Nikakda nězabuděm

"Praha 1989
Ten čas rýchlo uletel
Kto bol in a kto bol out
A PREČO NIKTO NESEDEL?"
-Slobodna európa-Podvod




V pondelok (21.10.) som sa v Prahe na Staroměstskom náměstí zúčastnila akcie Nikagda nězabuděm, ktorú mali na svedomí ľudia (poväčšinou umelci) ktorí chceli v súčasnom českom predvolebnom období zdeliť veľmi podstatné posolstvo: "Nevolte komunisty!".
A napriek tomu, že moja prítomnosť bola podmienená hlavne tým, že celý večer zakončila moja najmilovanejšia kapela Lucie(k čomu sa určite vyjadrím v nejakom ďalšom príspevku, keď to predýcham), asi by som sa zúčastnila aj tak, pretože antikomunistické akcie treba podporovať.

Tieto riadky teraz píšem preto, že celý čas, počas príhovorov hostí mi po hlave behali stovky myšlienok k téme a potrebujem ich akosi zverejniť.
Napríklad by som rada upozornila na to, že komunizmus sa netýka len predošlých generácií, možno aj sto krát viac sa týka generácie mojej, teda šťastne porevulčnej a tých ďalších.

Za nás sa na staromáku vyjadrila len speváčka Ewa Farna a jedna slečna z nejakého študentského antikomunistického spolku a keďže obe povedali len tolko, že aj keď to nezažili,  rodičia im o tom rozprávali a plus mali dejepis a tak vedia že to bolo zlé, nemohla som sa s tým stotožniť.

Nepotrebovala som zažiť všetky tie desy ktoré sa za celé tie desaťročia diali. To mi stačilo počuť alebo čítať a  naozaj sa z toho dá usúdiť, že to bolo zlo.
Horšie ale je, že vzhľadom na to, že všetci tí hajzli nikdy neboli súdení a pozatváraní tak sa to na "postkomunistickom" Československu silno prejavovalo a prejavuje.

Napríklad ja som štyri roky chodila na rovnakú základnú školu ako moja mama, učili ma tie isté učiteľky, z ktorých väčšina po revolúcii len prezliekla kabát, volali sme ich pani a nie súdružky ale na ich výchove a výuke sa zmena až tak neprejavila. To, že takýchto ľudí nechali naďalej učiť deti je podľa mňa len ďalším zločinom.

Ono to vlastne všetko ostalo aj v samotnej výuke. Už len keď si vezmeme taký telocvik, kde sme museli mať biele tričká, červené šortky a tie hnusné cvičky(jarmilky alebo ako sa tomu hovorí?), alebo stavanie sa do rady a hlásenia kolko nás je a podobné chujoviny. Doteraz som nepochopila ani zdravenie učitela na každej hodine. také to postavenie sa do pozoru a čakanie kedy nám učiteľ dovolí sadnúť si.... (toto sme robili ešte aj na strednej).

Čo sa toho dejepisu týka, neviem ako to mali v Čechách ale my sme mali velice podivuhodné osnovy.
Pamätám sa ako sme v deviatom ročníku ZŠ celý rok preberali 20. storočie, svetové vojny a tak.... ale následne udalosti od roku 1948 až do 1989 v ČSR sme prebrali za jednu, maximálne dve vyučovacie hodiny.
Čo potom vypadalo asi tak, že sme sa dozvedeli o Rusoch, že sú to hrdinovia, záchranci a kamaráti, pretože nás zbavili zlého diabla Hitlera. To bolo hodne rozvlečené a o ich ďalších skutkoch ako bola napríklad okupácia, sme sa nedozvedeli dohromady nič a celé to vyznelo tak, že síce urobili pár chybičiek ale dá sa to odpustiť, pretože nás zbavili vyššie spomínaného Adolfa Hitlera.

Ja osobne som dejepis milovala a v tom čase som sa históriou a práve touto vojnovou a komunistickou zaoberala snaď nonstop a tak som neostala obmedzená len školskými informáciami a viem o tom teda podstatne viac. Teda asi hlavne preto trpím tak výrazným antikomunistickým syndrómom. Krásne na tejto dobe ale je, že som sa k týmto informáciám sama mohla dostať a nezmizla som za to z povrchu zemského.
Všeobecne mám pocit, že celá tá postkomunistická výchova na školách(a kto nemal šťastie na rodinu akú mám ja, tak aj v rodinách) viedla akurát k tomu, že ľudia v mojom veku nie sú schopní používať vlastný mozog a majú strach alebo to priam nedokážu, utvoriť si vlastný názor, podľa vlastných noriem a pocitov.

Čo sa dnešnej politiky aj v Čechách aj na Slovensku týka, stále tu tých hajzlov máme. A ani sa moc nesnažia skrývať. Doteraz ma fascinuje, že aktuálny bratislavský primátor(alebo teda Župan), založil svoju predvolebnu kampaň na billboardoch, na ktorých mal miesto srdca kosák a kladivo. To, že predseda našej vlády je Fico snaď ani netreba spomínať a takisto, že máme legálne komunistické strany a že snaď aj v každej inej strane sú ľudia ktorí len v roku 1989 prezliekli kabát... Tomu všetkému jednoducho nerozumiem. Prečo ich všetkých už vtedy nepozatvárali a nezakázali....
K tomuto všetkému by som mala zopár konšpiračných teórii ale myslím, že to sem teraz nepatrí, tak to tým nechcem špiniť. V skratke ale musím povedať, že mám stále strach a neustály pocit, že nám nonstop dýchajú na krk. Podstatné ale je aby si toto všetko ľudia uvedomili a naozaj ich už nevolili. Nikde. Toto je vec ktorej sa v prvom rade musíme otočiť chrbtom aby sme mohli postaviť akýsi nový systém.

Musím sa ale priznať, že ja osobne nevolím. V ČR samozrejme nemožem ale na Slovensku to nerobím tiež.
Predtým ako ma ale všetci odsúdia, tak musím upozorniť na to, že to nerobím preto, aby som niekomu niečo ukázala, alebo preto, že by ma to nezaujímalo, ale preto, že neverím na väčšie a menšie zlo. Pretože menšie zlo je menším len preto, že zatiaľ nedostalo príležitosť aby sa stalo zlom väčším. A my máme stále na výber len tieto dve možnosti. A či už je tento prístup správny alebo nesprávny, moja povaha a hlava mi nedovolia ísť proti vlastnému presvedčeniu a ja nedokážem dať svoj hlas niekomu, komu neverím ani nos medzi očami. Opäť ale musím vyzdvihnúť fakt, že krásne na tejto dobe je aj to, že si celý tento svoj názor možem dovoliť. A naozaj by som o toto privilégium nerada prišla. Akonáhle sa ale nájde niekto, koho by som voliť mohla, budem prvá kto ten lístok do urny hodí. A myslím si, že aj vďaka takýmto akciám ako bolo Nikagda nězabuděm by sme sa mohli začať posúvať k čistejšej politike a hlavne k lepšiemu volebnému systému, lebo to čo máme teraz je úplne celé zle a už len keď čítam všetky tie predvolebné sľuby tak sa mi chce grcať, pretože mi to príde ako absolútny výsmech občanom do ksichtu.

Takže za seba by som už len odkázala:

Prosím ľudia, naučte sa myslieť mozgom, nedovolte aby vám ktokoľvek(nie len komunisti) zobral čo len kúsok Vašej slobody. Nepočúvajte falošné autority, pretože skutočná autorita Vás nikdy nebude nútiť robiť niečo čo by sa priečilo Vášmu vlastnému rozumu a PROSÍM, NAOZAJ NEVOLTE KOMUNISTOV!

Omnia vincit amor

Ešte som našla básničku, ktorú som v rámci bezinternetovej nudy zatiaľ čo som sa zužovala duševnou bolesťou, dala dohromady. Je to asi to najlepšie čo dokážem k svojmu súčasnému psychickému stavu povedať a tak je toto jedna z tých ktoré som sa rozhodla zverejniť. Pátos je bohužiaľ nutný. :D Toš enjoy. 

Srdce sa mi trasie
Ale nechce začať bolieť
Už toho bolo dosť.
Strach vo mne rastie
No neprestávam horieť
Aj keď pre teba som len kosť

Pochoval si ma hlboko,
ale ja už nemôžem umrieť
-tak ako minule
A vidieť len svojho ducha

Horím príliš divoko
A aj keď to nesmiem vidieť,
zdá sa že milujem
-a toto nevyprchá

Tak s rukami od krvi
každú noc kričím tvoje meno
Ale vôbec nemyslím na teba
Tvoj život vo mne nebol prvý
A aj keď dnes plačem, to je jedno
Pretože už neplačem pre teba..... 

EGGocentrik

ACH....Toto bolo najťažších niekoľko dní v mojom živote, pretože nám v stredu večer vypadol internet a nezapol sa až do dnešného rána.... 
Nechápte ma zle, nejsom až taký závislák na internete, ale v prípade, že je to vaše jediné spojenie s okolitým svetom.... no chápete, kam s tým mierim?... 

Okrem toho som v stredu začala brať tie divné hormonálne injekcie na rozmnoženie vajíčok...
Takže už som naozaj musela upustiť od všetkých svetských radostí a prestať piť a fajčiť a húliť a šukať a tak.

Ďalšia aktualita je samozrejme to, že som (a stále pevne dúfam, že len dočasne) prišla o všetky svoje najmilovanejšie kapely ktoré ma v posledných rokoch držali pri živote a pomáhali mi prekonávať všetky zlé nástrahy....

A vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, sme sa v piatok rozhodli (teda ja som sa), že túto situáciu možeme využiť produktívne a vyskúšať pre zmenu niečo iné, ako presedieť celú noc v hospode a prepíjať všetky prachy. Plus som vedela, že keď už nemám svoju milovanú hudbu a som na dne, tak pre mňa bude najlepšie niečo zažiť, spoznať ľudí a tak, proste zakúsiť život....

Teraz si určite myslíte, že v Prahe toto není problém, že? No... Je... a tak sme sa po dvoch hodinách flákania po prázdnych uliciach(aj v centre) rozhodli zájsť do Modrej Vopice. Čo je super klub v ktorom sa konala aj moja minuloročná grungeová apokalypsa a ja neviem prečo som tam doteraz nebola.

Každopádne bol ale plán nepresedieť noc v hospode absolútne pass.... Na druhej strane, socializovala som sa až až.
Horšie bolo keď som sa tesne po našom príchode usadila a uvedomila som si, že predomnou stojí pivo, v jednej ruke mám cigaretu a v druhej ruke jointa ktorého mi práve nejaký človek podal....
Len to šukanie sa mi podarilo viac či menej ukorigovať.... No proste som absolútne hovado a zaslúžim si pár faciek.

Ale užila som si to a to je asi podstatné. Chvílku som vobec nemyslela na všetky tie veci čo ma serú a tak. Tak povedzme že zo 40% bol tento večer úspešný.
V sobotu sme potom boli len chvílku u Miška, kde už som sa krotila a popíjala len Radlera(nikdy som na radlerov moc nebola ale brusinkovo-limetkový Gambrinus fakt stojí za to, keď už sa chcete slušne správať.
No a odvtedy vlastne len čučím doma a zúfam, akurát v pondelok som bola na ultrazvuku(prvý krát s chlapom- bolo to celkom divné:D) na ktorom som sa dozvedela, že moje vajíčka ešte nejsú tak veľké ako by mali byť, takže mi ešte niečo pichli, zobrali krv a zajtra musím ísť na ďalší ultrazvuk, tak dúfam, že už to bude v poriadku. Lebo inak je to komplet v piči všetko a všetko toto som absolvovala zbytočne a šukať asi tiež nebudem mocť len tak okamžite, lebo by mi prej hrozilo okrem normálneho niekolko násobneho tehotenstva ešte aj mimomaternicové....
A viete si predstaviť ako som asi nadržaná keď vo mne plávu desiatky vajíčok ktoré netúžia po ničom inom ako po oplodnení? Ak mi ich nezoberú tak v čase keď začnú naozaj dozrievať tak asi nebude nikto v bezpečí podla mňa:D.


No proste držte mi palce, nech toto všetko prežijem, dostanem bubáky a budem mocť zabudnúť! :D

Inak ku predošlému článku.... ak by to niekoho zaujímalo, tak som samozrejme bohužial mala pravdu a naozaj je za to, čo už som spomínala aj vyššie (teda za to, že som minimálne dočasne prišla o všetky najmilovanejšie CZ kapely) a za to čo sa stalo v Mělníku zodpovedný niekto koho som bohužial mala veeeeelmi veeelmi rada a proste z nejakeho dovodu sa rozhodol mi všetko zobrať. (Detaily opäť verejne nechcem prepierať, ale prípadne otázky smerujte do správ:D ) Každopádne ho zabijem :)


A to je asi tak všetko k mojmu, momentálne, nie tak úžasnému a zábavnému životu.....
Zatímčok...

Patetický výlev nechápajúcej nepochopenej.....

Ako sa hovorí, keď sa sere, tak poriadne. :)
Po tom ako som vám vylíčila story z minulého týždňa tu mám vo svojom živote absolútnu novinku, ktorá mi v tomto momente absolútne ovláda mozog a nedovolí mi spať.

V piatok poobede som sa konečne vrátila do Prahy. Tam som si rýchlo zložila veci, pozrela nové Big bangy, pokúsila sa dokreslit si tvár a rovno sme to s Ali točili do Mělníku, kde hrali Wanastowky, ktoré sme nevideli už od legendárnych Vianoc....  Ale nie len vzhľadom na tento fakt sme sa na to nemohli vykašlať.... Po tom všetkom čím som si prešla za posledné dva týždne, som jednoducho potrebovala energiu ktorú mi asi v tomto prípade mohli dať už naozaj len oni....A podarilo sa, cítila som sa fakt skvele, vykričaný hlas, trocha toho vína, keďže sme boli na vinobraní(aj keď som nechcela piť, lebo už by som nemala kvoli vajíčkam) a nakoniec tam ešte hrala aj SPSka, ktorú som ešte na živo nikdy nemala šťastie vidieť a bolo to úplne geniálne, lebo mi ešte zahrali aj všetky najobľúbenejšie pjesničky.

Druhá vec ale bola, že počas zvučenia sa Wanastowiek moderátori zahlásili, že na inom stagei práve hrajú Barbar punk z Brna, čo mi už predtým hovorila Ali ale ja som počula, že Dan Bárta, takže mi to nejak žily netrhalo.... Ono mi vlastne žily netrhalo ani to, že tam hrali oni, skor ma sralo to, že sa mi proste nikto nebol schopný ozvať, že tam vobec budú.
Tak som sa ich potom aj snažila nájsť, ale následne ma zaujala nejaka grungeová kapela z Holandska na malom stagei, na ktorú aj napriek nepopierateľnej kvalite nikto nekalil, tak sme kalili aspoň my a vtedy si vyššie spomínaní blbečkovia konečne našli mňa.

Tak ma prekvapili, až som ani nemala čas ich zabíjať ako som sa celý večer vyhrážala, lebo som sa fakt tešila, že ich vidím a hlavne už boli na odchode takže som nič nestíhala.

Každopádne poďme ku katastrofe...... Zas sa stalo niečo absolútne absurdné, o čom mne nestihlo byť akosi zdelené, že čo, prečo, ako, začo a tento krát to bohužial bolo sposobené jednou z tých osob ktoré ma napriek všetkým tým sračkám čo sa mi dejú držali nad vodou.

Celé tie roky aj bez ohladu na udalosti z roku posledného, to bola jediná vec ktorá stála za to aj uprostred mojej vlastnej životnej apokalypsy a teraz tak strašne nechápem čo sa stalo a viem ,že nech je to čokolvek, že za to nemožem ale aj tak sa cítim jak absolútna piča a moje ego utrpelo taký šok, že neviem či ešte niekedy bude úplne v poriadku.... Už si totiž neviem predstaviť o čo sa mám oprieť a ako mám toto všetko prežiť. Kde sa mám nabiť? Nemám silu. Prehrávam si to stále dokola a hladám odpovede ktoré by aspoň niečo vyriešili. A jediné, na čo som dokázala prísť a jediné čo je naozaj pravdepodobné,  je že je za to zodpovedný ten jeden blbeček z Barbar punku. Nechcem to viac riešiť pokiaľ si to neoverím, ale nebolo by to po prvé čo mi niečo takéto spravil a v tomto momente by ma to až tak neprekvapovalo.....
Čo ma teda prekvapuje o dosť viac je teda reakcia druhej osoby v tejto kauze ale asi sa moc čudovať nemožem. Skor mi je lúto, že ak mám pravdu, tak asi len tak nedostanem šancu to nejak vysvetliť a obhájiť sa, pretože čokolvek ten blbec povedal, nie je to pravda.... Bohužial tento svet už nevie ako ma lepšie prefackať a prečo by niekoho zaujímalo, že trpím za niečo čo sa ma vlastne ani netýka....že jo?


Ak mám ale pravdu, asi sa zo mňa stane vrah, takže to už bude aj tak jedno...
Čo ale dovtedy? Keď skrz zlomené ego, momentálne nejsom schopná počúvať niekoľko zo svojich najmilovanejších kapiel(mimochodom, to je presne to čoho som sa bála  najviac vždy:) ) a počúvam samú patetickú hudbu a neviem zastaviť svoje myšlienky, ktoré ma absolútne zožierajú zaživa, každú chvílu sa opúšťam a snažím sa spamätať a tak strašne to nejde, keď tu naozaj nie je nič, čo by ma postavilo na nohy.

Chcela by som vrátiť čas a celý piatok zrušiť. Alebo by som sa chcela sfetovať až po kómu nech tie myšlienky prestanú.... čokolvek, čo by teraz pomohlo.... Lebo ja som sa tentokrát naozaj stratila.....

True story

Tak sa Vám hlásim, milí moji. Po dlhšej dobe, pretože doteraz nebol čas, alebo energia, alebo nálada sa tu rozpisovať tak uvidíme kam až to dotiahnem teraz.

Za ten čas mojej odmlky sa mi život zopárkrát otočil naruby ale opíšem len udalosti len z posledného týždňa lebo to už je tak absurdné, že si to zaslúži zvečniť. A už posúďte sami, čo si o tom myslieť. Lebo ja to posúdiť absolútne nedokážem.

Všetko sa začalo v pondelok ráno, keď som po noci neplánovane strávenej vo Vršovicích(išla som si nevinne večer vyprať veci a opila som sa moc na to abych išla domov a ešte k tomu v tak neskorých hodinách) no a ráno som samozrejme zaspala....
Budík nastavený na piatu som s prehladom odignorovala a sladko si spinkala až do 8:22, ostávala mi hodina na prípravu a prepravu do práce, ale nakoniec som to stihla celkom pekne.

Tam ma čakalo prekvapenie v podobe novej brigádničky, ktorá prišla na skúšobnú smenu a mala som ju zaúčať, aj keď všetci dávno vedeli, že v ten deň som tam len na pol dňa, pretože som mala riešičky napríklad v podobe pohovoru do ďalších chovateľských potrieb.

Potom som sa zas vrátila do Vršovic až nadišiel večer a mne zrazu volali z práce, že kde akože som, aj keď sme boli už niekolko dní dohodnutí, že tam byť nemám. Po krátkom dohadovaní mi druhá strana treskla telefonom, aby mi vzápätí volala že v kase chýbajú prachy a znovu mi tresla telefonom. Toto som moc nepobrala, pretože potom ako v kase mizli prachy minulý týžden, bola zavretá v kancli a ja som k nej nemala nijaký prístup, takže nechápem prečo by sa ma to malo týkať.

Po štvrť hodine sa kasa zrazu zmenila na kasírku(t.j. peňaženka ktorú má mať obsluha celý deň pri sebe) a keďže v rámci mojej prítomnosti prebehli len dve platby, z toho jedna moja, tak som vedela presnú sumu ktorá tam mala byť. Prej som ale nikde nenechala o tomto nejakú poznámku a zároveň uzávierka vyšla na moje meno (aj napriek mojej neprítomnosti) a tak to dopadlo vyhrážkami o tom ako to bude mne ztrhnuté z výplaty. Po ďalšej hádke ohĺadom tejto skutočnosti, som pre zmenu bachla telefonom ja, so slovami, že sa o tomto porozprávame na druhý deň pretože to nemá zmysel keď tam nejsom. Takto je to v skratke, ďalšími pre mňa ale nesmierne zaujímavými a podozrivými detailami Vás ani nebudem zaťažovať.

Anyway mne už bolo jasné, že túto bezočivosť si pojdem pekne vyhádať a končím, pretože to nebolo prvý krát čo ma obrali o prachy a vzhľadom na to, že som nemala zmluvu mi bolo jasné, že sa to len tak jednoducho neskončí.
Medzi tým mi ale došla smska, že si mám na druhý deň prísť pre výplatu a už ma tam nechcú.
Prosím pekne, na druhý deň som tam išla a ešte k tomu z výsmechom som dostala 40 korún. Ďalšími detailami hádky Vás opäť zaťažovať nebudem, ale to mi prihnalo prvý prúser a to ten, že som Miškovi nemohla zaplatiť už kúpený lístok do Bratislavy, kam som sa v stredu vydala po dvoch mesiacoch.

Tak sa pomaly presuňme k tomuto. Ráno som teda úspešne vstala, zbalila sa a vyrazila na Florenc. Ale pri odchode sa rozhodol zaúradovať moj žalúdok a vyhnal ma ešte na desať minút na záchod lúštiť krížovky.
Tak som síce so sklzom ale predsa vyrazila a popritom sa mi podarilo zabudnúť si mp3ojku. Čas na návrat mi už ale neostal a tak som to musela prekusnúť a ísť. Samozrejme mi ale pred nosom zdrhlo metro, ale keďže bývam kúsok od Florencu, nemal to byť problém. Ale bohužial bol a ja som na dotyčné nástupištie dorazila presne v sekunde, kedy sa moj autobus pohol smer Bratislava.

Celá zúfalá, s ťažkým báglom a bolavými plúcami, som si tam sadla na lavičku a rozplakala sa. Keď som to trochu predýchala, rozhodla som sa skúsiť absurdne zbytočnú ale pre istotu vec a išla som na informácie, kde som vysvetlila svoju situáciu a snažila sa nájsť nejaké alternatívne riešenie, trébars, že by to za nejaký menší doplatok ako je celý lístok išlo vymeniť na iný spoj alebo tak. Ja viem, že je to blbosť ale to absolútne zúfalstvo to zo mňa proste muselo dostať.

Ale hneď ako sa na mňa ten škulavý prasomrd pozrel a v jeho (naozaj) škulavých očiach som videla iskričku v ten deń poprvé prebudeného zmrdizmu, vedela som, že som urobila fatálnu chybu. Nabudilo ho to viac ako 4 kafe a ranná fajka od malého chlapca dohromady a s neskutočnou škodoradosťou mi oznámil, že tu jízdenku možem rovno vyhodiť. Moje ďalšie otázky mali vplyv len na to, že mi vyššie spomínanú informáciu zopakoval s ešte väčším dorazom na škodoradosť a tak som s poďakovaním odišla a v tom najväčšom lejaku som sa zrútila na zem, našla si jednu z dvoch posledných ubalených cíg a zápalky a pokúšala som sa si so svojimi rozrasenými a mokrými rukami zapáliť.

Vtedy za mnou prišiel nejaký žochár a sockoval cigu a už som ani nemala energiu ho poslať do piče, len som nemo zakrútila hlavou a rozmýšlala čo urobím. Ali bola v práci a ja si nepamätám ako sa tam dostať a tak ma logicky napadlo ísť jedine do Vršovic za Lif a Miškom, pretože som sa nemohla vrátiť do prázdneho bytu, kde mi nikto nepovie, čo mám robiť. V celej tej rannej špičke som sa tam teda dopravila a pocítila som slabý záblesk šťastia keď som zistila že dvere na baráku sú otvorené, lebo neviem ako by som sa k nim inak dopracovala, keďže zvonek nefunguje. Bohužial ale spali a nechali zamknuté dvere od bytu, takže som nasledujúce dve hodiny trávila sedením pred dverami a občasným plačom striedaným klopaním.
Keď ma konečne našli tak fakt nechápali, čo tam robím a že vypadám jak keby som sa utopila. Lebo som mala úplne modré pery.

Potom mi teda kúpil Miško druhý lístok a tak som zas mohla ísť do BA.
Sem som sa v prvom rade trepala kvoli koncertu mojích milovaných Mudhole, ktorý som nakoniec ani nestihla, lebo bus do ktorého som sa konečne dostala mal meškanie asi hodinu.
Bola som ale tak šťastná, že som konečne doma a tak, že ma táto realita naplno zasiahla až na druhý deň a ešte viac v sobotu, keďže som stretla pár ľudí aj z kapely aj zo zúčastnených.

Ako dni od stredy plynuli tak som si pomaly začala uvedomovať, že to bola najväčšia chyba sa sem trepať, ale aj tak som musela, pretože už som v Prahe nemala žiadne teplé oblečenie, alebo tak a musela som to nejak zmáknuť. Najhorším problémom ale je, že teraz sa nemám začo vrátiť späť a to sa teraz naozaj musím a takisto neviem z čoho vrátim Miškovi prachy za tie autobusy a tak všeobecne som do budúceho týždňa kedy by som mala dostať prachy za vajíčka úplne v piči a to mám ísť ešte aj na Wanastowky v piatok.

Inak ma mrzelo aj to, že som prišla o ten koncert, potom o 90´s party v Randali a tak všeobecne som pocítila zo strany kamarátov celkom nezáujem o moju osobu ale teraz sa ohladom tohto už cítim celkom fajn, v Randali aj keď to najprv vypadalo, že idem po prvom pive domov a to ešte musím sama čakať pol hoďku na nočák ale nakoniec som postretávala kamošov, mi bolo celkom fajn a dnes mi bolo tiež celkom super na pive vonku. Ako ale vyriešim zvyšok, to naozaj neviem a to mám ísť už v utorok do preč. Proste no hovorím, už neviem čo si myslieť. Zas ten istý problém odznovu. Zas riešim absurdnosti, zas musím nonstop posielať životopisy a zas som bez peněz. WHAT IS WRONG WITH ME???

Bilancia po prvom týždni...

Tak milí moji, ako som naposledy spomínala, pred týždňom v pondelok som mala prvú skúšobnú smenu v novej práci.
Následne som tam strávila vlastne celý zvyšok týždňa, dalo by sa povedať, že od nevidím do nevidím a musím povedať, že sa mi to celkom dosť hodne pozdáva. Musím teda vychytať ešte veľa múch a zvyknúť si na státie, ale čo sa týka pocitov, myslím ,že takto by to zatiaľ mohlo fungovať. Cítim sa tam fajn.
Napriek tomu, mal ale tento týždeň svoje negatíva a o tých Vám teraz poviem, lebo to sa asi deje fakt len mne.
Moja šikovnosť je už priam legendárna ale tu som prekonala samú seba.
Hneď v prvý deň som si na seba navliekla boty na podpätku. Aj keď na malom ale byť v tom na nohách dvanásť hodín není sranda. A tak som aj dopadla, že som skapínala......
Na druhý deň som to už vzdala a obula som si číňany, takže to bolo podstatne pohodlnejšie, aj keď ma z predošlého dňa už nohy boleli aj tak. A keďže som ďalších 12 hodín stála na nohách tak nemali šancu sa zregenerovať.
Medzičasom, aby v tom nohy neboli samé, som si pre istotu totálne dokurvila aj ruky. Na niekoľkých miestach som si ich spálila o gril, na iných som si ich zase dorezala a tak ďalej. Proste peklo peklúce na všetkých končatinách.
Problémy s nohami vyvrcholili vo štvrtok v noci, keď som po príchode domov zistila že mi nohy opuchli na dvojnásobnú veľkosť a v piatok už som naozaj stáť nevládala, takže som využila každú možnú príležitosť na sedenie.
Celkom mi to pomáhalo prežiť deň.
Psychicky mi k tomu zas pomáhala myšlienka na to, že sa konečne poriadne vykalím a zresetujem si po celom týždni hlavu, pretože psychicky som už bola absolútne na dne
Takto som sa postupne unavená a zničená konečne prehúpla k večeru a tešila som sa na kalbu. Čo som však nečakala bolo, že si svoje už aj tak doničené telo zlikvidujem ešte viac a to na viacerých miestach jednou ranou. Spadla som (z niekoľko centimetrovej výšky, vyvrtla som si členok(OPÄŤ!!!), narazila a oškrela som si ruku, na ktorej mám teraz obrovskú modrinu a ešte som aj do pol boka odratá.

Ani ten psychický reset ne a ne prísť, lebo z celej mojej piatkovej plánovanej kalby sa stala návšteva mekáča(fakt príšerný hlad a nikde nič len mekáč a kfc, kam Ali ísť nechcela...) a následne v jednej nonstopke 4 dcl vína a trojhodinové jebanie sa v tramvaji domov.
Celý víkend všeobecne nič moc. Okrem nutného nákupu ktorý ma zas pripravil o všetky prachy sme strávili večer nostalgickým spomínaním na našu hudobnú mladosť. Následne som si v noci odbila najhoršiu a najnechutnejšiu nočnú moru akú som kedy mala a po ktorej som sa ešte nasledujúcu hodinu nedokázala ukludniť a celá som sa klepala a strašne som plakala.
Potom zas spánok do obeda, varenie, film, jedenie, ďalší film(bola som nútená kukať Zelenú mílu a ja ten film fakt neznášam a to ho ešte ideme dopozerať dnes, lebo včera sme nestihli), "kalba" u Juhoša, mrznutie vonku a zas hodinove trmácanie sa domov a ak by som náhodou ešte nemala dosť zranení tak sa v noci Lucky rozhodol ma zobudiť a následne ma dokúsať(akože to naozaj), takže mám na ruke ďalšiu modrinu a opuchlinu.
No a všeobecne mám proste totálny deň Kokot.

Ale až na tieto faktory, je všetko fajn, všetko sa tak nejak rozhýbalo konečne. Dnes si idem pre OpenCard , takže sa zbavím večných jízdenek všade možne a hlavne hodne ušetrím a potom ma čaká ta Zelená míla no. Do práce idem až vo štvrtok(aj keď neoficiálne už v stredu) a dúfam, že teraz aspoň na chvílu bude všetko fičať takto. Že sa konečne možem usadiť a neriešiť sračky.
:) Tak zatím toľko..... Stay tuned...

W.E.E.K.E.N.D.

Ako som už avizovala v predchádzajúcom článku - tento víkend som bola opustená a ponechaná v garzonke na pospas svojmu mozgu, pretože Alenka išla po dlhej dobe do Bratislavy. Jedinú spoločnosť mi tu robí jej Lucky, ktorého strážim a venčím a ktorý robí furt bordel a nenechá ma spať a tak.

Piatok som strávila leňošením. Okrem iného som ale zistila, že som rozhodne topinková královná, lebo som si spravila takú topinku, že až. Večer som sa rozhodla pozerať Prelet nad kukučím hniezdom, z čoho som už tradične ostala celá komplet zdeptaná. A miestami ma to obchádza ešte doteraz.

Sobota sa vyvŕbila tak nejak sama od seba. Ráno som mala neviem prečo, chuť pozerať Káčerovo, ale nejak ma to nebavilo, tak som sa na to vybodla. Potom som si spravila obed (predtým som ešte umývala obrovitánsku horu riadov) a rozhodla som sa vybalit gitaru. Takže som pekne celé poobedie drtila Dotknu se ohně, až kým ma nevyrušil Juhoš, ktorý mi povedal, že za mnou nepríde a zrazu mi klope na okno. Tak sme si spolu dali láhev vína, kukli sme si Armageddon(pre oboch premiéra v origináli:D) a odišiel a zas ma nechal napospas samej sebe.

Teda to by bolo úplne v poriadku, keby zároveň s Juhošom nezmizol jediný funkčný zapalovač ktorý som tu mala. Ostatné moje zapalovače kamsi sublimovali a tento asi sublimoval za nimi, lebo Juhoš tvrdí, že on ho nemá. Takže sa nachádzam v príšernom absťáku, lebo Ali tu má len dvojplatničku, takže ani odpáliť od sporáku si nemožem. Dá sa na tom ale podpáliť papierik a zapáliť si tak, takže stojím nad tou dvojplatničkou tri hodiny a opekám jizdenky abych si mohla zapalit no....

No a tak dnes trpím, teším sa na Alenku(okrem jej prítomnosti ešte prinesie aj zásielku dobrot od mojej maminky:D), ktorá ale príde až za takých 8 hodín, tak ma dovtedy asi picne, ale tak mám v pláne tu poriadne poupratovať, aj seba poupratovať a zas od rána drtím na gitaru, takže bych to tých 8 hodín mohla zvládnuť, plus si vymýšlam nejaký film, keď už fakt nebudem vedieť čo so sebou, na skrátenie času. Ináč keď sa tú pesničku naučím tak aby som sa už nemusela hanbit, tak sa Vám možno aj nahrám aby ste ma mohli chváliť a velebiť, ale to asi ešte vela vody pretečie Vltavou:D.

Ináč dnes poobede si mám vziať už 8mu antikoncepčnú tabletku v živote. Prvú som jedla presne pred týždňom a očividne som najmenej vhodný človek na užívnie takýchto liekov, lebo za ten týžden som si ju len jediný krát dala na čas. Inak mám tak 1-2 hodinové meškania, prípadne včera to boli tak 3-4 hodiny.... Proste drblina no... Neviem čo som ja za človeka....

No a zajtra inak držte palce lebo idem na prvú skúšobnú smenu do novej práce a som úplne najviac vystresovaná, že budem totálne neschopná alebo čo... Vobec neviem čo ma vlastne čaká. Takže dnes zvelebím svoj zjav, vymyslím si nejaké neutrálne slušné oblečenie a snaď budem v poriadku :D. Bojím, bojim :D .

Udalosti a komentáre....

Včera som sa oddávala umlčiavaniu svojho pomotaného a pomäteného mozgu alkoholom a tak som si vykračovala od Juhoša, u ktorého som strávila posledné dva dni s dosť geniálnou náladou(aj keď umlčať mozog sa mi zas až tak nepodarilo, ale tak čo už:D), čo následne u Alenky vystriedal šok, zo správy ktorú mi Juhoš poslal asi tesne po mojom odchode. Zomrel Jozef Bednárik.

Všeobecne je tento rok taký divný, zomiera strašne veľa ľudí (samozrejme hovorim o tých verejne známych v tomto momente), ale toto ma šokovalo trošku viac. Totiž, keďže som bola už od svojich troch rokov posadnutá vampyrizmom, tak príchod jedného z najslávnejších českých muzikálov -Dracula(keď som mala zhruba 6-7), bol pre mňa ako dar z nebies(pre ostatných asi viac z pekiel) a Bednárik bol práve jeho režisérom. Roky plynuly, najväčšia posadnutosť ma prešla, ale na muzikál som nezanevrela. Naopak som pomaly začala premýšlať nad svojou budúcnosťou a ešte predtým ako som objavila príťažlivosť Rock ´n´rollu a rozhodla som sa svoj život obetovať jemu, tak som mala vymyslenú cestu trošku iným smerom.

Chcela som byť scenáristka a režisérka a držalo ma to celkom dlho, kým som sa rozhodla ísť opačne.
Počas tohto obdobia som začala chodiť aj na strednú školu  a začala som písať do školského časopisu, nad ktorým som potom v druhom ročníku prevzala vládu a následne som sa v rámci toho stala aj šéfredaktorkou(aj keď nechcene) nejakého študentského časopisu, ktorý mal byť dokumentáciou prebiehajúceho mesiaca kedy BSK(Bratislavsky samospravny kraj) vymýšlal hovadiny pre študentské parlamenty a tak. V rámci tohoto sa mi podarilo získať pol hodinu Bednárikovho času na rozhovor.

Odhliadnuc od toho, že mi pre svoju výrečnosť zvládol odpovedať asi na 3 otázky z 20 a dohromady to nedávalo dosť materiálu na otisknutie moc, bol to celkom fascinujúci zážitok. Celý čas ma mrazilo, pretože hovoril veci ktoré som v podstate ako mladý naivný umelec ktorý si vytýčil nejakú tu cestu, chcela počuť od niekoho, koho som už toľké roky vnímala a dá sa povedať, že obdivovala. Dnes už som si na takéto stretnutia celkom zvykla, aj keď ma z takých momentov, keď váš vzor povie presne to čo si myslíte aj bez toho aby ste s tým už mali nejaké skúsenosti, čo by stáli za reč, nikdy neprestane mraziť.

Každopádne nezabudla som na to nikdy a preto bola táto správa pre mňa celkom hodne smutná. Plakať nad tým nebudem a nebudem sa oháňať ani nejakými R.I.P.čkami, pretože mi to príde umelé a neosobné. Radšej si teda pustím svoj obľúbený muzikál- tento krát na jeho počesť.

Takže toľko komentár k tejto udalosti.

Zvyšok mojho života vypadá momentálne asi tak, že som stále pomerne pomätená, ako som už spomínala na začiatku. Okrem toho mám trojdňové VBčko, strážim Alenkinho pejska, lebo ona ušla do Bratislavy, nemám ani korunu na zmar samozrejme a celkom hrozí, že sa v mojom pomerne blízkom okolí nachádza Gary Oldman a keď už hovoríme o vzoroch, tak on je tiež iná pecka pre moj život. Tak teraz už len dúfam, že sa Miško zľutuje a počas víkendu ma príde navštíviť, nech mi neprepne z trojdňovej samoty no...
A aby som tu nevypadala jak nejaká zdeptaná troska(to momentálne fakt nejsom:D, tak sa tým, čo pravidelne sledujú moj boj o hladanie práce a ešte si to neprečítali na facebooku, musím pochváliť, že v pondelok idem na prvú, skúšobnú smenu v novej práci. Už teraz som vyklepaná jak osika, lebo mám stres, že budem úplne neschopná a budú sa mi triasť ruky, ale tak život není prechádzka ružovou záhradou a strach musím prekonať, že jo? :) Tak držte palce. Zatím, čau! :D 

....................................................................................................................................................

Takže pokračovanie mojho krásneho života....
Dnes mi volali z Pet centera, myslela som si, že to bude trvať dlhšie ale celkom sa hecli. Asi o jednej som sa teda dozvedela tú radostnú novinu, že dali prednosť jinému uchazečovi.
Ani nebudem hyperbolizovať, že sa mi zrútil svet, lebo ja už vlastne žiaden svet nemám... ešte som si ho nestihla od naposledy postaviť.
Takže celá moja dobrá nálada a dobré pocity ktoré som mala cez víkend, vďaka nádeji, že už by to bolo fakt komické keby to znovu nevyšlo, to všetko je proste fuč. Lebo ha-ha-ha, jaké prekvapko - ono to fakt nevyšlo.....
Lidi ja nevím, kdo mieša moje karty ale očividne je to buď retard alebo fakt tyran jakého by dohromady nestvorili ani Stalin s Hitlerom....

A tak no. Tak som si dnes trochu porumazgala(tento krát ale ne až tak moc - len pár kvapiek z nervov) a chvílu som bola riadne homesick až kým mi moja maminka na celú túto situáciu nepovedala, že "škoda" a následne ma neposlala do piče, lebo som si dovolila sa jej opýtať, že ako je možné, že v priebehu ani ne mesiaca odpálila dva compy, z toho jeden moj v ktorom mám ešte hromadu vecí ktoré potrebujem. A to to tam ani nebolo naznačené nejak vyčítavo, len som sa jej spýtala ako sa jej to podarilo.... Takže ak som tých 5 minút v medzičase mala nejaké plány, že jak sa najlepšie dostanem do BA(lebo fakt tu nemožem takto závisláčit na kamošoch proste, to fakt nejde... keby sami nemali málo tak nepovím ale aj keď im to všetko vynahradím hned jak to pojde, tak proste toto sa nedá takto žit ani pre mňa, ani pre nich podľa mňa... ale neuveritelne si cením čo pre mňa robia... sú fakt najlepší proste, aj napriek tomu, že Alena mi nechce dovoliť tu niečo kukať na zaspanie bez sluchatok.... a už je fakt na čase opustiť túto zátvorku.), velice rýchlo ma to prešlo v priebehu minúty komunikácie s mojou stvoriteľkou. Horšie je, že mi fakt strašne chýba moje milované psíčatko, za ním plačem fakt každý deň snaď.

No takže tak.... aby som sa vrátila k téme.... tak teraz fakt neviem, že čo.... Cítim absurdnú beznádej, netuším ako sa z tohto dostať, čo mám urobiť, ako mám prežiť keď momentálne sa najbližšie prachy rysujú až v októbri a to je proste bez šance. V hlave to mám už tak dokafrané, že aj na najširšom priestranstve chytám príznaky klaustrofóbie. Úzkosť je pre mňa samozrejmá rovnako ako dýchanie a proste naozaj neviem ako uniknúť.

Zo 100 životopisov sa mi ozvú na jeden, urobím všetko čo je v mojich silách aby to vyšlo a aj tak nič. To už je proste fakt neuveriteľné.
Cítim sa ako nejaká postava z Kafkovho románu. V úplne absurdnej bezvýchodiskovej situácii...ak sa ráno zobudím ako chrobák, tak ne len, že ma to neprekvapí, ale ešte ani to by nebolo absurdné tak jak je toto celé. Keby mi aspoň niekto poradil čo robiť, alebo pomohol nejak výjsť z toho.... Ale v posledných mesiacoch ma niektorí ľudia ťahali skor do ešte absurdnejších vodísk, miesto toho aby mi pomohli hore....
Proste neviem.....

Už ani neviem kam poslať životopis. Už len pri slove životopis, mi je totálne na grcanie (akože naozaj). Minule som poslala životopisy do troch rozličných Starbucksov a zatím ani len odpoveď, že ten mail dostali ne ešte aby mi volali....
Rovnako ako celé uplynulé dva roky, ich rozosielam desiatky denne a už naozaj neviem kam ďalej.

Keď som na tom psychicky trochu lepšie, tak si hovorím, že toto sa mi bude musiet asi obrovsky vynahradiť keď som teraz už tak dlho (a vlastne bez vlastného pričinenia) úplne na dne. Ale momentálne mám viac pocit, že už sa asi nikdy nevymotám a dnes som už viac krát pomyslela na veci ktoré do mojej hlavy fakt ani najmenej nepatria ....

Už naozaj začínam veriť, že ma niekto preklial, alebo, že sú za to zodpovedné nejaké iné nadprirodzené bytosti alebo netuším čo si vlastne myslieť. Ale normálne toto rozhodne nie je.

Takže sa stále len musím pýtať: Ako ďalej? Ako toto všetko prežiť, keď som fakt sakramentsky oslabená? Čo sa to vlastne kurva deje? A čo ešte príde?

Najlepší klub na svete.... ;)

Ok, inokedy sa ledva prinutim k jednému článku za týždeň a teraz hneď dva za deň.... ja viem trochu akward, ale vole je piatok, ja som hladná, smädná, zničená a sama a tak som sa rozhodla, že proste niekam musím ventilovať myšlienky lebo ma porazí. A napriek tomu, že som celkom unavená tak sa mi spať absolútne nechce a ešte k tomu je desať hodín a to aj keby to bolo možné tak nebudem v piatok o desiatej večer chrápať proste.... to fakt ne. Takže ma ospravedlňte, v prípade, že to bude moc na dlho a v prípade, že budem odbočovať od témy a celé to tu bude hala bala.... proste len tok myšlienok.

Tento týždeň ma okrem iného, nonstop v rámci nudy mátajú myšlienky o mojom budúcom klube.
Na jednu stranu sú to sťažujúce sa myšlienky, ktoré nonstop rumazgajú nad tým, že kým si nedám dohromady svoj život, tak sa k tomu klubu nikdy nedopracujem a na druhú stranu teraz začali myšlienky, že by som mohla začať aspoň len tak na nečisto. Urobiť si nejaký provizórny "podnikateľský zámer"(odteraz len PZ), ujasniť si aspoň približne čo mi bude reálne treba, kolko peněz a tak a následne zhodnotiť, čo ďalej možem podniknúť aj keď s tým v skutočnosti zatiaľ nemám čo urobiť.

S tým PZ je to komplikovanejšie, lebo vlastne neviem ako to má vypadať a tak ale to asi nebude taký problém to dohladať. Horšie je, že nemám ani základnú predstavu o mieste kde by mohol byť(naozaj, v podstate neviem ani mesto aj keď momentálne je v úvahe prevažne Praha) a fakt to asi ani nezistím pokiaľ nenájdem nejakú podobne dokonalú lokalitu ako je Karpatská 2 v Bratislave.
Rozmýšlala som že by nebolo odveci nájsť nejakú starú (najlepšie opustenú) budovu niekde v centre ale to je v Prahe za ťažko nájsť niečo také. Na jednej strane by nebolo odveci zohnať aj nejakú budovu ktorá by sa dala odkúpiť za symbolickú korunu alebo také niečo a zrekonštruovať ju komplet, ale obávam sa, že to by mohlo byť o dosť náročnejšie čo sa týka prachov ako odkúpenie nie úplne zdevastovanej budovy.
Samozrejme to aj architetonicky musí odpovedať mojím zámerom.

Ďalšia vec ktorá ma máta je názov. Jeden som už mala. Vydržal mi ako dobrý nápad celé roky ale zistila som, že niečo podobné a dokonca aj tu v Prahe tuším už existuje. Bolo to "Red Room" podľa prezývky mojej červenej izby, v ktorej sa kedysi konali červené party (a nie nemá to nič s bordelom ani pornom ani ničim podobným:D aj keď bordel tam mám nonstop riadny )

Jedna z vecí čo ma napadla, že možem robiť okrem spísania PZ, kým nemožem spraviť nič iné, je to, že by som si mohla pokecať s majiteľmi nejakých klubov a tak, prijať nejaké rady do začiatku a podobne. Viacerích  aj poznám, ale - a toto je asi najstupídnejšia vec ktorá sa vo mne ohľadom tohto deje a uvedomujem si ako strašne to musím prekonať a ani nechápem kde sa to vo mne bere, lebo ja taká nejsom- no proste hanbím sa :D .

Ďalej by som mohla aktívne(teda to až keď budem mocť normálne cestovať, lebo tie jízdenky sú na hovno a aj tak nemám už ani na jednu) hladať nejakú budovu. Nemusí to byť cieľová budova práve ale aspoň niečo čo by vyhovovalo mojím požiadavkam aby som si vedela nejak dať dohromady, koľko to asi tak može stáť.

No a tak. Takisto by sa zišiel aj nejaký múdry, ekonomicky zmýšlajúci a schopný človek, ktorému by som bezmedzne verila a išiel by do toho so mnou, s tým, že sa bude starať práve o tieto praktické veci. Ja mám úžasné, originálne, priam geniálne nápady, ktoré som (aspoň si to myslím, čo je asi základ) svojou veľmi zložitou, ale predsa húževnatosťou schopná doviesť do konca aj cez mŕtvoly. Ale som tak zúfalo nepraktická, že by bola škoda, keby toto všetko stroskotalo práve na tomto.....

Inak akurát ma napadlo, že ja sa tu síce celkom pravidelne oháňam tým, že raz budem mať najlepší klub na svete ale ešte som Vám o tom nič poriadne nepovedala, tak komu už sa nechce čítať tak teraz kĺudne skončite a koho to zaujíma tak nech číta ďalej.
Neprezradím samozrejme nič zásadné, predsa len ide o moje roky cibrené know-how ale aspoň taký stručný základ načrtnem. To si možem dovoliť lebo aj keby sa chcel niekto inšpirovať, nikdy to neurobí tak ako ja :D.

Najzákladnejšia vec bude, že potrebujem priestor kde budú minimálne dve "sály". Jedna klasicky koncertová, ideálne s kapacitou okolo 400-500 ľudí a jedna podstatne menšia, útulnejšia, celá pohodlná a mäkkučká kde sa budú premietať filmy a pod. a bude to fungovať viac ako taká čajovňa. V prípade väčších akcií(lebo plánujem napríklad filmové festivaly a party) sa bude premietať vo veľkej sále na plátne ale pre bežný provoz pre menej ľudí(maximálne 50 ale aj to skor menej možno bude táto pohodlná miestnosť(ktorá samozrejme bude celá červená . Tá by napríklad mohla byť celkom výhodná pre provoz cez taký bežný deň. A snaď netreba dodávať že musí byť odhlučnená od koncertovej sály.

Samozrejme ďalšia miestnosť pre verejnosť je tiež nutnosť a to bude klasický bar o kapacite cca 100 ludí napríklad(zatiaľ všetko len teoreticky).

Potom sú jasné záchody no a kuchyňa, pretože tú tam rozhodne chcem a to bude ďalšia výnimočná vec na mojom klube(samozrejme to najpodstatnejšie budú akcie ktoré sa tam budú konať a už minimálne stovku mám do detailu naplánovanúm čo sa mi určite na začiatok zíde:D). Každopádne kuchyňu chcem vyslovene špeciálnu. S jedlami ktoré nejsú úplne bežné v každej jednej reštaurácii, lebo to je nuda a ešte budem robiť domáce torty, cheescake-y a muffiny a podobné dobroty ktoré nebudú v stálom meníčku ale proste len tak ako také niečo bonusové čo poteší telo, ducha i oko.

Takže milí moji, toto je moj najväčší životný cieľ. Samozrejme nie len to samotné otvorenie. To není ani špička ladovca. Najviac srandy príde práve po tom.... Ale myslím si, že keď sa cez toto všetko prepracujem a už budem mocť makať len na tom čo mi ide najlepšie, tak to naozaj nebude len mojou ambíciou ale naozaj to bude mať možnosť byť najlepším klubom na svete. Takže asi toľko, tým čo došli až sem, ďakujem za vypočutie. :)


P.S. ešte ma napadla jedna vec ktorú som zabudla napísať ktorú by som chcela absolvovať,ale neviem či to bude v blízkej dobe možné, aj keď toto nie je nemožné robiť postupne počas celého života, že? Každopádne strašne rada by som aj pre toto išla do sveta, do veľkých miest a navštívila tie najlegendárnejšie kluby o akých som kedy počula a priučila sa, inšpirovala a hlavne to zažila. Lebo táto túžba ma prenasleduje už od puberty a zároveň je to skoro 50% dovodov prečo som si práve toto zvolila za svoj životný cieľ a cestu.(ten väčšinový zvyšok, okrem zopár drobností, je to, že chcem robiť akcie podľa svojej chuti a nikomu sa v ničom neprisposobovať. Aby to bolo všetko podľa mňa.  :) Tak snaď niekedy to vyjde. Myslím, že teraz sa možem pomaličky už aj ukladať na spánok, popri nejakom filme. Tak dobrú noc. :) S