Môj absolútne špeciálny vianočno-nevianočný playlist:D

Neviem čo viac by som mohla dodať, ale myslím, že tieto veci hovoria samé za seba, takže si to proste užite :-)









a dve pelíškovské aj keď Pelíšky pozerám v tejto ročnej dobe poprvé:





:->

A zazvonil zvonec.......

Tákže, dneš večer som dorazila späť do Bratislavy, bohužial už natrvalo. Prahu som oficiálne vzdala....
Vec sa má tak, že jednoducho tam nepatrím, nič mi tam nevychádza a tak, tak to beriem tak ako to je. Nie je to síce žiadna tragédia, nebola som tam šťastná, takže je to v poriadku, aj keď mi to mesto bude chýbať(samozrejme, že sa budem vracať najčastejšie jak to pojde) ale som totálne nešťastná v tomto meste.... musím tu vydržať a prežiť asi tak do Marca a potom sa budem sťahovať na to jediné mesto kam naozaj patrím - do Brna, ale dovtedy ma asi porazí, po pár hodinách tu už chytám plačlivé hisáky.... To ani neni spôsobené tým, že som tu, ako skôr tým, že som mesiac nevidela žiadneho zo svojich kamarátov a dnes keď som prišla, to má každý z nich úplne v paži, nedvíhajú mi telefonz a ak dvihaju tak jednoducho sa im so mnou tráviť čas nechce... som momentálne síce precitlivelá (PMS a meškajúce "měsíčky") ale ono to proste asi aj tak jednoducho zamrzí, že sa na nich teším a ich to proste vôbec nesere..... Každopádne, teraz som síce nešťastná ale nenechám sa tým trápiť dlho.... proste sa sústredím na to aby som si tu niečo zarobila, budem chodiť častejšie do Brna a hladať si tam byt a nejaký spôsob obživy a pôjdem tam najskôr ako to bude možné, nebudem sa zbytočne zapodievať ľuďmi ktorým nestojím ani za "Ahoj, vitaj doma"......asi toľko na dnes.... musela som zo seba tie sračky dostať nejak:D Idem si teraz s maminkou pozreť film a pojdem spinkať....bye:)

Čo som videla, čítala a počúvala

Hudba:

Počúvam: Vzhľadom na minulotýždňové výročie smrti Johna Lennona a narodeniny Jima Morrisona som najviac počúvala asi Beatles a The Doors...
Pesnička čo ma udivila: Metallicovské Unforgiven od Apocalypticy ale aj s týmto videjom: (prvý krát som to videla zhúlená a skoro som sa zbláznila:D )
Objavila som: nič nové:(
Hudobník týždňa: Dnes ráno som sa zobudila s takou Blind melonovskou náladou, takže Shannon Hoon( o ňom ešte určite niekedy napíšem:) )

Filmy:


Videla som: Ten kluk je postrach ale zaspala som pri tom, takže si z toho moc nepamätám:D a toho Merlina ktorého som chcela pozerať pred týždnom:D
Chystám sa pozerať: Misery a TO
Herec týždňa: môj odjakživa a navždy najobľúbenejší:)

Gary Oldman:)



Seriály:


Pozerám: Vzhľadom na aktuálnu seriálovú pauzu mám stále väčší a väčší hlad po nových seriáloch, takže som začala s Big bang theory

Knihy:


Oproti minulému týždňu sa zatiaľ nič nezmenilo:D
Knižná postava týždňa: Dnes dám prednosť postave z knihy ktorú nemám rozčítanú:) Severus Snape:)

Citát týždňa:

chcela som to sem pôvodne dať ako obrázok, ale nejak mi to nejde, takže takto:

Accept what you can´t change, change what you can´t accept.....

Čo som videla, čítala a počúvala

Rozhodla som sa založiť novu rubriku aby som tu udržala aspoň ako takú pravidelnosť prispievania, ak aj nahodou práve nemám čo povedať.
Dúfam, že to bude aj trošku inšpirujúce....:)

Hudba:


Počúvam:Tu to není žiadna novinka, momentálne podporená nedávnymi zážitkami som úplne závislá na Wanastowkách a Lucii-ako vždy keď sa niečo podobné stane, takže 95% hudby za posledné 2 týždne boli fakt len tieto dve skupiny....
Pesnička čo ma udivila: A udivuje ma vždy keď ju počujem - Horkej Den od Lucie, predovšetkým jej štúdiová podoba: Milujem ten začiatok, len Kodymova gitara a Kollerov neskutočný hlas...fakt magicky atmosferické... a potom sa len pridajú ostatné nástroje a najlepšie Kodymove sólo všetkých čias.... dokonalý príklad ako sa robí hudba! Ale aj živá verzia ma riadnu silu:)
Objavila som:Nie je to síce objav v pravom slova zmysle, lebo tú kapelu poznám odjakživa, ale fakt som sa zamilovala do Slobodnej Európy, aj keď myslím, že to je novinka staršia ako dva týždne:D
Hudobník týždňa:Tak keď už je to tu skoro celé o WV a Lucii, tak im ostanem verná a bude to Tomáš Vartecký:)

Filmy:


Videla som: okrem mojej obľúbenej klasiky, filmu Vikingovia som zhliadla paródiu na Pána prsteňov - Pár Pařmenů a momentálne dopozerávam druhú časť 4 dielu Fantaghiro, čo pozerám kvôli chlapovi spomínanému nižšie. Predpokladám, že túto rozprávku si väčšina z nás pamätá z detstva, ale skúste si to pozreť teraz:D Je to také lahšie feťácke porno...:D
Chystám sa pozerať: Merlina:)
Herec týždňa: Ten čo ma donútil pozerať to feťácke porno - Nicholas Rogers....

Seriály:


Pozerám: Momentálne mám hlavnú trojku seriálov ktorú pozerám pravidelne a to sú: How I met your mother, Vampire diaries a Ringer, ale teraz už je vianočná pauza, tak musím dočkať....

Knihy:


Čítala som: za posledné dva týždne som dala dve knihy a to knihu Dee Deeho Ramonea Poison Heart Přežil jsem Ramones a Základní knihu germánskeho pohanství, takže som zase o čosi múdrejšia.....fakt popiči knižky to boli:)
Čítam: TO od Stephena Kinga, to musím prečítať do Vianoc a vrátiť maminke(vyše 1200 stranová kniha:D)
Chystám sa čítať: Duma Key tiež od Kinga... aj to musím zvládnuť do Vianoc a vrátiť maminke...:)
Chcela by som: dosť fičím na rôznych náučných knihách a je obrovský zoznam tých ktoré by som strašne chcela ale najnovšie ma zaujala Táto:D....
Knižná postava týždňa: Tak keď už práve čítam TO, tak Pennywise - hlavný padouch..... Možno práve preto, že by ma zaujímalo na čo by sa zmenil v mojom prípade, aj keď asi by kludne mohol ostať klaunom......

Citát týždňa:


Na konci si nebudeme pamätať slová našich nepriateľov, ale mlčanie našich priateľov. (Martin Luther King)

V špinavom meste stratená, unavená a zničená....

Pred pár týždňami, keď som ešte bola v Bratislave som na facebookovej stránke Hard rock café Praha objavila takýto neuveriteľný inzerát:

Hard Rock Cafe Praha hledá uchazeče na pozici VIBE HOST.
Je hudba Vaší vášní??Zajímáte se o kapely, umělce a memorabilia??Baví Vás hudební historie??Dokážete zaujmout a pobavit lidi??Jste otevřená e energická osoba, která se nebojí komunikovat?? Hledáme do našeho týmu někoho, kdo má pozitivní přístup, je plný energie a dokáže dodržovat základní hodnoty a poslání Hard Rock Cafe Praha.

No proste niečo dokonalo ušité pre mňa, takže som samozrejme okamžite posielala životopis a čakala, že sa mi ozvu... zatiaľ sa neozvali, tak som sa včera rozhodla vziať veci do vlastných rúk a nabehla som do Hard rock café s tým, že som počula, že hľadajú odborníka na históriu rock n´rollu a tak, že som tu....:D Som si predstavovala ako brutálne to bude vyzerať a že ma rovno zoberu na pohovor a potom už není šanca aby mi ten flek nedali...ale nevydalo. Vrazili mi do rúk dotazník, polhodinu som sa potila nad jeho vyplňovaním, lebo po mne chceli neskutočné sračky a potom mi povedali, že do mesiaca sa mi ozvu.... čo je super keďže ja asi toľko času už nemám, ale tak nevadí, budem naďalej dúfať.

Každopádne som už nemala prachy na metro, tak som si povedala, že si spravím malú prechádzku po Prahe a išla som pěšky. Najprv som trošku zablúdila(teda ono ja som nezablúdila len som bola rapídne priťahovaná opačným smerom ako som mala ísť, musela som sa ísť zase pozreť na Čechuv most proste:D) takže každopádne som si tú svoju cestu trošku predĺžila. Šlapala som 2 a pol hodiny a došla som na to, že pražáci sú divní.... teda človek ani nevie či sú to pražáci alebo turisti, ale bolo dosť nahovno sa v centre cpať cez tie neuveriteľné davy ľudí a rôznych podivínov(napr. chlapík plížiaci sa okolo billboardov a skákajúci ako kačka cez cestu bol dosť zvláštny zážitok). V tých davoch sa mi striedali v hlave paranoje, že ma niekto zabije s paranojami, že niekoho zabijem ja, ale ešte horšie bolo keď som sa dostala na miesta kde už tolko ľudí nebolo, prípadne kde nebol vôbec nikto a niekto sa zrazu odniekade vynoril, ale aspoň som sa nenudila.

Najzaujímavejší zážitok som ale rozhodne mala keď som prechádzala cez Nuselský most - inak známy ako most samovrahov. Moja citlivosť na energie ma tu skoro zabila sama o sebe, lebo to miesto ma absolútne vypudzovalo. A je to dosť komplikácia keď Vás nejaké miesto vypudzuje a nemôžte tam byť ale nemôžte odísť, lebo cesta cez tento most trvá minimálne štvrť hoďku... tento most inak vedie hodne vysoko ponad nejaké sídlisko alebo jak to nazvať a ešte divnejšie bolo keď mi hlavou prebehla myšlienka, že by som si skočila na tie domy čo sú podomnou(naozaj netrpím samovražednými myšlienkami, takže neviem kde sa mi to v tej hlave zobralo). Trošku creepy....

Potom som už počas mojej cesty videla jedinú zaujímavú vec a to na Pankráci neuveriteľne dymiace kanále(/Y?) a už som dorazila na miesto stretnutia s Alenkou na ktorú som si ešte pol hodinku počkala....

Trvalo mi to z Hard rocku dve a pol hodiny a moje nohy boli v absolútnej prdeli(celý čas som sa nezastavila lebo som vedela, že keď to spravím, tak už nebudem schopná pokračovať a tiež som si vôbec nezapálila-mala som len jednu cigu a chcela som si ju nechať ako víťaznú:D).

Nakoniec som si teda vyfajčila svoju víťaznú cigaretu a sadla som si na lavičku, pustila hudbu a vedla seba som našla na polku preložený časopis. Vtedy nastal najmagickejší moment celého dňa, pretože jak som ten časopis chytila a otočila, tak som našla nádhernú titulku s Robertom Kodymom(piatková príloha Lidových novín o ktorej som sa dozvedela až v piatok v noci, čiže som to prepásla:D)

No a nakoniec, nejsom z tohto výletu tak nešťastná ako by to mohol prezrádzať nadpis článku(to ešte vysvetlím) ale sakramentsky ma mrzí, že som doma nechala svoj foťák, pretože by som nafotila také fotky, že by sa z toho posral celý svet asi. A hlavne obdivujem svoju neuveriteľnú vôlu -neviem kde som ju vzala- pretože to na svoje pomery považujem za úcty hodný výkon a dúfam, že nabudúce ten foťák nezabudnem.

a k tomu nadpisu... toto bola pesnička ktorá sa mi po tom všetkom, keď už som celá zničená sedela v buse domov pustila v mobile a mala som pocit, že to refrén hodne vystihol....a milujem slobodku no:D

Poison heart, drogy a rock n´roll

Po dočítaní autobiografie Dee Deeho Ramonea, som sa zamýšlala nad tým, koľko rovnakých autobiografií, biografií alebo len článkov som si už prečítala.

Väčšina mojich najobľúbenejších hudobníkov išla alebo stále ide v heroíne alebo iných tvrdých(alebo aj mäkších) drogách. A ani ja sama nejsom práve najnevinnejší človek na svete.

A musím sa pýtať, je rock n´roll práve o tomto? Ovplyvnilo to aj mňa až natoľko, že nech sama sebe tvrdím čokolvek, tak hudba nie je hlavnou záležitosťou v tomto životnom štýle ale iba obyčajnou kulisou?

Dnes večer som čítala v Epoche mini článok o tom, že vedci zistili, že hudba ľuďom spôsobuje rovnaké pocity ako sex alebo drogy. To pre mňa nie je žiadna novinka, tú podobnosť som si už dávno všimla a zároveň to dáva zmysel heslu "Sex, drogy a rock n´roll". Ale čo z týchto troch vecí mám ja a všetci tí o ktorých tu píšem, najradšej?

Nech už je to akokoľvek je jasné, že drogy (v mojom prípade je to našťastie "len" alkohol) pomáhaju v tvorbe. Najlepšie sa mi proste tvorí pod vplyvom niečoho a aj najväčšie hudobné diela mojich obľúbencov nevznikali práve za triezva.

Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, aj skrz všetky tie biografie, tí ľudia naozaj trpeli. Najskôr len psychicky a to ešte o tom ani poriadne nevedeli, lebo najčastejšie to aj tak vložili do svojich pesničiek a mysleli si ako sú strašne cool, nad vecou, lepší ako ostatní a hlavne tí čo ich odsudzujú, ale potom im ostala už len samota, bolesť a nakoniec len boj o vlastný život, ktorý väčšina z nich prehrala.

Velikáni, ku ktorým sa dnes ja osobne priam modlím, boli celé roky len obyčajné osamelé trosky, ktoré už nielenže nič nevytvorili ale dokonca sa uzavreli pred všetkými ktorí s nimi chceli byť a prípadne im pomôcť, s tým, že ich proste nepotrebujú. Len sa sťažovali ako ich všetci odsudzujú, nechápu a vlastne sú najzbytočnejšia špina na zadku ludstva a pritom si to spravili sami. Klamali rodinu aj priateľov a nakoniec z nich aj bolo to čo si o sebe mysleli.

Jeden z mojich najvyšších bohov Layne Staley umrel v neskutočných bolestiach, úplne sám a našli ho dva týždne po smrti, pri blikajúcej telke, obklopeného drogami, vážiaceho cca 35 kíl a jeho posledné slová v poslednom rozhovore ktorý niekomu poskytol boli, že to strašne dodrbal, že strašne trpí a že nechce zomrieť, ale už vtedy vedel že vlastne nemá na výber, lebo už bral herák príliš dlhú dobu na to aby dokázal prežiť jediný absťák a nemal dosť sily na to aby to mohol brať ďalej.

Kurt Cobain utiekol z odvykačky len aby sa radšej mohol zabiť.

Shannon Hoon a aj napríklad Dee Dee Ramone bojovali, dlho ostali čistí a nakoniec si to aj tak radšej strelili a naposledy.

Takto by som mohla vymenovávať desiatky ďalších na vlas rovnakých osudov, Klub 27 sa ani neoplatí spomínať.

Ale musím sa pýtať, či to všetko stálo za to, či to všetko stojí za to mne, či to všetko stojí za to milióntim ďalších osudov ktoré si myslia, že sú niečo viac a ktoré dopadnú úplne rovnako.... a pritom mi stále v hlave straší hlások, ktorý mi hovorí, že hudba je stále to najdôležitejšie a s tými drogami to nič nemá.....ale prečo potom, keď to takto cítim a keď som naozaj vcelku nadšený a šťastný človek (čo mimochodom často boli aj všetci tí vyššie spomínaní) nedokážem vydržať triezva?

Mám priveľa otázok, priveľa zmätku, priveľa hnevu na nich všetkých, že to tak dodrbali a aj na seba lebo to dodrbávam rovnako aj keď nie tvrdými drogami a čisto teoreticky ma stále nenapadá nič lepšie ako v tom pokračovať....a nakoniec ani neviem čo som tým všetkým chcela vlastne povedať.....

Krev a Rock n' roll:)

Možno si niekto všimol, že som si dala v písaní dlhšiu pauzu, ale nie je to tým, že by nebolo o čom písať. Práveže sa toho deje až priveľa a ja nejak neviem čo skôr a ako všetky tie myšlienky roztriediť aby to dávalo aspoň trošku zmysel.
Posledné týždne sa dejú tak úžasné a neuveriteľné veci, že je v podstate priam nemožné ich slovne opísať, to treba proste zažiť.

Všetko začalo asi koncertom Barbar punku spojeným s oslavou mojich narodenín, čo bola jednoducho najneuveriteľnejšia akcia za poslednú dobu a Bratislava a dokonca ani najdekadentnejšie miesto v nej(Devínska) ešte taký bordel asi ani nezažila. Alkohol tiekol v prúdoch, strácaly sa kusy oblečenia, spievalo sa, tancovalo, smialo a proste všetko bolo úplne prekrásne.
Dostala som dokonalé darčeky(vždy poteší keď je človek obklopený ľudmi ktorí presne vedia čo ho poteší:) )a jeden špeciálny, po ktorom som túžila už celé roky - foťák, za čo fakt ďakujem svojej milovanej rodinke:).
Samozrejme s ním teraz všade chodím a fotím a podarilo sa mi pár pekných kúskov, takže v blízkej dobe určite zverejním zopár z nich aj tu, nech ma môžete chváliť.

Stihla som tiež ísť na dva skvelé koncerty ale hlavne som si odskočila na malý výlet do môjho milovaného Brna, ktorý sa zvrhol na absolútne šialenú ale bezchybnú párty, proste všetko ako má byť....

Do mojej absolútnej spokojnosti a šťastia sa možno čoskoro pripojí aj to, že ak všetko bude ako má byť, tak budem mať prácu svojich snov. Budem odborník na históriu rock n'rollu v Hard Rock Café v Prahe. A už naozaj nebudem žiť ničím iným len rock n'rollom. A to je krásne:)

Všetko je také nadpozemské, že mám pocit, že som už dávno mŕtva, len som si to nevšimla a som niekde v raji.

No a teraz, už o dve hodiny odchádzam späť do Prahy, ešte vôbec nejsom zbalená a to ešte musím skočiť z Dúbravky na Obchodnú, pretože mi do Martinusu konečne dorazila kniha ktorú som si objednala. Ale už sa strašne teším, aj keď vzhľadom na to, že zas musím prepařit celý víkend a už mám pocit, že ma to zabije. Ale teším sa na to.

Ozvem sa teda najbližšie z Prahy, zatiaľ Auf Wiedersehn! (píše sa to tak?:D)

Halloween rock night

Minulý rok sa založila nová tradícia v podobe Halloweenskeho koncertu v Randali, ja som pri zakladaní bola prítomna na bráne a predávala som vstupné a tento rok som si to znovu zopakovala. Po celodennom chystaní sa, som dorazila do Randalu a úžasne vyzerajúc som sa pomaličky odobrala do svojej kabínky aby sa mohol začať koncert.
Počiatočné problémy(akosi nebol žiaden atrament na pečiatky) sa vyriešili našťastie vcelku včas, aj keď bol potom skôr problém u mňa, keďže som niekoľkým prvým návštevníkom kvalitne oskalpovala chlpy na rukách, lebo tie papierové pásky sú fakt komplikovaná vec:D Okrem vstupného som mala na starosti aj nalievanie poldecákov každej maske, na čo som našťastie mala svojho milovaného pomocníka Miška, lebo tam bol taký nával, že by som to sama nemala šancu stíhať.
Ďalšie problémy sme mali skoro celý večer s drobnými..... vstup 4€ a všetci platia rôznymi druhmi papierových bankoviek.... fakt úžasné, hlavne keď je sto ludi v rade pri bráne a nikto z nich nemá drobné, ja nemám z čoho vydať a ani pri jednom bare mi nevedia nič rozmeniť lebo majú podobné problémy... niektorí to brali v pohode, niektorí boli trošku agresívnejší, ale nakoniec sa to všetko vždy vyriešilo, všetci sa na koncert dostali a snaď sa aj všetci zabavili.... ja som sa napríklad bavila aj keď som bola v tom malom priestore vcelku dobre. Koncert bol vcelku super, začínala to čisto ženská revival kapela Poison candy a aj keď nepodali špeciálne profesionálny výkon tak aspoň potešili dobrým výberom hudby, tak som si popri lístkoch vyspevovala o sto šesť. Po nich však išla pre mňa najdôležitejšia kapela večera GAS, na ktorých som sa vyše mesiaca tešila, ale nakoniec odohrali asi tri pesničky a kvôli nejakým vnútorným problémom koncert ukončili. Takže po nich išla ďalšia skvelá kapela Signature, ktorí okrem vlastných pesničiek potešili moje srdiečko Slihterom od Velvet revolveru so špeciálnym gitarovým hosťom:). Po nich hrali ešte My choice ktorých som bohužel ale akosi nestíhala vidieť, keďže som riešila kopu ďalších vecí, prestala som vyberať vstupné a okrem toho hladina alkoholu v mojej krvi aj keď nebola nejaká špeciálne vysoká, spôsobila, že som nejak špeciálne nevnímala čo hrajú. Každopádne po vcelku nadupanej párty, keď som už aj ja mohla ísť medzi ľudí a mala som v pláne pařit minimálne do rána, som sa zrazu ocitla sama jak najväčšia troska keďže všetci s ktorými som prišla odišli..... ale tak stáva sa, mne až príliš často, ale čo už.... každopádne až na toto sklamanie malé, to bolo super, dúfam, že sa táto tradícia udrží a možno aj so mnou na bráne a teraz už idem riešiť len svoj Barbar punk a pak cestu domov do Prahy....



Jáj a na záver aby som nezabudla, malá ukážka toho ako neskutočne krásna som bola:)

Na bode zlomu

Úplne rada by som sa tu rozpísala na dve hodiny a nič neriešila ale, nemám na to čas, tak aspoň takto narýchlo..... Stále som v jednom šialenom kolotoči, v robote trávim väčšinu svojho času, som vcelku hodne prepracovaná, čo je sposobené hlavne tým, že skoro nespím, začala som byť nejaká chorá, chytajú ma ťažke triašky a zimnice, už asi dva týždne pravidelne každé ráno vyplúvam obsahy svojho žalúdka a všeobecne som celá nejaká divná stále....

Najhoršie čo sa mi deje je, že koncert je totálne na spadnutie, ale ja stále nemám žiadneho fleka kde by sa mohol diať ale musí to byť presne 4.11. .....už som bola snaď všade a všetko je totálne obsadené..... mám asi posledné dve možnosti, ktoré sa budem snažiť riešiť nejak dnes a keď to nevyjde tak sa asi odkráglujem alebo ja neviem čo, keďže len pre ten koncert som si predĺžila pobyt v BA( btw toto mesto nenávidím každým dňom viac a myslím, že to je sakramentsky obojstranné)a moj mozog asi neprežije a exploduje ak sa to nepodarí.... ale ono sa to podarí.... neviem ako, ale som predsa Sheena a ja vždy musím mať čo chcem lebo inak by bolo zle...... no nič... je čas sa zobudiť, dať sa do hromady a ísť zase na celý deň makať...... bye zatím

Novinky smrdiace v mojom okolí

Veci okolo mňa sa konečne začali točiť, začo som neskutočne vďačná lebo už som sa začínala cítiť neskutočne zbytočne a hlavne som totálne hnila doma vkuse. Momentálny základ všetkého je, že som začala brigádovať v Super Zoo v Rači, čo je na cestovanie(a hlavne cestovné náklady) vcelku vyčerpávajúce ale inak je to vcelku super robota... zvířata ma bavia:D. Trošku som sa toho bála kvôli tomu, že mám okrem iného na starosti predaj červov a cvrčkov ale nakoniec zvládam aj to. Prekonávam fóbie. Napr. cvrčka už v pohode chytím do ruky a čo sa červov týka, naštastie sa dajú nabrať aj do pohára, lebo neexistuje toľko bohov aby som sa dotkla čohokoľvek čo je nejak príbuzné červovi.

Ale sú tam aj príjemné záležitosti. Včera som konečne mala možnosť mať na sebe pytóna albína čo tam máme. Drobček váži minimálne 30kg, takže mať to celé na sebe bolo na mňa trošku moc, ale bol to pre milovníka hadov jak som ja poprdeli zážitok. Niekedy keď sa to ešte podarí sa s ním chcem aj odfotiť, takže sem určite potom vycapím fotku. Každopádne stáť celý deň na nohách je vyčerpávajúce aj pre hyperaktívca jak som ja, takže možno dnes pojdem spať v nejakom čase v akom chodia spať normálne ľudské tvory...aj keď zase vstávam neuveriteľne skoro takže nejaký normálny spánkový režim aj tak asi nezískam takto. Nevadí...

Anyway, ďalšia vec ktorá ma teší je to, že sa mi trošku ukludnili hormóny zase, lebo v posledných týždňoch som bola celá nejaká divná, nálady sa mi menili asi tak každé tri minúty a dosť ma desili moje chute. Jedla som fakt podivné veci (napr. jeden a pol balíčka čokolády - a to nejem čokoládu lebo mi už nejakú dobu nechutí) a ešte podivnejšie kombinácie jedál. A kilá/ tony hrozna. Fakt ma to dosť hodne desilo ale myslím, že sa začínam v tomto ohľade dávať do poriadku(dúfam). A inak asi ani nemám nič zaujímavé. Pomaličky ale isto začínam riešiť nedávno spomínaný koncert Barbar punku a rozmýšlam ako sa čo najinteligentnejšie zbaliť keď pojdem späť do Prahy, aby som toho pobrala čo najviac a zároveň aby som to mala aj ako odvliecť. Ale to mám ešte kopu času, keďže sa vraciam až v novembri.

Ták, vykecala som sa(čo dobre padlo, lebo jaksik si ani nemám s kým pokecať momentálne) a idem sa pomaly uložiť do ríše snov:).

Inak včera som si z nejakého dôvodu spomenula na Macka Uška a jeho pesničku: Rýchlo do postieľok, veď už mesiac svieti, rozlúčte sa s Mackom Uškom, dobrú noc vám deti....Tak nejak to bolo, neviem čo ma to popadlo:D Ale tak dobrú noc som tým chcela povedať...:D

Kodeín

Tak príď za mnou a pohraj sa
Zraň ma tam kde nemám nič
Ošukaj ma ako psa
A znič na mne ďalší bič

Strhni zo mňa šaty aj kožu
Možno to bude trochu páliť
Neboj sa, iní toto nemôžu
A bude ťa to strašne baviť

Lepia sa na mňa nočné mory
Plazíš sa mi do hlavy
Neviem kde som, kde si ty a iné tvory
Prosím príď chcem ďalšie rany!

A každý večer strielam si do hlavy
Aj keď život nikdy nebol takto skvelý
A každé ráno mám tie isté obavy
Pochopíš všetko v pôvodnom znení?

another weekend in paradise:)

Dopriala som si ďalší úžasný víkend plný pohody a oddychu. Oproti Barbar festu to bolo o niečo pokojnejšie(čisto ženská spoločnosť a aj to znamenalo len mňa, Natálku a dve Natálkine psie slečny Ňušu a Dášu). Vybrali sme sa do jedného z mojich najoblúbenejších rajov - smer záhorie-Studienka.
Dokonalo pokojné miesto, vždy skvelé jedlo(zvyčajne tam chodíme grilovať), skvelá hudba, lozenie po stromoch a obrovská záhrada plná ovocia.

Tentokrát sme negrilovali ale čo sa jedla týka tak sme mali dokonalý luxus, jednoduchý ale bezchybný, sprevádzali nas kapely ako Pearl jam, Oasis či Guns n´roses, večer jeden z našich spoločne oblúbených filmov Singles a inak len sladké ničnerobenie. Slová ten pocit nedokážu dostatočne podtrhnúť takže pridávam aj malú fotodokumentáciu:) .

sobotný obed: camembert, olivy, chren a brusnice a chlebík s cesnakovo-chilli olivovým olejom:D

Sobotná večera ku filmu:) opäť chlebík s olejom, arašidy, olivy, dva druhy syra, belgické pivo a MEDOVINA:)

A to najlepšie zo všetkého: Gnochi s cesnakom, paradajkou, syrom, na tom úžasnom oleji a na mojej porcii aj chilli paprička....najgenialnejsie jedlo na planete:D

Fotiek sme napózovali viac ale zatial sa ku mne nejak nedopravili:D nevadí

Obzretie za Barbar festom a o tom ako už je všetko zas v poriadku...:)

Po dlhšej pauze, kedy som sa venovala poctivému štúdiu na opravnú maturitu (s tou poctivosťou to netreba brať príliš vážne) a následnému oslavovaniu, musím oznámiť širokej verejnosti, že konečne je všetko v najlepšom, bezchybnom poriadku, konečne sa moje prekliatie alebo čo to bolo odstránilo a ja som momentálne tak spokojná ako len človek žijúci na planéte Zem v 21. storočí môže byť. Ale pekne poporiadku....

Prišla som späť do BA, aby som sa tu v klude učila, odmaturovala a išla späť domov do Prahy. Plán bol začať s učením presne prvého septembra, no ako inak, keďže som troska jak hrom, nevydalo a miesto učenia som pařila a pařila, no skoro vkuse. Nakoniec som tomu venovala asi jeden a pol dňa, s tým, že ten jeden deň som sa úplne omylom a náhodou opila, lebo som sa ocitla niekde na opekačke a už to išlo samo.

Každopádne, ono sa to za tak krátku dobu dá v pohodičke stihnúť, ale mala som strach jak nikdy v živote, lebo po tej sérii neúspechov ktoré som celé leto zažívala už som sa fakt bála spraviť čokolvek. No ale ako som na začiatku naznačila, dopadlo to skvele. Síce, vďaka gramatike na trojku, ale ja som spokojná. (Teraz mám krásnu postupku, že 1,2,3 :D)

Práve som si bola v škole vyzdvihnúť maturitné vysvedčenie a konečne po piatich rokoch, som sa tej školy zbavila a už nikdy tam ani nepáchnem. :D Nádherný to pocit.

No ale poďme ešte ku krajším veciam. V piatok som sa vybrala na menší výlet do CZ... konkrétne na Barbar fest.... pařbu organizovanú mnou už niekolko krát ospevovanou kapelou Barbar punk. Napriek tomu, že to bolo na mieste kde nebol bankomat a mne sa velice skoro minula hotovosť a bola som na soc, to bol fakt najlepší víkend aký som kedy zažila. Kopa skvelých ľudí, pití, hudba...no všetko čo ku svojmu krásnemu životu potrebujem. Bolo mi akurát lúto, že na takéto akcie, robené pre ludí a pre zábavu sa niekedy dovalia ludia, ktorí to majú potrebu ostatným znepríjemňovať. Tuto sa nejaký milý človek rozhodol rozbiť výlohu a tak.... Nachvílku to vyzeralo dosť desivo a asi viacerí sme mali strach, že sa to celé ukončí, keďže bolo nutné zavolať fízlov, ale nakoniec to všetko dobre dopadlo, nálada sa nestihla pokaziť a bavili sme sa ďalej.

Fakt super akcia, vyhovovalo aj to, že sme celý čas fičali až do rána a zistila som, že sa mi ozaj spí dobre na pódiu, asi vyhodím postel a spravím si doma vlastné pódium:D....fakt to bolo super, aj počasie vyšlo krásne, no čo viac si želať.

V nedelu nás zopár ostalo a dali sme kulturák(alebo sokolovnu) trošku do poriadku a vybrali sme sa späť do Brna, kde som sa konečne dostala k bankomatu a zaplatila som aspoň odvoz a ostávalo už len čakanie na autobus(ako inak sme čakali v hospode), cesta do Bratislavy, kde nás prekvapila apokalyptická zmena počasia a spánok osamote vo vlastnej posteli.....


Každopádne som fakt rada, že sa to zlé obdobie skončilo, zase som plná síl a idem sa so svojím životom konečne niekam pohnúť a snaď to bude riadny rock n´roll! :)


P.S. Chcem zas začať organizovať koncerty, momentálne sa snažím vyriešiť koncert pre Barbar punk v BA(pri troške šťastia a mojej šikovnosti, sa mi podarí to spojiť aj s oslavou mojich narodenín) a samozrejme s tým ešte budem otravovať všade možne, vrátane tohto blogu, takže dúfam, že bude na tom koncerte plno!

See you soon:)

Dal ľudom niečo o čom môžu snívať....

Music doesn't lie. If there is something to be changed in this world, then it can only happen through music.JH

Našla som niekoľko svojich archivovaných článkov, za ktorých napísanie som síce istú dobu bola platená, ale nikdy neuzreli svetlo sveta.... pri niektorých z nich je to podľa mňa škoda, takže ich sem postupne budem pridávať. Každopádne toto je jeden z nich a mám potrebu dodať, že napriek tomu, že mám tohto človeka veľmi rada, nepatrím k jeho najskalnejším fanúšikom. Obdivujem ho ale napríklad ma dosť často serie, že býva označovaný za najlepšieho gitaristu na svete. Aj keď je takáto téma vždy veľmi diskutabilná, tak od čias kedy tvoril a hral, prešla dlhá doba a vyvinuli sa nové veci a vyrástli gitaristi ktorí sú stokrát lepší ako on. Ak by sme ale hovorili o najvplyvnejšom gitaristovi na svete, prvé miesto mu patrí absolútne stopercentne....tí čo sú dnes lepší ako on, by totiž bez neho možno ani neboli...... anyway, užite si rozprávku deti....

Kde bolo tam bolo, za Veľkou mlákou a ešte o pár metrov ďalej, sa narodilo černošskému vojakovi a indiánskej matke bábätko. Táto udalosť sa mimochodom odohrala 27. 11. 1942 v meste, ktoré bolo o skoro 50 rokov neskôr dejiskom úplne inej rozprávky, Seattle.
Práve narodené bábätko je pre náš príbeh veľmi dôležité. Dostalo meno John Allan Hendrix. Aj keď by sa čakalo že tento človek a jeho neodmysliteľná dôležitosť nielen pre tento príbeh, ale aj pre svet samotný, by bola dostatočná záruka, že o neho bude postarané ako keby bol poskladaný z rubínov a diamantov, jeho detstvo bolo skôr pravým opakom.


Jeho matka, totiž ťažko zvládala odlúčenie od otca, ktorý bojoval v Európe, chudobu zvládala ešte horšie a keď tieto problémy začala riešiť alkoholom, tak vznikol problém ktorý by sa riešil asi najhoršie. Preto si to ulahčila a malý John putoval ku rodine do Californie.
Lenže vojna sa skončila a ocko prišiel domov. Zistil čo spáchala jeho manželka a okamžite sa s ňou rozviedol. Syna si zobral k sebe a aby ani jednému neostali zlé spomienky na túto udalosť, nechal mu zmeniť meno na James Marshall Hendrix.

Ich životy však nezažili výrazné zlepšenie. Hrôzy vojny si vieme všetci predstaviť aj bez toho aby sme ju zažili a na tých ktorí to skutočne zažijú zanecháva veľmi hlboké psychické následky.
Obeťou týchto následkov bol aj James senior, ktorý sa síce nedal na alkohol ako jeho exmanželka, no zato sa stal bigotne veriacim a k viere neúspešne nútil aj svojho syna. Tomu ako trinásť ročnému kúpil prvú gitaru aby mohol lepšie velebiť Krista. Našťastie sa tieto plány veľmi rýchlo zmenili na každodenné tvrdé cvičenie, aby zo seba vyrobil rock n´rollovú hviezdu.
Jedna z vecí ktorá je zaujímava na Hendrixovi, je jeho obojruká hra.
Bol ľavák, ale keďže to má byť podľa kresťanov znamenie diabla, otec ho nútil hrať napravo. James junior však napravo hral len pred otcom a keď zmizol, tak si jednoducho otočil gitaru.
V sedemnástich rokoch sa rozhodol vymaniť z pod jeho nadvlády, opustil školu a pridal sa do armády.
Odtiaľ ho však úspešne dostal zlomený členok. Armáda mu ale bola propsešná aj v jeho umeleckej činnosti. Založil tu totiž svoju prvú kapelu.

No aj tú opustil, keď zatúžil po sólovej kariére a vybral sa do New yorku, kde mu ktosi poradil aby sa spriatelil s ľudmi z vtedy prevládajúceho a rozrastajúceho sa hnutia hippies, medzi ktorými našiel vďačné publikum.
Zoznámil sa tu aj s manažérom Rolling stones, ktorý ho poslal do Londýna, kde sa odštartovala jeho šialená cesta na vrchol. Na manažérovo naliehanie tiež založil novú skupinu Jimi Hendrix Experience. Sláva prišla takmer okamžite a ani nemusím hovoriť o význame prvého singlu, Hey Joe, pre vtedajšiu hudbu a pre generácie ďalších a ďalších hudobníkov.

V lete 1967 sa vrátil na "domovskú planétu" USA. Prvé vystúpenie odohral na Pop festivale, kde účinkovalo množstvo vtedajších hviezd (vlastne každý kto niečo znamenal), ale nikto nezožal taký úspech ako Hendrix a jeho Experience. Súčasťou show bolo výbušné rozmlátenie svojej gitary na marné kúsky priamo na pódiu, počas Wild thing.

Rozprávková kariéra sa ešte len rozbehla. V roku 1969 sa odohral asi najznámejší festival aký kedy bol, Woodstock. Je jasné že Jimi tam nemohol chýbať a rovnako ako festival samotný aj jeho show sa navždy zapísala do rockovej histórie. Špeciálne ukončenie koncertu, hraním americkej hymny na gitare, je odvtedy často krát interpretované mnohými jeho hudobnými "potomkami".
Lenže v každom príbehu bojuje dobro so zlom. Tento nie je výnimkou.

Zlo s ktorým bojoval Jimi sa volalo Drogy. Osamelý muzikant bez blízkych priateľov si heroín a LSD na tanier servíroval pravidelne každý deň. Samozrejme bol zničený nielen telesne ale aj duševne. Psychické problémy boli tiež zdrojom jeho nespavosti. V jeden večer zobral zopár tabletiek na spanie svojej priateľke. Dostal silnú alergickú reakciu a aj napriek tomu že to vyzeralo že sa to zlepšilo, bol odvezený do nemocnice, kde už len skonštatovali smrť, zavinenú zadusením sa vlastnými zvratkami. 18. 9. 1970

Pridal sa tak do Klubu 27. Takto sa náš príbeh bohužial skončil. Zlo vyhralo nad dobrom, tak ako to chodí v reálnom svete, nie v rozprávkach.
Dielo a osobnosť našej hlavnej postavy našťastie prežilo dodnes, takže nemusíme až tak smútiť. Svet na neho tak skoro nezabudne a to je dobre...

The Lizard king

Toto je môj asi tri roky starý článok, ktorý som písala pre nemenovaný portál, teraz som ho našla a rozhodla som sa, že by som ho rada mala archivovaný tuto na blogu, pretože ho mám rada a nechcem aby sa stratil. Okrem toho sa patrí aby som tu článok o Jimovi mala a myslím že by som nedokázala napísať nový bez toho, aby som samu seba vykrádala. Takže asi toľko, ak to niekoho zaujíma, užite si to..... :)

Nemám rada keď niekto berie akúkoľvek viacčlennú kapelu ako "one man's project". The Doors si to už duplom nezaslúžia. Pri počúvaní ktoréhokoľvek songu Vám ani náhodou nedovolia zabudnúť že sú štyria. Napriek tomu, jeden z nich má stále navrch. Pustite si napríklad epos The End. Bicie Johna Densmorea budete cítiť až v žalúdku, gitara Robbieho Kriegera pohne Vašim srdcom, klávesy Raya Manzareka Vám spôsobia zimomriavky, až sa budete cítiť ako na Sibíri, ale duch Jima Morrisona bude všade. Naplní miestnosť v ktorej sa nachádzate, vryje sa pod kožu, ucítite ho z každého jedného predmetu v blízkosti, zažijete neskutočnú eufóriu....
Toto je teda iba o ňom.

8. 12. 1943 sa pre všetky jašterice na svete začal nový letopočet. Vo floridskom Melbourne sa totiž narodil ich kráľ James Douglas Morrison.
Jeho otec Steve bol počas Jimovho detstva v aktívnej vojenskej službe, čiže sa stále sťahovali. Spolu s bratom a sestrou boli na toto sťahovanie zvyknutí, rovnako ako na hlavne matkinu výchovu.
Jeden z cestovateľských zážitkov Morrison zvykol opisovať ako najdôležitejší okamih vo svojom živote.
Prechádzali okolo prevráteného kamióna pod ktorým ležali zranení indiáni. Jimmi začal strašne plakať a chcel im pomôcť. Rodičia sa ho pokúsili ukludniť a povedali mu že to bol iba zlý sen. Neskôr Jim prisahal, že jeden z indiánov zomrel a jeho duša sa vtelila do neho.

V škole bol odjakživa miláčikom učiteľov, ktorých zaujala jeho inteligencia, šarm a skvelé vychovanie, ale rovnako ohromoval aj starších spolužiakov a to hlavne šokujúcimi výrazmi ktoré používal. Vždy potreboval byť stredobodom pozornosti, aj keď jeho kúsky často zaváňali priam nepríjemnou krutosťou. Robil si srandu zo starých ľudí v autobuse, z postihnutých na vozíčku a v tých dobách asi najčastejšie z jeho priateľky Tandy. Tak či tak sa na neho ale nikto nedokázal dlho hnevať a nikdy nemal núdzu o spoločnosť. Na strednej škole dosahoval najlepšie výsledky, jeho IQ bolo 149 a niekoľko krát sa dokonca ocitol na "tabuli cti". Čítal nespočetne veľa kníh. No nečítal knihy ktorým sa venuje väčšina ľudí v takom veku. Jeden z jeho najväčších hrdinov bol Friedrich Nietzche, ale doslova hltal omnoho viac slávnych i menej slávnych filozofov.

V roku 1964 začal navštevovať UCLA - kalifornskú univerzitu. Študoval scenár a réžiu. V tých dobách tam chodilo množstvo známych osobností, napríklad mladý Francis Ford Coppola, legenda kinematografie:).
No pán Morrison tam nevydržal až dokonca. Pri premietaní študentských filmov sa Jimova snímka stretla s veľmi chaotickými reakciami. Študenti reagovali rozpačito, znechutene alebo pobavene, ale väčšina si pomyslela asi len toľko, že sa zbláznil. Aj pre profesora bol film sklamaním a klasifikoval ho lepšou štvorkou.
Jimmiho to zranilo. Neznášal kritiku a nakoniec oznámil okamžitý odchod zo školy.

História the Doors sa začala v auguste 1965 keď sa Jim na plaži stretol s Rayom Manzarekom a zaspieval mu kúsok z Moonlight drive. Ray bol uchvátený a okamžite sa dohodli že založia kapelu. Nazvali ju Dvere podľa citátu Williama Blakea:

"Sú veci známe a veci neznáme a medzi nimi sú dvere."

a podľa zápiskov Aldousa Huxleyho s názvom Dvere vnímania. Do kapely sa pridali ešte bubeník John Densmore a gitarista Robbie Krieger.
Prvé koncerty novozrodenej kapely sa konali v London Fog na Sunset strip. Odtiaľ putovali rovno do jedného z najznámejších klubov Whiskey and Go Go. Tam sa viac-menej preslávili. Najprv to síce bolo trochu na silu, aby tam mohli hrať častejšie posielali najaté fanynky aby sa na ne vypytovali, ale nakoniec sa stali hlavnými hviezdami. Keď však raz Jim zarecitoval do mikrofónu oidipovský koniec The End: "Father? Yes son? I want to kill you. Mother? I want to fuck you..." majiteľ očividne nepochopil zmysel a okamžite ich odtiaľ vykopol.
Kapela už išla len hore, uzavreli zmluvu s Elektrou a navzájom sa vyšvihli do absolútnych výšin.

V tých časoch už mal Jimbo vzťah s Pamelou Courson. Napriek tomu že obaja sa neustále podvádzali a hádali, nazýval ju svojou vesmírnou družkou. Tou najdôležitejšou. Aj keď sa nikdy nezobrali, Pam si privlastnila jeho priezvisko.
Jedným z jeho dôležitých vzťahov bol však aj ten s rockovou novinárkou a wiccanskou čarodejnicou Patriciou Kennealy. S tou sa Jim dokonca oženil. Pri magickom svadobnom obrade navzájom pili svoju krv. Jim sa z toho povracal a odpadol :)

Doors boli stále slávnejší a slávnejší a jašteričí kráľ pil stále viac a viac.
A začali sa mu rôzne súdne opletačky. Tá najdôležitejšia a najznámejšia sa odohrávala v Miami.
Bol obvinený z odhalovania genitálií počas koncertu. Nikdy mu nič nedokázali a ani nemohli, ale svedkovia tvrdili veľmi rôzne veci a podla môjho (a určite nie len môjho) názoru boli podplatení. Každopádne naťahujúce sa súdne procesy Jima ničili... Pil ak to bolo možné ešte viac ako dovtedy, až nakoniec bol tučný a zarastený. Z rock n'rollového sexsymbolu sa stala rock n'rollová troska. Doors boli bojkotovaní a ich kariéra začínala prudko klesať na dno spolu s ich spevákom.

Krátko pred dokončením posledného albumu - L. A. Woman sa Jim rozhodol že si pôjde oddýchnuť do Paríža.
Smeroval k tomu už dávno, ale tentokrát sa to proste stalo. Podľa oficiálnych informácií bol nájdený vo vani 7. júla. 1971 a spôsobil to infarkt. No nevidel ho nikto, iba lekár ktorý vyhotovil úmrtný list, ktorého mimochodom tiež nikto nestretol a jeho vesmírna družka Pamela, tá však zomrela o tri roky neskôr. Okolo kráľa je teda navždy vytvorená legenda. Legenda o tom či je naozaj mŕtvy. Každopádne ak je, zomrel ako básnik. Zomrel ako to čo bol. Leží medzi ďaľšími podobnými umeleckými velikánmi Oscarom Wildeom, Honoré de Balzacom alebo Edith Piaf na najznámejšom francúzskom cintoríne Pére Lachaise.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac odporúčam prečítať si biografiu Nikto to tu neprežije.

There goes my hero: DAVE GROHL .

David Eric Grohl človek ktorý je jedným z mojich najväčších rock n' rollových hrdinov...a to za celú históriu tohto extraordinary druhu hudby. Okrem toho, že je všeobecne skvelý hudobník, multiinštrumentalista, skladateľ, textár, atď. dokázal niečo, čo podľa mojich informácií nedokázal zatiaľ nikto, aspoň nie tak úspešne. A to založiť novú, absolútne úžasnú, kvalitnú a úspešnú kapelu, hneď potom ako sa po samovražde speváka, rozpadla Nirvana. Jedna z najväčších a najznámejších hudobných skupín v histórii. Väčšina kapiel skúša viac či menej úspešné iné projekty, alebo viac či menej úspešne pokračujú s novým spevákom(napr. Queen - sorry ale s Paulom Rodgersom to je fakt tragédia), ale Dave nie. Dave dal dokopy niečo minimálne rovnako výnimočné a hudobne sakramentsky dobré, ale zároveň úplne iné ako bola Nirvana. Preto má môj nekonečný obdiv.....



Dave sa narodil v Ohiu, po rozvode rodičov žil v Springfielde (ktovie ktorom, možno sa pozná s Homerom;) ) a jeho hudobná história, siaha do desiateho roku jeho života. Vtedy sa totiž začal po vzore Beatles alebo AC/DC učiť hrať na gitare . Hral v niekoľkých kapelách(medzičasom sa naučil hrať aj na bicie ) ale prvá, taká známejšia v ktorej fungoval sa volala Scream. U nich fungoval práve ako bubeník a počas 4 rokov s nimi okrem koncertov a koncertových albumov nahral aj dve štúdiovky. Na jednej z nich si dokonca aj zaspieval.

V roku kedy som sa narodila (1990) prešiel k Nirvane , čím ju konečne zachránil od neustáleho striedania bubeníkov. Nahral s nimi prelomový album Nevermind ale skladateľsky sa podielal až na nasledujúcom In utero (mimochodom In utero mám od Nirvany najradšej:D). Medzi týmito dvoma albumami ale tiež nesedel na zadku a pod pseudonymom Late! vydal samostatný album Pocketwatch . Z tohto albumu bola jeho pesnička Marigold použitá na B strane singlu Heart shaped box.

Po smrti Kurta Cobaina začal v podstate okamžite pracovať na materiáloch ktoré mal do tej doby odložené vo vlastnom šuplíčku a začal vznikať prvý album Foo fighters . Pôvodne v novej kapele počítal aj s kolegom z Nirvany Kristom Novoselicom, ale spoločne sa zhodli, že by to mohlo zopár trulom pripadať, že sa pokúšajú priživiť na sláve Nirvany. Takže si prvý album nahral úplne sám(gitary, basu, bicie aj spev) a až potom začal dávať dokopy kapelu. Pôvodný line-up kapely bol teda Dave(gitara+spev), Nate Mendel(basa), William Goldsmith(bicie) a niekďajší doprovodný gitarista na koncertoch Nirvany Pat Smear(druhá gitara). Williama nahradil počas nahrávania druhého albumu The color and the shape ďalší skvelý bubeník Taylor Hawkins. Potom skupinu opustil aj Pat Smear a po nahraní ďalšieho albumu There is nothing left to lose ho nahradil ako sólový gitarista Chris Shiflett. Každopádne do dnešného dňa nahrali FF ešte tieto albumy:

One by One , In your honor, Echoes, silence, patience and grace a tento rok Wasting light, kde hosťoval aj Krist Novoselic.

Aktuálne fungujú v zostave :

Dave Grohl, Taylor Hawkins, Pat Smear, Nate Mendel a Chris Shiflett

Čo ma neustále prekvapuje, tie albumy sú snaď stále lepšie a lepšie a aj keď viem, že to neni všetko len Grohlova robota, obdivujem koľko toho ten človek v sebe dokáže naškrabať.
Medzi jednotlivými albumami FF totiž vytvoril projekt Probot(album kde Dave za bicími a s rôznymi spevákmi nahral niekoľko známych pesničiek), spolupracoval o.i. S Queens of the stone age(napr. im nahral bicie na albume Songs for deaf), zaspieval si a zabubnoval na sólovke Tonyho Iommiho v pesničke Goodbye Lament alebo sa tiež vymlátil na poslednej Slashovej sólovke(Watch this). Samozrejme spolupracoval s celými desiatkami ďalších hudobníkov ale posledný a asi najzaujímavejši projekt bolo minuloročné Them crooked vultures spolu s legendárnym basákom John Paul Jonesom a spevákom z QOTSA Joshom Hommeom. Tiež často spolupracuje s Tenacious D a mohli sme ho vidieť v ich filme The Pick of destiny ako nesmierne sexi diabla.

V súkromnom živote je Dave dvojnásobný táta a je ženatý s producentkou Jordyn Blum.
Predpokladám, že toto všetko nie je možné stíhať ak má deň len 24 hodín, takže si myslím že musí mať nejaký obracač času jak mala Hermiona Grangerová ale nech už je to akokoľvek, pevne dúfam, že mu to takto pojde aj naďalej. :) Rock n'roll ho potrebuje! :)

Denník abstinenta

Možno by som mala začať tým, že mám fakt veľmi blízky vzťah k alkoholu. Niekedy bližší ako by sa patrilo na mladú slušne vychovanú, nevinnú a neskazenú dámu. Našťastie, ja nič také nejsom, takže si môžem slopať koľko mi hrdlo ráči.

No ale stala sa mi taká malá patália tento týždeň. Minulý štvrtok som sa na čas vrátila z Prahy do Bratislavy. To znamenalo absolútny alkoholový nonstop záťah na niekoľko dní. Až to vyústilo do prechladnutia, ktoré som si ešte v pondelok liečila borovičkou(mám fakt dokázané, že borovička na prechladnutie zaberá:D). A to asi takým spôsobom, že asi 7(slovom SEDEM) borovíčok na raňajky. A bolo mi fakt lepšie. Ale keď došlo pití, začalo sa to zhoršovať a keď som vytriezvela tak mi stúpla teplota minimálne o dva stupne a už som bola doma tak som to musela jedine trošku prespať.

Keď som sa zobudila, tak bolo ešte horšie ale už som nevládala spať, takže som len ležala a čumela do blba. A tak to pokračovalov podstate celú noc, len som sa metala od nervov z nespavosti a nudy a zrazu som zacítila jeden pre alkáča veľmi podstatný orgán. Pečeň. Tá sviňa pálila jak keby sa hrala na malé peklo a ja som fakt čakala, že každú minútku exploduje..... Trpela som jak hovado.... A tak som učinila v mojej kariére ťažké rozhodnutie. Musím prestať piť aspon na dva týždne.


1. deň som sa ešte doma liečila, takže všetko v porádku. Myslím, že som mala menší absťák(po tých niekoľkých dňoch naložených v liehu, nebol vôbec neočakávaný), ale inak všetko v porádku.


2. deń bol o čosi horší, pretože som vybehla do terénu. Konkrétne do Rock Ok, kde som prvýkrát zistila, aké obtiažne je byť v tejto dobe abstinent. Výber nealka bol totiž extrémne úbohý a ešte k tomu drahý( 2dcl džúsu za 1,40€ je, povedzme si na rovinu, vcelku dosť. Potom sme ešte zbehli na jednu rýchlovku do Randalu a musela som piť kofolu - tú ja všeobecne moc v láske nemám, ale tak hovorím, nealkosortiment je v naších končinách extrémne na dne. A tak som dopadla ešte aj s bolavým hrdlom a kašlom.

3. deň som teda opäť strávila v bezpečí doma a liečila si hrdlo. Všetko all right....

4. deň(včera) bol deň D a takisto najväčšia skúška mojej vôle. Koncert v Randali. Úprimne, aj napriek tomu, že ľudia ťažko chápu, že niekto mal prúser, vymklo sa mu slopanie z pod kontroly a chcel si dať pauzu(čo sa prejavovalo neustálym núkaním mi piva a iných dobrôt) tak som odolala a celý večer som si odsedela na kofole. Akúrat som s tým musela hodne bojovať, lebo z tej kofoly ma začal fakt boleť žalúdok a chcelo sa mi grcať a nemala som inú možnosť, keďže je najlacnejšia a ja furt potrebujem piť. Vydržala som ale nad ránom som už vypila trocha piva, od smädu, lebo bolo predomnou a ja som mala točáky už len pri pomyslení na ďalšiu kofolu. A to nehovorím o tom, že teraz zase nemožem zaspať aj keď som práve teraz po piatej ráno došla domov.Preto tu toto čmárem.

No a tak som sa vlastne vzdala..... nemá to cenu tuto abstinovať. Nemá....abstinent nemá právo na život. Skoro som sa išla ožrať už teraz ráno, na oslavu môjho vyjebania(sorry za expresívum.... mám ho rada) sa na vlastnú vôlu ale bolo zavreté, tak srať na to....cez víkend budem ešte sekať dobrotu a potom by som si aj tak musela dať flašu červeného, zas kvôli krámom, lebo idem ešte na jeden festival a chcem tam mať klud....chápeme sa, ne?:D

No každopádne, chcem dodať a snaď si to všetci budú pamätať, že keď v 27 prídem o pečeň a skapem jak chorá vrana, tak za to môže slabý nealko tovar v našich kluboch a iných podnikoch.....

Hakunama tata..

kérky, piercingy a dredy.....

Nedávno sa ku mne dostal BLOG jednej ženskej o tetovaniach, piercingoch a dredoch. Je to blog negatívneho charakteru a názory ktoré tam prezentuje sú neuveritelne obmedzené.

Nie, nejde o to, že tam tieto veci kritizuje, každý má právo na vlastný názor a absolútne nemám problém s tým ak sa to niekomu nepáči. Je to predsa každého osobná vec.
Čo ma však na tom celom serie, je to, že tam zabŕda do vecí s ktorými evidentne nemá absolútne žiadne skúsenosti a bezdôvodne uráža a ponižuje ľudí ktorí si takýmto spôsobom ozdobili vlastné telo. Okrem toho, že je tam cítiť náznaky rasizmu (napríklad veta:

Kdo nosí dredy? Puberťáci, kteří hledají sama sebe a černoši, kteří opět většinou patří mezi nejnižší třídu.

) tak si tam dovolí povedať, napríklad to, že potetovaný, popiercingovaný alebo dredatý človek má VŽDY nejaký problém v duši alebo komplexy a podobne.

Keď hovorí o originalite ako argumentu na to prečo sa dať potetovať, tak s ňou súhlasím. Nie je moc originálne ak si niekto vyberie z katalógu obrázok, ktorý nosí ďalších 500 osôb. Ale opäť je to len hádzanie všetkých do jedného vreca. Takéto ozdoby si okrem iného podľa nej dávajú len ľudia z najnižšej vrstvy, prostitútky, väzni, námorníci a bezdomovci (čo je samo o sebe totálna konina).

Keď som ten jej článok dočítala, bolo mi to najprv smiešne, smiala som sa nad celou jej obmedzenosťou a tak, ale dorazili ma komentáre v diskusii, keď aj na naozaj inteligentné názory (napríklad na bohatého, úspešného ale potetovaného právnika alebo prípadne tatéra ktorý jej slušne napísal aká klientela a z akých rôznych vrstiev k nemu chodi) odpovedala rovnako obmedzene, bez pádnych a overených argumentov a ešte k tomu ich tam všetkých riadne pourážala. Plus na ďalší argument, že keby si niekto chcel dať potetovať ruku, čo stojí tak okolo 25 litrov tak to asi nebude bezdomovec ktorý nemá čo žrať odpovedala niečo v zmysle, že čoby nie, veď predajom drog sa dá taká suma zarobiť bezproblémov(že to tým našim bezďákom ešte nikto neoznámil).

Okrem urážania sa v blogu zamerala na to, že potetovaný a inak ozdobený človek si nenájde žiadne schopné zamestnanie. pretože seriózna firma si nikoho takého nenajme. Samozrejme, nájdu sa firmy kde to tak naozaj môže byť ale vo väčšine prípadov je to totálna hovadina, pretože snaď keď niekto hľadá zamestnanca tak mu ide hlavne o schopnosti a nie o to čo nosí pod košelov, nie? Je mi jasné, že asi nepríjmu človeka s potetovanou celou hlavou, ale to sú už zase extrémy ktoré s tým nesúvisia.

Čo k tomu môžem dodať ja? Sama mám 5 tetovaní, doteraz som v žiadnom zamestnaní(teda skôr brigáde) nemala so žiadnym z nich problém. Nemám pocit, že by som mala komplexy alebo problémy v duší, ktoré by som si potrebovala tetovaním riešiť. Takisto je každé jedno moje tetovanie absolútny originál a veľmi by som sa čudovala keby niekto mal také isté a ak sa niekto taký niekedy nájde tak je v podstate stopercentné, že prebral moje tetovanie.
Jediný dôvod prečo ich na sebe mám je ten, že sa mi tetovania páčia, je to jednoducho druh umenia, všetky pre mňa majú konkrétny význam a mám k nim veľmi hlboký vzťah. Naozaj som si ich nedala preto aby som si riešila nejaké vnútorné problémy alebo aby som sa odlišovala a bola strašne originálna. Hlavne si myslím, že človek by mal byť originálny svojími vlastnými názormi a otvoreným myslením a nie tým koľko hovadín si na seba dá.

Nedokážem pochopiť ako niekto môže podľa dredov a piercingov a kériek odsúdiť človeka, bez toho aby o ňom konkrétne niečo vedel. Sama si na to netrúfam. Ak vidím dredatého chlapa tak sa zvyčajne pousmejem jaký je fešák alebo proste len na tom, že sa mi tieto veci páčia, ale nebudem kvôli tomu absolútne tvrdohlavo presvedčená o tom, že je to super človek, lebo to môže byť totálny kretén a dredy mu to v mozgu moc nezmenia....

Proste, je tak ťažké spoznávať ľudí miesto toho aby sme sa vzájomne súdili podľa vonkajších schránok, ktoré nám aj tak všetkým rovnako stárnu a hnijú atď? Je to také podstatné? Fakt sme sa od stredoveku nikam neposunuli?


*EDIT* Tak som si po dopísaní tohto chcela prečítať jej ďalšie hlody, že či to bola náhoda a ona sa medzičasom stihla vyjariť na margo predchádzajúceho blogu a toto je snaď ešte lepšie : CLICK:)......

A len tak mimochodom, táto inteligentka, ktorá vie tak veľa o ľudskej duší a práci, je vraj žena v domácnosti ktorú živí jej manžel.... neviem síce stopercentne či to je pravda, to som tam kdesi čítala, ale asi toľko....