Ultra mega Tesco Hejt

Tákže, ako som už nedávno spomínala, pracujem v Tescu na ktorého stavbu som pizdovala už v momente keď som sa dozvedela že ho idú stavať. Táto irónia osudu mi je fakt nehorázne vtipná. Mám pocit ako keby som sa zapredala ale to už je v podstate asi jedno. Hlavne, že je to cesta ako sa odtialto konečne dostat.
(Možno som mohla zvážiť radšej šlapanie ale nechajme minulosť s mojími rozhodnutiami v minulosti).

V minulom článku som  sa taktiež sťažovala na svoju príšernú uniformu a tá je aj dnes primárnym zdrojom tohto mojho Hejtu. Už mi síce konečne dali tričko s dlhými rukávmi, takže nemusím byť v mikine, teplo mi je aj tak ale neni to tak zlé ako to bývalo. Väčším problémom sa stali nohavice. Nechutné umelé polyesterové gate, ktoré by mali byť rituálne rozstrihané a upálené na hranici.

 Už dlhšiu dobu som sledovala, že mi v nich fakt nie je dobre, zaparovala som sa a podobne, až kým to po minulom týždni, čo som v nich bola deň čo deň od rána nedosiahlo svojho absolútneho vrcholu a ja som nezistila, že som dostala mykózu. Hneď som vedela, že vina padá jedine na tento nechutný kus handry a moj hnev sa rozhorel a horí ešte doteraz. Lieky ma stáli 10 € a keby mi nepomohli(čo našťastie asi pomohli) tak by som mohla začať behať po lekároch a možno už viete ako strašne rada mám lekárov, ale radšej bych umrela ako k nejakému ísť.

Takže takto to nechutné Tesco ohrozilo "my sweet little precious" , nehovoriac o tom, že ktovie kedy budem zas v dostatočnom poriadku aby som sa nemusela báť že sa to vráti alebo podobne. Mám chuť ich ísť vypáliť alebo aspoň si dať preplatiť tie lieky a mám nervy, že ako možu niekomu vnucovať vyjebanú uniformu a ani nezariadiť aby bola zdraviu neškodlivá.

Aby som v mojom Hejte pokračovala, myslím si, že to čo v prvom rade sposobilo túto moju infekciu, bol minulý víkend - resp. piatok a sobota. Keďže boli sviatky tak neviem ktorá "múdra" hlava vymyslela, že budeme robiť asi pravdepodobne všetci čo tam robíme. Takže to obidva dni vyzeralo tak, že nás tam bolo od 6tej rána jak hadov, ale zákazníci samozrejme neboli. Pretože možu jebať, aj tak tu nič nezoženú, viac sa im oplatí ísť do Lamača a hotovo. Akurát rozmýšlam, že asi som veštica, lebo pred troma rokmi som uplne trafila klinec po hlavičke, len si prečítajte: http://sheenka.blogspot.sk/2011/07/na-margo-dubravskeho-tesca.html

Proste nikto tam nebol a keďže tam nikto nemože nič nerobiť(ono vlastne ani nikto nechce aby ste niečo robili, vy sa musíte tváriť, že niečo robíte. To fakt nechápem proste, že aký to má zmysel, tváriť sa..... ), okrem nadřízených samozrejme, tak nám dali vykladať tovar....  Tu prichádza tá sranda.
V piatok sme dostali hromady a hromady paliet na vykladanie, ale u nás to je tak, že máme poloprázdne regále ale to čo tam chýba na vykladanie nemáme. Toho čo máme vykladať je všade tak strašne moc, že jediná možnosť ostala to dávať hore na vrchné časti regálov, celé aj s krabicami.
Takže to sme robili v piatok.

Potom prišla sobota, opäť nás bolo na pokladniach jak hadov a tak si "tí hore" vymysleli, že dnes budeme dávať všetko to čo je hore do regálov. Samozrejme keďže ale to Tesco bolo fakt celý piatok a potom aj sobotu vyľudnené, tak sa vobec nezmenila situácia s tým, že tie regály su plné a že to proste není kam dať a práve preto sú tie veci do prdele na vrchu. Takže jediné čo mi ostávalo bolo celý deň sa tváriť, že niečo robím( fakt som dohromady nespravila nič a to sa zdá ako great deal ale viete si predstaviť ako strašne pomaly sa tak vlečie čas?) No, napriek tomu som furt lozila na "bobika" a dolu a vtedy sa začala ta prekliata mykóza prejavovať najviac.

Potom som mala volno až do piatku, i keď už som mala robiť len stredu a štvrtok, medzičasom mi stihli trikrát zmeniť smenu a opäť zabrať celý víkend a ja som začala riešiť, že neexistuje ten ďábel ktorý by ma donútil si znovu obliecť henten humus. A tak mi ostala už len jediná možnosť a za to Tesco hejtujem ešte viac. keďže musím mať čierne alebo tmavomodré gate tak som si musela navliecť a teraz ich asi už budem mať kým tam budem robiť svoje novučičké čierne gate, ktoré som si kúpila na prípadne pohovory v Prahe alebo keby som robila niekde kde je taký ten dresscode "černé gate, biela blúzka" aby mi na tom, že to nemám zas nezlyhala kariéra. A teraz si ich mám špiniť a dreť v tejto králikárni? Kto mi to preplatí? Nikto. Pretože oni nejsú schopní zabezpečiť poriadne uniformy.

No a posledná kvapka ktorá ma vlastne nakoniec k tomuto Hejtu dokopala je to, že po hentom všetkom som zas včera došla do roboty na šiestu ráno a zas nebolo čo robiť, lebo tam NIKTO NECHODÍ. A tak ma ZASE nechali vykladať tovar. Princíp rovnaký: čo chýba není, čoho je úplne mega plno vo všetkých regáloch tak toho mám aj plno na vykladanie. Teraz to ale bola drogéria a tam to nemožem ani dávať nikam hore. Za dve hodiny a to fakt nepreháňam som z tej obrovskej preplnenej klietky vyložila tri kusy krému a jednu zubnú kefku.

 Dve hodiny som len brala vec za vecou(bolo toho fakt dosť), hľadala som to(čo je náročné pretože je tam bordel a aj keď sú tam orientačné nápisy, že kde čo nájdete (napr. starostlivost o plet, vonavky a tak sak viete jak to býva) tak je to vlastne úplne inak a pod tými napísmi nájdete úplne iné veci ) a keď som to konečne našla tak som zistila, že to fakt možem rovno vrátiť do klietky. Keďže mám aktuálne ešte aj PMS, tak cca po hodine mi z toho začalo byť fakt do plaču a začala som chytať taký malý vnútorný hisák. Potom som teda oznámila, že už fakt nemám čo vykladať a keď už si myslíte, že vám za týchto okolností dajú konečne pokoj, tak ne. Dozvedela som sa, že mám klietku odvliecť dozadu a zobrať si novú. O tom odvlečení dozadu sa radšej ani nebudem vyjadrovať, ale samozrejme nikto mi nepovie presne, že čo a jak a keď to potrebujete tak ani nikoho nenájdete a tak som zbadala nejaké klietky a strčila som tam aj tú svoju. Potom som konečne stretla zodpovedného týpka ktorý mi povedal, že tam tá klietka byť nemá ale miesto toho aby mi v tom precpanom sklade aspoň pomohol tak ma nechal ju prevážať jak inak samú a ukázal mi novú klietku ktorú som si samozrejme musela vyťahovať spoza ďalších dvoch klietok a samozrejme aj odviezť.....

Verili by ste ale tomu, že to bola zase klietka do drogérie a zase ten istý princíp? :D Ďalšia hodina, čístého zbytočného utrpenia a vrchol prišiel, keď mi ruplo v krížoch(ale fakt mrte). Pretože keďže nemám čo kam vyložiť a je to na sebe naskladané všetko, tak aby som sa dostala všade musela som dávať dole tie ťažké krabice a moje kríže to nedali. Akože keby to nebolo zbytočne, že by som fakt došla k niečomu čo sa naozaj vyložiť dá, tak nepoviem. Ale ja som ich dávala von a dnu naozaj úplne odveci na nič.
Potom ma ale konečne zavolali do pokladne a mimo prestávky som sa odtiaľ už nedostala.

Čo je super, až kým sa neblížil moj fajront a neprišiel týpek ktorý ma zabavil(nepreháňam na 20 minút) pretože mal tak obrovský nákup, za takmer 300€ (a nekupoval nič drahé, vážne toho bolo tak veľa), to som akože kukala jak puk ale akože super, aspoň som ten koniec mala rýchlejšie. Každopádne potom som musela ešte rátať papieriky čo mi vychádzajú za tie skurvené disney kartičky(o tom zas nabudúce) a nakoniec mi bolo povedané, že ešte mám odstrániť tu klietku z drogérie čo som nedovykladala. Tak ja už absolútne zmorená som to ani neriešila, proste som ju zobrala a začala ťahať dozadu, skoro som pri tom zbúrala Tesco ( to by ma zaujímalo kto by to zaplatil), keď tu zrazu som stretla riaditeľku a tá mi povedala, že nech to len pekne vezmem naspäť, že nech tie čo robili poobede pekne vykladajú. Takže som to zase cez celé Tesco ešte brala späť a dnes čakám, že ma niekto zdrbe, že mi snaď povedali, že to mam dať preč. :D


Mno a teraz som zvedavá keďže nevim nájsť tú múdru hlavu čo robí smeny, že či mi dajú voľno na ten týždeň čo chcem ísť do Prahy na pohovory. Tak si to musím vybaviť a prisahám, že ak budú mať problém tak počkám pekne do cca konca mesiaca a potom stretlím výpoveď rovno. (Aj tak by to bolo len o pár dní skor ako to urobím aj tak ale aspoň im to tam rozvírim trošku.

Takže toľko k hejtovaniu na dnes. Užite si víkend. S.

Po 25 rokoch SLOBODKY

Po dlhej dobe kedy som vám nepísala nič o úžasných koncertoch ktoré navštevujem (pretože som na žiadnom nebola) sa konečne možem pochváliť šťastím z jedného úžasného. Ako iste viete, som neuveriteľne hrdá na zopár kapiel na československej hudobnej scéne a chodím na každý jeden ich koncert na ktorý ísť možem a možno aj svojou troškou prispievam k ich ďalšej existencii na pódiách. Väčšina týchto kapiel je na svete zhruba rovnakú dobu a väčšinou sú tak o rok- dva staršie odomňa. To už je taký moj celoživotný údel, že jaksik sú mojí obľúbení hudobníci cca od 40 rokov vyššie a to ešte možem byť rada, že zopár z nich ešte žije:D. Ale nie o tom som chcela.

V piatok(11.4.) som navštívila výročný koncert slovenskej (a v prvom rade bratislavskej) legendy, ktorou nie je nikto iný ako Slobodná Európa.
Oslavovali sme 25. výročie kapely a zhodou náhod sme krstili nové cédečko s názvom Štvorka, ktoré prišlo na svet o jedenásť rokov neskor ako ich posledný album Trojka.

Asi sa nemožem podeliť o žiadnu časovú postupnosť, ako sa čo kedy v ten večer dialo, ale každopádne koncert odštartovali (na moje prekvapenie, lebo som o tom vobec netušila) Ramones revival z Bratislavy.
Aj keď mali otrasný zvuk tak svoju úlohu predkapely splnili na výbornú, lebo mňa to rozhodne dostalo do toho správneho rozpoloženia.
Po ich pomerne krátkom vystúpení sme sa neskutočne dlho načakali na hlavnú hviezdu večera, boli sme celí smädní, pretože už bolo absolútne nemožné dostať sa k baru ale keď už to prišlo tak som na smäd zabudla dokonca aj ja, A.K.A. večne dehydrovaný červík.

Nechcem hovoriť typické kecy ako, že setlist bol poskladaný z toho najlepšieho, pretože aj keď to rozhodne je pravda, Slobodka sa radí medzi moje najmilovanejšie kapely hlavne preto, že rovnako ako tie ostatné má najlepšiu skoro každú jednu pesničku, takže by asi museli hrať úplne všetko, alebo keby hrali čokolvek, stále platí to isté. V takých prípadoch sa dobre skladá setlist "z toho najlepšieho".

Na výročí nechýbali ani hostia v podobe bývalých členov kapely, dokonca aj s Braňom Alexom ktorého som ja za svoju koncertnú históriu ešte nevidela a vzhľadom na to, že bol velmi podstatnou osobou v histórii kapely, tak to bol rozhodne silný zážitok, vidieť ich znovu takto pohromade. Nechýbali ani bývalí bubeníci Tuleň, Ozi a Čunďo a takisto prišli zahrať aj gitaristi Peci Uherčík a Laco Lučenič.

Pri samotnom akte krstenia sa v roli krstného otca objavila slovenská bigbítová legenda Marián Varga, ktorý si na cédečko(ktoré si mimochodom kapela zabudla priniesť :D) odklepol z cigary a za obrovského burácania celého MMCéčka odišiel.

Samozrejme do repertoáru kapela zaradila aj pesničky z nového cédečka, z ktorých jednu po dvoch pokusoch vzdali, čo mňa mimochodom strašne potešilo, né preto, že by som ju nemala rada, ale mám rada takéto vtipné momenty na koncertoch, lebo šak preto na ne chodím, keby bolo všetko dokonalé tak bych si mohla radšej pustit v klude cédečko a ani by som sa nespotila. :D Jediné čo ma zamrzelo bolo, že vynechali moju najmilovanejšiu novú pesničku, ktorú si teraz púšťam 50 krát denne a neskutočne mi udrela na všetky aktuálne pocitové aj hudobné najcitlivejšie struny v mojom tele, ale snaď som na ich koncerte nebola naposledy a ešte si ju naživo niekedy užijem.



No a neviem čo viac dodať. Koncert bol natrieskaný neuveriteľnou energiou, rock n´ rollom v tom najčistejšom a najskutočnejšom zmysle slova a ja nemožem prestať rozmýšlať nad tým, ako som strašne hrdá na to, že mám takýto dobrý vkus a že si možem pravidelne užívať takéto neskutočné koncerty. 

Som hrdá na Slobodku, že to takto dlho vydržala, dúfam, že vydrží aspoň ešte rovnako dlhú dobu 

a som šťastná, že tu máme aspoň zopár takýchto kapiel ktoré vedia jak sa robí rock n´roll.

Možno kvalitu tohto "článku" trošku ovplyvňuje to, že ešte stále som trošku v eufórii, ale keby som to nepísala v eufórii, nebolo by to tak úprimné. :D Takže všecko je jak má byť, dúfam, že budem moct čo najskor písať ďalšie takéto články(lebo osobne ich mám najradšej), z úžasných koncertov všetkých mojích najmilovanejších.

Blúdny kruh

Milí moji čitatelia,
ak sem ešte niekedy zavítate, viete, že som sa na pomerne dlhú dobu odmlčala. Chcem sa ale podeliť o novinky a tak som si ich zopár nazbierala a móžem vám porozprávať čo sa deje.

Takže zásadná novinka, opäť som urobila niečo čo som viac menej fakt nechcela ale nakoniec to ostalo ako jediná možnosť. Zamestnala som sa na polovičný úväzok v Tescu.
Na tejto novinke je najzábavnejšie asi to, že ide konkrétne o Tesco na ktorého stavbu som pizdovala asi pred dva a pol rokom z Prahy. Je to za mojím barákom, v tejto dobe už je vyše pol roka otvorené a ja pracujem za pokladňou. Mám neuveriteľne nechutnú uniformu a musím mať na sebe hrubú mikinu kvoli kérkam, pretože mi nejsú schopní zaobstarať tričko s dlhým rukávom a ani nemožem mať pod uniformným tričkom, vlastné tričko s dlhým rukávom. A vzhľadom na to, že tam nie je klimatizácia, prípadne ak je tak funguje presne naopak, tak je to čisté peklo a ja sa dusím vo vlastnej šťave. To všetko za 223 € mesačne. A to som rada, že som na polovičný úväzok, pretože na plný by som tam bola od nevidím do nevidím za 446€ mesačne, čo je fakt mizerná pláca za takúto prácu. Inak to není až tak zlé.

Čo mi vadí je fakt, že to nie je prvý krát čo som sa takto niekde zamestnala len aby som našetrila na Prahu a konečný výsledok bol, že som sa nakoniec tak či tak musela vrátiť (alebo som bola vrátena a donútená zostať) späť do svojho rodného mesta. Strašne sa obávam, že toto proste není cesta ako sa z tohto blúdneho kruhu dostať. Plus ma desí, že mi tu zarobenú almužnu okamžite niekto vezme, čo sa tiež stalo už viac menej pravidlom a toto nebezpečenstvo na mňa teraz striehne zo všetkých strán.

Medzitým ale stále uvažujem ako sa z tohto neuveriteľného blúdneho kruhu dostať živá a zdravá. Lebo povedzme si na rovinu, samovražda by bola riešením síce efektívnym, ale mňa by bola príliš veľká škoda.
Ako som už viac krát spomenula, v tomto štádiu a po toľkých rokoch blúdenia som na trhu práce v neuveriteľnej nevýhode voči ostatným a ja fakt nejsom človek ktorý by si zaslúžil stráviť život za pokladňou v hypermarkete. Mne ta práca až tak nevadí ale vole, som génius a tam proste nepatrím.
Zaujala ma myšlienka rekvalifikačných kurzov z úradu práce. Problém je ale taký, že vzhľadom na to, že tam zapísaná nejsom, tak by pre mňa táto možnosť asi neplatila a hlavný problém je, že úrad práce ponúka absolútne zbytočné rekvalifikačné kurzy. Potom je tu ešte možnosť nájsť si rekvalifikačný kurz z vlastnej iniciatívy a po písomnom požiadaní vám ho úrad práce preplatí možno dokonca celý ale len do 600€.
Tu opäť platí prvý problém, že na mňa by sa úrad práce ale asi z vysoka vysral (nie že by som sa čudovala-to vobec) a druhý problém je, že vám to preplatia až po nástupe do zamestnania(tipujem, že takého kvoli ktorému ste si ten kurz robili) a to ma opäť dostáva na začiatok problému, že jo.

Ja osobne by som si chcela spraviť barmanský kurz. Nie je ani taký drahý, našla som dva a základný barmanský v oboch stojí 5000 kč. To sa ale opäť dostávame na začiatok blúdneho kruhu - prachy. Proste na to nemám a takto ani mať nebudem.
Pri tom viem, že by mi to konečne získalo nejakú výhodu na trhu práce, zároveň by som sa dostala priamo do prostredia ktoré sa ma bytostne týka- chcela by som samozrejme najviac pracovať v nejakom klube. A tým pádom by sa konečne rozbehol nejaký ďalší rozvoj mojho života a pracovných skúseností, ktoré potrebujem k tomu aby som raz v budúcnosti mohla vlastniť a viesť svoj klub a tiež by som konečne vyriesila tú vec, že bez praxe vás nikto nezamestná ale prax získate len ak vás zamestnajú. Teda ďalší blúdny kruh ktorý je ale všetkým v mojom veku asi dobre známy.

Ale vráťme sa späť k mojmu súkromnému blúdnemu kruhu. Ako mám vyriešiť situáciu, v ktorej som zamotaná, keď moja jediná možnosť sú veci podobné tejto - na všetko čo by som mohla alebo potrebovala urobiť potrebujem hromady prachov do začiatku ale nemám ich kde zobrať pretože ma bez tých vecí na ktoré tie prachy potrebujem nikto nikdy nezamestná. Vážne som v tomto momente na trhu práce úplne na spodku nejakej pyramídy kde sú mojou možnosťou len pokladne(do ktorých vezmú každého bez ohľadu na vzdelanie, osobnostné kvality a podobne). ktoré človeka len otupujú a na ktorých nič nezarobím a budem nonstop žiť len z ruky do úst, takže na nejaké dovzdelávanie nikdy nenašetrím a ani sa nikam nikdy nepohnem..... Chápem, že to nie je len moj problém, v podstate presne takto z nás robia ovečky, ale ja to odmietam a budem s tým bojovať do smrti..... Len už sa mi z toho všetkého zastavuje mozek!

No a aby som to tu na koniec trošku osviežila aj niečím, čo možme nazvať celkom pozitívnym. Po tej nechutne dlhej dobe čo som v BA a ešte dlhšej dobe odkedy sa splnili moje najhoršie nočné mory a ja som kompletne osobnostne a duševne vyhorela som stretla niekoho kto ma aspoň na chvíľku prebral k životu. Nabalila som si v Randali takého šialeného angličana s ktorým mám fascinujúce, niekedy možno trošku desivé a nechutné a samozrejme hlavne krásne zážitky len za tých pár dní čo sme spolu strávili. Neviem či sa ešte niekedy uvidíme, teraz je niekde na východze či čo, a ja by som ho rozhodne rada videla ešte raz ale aj keby ne tak to sakramentsky stálo za to. Aspoň na chvíločku som v sebe pocítila plamienok, aj keď len malinký, z ktorého sa raz dúfam znovu stane tá obrovská vatra. Moj život dokáže byť pekne fascinujúci a ja ho chcem späť. Takže svojmu angličanovi som za toto rozhodne vďačná :). Aj keď to stále nejsom ja, tak viem, že ešte nejsom úplne stratený prípad.




Au revoir!

víkend hard...

Vzhľadom na to, že mi prišla delegácia mojich spolupražákov do Bratislavy tak sme sa tento víkend fakt nezastavili..... teda nezastavili v pití samozrejme.... Konečne.

Prepíjali sme sa z kocoviny do kocoviny a bolo nám fajne.... Toto sa pomaly končí, zas ma začínajú postupne opúšťať a ja sa znovu vrátim do stáleho kolobehu.

Dnešný deň trvá už prekliato dlho... ako by jedna hodina trvala dve.

Ležím v posteli, umieram, spomínam, smejem sa a nevím čo so sebou. Aj sa nudím ale co s tým možem urobiť už teraz?:D 

Niekto by mi mohol priniesť jedlo. To by bolo velice fajn. 

Ja nevládzem nič vóbec! Mozok odpálený, vypálený, odsťahoval sa odomňa a neviem či sa niekedy ešte vratí. :D 

Takže vás len oboznamujem, že ešte vím aj kaliť raz za čas. A neviem čo ďalšie by sa k tomu dalo dodať. 

Btw jedli ste niekedy pizzu quattro formagi s feferonkami? Neuveriteľný jedlový zážitok. Fakt! :D Už by som nechcela jesť nikdy nič iné :D 

Plány

Keď sa ako šikovný, vrcholne inteligentný a talentovaný človek zaseknete v živote a doslova sa nemožte pohnúť z miesta a nemáte dostatočnú spoločnosť na to aby ste sa rozptýlili a podobne, dostanete sa do štádia keď začnete analyzovať každú čiastočku svojej osobnosti. A analyzujete sa dookola stále, snažíte sa prežiť, začať žiť, nevzdať sa svojich zmyslov života aj keď je proti vám celý vesmír(aj keď nechápem prečo je vesmír proti mne, veď ja ho tak milujem) a tak proste len premýšlate nad tým čo robiť.
Najväčšie peklo je keď presne viete čo by ste mali robiť ale proste to nejde.

Ja takto premýšlam naozaj stále a v horších chvílkach sa začínam zamýšlať nad tým, že keď som bola na strednej, myslela som si, že mi patrí svet(nie že by som nemala pravdu). Ale teraz už som došla do štádia kedy mám naozaj pocit, že som neschopná. Čo je aj nie je pravda. Človek v mojom veku už by mal mať za sebou skúsenosti, nejakú prax niečo čo može použiť. Ja v tomto momente nemám moc ani jedného. Miesto normálnej práce som sa hneď po opustení strednej dostala do začarovaného kruhu ktorý mi zabránil vyššie spomenuté kvality získať. Takže teraz mám pocit že sa z neho nedostanem už len preto, že nič neviem. Na druhej strane viem že osobnostné kvality mám na všetko čo si vymyslím, ale toto celé mi totálne zabránilo v praktickom rozvoji, takže v tomto momente by som si trebars netrúfla na to robiť to čo vlastne chcem zo všetkého najviac a to hudbu-presnejšie v hudobnom priemysle. Nemienim sa toho síce rozhodne vzdávať ale momentálne netuším ako sa mám v tejto oblasti rozvíjať.

Na druhej strane som vďaka svojej nikdy neustávajúcej analýze vlastnej osobnosti prešla obrovským psychickým rozvojom čo mi je vlastne absolútne na nič, pretože žalúdok mi to nenaplní, nájom nezaplatí a ani sa z toho neopijem, že jo?
Ale robím strašne veľa vecí, ktoré väčšinou ľudí živia, len ja ich robím zadarmo a vlastne mi nepomožu ani len do životopisu....

Takže nulové referencie, na trhú práce nie až tak zásadné skúsenosti aby som pre niekoho bola konkurenciou ale aj napriek súčasnému bledému stavu silná osobnosť ktorá si je stále vedomá toho, že dokáže všetko čo si zmyslí.......Takže čo ďalej?

Zamýšlala som sa nad silnými stránkami a prišla som na niečo čomu sa aktívne venujem už roky a nikdy ma nenapadlo z toho  niečo aj čerpať. A to je prekladateľstvo. Vlastne som sa z väčšej časti vďaka prekladaniu naučila angličtinu. Aj keď je moja angličtina na pomerne vysokej úrovni, mojou najsilnejšou stránkou v nej je práve preklad. A to ako tak niekedy pozerám s mamou seriály s mojími titulkami, tak je to sakra kvalitný preklad. Baví ma to, a s vlastným materinským jazykom som schopná narábať celkom slušne aby sa ten preklad dal nazvať vyslovene umeleckým. A tak ma napadlo, že to je vec ktorú by som mohla skúsiť. Neviem presne ako sa k tomu oficiálne dostať tak aby mi to niekto platil ale verím, že možnosti niekde asi budú:). Baví ma prekladať seriály, filmy som ešte neskúšala ale tam je princíp rovnaký a možno by som si časom trúfla aj na knihy.

Samozrejme nemám adekvátne vzdelanie a dokonca ani certifikát, jediné čo mám je maturita a aj to dokonca len na úroveň B1(nehoda-nebola som v škole keď sme si zahlasovali úroveň z ktorej chceme maturovať tak to spravili za mňa) aj keď si trúfnem tvrdiť, že niekde v céčkových hodnotách sa už určite pohybujem. Ale už som o tom čítala a nie vždy je to vyžadované, hlavne v tejto konkrétnej oblasti ktorej by som sa chcela venovať.

Tak ma napadlo, že to by som mohla skúsiť, úplne ideálne si teraz najbližšiu budúcnosť predstavujem asi tak, že teraz zarobím v BA aspoň 100€(neviem ako to spravím:D) a budem utekať hladať prácu do Prahy - a to by bolo najideálnejšie keby som mohla robiť čašníčku alebo niečo podobné v nejakom klube ktorý by sa aspoň trochu týkal mojho zamerania a keď sa usadím tam, presťahujeme sa a moj život sa zabehne do normálnych kolají tak budem aktívne vyhladávať nejaké prekladateľské bokovky(dovtedy si ale možem skúsiť stvoriť portfólio:D) a za pár rokov by som sa mohla stať prekladateľom na voľnej nohe a dovtedy nahrabem skúsenosti v tom priemysle hudobnom(konkrétne klubovom) a postupom času sa dostanem k tomu čo chcem najviac. :)

Zároveň nevylučujem možnosti malých finančných výpomocí od mojho tortového talentu, časom aj fotografického, ale to si chcem uchovať hlavne ako koníček alebo prípadne ak sa mi teraz podarí doviesť sesternicu k úspešnej maturite, tak pouvažujem aj o doučovaní angličtiny.....

Takže to by bol plán, už len ako sa odraziť odtiaľto. Nevyzerá to tak ťažko však? Ale mne  ani požiadavka "nájsť si normálnu prácu" neprišila nikdy ako neviem ako ťažká úloha. Ale ako zvyknem hovoriť už roky - nič netrvá večne, takže ani toto zúfalstvo a frustrácia nemože trvať navždy.... a teraz je ten najsprávnejší čas aby to prestalo..... Inak budem bezdomovec vlastne...

Novinky a tak ďalej

Bolí ma bruško, mám divnú náladu, som smutná a chcem aby sa o mňa niekto staral.... Chcem aby mi niekto urobil čajík a palacinky a obed a bol so mnou a lutoval ma. :D 

Dnes som mimochodom mohla ísť do Prahy.... v podstate zadarmo. Rozhodla som sa túto možnosť nevyužiť pretože by som išla s majetkom 2 koruny české, čo by v podstate znamenalo, že by som sa nemohla pohnúť absolútne nikam..... tu aj keď je to zlé mám aspoň ako takú šancu sa niekam dostať raz za čas..... aj keď na druhej strane tam by som nebola až tak sama..... 

Každopádne som sa rozhodla zotrvať pri svojom aktuálnom pláne - našetriť aspoň 100€ na cestu, opencard a pár dní života a potom až odídem... a nechám sa znovu vtiahnuť do nekonečných kolotočov hladania práce a chodenia na pohovory..... Raz to proste výjsť musí..... 

prvá časť pokračovania mojho rukávu aj s celým návrhom

The only way to get rid of a temptation is to yield to it, aj s mojou neuveritelnou modrinou

druhá časť pokračovania mojho rukávu, ešte chýbajú paličky :) 

Teraz je aj tak lepšie aby som tu ostala, pretože mám rozrobenú kérku a čakám kým sa mi aktuálne vylieči a dorobíme tretiu a poslednú časť. Mimochodom za posledný necelý mesiac sme spravili z tejto kérky už dve časti a už teraz mám najsexi ruku na svete a medzičasom, kým sa liečila ešte časť prvá, som si stihla nechať vytetovať aj časť citátu ktorý už zopár rokov možte vidieť v hornej časti tohto blogu a ktorý je od mojich 14tich rokov, kedy som ho objavila akousi deklaráciou mojej existencie a vlastne vysvetlením prečo väčšinou robím to čo robím a prečo sa večne ocitám v neuveritelných životných situáciách(v dobrom aj v zlom slova zmysle).

Keď už sme pri neuveriteľných životných situáciách, do tých ma často dostáva aj moja vlastná nešikovnosť, neschopnosť a pokročilá demencia.
Niektorí z vás ste mali možnosť vidieť moj posledný fail pred pár dňami na facebooku, ale nebojte sa, o toto nemožem svet ukrátiť takže som sa rozhodla zverejniť to aj sem.
Minuli sa mi čierne ceruzky na oči a nemožem si kúpiť nové, ale bez ceruzky sa cítim ako keby som nemala oči tak som použila jednu hodne na nič hnedú ceruzku, aspoň pre dobrý pocit, ktorú som kedysi kúpila u nejakej polky na trhu pri obchodnom dome v blízkosti mojho bydliska.
Urobila som si krásny make-up, bola som so sebou nadmieru spokojná a zrazu ma začali príšerne štípať oči (horšie ako keby mi do nich niekto vystriekal celú flaštičku pepřáku) a vytekali z nich potoky a potoky sĺz.
Výsledok nájdete na fotke nižšie.... Škoda, že není halloween, ale Alice Cooper by mi možno aj závidiel, čo poviete? :D Ale aby toho nebolo málo, následne som zbadala že mi spoza kolien vychádza dym a po chvíli ma aj príšerne začala páliť noha. To bol následok toho, že počas incidentu s očami som prehodila svoju perinku cez zasvietenú lampičku pripevnenú k mojej posteli no a tak som sa popálila a ešte si aj časť perinky spálila..... 

To ale zo života mojich failov stále nie je všetko ..... napríklad taký piatok večer som si užila tiež, pretože som si zlomila postel, ktorú som dostala na Vianoce.... a čo je lepšie, nedá sa to reklamovať.... :) 

Okrem tohto sa snažím robiť aspoň nejaké pozitívne veci a tak cvičím(keď už nič iné nestíham, snažím sa robiť aspoň 30 brušákov denne a keď stíham tak mám celú cvičiacu zostavu). Nejem chleba a pečivo a nútim sa jesť aspoň tri krát denne. V posledných dvoch dňoch sa mi to bohužial ani nedarilo, jak keby úplne všetko išlo proti mne, ale snažím sa nedovoliť aby sa to pokazilo, pretože sa vďaka tomu cítim skvele, nemám nonstop nafúknuté bruško a nebýva mi z jedla zle..... Po krámoch si asi ešte dám očistný týždeň ak to bude možné, ak ne tak iba očistný deň, ale takto bych sa rada dopracovala k zhodeniu ešte cca 7-10 kg, tak mi držte palce.....

No a posledná novinka s ktorou sa možem podeliť je to, že moja absolútna nespokojnosť so samou sebou a mojím životom ma dohnala k obrovskej životnej zmene a to že som si brutálne skrátila vlasy(snaď im to pomože:D) a hlavne som si ostrihala ofinu! Ja som ofinu nemala vobec nikdy a aj ked som chcela, ľudia mi hovorili že mi nepristane, ale myslím, že to nakoniec vobec není tak strašne zlé a možno si to nechám dokonca dlhodobo.... Ešte som si na to nezvykla ale myslím, že sa mi to celkom páči..... Tak asi toľko na dnes.... Majte sa krásne :) 

Nevybúrená

Už mám toho vážne po krk.... Bezohľadu na ostatné starosti..... kde sú všetky moje radosti?

Zistila som, že od septembra sa nedokážem poriadne odreagovať.... ako keby všetko stálo proti mne....
Všetko sa začalo v ten deň kedy sa mi začal rútiť život(nie preto čo sa stalo, len to vtedy všetko začalo) a ja som nestihla koncert Mudhole-u kvoli ktorému som sa trepala do Bratislavy až z Prahy.....
Vtedy som to brala celkom v pohode ešte, ale odreagovať som sa fakt potrebovala a tak som išla na ten prekliaty koncert Wanastowiek a aj keď to najprv pomohlo, následné udalosti úplne všetko vrátane mňa pochovali pod čiernu zem....

A odvtedy sa neviem vykopať... ako by mi stále niečo naozaj stálo v ceste. Bola som medzitým ešte na SPSke a Slobodke, ale na SPSku v Prahe som sa mrte tešila, ale prišla som neskoro a nakoniec som na konkrétne ich koncerte nevydržala ani dokonca, pretože sa tam fakt nedalo dýchať.
Slobodka bola super, ale vzhladom na váhu celej mojej životnej situácie, mi dobrý pocit vydržal len niekolko hodín a potrebovala som viac.... No a potom prišli tie ostatné veci na ktoré som sa neskutočne tešila.
Ďalší koncert Slobodky v Prahe (30.1.) na ktorý som sa nedostala. Tešenie sa na koncert Mudhole-u v blízkosti Prahy, ktorý sa odohrá v sobotu a o ktorom som si sama povedala, že keď sa na neho dostanem tak sa dá zase všetko do normálu no a nakoniec sa na neho samozrejme nedostanem.
Ale neni to len o koncertoch...Všeobecne potrebujem nejaké kultúrne vyžitie alebo aspoň vyžitie a tak som sa celý mesiac tešila na včerajšie Whiskyho cestovateľské kino v Zámockom pivovare, na ktoré som sa po tom všetkom nedostala pretože sme nemali rezervačku.

Skúsila by som aj športové vyžitie, ale ťažko je to bez peňez a aj keby nešlo o ne, ide o to, že sama sa športovo nevyžijem moc a potrebujem k tomu aspoň jednu ďalšiu osobu, podporu a hlavne nájsť niečo čo by ma bavilo.

Proste endorfíny neunikajú a potrebujú unikať, tá para ktorá sa vo mne hromadí tiež potrebuje vypustiť a absolútne nedokážem zistiť ako to urobiť.
Ešte som aj celá frigidná z toho a všeobecne som úplne bezduše a nevzrušivá...Nič ma nevie nadchnúť a keď ma niečo nadchne tak ma okolie zrazí dolu.....

Mám chuť sa ísť niekam vykričať totálne z plných plúc alebo čo..... proste WUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAa

It´s better to burn out than fade away...

Cez víkend som sa stretla s jednou bývalou spolužiačkou, kamarátkou, ktorú som nevidela už vyše pol roka a mali sme na seba neskutočne málo času, ktorý som celý prekecala o svojich problémoch....
Donútilo ma to k zamysleniu, že vlastne už v poslednej dobe nehovorím o ničom inom. To, že to píšem sem, si ospravedlnujem tým, že to proste nemám komu povedať a niekam to ventilovať musím, ale neviem kedy presne som prišla do štádia, že každému kto mi venuje chvílku pozornosti, začnem na počkanie rozprávať celú históriu toho ako sa mi v septembri rozpadol život, nehovoriac o tom, že predtým to dlhodobo nebolo tiež nič moc.

Každopádne teraz som prišla doslova o všetko. Naozaj si možem reálne povedať, že nemám vobec nič a som skutočne nešťastná, čo sa mi nepáči a vlastne niekedy si na sebe všímam všeljaké tiky a všeobecne som trošku trhlá.

Ale čo sa mi stalo, že to každému hovorím na počkanie? Predtým som ľudskú spoločnosť brala práve ako odreagovanie, vďaka čomu som aspoň tu chvíľku neriešila všetky tie sračky, ale teraz ať dělám co dělám, absolútne nič na moje odreagovanie nefunguje....

Každopádne som sa po tomto zamyslení rozhodla, že už o tom nebudem nikomu rozprávať a ak to bude čo len trošku možné, nebudem si to ventilovať ani tu.

Myslím, že prišiel čas postaviť sa. Znovu.  Stále platí, že už neviem čo mám urobiť, neviem násť cestu a keďže v tomto momente pre mňa neexistuje šanca ísť mojou oblúbenou metódou "pokus-omyl", tak to bude tažšie ako kedykoľvek predtým.
Každopádne musím nájsť sposob ako nájsť silu a postaviť sa problému čelom.
Rada by som našla nejakého spolahlivého radcu, poradcu, podporovateľa ale naozaj vo svojom okolí nikoho takého nemám alebo o ňom aspoň neviem. Takže som na to sama a myslím, že by som súčasnú situáciu možno mala využiť hlavne na to, aby som sa odpútala od ľudí ktorí ma ťahajú dole.... Aspoň od väčšiny z nich.... rodinu si nevyberiem, že jo:) ...

Veľmi mrňavými krokmi som už aj začala. Minimálne sa snažím vstávať okolo desiatej ráno aj keď nezaspávam skor ako o štvrtej... Pomáha mi, keď deň začnem o normálnom čase, aspoň sa donútim urobiť aspoň niečo(aj umytý riad je úspech:D) . No a tak.

Dosiahla som syndróm vyhorenia skor ako som vobec začala žiť, takže teraz hladám nový oheň, nové motivácie, NOVYCH LUDI, a NOVU CESTU!

Akékoľvek rady do začiatku rada príjmem a inak mi držte palce.... Dám vedieť ako to pokračuje ak niekam pokročím....

Look like hell....

AAAhhh ľudia keby ste ma videli! Ležím už niekoľký deň v posteli, príšerne smrdím, chlpatiem, vlasy mám v takom príšerne zamotanom stave, že mám pocit, že im nebudú stačiť ani nožnice, obočie mi vypadá akoby som si vykopala Brežneva a nalepila si jeho obočie, totálne som sa upla na filmy o vesmíroch a mimozemšťanoch, prípadne na videá od astronautov z ISS(tie sú fakt dobré :D ) a snažím sa dokopať k tomu aby som konečne začala písať príbeh ktorý sa mi zrodil v hlave.... Vymyslela som toho už celkom dosť, ale vždy keď začnem písať, tak mi to proste neznie správne.....

Ale všeobecne, absolútne sa sama sebe nepáčim, nespoznávam sa a tak.... Potrebujem nakopať do svojho obrovského(a vzhľadom na to, že som už pridlho v tomto špinavom meste a vkuse len žerem, stále rastúceho) zadku a urobiť so sebou niečo! Neviem čo a už vóbec neviem ako, ale proste musím sa niekam pohnúť, spraviť zo seba človeka, dostať sa domov(rozumej Praha) a kurva začať existovať ako normálny človek....

Problémy ktoré som opisovala minule sa neriešia a ani nevyriešia sami. Aspoň, že ten jeden najhorší sa snaď urovnal príchodom mojich márnotratných krámov. 

Plus prišli nové, resp. staronové, napr. obsahujúce problémý s vzťahmi v rodine, súvisiace napríklad aj s absolútnym narušením mojho súkromia z čoho som doteraz v šoku a tak ďalej.... 

Čo sa mi ale nepáči najviac, sú moje myšlienky a pocity....
Viete, jedna z najhorších(alebo vo svetlých chvíľach nalepších) vecí na mojej osobnosti a povahe, je to, že cítim inak ako normálni ľudia. VŠETKY moje pocity sú stokrát silnejšie ako je bežné.... a tak keď som šťastná, tak je to to najväčšie šťastie aké si viete predstaviť(aj keď ide len o tie najmenšie drobnosti) a naopak keď som nešťastná, tak je to tá najväčšia a najhlbšia temnota, akú si vie asi len veľmi málo zo žijúcich ľudí predstaviť. A preto som sa postupom času naučila aspoň základné veci ovládať. Napríklad som absolútne musela vypustiť nenávisť.... takto silné pocity si nemožem dovoliť, pretože ma absolútne a totálne zžierajú zvnútra a sama neviem čo by som mohla urobiť, keby som im popustila uzdu.... A tak som sa vďaka tomu naučila rozoznávať veci ktoré mi nestoja za pozornosť a dovolilo mi to naplno sa venovať veciam ktoré mi robia radosť. Nemyslím to v žiadnom hippie zmysle... Ono tá temnota tu je, ale skor sa prejavuje chladom ku všetkému čo mi radosť nerobí. "Láska" mi samozrejme zostala ale tiež sú tu veci ktoré musím brzdiť. Konkrétna a absolútna láska k jedinej osobe je u mňa a to hlavne pre mňa absolútne nebezpečná, takže si na to dávam obrovský pozor a prvým pravidlom je nikdy nespať s človekom u ktorého by sa to mohlo prebudiť, čo sa mi až na jednu slabú výnimku vždy darilo.... To absolútno už dostane len jediný človek... alebo žiaden... 

Každopádne toto píšem preto, pretože som v sebe našla myšlienky a pocity ktoré väčšinou idú ruka v ruke s nenávisťou a mne sa to nepáči.... aj keď som len človek, toto do mojho života proste nepatrí.
Je to napríklad niečo prečo je asi najlepší názov zášť. Neviem to pomenovať inak.... 

Vytáča ma, že niekto z koho vplyvu som sa dva roky dostávala a trvalo to kým som sa opäť našla a vtedy úspešne postavila na nohy, žije v MOJOM meste a darí sa mu mať veci za ktoré ja bojujem už viac ako dva roky.... Nechcem mať tieto pocity, ten človek sa ma už roky nijak netýka, nemá a už nikdy ani nebude mať žiaden vplyv na moj život, proste sa nepoznáme, nič k nemu necítim, je to ako hociktorý človek ktorý teraz chodí po ulici a mňa by nemalo zaujímať čo má a ja nie... Veď to má ďalších milión ľudí. A to čo majú iní sa mňa proste netýka! Nikam ma to neposúva, ani mi to nič neberie... no proste prečo to cítim? 

Každopádne tieto myšlienky prišli a ja nemožem odohnať pocit, ako by som niečo prehrávala.... ako by sa plnila každá jedna vec ktorú mi kedy povedal a prečo som sa dva roky cítila ako úplný nikto.... Koniec koncov práve uvedomenie si, že nemá pravdu a spomienka na to kto naozaj som ma vtedy dostala späť a odrazila som sa od absolútneho dna....Dokázala som niečo, čo mi predtým pod jeho vplyvom prišlo nemožné. Tak prečo to dovolujem teraz ? Samozrejme bojovala som strašne dlho a aj keď sa zdá a vždy zdalo že zbytočne, nezastavilo ma to. Vždy som na niečo prišla, tak prečo dovolujem svojmu mozgu aby ma utopil v tomto? 

Psychologicky chápem prečo sa to deje, ale ja nechcem aby sa to dialo, čo znamená že by sa to diať nemalo.... chápete ma? 

Ale neviem čo mám spraviť preto aby som to zahnala, neviem čo mám spraviť aby som sa pohla, vobec netuším.... 

Všetci sú múdri a hovoria mi : nájdi si robotu, nájdi si frajera a ži normálny život ale pritom nikto z nich nežije život aký ja a ani život aký by som kedy chcela žiť ja. Nikto mi neporadí alebo nepomože tú robotu nájsť, iba mi hovoria aby som ju našla.... Ja chápem, že mi asi nemožu alebo nechcú pomocť, a majú na to právo a ja o to nikoho nežiadam, ale keď mi takéto veci hovoria, tak mi to príde ako keby som si ju nájsť nechcela, ako keby som chcela byť príživníkom a byť závislá na ostatných..... Ale nechcem, mňa to zabíja a snažím sa robiť všetko čo viem aby to tak nebolo a furt len dostávam facky. Som silná... Som dosť silná na to aby som to prežila.... Ale niekedy by som fakt proste chcela nemusieť deň čo deň bojovať, obrazne povedané, o život, a len si prísť domov(tak aby som aj naozaj mala pocit, že som doma) a riešiť povrchné hlúposti a malé radosti ako normálny, zdravý, slušný človek. Chcela by som sa niekedy ráno zobudiť s úsmevom a pocitom, že stojí za to, vstať a niečo robiť a nie len s pocitom "ach ne, už zase? Toš, čo si dnes pustím...?" 

A ešte by som chcela aby ma niekto zobral do posraného planetária a hvezdárne, z ktorých tu ani jedno není.... 

Takže tak... toto nejsom ja a ani nikdy nebudem..... Len kde do prdele som ? A kam si mám zavolať aby som prišla naspäť do svojho tela a vyhrala to čo si zaslúžim? 

Panic Attacks

Keď sa začalo zdať, že môj život už nemôže byť zamotanejší a že to čo sa deje už je príliš aj na neviem ako multižánrový film, tak vyššie sily opäť vypočuli výzvu a veci sa zamotali takým spôsobom, že toto už by nerozmotal ani Harry Houdini.... 

Začnime tým čo sa v tomto momente vlastne zdá ako najväčšia malichernosť z toho všetkého aj keď je to sakramentsky podstatné a ja mám taký bordel v hlave, že som stále viac presvedčenejšia, že som prípad pre veľkú skupinu odborníkov. V Bohnicích... Ja bych to aj celkom brala vlastne. Viacero vecí by sa vyriešilo za mňa.... A mala by som stravu, bývanie, a drogy za lacáka.... Ešte bych si mohla aj pokecať teoreticky... 

Takže pravidelní čtenaři, určite postrehli v mnohých mojich článkoch, že tu často ohováram človeka ktorý podla mojej logiky sposobil moju najväčšiu životnú katastrofu v septembri v Mělníku a ja teraz skrz neho nemôžem(resp. nechcem? asi mi to nikto nezakázal...) navštevovat koncerty niekoľkých svojich najmilovanejších kapiel.... 
Minule mi ale nejak rupli nervy a celé som to na dotyčného vybalila cez facebook, a podľa všetkého absolútne nič nespravil, alebo si to aspoň nepamätá. A aj keď to virtuálne neviem posúdiť, ale podľa všetkého neklame.... Takže teraz sa cítim ako najväčšia Pani Piča na planéte, napriek tomu, že sa zdá, že dotyčný moje obvinenia berie celkom v pohode.... 
No a tak teraz vlastne vôbec netuším, že čo sa to tam vtedy udialo.... Už to vôbec nechápem, toto bola jediná vec ktorá tomu dávala zmysel a ja z toho šaliem..... 
Ďalšia vec je, celý môj vzťah k tomuto človeku... čo som si o ňom myslela a tak.... A čo teraz? To nejde len takto prepínať predsa.... No proste bordel v hlave najväčší! 

Ale poďme trošku pritvrdiť. 
Nedávno mi prišlo predvolanie na súd skrz exekúciu od nemenovaného operátora. Long story short: Pred rokmi mi ukradli mobil, prevolali mi mrte paušál, kým som to stihla zablokovať a následne si ma skrz moju snahu tento účet napriek všetkému zaplatiť pohadzovali z pobočky do pobočky a nikde tú platbu nechceli pridať.... Účet medzi tým samozrejme rástol, a keď už som na to nemala tak mi to mama vybavila na dve splátky, z čoho prvú zaplatila a k druhej jej odmietli prezradiť zvyšnú sumu, že to povedia iba mne. 
No, bude to znieť zvláštne, ale ja som v tej dobe nemala jedinú možnosť to zistiť pretože som chodila skoro ráno do školy, zo školy som išla rovno do roboty, do neskorého večera a takto to bolo naozaj deň čo deň. Potom to samozrejme zas rástlo, potom som to zas riešila a zase si ma pinkala až sa ozvala veľmi nepríjemná ale absolútne typická moja vlastnosť a jednoducho som sa na to vyjebala a aj keď som to už potom chcela riešiť tak už došlo toto moje prekliatie, že som jednoducho nemala z čoho.... 

Ani sa mi dlho neozývali, tak som to vytlačila z bežne používanej časti mysle,no a teraz mám ísť na súd a nechcem, nemôžem, nedokážem..... Proste opäť neviem čo už mám robiť. ....


Ale to ešte stále nie je všetko! :)
Mám meškanie.... měsíčky neprichádzajú už tretí deň a ja chytám taký záchvat hystérie ako asi nikdy v živote..... Tri dni samozrejme nejsú tak dlhá doba a stáva sa mi to celkom často, že sa proste po pár dňoch posúvajú, plus mám úplne očividné PMS, ale v tomto momente je to od môjho tela velice prijebaný žart, vzhľadom na to, že určitá až desivo veľká pravdepodobnosť tu je.... proste naposledy trošku ušlo.... a toto rozhodne není to čo potrebujem na svoju už očividne chorú hlavu. 
Hlavne samozrejme nemám prachy ani na posraný test, takže je to o nervy, nehovoriac o tom, že na neho vobec nemám gule, pretože si absolútne neviem predstaviť čo bych spravila ak by bol pozitívny.
Žiadna z možností neprichádza do úvahy. Nie len preto, že obviously, keďže nemám peniaze na test, tak nemám peniaze ani na potrat a už vobec nie na dieťa, ale hlavne preto, že aj keby tu nebol tento problém, tak netuším na ktorú z týchto možností mám menšie gule.... Nedokážem a nezvládnem ani jedno.... 
S prvou možnosťou neviem ako by som dokázala dožiť svoj život..... a s druhou už vôbec..... 

Ako vážne.... veríte mi to ešte vôbec? 
Pretože ja už naozaj nemám pocit, že by toto mohla byť realita... a že by sa toto všetko mohlo diať jednému človeku.... fakt to takto nemože fungovať. Ale šaliem.... naozaj na tom začínam byť sakramentsky zle. ...