pondelok, marca 17, 2014

víkend hard...

Vzhľadom na to, že mi prišla delegácia mojich spolupražákov do Bratislavy tak sme sa tento víkend fakt nezastavili..... teda nezastavili v pití samozrejme.... Konečne.
Prepíjali sme sa z kocoviny do kocoviny a bolo nám fajne.... Toto sa pomaly končí, zas ma začínajú postupne opúšťať a ja sa znovu vrátim do stáleho kolobehu.

Dnešný deň trvá už prekliato dlho... ako by jedna hodina trvala dve.
Ležím v posteli, umieram, spomínam, smejem sa a nevím čo so sebou. Aj sa nudím ale co s tým možem urobiť už teraz?:D 

Niekto by mi mohol priniesť jedlo. To by bolo velice fajn. 
Ja nevládzem nič vóbec! Mozok odpálený, vypálený, odsťahoval sa odomňa a neviem či sa niekedy ešte vratí. :D 

Takže vás len oboznamujem, že ešte vím aj kaliť raz za čas. A neviem čo ďalšie by sa k tomu dalo dodať. 


Btw jedli ste niekedy pizzu quattro formagi s feferonkami? Neuveriteľný jedlový zážitok. Fakt! :D Už by som nechcela jesť nikdy nič iné :D 

pondelok, marca 03, 2014

Plány

Keď sa ako šikovný, vrcholne inteligentný a talentovaný človek zaseknete v živote a doslova sa nemožte pohnúť z miesta a nemáte dostatočnú spoločnosť na to aby ste sa rozptýlili a podobne, dostanete sa do štádia keď začnete analyzovať každú čiastočku svojej osobnosti. A analyzujete sa dookola stále, snažíte sa prežiť, začať žiť, nevzdať sa svojich zmyslov života aj keď je proti vám celý vesmír(aj keď nechápem prečo je vesmír proti mne, veď ja ho tak milujem) a tak proste len premýšlate nad tým čo robiť.
Najväčšie peklo je keď presne viete čo by ste mali robiť ale proste to nejde.

Ja takto premýšlam naozaj stále a v horších chvílkach sa začínam zamýšlať nad tým, že keď som bola na strednej, myslela som si, že mi patrí svet(nie že by som nemala pravdu). Ale teraz už som došla do štádia kedy mám naozaj pocit, že som neschopná. Čo je aj nie je pravda. Človek v mojom veku už by mal mať za sebou skúsenosti, nejakú prax niečo čo može použiť. Ja v tomto momente nemám moc ani jedného. Miesto normálnej práce som sa hneď po opustení strednej dostala do začarovaného kruhu ktorý mi zabránil vyššie spomenuté kvality získať. Takže teraz mám pocit že sa z neho nedostanem už len preto, že nič neviem. Na druhej strane viem že osobnostné kvality mám na všetko čo si vymyslím, ale toto celé mi totálne zabránilo v praktickom rozvoji, takže v tomto momente by som si trebars netrúfla na to robiť to čo vlastne chcem zo všetkého najviac a to hudbu-presnejšie v hudobnom priemysle. Nemienim sa toho síce rozhodne vzdávať ale momentálne netuším ako sa mám v tejto oblasti rozvíjať.

Na druhej strane som vďaka svojej nikdy neustávajúcej analýze vlastnej osobnosti prešla obrovským psychickým rozvojom čo mi je vlastne absolútne na nič, pretože žalúdok mi to nenaplní, nájom nezaplatí a ani sa z toho neopijem, že jo?
Ale robím strašne veľa vecí, ktoré väčšinou ľudí živia, len ja ich robím zadarmo a vlastne mi nepomožu ani len do životopisu....

Takže nulové referencie, na trhú práce nie až tak zásadné skúsenosti aby som pre niekoho bola konkurenciou ale aj napriek súčasnému bledému stavu silná osobnosť ktorá si je stále vedomá toho, že dokáže všetko čo si zmyslí.......Takže čo ďalej?

Zamýšlala som sa nad silnými stránkami a prišla som na niečo čomu sa aktívne venujem už roky a nikdy ma nenapadlo z toho  niečo aj čerpať. A to je prekladateľstvo. Vlastne som sa z väčšej časti vďaka prekladaniu naučila angličtinu. Aj keď je moja angličtina na pomerne vysokej úrovni, mojou najsilnejšou stránkou v nej je práve preklad. A to ako tak niekedy pozerám s mamou seriály s mojími titulkami, tak je to sakra kvalitný preklad. Baví ma to, a s vlastným materinským jazykom som schopná narábať celkom slušne aby sa ten preklad dal nazvať vyslovene umeleckým. A tak ma napadlo, že to je vec ktorú by som mohla skúsiť. Neviem presne ako sa k tomu oficiálne dostať tak aby mi to niekto platil ale verím, že možnosti niekde asi budú:). Baví ma prekladať seriály, filmy som ešte neskúšala ale tam je princíp rovnaký a možno by som si časom trúfla aj na knihy.

Samozrejme nemám adekvátne vzdelanie a dokonca ani certifikát, jediné čo mám je maturita a aj to dokonca len na úroveň B1(nehoda-nebola som v škole keď sme si zahlasovali úroveň z ktorej chceme maturovať tak to spravili za mňa) aj keď si trúfnem tvrdiť, že niekde v céčkových hodnotách sa už určite pohybujem. Ale už som o tom čítala a nie vždy je to vyžadované, hlavne v tejto konkrétnej oblasti ktorej by som sa chcela venovať.

Tak ma napadlo, že to by som mohla skúsiť, úplne ideálne si teraz najbližšiu budúcnosť predstavujem asi tak, že teraz zarobím v BA aspoň 100€(neviem ako to spravím:D) a budem utekať hladať prácu do Prahy - a to by bolo najideálnejšie keby som mohla robiť čašníčku alebo niečo podobné v nejakom klube ktorý by sa aspoň trochu týkal mojho zamerania a keď sa usadím tam, presťahujeme sa a moj život sa zabehne do normálnych kolají tak budem aktívne vyhladávať nejaké prekladateľské bokovky(dovtedy si ale možem skúsiť stvoriť portfólio:D) a za pár rokov by som sa mohla stať prekladateľom na voľnej nohe a dovtedy nahrabem skúsenosti v tom priemysle hudobnom(konkrétne klubovom) a postupom času sa dostanem k tomu čo chcem najviac. :)

Zároveň nevylučujem možnosti malých finančných výpomocí od mojho tortového talentu, časom aj fotografického, ale to si chcem uchovať hlavne ako koníček alebo prípadne ak sa mi teraz podarí doviesť sesternicu k úspešnej maturite, tak pouvažujem aj o doučovaní angličtiny.....

Takže to by bol plán, už len ako sa odraziť odtiaľto. Nevyzerá to tak ťažko však? Ale mne  ani požiadavka "nájsť si normálnu prácu" neprišila nikdy ako neviem ako ťažká úloha. Ale ako zvyknem hovoriť už roky - nič netrvá večne, takže ani toto zúfalstvo a frustrácia nemože trvať navždy.... a teraz je ten najsprávnejší čas aby to prestalo..... Inak budem bezdomovec vlastne...




štvrtok, februára 27, 2014

Novinky a tak ďalej



Bolí ma bruško, mám divnú náladu, som smutná a chcem aby sa o mňa niekto staral.... Chcem aby mi niekto urobil čajík a palacinky a obed a bol so mnou a lutoval ma. :D 

Dnes som mimochodom mohla ísť do Prahy.... v podstate zadarmo. Rozhodla som sa túto možnosť nevyužiť pretože by som išla s majetkom 2 koruny české, čo by v podstate znamenalo, že by som sa nemohla pohnúť absolútne nikam..... tu aj keď je to zlé mám aspoň ako takú šancu sa niekam dostať raz za čas..... aj keď na druhej strane tam by som nebola až tak sama..... 
Každopádne som sa rozhodla zotrvať pri svojom aktuálnom pláne - našetriť aspoň 100€ na cestu, opencard a pár dní života a potom až odídem... a nechám sa znovu vtiahnuť do nekonečných kolotočov hladania práce a chodenia na pohovory..... Raz to proste výjsť musí..... 





prvá časť pokračovania mojho rukávu aj s celým návrhom

The only way to get rid of a temptation is to yield to it, aj s mojou neuveritelnou modrinou

druhá časť pokračovania mojho rukávu, ešte chýbajú paličky :) 





Teraz je aj tak lepšie aby som tu ostala, pretože mám rozrobenú kérku a čakám kým sa mi aktuálne vylieči a dorobíme tretiu a poslednú časť. Mimochodom za posledný necelý mesiac sme spravili z tejto kérky už dve časti a už teraz mám najsexi ruku na svete a medzičasom, kým sa liečila ešte časť prvá, som si stihla nechať vytetovať aj časť citátu ktorý už zopár rokov možte vidieť v hornej časti tohto blogu a ktorý je od mojich 14tich rokov, kedy som ho objavila akousi deklaráciou mojej existencie a vlastne vysvetlením prečo väčšinou robím to čo robím a prečo sa večne ocitám v neuveritelných životných situáciách(v dobrom aj v zlom slova zmysle).


Keď už sme pri neuveriteľných životných situáciách, do tých ma často dostáva aj moja vlastná nešikovnosť, neschopnosť a pokročilá demencia.
Niektorí z vás ste mali možnosť vidieť moj posledný fail pred pár dňami na facebooku, ale nebojte sa, o toto nemožem svet ukrátiť takže som sa rozhodla zverejniť to aj sem.
Minuli sa mi čierne ceruzky na oči a nemožem si kúpiť nové, ale bez ceruzky sa cítim ako keby som nemala oči tak som použila jednu hodne na nič hnedú ceruzku, aspoň pre dobrý pocit, ktorú som kedysi kúpila u nejakej polky na trhu pri obchodnom dome v blízkosti mojho bydliska.
Urobila som si krásny make-up, bola som so sebou nadmieru spokojná a zrazu ma začali príšerne štípať oči (horšie ako keby mi do nich niekto vystriekal celú flaštičku pepřáku) a vytekali z nich potoky a potoky sĺz.
Výsledok nájdete na fotke nižšie.... Škoda, že není halloween, ale Alice Cooper by mi možno aj závidiel, čo poviete? :D Ale aby toho nebolo málo, následne som zbadala že mi spoza kolien vychádza dym a po chvíli ma aj príšerne začala páliť noha. To bol následok toho, že počas incidentu s očami som prehodila svoju perinku cez zasvietenú lampičku pripevnenú k mojej posteli no a tak som sa popálila a ešte si aj časť perinky spálila..... 



To ale zo života mojich failov stále nie je všetko ..... napríklad taký piatok večer som si užila tiež, pretože som si zlomila postel, ktorú som dostala na Vianoce.... a čo je lepšie, nedá sa to reklamovať.... :) 


Okrem tohto sa snažím robiť aspoň nejaké pozitívne veci a tak cvičím(keď už nič iné nestíham, snažím sa robiť aspoň 30 brušákov denne a keď stíham tak mám celú cvičiacu zostavu). Nejem chleba a pečivo a nútim sa jesť aspoň tri krát denne. V posledných dvoch dňoch sa mi to bohužial ani nedarilo, jak keby úplne všetko išlo proti mne, ale snažím sa nedovoliť aby sa to pokazilo, pretože sa vďaka tomu cítim skvele, nemám nonstop nafúknuté bruško a nebýva mi z jedla zle..... Po krámoch si asi ešte dám očistný týždeň ak to bude možné, ak ne tak iba očistný deň, ale takto bych sa rada dopracovala k zhodeniu ešte cca 7-10 kg, tak mi držte palce.....

No a posledná novinka s ktorou sa možem podeliť je to, že moja absolútna nespokojnosť so samou sebou a mojím životom ma dohnala k obrovskej životnej zmene a to že som si brutálne skrátila vlasy(snaď im to pomože:D) a hlavne som si ostrihala ofinu! Ja som ofinu nemala vobec nikdy a aj ked som chcela, ľudia mi hovorili že mi nepristane, ale myslím, že to nakoniec vobec není tak strašne zlé a možno si to nechám dokonca dlhodobo.... Ešte som si na to nezvykla ale myslím, že sa mi to celkom páči..... Tak asi toľko na dnes.... Majte sa krásne :) 
















štvrtok, februára 20, 2014

Nevybúrená

Už mám toho vážne po krk.... Bezohľadu na ostatné starosti..... kde sú všetky moje radosti?

Zistila som, že od septembra sa nedokážem poriadne odreagovať.... ako keby všetko stálo proti mne....
Všetko sa začalo v ten deň kedy sa mi začal rútiť život(nie preto čo sa stalo, len to vtedy všetko začalo) a ja som nestihla koncert Mudhole-u kvoli ktorému som sa trepala do Bratislavy až z Prahy.....
Vtedy som to brala celkom v pohode ešte, ale odreagovať som sa fakt potrebovala a tak som išla na ten prekliaty koncert Wanastowiek a aj keď to najprv pomohlo, následné udalosti úplne všetko vrátane mňa pochovali pod čiernu zem....

A odvtedy sa neviem vykopať... ako by mi stále niečo naozaj stálo v ceste. Bola som medzitým ešte na SPSke a Slobodke, ale na SPSku v Prahe som sa mrte tešila, ale prišla som neskoro a nakoniec som na konkrétne ich koncerte nevydržala ani dokonca, pretože sa tam fakt nedalo dýchať.
Slobodka bola super, ale vzhladom na váhu celej mojej životnej situácie, mi dobrý pocit vydržal len niekolko hodín a potrebovala som viac.... No a potom prišli tie ostatné veci na ktoré som sa neskutočne tešila.
Ďalší koncert Slobodky v Prahe (30.1.) na ktorý som sa nedostala. Tešenie sa na koncert Mudhole-u v blízkosti Prahy, ktorý sa odohrá v sobotu a o ktorom som si sama povedala, že keď sa na neho dostanem tak sa dá zase všetko do normálu no a nakoniec sa na neho samozrejme nedostanem.
Ale neni to len o koncertoch...Všeobecne potrebujem nejaké kultúrne vyžitie alebo aspoň vyžitie a tak som sa celý mesiac tešila na včerajšie Whiskyho cestovateľské kino v Zámockom pivovare, na ktoré som sa po tom všetkom nedostala pretože sme nemali rezervačku.

Skúsila by som aj športové vyžitie, ale ťažko je to bez peňez a aj keby nešlo o ne, ide o to, že sama sa športovo nevyžijem moc a potrebujem k tomu aspoň jednu ďalšiu osobu, podporu a hlavne nájsť niečo čo by ma bavilo.

Proste endorfíny neunikajú a potrebujú unikať, tá para ktorá sa vo mne hromadí tiež potrebuje vypustiť a absolútne nedokážem zistiť ako to urobiť.
Ešte som aj celá frigidná z toho a všeobecne som úplne bezduše a nevzrušivá...Nič ma nevie nadchnúť a keď ma niečo nadchne tak ma okolie zrazí dolu.....

Mám chuť sa ísť niekam vykričať totálne z plných plúc alebo čo..... proste WUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAa



utorok, februára 04, 2014

It´s better to burn out than fade away...

Cez víkend som sa stretla s jednou bývalou spolužiačkou, kamarátkou, ktorú som nevidela už vyše pol roka a mali sme na seba neskutočne málo času, ktorý som celý prekecala o svojich problémoch....
Donútilo ma to k zamysleniu, že vlastne už v poslednej dobe nehovorím o ničom inom. To, že to píšem sem, si ospravedlnujem tým, že to proste nemám komu povedať a niekam to ventilovať musím, ale neviem kedy presne som prišla do štádia, že každému kto mi venuje chvílku pozornosti, začnem na počkanie rozprávať celú históriu toho ako sa mi v septembri rozpadol život, nehovoriac o tom, že predtým to dlhodobo nebolo tiež nič moc.

Každopádne teraz som prišla doslova o všetko. Naozaj si možem reálne povedať, že nemám vobec nič a som skutočne nešťastná, čo sa mi nepáči a vlastne niekedy si na sebe všímam všeljaké tiky a všeobecne som trošku trhlá.

Ale čo sa mi stalo, že to každému hovorím na počkanie? Predtým som ľudskú spoločnosť brala práve ako odreagovanie, vďaka čomu som aspoň tu chvíľku neriešila všetky tie sračky, ale teraz ať dělám co dělám, absolútne nič na moje odreagovanie nefunguje....

Každopádne som sa po tomto zamyslení rozhodla, že už o tom nebudem nikomu rozprávať a ak to bude čo len trošku možné, nebudem si to ventilovať ani tu.

Myslím, že prišiel čas postaviť sa. Znovu.  Stále platí, že už neviem čo mám urobiť, neviem násť cestu a keďže v tomto momente pre mňa neexistuje šanca ísť mojou oblúbenou metódou "pokus-omyl", tak to bude tažšie ako kedykoľvek predtým.
Každopádne musím nájsť sposob ako nájsť silu a postaviť sa problému čelom.
Rada by som našla nejakého spolahlivého radcu, poradcu, podporovateľa ale naozaj vo svojom okolí nikoho takého nemám alebo o ňom aspoň neviem. Takže som na to sama a myslím, že by som súčasnú situáciu možno mala využiť hlavne na to, aby som sa odpútala od ľudí ktorí ma ťahajú dole.... Aspoň od väčšiny z nich.... rodinu si nevyberiem, že jo:) ...

Veľmi mrňavými krokmi som už aj začala. Minimálne sa snažím vstávať okolo desiatej ráno aj keď nezaspávam skor ako o štvrtej... Pomáha mi, keď deň začnem o normálnom čase, aspoň sa donútim urobiť aspoň niečo(aj umytý riad je úspech:D) . No a tak.

Dosiahla som syndróm vyhorenia skor ako som vobec začala žiť, takže teraz hladám nový oheň, nové motivácie, NOVYCH LUDI, a NOVU CESTU!

Akékoľvek rady do začiatku rada príjmem a inak mi držte palce.... Dám vedieť ako to pokračuje ak niekam pokročím....




piatok, januára 31, 2014

Look like hell....

AAAhhh ľudia keby ste ma videli! Ležím už niekoľký deň v posteli, príšerne smrdím, chlpatiem, vlasy mám v takom príšerne zamotanom stave, že mám pocit, že im nebudú stačiť ani nožnice, obočie mi vypadá akoby som si vykopala Brežneva a nalepila si jeho obočie, totálne som sa upla na filmy o vesmíroch a mimozemšťanoch, prípadne na videá od astronautov z ISS(tie sú fakt dobré :D ) a snažím sa dokopať k tomu aby som konečne začala písať príbeh ktorý sa mi zrodil v hlave.... Vymyslela som toho už celkom dosť, ale vždy keď začnem písať, tak mi to proste neznie správne.....

Ale všeobecne, absolútne sa sama sebe nepáčim, nespoznávam sa a tak.... Potrebujem nakopať do svojho obrovského(a vzhľadom na to, že som už pridlho v tomto špinavom meste a vkuse len žerem, stále rastúceho) zadku a urobiť so sebou niečo! Neviem čo a už vóbec neviem ako, ale proste musím sa niekam pohnúť, spraviť zo seba človeka, dostať sa domov(rozumej Praha) a kurva začať existovať ako normálny človek....

Problémy ktoré som opisovala minule sa neriešia a ani nevyriešia sami. Aspoň, že ten jeden najhorší sa snaď urovnal príchodom mojich márnotratných krámov. 
Plus prišli nové, resp. staronové, napr. obsahujúce problémý s vzťahmi v rodine, súvisiace napríklad aj s absolútnym narušením mojho súkromia z čoho som doteraz v šoku a tak ďalej.... 


Čo sa mi ale nepáči najviac, sú moje myšlienky a pocity....
Viete, jedna z najhorších(alebo vo svetlých chvíľach nalepších) vecí na mojej osobnosti a povahe, je to, že cítim inak ako normálni ľudia. VŠETKY moje pocity sú stokrát silnejšie ako je bežné.... a tak keď som šťastná, tak je to to najväčšie šťastie aké si viete predstaviť(aj keď ide len o tie najmenšie drobnosti) a naopak keď som nešťastná, tak je to tá najväčšia a najhlbšia temnota, akú si vie asi len veľmi málo zo žijúcich ľudí predstaviť. A preto som sa postupom času naučila aspoň základné veci ovládať. Napríklad som absolútne musela vypustiť nenávisť.... takto silné pocity si nemožem dovoliť, pretože ma absolútne a totálne zžierajú zvnútra a sama neviem čo by som mohla urobiť, keby som im popustila uzdu.... A tak som sa vďaka tomu naučila rozoznávať veci ktoré mi nestoja za pozornosť a dovolilo mi to naplno sa venovať veciam ktoré mi robia radosť. Nemyslím to v žiadnom hippie zmysle... Ono tá temnota tu je, ale skor sa prejavuje chladom ku všetkému čo mi radosť nerobí. "Láska" mi samozrejme zostala ale tiež sú tu veci ktoré musím brzdiť. Konkrétna a absolútna láska k jedinej osobe je u mňa a to hlavne pre mňa absolútne nebezpečná, takže si na to dávam obrovský pozor a prvým pravidlom je nikdy nespať s človekom u ktorého by sa to mohlo prebudiť, čo sa mi až na jednu slabú výnimku vždy darilo.... To absolútno už dostane len jediný človek... alebo žiaden... 

Každopádne toto píšem preto, pretože som v sebe našla myšlienky a pocity ktoré väčšinou idú ruka v ruke s nenávisťou a mne sa to nepáči.... aj keď som len človek, toto do mojho života proste nepatrí.
Je to napríklad niečo prečo je asi najlepší názov zášť. Neviem to pomenovať inak.... 
Vytáča ma, že niekto z koho vplyvu som sa dva roky dostávala a trvalo to kým som sa opäť našla a vtedy úspešne postavila na nohy, žije v MOJOM meste a darí sa mu mať veci za ktoré ja bojujem už viac ako dva roky.... Nechcem mať tieto pocity, ten človek sa ma už roky nijak netýka, nemá a už nikdy ani nebude mať žiaden vplyv na moj život, proste sa nepoznáme, nič k nemu necítim, je to ako hociktorý človek ktorý teraz chodí po ulici a mňa by nemalo zaujímať čo má a ja nie... Veď to má ďalších milión ľudí. A to čo majú iní sa mňa proste netýka! Nikam ma to neposúva, ani mi to nič neberie... no proste prečo to cítim? 

Každopádne tieto myšlienky prišli a ja nemožem odohnať pocit, ako by som niečo prehrávala.... ako by sa plnila každá jedna vec ktorú mi kedy povedal a prečo som sa dva roky cítila ako úplný nikto.... Koniec koncov práve uvedomenie si, že nemá pravdu a spomienka na to kto naozaj som ma vtedy dostala späť a odrazila som sa od absolútneho dna....Dokázala som niečo, čo mi predtým pod jeho vplyvom prišlo nemožné. Tak prečo to dovolujem teraz ? Samozrejme bojovala som strašne dlho a aj keď sa zdá a vždy zdalo že zbytočne, nezastavilo ma to. Vždy som na niečo prišla, tak prečo dovolujem svojmu mozgu aby ma utopil v tomto? 
Psychologicky chápem prečo sa to deje, ale ja nechcem aby sa to dialo, čo znamená že by sa to diať nemalo.... chápete ma? 

Ale neviem čo mám spraviť preto aby som to zahnala, neviem čo mám spraviť aby som sa pohla, vobec netuším.... 
Všetci sú múdri a hovoria mi : nájdi si robotu, nájdi si frajera a ži normálny život ale pritom nikto z nich nežije život aký ja a ani život aký by som kedy chcela žiť ja. Nikto mi neporadí alebo nepomože tú robotu nájsť, iba mi hovoria aby som ju našla.... Ja chápem, že mi asi nemožu alebo nechcú pomocť, a majú na to právo a ja o to nikoho nežiadam, ale keď mi takéto veci hovoria, tak mi to príde ako keby som si ju nájsť nechcela, ako keby som chcela byť príživníkom a byť závislá na ostatných..... Ale nechcem, mňa to zabíja a snažím sa robiť všetko čo viem aby to tak nebolo a furt len dostávam facky. Som silná... Som dosť silná na to aby som to prežila.... Ale niekedy by som fakt proste chcela nemusieť deň čo deň bojovať, obrazne povedané, o život, a len si prísť domov(tak aby som aj naozaj mala pocit, že som doma) a riešiť povrchné hlúposti a malé radosti ako normálny, zdravý, slušný človek. Chcela by som sa niekedy ráno zobudiť s úsmevom a pocitom, že stojí za to, vstať a niečo robiť a nie len s pocitom "ach ne, už zase? Toš, čo si dnes pustím...?" 

A ešte by som chcela aby ma niekto zobral do posraného planetária a hvezdárne, z ktorých tu ani jedno není.... 

Takže tak... toto nejsom ja a ani nikdy nebudem..... Len kde do prdele som ? A kam si mám zavolať aby som prišla naspäť do svojho tela a vyhrala to čo si zaslúžim? 









piatok, januára 24, 2014

Panic Attacks

Keď sa začalo zdať, že môj život už nemôže byť zamotanejší a že to čo sa deje už je príliš aj na neviem ako multižánrový film, tak vyššie sily opäť vypočuli výzvu a veci sa zamotali takým spôsobom, že toto už by nerozmotal ani Harry Houdini.... 

Začnime tým čo sa v tomto momente vlastne zdá ako najväčšia malichernosť z toho všetkého aj keď je to sakramentsky podstatné a ja mám taký bordel v hlave, že som stále viac presvedčenejšia, že som prípad pre veľkú skupinu odborníkov. V Bohnicích... Ja bych to aj celkom brala vlastne. Viacero vecí by sa vyriešilo za mňa.... A mala by som stravu, bývanie, a drogy za lacáka.... Ešte bych si mohla aj pokecať teoreticky... 


Takže pravidelní čtenaři, určite postrehli v mnohých mojich článkoch, že tu často ohováram človeka ktorý podla mojej logiky sposobil moju najväčšiu životnú katastrofu v septembri v Mělníku a ja teraz skrz neho nemôžem(resp. nechcem? asi mi to nikto nezakázal...) navštevovat koncerty niekoľkých svojich najmilovanejších kapiel.... 

Minule mi ale nejak rupli nervy a celé som to na dotyčného vybalila cez facebook, a podľa všetkého absolútne nič nespravil, alebo si to aspoň nepamätá. A aj keď to virtuálne neviem posúdiť, ale podľa všetkého neklame.... Takže teraz sa cítim ako najväčšia Pani Piča na planéte, napriek tomu, že sa zdá, že dotyčný moje obvinenia berie celkom v pohode.... 
No a tak teraz vlastne vôbec netuším, že čo sa to tam vtedy udialo.... Už to vôbec nechápem, toto bola jediná vec ktorá tomu dávala zmysel a ja z toho šaliem..... 
Ďalšia vec je, celý môj vzťah k tomuto človeku... čo som si o ňom myslela a tak.... A čo teraz? To nejde len takto prepínať predsa.... No proste bordel v hlave najväčší! 

Ale poďme trošku pritvrdiť. 

Nedávno mi prišlo predvolanie na súd skrz exekúciu od nemenovaného operátora. Long story short: Pred rokmi mi ukradli mobil, prevolali mi mrte paušál, kým som to stihla zablokovať a následne si ma skrz moju snahu tento účet napriek všetkému zaplatiť pohadzovali z pobočky do pobočky a nikde tú platbu nechceli pridať.... Účet medzi tým samozrejme rástol, a keď už som na to nemala tak mi to mama vybavila na dve splátky, z čoho prvú zaplatila a k druhej jej odmietli prezradiť zvyšnú sumu, že to povedia iba mne. 
No, bude to znieť zvláštne, ale ja som v tej dobe nemala jedinú možnosť to zistiť pretože som chodila skoro ráno do školy, zo školy som išla rovno do roboty, do neskorého večera a takto to bolo naozaj deň čo deň. Potom to samozrejme zas rástlo, potom som to zas riešila a zase si ma pinkala až sa ozvala veľmi nepríjemná ale absolútne typická moja vlastnosť a jednoducho som sa na to vyjebala a aj keď som to už potom chcela riešiť tak už došlo toto moje prekliatie, že som jednoducho nemala z čoho.... 

Ani sa mi dlho neozývali, tak som to vytlačila z bežne používanej časti mysle,no a teraz mám ísť na súd a nechcem, nemôžem, nedokážem..... Proste opäť neviem čo už mám robiť. ....


Ale to ešte stále nie je všetko! :)

Mám meškanie.... měsíčky neprichádzajú už tretí deň a ja chytám taký záchvat hystérie ako asi nikdy v živote..... Tri dni samozrejme nejsú tak dlhá doba a stáva sa mi to celkom často, že sa proste po pár dňoch posúvajú, plus mám úplne očividné PMS, ale v tomto momente je to od môjho tela velice prijebaný žart, vzhľadom na to, že určitá až desivo veľká pravdepodobnosť tu je.... proste naposledy trošku ušlo.... a toto rozhodne není to čo potrebujem na svoju už očividne chorú hlavu. 
Hlavne samozrejme nemám prachy ani na posraný test, takže je to o nervy, nehovoriac o tom, že na neho vobec nemám gule, pretože si absolútne neviem predstaviť čo bych spravila ak by bol pozitívny.
Žiadna z možností neprichádza do úvahy. Nie len preto, že obviously, keďže nemám peniaze na test, tak nemám peniaze ani na potrat a už vobec nie na dieťa, ale hlavne preto, že aj keby tu nebol tento problém, tak netuším na ktorú z týchto možností mám menšie gule.... Nedokážem a nezvládnem ani jedno.... 
S prvou možnosťou neviem ako by som dokázala dožiť svoj život..... a s druhou už vôbec..... 

Ako vážne.... veríte mi to ešte vôbec? 

Pretože ja už naozaj nemám pocit, že by toto mohla byť realita... a že by sa toto všetko mohlo diať jednému človeku.... fakt to takto nemože fungovať. Ale šaliem.... naozaj na tom začínam byť sakramentsky zle. ...



streda, januára 22, 2014

Izmy Extrémizmy

Tématike extrémizmu sa venujem(väčšinou len súkromne v hlave) už celkom od mlada ale nikdy som o tom nič nenapísala a asi nikdy to nebolo tak potrebné ako teraz.
Ako si tak chodím po tejto planéte, nestačím sa diviť čo sa deje. Akoby sa s extrémistami roztrhlo jedno obrovitánské vrece.

 Samozrejme asi prvé čo každého napadne pri slove Extrémizmus, je extrémizmus pravicový, fašisti, nacisti,  atď, všetky podobné hmyze.
Ja osobne z vlastnej skúsenosti, ale nezlahčujúc túto problematiku, musím paradoxne povedať, že v poslednej dobe som o takýchto ľuďoch nič nejak výnimočne presahujúce doterajšiu "normu" nepočula, ale to bude pravdepodobne tým, že  s nimi moc nemám kde prichádzať do kontaktu v takej miere aby som to mohla objektívne posúdiť.

Na druhej strane som mala dosť možností prichádzať do kontaktu s opozíciou - teda antifašistami a tu postupne začalo rásť veľké čudovanie sa z mojej strany. Samozrejme podľa mňa ANTIFA a jej podporovatelia sú  absolútne rovnaká háveď ako vyššie spomínané skupiny . Veď aj Stalin a Hitler mali odlišné názory a aj tak viedli k rovnakým výsledkom. Nechám každého nech sám zváži, ktoré k viedli k výsledkom horším. :)
V tomto smere som mala dlhodobo možnosť sledovať jeden vzorok, ktorý bol ale aj podľa komentárov skvelým zástupcom svojho druhu a to na nemenovanej modrej sociálnej sieti, kde pridával denne celé desiatky antifašistických postov, nad ktorými aj keď nerada, som sa občas proste musela pozastaviť a tak sa napríklad stalo, že som sama bola označená za podporovateľa pravicových extrémistov a potom už som bola rovno fašista.

A toto všetko prosím za názor, že vyhladením dotyčných sa nevyrieši problém ktorý tu máme s násilím, intoleranciou a ponižovaním. Kradnúť a zabíjať pre nič sa tu bude tak či tak aj keby sa vyhladila JEDNA akákoľvek skupina a že koreň problému je omnoho hlbšie a že v prvom rade musí byť z ľudskej mysle vyhladený akýkoľvek extrémizmus a zopár iných porúch. Zaujímavé na tom je, že tento večne facebook spamujúci pán, ktorý si dovolil ma takto označiť, sa na moje vlastné oči, zoči voči pravičákovi takmer zroloval do ruličky, zabalil do ozdobného papiera, obviazal sa stužkou a v takejto podobe sa dotyčnému skoro narval do análu a jeho názory boli stokrát menej extrémistické :). Samozrejme po dlhšej observácii som zistila (a toto píšem bez snahy kohokoľvek urážať či zosmiešňovať, proste je to fakt), že tento pán je očividne mentálne narušený. Tak sa to možno dá aj trochu pochopiť, aj keď vzorke svojho druhu zodpovedá perfektne.

Každopádne, toto sú príklady (aj keď len z takého bežného života pozorovateľky) politického, pravicového a lavicového extrémizmu.
Ďalším by mohol byť pre zmenu extrémizmus náboženský ale to už by chcelo asi viac priestoru, takže by som si dovolila pokračovať v trošku inom duchu.

Mojím udiveným očiam nejde do hlavy z čoho všetkého sú ľudia schopní extrémizmus vlastne spraviť.
Momentálne je obrovský boom vegetariánov, respektíve a to prevažne, vegánov. To, že je to len aktuálna móda a drvivá väčšina minimálne z drsného vegánstva odstúpi, je momentálne nepodstatné. Na tomto životnom štýle by zdravý človek (a to aj zarytý mäsožravec) ťažko mohol nájsť niečo zlé. Veď je to len pre všeobecné dobro! Teda samozrejme, pokiaľ sa z toho nestane extrémizmus. Skvelý článok o tomto probléme nájdete TU . A asi sa tiež nestačíte diviť.

Určite by sa našlo ešte veľa všemožných druhov extrémizmov, jeden prekvapivejší ako druhý. Ja osobne za určitú sortu považujem aj mojich najmilovanejších internetových moralistov. Úplne špeciálne tých, ktorí pod nejaký čierne humorný vtip na margo nejakého čerstvého úmrtia známej osobnosti, napíšu niečo v zmysle, že je ešte príliš skoro, možno o mesiac to už bude vtipné ale teraz je proste priskoro takže R.I.P. a všetci ste zmrdi a mali by ste pokapať! Naozaj aj takéto komentáre sa na internetoch pravidelne nachádzajú a myslím si, že k takémuto druhu morálky, asi ani nemá zmysel čokolvek dodať.

To čo mi ale k téme " z čoho všetkého dokážu ľudia spraviť extrémizmus" do tohto momentu asi najviac vytrelo kocúra bolo "Ľudské ochlpenie". Nedávno som sa opäť na už spomínanej sociálnej sieti omylom nechala zatiahnuť do diskusie na túto tému a fakt mi vypadávali očí z důlků!
Naozaj ma nikdy ani nenapadlo, že by sa nad tým niekto dokázal až takto pozastavovať.
Padali tam veci typu, že by ľudia nedokázali zniesť svojho partnera oholeného, ale aj spoveď holčiny ktorá mávala problémy v škole pretože sa jej spolužiaci smiali za chlpaté podpazušie.
Vec ktorá ma ale donútila sa zapojiť, bol vyslovene priam agresívny postoj k ľuďom využívajúci holiace strojčeky a ich označenie za ovečky, pretože to prej robia len pre súčasnú módu.

Moja reakcia v zmysle, že nechápem čo na tomto kto rieši a že je to snaď každého osobná vec a vec jeho osobného pohodlia a vkusu a že si snaď každý ešte máme aspoň právo robiť s vlastným telom čo uznáme za vhodné, sa stretla s absolútnym nepochopením. Rovnako ako aj to, že ak mi  absolútne vadí že sa moj partner holí alebo neholí, nedokážem sa s tým zmieriť a je mi to vyslovene odporné a on to nie je ochotný za žiadnu cenu zmeniť, tak si asi nejsme súdení.

Tak ja vám neviem teda.... Ja osobne sa holím celá od hlavy po päty a neviem o tom, že by som to robila pre módny trend. Robím to len preto, že sa tak cítim dobre a vyhovuje mi to. Nikdy mi žiaden partner nedal najavo, že by s tým mal nejaký životný problém a rovnako som ja nikdy neriešila ochlpenie alebo neochlpenie na ňom. Mám trošku problém s kobercovým typom hrude, ale osobne som takého chlapa asi nemala, asi preto, že je pre mňa a moj vkus očividne nevhodný. Ale keby som stretla takého čo niečo také má a zároveň by mi po ostatných stránkach vyhovoval, tak by mi to asi neprekážalo. Avšak som takého ešte nestretla.

Táto konverzácia sa už ale potom spustila na úroveň spomínaného antifašistického extrémistu a ja som po chvíli(i keď dlhšej ako by bolo vhodné na moju úroveň) odklikla tlačítko "neupozorňovať" a išla som si svoje, ale naozaj sa nad tým doteraz pozastavujem.....

Toto je bohužial len malá vzorka toho čo každý deň, čo sa extrémizmov týka, sledujem a bohužial ešte omnoho  menšia ako to čo na tejto zemi skutočne je. ... Ľudia sú v poslednej dobe vyslovene priam besní a miesto toho aby sa každý staral o veci ktoré ho tešia a robia štastným, tak sa topia v nenávisti, v odsudzovaní, v závisti, zlobe, intolerancii k čomukoľvek, prípadne k tolernacii absurdne nesprávnych vecí a podobne.... A toto je prosím pekne TEN Koreň problému, vo všetkých druhoch extrémizmov a vo všetkých tých vraždách a ostatných veciach ktoré majú za následok vojny a iné zbytočnosti....A ak s tým konečne ľudstvo neprestane, tak velice čoskoro půjdeme do kytek... :)


Zdraví vás oholená fašistická ovečka :).


piatok, januára 17, 2014

"And now it's time for one last bow, Like all your other selves. Eleven's hour is over now, The clock is striking twelve's."

Koncom 29teho decembra, som spravila zásadnú životnú chybu a teraz za ňu pykám a preto si tu potrebujem vyliať srdce. ...
Už dávnejšie som začala registrovať seriál s názvom Doctor Who a aj keď ma to čo som o ňom vedela celkom zaujalo odkladala som ho na dobu neurčitú.
Potom som raz kúsok omylom videla v TV a samozrejme mimo kontext ma to absolútne nebavilo, takže som to odložila na ešte neurčitejšiu dobu.
Pár dní na to ho ale rovnako omylom v TV objavila moja mama a začala mi s tým píliť uši(resp. vzhľadom na moju neprítomnosť v rodnom meste mi pílila facebookový chat), čo bol pre mňa z nejakého zvláštneho popudu signál na to, aby som záujem o Doctora odložila na ďalšiu dobu absolútne neurčitú.
História sa ale dá zmeniť a tak akonáhle ma maminka mala doma, tak ma otravovala až do momentu kedy som napriek všetkej logike podľahla a zapla si prvý diel. Prisahám, že som naozaj nechcela aby sa to stalo, pretože okrem iného som vedela, že toto so mnou nedopadne dobre a že keď raz začnem tak už neprestanem. Nehovoriac o tom, že vzhľadom na to, že seriál už navonok obsahoval všetko čo od seriálu a hlavne sci-fi očakám a že ja mám fakt privela seriálov na pozeranie v tomto momente. (Mimochodom Doctor dva absolútne vytlačil, pretože po tomto som stratila záujem a moja laťka sa zdvihla omnoho vyššie ako bola kedykoľvek predtým.:D )

Každopádne za prvú noc som si pozrela takmer pol série, potom som chvílku spala a pokračovala a tak ďalej a to som vlastne robila až do presne tohto momentu . Len za pár hodín sa Doctor who stal mojím najobľúbenejším a najmilovanejším seriálom v celej mojej histórii(a verte mi, že tam toho je sakra vela), takisto tromfol všetky moje najmilovanejšie Sci- fi a proste jednoducho povedané je to vrchol všetkého čo potrebujem. Keď už pre nič iné tak pre celé to nádherné posolstvo ktoré v sebe nesie.
Celé je to absolútne kompatibilné s mojou vlastnou dušou, videla som v tom veľa svojich myšlienok, pravidiel a všetkého čo zo mňa robí mňa. Plus je to úžasne chytré a inšpiratívne no a proste neopísateľné. Je to proste Doctor.

Ďalšia vec ktorá sa mi stala a musím uznať, že aj na základe toho sa mame nakoniec podarilo ma k tomu dokopať, bolo že už predtým ako som to začala sledovať ma svojou osobnosťou zaujal predstaviteľ 11teho Doctora Matt Smith.
Ten hral v 5.,6. a 7dmej(zatiaľ poslednej) sérii a absolútne si ma získal(ešte viac ako 10ty Doctor David Tennant(aneb Barty Crouch Jr.) a ten teraz skončil, zregeneroval do 12teho Doctora a je preč.... Len tak.... Ako by sa ani nechumelilo.
A ja som práve videla ako zregeneroval a idem si dušu vyplakať. Neznášam konce(takéto pocity asi budem mať, vypadá to tak, pri každom Doctorovi, ale pri Mattovi to zatiaĺ bolo najhoršie). Okrem toho nová séria bude až na jeseň a ja mám teraz taký ten hnusný prázdny pocit, ako má asi každý magor keď niečo krásne končí.... Ako keď dočítate úžasnú knihu, od ktorej ste sa nevedeli odlepiť a zrazu tak nejak neviete čo so sebou. Proste len chodíte, jak keby ste ani neboli na tejto planéte a kukáte na ludí, a odsudzujete ich za to, že vobec netušia čo práve cítite a strašne by ste im to dopriali. Lebo okrem toho, že je to najhorší a z časti aj najbolestivejší pocit na svete, je aj najkrajší. Len je proste ťažké sa vrátiť medzi všetkých tých obyčajných, nudných a večne nadurdených pozemšťanov. Nič no, teším sa na september a do vtedy budem pozerať všetký staré diely(chodí to už totiž 50 rokov :) ), všetky ostatné veci ktoré s tým súvisia, vrátane spin offov ako Torchwood a podobne. Plus som si na csfd spravila celkom slušný zoznam filmov s Davidom Tennantom a Mattom Smithom takže moje šialenstvo sa ešte nejakú dobu má z čoho živiť. A keďže nemám kamarátov tak mám aj dosť času. Na čo sú mi ľudia, že jo? :D

Idem už teda šalieť a magoriť potichu radšej! Do rána ma aj roztrhne :D . Geroniiiiimoooo













nedeľa, januára 12, 2014

Žijem....?

Milí moji verní aj neveriaci čitateĽia!

Dlho som sa neozývala, pretože vlastne ani neviem čo konkrétne napísať. Zasekla som sa v Bratislave(opäť), zasekla som sa v čase a v živote a neviem ako von.
Strácam vieru( v čokoľvek), strácam celú svoju živú dušu, celý ten rock n´roll ktorý, ako mi raz niekto povedal, sa do mňa prevtelil....(fascinujúce, že je to práve on kto mi ho "zobral")  Všetko to spí niekde hlboko a ja to nutne potrebujem dostať von, aby som konečne dvihla riť a bojovala o seba. Chcem veriť, že to nejak musí prísť. Ale je to ťažké bojovať o seba so samou sebou....Všetci v mojej hlave sme  neskonale tvrdohlaví a tak to celkom dosť nikam nevedie.
No aspoň si stále možem hovoriť, že nech to dopadne akokoľvek, vždy to budem ja kto vyhrá .... :D

Ale nebudem tu omielať stále dokola to isté, pretože ak si pozrem históriu svojho blogu, tak už dva a pol roka minimalne je to tu všetko na jedno kopyto.
V skratke sa má vec tak, že som reálne nešťastná..... momentálne nemám takmer nič, čo by tento pocit absolútneho zúfalstva zrušilo a preto som taká aká som... pretože aj keď problémy ostávajú rovnaké, pridávajú sa ďalšie a ďalšie a aby som sa takto necítila nepotrebujem moc. Potrebujem len život.... mať naozaj skutočný pocit, že žijem a nie len, že prežívam zo dňa na deň a strácam drahocenné minúty.
Bdiem celé noci a potom spím celý deň, ledva sa pohnem z postele a je mi do plaču vždy keď sa zobudím a narazí do mňa realita.... a neviem nájsť tú správnu cestu preč z celého tohto cyklu.
Ale stále sa snažím si slúbiť, že sa z toho dostanem. Snažím sa tomu nasilu veriť aj keď je to nemožné.....
Ale je to to jediné čo teraz mám.....


No a tak. Zase som sa moc rozkecala ale už tu nebudem rozmazávať svoje nešťastie, toto píšem pretože si chcem napísať nejaké plány a ciele ktoré chcem tento rok dosiahnuť. Chcela by som denníček aby som si do neho mohla písať takéto trapárny, ale nemám ho a aj tak bych sa do neho len podpisovala a kreslila malých Johnov Lennonov, takže hurá s holou kožou na verejný trh!
A možno ak si to všetko napíšem, mi to helfne sa systematicky tomu venovať a dosiahnuť to. Len to treba pomenovať.
Také niečo robím po prvý krát, takže neviem ani čo od seba čakať :D .



1. Už ,zdá sa, takmer celoživotný cieľ ale bohužial stále ten najpodstatnejší : Nájsť si poriadnu slušnú prácu, s výplatou takou aby som mohla žiť ako slobodný, slušný človek. Možno sa zdá, že pracujúci človek neni slobodný, ale ja mám proste momentálne pocit, že k mojej slobode chýba len toto. Pretože takto žiť už naozaj neviem.

2. Nájsť si pekné bývanie(či už sama alebo s kamarátmi), samozrejme v Prahe. K tomuto asi nejde ani nič dodať, akurát len to, že to je velice silno založené na tom, či si niekedy v živote nájdem robotu alebo čo.

3. Založiť poviedkový blog(áno asi predsa len chcem spravovať aj tretí) a na všetky blogy prispievať minimálne 2 krát mesačne, aj keď najradšej by som bola keby to šlo aspoň raz do týždňa. 

4. Zlepšovať sa vo fotení(hlavne čo sa technických vecí týka), odfotiť denne aspoň jednu(poriadnu) fotku. 

5.  Viac kultúry! Potrebujem rozhodne viac kultúry! Ne len koncerty. 

6. Prečítať aspoň 10 kníh. (Na to, že ma kedysi volali knihomolom, teraz čítam nechutne málo!)

7. Musím začať cvičiť alebo športovať! Vážne áno! Moja kondička neexistuje! Ale naozaj neviem ako, musím nájsť niečo čo by ma mrte bavilo, lebo inak není šanca) 

8.  Dostať sa k váhe 70-72. Taká blbosť ale chcem sa hecnúť. Za posledné cca 2 roky som schudla cca 20 kíl a teraz mám krásnych 77 (i keď po Vianociach som si tým neni úplne istá, ale nebudem sa presviedčať o opaku) a tak som zistila, že by sa mi páčilo to dať ešte trošku nižšie. S tým ale súvisí aj to cvičenie a hlavne sa musím naučiť jesť pravidelne ako normálny človek. A ne tak, že raz denne alebo vobec. :)


a teraz k tým zložitejším cieľom ( ktoré samozrejme všetky totálne neodpojiteľne súvisia s bodom číslom jedna) 

9. Urobiť niečo so svojim pekelným rozpadávajúcim sa chrupom. Aspoň pomaličky, postupne. Aj keď si myslím, že jediná nádej na záchranu aspoň toho mála čo je ešte v poriadku, je spraviť všetko naraz(najlepšie naozaj úplne naraz), ale aj postupne to bude veľký krok. Hlavne vyzerať ako človek, pretože som príliš charizmatická na to aby som bola takáto zrůda!

10.  Navštíviť zahraničie (mimo ČR samozrejme) !
Chcela by som vidieť celú Európu! Milujem Európu a to som z nej ešte nič poriadne nevidela.
A najviac zo všetkého chcem navštíviť VB pretože je úplne neprirodzene aby som plynule hovorila jazykom krajín v ktorých som nikdy v živote nebola! A Briti sú mimozemšťania btw....
Takže bolo by na čase niekde začať... "Prinajhoršom" v Budapešti.


Takže asi toľko.... už sa len postaviť z postele a začať na tom makať... že jo....
To je ten najťažší bod..... hneď po hladaní práce

Zatím zduř!.

P.S. Ešte Vám samozrejme dodatočne želám Všetko NOVÉ v Novom roku !