Náš život s Lucií a spol....

V tomto momente sa spamätávam z obrovského koncertu na ktorý som čakala celý život. Pretieklo vela vody Dunajom, Svratkou aj Vltavou kým prišiel tento deň a ja stále nemám slov ale vyjadriť sa musím. Tak poďme na to. 

V hlavných úlohách: 
Sheena Staley
Alenka
zhmotňovanie myšlienok

 a skupiny: 
Lucie
Wanastowi vjecy
Kurtizány z 25. avenue
Kollerband 
a David Koller so skupinou..... 
.....a ďalší.... :) 

Ako dieťa vyrastajúce v úžasných rokoch 90tych som samozrejme vždy bola s hudbou Lucie (a samozrejme aj Wanastowiek)  absolútne oboznámená a fakt si ich pamätám snaď od narodenia.
Počiatky mojej chorobnej lásky k týmto skupinám ale siahajú do pomerne nedávna - do roku 2008. Vtedy som si ich začala uvedomovať stále viac a viac. Ako takmer dospelému človeku už sa mi trošku otvárala hlava aj pre obsah ich textov a podobne. A keď zrazu takto precitnete a udrie vám to do srdca tak už nie je cesty späť.
Začínalo to pomaličky ale nenápadne mi to začalo ovládať mozgové závity a moja závislosť stále rástla, aj keď ešte vždy v bezpečných hodnotách.

Čo ale čert nechcel, v tých istých dobách začínala nezávislé odomňa toto čaro objavovať aj Alenka a keď už máte takého sparing partnera a možete sa navzájom povzbudzovať ... no veď viete.
Všetko ale bolo stále pomerne v norme..... prišlo ale leto roku 2009 a ja som práve bola s kamarátmi na chate v Studienke na Záhorí. Pár kilometrov odtiaľ bola Alenka na festivale Rudava a došla mi od nej správa. Alenkine správy z festivalov boli velmi pochybné. Pár týždňov predtým mi tvrdila že na Topfeste je Aerosmith, ale nakoniec to bola len halucinácia. Každopádne teraz to bola správa v znení "Je tu David Koller a toto není halucinácia".

Mňa vtedy skoro vystrelilo až do Malých Levárov. Vtedy sme vedeli, že Lucie sa rozpadla a už sme plakali, že škoda, že sme ich nestihli zažiť. Vedeli sme, že Wanastowky fungujú ale o nich v tom čase akurát nebolo ani vidu ani slychu ale vobec sme v tom čase netušili, že David hrá sólovo.

Alenka si to tam vtedy užila za nás obe a samozrejme táto novo objavená skutočnosť vlastne odštartovala najväčšiu obsesiu v dejinách ľudstva.

Okamžite sme začali hľadať ďalšie Davidove koncerty a našli sme najbližší v Modre na vinobraní. Písal sa 25. september 2009 a my sme po škole nastúpili do autobusu smer Modra. V tomto autobuse som prvý krát počula pesničku Krev a R´n´R do ktorej som sa okamžite zamilovala a je to doteraz jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Ako zázrakom ju na tom koncerte David aj hral aj keď na žiadnom ďalšom jeho samostatnom koncerte som ju už nepočula.
A tak sme objavili novú drogu. Energiu ktorú nenahradí nič na svete, lásku ktorá je, ako už teraz viem stopercentne, nekonečná.



Po koncerte sme sa ani neviem ako dostali k Davidovi do backstageu, kde sme sa spolu odfotili, vysockovali podpisy na krabičky od cigariet čo bolo Davidom legendárne okomentované slovami: "Holky nekuřte, škodí to zdraví. "  a tiež sme v tú noc odštartovali nekonečnú sériu prečkávania nocí v cudzích mestách, pretože nám po koncertoch už samozrejme nešli žiadne spoje do Bratislavy.

Odvtedy nám už vo všetkých možných hudobných prehrávačoch zriedka hralo niečo iné ako Lucinka, Wanastowky prípadne Davidove sólové cédečka. A samozrejme sme potrebovali viac koncertov takže sme reálne chodili všade kam sa dalo. Cestovali sme napríklad aj na taký festival do Nitry ( kde sme o.i. museli prečkať aj koncert Rytmusa) a proste všade kde sa dalo, tam sme boli.
S Davidom sme sa osobne potom stretli ešte raz ( v podstate omylom) na koncerte v Eurovei a moj posledný koncert Davida sólovo bol (bohužial až príliš dávno) 18.4. 2011 v MMC v Bratislave, kde som ale bola sama a strašne ďaleko, čo bol vlastne donedávna jediný koncert v úvode spomínaných protagonistov kde som nebola v prvom rade pod pódiom.




Potom sa vrátili na scénu Wanastowky(v pozmenenej zostave) a kolotoč chodenia na všetky koncerty na ktoré bolo možné ísť pokračoval. Pri našej premiére na Topfeste 2011 sa len zhmotnila mágia ktorá jednoznačne v kombinácii nás dvoch a týchto kapiel existuje na neuveritelnej úrovni a Alenka, ako človek ktorý si to zaslúžil zo všetkých ľudí najviac dostala gitaru od Roberta Kodyma. Potom prišla autogramiáda, a turné z ktorého sme navštívili 3 koncerty, Terchovský budzogáň a legendárny vianočný večierok v Prahe. Nebudem to rozvíjať lebo o tom som na tomto blogu napísala už viac ako dosť. Moj zatial (a pevne verím a dúfam že nie navždy) posledný koncert Wanastowiek bol 27.9.2013 v Mělníku a tu by sa zdalo, že ta mágia predsa len može byť narušená ale ne.... nemože.

Popri tomto všetkom sme samozrejme študovali históriu všetkého súvisiaceho s našou posadnutosťou a tak som kedysi objavila moju aktuálne najmilovanejšiu kapelu Kurtizány z 25. avenue s ktorou sme vlastne len opakovali formu chodenia na všetky možné koncerty a mágia len rástla a rástla a ne ani tu to nič na svete nemože pokaziť.

V čom ale spočíva ta mágia o ktorej stále hovorím? Ani vlastne neviem. Náhody ktoré už sa ťažko nazývajú náhodami. Momenty ako keď ja a Ali niekam prídeme a zrazu tam vždy začne hrať Lucie, zhmotnené sny a myšlienky. Zvláštne veci ktoré len podporujú našu psychózu. Raz sme išli po pražskom Václavaku a zasekli sme sa pri výklade knihkupectva a zrazu mi padli oči na knižku ktorú sme roky zháňali - Šrouby do hlavy a v neuveriteľnej zlave. Bežali sme dovnútra ako šialené fanynky Justina Biebera a kúpili POSLEDNÉ DVA kusy ktoré tam mali. A tak. Proste momenty ktoré do všetkého zapadajú.

Ale späť ku Lucinke. Celé roky boli rozhádaní a akýkoľvek reunion vyzeral absolútne nereálne. My sme ale tak nejak vedeli, že sa to stane. Zhmotňovali sme túto myšlienku každý deň a narozdiel od zvyšku národa sme ale nikdy nikoho neobťažovali otázkou, či sa ešte Lucie dá dohromady. Načo aj.... odpoveď bola vždy rovnaká a my sme to aj tak vedeli lepšie ako oni sami. A potom to prišlo. Udeľovanie cien Anděl v roku 2011. Ceny dvacetiletí a Lucie na jednom pódiu. Celá a spolu.  Neviete si predstaviť to neskonalé šťastie najskalnejšieho fanúšika. Vtedy to ešte nič neznamenalo ale bol to prvý krok dopredu. A aj napriek tomu, že sa potom diali divné veci ktoré vypadali skor tak, že to nakoniec fakt asi v živote nevyjde, my sme verili a ono sa to zrazu stalo. Vyšlo na javo že Lucie 7.12. 2012 odohrala jeden súkromný koncert a 12.12.2012 o 12. hodine a 12. minúte oznámila, že pripravuje mega turné.

Minulé leto Lucinka ale strávila dohliadaním nad pripravovaným muzikálom ktorý je založený na ich pesničkách a ktorý je rovnako magický ako táto skupina, ľudia ktorí v nej posobili a posobia a ich fanúšikovia a všetko čo sa okolo toho deje. Recenziu a moje pocity z neho si koniec koncov tiež možte nájsť na mojom blogu. Potom už fičali prípravy na turné.
Prvý krát sme ich všetkých spolu videli na koncerte Nikagda nězabuděm 21.10. 2013 na Staroměstskom náměstí v Prahe, už vtedy to bol neuveriteľný zážitok a to ešte zďaleka nebolo turné.

Stále tu ale hovorím o mágii a všetko vyzerá tak jednoducho a automaticky ale nie je to tak. Snaď každý koncert na ktorom sme boli v sebe mal aspoň minimálne komplikácie, stresy a podobne, ale nakoniec vždy všetko dobre dopadlo a už sme si tak nejak zvykli, že sa asi musíme trošku vybiť ak máme prežiť taký obrovský výboj energie. Inak si to asi vysvetliť neviem.
Najväčšie komplikácie ale asi prišli s týmto turné. Keď sa oznámili prvé dátumy a dali do predaja lístky, boli okamžite v čudu. A ja som nemala prachy a nestíhala som ich kúpiť. Prišli prvé slzy ale vzápätí prišlo oznámenie, že vzľadom na enormný záujem sa otvára ďalší koncert v Prahe. Čo z toho keď som ešte stále nemala prachy? Nič no. Otvoril sa aj ďalší koncert v Brne, ale stále tá istá komplikácia. A lístky fičali preč ako teplé rožky.

Prišiel tretí koncert v Prahe a ja som mala prachy, ale len na jeden lístok. Tak či tak som ale zaspala a kým som vstala bol golden circle (teda státie pod pódiom) vypredaný a ja som si povedala, že to nemá zmysel tam ísť niekam dozadu. Na druhý brnenský koncert som ale ešte jeden zohnala a tak som ho okamžite kúpila. Človek by si už aj vydýchol ale čo z toho keď máte len jeden lístok? Takmer pol roka zúfalstva, až to vyzeralo tak zle, že som sa pokúsila svoj lístok predať. Sama by som to nezvládla. Ale nikto ho odomňa (našťastie) nechcel. Až tu zrazu som to len tak skúsila a predsa len som ešte jeden lístok dva týždne pred koncertom zohnala.

Takže Brno. Ja. Ali. Lucie.
Neuveriteľná scéna hodná najväčšej kapely na svete.
Čo možem povedať? Kto to nezažil v živote nepochopí o čom tu vlastne celý čas píšem.
Zvuk bol dokonalý. Efekty vždy prekvapivé a monštrózne. Ufo na ktorom je pripevnený David Koller aj s bicími a hrá a spieva (bez jedinej chybičky) nad hlavami celého štadióna? Dá sa vobec opísať ako strašne velké to bolo? Bola som na nich neuveriteľne hrdá ale naozaj nedokážem nijakým vhodným sposobom opísať aké to je byť na koncerte na ktorý čakáte celý život a ten koncert 500 krát prekoná všetky očakávania a vlastne všetko čo ste doteraz zažili.
Už druhý deň len nemo žasnem.

Ďakujem Lucinke a všetkým jej členom za to, že existuje a že je najúžasnejšia na svete.
Ďakujem Alenke, že to s ňou možem prežívať stále dokola a navždy.
A možem len povedať, že potrebujem viac..... Neviem ako by som  po tomto všetkom a po tých rokoch mohla žiť normálny život. A za to vlastne ďakujem tiež. Je to skoro ako by som mohla cestovať vesmírom, priestorom a časom.