Look like hell....

AAAhhh ľudia keby ste ma videli! Ležím už niekoľký deň v posteli, príšerne smrdím, chlpatiem, vlasy mám v takom príšerne zamotanom stave, že mám pocit, že im nebudú stačiť ani nožnice, obočie mi vypadá akoby som si vykopala Brežneva a nalepila si jeho obočie, totálne som sa upla na filmy o vesmíroch a mimozemšťanoch, prípadne na videá od astronautov z ISS(tie sú fakt dobré :D ) a snažím sa dokopať k tomu aby som konečne začala písať príbeh ktorý sa mi zrodil v hlave.... Vymyslela som toho už celkom dosť, ale vždy keď začnem písať, tak mi to proste neznie správne.....

Ale všeobecne, absolútne sa sama sebe nepáčim, nespoznávam sa a tak.... Potrebujem nakopať do svojho obrovského(a vzhľadom na to, že som už pridlho v tomto špinavom meste a vkuse len žerem, stále rastúceho) zadku a urobiť so sebou niečo! Neviem čo a už vóbec neviem ako, ale proste musím sa niekam pohnúť, spraviť zo seba človeka, dostať sa domov(rozumej Praha) a kurva začať existovať ako normálny človek....

Problémy ktoré som opisovala minule sa neriešia a ani nevyriešia sami. Aspoň, že ten jeden najhorší sa snaď urovnal príchodom mojich márnotratných krámov. 

Plus prišli nové, resp. staronové, napr. obsahujúce problémý s vzťahmi v rodine, súvisiace napríklad aj s absolútnym narušením mojho súkromia z čoho som doteraz v šoku a tak ďalej.... 

Čo sa mi ale nepáči najviac, sú moje myšlienky a pocity....
Viete, jedna z najhorších(alebo vo svetlých chvíľach nalepších) vecí na mojej osobnosti a povahe, je to, že cítim inak ako normálni ľudia. VŠETKY moje pocity sú stokrát silnejšie ako je bežné.... a tak keď som šťastná, tak je to to najväčšie šťastie aké si viete predstaviť(aj keď ide len o tie najmenšie drobnosti) a naopak keď som nešťastná, tak je to tá najväčšia a najhlbšia temnota, akú si vie asi len veľmi málo zo žijúcich ľudí predstaviť. A preto som sa postupom času naučila aspoň základné veci ovládať. Napríklad som absolútne musela vypustiť nenávisť.... takto silné pocity si nemožem dovoliť, pretože ma absolútne a totálne zžierajú zvnútra a sama neviem čo by som mohla urobiť, keby som im popustila uzdu.... A tak som sa vďaka tomu naučila rozoznávať veci ktoré mi nestoja za pozornosť a dovolilo mi to naplno sa venovať veciam ktoré mi robia radosť. Nemyslím to v žiadnom hippie zmysle... Ono tá temnota tu je, ale skor sa prejavuje chladom ku všetkému čo mi radosť nerobí. "Láska" mi samozrejme zostala ale tiež sú tu veci ktoré musím brzdiť. Konkrétna a absolútna láska k jedinej osobe je u mňa a to hlavne pre mňa absolútne nebezpečná, takže si na to dávam obrovský pozor a prvým pravidlom je nikdy nespať s človekom u ktorého by sa to mohlo prebudiť, čo sa mi až na jednu slabú výnimku vždy darilo.... To absolútno už dostane len jediný človek... alebo žiaden... 

Každopádne toto píšem preto, pretože som v sebe našla myšlienky a pocity ktoré väčšinou idú ruka v ruke s nenávisťou a mne sa to nepáči.... aj keď som len človek, toto do mojho života proste nepatrí.
Je to napríklad niečo prečo je asi najlepší názov zášť. Neviem to pomenovať inak.... 

Vytáča ma, že niekto z koho vplyvu som sa dva roky dostávala a trvalo to kým som sa opäť našla a vtedy úspešne postavila na nohy, žije v MOJOM meste a darí sa mu mať veci za ktoré ja bojujem už viac ako dva roky.... Nechcem mať tieto pocity, ten človek sa ma už roky nijak netýka, nemá a už nikdy ani nebude mať žiaden vplyv na moj život, proste sa nepoznáme, nič k nemu necítim, je to ako hociktorý človek ktorý teraz chodí po ulici a mňa by nemalo zaujímať čo má a ja nie... Veď to má ďalších milión ľudí. A to čo majú iní sa mňa proste netýka! Nikam ma to neposúva, ani mi to nič neberie... no proste prečo to cítim? 

Každopádne tieto myšlienky prišli a ja nemožem odohnať pocit, ako by som niečo prehrávala.... ako by sa plnila každá jedna vec ktorú mi kedy povedal a prečo som sa dva roky cítila ako úplný nikto.... Koniec koncov práve uvedomenie si, že nemá pravdu a spomienka na to kto naozaj som ma vtedy dostala späť a odrazila som sa od absolútneho dna....Dokázala som niečo, čo mi predtým pod jeho vplyvom prišlo nemožné. Tak prečo to dovolujem teraz ? Samozrejme bojovala som strašne dlho a aj keď sa zdá a vždy zdalo že zbytočne, nezastavilo ma to. Vždy som na niečo prišla, tak prečo dovolujem svojmu mozgu aby ma utopil v tomto? 

Psychologicky chápem prečo sa to deje, ale ja nechcem aby sa to dialo, čo znamená že by sa to diať nemalo.... chápete ma? 

Ale neviem čo mám spraviť preto aby som to zahnala, neviem čo mám spraviť aby som sa pohla, vobec netuším.... 

Všetci sú múdri a hovoria mi : nájdi si robotu, nájdi si frajera a ži normálny život ale pritom nikto z nich nežije život aký ja a ani život aký by som kedy chcela žiť ja. Nikto mi neporadí alebo nepomože tú robotu nájsť, iba mi hovoria aby som ju našla.... Ja chápem, že mi asi nemožu alebo nechcú pomocť, a majú na to právo a ja o to nikoho nežiadam, ale keď mi takéto veci hovoria, tak mi to príde ako keby som si ju nájsť nechcela, ako keby som chcela byť príživníkom a byť závislá na ostatných..... Ale nechcem, mňa to zabíja a snažím sa robiť všetko čo viem aby to tak nebolo a furt len dostávam facky. Som silná... Som dosť silná na to aby som to prežila.... Ale niekedy by som fakt proste chcela nemusieť deň čo deň bojovať, obrazne povedané, o život, a len si prísť domov(tak aby som aj naozaj mala pocit, že som doma) a riešiť povrchné hlúposti a malé radosti ako normálny, zdravý, slušný človek. Chcela by som sa niekedy ráno zobudiť s úsmevom a pocitom, že stojí za to, vstať a niečo robiť a nie len s pocitom "ach ne, už zase? Toš, čo si dnes pustím...?" 

A ešte by som chcela aby ma niekto zobral do posraného planetária a hvezdárne, z ktorých tu ani jedno není.... 

Takže tak... toto nejsom ja a ani nikdy nebudem..... Len kde do prdele som ? A kam si mám zavolať aby som prišla naspäť do svojho tela a vyhrala to čo si zaslúžim?