Nenarodila som sa aby som bola nešťastná
Nič netrvá večne
Kecy, sračky, pičoviny....Opustila som sa....
Všetky moje životné heslá a pravdy sú síce nepopierateľné ale nech sa aj zabijem tak pre mňa očividne neplatia.
Mám pocit, že sa celý svet rozhodol súťažiť o to kto ma čo najviac nasere alebo proste rovno zlomí. A ja už mám toho dosť. Po celých tých dvoch rokoch ktoré dnes nazývam
"obdobie temna" sa mi podarilo postaviť sa na nohy, poskladať si vlastný svet a fungovať, úžasná a dokonalá....
Ono to chvílku fakt workovalo, fakt bolo všetko super ale potom sa to zase začalo pomaly rozpadať, začala som dostávať jednu facku za druhou a zakaždým, nech som si tlamu nabila akokoľvek zle, som sa s úsmevom postavila na nohy a snažila sa ísť ďalej - cez mŕtvoly. Áno, ako si milión krát denne opakujem som bojovník a prežijem a prebijem sa cez všetko na svete, ale prečo kurva to musí byť tak zlé? Furt sa mi nič nedarí a keď už konečne niečo dokážem alebo sa cítim dobre, tak za to zaplatím stokrát viac a horšie. Úplne mi z toho už jebe, chcem utiecť ale nakoniec už vlastne ani nemám kam, už aj svojho sťahovania do milovaného Brna sa začínam obávať, myslela som si, že tam to bude konečne dobre, ale čím je to bližšie tým viac si uvedomujem, že z Brna bude už len ďalšia realita...ale to teraz nechcem riešiť, samozrejme, že to nevzdám a nebudem si privolávať ďalšie zlé veci, proste uvidíme čo sa bude diať ale ke mám žiť prítomnosťou, není to proste žiadna sláva. Je mi dobre keď spím a keď som dostatočne pod vplyvom niečoho, ale akonáhle som triezva alebo keď sa zobudím, je to zas o tom istom. Milióny a milióny otázok na ktoré mi v živote nikto neodpovie, absolútna samota a totálny pocit bezmocnosti. A len sa sama seba pýtam, prečo som vôbec vstala. Čo mám robiť a kam mám kurva ísť.
Môžem tu mať desiatky a desiatky kamarátov, ale nikto z nich nemá záujem ísť so mnou aspoň von, alebo niečo podniknúť. Vcelku dobre by mi padlo sa vykecať, ale v skutočnosti ich tým až tak nechcem zaťažovať, chcem len nebyť sama a to sa proste ani za život nedá splniť. Tak tu sedím doma a snažím sa nejak zabaviť sama, ale do toho mi prilieva nervičky rodina, aj keď sú to len malichernosti v podstate, tak už proste len dopĺňajú celý tento stav vedúci priamou čiarou k nervovému zrúteniu.
Aby som nebola zle pochopená, ja chápem, že nejsom jediná na svete a nie každý má čas a náladu sa mi stále venovať a že každý má svoje problémy a všetko, ale kurva ja som tu pre nich vždy, jak taká tupá husička. A keď ich potrebujem ja, tak sa mi otočia chrbtom a to ma fakt bolí. Lebo som momentálne celá v piči, precitlivená a správam sa jak piča celá jak som a neviem čo s tým, kričím o pomoc a všetci sú hluchí.
Ja sa rrazaz ukludním a zas to bude dobré, len už ma to ozaj nebaví, už sa mi nechce, nemám chuť ani silu stále bojovať, sama proti svetu....
A keď sledujem ostatných jak sa im všetko darí(upozorňujem že ani náhodou nezávidím-ja to všetkým želám) tak si hovorím, že na mňa snaď niekto musel hodiť nejakú kliatbu alebo čo, lebo inak už sa celé toto peklo vysvetliť nedá.
Aj ma vcelku mrzí, že tak ako ja všetkým želám úspech a potom sa z ich úspechu teším, tak mám pocit, že mne to neželá nikto. Ak sa mi niečo podarí tak to majú skoro v piči a netešia sa so mnou, prípadne mi to rovno niektorí závidia a keď sa mi niečo nepodarí, tak ma vysmejú a tak... A stále sa len snažím niekomu dokázať, že ja fakt nestojím za hovno a načo keď to aj tak zaujíma len mňa? Vlastne čo to poznám za ľudí?
Potrebujem vypadnúť niekam fakt asi do divočiny lebo už samu seba upodozrievam, že som paranoidná a že som si vytvorila vlastný zlý svet v ktorom si myslím, že žijem alebo je to nejaký zlý sen alebo čo.... Neviem, nič...Nič nedáva zmysel.... Jebem na všetko a na všetkých aspoň na čas, kým sa spamätám......
Dík za vypočutie milý blogový denníček:D
P.S. som si všimla, že na tieto moje psychicke stavy a pochody mi dobre padne len Porcupine tree a Foo fighters a tak prikladám jednu z pesničiek od FF ktorá toto všetko vlastne vystihuje(aj s klipom) skoro celé dokonalo:
