Aby som vás tu nonstop nezaťažovala všetkým čo ma trápí a inými depresiami, rozhodla som sa podeliť sa s vami o vec trošku menej aktuálnu ale keď sa tak nad tým zamýšlam, stále nedohranú....
Počas obdobia kedy som si do brucha pichala hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, tak sa s mojim telom a všeobecne hormonálnym statusom diali zaujímavé veci.
Čakala som, že to bude horšie(hlavne čo sa týka náladovosti) ale bolo to v pohode, nikoho som nezabila ani nič.
Najprv prišli zvláštne chute. Niečo ako keď máte PMS ale toto bola ako keby iná kategória chutí. Najvyráznejšia bola neustála a absolútna chuť na vanilkovú zmrzlinu.
Vec s vanilkovou zmrzlinou sa má tak, že proti nej za normálnych okolností nič nemám, aj mi celkom chutí, ale rozhodne ju nevyhladávam a keď mám na výber, tak si vždy vyberiem niečo iné, zaujímavejšie, lepšie.
Moje chute ju tiež chceli kombinovať s vecami ako sú lentilky, ale aj tak keď som sa k nej nakoniec dostala, tak som ju jedla samostane bez lentiliek.
V ďalšom štádiu ale prišli iné veci, ktoré som nazvala Komplexom vanilkovej zmrzliny a tie už sa týkajú hlavne chlapov.
V období keď vo mne rástlo veľa vajíčok som samozrejme mala najnebezpečnejší apetít vo svojom živote a to som sa musela držať nakrátko, pretože som si samozrejme nechcela ublížiť napríklad neželaným tehotenstvom alebo niečím podobným.
Ale našiel sa niekto kto ma celkom zaujal aj keď normálne absolútne nie je môj typ.
Znovu platí, že proti takýmto typom rozhodne nič nemám a raz za čas sa mi môžu aj páčiť, ale za normálnych okolností ich nevyhľadávam.
Ale tak sa stalo, že počas tej okolnosti, bol proste super a ja som podlahla(aj keď nie až tak, aby som riskovala vyššie spomenuté, neželanosti).
Tým som to ale brala za ukončené, hlavne po odovzdaní vajíčok, keď pre mňa skončilo obdobie, kedy mi každý trošku sympatickejší chlap pripadal ako skvelý vhodný adept na oplodnenie mojich vajíčok a následné otcovstvo.....
Teraz ale s, čo sa hormónov týka, triezvou hlavou som si uvedomila, že vanilková zmrzlina fakt môže byť celkom fajn.
Táto vanilková zmrzlina je aktuálne to najzaujímavejšie v Prahe a nie len skrz fyzický kontakt, lebo to by asi nefungovalo, nie len pre to, že musím brať do úvahy aj morálne hladisko veci.
Ale spoločnosť je to fakt veľmi fajn a aspoň vďaka niekomu sa tu cítim o niečo lepšie.
V sobotu sme boli s kamoškami na nejakej rockotéke vo Vagóne a úprimne neviem či som už niekedy mala taký hromadný úspech ale obtočilo sa okolo mňa hneď niekoľko nápadníkov. Niektorým som dala aspoň šancu na rozhovor ale to už sa na toho človeka pozriete a v očiach mu vidíte, že sa s ním budete nehorázne nudiť....
A to ešte keď začnú prázdne komplimenty, neskôr nahradené rádoby vtipnými dvojzmyselnými narážkami a očividnou snahou vás opiť, pretože si myslí, že potom o sebe nebudete vedieť a zrazu budete strašne povolné.... Ach jo... na facku... Takým týpkom by som najradšej na rovinu povedala, že kámo, radšej mi daj do chlastu dva rohypnole a odbav sa, lebo takto to nepůjde... :D
No, takže takto v skratke..... Možno už mám nastavenú laťku príliš vysoko, že ma nedokáže nikto iný zaujať či očariť, ale v takých chvílach je vanilková zmrzlina jednoducho príjemným osviežením. :)
pondelok, decembra 09, 2013
sobota, decembra 07, 2013
Nechci a nemůžu spát (2. časť)
Pokračovanie....
V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.
Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu". To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať, neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....
Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......
A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....
No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.
No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.
Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne, všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát) rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....
No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....
Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.
Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....
V tomto čase som si tiež začala pichať hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok, ktoré som sa chystala darovať za pomerne slušný obnos 18 000 korún, ktoré som mala v pláne minúť predovšetkým na aspoň nejaké svoje dlhy a tiež opravu aspoň jedného svojho dolámaného zubu, z ktorého mám nielen absolútne životné komplexy ale aj zdravotné problémy a kto vie, či niekedy nie aj problémy s prácou.
Po osemnástich tisícoch sa ale len tak zaprášilo a ja som nevyriešila absolútne nič.
Tiež som sa znovu vrátila do BA, kde sa mi moje predošlé potvrdenie nevyvrátilo a odišla som presne deň v mojich narodenín, ktoré som tento rok, prvý krát v živote ani poriadne neoslávila.... Nikomu to nevadilo aj keď všetci vedia že milujem oslavy(sama som ich často robila aj iným) a že tá moja oslava je pre mňa neuveriteľne podstatná... Ale už minulý rok som pochopila, že nie je záujem a teraz sa to už len potvrdilo.
Po mojom návrate to už začalo vypadať zase fajn. Opäť som bola zavolaná na pohovor a takmer v zápätí som bola zamestnaná v pomerne známom pražskom klube, ktorý mám náhodou dokonca len jednu zástavku metra z "domu". To malo byť najprv na TPP ale nakoniec som skončila len ako brigádnička, prej len zatiaľ, lebo že v tom teraz majú trošku bordel. Hovorila som si, že aj tak dobre.... Prachy pomerne slušné, pomerne často.... Už som sa tešila, že aspoň z nejakých sračiek sa konečne vyhrabem. Ale nie.
Už sa mi odtiaľ pomerne dlho neozvali a ja som opäť dlhodobo bez koruny, už nemám ani Opencard, takže nemóžem cestovať, neviem ako sa dostanem domov na Vianoce( a to asi budem musieť ísť ešte skor ale k tomu sa ešte dostanem) a už vobec neviem ako sa dostanem späť a čo neviem najviac zo všetkého - kde budem bývať. ....
Tak sa dostávame k ďalšej veci ktorá ma psychicky likviduje, asi tak posledné dva týždne a myslim, že tam niekde aj bude koreň aktuálneho problému s mojou najlepšou kamarátkou...ale postupne....
Už po tom ako sa vyparili moje peniaze za vajíčka, som si začala uvedomovať, že aj keď som odišla z BA, tak jej základná zložka je tu so mnou a týmto sme už asi nakazení tak nejak všetci, ale proste totálne ma serie, že s týmito ľudmi sa nedá robiť už nič iné len piť - v hospode, doma, niekedy vonku- ale to ich trochu viac baví v zime ako v lete... Prekalíme celé víkendy a už sme jak takí zombíci. A ne že by ma to nebavilo ale proste je to furt to isté, tie isté reči, žiadne nové zážitky, potrebujem sa z toho vymaniť pretože som z toho chorá.... Veď už som tu spomínala, že fakt potrebujem nejaké nové tváre(mám na mysli na také tie bližšie kamarátstva, zoznámiť sa nemám problém s kýmkolvek a kdekolvek, ale tak na zavolanie ich von alebo čo... to není len tak.... ) Ďalšia vec k mojím kamarátom je, že aj keď je to väčšinou v rámci humoru a srandy, strašne často ma niektorí urážajú, zhadzujú a ponižujú a mna už to úprimne nebaví a očividne nepoznajú hranice aj keď im jasne poviete, že prekročili hranice a mali by prestať......
A do toho prišli problémy už aj s Alenkou, ktorá je pre mňa najdoležitejšou osobou na tejto planéte, ale tak nejak, už asi meleme z posledného, aj keď možno je to tým, že sa o tom nevieme porozprávať. Čo je pre zmenu možno tým(aspoň z mojej strany), že mám strach jej čokolvek povedať.....
Keď už sa s niekým poznáte takto dlho a takto intenzívne, tak viete čo od neho čakať, nemusí ani nič hovoriť a presne mu vidíte do hlavy, čo je u mňa ešte znásobené tým, že všeobecne ľuďom vidím do hlavy....A proste práve za tie posledné dva týždne mám pocit, že má nemá rada....
Alebo je možné, že v sebe tiež niečo dusí a nevie mi to povedať... rozdiel je, že ja nevysielam signály z ktorých by mohla mať strach mi to povedať....
A ono k tomu skor či neskor dojde a nebude to pekné pretože, bohužial sa háda totálne nechutne, pretože vás pošle do piče a konec.....Nenechá vás nič povedať..... Hotovo....
No dnes sme niečo načali a dostali sme sa akurát k tomu, že mi povedala, že nech proste už idem do prdele, že nebudeme ďalej takto bývať.... Čo ja samozrejme nechcem takto bývať, lebo ma to zabíja, problém však je, že my sme mali v pláne, buď len my dve alebo ešte aj s ostatnými, ísť bývať spolu aby to vychádzalo lacnejšie a proste už minule oznámila,že s nikým z nás bývať nechce a ja teraz neviem kam pojdem proste, na ostatných sa úplne spolahnúť zatiaľ nechcem.
No proste mám stresy, nervy a tak, čo vedie k tomu, že som za posledných 10 dní spala dohromady cca 25 hodín(zaokruhlene), posledné 4 dni som nejedla, alebo len tak, že raz denne- večer, žalúdok mám furt jak na vode, takže na mňa idú neskutočné psychá. Mám chvílkové panic attacky, plačové attacky, som precitlivelá kompletne na všetko a musím povedať, že za posledné tri roky, som nikdy nemohla a nechcela povedať, že som nešťastná, pretože som stále mala niečo čo mi robilo radosť, pri čom som sa mohla odreagovať a zabudnúť na problémy a byť proste spokojná a vďačná aspoň za to málo čo mám ale teraz je to asi to najlepšie slovo čo sa dá použiť. Pretože mi neostalo naozaj absolútne nič. Som vyprahnutá, unavená a zničená.
Som jedna nešťastná bytosť, ktorá v blízkej budúcnosti nevidí absolútne nič dobré čo by ju mohlo postretnúť. Čo si vlastne svojimi myšlienkami sama privoláva, aj keď neúmyselne, všetky také tie nepríjemné drobnosti, čo vás už v takomto stave len dodrbávajú psychicky. Napríklad teraz sa moj notebook(A.K.A. jediný aktuálny kamarát) rozhodol, že je zavírený a ja nevím čo s tým a bojím saže prídem už aj o neho.... a ďalšie myšlienky čo ma napadajú radšej ani nenapíšem, aj keď aby sa splnili stačí aby som na ne myslela.... že jo... Ale ja proste nedokážem myslieť pozitívne.... neviem nájsť jedinú dobrú vec o ktorú by som sa mohla oprieť a vyhnať aspoň trochu tej černoty z hlavy...
Absolútne sa cítim ako vysatá dementorom.... To je ten správny výraz....
To je pocit, ktorý mám v duši, ktorý tak strašne bolí..... Ako keby ma pobozkal dementor....
Začarovaný kruh proste....
No ale čo so mnou bude? Kde budem žiť, kde budem bývať, kde budem pracovať? Chcem tak vela?
Niekedy v njahorších chvílách už na mňa idú veci tipu, že šak už vlastne ani nemám prečo žiť.... Stále som len všetkým na obtiaž.... Nič sa mi nedarí a rozmýšlam ako by sa to dalo ukončiť.....
Nechápte ma zle - nejsom a nikdy nebudem samovrah..... ale desí ma, že na to vobec musím myslieť....
Kto to dočítal až sem.... nesúďte ma..... Nie som tragéd ani emo ani depkár.... Len mám proste neuveriteľne veľa smoly(a to tento príbeh je len velice v skratke a dohromady nekonkrétne) a nemám kam sypať myšlienky - pretože ako som povedala, nemám kamarátov, ktorí by ma vypočuli a podporili.
Je to zase celkom zmätočný článok, ale je tu aspoň niekto, kto rozumie o čom hovorím? Lebo ja už naozaj neviem, či je niečo zle so mnou alebo s mojím okolím.....
Nechci a nemůžu spát..... (časť 1)
Tak tu máme ďalší diel zo série ako je všetko neuveriteľne a absurdne na piču....
Pekne sa usaďte a užívajte....
Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...
Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.
Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.
A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.
Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.
Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.
Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.
...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....
Pekne sa usaďte a užívajte....
Vyzerá to tak, že sa mi pod rukami rozpadá absolútne všetko...celý život. Tak ako som si ani v tých najhorších nočných morách nikdy nevedela predstaviť a takto strašne v piči som už nebola viac ako tri roky....
Vlastne ak si všetko zhrniem dohromady tak som na tom tisííííc krát horšie ako som bývala počas svojich legendárnych dvoch rokov temna.... Len som sa doteraz snažila si to nepripúšťať tak ako vtedy. Ale už to nejde a ja sa rúcam a neviem čo mám robiť...
Skúsim tu nejak zhrnúť čo sa udialo, ako asi sa cítim(aj keď na to nedokážem nájsť správne slová ale pokúsim sa to čo najviac priblížiť) a tak ďalej...
Takže, posledné dva roky mojho života neboli úplne bohviečo ale to som tu celý čas priebežne riešila. V skratke, všetko začalo dojebanými príjmačkami na VŠ, dojebanou maturitou, kedy som si úplne zbytočne musela dorábať slovenčinu až v septembri, v lete presťahovaním sa do Prahy, absolútne absurdnou nemožnosťou nájsť si prácu, vtedy začalo tiež prekliatie s pracovným názvom "zavretá sama v garzonke" a znovu návratom do BA v septembri, kedy som sa vrátila len nachvílu dorobiť tú maturitu a v novembri toho istého roku(2011) zas návratom do Prahy, kde všetko išlo presne tak ako v lete.
Medzitým sa mi ale naskytla možnosť pracovať v pražskom Hard rock café, čo z viacerých opäť absurdných príčin nevyšlo a jednou z nich bolo napríklad aj to, že som sa opäť musela vrátiť do BA (vysvetlovať prečo by teraz bolo moc na dlho). Znovu som si teda podala prihlášku na svoju vytúženú a vysnívanú vysokú školu v Brne a tento krát som to dala.... Bola som šťastná ako blcha. Presťahovala som sa teda do Brna, ale vzľadom na to, že moja rodina nemala moc možností mi finančne vypomáhať (čo napriek tomu v rámci nemožných možností robila) som si musela hľadať prácu aj tam.... To samozrejme nešlo a tak som trávila dlhé jesenné a potom aj zimné večery, pomerne často sama v garzónke. Nehovoriac o osobných drámach ktoré sa pri tom diali a verte mi, to by bolo možno aj na film tipu Inge Lindströmová.
A tak sa stalo, že kombinácia mojej lenivosti a prokrastinácie, s nedostatkom peňazí a často s depresiami z diania v mojom okolí som absolútne nezvládla dokončiť prvý semester, aj napriek faktu, že som ho mohla mať teoreticky zadarmo. Takže som musela opustiť školu ktorú som milovala a naozaj ma bavila a takisto, opäť vzhľadom na situácie ktoré sa diali v tom čase, som musela opustiť aj Brno, aj keď to najprv nebolo v pláne.
Zas som sa vrátila do BA, kde proste ja už nedokážem žiťa pomaly som sa začala pokúšať znovu sa vrátiť do Prahy. Raz keď som na to mala aspoň trošku zarobené prachy som sem prišla nosiť životopisy a podobné veci a keď som sa vrátila do BA len tak, že na týždeň,pre zvyšok peňazí(takticky som si nezobrala všetky) a pre veci samozreme a už by som sa sem vrátila na trvalo, tak som zistila, že mi nečakane moje peniaze boli odobraté rodinou. Samozrejme potom čo do mňa vrazili počas mojho neúspešného štúdia na to mali právo a asi to aj potrebovali, ale ja som to v tom momente proste potrebovala tiež a s týmto som vyslovene nepočítala a prekazilo mi to všetky plány a to ešte nespomínam iné doteraz tiež nevyriešené zistenia ktoré mi vtedy do toho prišli a sú obrovským problémom.
A tak som opäť stvrdla na leto v Bratislave, kde som umierala, umierala a umierala ale pozviechala som sa, popredávala som nejaké drobnosti , vďaka čomu som mala na jednosmerný bus smer Praha a zas som sa tu ocitla. A na tvrdo, bez akejkoľvek možnosti návratu.
Okamžite som začala behať po pohovoroch( situácia sa po dvoch rokoch zlepšila a už sa mi na moje CV začali konečne aj ozývať), ktorých bolo naozaj dosť. Už mi bolo zo všetkého zle. Z hľadania práce na internete, z roznášania životopisov, aj z pohovorovania, ale držala som sa, pretože okrem toho, že som nemala na výber, tak som aj cítila, že sa konečne niečo deje . A nakoniec to vyšlo.
Po pohovore v istej kinokaviarni sa mi síce ozvali o niečo neskor ako tvrdili ale vyšlo to.
Síce to bolo len na polovičný úväzok a za malý peňáz ale za to som prachy dostávala raz týždenne, takže som aspoň mohla trošku prispieť na stravu a podobne. Tam to najprv vyzeralo fajn, ale nebol by to moj život keby sa to nezvrtlo. O ďalších nanajvýš absurdných udalostiach keď ma zas niekto proste seriózne obral o prachy si prípadne prečítajte TU.
Následne som prvý krát po dvoch mesiacoch navštívila svoje rodné mesto, kde som sa zdržala skoro o týždeň dlhšie ako bolo v pláne a nikdy v živote som svoje rozhodnutie nelutovala tak ako to, že som tam vobec išla a len som sa utvrdila, že tam je to pre mňa už naozaj dávno DEAD a prišla som kvoli koncertu Wanastowiek v Mělníku, ktorý som po všetkých tých nechutnostiach v bývalej práci už potrebovala ako obväz na otvorenú ranu.
Tam sa ale opäť stala obzvlášť absurdná a podivuhodná situácia, zahŕňajúca okrem iného zradu od milovanej osoby a následnú katastrofu s tým spojenú a to už bol len začiatok konca....
Keď vám niekto vezme to jediné čo vám lieči dušu po všetkých životných katastrofách a failoch... tak je to len otázka času kedy sa z toho zbláznite.
...........Pokračováni přiště.... abych vás neunudila jednorázovo .....
štvrtok, novembra 28, 2013
3.2:1:BUM
Hneď deň po tom, ako som tu naposledy tvrdila, že sa nelutujem, som sa začala šialene ľutovať. Ale tak to asi chodí ked idete ešte v noci von a nakoniec chtiac či nechtiac skončíte v spoločnosti v ktorej ste aspoň v ten jediný večer skončiť nechceli.
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....
Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......
Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.
Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.
V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....
No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....
No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....
Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....
Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....
Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....
Potom sa pohádate s kým sa dá a nasadnete na druhé ranné metro a všetci čo sú s vami si schválne odsadnú, pretože ste predsa taká strašná piča že ste si dovolili zastať sa samej seba pred urážkami a falošnými obvineniami.....
Potom si vypočujete to, že ľudia ktorých sa to netýka s tým nechcú mať nič spoločné a nechcú si vyberať strany, a vy ste síce schopní to akceptovať ale zrazu si uvedomíte, že tí čo si nikdy nechcú vyberať strany, nikdy neostanú pri vás, ale idú za tými druhými.....
Takže, ja neviem či tu niekto chápe o čom vlastne hovorím, ale tak som sa proste v sobotný podvečer ocitla sama doma, pretože som opäť nechcela tráviť večer v spoločnosti v ktorej som nechcela byť už večer predošlý a pozerala som Denník Bridget Jonesovej, ani neviem prečo. A vlastne som to vnímala len tak na 50% lebo inak som sa venovala náhlym prepadom plaču a sebaľútosti a čokoláde ktorú mali v Alberte za 12 kč a chipsom a tak ďalej......
Stále viac a viac si uvedomujem svoju absolútnu osamelosť a nie len vtedy keď som sama ale hlavne keď som s tými ktorí su mi tu najbližší, plus s jedným cpčkarským bonusom ktorý je v podstate to čomu som sa celý víkend snažila vyhnúť.
Ale aj tak sa medzi kamarátmi a tak všeobecne ľuďmi, cítim ako absolútny mimozemšťan. A asi aj nejaký zabudnutý mimozemšťan aj budem, pretože nemóžem uveriť, že by som ja mohla patriť na túto planétu a byť človek z rovnakého mäsa a kostí ako ostatní..... Nerobím zo seba žiadneho mučedníka.... ale čím viac to tu pozorujem, tým viac nechápem a mám potrebu sa nejak uzatvárať.
V nedeľu už ale bolo všetko super, prišla velice vzácna delegácia z Bratislavy a aspoň čiastočná zmena prostredia bola fajn. Až na to, že potom som zase dostala skvelý nápad a zašla som do hospody ktorú som už od leta nevedela nájsť no a tam som skončila (od zhruba polnoci zase sama) až niekedy skoro ráno kedy som už fakt umierala a musela ísť domov a aj keď to tam bolo pomerne super, cesta odtiaľ bola to najpekelnejšie na svete, pretože nie len, že ma jeden týpek ktorý v tej hospode bol (ale celý večer mi nič nepovedal len sa usmieval) vyrušil pri grcaní(dobehol ma totiž vonku) a ja som tým trpela až celú cestu s dvoma prestupmi do Kobylis, ale bol fakt divný a myslím, že ma vyslovene obťažoval a neviem o čo mu presne išlo, ale chcel si ma aj zaplatiť a nasilu so mnou chcel isť na taxik ale išla tramvaj, tak som tam nastupila a on za mnou a potom sa nejak urazil a odišiel.....
No ale zaujímave bolo ráno ešte, keď som sa zobudila a našla som si majetok asi 450 kč, keď som tam išla asi s tridsiatimi.... a ešte aj s trávou a nejakými cigami....
No asi som mala úspech, ale ako bolo to všetko strašne čudné....
No a odvtedy ležím doma pretože ma po vyše dvoch rokoch totálne zkolila chrípka a to už si asi viete predstaviť jak strašné myšlienky mi furt chodia po hlave keďže som očividne psychicky narušená už.....
Okrem toho mám nervy lebo už sa mi dva týždne neozvali z roboty a ja teraz neviem ako to mám brať, pretože naposledy keď som sa pýtala, že kedy mám prísť tak mi provozní povedal, že mi zavolá keď ma bude treba, ale toto už je celkom dlho a ja nemám ani korunu, takže by sa už aj šiklo a keďže je dosť nervák tak tam úplne nechcem ísť a zas sa vypytovať, ale je to proste divné keď neviem s čím mám vlastne počítať... A hlavne ak ma nezavolajú tak nie len, že nebudem mať začo žiť, ale ani sa nebudem mať začo dostať domov na Vianoce.... a ja už proste nevládzem riešiť tieto vjecy furt....
Plus teraz vobec neviem ako to tu nakoniec budem mať s bývaním a proste sračky, sračky, furt samé sračky....
Ospravedlňujem sa, tým čo to dočítali až sem za absolútne zmysel nedávajúci príspevok.... Ale len si tu tak čistím gebulu....
piatok, novembra 22, 2013
Hotovo...
Milí moji mnohí čitatelia....
Nenapísala som nič tak strašne dlho, že vlastne ani neviem, čím mám začať....
Tak skúsim to, čo by mohlo byť asi najpodstatnejšie - mám prácu...
Teda zatiaľ je to zase len brigáda aj keď najprv to vypadalo na TPP a neviem kde presne sa stala chyba a na ako dlho to tak bude, ale aspoň niečo..... A dokonca so zmluvou a za dvojnásobný plat na hodinu ako som mala naposledy.... Čo je celkom slušné, len by som si želala byť tam častejšie, nie pre nejaký vrcholný workoholizmus.... ale víte jak to ja mám s penázmi....
K veci.... robím servírku v kaviarni/reštaurácii jedného z najznámejších pražských klubov, ktorý síce nie je úplne moja šálka kávy čo sa hudby týka ale inak je velice super. Dokonca mám asi možno aj nejaký prirodzený talent(to som sa vole dostala ďaleko s takýmto talentom:D) ale aj keď som nikdy predtým ani len nedržala pláto v ruke, teraz s ním chodím jak najväčší boss! :D
Tak asi toľko k práci.... zatiaľ som tam nebola moc krát tak určité veci nechcem hodnotiť a ak to bude s mojimi smenami takto tak si asi budem musiet nájsť niečo ďalšie, aj keď podla zmluvy od 1.11. pracujem aj v jednom hoteli ale okrem pohovoru som tam ešte nebola :D .
Inak čo sa týka zvyšku tak sa toho moc nedeje. Len som na seba nasraná, pretože som všetky svoje ťažko zarobené peniaze samozrejme v priebehu tohto týždňa absolútne utopila v chlaste, nehovoriac o tom, že si v jednej hospode ktorú pravidelne navštevujem omylom nechali z mojich posledných peněz devadesát korunový tringelt.
Okrem toho som v týždní navštívila jednu akciu na ktorej sa mal zúčastniť ten milý človek ktorého už takmer dva mesiace plánujem zabiť, za to že mi zobral moju najväčšiu životnú radosť alebo ako to mám nazvať aby to znelo dostatočne důležitě, ale nezúčastnil sa a tak to len všetko priviedlo moje ďalšie riešičky ohladom tejto záležitosti.
Inak už som na tom lepšie, v poslednej dobe som zase začala počúvať svoje milované kapely ktorých sa toto týka, čo mi na jednej strane robí dobre, lebo ten čas bez nich bol fakt príšerný, ale na druhej strane sto krát viac ma zabíja myšlienka na to, že ich koncerty tak skoro nenavštívim.
A tak nad tým stále rozmýšlam, snívajú sa mi o tom divoké sny, a nechápem ako sa všetko mohlo takto strašne dojebať a hlavne ako mi toto mohol niekto urobiť. A keby aspoň hocijaký niekto, ale niekto koho som mala naozaj strašne moc rada. V podstate by sa dalo povedať, že som ho aj "milovala" aj keď už dlhú dobu úplne inak ako je to bežne myslené.....
A nechcem znieť sebalútostivo, lebo ja sa v tomto momente fakt nelutujem, ale proste ja som posledný človek na zemi kto by si takéto niečo od kohokoľvek zaslúžil..... Tak to proste nechápem....
A inak v poslednej dobe riešim, že by som sa už fakt rada zoznámila s viacerými ľuďmi, pretože aj keď milujem tých ktorých tu mám, je to miestami už trošku ponorka a okrem toho potrebujem ľudí ktorí ma posunú ďalej, lebo mám pocit, že s nimi už len stojím na mieste a inde to už proste nepójde. Čerstvá krv by sa mi do života hodila no....
No a nakoniec vám musím povyprávať o svojom absolútnom šialenstve....
To, že som seriálový maniak, je o mne všeobecne známe, ale tento rok som sa prekonala. Nedeľa je v tomto momente jediný deň v týždni kedy mi nevychádza žiaden seriál. Ostatné dni mám všetky zabraté, niekedy aj dvoma-troma seriálmi a už to nezvládam:D. Už z toho naozaj šaliem, nové epizódy niektorých som už nevidela aj dva týždne, ale momentálne sa mi nechce, tak si ich nechávam na pauzové dni. Prípadne keď budem mať náladu. Okrem toho ak mám čas tak v stredu a v piatok prekladám titulky do slovenčiny k seriálom Vampire diaries a The Originals a tak.... Potom aby mi z teho nejebalo, že jo....
No a neviem čo bych vám ešte povyprávala, nič zaujímavé ma nenapadá, tak sa ozvem keď ma napadne.... A čo vy? :D
Nenapísala som nič tak strašne dlho, že vlastne ani neviem, čím mám začať....
Tak skúsim to, čo by mohlo byť asi najpodstatnejšie - mám prácu...
Teda zatiaľ je to zase len brigáda aj keď najprv to vypadalo na TPP a neviem kde presne sa stala chyba a na ako dlho to tak bude, ale aspoň niečo..... A dokonca so zmluvou a za dvojnásobný plat na hodinu ako som mala naposledy.... Čo je celkom slušné, len by som si želala byť tam častejšie, nie pre nejaký vrcholný workoholizmus.... ale víte jak to ja mám s penázmi....
K veci.... robím servírku v kaviarni/reštaurácii jedného z najznámejších pražských klubov, ktorý síce nie je úplne moja šálka kávy čo sa hudby týka ale inak je velice super. Dokonca mám asi možno aj nejaký prirodzený talent(to som sa vole dostala ďaleko s takýmto talentom:D) ale aj keď som nikdy predtým ani len nedržala pláto v ruke, teraz s ním chodím jak najväčší boss! :D
Tak asi toľko k práci.... zatiaľ som tam nebola moc krát tak určité veci nechcem hodnotiť a ak to bude s mojimi smenami takto tak si asi budem musiet nájsť niečo ďalšie, aj keď podla zmluvy od 1.11. pracujem aj v jednom hoteli ale okrem pohovoru som tam ešte nebola :D .
Inak čo sa týka zvyšku tak sa toho moc nedeje. Len som na seba nasraná, pretože som všetky svoje ťažko zarobené peniaze samozrejme v priebehu tohto týždňa absolútne utopila v chlaste, nehovoriac o tom, že si v jednej hospode ktorú pravidelne navštevujem omylom nechali z mojich posledných peněz devadesát korunový tringelt.
Okrem toho som v týždní navštívila jednu akciu na ktorej sa mal zúčastniť ten milý človek ktorého už takmer dva mesiace plánujem zabiť, za to že mi zobral moju najväčšiu životnú radosť alebo ako to mám nazvať aby to znelo dostatočne důležitě, ale nezúčastnil sa a tak to len všetko priviedlo moje ďalšie riešičky ohladom tejto záležitosti.
Inak už som na tom lepšie, v poslednej dobe som zase začala počúvať svoje milované kapely ktorých sa toto týka, čo mi na jednej strane robí dobre, lebo ten čas bez nich bol fakt príšerný, ale na druhej strane sto krát viac ma zabíja myšlienka na to, že ich koncerty tak skoro nenavštívim.
A tak nad tým stále rozmýšlam, snívajú sa mi o tom divoké sny, a nechápem ako sa všetko mohlo takto strašne dojebať a hlavne ako mi toto mohol niekto urobiť. A keby aspoň hocijaký niekto, ale niekto koho som mala naozaj strašne moc rada. V podstate by sa dalo povedať, že som ho aj "milovala" aj keď už dlhú dobu úplne inak ako je to bežne myslené.....
A nechcem znieť sebalútostivo, lebo ja sa v tomto momente fakt nelutujem, ale proste ja som posledný človek na zemi kto by si takéto niečo od kohokoľvek zaslúžil..... Tak to proste nechápem....
A inak v poslednej dobe riešim, že by som sa už fakt rada zoznámila s viacerými ľuďmi, pretože aj keď milujem tých ktorých tu mám, je to miestami už trošku ponorka a okrem toho potrebujem ľudí ktorí ma posunú ďalej, lebo mám pocit, že s nimi už len stojím na mieste a inde to už proste nepójde. Čerstvá krv by sa mi do života hodila no....
No a nakoniec vám musím povyprávať o svojom absolútnom šialenstve....
To, že som seriálový maniak, je o mne všeobecne známe, ale tento rok som sa prekonala. Nedeľa je v tomto momente jediný deň v týždni kedy mi nevychádza žiaden seriál. Ostatné dni mám všetky zabraté, niekedy aj dvoma-troma seriálmi a už to nezvládam:D. Už z toho naozaj šaliem, nové epizódy niektorých som už nevidela aj dva týždne, ale momentálne sa mi nechce, tak si ich nechávam na pauzové dni. Prípadne keď budem mať náladu. Okrem toho ak mám čas tak v stredu a v piatok prekladám titulky do slovenčiny k seriálom Vampire diaries a The Originals a tak.... Potom aby mi z teho nejebalo, že jo....
No a neviem čo bych vám ešte povyprávala, nič zaujímavé ma nenapadá, tak sa ozvem keď ma napadne.... A čo vy? :D
štvrtok, novembra 07, 2013
Lucie - Větší než malé množství lásky
V momente, keď som sa dozvedela, že moja najmilovanejšia skupina Lucie, pripravuje muzikál založený na svojej tvorbe, niekoľko minút som váhala, či už muzikál nie je trošku priveľa.
Potom som si ale uvedomila, že títo štyria ľudia ma ešte nikdy nesklamali a všetko čo doteraz urobili, či už spolu alebo zvlášť stálo za to. A tak som sa rozhodla, že im budem veriť.
Niekoľko mesiacov som sledovala všetky informácie ohľadom príprav a neuveriteľne som sa tešila na premiéru. Tej som sa nakoniec nezúčastnila, pretože som práve bola v Bratislave, ale kúpila som lístky na najbližší možný dátum, ktorý sa dal stihnúť a to bol včerajšok, teda streda 6.11. 2013 .
Moja zvedavosť a tešenie rástli každým dňom a neodradili ma ani veľmi rozporuplné popremiérové recenzie.
A tak som asi pol hodinu pred začiatkom predstavenia, stále plná nadšenia, dorazila do Hudebního divadla Karlín a čakala som.
Moja prvá radosť prišla hneď v úvode predstavenia, keď som zistila, že som vychytala svoju vytúženú alternáciu na čele s Davidom Krausom a pre mňa neznámou Evou Burešovou v hlavných úlohách.
Okrem nich ma tam potešili napríklad aj Jiří Korn a Karel Roden a nedal sa zahanbiť ani ostatné vedlajšie role.
O príbehu muzikálu som nemala takmer žiadnu predstavu, nevedela som čo čakať ale rozhodne som nečakala to čo prišlo a ani to, že ma to tak pohltí.
Aj keď vzhľadom na hudbu, bolo neuveriteľne ťažké slušne a ticho sedieť v kresle, nakoniec som sa tak nejak skludnila a ostala prikovaná scénami predomnou.
Davidovi Krausovi pesničky Lucie naozaj svedčali, miestami bol priam odzbrojujúci a aj napriek tomu, že ho ako speváka poznám a mám na neho vypestovanú už niekoľko ročnú slabosť, tak tu ma absolútne prekvapil, pretože pesničky Lucie sú fakt ťažké a on ich spieval naozaj krásne. Takže za to klobúk dolu.
Moje chvály si zaslúžia aj hudobníci skrytí pod pódiom, ktorí možno predviedli aj najlepšie výkony a tak všeobecne ma všetko toto ako celok neustále doháňalo k slzám, ani nie z nejakého konkrétneho dojatia, ale proste všetko spolu to bolo tak silné, že som nemohla kontrolovať svoje emočné výstreky. :D
Ďalší a najväčší klobúk musím sňať z hlavy pred autorom libreta k tomuto muzikálu, Tomášom Belkom, lebo naozaj ten príbeh tak dokonale pretkal s pesničkami, že ani ja, by som to neurobila lepšie. Je vidno, že je do tohto blázinca zapletený a zasvätený rovnako ako ja, pretože ak si tento príbeh predstavím ako metaforu, tak sa to celkom podobá aj na to čo prežívam ja, napriek tomu, že som na vlastnej koži asi nezažila ani jednu konkrétnu situáciu, ktorú nám tu predostreli.
Každopádne presne takto to je. Je to krásne, miestami romantické, inokedy temné, možno trošku nemožné, ale v prvom rade zázračné, magické, neuveriteľné a ľudské.
Taký je život s Lucií a som rada, že ho prežívam.
A nakoniec došlo aj na zhmotňovanie myšlienok. :)
Dokázala by som sa tu rozplývať ešte dlho, ale keďže nechcem nič prezradiť a myslím si, že moje hlavné pocity boli vyjadrené tak by som to už len uzavrela.
Lucie - Větší než malé množství lásky rozhodne prekonal moje očakávania, nebolo to už priveľa a ja som nádherne očarená. Ďakujem a gratulujem každému, kto je zapletený do jeho vzniku a hlavne ďakujem a gratulujem skupine Lucie, že ma naozaj nedokážu sklamať! :)
Rozhodne sa ešte k tomuto predstaveniu rada vrátim.
Dúfam, že čoskoro .
Potom som si ale uvedomila, že títo štyria ľudia ma ešte nikdy nesklamali a všetko čo doteraz urobili, či už spolu alebo zvlášť stálo za to. A tak som sa rozhodla, že im budem veriť.
Niekoľko mesiacov som sledovala všetky informácie ohľadom príprav a neuveriteľne som sa tešila na premiéru. Tej som sa nakoniec nezúčastnila, pretože som práve bola v Bratislave, ale kúpila som lístky na najbližší možný dátum, ktorý sa dal stihnúť a to bol včerajšok, teda streda 6.11. 2013 .
Moja zvedavosť a tešenie rástli každým dňom a neodradili ma ani veľmi rozporuplné popremiérové recenzie.
A tak som asi pol hodinu pred začiatkom predstavenia, stále plná nadšenia, dorazila do Hudebního divadla Karlín a čakala som.
Moja prvá radosť prišla hneď v úvode predstavenia, keď som zistila, že som vychytala svoju vytúženú alternáciu na čele s Davidom Krausom a pre mňa neznámou Evou Burešovou v hlavných úlohách.
Okrem nich ma tam potešili napríklad aj Jiří Korn a Karel Roden a nedal sa zahanbiť ani ostatné vedlajšie role.
O príbehu muzikálu som nemala takmer žiadnu predstavu, nevedela som čo čakať ale rozhodne som nečakala to čo prišlo a ani to, že ma to tak pohltí.
Aj keď vzhľadom na hudbu, bolo neuveriteľne ťažké slušne a ticho sedieť v kresle, nakoniec som sa tak nejak skludnila a ostala prikovaná scénami predomnou.
Davidovi Krausovi pesničky Lucie naozaj svedčali, miestami bol priam odzbrojujúci a aj napriek tomu, že ho ako speváka poznám a mám na neho vypestovanú už niekoľko ročnú slabosť, tak tu ma absolútne prekvapil, pretože pesničky Lucie sú fakt ťažké a on ich spieval naozaj krásne. Takže za to klobúk dolu.
Moje chvály si zaslúžia aj hudobníci skrytí pod pódiom, ktorí možno predviedli aj najlepšie výkony a tak všeobecne ma všetko toto ako celok neustále doháňalo k slzám, ani nie z nejakého konkrétneho dojatia, ale proste všetko spolu to bolo tak silné, že som nemohla kontrolovať svoje emočné výstreky. :D
Ďalší a najväčší klobúk musím sňať z hlavy pred autorom libreta k tomuto muzikálu, Tomášom Belkom, lebo naozaj ten príbeh tak dokonale pretkal s pesničkami, že ani ja, by som to neurobila lepšie. Je vidno, že je do tohto blázinca zapletený a zasvätený rovnako ako ja, pretože ak si tento príbeh predstavím ako metaforu, tak sa to celkom podobá aj na to čo prežívam ja, napriek tomu, že som na vlastnej koži asi nezažila ani jednu konkrétnu situáciu, ktorú nám tu predostreli.
Každopádne presne takto to je. Je to krásne, miestami romantické, inokedy temné, možno trošku nemožné, ale v prvom rade zázračné, magické, neuveriteľné a ľudské.
Taký je život s Lucií a som rada, že ho prežívam.
A nakoniec došlo aj na zhmotňovanie myšlienok. :)
Dokázala by som sa tu rozplývať ešte dlho, ale keďže nechcem nič prezradiť a myslím si, že moje hlavné pocity boli vyjadrené tak by som to už len uzavrela.
Lucie - Větší než malé množství lásky rozhodne prekonal moje očakávania, nebolo to už priveľa a ja som nádherne očarená. Ďakujem a gratulujem každému, kto je zapletený do jeho vzniku a hlavne ďakujem a gratulujem skupine Lucie, že ma naozaj nedokážu sklamať! :)
Rozhodne sa ešte k tomuto predstaveniu rada vrátim.
Dúfam, že čoskoro .
pondelok, októbra 28, 2013
Červená šošovica na kari
1. 5 dní plánujte, že toto jedlo uvaríte. Počas toho si nechajte kúpiť červenú šošovicu.
2. V deň varenia si dajte budíka na 7:00, vstaňte, choďte na záchod, vezmite si psa do izby, lahnite si, pritúlte sa k nemu a spite ďalšie dve hodiny...
3. Znovu sa vykopte z postele, choďte sa konečne okúpať, vytrhajte si Brežneva a pomaly ale isto sa možte pustiť do varenia.
4. Cibuľa- keďže ste úchyláci, ktorí nedokážu(hlavne vizuálne) zniesť a zjesť tepelne upravenú cibuľu, ale zároveň ste príliš leniví na to aby ste išli do obchodu kupovať jarnú cibuľku ktorá vám v jedle nevadí, tak si vezmite ponorný mixér, nakrájajte si cibulu na čo najmenšie kúsky a snažte sa ju rozmixovať na kašu.
5. Rozčulujte sa, že to vobec ale vobec nejde a počkajte kým vás v strede najhnusnejšej roboty na svete, pri ktorej plačete jak nemluvňa nezavolá babka, že vás k telefónu chce vaša mama.
6. Tri hodiny potom hladajte ako sa volajú rybičky ktoré liečia psoriázu (či čo to je za háveď)
7 vráťte sa k cibuli a ďalej sa rozčulujte.... keď už to vzdáte, a poviete si, že už to je aspoň na ako takej úrovni kedy budete schopní to jesť, nachystajte si hrniec s olejom.
8. Predtým ako tam tu cibulu "nasypete" choďte si nachystať kari korenie.
9. Choďte za babkou ktorá na vás z obývačky kričí. Nechajte sa poučiť, že "zomrel nejaký americký spevák a skladateľ". Oznámte jej, že to dávno viete a vráťte sa k skrinke s koreninami.
10. S úžasom zistite, že prvý krát, po takmer 23 rokoch vášho života, doma nemáte posraté kari korenie.
11. Chvílu vyšilujte a keď to trošku prejde, zapálte si cigaretu
12. Začnite sa chystať do obchodu
13. Nechajte sa vytočiť babkou, ktorá ma blbé otázky ale nepríjma blbé odpovede.
14. Povedzte si, že sa na to možte vysrať a začnite sa chystať von.
15. Keďže vám ta robota s tou cibulou aj tak nedá pokoj, tak ju dajte konečne speniť do hrnca, pretlačte k nej cesnak, umyte cez sitko šošovicu a asi dve minutky ju posmažte na cibuli. Zalejte dostatočným množstvom vody, dajte plyn na najtiššie a rýchlo futašte do obchodu
16. Nakupujte na Billa style: Vleťte do Billy a klučkujte medzi starými aj mladými ľuďmi, ktorí ani neprišli nakúpiť, len vám robia prekážkovú dráhu. Potknite sa o krabicu, ktorú vám priamo pod nohy hodí zamestnanec Billy(ospravedlnenie vobec nečakajte), ďalej kľučkujte a hľadajte koreniny. 4 krát prejdite celú Billu, kým nájdete príslušný regál, nájdite kari korenie a rýchlo kľučkujte ku pokladniam. Nechajte sa s jedným posraným sáčkom vyhodiť z jednej pokladne, pretože týpek ide na prestávku. Prejdite k druhej otvorenej pokladni(podľa pamäte k tej najpríšernejšej tete) a postavte sa do rady za dedka, ktorý ma na páse 3 nákupy( každý oddelený tou oddelovaciou mrdkou a každý naozaj platil zvlášť), vypočujte si tetu ako vám hovorí, že máte ísť k inej pokladni, lebo ona ide na prestávku a následne jej oznámte, že tak snaď s tým jedným vrecúškom korenia a transakciou za 69 centov vás ešte zvládne nablokovať, samozrejme zvládne a spolu s vami aj ďalších troch v rade.
Čakajte 5 minút kým doblokuje dedula pred vami, vytaste sa so svojím kari korením a dvoj eurovkou a upozornite ju, že tie žuvačky a žemle čo chce ešte blokovať, už nejsú vaše. Čakajte 2 minúty kým Vám zvládne vydať euro a 31 centov a utekajte domov.
17. Zhrozte sa nad vykypenou šošovicou a dolejte jej viac vody, zatiaľ čo vyhrabete jedinú paradajku z chladničky, odrežete z nej niečo divné a nakrájate ju na drobno. Paradajku potom vsypte do hrnca a zamíchajte. Následne tam najebte mrte kečupu, sol, KARI KORENIE, čierne korenie a urobte zátrepku z múky a vody ktorú tam vlejete cez sitko.
18. Za stáleho miešania nechajte zovrieť a hotovo.
19. Oznámte babke, že jedlo je hotové a vypočujte si informáciu: " Ok tak teraz možem variť ja."
Pokúste sa ju nezabiť a vezmite si veci aby ste mohli utekať za kamoškou ktorá už dávno čaká na zástavke.
20. Nechajte sa znovu babkou zavolať a vypočujte si novú informáciu: "Potom keď sa naješ by si mohla poumývať trocha riadu" a oznámte jej, že vy už ani na to jedlo nemáte čas a že už ste na odchode. Ignorujte ten nechotný zvuk ktorý vydá.
21. Miesto vybavovania všetkého čo ste v ten deň chceli stihnúť si sadnite na pivo, keďže vás už naozaj bolí hlava.
22. Po pive navrhnite, že už je na vybavovanie aj tak pozde, tak čo keby ste sa vrátili domov pre psa, vyvenčili ho a išli do Randalu- kamarátka nebude mať námietky.
23. Po venčení si vypočujte babkine vykrikovanie na celý barák (schválne pred kamarátkou) že máte okamžite umyť tie riady, lebo to je tam po vašich koláčoch(v normálnej reči muffinoch) čo ste piekli(btw asi 3 ks z 50) a že ona vám nebude robiť otroka stále(celý deň sedí pred telkou a za kompom hraje hry) a tak. Pošlite ju do piče a choďte do Randalu
24. Naslopte sa na blbečka.
25. Uvedomte si, že ste v tých nervoch a strese z nestíhania absolútne zabudli dať do vášho výtvoru ryžu, ktorá tam byť proste musí.
26. Volajte mame do roboty, nech to keď príde domov radšej ani neje ale schová to do chladničky.
27. Po príchode domov skontrolujte či to je v chladničke.
28. Nastavte si budík na siedmu a uvarte ryžu.
29. Vmiešajte ryžu do vzniknutej omáčky.
30. Slúbte si, že sa už nenecháte vytočiť aj keď viete, že v nasledujúci deň dostanete infarkt.
(Foto pridám zajtra, keď urobím tu ryžu.)
Dobrú chuť.
2. V deň varenia si dajte budíka na 7:00, vstaňte, choďte na záchod, vezmite si psa do izby, lahnite si, pritúlte sa k nemu a spite ďalšie dve hodiny...
3. Znovu sa vykopte z postele, choďte sa konečne okúpať, vytrhajte si Brežneva a pomaly ale isto sa možte pustiť do varenia.
4. Cibuľa- keďže ste úchyláci, ktorí nedokážu(hlavne vizuálne) zniesť a zjesť tepelne upravenú cibuľu, ale zároveň ste príliš leniví na to aby ste išli do obchodu kupovať jarnú cibuľku ktorá vám v jedle nevadí, tak si vezmite ponorný mixér, nakrájajte si cibulu na čo najmenšie kúsky a snažte sa ju rozmixovať na kašu.
5. Rozčulujte sa, že to vobec ale vobec nejde a počkajte kým vás v strede najhnusnejšej roboty na svete, pri ktorej plačete jak nemluvňa nezavolá babka, že vás k telefónu chce vaša mama.
6. Tri hodiny potom hladajte ako sa volajú rybičky ktoré liečia psoriázu (či čo to je za háveď)
7 vráťte sa k cibuli a ďalej sa rozčulujte.... keď už to vzdáte, a poviete si, že už to je aspoň na ako takej úrovni kedy budete schopní to jesť, nachystajte si hrniec s olejom.
8. Predtým ako tam tu cibulu "nasypete" choďte si nachystať kari korenie.
9. Choďte za babkou ktorá na vás z obývačky kričí. Nechajte sa poučiť, že "zomrel nejaký americký spevák a skladateľ". Oznámte jej, že to dávno viete a vráťte sa k skrinke s koreninami.
10. S úžasom zistite, že prvý krát, po takmer 23 rokoch vášho života, doma nemáte posraté kari korenie.
11. Chvílu vyšilujte a keď to trošku prejde, zapálte si cigaretu
12. Začnite sa chystať do obchodu
13. Nechajte sa vytočiť babkou, ktorá ma blbé otázky ale nepríjma blbé odpovede.
14. Povedzte si, že sa na to možte vysrať a začnite sa chystať von.
15. Keďže vám ta robota s tou cibulou aj tak nedá pokoj, tak ju dajte konečne speniť do hrnca, pretlačte k nej cesnak, umyte cez sitko šošovicu a asi dve minutky ju posmažte na cibuli. Zalejte dostatočným množstvom vody, dajte plyn na najtiššie a rýchlo futašte do obchodu
16. Nakupujte na Billa style: Vleťte do Billy a klučkujte medzi starými aj mladými ľuďmi, ktorí ani neprišli nakúpiť, len vám robia prekážkovú dráhu. Potknite sa o krabicu, ktorú vám priamo pod nohy hodí zamestnanec Billy(ospravedlnenie vobec nečakajte), ďalej kľučkujte a hľadajte koreniny. 4 krát prejdite celú Billu, kým nájdete príslušný regál, nájdite kari korenie a rýchlo kľučkujte ku pokladniam. Nechajte sa s jedným posraným sáčkom vyhodiť z jednej pokladne, pretože týpek ide na prestávku. Prejdite k druhej otvorenej pokladni(podľa pamäte k tej najpríšernejšej tete) a postavte sa do rady za dedka, ktorý ma na páse 3 nákupy( každý oddelený tou oddelovaciou mrdkou a každý naozaj platil zvlášť), vypočujte si tetu ako vám hovorí, že máte ísť k inej pokladni, lebo ona ide na prestávku a následne jej oznámte, že tak snaď s tým jedným vrecúškom korenia a transakciou za 69 centov vás ešte zvládne nablokovať, samozrejme zvládne a spolu s vami aj ďalších troch v rade.
Čakajte 5 minút kým doblokuje dedula pred vami, vytaste sa so svojím kari korením a dvoj eurovkou a upozornite ju, že tie žuvačky a žemle čo chce ešte blokovať, už nejsú vaše. Čakajte 2 minúty kým Vám zvládne vydať euro a 31 centov a utekajte domov.
17. Zhrozte sa nad vykypenou šošovicou a dolejte jej viac vody, zatiaľ čo vyhrabete jedinú paradajku z chladničky, odrežete z nej niečo divné a nakrájate ju na drobno. Paradajku potom vsypte do hrnca a zamíchajte. Následne tam najebte mrte kečupu, sol, KARI KORENIE, čierne korenie a urobte zátrepku z múky a vody ktorú tam vlejete cez sitko.
18. Za stáleho miešania nechajte zovrieť a hotovo.
19. Oznámte babke, že jedlo je hotové a vypočujte si informáciu: " Ok tak teraz možem variť ja."
Pokúste sa ju nezabiť a vezmite si veci aby ste mohli utekať za kamoškou ktorá už dávno čaká na zástavke.
20. Nechajte sa znovu babkou zavolať a vypočujte si novú informáciu: "Potom keď sa naješ by si mohla poumývať trocha riadu" a oznámte jej, že vy už ani na to jedlo nemáte čas a že už ste na odchode. Ignorujte ten nechotný zvuk ktorý vydá.
21. Miesto vybavovania všetkého čo ste v ten deň chceli stihnúť si sadnite na pivo, keďže vás už naozaj bolí hlava.
22. Po pive navrhnite, že už je na vybavovanie aj tak pozde, tak čo keby ste sa vrátili domov pre psa, vyvenčili ho a išli do Randalu- kamarátka nebude mať námietky.
23. Po venčení si vypočujte babkine vykrikovanie na celý barák (schválne pred kamarátkou) že máte okamžite umyť tie riady, lebo to je tam po vašich koláčoch(v normálnej reči muffinoch) čo ste piekli(btw asi 3 ks z 50) a že ona vám nebude robiť otroka stále(celý deň sedí pred telkou a za kompom hraje hry) a tak. Pošlite ju do piče a choďte do Randalu
24. Naslopte sa na blbečka.
25. Uvedomte si, že ste v tých nervoch a strese z nestíhania absolútne zabudli dať do vášho výtvoru ryžu, ktorá tam byť proste musí.
26. Volajte mame do roboty, nech to keď príde domov radšej ani neje ale schová to do chladničky.
27. Po príchode domov skontrolujte či to je v chladničke.
28. Nastavte si budík na siedmu a uvarte ryžu.
29. Vmiešajte ryžu do vzniknutej omáčky.
30. Slúbte si, že sa už nenecháte vytočiť aj keď viete, že v nasledujúci deň dostanete infarkt.
(Foto pridám zajtra, keď urobím tu ryžu.)
Dobrú chuť.
streda, októbra 23, 2013
Nikakda nězabuděm
"Praha 1989
Ten čas rýchlo uletel
Kto bol in a kto bol out
A PREČO NIKTO NESEDEL?"
-Slobodna európa-Podvod
V pondelok (21.10.) som sa v Prahe na Staroměstskom náměstí zúčastnila akcie Nikagda nězabuděm, ktorú mali na svedomí ľudia (poväčšinou umelci) ktorí chceli v súčasnom českom predvolebnom období zdeliť veľmi podstatné posolstvo: "Nevolte komunisty!".
A napriek tomu, že moja prítomnosť bola podmienená hlavne tým, že celý večer zakončila moja najmilovanejšia kapela Lucie(k čomu sa určite vyjadrím v nejakom ďalšom príspevku, keď to predýcham), asi by som sa zúčastnila aj tak, pretože antikomunistické akcie treba podporovať.
Tieto riadky teraz píšem preto, že celý čas, počas príhovorov hostí mi po hlave behali stovky myšlienok k téme a potrebujem ich akosi zverejniť.
Napríklad by som rada upozornila na to, že komunizmus sa netýka len predošlých generácií, možno aj sto krát viac sa týka generácie mojej, teda šťastne porevulčnej a tých ďalších.
Za nás sa na staromáku vyjadrila len speváčka Ewa Farna a jedna slečna z nejakého študentského antikomunistického spolku a keďže obe povedali len tolko, že aj keď to nezažili, rodičia im o tom rozprávali a plus mali dejepis a tak vedia že to bolo zlé, nemohla som sa s tým stotožniť.
Nepotrebovala som zažiť všetky tie desy ktoré sa za celé tie desaťročia diali. To mi stačilo počuť alebo čítať a naozaj sa z toho dá usúdiť, že to bolo zlo.
Horšie ale je, že vzhľadom na to, že všetci tí hajzli nikdy neboli súdení a pozatváraní tak sa to na "postkomunistickom" Československu silno prejavovalo a prejavuje.
Napríklad ja som štyri roky chodila na rovnakú základnú školu ako moja mama, učili ma tie isté učiteľky, z ktorých väčšina po revolúcii len prezliekla kabát, volali sme ich pani a nie súdružky ale na ich výchove a výuke sa zmena až tak neprejavila. To, že takýchto ľudí nechali naďalej učiť deti je podľa mňa len ďalším zločinom.
Ono to vlastne všetko ostalo aj v samotnej výuke. Už len keď si vezmeme taký telocvik, kde sme museli mať biele tričká, červené šortky a tie hnusné cvičky(jarmilky alebo ako sa tomu hovorí?), alebo stavanie sa do rady a hlásenia kolko nás je a podobné chujoviny. Doteraz som nepochopila ani zdravenie učitela na každej hodine. také to postavenie sa do pozoru a čakanie kedy nám učiteľ dovolí sadnúť si.... (toto sme robili ešte aj na strednej).
Čo sa toho dejepisu týka, neviem ako to mali v Čechách ale my sme mali velice podivuhodné osnovy.
Pamätám sa ako sme v deviatom ročníku ZŠ celý rok preberali 20. storočie, svetové vojny a tak.... ale následne udalosti od roku 1948 až do 1989 v ČSR sme prebrali za jednu, maximálne dve vyučovacie hodiny.
Čo potom vypadalo asi tak, že sme sa dozvedeli o Rusoch, že sú to hrdinovia, záchranci a kamaráti, pretože nás zbavili zlého diabla Hitlera. To bolo hodne rozvlečené a o ich ďalších skutkoch ako bola napríklad okupácia, sme sa nedozvedeli dohromady nič a celé to vyznelo tak, že síce urobili pár chybičiek ale dá sa to odpustiť, pretože nás zbavili vyššie spomínaného Adolfa Hitlera.
Ja osobne som dejepis milovala a v tom čase som sa históriou a práve touto vojnovou a komunistickou zaoberala snaď nonstop a tak som neostala obmedzená len školskými informáciami a viem o tom teda podstatne viac. Teda asi hlavne preto trpím tak výrazným antikomunistickým syndrómom. Krásne na tejto dobe ale je, že som sa k týmto informáciám sama mohla dostať a nezmizla som za to z povrchu zemského.
Všeobecne mám pocit, že celá tá postkomunistická výchova na školách(a kto nemal šťastie na rodinu akú mám ja, tak aj v rodinách) viedla akurát k tomu, že ľudia v mojom veku nie sú schopní používať vlastný mozog a majú strach alebo to priam nedokážu, utvoriť si vlastný názor, podľa vlastných noriem a pocitov.
Čo sa dnešnej politiky aj v Čechách aj na Slovensku týka, stále tu tých hajzlov máme. A ani sa moc nesnažia skrývať. Doteraz ma fascinuje, že aktuálny bratislavský primátor(alebo teda Župan), založil svoju predvolebnu kampaň na billboardoch, na ktorých mal miesto srdca kosák a kladivo. To, že predseda našej vlády je Fico snaď ani netreba spomínať a takisto, že máme legálne komunistické strany a že snaď aj v každej inej strane sú ľudia ktorí len v roku 1989 prezliekli kabát... Tomu všetkému jednoducho nerozumiem. Prečo ich všetkých už vtedy nepozatvárali a nezakázali....
K tomuto všetkému by som mala zopár konšpiračných teórii ale myslím, že to sem teraz nepatrí, tak to tým nechcem špiniť. V skratke ale musím povedať, že mám stále strach a neustály pocit, že nám nonstop dýchajú na krk. Podstatné ale je aby si toto všetko ľudia uvedomili a naozaj ich už nevolili. Nikde. Toto je vec ktorej sa v prvom rade musíme otočiť chrbtom aby sme mohli postaviť akýsi nový systém.
Musím sa ale priznať, že ja osobne nevolím. V ČR samozrejme nemožem ale na Slovensku to nerobím tiež.
Predtým ako ma ale všetci odsúdia, tak musím upozorniť na to, že to nerobím preto, aby som niekomu niečo ukázala, alebo preto, že by ma to nezaujímalo, ale preto, že neverím na väčšie a menšie zlo. Pretože menšie zlo je menším len preto, že zatiaľ nedostalo príležitosť aby sa stalo zlom väčším. A my máme stále na výber len tieto dve možnosti. A či už je tento prístup správny alebo nesprávny, moja povaha a hlava mi nedovolia ísť proti vlastnému presvedčeniu a ja nedokážem dať svoj hlas niekomu, komu neverím ani nos medzi očami. Opäť ale musím vyzdvihnúť fakt, že krásne na tejto dobe je aj to, že si celý tento svoj názor možem dovoliť. A naozaj by som o toto privilégium nerada prišla. Akonáhle sa ale nájde niekto, koho by som voliť mohla, budem prvá kto ten lístok do urny hodí. A myslím si, že aj vďaka takýmto akciám ako bolo Nikagda nězabuděm by sme sa mohli začať posúvať k čistejšej politike a hlavne k lepšiemu volebnému systému, lebo to čo máme teraz je úplne celé zle a už len keď čítam všetky tie predvolebné sľuby tak sa mi chce grcať, pretože mi to príde ako absolútny výsmech občanom do ksichtu.
Takže za seba by som už len odkázala:
Prosím ľudia, naučte sa myslieť mozgom, nedovolte aby vám ktokoľvek(nie len komunisti) zobral čo len kúsok Vašej slobody. Nepočúvajte falošné autority, pretože skutočná autorita Vás nikdy nebude nútiť robiť niečo čo by sa priečilo Vášmu vlastnému rozumu a PROSÍM, NAOZAJ NEVOLTE KOMUNISTOV!
Ten čas rýchlo uletel
Kto bol in a kto bol out
A PREČO NIKTO NESEDEL?"
-Slobodna európa-Podvod
V pondelok (21.10.) som sa v Prahe na Staroměstskom náměstí zúčastnila akcie Nikagda nězabuděm, ktorú mali na svedomí ľudia (poväčšinou umelci) ktorí chceli v súčasnom českom predvolebnom období zdeliť veľmi podstatné posolstvo: "Nevolte komunisty!".
A napriek tomu, že moja prítomnosť bola podmienená hlavne tým, že celý večer zakončila moja najmilovanejšia kapela Lucie(k čomu sa určite vyjadrím v nejakom ďalšom príspevku, keď to predýcham), asi by som sa zúčastnila aj tak, pretože antikomunistické akcie treba podporovať.
Tieto riadky teraz píšem preto, že celý čas, počas príhovorov hostí mi po hlave behali stovky myšlienok k téme a potrebujem ich akosi zverejniť.
Napríklad by som rada upozornila na to, že komunizmus sa netýka len predošlých generácií, možno aj sto krát viac sa týka generácie mojej, teda šťastne porevulčnej a tých ďalších.
Za nás sa na staromáku vyjadrila len speváčka Ewa Farna a jedna slečna z nejakého študentského antikomunistického spolku a keďže obe povedali len tolko, že aj keď to nezažili, rodičia im o tom rozprávali a plus mali dejepis a tak vedia že to bolo zlé, nemohla som sa s tým stotožniť.
Nepotrebovala som zažiť všetky tie desy ktoré sa za celé tie desaťročia diali. To mi stačilo počuť alebo čítať a naozaj sa z toho dá usúdiť, že to bolo zlo.
Horšie ale je, že vzhľadom na to, že všetci tí hajzli nikdy neboli súdení a pozatváraní tak sa to na "postkomunistickom" Československu silno prejavovalo a prejavuje.
Napríklad ja som štyri roky chodila na rovnakú základnú školu ako moja mama, učili ma tie isté učiteľky, z ktorých väčšina po revolúcii len prezliekla kabát, volali sme ich pani a nie súdružky ale na ich výchove a výuke sa zmena až tak neprejavila. To, že takýchto ľudí nechali naďalej učiť deti je podľa mňa len ďalším zločinom.
Ono to vlastne všetko ostalo aj v samotnej výuke. Už len keď si vezmeme taký telocvik, kde sme museli mať biele tričká, červené šortky a tie hnusné cvičky(jarmilky alebo ako sa tomu hovorí?), alebo stavanie sa do rady a hlásenia kolko nás je a podobné chujoviny. Doteraz som nepochopila ani zdravenie učitela na každej hodine. také to postavenie sa do pozoru a čakanie kedy nám učiteľ dovolí sadnúť si.... (toto sme robili ešte aj na strednej).
Čo sa toho dejepisu týka, neviem ako to mali v Čechách ale my sme mali velice podivuhodné osnovy.
Pamätám sa ako sme v deviatom ročníku ZŠ celý rok preberali 20. storočie, svetové vojny a tak.... ale následne udalosti od roku 1948 až do 1989 v ČSR sme prebrali za jednu, maximálne dve vyučovacie hodiny.
Čo potom vypadalo asi tak, že sme sa dozvedeli o Rusoch, že sú to hrdinovia, záchranci a kamaráti, pretože nás zbavili zlého diabla Hitlera. To bolo hodne rozvlečené a o ich ďalších skutkoch ako bola napríklad okupácia, sme sa nedozvedeli dohromady nič a celé to vyznelo tak, že síce urobili pár chybičiek ale dá sa to odpustiť, pretože nás zbavili vyššie spomínaného Adolfa Hitlera.
Ja osobne som dejepis milovala a v tom čase som sa históriou a práve touto vojnovou a komunistickou zaoberala snaď nonstop a tak som neostala obmedzená len školskými informáciami a viem o tom teda podstatne viac. Teda asi hlavne preto trpím tak výrazným antikomunistickým syndrómom. Krásne na tejto dobe ale je, že som sa k týmto informáciám sama mohla dostať a nezmizla som za to z povrchu zemského.
Všeobecne mám pocit, že celá tá postkomunistická výchova na školách(a kto nemal šťastie na rodinu akú mám ja, tak aj v rodinách) viedla akurát k tomu, že ľudia v mojom veku nie sú schopní používať vlastný mozog a majú strach alebo to priam nedokážu, utvoriť si vlastný názor, podľa vlastných noriem a pocitov.
Čo sa dnešnej politiky aj v Čechách aj na Slovensku týka, stále tu tých hajzlov máme. A ani sa moc nesnažia skrývať. Doteraz ma fascinuje, že aktuálny bratislavský primátor(alebo teda Župan), založil svoju predvolebnu kampaň na billboardoch, na ktorých mal miesto srdca kosák a kladivo. To, že predseda našej vlády je Fico snaď ani netreba spomínať a takisto, že máme legálne komunistické strany a že snaď aj v každej inej strane sú ľudia ktorí len v roku 1989 prezliekli kabát... Tomu všetkému jednoducho nerozumiem. Prečo ich všetkých už vtedy nepozatvárali a nezakázali....
K tomuto všetkému by som mala zopár konšpiračných teórii ale myslím, že to sem teraz nepatrí, tak to tým nechcem špiniť. V skratke ale musím povedať, že mám stále strach a neustály pocit, že nám nonstop dýchajú na krk. Podstatné ale je aby si toto všetko ľudia uvedomili a naozaj ich už nevolili. Nikde. Toto je vec ktorej sa v prvom rade musíme otočiť chrbtom aby sme mohli postaviť akýsi nový systém.
Musím sa ale priznať, že ja osobne nevolím. V ČR samozrejme nemožem ale na Slovensku to nerobím tiež.
Predtým ako ma ale všetci odsúdia, tak musím upozorniť na to, že to nerobím preto, aby som niekomu niečo ukázala, alebo preto, že by ma to nezaujímalo, ale preto, že neverím na väčšie a menšie zlo. Pretože menšie zlo je menším len preto, že zatiaľ nedostalo príležitosť aby sa stalo zlom väčším. A my máme stále na výber len tieto dve možnosti. A či už je tento prístup správny alebo nesprávny, moja povaha a hlava mi nedovolia ísť proti vlastnému presvedčeniu a ja nedokážem dať svoj hlas niekomu, komu neverím ani nos medzi očami. Opäť ale musím vyzdvihnúť fakt, že krásne na tejto dobe je aj to, že si celý tento svoj názor možem dovoliť. A naozaj by som o toto privilégium nerada prišla. Akonáhle sa ale nájde niekto, koho by som voliť mohla, budem prvá kto ten lístok do urny hodí. A myslím si, že aj vďaka takýmto akciám ako bolo Nikagda nězabuděm by sme sa mohli začať posúvať k čistejšej politike a hlavne k lepšiemu volebnému systému, lebo to čo máme teraz je úplne celé zle a už len keď čítam všetky tie predvolebné sľuby tak sa mi chce grcať, pretože mi to príde ako absolútny výsmech občanom do ksichtu.
Takže za seba by som už len odkázala:
Prosím ľudia, naučte sa myslieť mozgom, nedovolte aby vám ktokoľvek(nie len komunisti) zobral čo len kúsok Vašej slobody. Nepočúvajte falošné autority, pretože skutočná autorita Vás nikdy nebude nútiť robiť niečo čo by sa priečilo Vášmu vlastnému rozumu a PROSÍM, NAOZAJ NEVOLTE KOMUNISTOV!
utorok, októbra 08, 2013
Omnia vincit amor
Ešte som našla básničku, ktorú som v rámci bezinternetovej nudy zatiaľ čo som sa zužovala duševnou bolesťou, dala dohromady. Je to asi to najlepšie čo dokážem k svojmu súčasnému psychickému stavu povedať a tak je toto jedna z tých ktoré som sa rozhodla zverejniť. Pátos je bohužiaľ nutný. :D Toš enjoy.
Srdce sa mi trasie
Ale nechce začať bolieť
Už toho bolo dosť.
Strach vo mne rastie
No neprestávam horieť
Aj keď pre teba som len kosť
Pochoval si ma hlboko,
ale ja už nemôžem umrieť
-tak ako minule
A vidieť len svojho ducha
Horím príliš divoko
A aj keď to nesmiem vidieť,
zdá sa že milujem
-a toto nevyprchá
Tak s rukami od krvi
každú noc kričím tvoje meno
Ale vôbec nemyslím na teba
Tvoj život vo mne nebol prvý
A aj keď dnes plačem, to je jedno
Pretože už neplačem pre teba.....
Srdce sa mi trasie
Ale nechce začať bolieť
Už toho bolo dosť.
Strach vo mne rastie
No neprestávam horieť
Aj keď pre teba som len kosť
Pochoval si ma hlboko,
ale ja už nemôžem umrieť
-tak ako minule
A vidieť len svojho ducha
Horím príliš divoko
A aj keď to nesmiem vidieť,
zdá sa že milujem
-a toto nevyprchá
Tak s rukami od krvi
každú noc kričím tvoje meno
Ale vôbec nemyslím na teba
Tvoj život vo mne nebol prvý
A aj keď dnes plačem, to je jedno
Pretože už neplačem pre teba.....
EGGocentrik
ACH....Toto bolo najťažších niekoľko dní v mojom živote, pretože nám v stredu večer vypadol internet a nezapol sa až do dnešného rána....
Nechápte ma zle, nejsom až taký závislák na internete, ale v prípade, že je to vaše jediné spojenie s okolitým svetom.... no chápete, kam s tým mierim?...
Okrem toho som v stredu začala brať tie divné hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok...
Takže už som naozaj musela upustiť od všetkých svetských radostí a prestať piť a fajčiť a húliť a šukať a tak.
Ďalšia aktualita je samozrejme to, že som (a stále pevne dúfam, že len dočasne) prišla o všetky svoje najmilovanejšie kapely ktoré ma v posledných rokoch držali pri živote a pomáhali mi prekonávať všetky zlé nástrahy....
A vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, sme sa v piatok rozhodli (teda ja som sa), že túto situáciu možeme využiť produktívne a vyskúšať pre zmenu niečo iné, ako presedieť celú noc v hospode a prepíjať všetky prachy. Plus som vedela, že keď už nemám svoju milovanú hudbu a som na dne, tak pre mňa bude najlepšie niečo zažiť, spoznať ľudí a tak, proste zakúsiť život....
Teraz si určite myslíte, že v Prahe toto není problém, že? No... Je... a tak sme sa po dvoch hodinách flákania po prázdnych uliciach(aj v centre) rozhodli zájsť do Modrej Vopice. Čo je super klub v ktorom sa konala aj moja minuloročná grungeová apokalypsa a ja neviem prečo som tam doteraz nebola.
Každopádne bol ale plán nepresedieť noc v hospode absolútne pass.... Na druhej strane, socializovala som sa až až.
Horšie bolo keď som sa tesne po našom príchode usadila a uvedomila som si, že predomnou stojí pivo, v jednej ruke mám cigaretu a v druhej ruke jointa ktorého mi práve nejaký človek podal....
Len to šukanie sa mi podarilo viac či menej ukorigovať.... No proste som absolútne hovado a zaslúžim si pár faciek.
Ale užila som si to a to je asi podstatné. Chvílku som vobec nemyslela na všetky tie veci čo ma serú a tak. Tak povedzme že zo 40% bol tento večer úspešný.
V sobotu sme potom boli len chvílku u Miška, kde už som sa krotila a popíjala len Radlera(nikdy som na radlerov moc nebola ale brusinkovo-limetkový Gambrinus fakt stojí za to, keď už sa chcete slušne správať.
No a odvtedy vlastne len čučím doma a zúfam, akurát v pondelok som bola na ultrazvuku(prvý krát s chlapom- bolo to celkom divné:D) na ktorom som sa dozvedela, že moje vajíčka ešte nejsú tak veľké ako by mali byť, takže mi ešte niečo pichli, zobrali krv a zajtra musím ísť na ďalší ultrazvuk, tak dúfam, že už to bude v poriadku. Lebo inak je to komplet v piči všetko a všetko toto som absolvovala zbytočne a šukať asi tiež nebudem mocť len tak okamžite, lebo by mi prej hrozilo okrem normálneho niekolko násobneho tehotenstva ešte aj mimomaternicové....
A viete si predstaviť ako som asi nadržaná keď vo mne plávu desiatky vajíčok ktoré netúžia po ničom inom ako po oplodnení? Ak mi ich nezoberú tak v čase keď začnú naozaj dozrievať tak asi nebude nikto v bezpečí podla mňa:D.
No proste držte mi palce, nech toto všetko prežijem, dostanem bubáky a budem mocť zabudnúť! :D
Inak ku predošlému článku.... ak by to niekoho zaujímalo, tak som samozrejme bohužial mala pravdu a naozaj je za to, čo už som spomínala aj vyššie (teda za to, že som minimálne dočasne prišla o všetky najmilovanejšie CZ kapely) a za to čo sa stalo v Mělníku zodpovedný niekto koho som bohužial mala veeeeelmi veeelmi rada a proste z nejakeho dovodu sa rozhodol mi všetko zobrať. (Detaily opäť verejne nechcem prepierať, ale prípadne otázky smerujte do správ:D ) Každopádne ho zabijem :)
A to je asi tak všetko k mojmu, momentálne, nie tak úžasnému a zábavnému životu.....
Zatímčok...
Nechápte ma zle, nejsom až taký závislák na internete, ale v prípade, že je to vaše jediné spojenie s okolitým svetom.... no chápete, kam s tým mierim?...
Okrem toho som v stredu začala brať tie divné hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok...
Takže už som naozaj musela upustiť od všetkých svetských radostí a prestať piť a fajčiť a húliť a šukať a tak.
Ďalšia aktualita je samozrejme to, že som (a stále pevne dúfam, že len dočasne) prišla o všetky svoje najmilovanejšie kapely ktoré ma v posledných rokoch držali pri živote a pomáhali mi prekonávať všetky zlé nástrahy....
A vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, sme sa v piatok rozhodli (teda ja som sa), že túto situáciu možeme využiť produktívne a vyskúšať pre zmenu niečo iné, ako presedieť celú noc v hospode a prepíjať všetky prachy. Plus som vedela, že keď už nemám svoju milovanú hudbu a som na dne, tak pre mňa bude najlepšie niečo zažiť, spoznať ľudí a tak, proste zakúsiť život....
Teraz si určite myslíte, že v Prahe toto není problém, že? No... Je... a tak sme sa po dvoch hodinách flákania po prázdnych uliciach(aj v centre) rozhodli zájsť do Modrej Vopice. Čo je super klub v ktorom sa konala aj moja minuloročná grungeová apokalypsa a ja neviem prečo som tam doteraz nebola.
Každopádne bol ale plán nepresedieť noc v hospode absolútne pass.... Na druhej strane, socializovala som sa až až.
Horšie bolo keď som sa tesne po našom príchode usadila a uvedomila som si, že predomnou stojí pivo, v jednej ruke mám cigaretu a v druhej ruke jointa ktorého mi práve nejaký človek podal....
Len to šukanie sa mi podarilo viac či menej ukorigovať.... No proste som absolútne hovado a zaslúžim si pár faciek.
Ale užila som si to a to je asi podstatné. Chvílku som vobec nemyslela na všetky tie veci čo ma serú a tak. Tak povedzme že zo 40% bol tento večer úspešný.
V sobotu sme potom boli len chvílku u Miška, kde už som sa krotila a popíjala len Radlera(nikdy som na radlerov moc nebola ale brusinkovo-limetkový Gambrinus fakt stojí za to, keď už sa chcete slušne správať.
No a odvtedy vlastne len čučím doma a zúfam, akurát v pondelok som bola na ultrazvuku(prvý krát s chlapom- bolo to celkom divné:D) na ktorom som sa dozvedela, že moje vajíčka ešte nejsú tak veľké ako by mali byť, takže mi ešte niečo pichli, zobrali krv a zajtra musím ísť na ďalší ultrazvuk, tak dúfam, že už to bude v poriadku. Lebo inak je to komplet v piči všetko a všetko toto som absolvovala zbytočne a šukať asi tiež nebudem mocť len tak okamžite, lebo by mi prej hrozilo okrem normálneho niekolko násobneho tehotenstva ešte aj mimomaternicové....
A viete si predstaviť ako som asi nadržaná keď vo mne plávu desiatky vajíčok ktoré netúžia po ničom inom ako po oplodnení? Ak mi ich nezoberú tak v čase keď začnú naozaj dozrievať tak asi nebude nikto v bezpečí podla mňa:D.
No proste držte mi palce, nech toto všetko prežijem, dostanem bubáky a budem mocť zabudnúť! :D
Inak ku predošlému článku.... ak by to niekoho zaujímalo, tak som samozrejme bohužial mala pravdu a naozaj je za to, čo už som spomínala aj vyššie (teda za to, že som minimálne dočasne prišla o všetky najmilovanejšie CZ kapely) a za to čo sa stalo v Mělníku zodpovedný niekto koho som bohužial mala veeeeelmi veeelmi rada a proste z nejakeho dovodu sa rozhodol mi všetko zobrať. (Detaily opäť verejne nechcem prepierať, ale prípadne otázky smerujte do správ:D ) Každopádne ho zabijem :)
A to je asi tak všetko k mojmu, momentálne, nie tak úžasnému a zábavnému životu.....
Zatímčok...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)