Donútilo ma to k zamysleniu, že vlastne už v poslednej dobe nehovorím o ničom inom. To, že to píšem sem, si ospravedlnujem tým, že to proste nemám komu povedať a niekam to ventilovať musím, ale neviem kedy presne som prišla do štádia, že každému kto mi venuje chvílku pozornosti, začnem na počkanie rozprávať celú históriu toho ako sa mi v septembri rozpadol život, nehovoriac o tom, že predtým to dlhodobo nebolo tiež nič moc.
Každopádne teraz som prišla doslova o všetko. Naozaj si možem reálne povedať, že nemám vobec nič a som skutočne nešťastná, čo sa mi nepáči a vlastne niekedy si na sebe všímam všeljaké tiky a všeobecne som trošku trhlá.
Ale čo sa mi stalo, že to každému hovorím na počkanie? Predtým som ľudskú spoločnosť brala práve ako odreagovanie, vďaka čomu som aspoň tu chvíľku neriešila všetky tie sračky, ale teraz ať dělám co dělám, absolútne nič na moje odreagovanie nefunguje....
Každopádne som sa po tomto zamyslení rozhodla, že už o tom nebudem nikomu rozprávať a ak to bude čo len trošku možné, nebudem si to ventilovať ani tu.
Myslím, že prišiel čas postaviť sa. Znovu. Stále platí, že už neviem čo mám urobiť, neviem násť cestu a keďže v tomto momente pre mňa neexistuje šanca ísť mojou oblúbenou metódou "pokus-omyl", tak to bude tažšie ako kedykoľvek predtým.
Každopádne musím nájsť sposob ako nájsť silu a postaviť sa problému čelom.
Rada by som našla nejakého spolahlivého radcu, poradcu, podporovateľa ale naozaj vo svojom okolí nikoho takého nemám alebo o ňom aspoň neviem. Takže som na to sama a myslím, že by som súčasnú situáciu možno mala využiť hlavne na to, aby som sa odpútala od ľudí ktorí ma ťahajú dole.... Aspoň od väčšiny z nich.... rodinu si nevyberiem, že jo:) ...
Veľmi mrňavými krokmi som už aj začala. Minimálne sa snažím vstávať okolo desiatej ráno aj keď nezaspávam skor ako o štvrtej... Pomáha mi, keď deň začnem o normálnom čase, aspoň sa donútim urobiť aspoň niečo(aj umytý riad je úspech:D) . No a tak.
Dosiahla som syndróm vyhorenia skor ako som vobec začala žiť, takže teraz hladám nový oheň, nové motivácie, NOVYCH LUDI, a NOVU CESTU!
Akékoľvek rady do začiatku rada príjmem a inak mi držte palce.... Dám vedieť ako to pokračuje ak niekam pokročím....
Ale čo sa mi stalo, že to každému hovorím na počkanie? Predtým som ľudskú spoločnosť brala práve ako odreagovanie, vďaka čomu som aspoň tu chvíľku neriešila všetky tie sračky, ale teraz ať dělám co dělám, absolútne nič na moje odreagovanie nefunguje....
Každopádne som sa po tomto zamyslení rozhodla, že už o tom nebudem nikomu rozprávať a ak to bude čo len trošku možné, nebudem si to ventilovať ani tu.
Myslím, že prišiel čas postaviť sa. Znovu. Stále platí, že už neviem čo mám urobiť, neviem násť cestu a keďže v tomto momente pre mňa neexistuje šanca ísť mojou oblúbenou metódou "pokus-omyl", tak to bude tažšie ako kedykoľvek predtým.
Každopádne musím nájsť sposob ako nájsť silu a postaviť sa problému čelom.
Rada by som našla nejakého spolahlivého radcu, poradcu, podporovateľa ale naozaj vo svojom okolí nikoho takého nemám alebo o ňom aspoň neviem. Takže som na to sama a myslím, že by som súčasnú situáciu možno mala využiť hlavne na to, aby som sa odpútala od ľudí ktorí ma ťahajú dole.... Aspoň od väčšiny z nich.... rodinu si nevyberiem, že jo:) ...
Veľmi mrňavými krokmi som už aj začala. Minimálne sa snažím vstávať okolo desiatej ráno aj keď nezaspávam skor ako o štvrtej... Pomáha mi, keď deň začnem o normálnom čase, aspoň sa donútim urobiť aspoň niečo(aj umytý riad je úspech:D) . No a tak.
Dosiahla som syndróm vyhorenia skor ako som vobec začala žiť, takže teraz hladám nový oheň, nové motivácie, NOVYCH LUDI, a NOVU CESTU!
Akékoľvek rady do začiatku rada príjmem a inak mi držte palce.... Dám vedieť ako to pokračuje ak niekam pokročím....
Si v Prahe? Tak niekedy po Velkej noci, ked chces som ti k dispozicii :-)
OdpovedaťOdstrániť