Na výlete za Kurtizánami....

Pred niečo vyše mesiacom som sa dozvedela úžasnú novinu. A to takú, že moje milované Kurtizány z 25. avenue budú mať koncert. Síce trochu od ruky, ale kedy mňa zastavila dialka pri túžbe ísť na koncert nejakej svojej obľúbenej kapely, že?

A tak to prišlo. 11. tattoo jam v Strakonicích. 6.4. 2013 .
Vybrala som sa do matičky Prahy a odtiaľ sme s mojou sparing partnerkou Alenkou v sobotu zhruba v čase obeda vyrazili na cestu.
Tá trvala cca hodinu a pol a celý čas sme mali pocit, že sme na školskom výlete. Ale prežili sme to a dorazili sme na miesto.
Hneď po príchode sme objavili Billu kde sme si kúpili nejakú potravu a vydali sme sa hladať Kultúrny dom v ktorom sa všetko malo odohrávať...

Samozrejme sme nemali ani tušenie kde by sa mohol nachádzať a tak sme sa na cestu opýtali jednej pani ktorú sme stretli. Tá nám povedala, že to by sme museli ísť cez celé mesto a že lepšie to bude autobusom, tak nám pomáhala sa trošku zorientovať v jízdních řádech, ale nebolo nám to nič platné pretože nám samozrejme nič nešlo.
Medzi časom sa pani stretla aj so zvyškom svojej rodiny a prišiel čas zistiť, že Strakonice sú taká malá Kanada, pretože nám ponúkli, že nás do nášho cieľa zavezú. Z tohto som ešte doteraz v šoku. Boli fakt neuveriteľne milí a vďaka nim sme boli za tri minúty tam kde sme chceli.

Tak sme si rovno išli kúpiť lístky a porozhliadnuť sa po prebiehajúcej akcii. Bolo tam ale tak strašne vela ľudí, že minimálne ja som tam nemohla vydržať(a to som mala v pláne fotiť) a tak sme ostali verné svojej povesti a skončili v hospode. Niekoľko hodín sme tam presedeli pri pive a hrali hry až sme sa rozhodli, že je čas sa ísť napapať a pomaly sa presunúť naspäť do kulturáku. V tom si ku nám ale akurát počas našej filozofickej diskusie o systéme a spoločnosti a bla bla bla prisadol nejaký podgurážený pán, o ktorom som sa v priebehu krátkej chvílky dozvedela, že má 50 rokov a je bývalý policajt..... To mi samo o sebe stačilo ale okrem iného som sa potom dozvedela napríklad aj to, že som strašne krásna ženská, že som Polka alebo že je "bejvalej eSTéBák"..... No tak to si chlapec sadol k tomu najsprávnejšiemu stolu. Nával zlosti som celkom prekonala a len som zkonštatovala, že "No to si dopadol". Načo on zkonštatoval, že je spokojný so svojím životom.... ACH!

No a tak sme ho opustili(pričom mi ešte vnucoval svoj facebook ale tvárim sa, že si ho nepamätám samozrejme) a na parkovisku pred kulturákom sme vytiahli (ako správne bratislavčanky) pašteky a napapali sme sa. Potom sme opäť zablúdili dovnútra a našli si bar priamo na mieste a ďalej sme čakali na zlatý klinec nášho programu. Po jednom pive sme sa teda postavili a z predstihom sa vydali do koncertnej sály zabezpečiť si miesto pod pódiom.
Aké však bolo naše prekvapenie keď sme zistili, že sála je takmer prázdna! Hodín ešte bolo ale málo tak sme si povedali, že na Kurtizány sa zo zas zaplní.
Ďalšie prekvapenie prišlo keď sme zistili, že sme prišli práve včas, lebo Kurtizánky sa už zvučili. Tak sa nám čakalo rozhodne o dosť lepšie...

Koncert sa začal, ale sála sa nezaplnila, čo ma neskutočne sralo a podľa ich reakcií to celkom sralo aj kapelu. Problém bol celkom aj dosť zanedbaný zvuk ale dalo sa to prežiť a užila som si to teda fakt parádne! Aj napriek tomu, že vynechali dve pesničky na ktoré sme sa akurát v ten deň najviac tešili....
Ešte dnes ma z toho všetkého ale bolí krk a hneď po koncerte som ledva udržala hlavu hore, o svojich hlasivkách ani nehovorím! Proste rock n´roll jak má byť a už sa neviem dočkať ďalšieho koncertu, lebo závislosť stále rastie. Proste neuveritelná, úžasná, dokonalá kapela! A som za ich existenciu fakt strašne vďačná a som na nich absolútne najviac pyšná! :)

A tak, večer pokračoval ďalej. Niečo sme popili a nastal čas kedy odchádzali nielen Kurtizány, ale pomaly trebalo opustiť aj priestory Kultúrneho domu.
A tak sme sa patrične rozlúčili, kapela odišla a nás čakal celý zvyšok noci, lebo autobus nám išiel až o šiestej ráno. Mali sme hladať akýsi rockáč, otvorený do rána ale sbskar nás zle naviedol a skoro sme skončili, ak som to dobre pochopila na nejakej diskotéke. Našťastie sme ale stretli bandu ludí ktorí smerovali tam kam sme chceli smerovať my a zobrali nás zo sebou. Cez celé mesto, s vela vela zdĺhavými zástavkami, ale nakoniec sme sa tam dostali.

Musím povedať, že to bol fakt asi najhorší rockový "klub" v akom som bola a človek ktorý púšťal hudbu - hlavne teda za sposob akým ju púšťal by si zaslúžil tri roky hladovky, ale aspoň sme nemuseli čakať niekde vonku.

Nejakým zázrakom sme tam vydržali asi do trištvrte na 6, zatiaľ sa udialo zopár malých zaujímavostí(ako napríklad to, že som jedla tortovú sviečku alebo čo to bolo- doteraz mi je z toho špatne) a vyrazili sme na Autobusové nádraží. Na cestu sme sa zase pýtali niekoľkých ľudí a zase musím vyzdvihnúť to, akí strašne milí su strakonickí ľudia! Lebo za mnou keby pred 6tou ráno prišli dve rozbité zombice a pýtali sa ma na cestu, tak utekám kade ľahšie, a rozhodne by som nebola schopná im poradiť.
Každopádne dúfam, že už sa do Strakonic nevrátim lebo aj tak je to zakopaná díra! :D

Na autobus sme aj tak ešte čakali dlho, čo nám moc nepomohlo veru, ale keď konečne došiel, tak to bola fakt paráda. Zobudila som sa kúsok pred Prahou. Sranda začala až potom, keď sme sa trepali z Anděla do Kobylis cez Vršovice(mrknite si to na mape, je to fakt odveci cesta s miliontimi prestupmi), ale nemali sme na výber, pretože Alenka mala klúče od bytu u Miška ktorý jej musel íst večer vyvenčiť pejska. No a tak sme putovali, putovali, až sme doputovali konečne domov, kde nám pre zmenu celý deň, keď to bolo najviac na svete nutné, nefungoval internet..... .

No bol to rozhodne zážitok. Ďakujem ešte raz Kurtizánam za existenciu a dúfam, že sa blíži tona koncertov teraz, lebo potrebujem svoju dávku! :D

Ahoooj!