí o všetkom môžu rozprávať z vlastných skúseností. U mňa osobne v skutočnosti protidrogovo pôsobili paradoxne aj moje najmilovanejšie rockové hviezdy. To, že mi väčšina z nich umrela, to že ten ktorý by dnes oslávil 45. narodeniny, nestihol osláviť ani 35 a jeho obrovitánsky široko-ďaleko nevídaný talent mu nepomohol, v tom aby nebol sám a dva týždňe nehnil vo svojom byte, kým našli jeho telo a vážil ledva 40 kíl a nebolo z neho nič, nič viac len úboha bytosť zničená drogami. To na mňa fakt nepôsobí cool, pôsobí to na mňa deštruktívne a sama by som si takéto niečo nikdy nespôsobila.... Takto by to mali ukazovať mladým a kľudne aj starším ľuďom ktorí nevedia čo a jak.

A samozrejme je krásna preventívka, ktorú môžu spraviť rodičia. Venovať sa svojej ratolesti, dávať im všetku lásku na svete, ukázať jej, že im môže veriť a tiež jej veriť a pomôcť jej v každom prúseri. A potom sa nemusia báť, že čo berie ich dieťa...(aspoň väčšinou, keď je raz niekto debil, už mu nič nepomôže)

No a k alkoholu vlastne žiadnu múdrosť nemám. Alebo ak by som aj niečo v hlave našla, neodvažovala by som sa s tým vyjsť verejne, pretože by to bolo klasické: "Vodu káže,víno pije." Pred alkoholom som sa ochrániť tiež nezvládla. Je to sračka, ale mám tú sračku rada a rada sa ňou opájam. A vo veľkých množstvách. Chutí mi to ale je fakt, že na tejto planéte nedokážem vydržať triezva, lebo by som to tu musela vyvraždiť. (:D) Ale gratulujem každému kto to triezvy zvláda.

Na svoju obranu musím povedať, že svoje alkoholické stavy poväčšinou sama zvládam, nedokážem sa sundať až tak aby som o sebe vôbec netušila, nikomu ani sebe neubližujem a tak ďalej, ale myslím si, že tí, ktorí na tom čo sa alkoholizmu týka nejsú takto bezpečne by si mali nechať pomôcť a nepiť. Lebo poznám takých veľa a niekedy to není pekné-hlavne pokiaľ ide o pomerne inteligentných ľudí.

Neviem, či existuje nejaký spôsob jak pred týmto človeka ochrániť. Je to voľne dostupné a keď to niekto chce tak si to kúpi, keď to nechce, tak si to nekúpi. A zvyšok je už len na ňom. Tu by som sa keď tak hlavne zamerala na zodpovednosť dotyčného. Ako ochrániť seba aj ostatných. Nesadnúť si pod vplyvom za volant a podobné veci. To je podľa mňa podstatné. A tu by som tiež volila "liečbu" šokom, o čo sa napríklad, ako som počula, snaží aj Daniel Landa a jeho videá so "škaredými" obrázkami sa púšťajú v autoškolách adeptom na vodičák. To je podľa mňa dobré, väčšina ľudí si proste všetko pár krát rozmyslí keď to vidí na vlastné oči. A hry na hrdinov, v tomto prípade, fakt nejsú najlepšia vec.

Tákže tak. Týmto som zo seba nechcela robiť mudrlanta s patentom na všetko, len som mala potrebu si zafilozofovať o veciach ktoré nám tlačia do hlavy. Nech si z toho zoberie každý čo chce. A nebojte sa vytvoriť diskusiu, fakt ma zaujímajú názory na tieto témy:). Niekedy nabudúce si pokecáme o sexe/nahote a násilí v médiách:). Zduř!

Rebélia s príčinou aj bez...

Dnes som pozerala Riskni milión na Jojke(stále pokiaľ môžem poctivo pozerám a dúfam, že ma tam zavolajú keď už ma Lifka prihlásila a vyhrám strašné prachy- doma vyhrávam v každej časti:D.) a bola tam holka s oholeným kúskom hlavy a s Voštinárom to začali riešiť, že aká je ona rebelka, aj sama priznala, že to spravila z rebélie a samozrejme maminka nebola moc spokojná a priateľ mal šok a bla bla bla..... Ja som ju v podstate okamžite označila za hipsterku ale to je jedno. Donútilo ma to zamýšlať sa nad týmto zvláštnym slovíčkom a tak som sa rozhodla, že sa o svoje filozofovanie podelím...... Múdry internetový výkladový slovníček, nebol schopný vysvetliť nič moc a slovo rebel definoval asi takto:

rebel, rebelant - odbojník, povstalec; burič, spurná osoba

V priebehu svojho života som bola za rebela označovaná pomerne častokrát, už od detstva a nikdy som moc nerozumela prečo, až som došla do štádia, kedy som zistila, že ma to aj vcelku uráža. Samozrejme všimla som si, že som možno trošku iná ako iné "deti". Ja som totiž nikdy nebola typ ktorý by ticho sedel, počúval, čo mu starší hovoria a nezamýšlal sa nad tým, či je to pravda alebo nie alebo takéto veci. Nikdy som si nenechala srať na hlavu a ak som cítila potrebu otvoriť si papulu a zastať sa samej seba alebo niekoho kto bol uvrhnutý do bezprávia alebo ako to nazvať, tak som to spravila. Takisto som nikdy nerozumela autoritám. Nie preto, že by som s nimi mala vyslovene problém a potrebovala im nasilu vzdorovať, ale skôr preto, že pre mňa autoritami nikdy neboli ľudia len preto, že boli starší a boli to trebars moji učitelia a presviedčanim ma o tom, že autoritou sú, si v tom nikdy moc nepomohli veru....ale za to existuje veľa ľudí ktorí sú pre mňa absolútne prirodzenou autoritou a nemám s tým problém. Ale tiež to neznamená, že by som si od nich nechala srať na hlavu a počúvala ich na slovo aj keď by nemali pravdu. No a potom do mojeho strašne rebelského zjavu, určite dokonalo zapadli aj všetky moje kérky a všeobecne som asi pomerne výrazná, ale tiež som si ich nedávala z nejakej rebélie ako si napríklad v úvode spomínaná holka vyholila polku hlavy, ale preto, že ma kérky vždy fascinovali a proste som ich chcela a keď niečo chcem tak to proste musím mať a ešte ich minimálne sto mať budem! :D Tiež ma fascinujú ľudia keď sa pýtajú, že či to maminke nevadí. To vždy len odpoviem, že čoby veď dve z mojich kérok mi sama zaplatila k narodkám a oni sa čudujú a myslia si, že čo to mám za mamu a jak mi všetko vždy dovolovala a bla bla bla a málokto by uveril jaký som ja mala kedysi pomerne prísny režim -teda ani ne tak prísny, jak som proste mala pravidlá, ktoré podla mňa bolo prirodzené dodržiavať a vďaka tomu mi vždy dôverovala a nemala som s ňou nijaké väčšie problémy ako niektorí moji rovesníci a nepotrebovala som rebelovať a čo sa týka tých kérok tak proste som to chcela a keby mi to nedovolila už v tých sedemnástich tak v osemnástich by s tým aj tak nič nenarobila a aj keď pôvodne nebola úplne nadšená čo si vyvádzam s telom, tak teraz to už úplne chápe a teší sa na každú moju ďalšiu kérku. Pointou je, že proste vždy uznávala moje právo na určitú slobodu a dovolila mi mať vlastný rozum a tak ďalej. A možno to preto ľuďom ktorí boli vychovaní úplne inakšie a rodičia im právo na vlastný rozum a názory nedopriali, príde strašne rebelské ale to neznamená, že to tak je. Len proste nejsom bežná ľudská ovečka ale zdravý, sebavedomý, inteligentný človek. (Ja sa dokážem krásne opisovať, že?:D) Ale tak čo, keď si niekto myslí, že byť iným znamená vyzerať ako väčšina ľudí v jeho veku ale trébars nemať účes aký bežne nosia úradničky do kanclu a verí, že len tak na seba môže upútať pozornosť a ukázať, že je zaujímavý(ja proti takým účesom a rôznym podobným výjavom nič nemám, ale je to fajn keď to niekto má lebo sa mu to páči a nie preto, že chce rebelovať), tak je to jeho vec, ale je vtipné jak sa tí ľudia sami nazývajú rebelmi proste a v konečnom dôsledku aj tak žijú prosystémne(to je zvláštne slovo, chápete čo tým myslím?:D)........ Teraz by som do toho ešte zakomponovala aj takých tých dnešných fest punkáčov, v károvaných gaťoch a tak, jak sú strašne vidieť naschvál a tak, až na to, že sa nejak zabudlo prečo a za akú hodnotu oblečenia tak punkáči chodili kedysi a teraz je to strašná rebelská imageovka a dohromady jeden taký suit má hodnotu 300€ a ten mega fest totálny punkáč a najväčší anarchista(pričom ani len netuší čo je anarchia) si myslí, že punk je Blink 182 a rozjebávanie obchodných výkladov..... Ale takéto rôzne prípady by som tu mohla vypisovať do rána.....ja som len chcela ľuďom vniesť do hlavy myšlienku, že serte na to, serte na rebéliu, žite svoj život ako plnohodnotne mysliaca osoba a v tom budete dosť mrte originálni a šokujúci a rebelskí! :) Čágo belo šilenci!:D

DETI

V rámci toho, že môj zdravotný stav je stále v pomerne úbohom stave (dokonca som na tom úbohejšie ako by som možno bola, keďže som sa v sobotu rozhodla liečiť sa svojím obľúbeným spôsobom a pařila som v Randali do šiestej rána a ono čuduj sa svete to nepomohlo) tak sa doma nudím, čoho výsledkom sa stalo, že som závislá na telke. Tú normálne ani nepozerávam, ale tak nedá sa celý čas len sedieť za kompom prípadne čítať knihu....Jedna z vecí ktoré pozerám každý večer o takomto čase je seriál Sex v meste, ktorý dnešným dielom v mojej hlave načal otázku, ktorú budem riešiť v nasledujúcich riadkoch. Touto otázkou je určite častý problém dosť veľkého množstva žien, ale tak poďme na to....

Chcem deti? Takto jednoducho to znie, ale zistila som, že som z toho dosť hodne zmätená, pretože deti mám strašne rada, sú to úžasné tvory a strašne ma fascinuje možnosť tvarovania ich osobnosti.
Dokonca existuje jedno, ktoré mám jednoznačne najradšej zo všetkých a nikto ma nepresvedčí o existenciii krajšieho a úžasnejšieho dieťaťa. Volá sa Nella a môžte ju vidieť na fotke v úvode:).
S Nellou sa snažím tráviť čo najviac času ako je to v rámci môjho života možné a raz za čas ju dokonca strážim, takže nepochybujem ani o svojej schopnosti sa o dieťa postarať.

Nemám teda strach, z toho, že by som to dieťa nedokázala vychovať a ani sa nejak zvlášť nezamýšlam nad tým, či by malo alebo nemalo otca. Určite by som to zvládla tak aj tak. Nemám strach z ničoho takého.
Mám strach akurát tak z pôrodu a zo všetkých sprievodných udalostí, ale myslím, že keby som to fakt chcela tak by ma snaď toto nezastavilo.

Druhá vec je môj životný štýl ktorý milujem a nielen že sa ho nechcem vzdať, ale nemám poňatia do akých dialok ho ešte dokážem dotiahnuť.... Chcem proste žiť, cestovať, zažívať, prežívať, robiť ďalšie obrovské chyby, naučiť sa o všetkom viac a tak ďalej, proste všetko čo chce, zdravý, šťastný človek v mojom veku. Ide to samozrejme aj s dieťaťom ale už tam sú isté obmedzenia. Každopádne veď ani to by nemusel byť problém, proste by som sa len matkou nemusela stať teraz....ale ja neviem či to chcem vôbec niekedy v budúcnosti.....


Posledný predvianočný diel How I met your mother nastolil podobný problém u jednej z hlavných postáv Robin. Robin totiž nikdy nechcela dieťa a zrazu zistila, že ho ani nikdy nebude môcť mať.
Vtedy som sa nad týmto tak vážnejšie zamyslela po prvé, je v pohode si povedať, že nikdy nechcem dieťa, ale je fajn vedieť, že si to môžem rozmyslieť......To je sakramentská pravda a príde mi desivé, nemôcť s tým nič robiť.

No a nakoniec, vôbec netuším prečo to vlastne rozoberám, pretože veci väčšinou beriem tak ako prídu, riešim ich za pochodu a viem, že to bude najsprávnejšie aj v tomto prípade, ale asi som si to proste potrebovala napísať:D.

Poison heart, drogy a rock n´roll

Po dočítaní autobiografie Dee Deeho Ramonea, som sa zamýšlala nad tým, koľko rovnakých autobiografií, biografií alebo len článkov som si už prečítala.

Väčšina mojich najobľúbenejších hudobníkov išla alebo stále ide v heroíne alebo iných tvrdých(alebo aj mäkších) drogách. A ani ja sama nejsom práve najnevinnejší človek na svete.

A musím sa pýtať, je rock n´roll práve o tomto? Ovplyvnilo to aj mňa až natoľko, že nech sama sebe tvrdím čokolvek, tak hudba nie je hlavnou záležitosťou v tomto životnom štýle ale iba obyčajnou kulisou?

Dnes večer som čítala v Epoche mini článok o tom, že vedci zistili, že hudba ľuďom spôsobuje rovnaké pocity ako sex alebo drogy. To pre mňa nie je žiadna novinka, tú podobnosť som si už dávno všimla a zároveň to dáva zmysel heslu "Sex, drogy a rock n´roll". Ale čo z týchto troch vecí mám ja a všetci tí o ktorých tu píšem, najradšej?

Nech už je to akokoľvek je jasné, že drogy (v mojom prípade je to našťastie "len" alkohol) pomáhaju v tvorbe. Najlepšie sa mi proste tvorí pod vplyvom niečoho a aj najväčšie hudobné diela mojich obľúbencov nevznikali práve za triezva.

Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, aj skrz všetky tie biografie, tí ľudia naozaj trpeli. Najskôr len psychicky a to ešte o tom ani poriadne nevedeli, lebo najčastejšie to aj tak vložili do svojich pesničiek a mysleli si ako sú strašne cool, nad vecou, lepší ako ostatní a hlavne tí čo ich odsudzujú, ale potom im ostala už len samota, bolesť a nakoniec len boj o vlastný život, ktorý väčšina z nich prehrala.

Velikáni, ku ktorým sa dnes ja osobne priam modlím, boli celé roky len obyčajné osamelé trosky, ktoré už nielenže nič nevytvorili ale dokonca sa uzavreli pred všetkými ktorí s nimi chceli byť a prípadne im pomôcť, s tým, že ich proste nepotrebujú. Len sa sťažovali ako ich všetci odsudzujú, nechápu a vlastne sú najzbytočnejšia špina na zadku ludstva a pritom si to spravili sami. Klamali rodinu aj priateľov a nakoniec z nich aj bolo to čo si o sebe mysleli.

Jeden z mojich najvyšších bohov Layne Staley umrel v neskutočných bolestiach, úplne sám a našli ho dva týždne po smrti, pri blikajúcej telke, obklopeného drogami, vážiaceho cca 35 kíl a jeho posledné slová v poslednom rozhovore ktorý niekomu poskytol boli, že to strašne dodrbal, že strašne trpí a že nechce zomrieť, ale už vtedy vedel že vlastne nemá na výber, lebo už bral herák príliš dlhú dobu na to aby dokázal prežiť jediný absťák a nemal dosť sily na to aby to mohol brať ďalej.

Kurt Cobain utiekol z odvykačky len aby sa radšej mohol zabiť.

Shannon Hoon a aj napríklad Dee Dee Ramone bojovali, dlho ostali čistí a nakoniec si to aj tak radšej strelili a naposledy.

Takto by som mohla vymenovávať desiatky ďalších na vlas rovnakých osudov, Klub 27 sa ani neoplatí spomínať.

Ale musím sa pýtať, či to všetko stálo za to, či to všetko stojí za to mne, či to všetko stojí za to milióntim ďalších osudov ktoré si myslia, že sú niečo viac a ktoré dopadnú úplne rovnako.... a pritom mi stále v hlave straší hlások, ktorý mi hovorí, že hudba je stále to najdôležitejšie a s tými drogami to nič nemá.....ale prečo potom, keď to takto cítim a keď som naozaj vcelku nadšený a šťastný človek (čo mimochodom často boli aj všetci tí vyššie spomínaní) nedokážem vydržať triezva?

Mám priveľa otázok, priveľa zmätku, priveľa hnevu na nich všetkých, že to tak dodrbali a aj na seba lebo to dodrbávam rovnako aj keď nie tvrdými drogami a čisto teoreticky ma stále nenapadá nič lepšie ako v tom pokračovať....a nakoniec ani neviem čo som tým všetkým chcela vlastne povedať.....

kérky, piercingy a dredy.....

Nedávno sa ku mne dostal BLOG jednej ženskej o tetovaniach, piercingoch a dredoch. Je to blog negatívneho charakteru a názory ktoré tam prezentuje sú neuveritelne obmedzené.

Nie, nejde o to, že tam tieto veci kritizuje, každý má právo na vlastný názor a absolútne nemám problém s tým ak sa to niekomu nepáči. Je to predsa každého osobná vec.
Čo ma však na tom celom serie, je to, že tam zabŕda do vecí s ktorými evidentne nemá absolútne žiadne skúsenosti a bezdôvodne uráža a ponižuje ľudí ktorí si takýmto spôsobom ozdobili vlastné telo. Okrem toho, že je tam cítiť náznaky rasizmu (napríklad veta:

Kdo nosí dredy? Puberťáci, kteří hledají sama sebe a černoši, kteří opět většinou patří mezi nejnižší třídu.

) tak si tam dovolí povedať, napríklad to, že potetovaný, popiercingovaný alebo dredatý človek má VŽDY nejaký problém v duši alebo komplexy a podobne.

Keď hovorí o originalite ako argumentu na to prečo sa dať potetovať, tak s ňou súhlasím. Nie je moc originálne ak si niekto vyberie z katalógu obrázok, ktorý nosí ďalších 500 osôb. Ale opäť je to len hádzanie všetkých do jedného vreca. Takéto ozdoby si okrem iného podľa nej dávajú len ľudia z najnižšej vrstvy, prostitútky, väzni, námorníci a bezdomovci (čo je samo o sebe totálna konina).

Keď som ten jej článok dočítala, bolo mi to najprv smiešne, smiala som sa nad celou jej obmedzenosťou a tak, ale dorazili ma komentáre v diskusii, keď aj na naozaj inteligentné názory (napríklad na bohatého, úspešného ale potetovaného právnika alebo prípadne tatéra ktorý jej slušne napísal aká klientela a z akých rôznych vrstiev k nemu chodi) odpovedala rovnako obmedzene, bez pádnych a overených argumentov a ešte k tomu ich tam všetkých riadne pourážala. Plus na ďalší argument, že keby si niekto chcel dať potetovať ruku, čo stojí tak okolo 25 litrov tak to asi nebude bezdomovec ktorý nemá čo žrať odpovedala niečo v zmysle, že čoby nie, veď predajom drog sa dá taká suma zarobiť bezproblémov(že to tým našim bezďákom ešte nikto neoznámil).

Okrem urážania sa v blogu zamerala na to, že potetovaný a inak ozdobený človek si nenájde žiadne schopné zamestnanie. pretože seriózna firma si nikoho takého nenajme. Samozrejme, nájdu sa firmy kde to tak naozaj môže byť ale vo väčšine prípadov je to totálna hovadina, pretože snaď keď niekto hľadá zamestnanca tak mu ide hlavne o schopnosti a nie o to čo nosí pod košelov, nie? Je mi jasné, že asi nepríjmu človeka s potetovanou celou hlavou, ale to sú už zase extrémy ktoré s tým nesúvisia.

Čo k tomu môžem dodať ja? Sama mám 5 tetovaní, doteraz som v žiadnom zamestnaní(teda skôr brigáde) nemala so žiadnym z nich problém. Nemám pocit, že by som mala komplexy alebo problémy v duší, ktoré by som si potrebovala tetovaním riešiť. Takisto je každé jedno moje tetovanie absolútny originál a veľmi by som sa čudovala keby niekto mal také isté a ak sa niekto taký niekedy nájde tak je v podstate stopercentné, že prebral moje tetovanie.
Jediný dôvod prečo ich na sebe mám je ten, že sa mi tetovania páčia, je to jednoducho druh umenia, všetky pre mňa majú konkrétny význam a mám k nim veľmi hlboký vzťah. Naozaj som si ich nedala preto aby som si riešila nejaké vnútorné problémy alebo aby som sa odlišovala a bola strašne originálna. Hlavne si myslím, že človek by mal byť originálny svojími vlastnými názormi a otvoreným myslením a nie tým koľko hovadín si na seba dá.

Nedokážem pochopiť ako niekto môže podľa dredov a piercingov a kériek odsúdiť človeka, bez toho aby o ňom konkrétne niečo vedel. Sama si na to netrúfam. Ak vidím dredatého chlapa tak sa zvyčajne pousmejem jaký je fešák alebo proste len na tom, že sa mi tieto veci páčia, ale nebudem kvôli tomu absolútne tvrdohlavo presvedčená o tom, že je to super človek, lebo to môže byť totálny kretén a dredy mu to v mozgu moc nezmenia....

Proste, je tak ťažké spoznávať ľudí miesto toho aby sme sa vzájomne súdili podľa vonkajších schránok, ktoré nám aj tak všetkým rovnako stárnu a hnijú atď? Je to také podstatné? Fakt sme sa od stredoveku nikam neposunuli?


*EDIT* Tak som si po dopísaní tohto chcela prečítať jej ďalšie hlody, že či to bola náhoda a ona sa medzičasom stihla vyjariť na margo predchádzajúceho blogu a toto je snaď ešte lepšie : CLICK:)......

A len tak mimochodom, táto inteligentka, ktorá vie tak veľa o ľudskej duší a práci, je vraj žena v domácnosti ktorú živí jej manžel.... neviem síce stopercentne či to je pravda, to som tam kdesi čítala, ale asi toľko....

Malé kráľovné desivo umelej krásy

O tom čo si myslím o tejto planéte a jej prehnitosti, rovnako ako o ľuďoch ktorí na nej žijú som už toho narozprávala a napísala vela. Dnes sa idem venovať pre zmenu téme, s ktorou som sa už veľa krát stretla ale teraz ma napadlo sa v tom aj trošku pohrabať a musím povedať, že je to fakt jedna z najnechutnejších vecí aké sa na tejto planéte vyskytujú. Samozrejme je lepšie vidieť to na vlastné oči, takže začneme videami:

Oproti ostatným prípadom je tento ešte vcelku v pohode, aj keď o nič menej nechutný:


Mia Grande
2 roky, matka ju vláči po všemožných súťažiach, kde sa predvádza ako modelka alebo tancuje podla matkou naučenej Madonninej choreografie. Toto je asi jedno z menej podarených vystúpení. Ale ľudia šalejú a malá vlastne ani nechápe prečo....



Eden Wood
6 rokov, jedna z najväčších hviezd tohto kalibru. Vraj chce byť umelkyňou, rockovou hviezdou a vedkyňou.... Má za sebou svoj prvý singel Cuttie Patootie(odporúčam nehľadať), mieri do Hollywoodu a čoskoro bude mať vlastnú bábiku. Samozrejme ma vlastnú manažérku a už dávno rozdáva autogramy a pod. No nie je to "nádherné" ?




Taralyn Eschberger
Asi 7 rokov.... neviem o nej nejaké špecifické info, ale videla som nejake fotky, prirodzene fotky, z ktorých na mňa kukalo nádherné ryšavé dievačatko a potom fotky tohto istého dieťaťa,z ktorých na mňa kukalo odporné zmalované a umelo opálené monštrum. Jej matka ma dokonalo nacvičený hollywoodský úsmev číslo 7 (napriek tomu, že očividne v živote nedokázala nič viac ako dojebať vlastné decko) a má v sebe akýsi nervózny tik, pretože všetko musí byť vždy absolutne dokonalé.... Čo ma prekvapilo, Taralyn bola prvá pri ktorej som videla aj jej úžasného fotra, ktorý miesto toho aby nejakou chlapskou logikou zakročil proti tejto humusárne, so všetkým nadšene spolupracuje.....


a jedna z najhorších čo som videla Makenzie Myers
asi 4 ročná príšera s diktátorským komplexom. Neviem čo by som k nej dodala, myslím, že video hovorí samé za seba a pre "lepší" dojem odporúčam nájsť si jej fotky na googli(alebo skôr neodporúčam).

A posledné video... neviem o koho presne ide ale nádherne ukazuje časť desivosti tohto všetkého:



Keby to ešte niekomu nedochádzalo, toto všetko zahŕňa od útleho veku: opätky, vela vela make-upu, farbenie vlasov, solária alebo iné formy umelého opalovania, vo viacerých prípadoch diéty, plastiku, botox a podobne. Všetko čo je samo o sebe tak trošku choré.

Viem čosi o vývinovej psychológii aj z biologického hladiska a čo to znamená pre deti vo vývine?
Dotrhané šlachy na členkoch, ťažké vrásky alebo totálne pokazenú stavbu kože ešte pred 20tym rokom života, jednoducho zničené celé telo, nehovoriac o psychike týchto dievčat, ktoré už v čase ranej puberty budú totálne nepoužiteľnými napodobneninami ľudí. Poruchy príjmu potravy a podobne, určite hrozia každej z nich, drogová závislosť spôsobená napríklad tým, že zlyhali alebo že nejsú dokonalé a najlepšie vo všetkom čo si ich debilní rodičia vymysleli....asi nie je potrebné to ďalej rozoberať.

Nie je ale už totálne choré, že miesto toho aby tieto veci boli kruto trestané, je toto celonárodna súťaž a ľudia sa na tom bavia a totálne to žerú a je to strašne "cute" a funny" ?

A bohužial toto nekončí v Amerike, rovnako ako všetko z Ameriky(vrátane finančnej krízy:D) aj toto postupuje ďalej do sveta a aj keď to zatiaľ nie je napríklad u nás až taký hardcore, už to tu je a je len otázkou času kedy to naberie takéto rozmery.

Ale ja už len čakám, kedy konečne bude cez túto pitomú apatickú planétu postavený ten obchvat, pretože bohužial, planéta Zem sa už nezobudí.....

Society....you´re crazy breed.....alebo o Loutkách a ich pánoch.....

Spoločnosť

Veľký brat, ktorý všetko tvorí, vidí a kontroluje. Vytvára normy a zvyky, zákony a pravidlá, podľa ktorých by tu malo všetko akože fungovať. Vytvoril akúsi schému života: Narodiť sa-> dospieť a popritom vyštudovať->rýchlo si vybrať zamestnanie a popritom sa oženiť a založiť rodinu-> a do smrti už len pracovať v tom istom zamestnaní ktoré si si vybral už ako puberťák a splácať hypotéku. Nedajbože aby sa tam nahodou pritrafil nejaký priestor na zážitky a zábavu a slobodu v čase aj rozhodovaní. to táto schéma nepripúšťa.

A potom že to tak vypadá, po svete chodia slepé ovečky, nerozmýšlajúce nad tým čo sa okolo nich deje, iba nasledujúce svoju schému prežívania. "Loutky, loutky, loutky zkurvený... Poznáte? Odporúčam spoznať, má to pravdu.

Normy a zvyky: O spoločenských normách a zvykoch by sme mohli diskutovať celé storočie....akurát by z toho bola hádka(ak vôbec aspoň to) a ja by som skončila upálená niekde na hranici, za svoj iný postoj. Ale tak napríklad, dnes som sa dostala k zaujímavému problému. Ako sa môžete dočítať aj v tom článku , tak taký problém už jeden z najslávnejších albumov 90tych rokov mal keď sa vydával. Spoločnosti totiž prekáža nahota. Nahota je niečo neprirodzené a nečisté (a už duplom na malých deťoch čo plávajú v bazéne) však?

Ale vážne? Musím sa stále pýtať, že v ktorom storočí do prdele žijeme? Kurt Cobain to pritom pôvodnom probléme albumu Nevermind riešil vhodne. Bol ochotný zakryť penis toho bábätka jedine ak tam bude napísané "Ak vás toto uráža, zrejme ste skrytý pedofil." ANO! ANO! Dokonalé! Toto je jedna z tých vecí ktoré mám na Kurtovi veľmi rada.

A nejde len o tu absurdnosť, že niekomu prekáža detská nahota. Vo všeobecnosti, je nahota najprirodzenejší ľudský stav. Ale spoločnosti prekáža. Nuž, tak zrušme nahotu, hlavne že vôbec nevadí ako je všade stále zobrazovaná smrť, násilie a podobné odporné veci ku ktorým úplne bez akéhokoľvek hľadania majú potom prístup malé deti, keďže to je v novinách, správach, seriáloch, filmoch, na internete, všade v akomkoľvek čase. Nech si to kukajú, nech z nich rastú vrahovia, povalači, bitkári, tyrani svojich rodín, len im preboha nepustite Nevermind a už vôbec im neukazujte ten obrázok nahého dieťaťa čo tam je.......

Toto je len jeden z miliontich príkladov toho čo mi na celom tomto systéme alebo ako to globálne nazvať vadí, alebo ma to proste serie, škre atď. Ten absurdizmus, že je zakazované niečo úplne prirodzené a tolerované a vyhľadávané niečo totálne hnusné čo blbne ľuďom mozgy.

A týmto veciam človek neunikne.

Krásny ďalší príklad:

Dennodenné správy vo všetkých médiách o najnovších katastrofách, teroristických útokoch, únosoch a podobne, veď to poznáte.....
Potom človek ide po ulici, svieti slniečko, deti sa hrajú a vy len čakáte kedy niektoré z tých detí vybuchne a zo sebou vezme všetko čo je do vzdialenosti 5km od neho....samozrejme aj s vami....aj v zdravom mozgu zrazu samovolne vzniká fanatická paranoja.
To je toho všetkého výsledkom. Jednoducho nás miliontimi spôsobmi dennodenne zastrašujú a likvidujú logické zmýšlanie, len aby mali čo najviac spomínaných "loutek".


Ďalšia vec, výchova v školách a rodinách podľa zavedených spoločenských hodnôt pochádzajúcich snaď ešte zo stredoveku(vo veľa prípadoch to ani není preháňanie) spôsobuje že z detí rastú monštrá, ktoré nič nevedia, iba jedno: za každú cenu zvíťaziť vo všetkom čo je možné a dostať samé jedničky - za akúkoľvek cenu- vedomosti sú nepodstatné)... Čo znamená, že už teraz sa zaisťuje aby sa ani náhodou nič nezmenilo a spoločnosť sa naďalej bude deliť na "masters of puppets" a "puppets" a niekde medzi tým je tých pár tisíc jedincov(medzi ktorých sa, aspoň dúfam, oprávnene radím, ktorí nejsú slepé "loutky" a na ovládanie tupých hláv sa môžu z vysoka vysrať. A miesto toho si takto vygrcávajú nervy na svojich blogoch a dúfajú že raz budú vedieť pohnúť aspoň kúskom tohto zla, alebo v ňom aspoň prežiť, podľa vlastných pravidiel. Alebo sa mi jednookí medzi slepými presťahujeme na Magratheu....tiež možnosť:). Vlastne dokonca, vcelku vítaná, lebo s týmto svetom to síce išlo do sraček hodne dlho...ale teraz už sa to tam po uši kúpe a myslím, že to zastaví už fakt len keď miesto Zeme radšej postavia ten obchvat....

Asi toľko k tomuto no...



P.S. chcela som sem dať obrázok Zeme v hovnách - nič také som ale nenašla tak musím nájsť niečo iné, ale je zaujímavé že na slovné spojenie "zem v sračkách" mi google našiel obrázok Paľa Haberu....