Čakám, ako sa vyvinie dnešný deň,
Hľadám žiarovku, ktorou nahradím zhasnutý oheň
Prosím pirátov o tri kvapky zelenej vody
No oni radšej, kurvy jedny, robia si na mne hody
Čakám na západ slnka ktoré už roky nesvieti
Len tak zo zvyku dúfam, že niekto ma znesvätí
Bolo to dávno, keď za mnou prišli a zlámali mi drápky
Vtedy po mne ostávali len páchnuce zvratky
Čakám na deň kedy utopím sa v chlaste
Možno si niekto pomyslí: "Sakra, tá má štastie!"
Zatiaľ každú polnoc pozerám do očí slnečného boha
a ráno spím v náručí ryšavého Thora
Čakám, kým mi namaľujú lepší svet
A na ten deň, kedy sľúbil si že vezmeš ma het
Poprosím vládcu nech daruje mi život
A potom, čo ja viem, pôjdem si dať pivo.....
sobota, augusta 21, 2010
pondelok, augusta 09, 2010
..o tom čo už je našťastie preč...:)
Po zpojazdnení môjho notebooku som sa v ňom trošku pohrabala a nasla som tuto srandu. S týmto textom sa už našťastie vôbec neztotožňujem ale je sranda co mi chodilo hlavou:)
Už to nejsme my. Nejsom to ani ja, ale určite nie ani ty. Možno sme sa stratili. Možno je nejaká tajná dimenzia, kde sme sa stretli. To sa nedozvieme. Nie. Teraz sme tu. Stále spolu ale zúfalo bez seba.
Nemusíme to chápať. Možno ani nemáme.
Je to náš osud, byť stále spolu a ubližovať si kým to nedopadne naozaj zle?
Nevládzem už milovať s pocitom viny.
Sloboda je tak vzdialená. Prepásli sme ju keď sme mohli.Pamätám si ten moment keď som pochopila že ty si ju už nechal ujsť.
Aj tak som si to ani za ten čas nepripustila a stále na ňu čakám.
Sloboda..... Sloboda.....Sloboda..... proste sa nevracia. Nechce nás, lebo ty nechceš ju.
Bolo by to krásne.
Slnko, príroda, voľnosť, láska a mier. Láska a Mier. Skutočne potrebuje človek k životu niečo viac?
Dokázal by sa človek vzdať vlastných rozmarov a bol by ochotný žiť len pre lásku? Ty asi nie....
Už to nejsme my. Nejsom to ani ja, ale určite nie ani ty. Možno sme sa stratili. Možno je nejaká tajná dimenzia, kde sme sa stretli. To sa nedozvieme. Nie. Teraz sme tu. Stále spolu ale zúfalo bez seba.
Nemusíme to chápať. Možno ani nemáme.
Je to náš osud, byť stále spolu a ubližovať si kým to nedopadne naozaj zle?
Nevládzem už milovať s pocitom viny.
Sloboda je tak vzdialená. Prepásli sme ju keď sme mohli.Pamätám si ten moment keď som pochopila že ty si ju už nechal ujsť.
Aj tak som si to ani za ten čas nepripustila a stále na ňu čakám.
Sloboda..... Sloboda.....Sloboda..... proste sa nevracia. Nechce nás, lebo ty nechceš ju.
Bolo by to krásne.
Slnko, príroda, voľnosť, láska a mier. Láska a Mier. Skutočne potrebuje človek k životu niečo viac?
Dokázal by sa človek vzdať vlastných rozmarov a bol by ochotný žiť len pre lásku? Ty asi nie....
utorok, mája 18, 2010
Dnes
Pozorujem zebru ako sa topí v mojom čaji
Som zahalená v dyme a svet ma aspoň chvíľu baví
Aj keď sú stŕpnuté, rozťahujem krídla
Dnes chcem žiť a nech to kľudne všetci vidia
Mozog mám omámený
Na to lákam svoje múzy
Dejú sa veľké zmeny
znovu po nich túžim
Úbohosť konečne opustila moje dvere
Hrdosť je znovu na mieste
Aj keď naďalej sa všetko serie
Za šťastím som na ceste
Ale diera ostala
Hlboká, splýva s mojimi vráskami
Preto všetko som zostarla
Zbabelý hudobník ma stále po nociach straší svojími klamstvami
Som zahalená v dyme a svet ma aspoň chvíľu baví
Aj keď sú stŕpnuté, rozťahujem krídla
Dnes chcem žiť a nech to kľudne všetci vidia
Mozog mám omámený
Na to lákam svoje múzy
Dejú sa veľké zmeny
znovu po nich túžim
Úbohosť konečne opustila moje dvere
Hrdosť je znovu na mieste
Aj keď naďalej sa všetko serie
Za šťastím som na ceste
Ale diera ostala
Hlboká, splýva s mojimi vráskami
Preto všetko som zostarla
Zbabelý hudobník ma stále po nociach straší svojími klamstvami
sobota, apríla 03, 2010
Dikobrazy, stromy a Ja
So see how long I can last SW
Pre nikoho nie je novinkou, že môj život sa točí okolo hudby a umenia všeobecne. O hudbe by som mohla pokojne vyhlásiť že je zmyslom mojej existencie a že nebyť jej, asi by som tu už dávno nebola. Nie že by som mala samovražedné sklony, to naozaj nemám, ale chcem tým poukázať na to, že je pre mňa naozaj asi najdôležitejšou vecou na svete. Takisto pre nikoho, kto ma lepšie pozná, nie je novinkou že neustále upadávam do posadnutostí rôznymi umelcami, ako inak prevažne hudobníkmi. Viacero z nich mi vďaka svojej práci v podstate zachránilo život a istými spôsobmi ho aj zmenilo, čo je vcelku prirodzené. Mojou momentálnou posadnutosťou je Steven Wilson a všetko s čím ma niečo dočinenia. Tento krát však cítim že sa to trošku líši od toho čo som zažila doteraz.
Naozaj neviem či to súvisi s dátumom jeho narodenia a či s ním preto cítim takú spriaznenosť, ale v textoch jeho pesničiek vidím strašne vela mojich myšlienkových pochodov. Absolútne zmenil moje vnímanie a všetko. Momentálne je to tiež práve on, kto mi pomáha prežiť obdobie ktorým prechádzam. Každopádne, práve preto som z toho totálne zmätená. Totiž nebyť konkrétnej osoby, je pravdepodobné že by som o niečom ako je Porcupine tree a Steven samotný nikdy nepočula, alebo jednoducho by som to slepo obchádzala. Osoba ktorej za to vďačím ( a to myslím nielen obrazne ale aj doslova) je však tá istá vďaka ktorej si prechádzam obdobím o ktorom som hovorila a teda je SW pre mňa priam životne dôležitý. Lenže nebyť, tohto človeka asi by som ho až tak nepotrebovala. Všetko však je ešte omnoho viac komplikované, pretože s týmto človekom som si zažila koncert PT naživo, rovnako ako stretnutie so Stevenom a od toho momentu sme mali jasne naplánované že ako náhle sa znovu aspoň trocha priblížia k našim končinám, tak si takýto zázračný zážitok zopakujeme. Je to tiež jediná osoba s ktorou môžem túto svoju posadnutosť zdielať. Lenže, všetko sa zmenilo. Už to nemám s kým zdielať. Porcupine tree sa blížia do CZ a je veľmi maličká pravdepodobnosť že sa všetko napraví a naozaj si to spolu zopakujeme. Sama ani len netuším či po tom čo o mne povedal, stojím o to aby sa to napravilo alebo či je táto kapitola môjho života násilne navždy ukončená a všetky alternatívne konce sú spálené, aj keď som proti tomu bojovala najviac ako som dokázala. O to viac však lipnem na Stevenovi a o to viac ma to všetko trápi a ničomu nerozumiem. Môže byť niečo tak absurdné?
Pre nikoho nie je novinkou, že môj život sa točí okolo hudby a umenia všeobecne. O hudbe by som mohla pokojne vyhlásiť že je zmyslom mojej existencie a že nebyť jej, asi by som tu už dávno nebola. Nie že by som mala samovražedné sklony, to naozaj nemám, ale chcem tým poukázať na to, že je pre mňa naozaj asi najdôležitejšou vecou na svete. Takisto pre nikoho, kto ma lepšie pozná, nie je novinkou že neustále upadávam do posadnutostí rôznymi umelcami, ako inak prevažne hudobníkmi. Viacero z nich mi vďaka svojej práci v podstate zachránilo život a istými spôsobmi ho aj zmenilo, čo je vcelku prirodzené. Mojou momentálnou posadnutosťou je Steven Wilson a všetko s čím ma niečo dočinenia. Tento krát však cítim že sa to trošku líši od toho čo som zažila doteraz.
Naozaj neviem či to súvisi s dátumom jeho narodenia a či s ním preto cítim takú spriaznenosť, ale v textoch jeho pesničiek vidím strašne vela mojich myšlienkových pochodov. Absolútne zmenil moje vnímanie a všetko. Momentálne je to tiež práve on, kto mi pomáha prežiť obdobie ktorým prechádzam. Každopádne, práve preto som z toho totálne zmätená. Totiž nebyť konkrétnej osoby, je pravdepodobné že by som o niečom ako je Porcupine tree a Steven samotný nikdy nepočula, alebo jednoducho by som to slepo obchádzala. Osoba ktorej za to vďačím ( a to myslím nielen obrazne ale aj doslova) je však tá istá vďaka ktorej si prechádzam obdobím o ktorom som hovorila a teda je SW pre mňa priam životne dôležitý. Lenže nebyť, tohto človeka asi by som ho až tak nepotrebovala. Všetko však je ešte omnoho viac komplikované, pretože s týmto človekom som si zažila koncert PT naživo, rovnako ako stretnutie so Stevenom a od toho momentu sme mali jasne naplánované že ako náhle sa znovu aspoň trocha priblížia k našim končinám, tak si takýto zázračný zážitok zopakujeme. Je to tiež jediná osoba s ktorou môžem túto svoju posadnutosť zdielať. Lenže, všetko sa zmenilo. Už to nemám s kým zdielať. Porcupine tree sa blížia do CZ a je veľmi maličká pravdepodobnosť že sa všetko napraví a naozaj si to spolu zopakujeme. Sama ani len netuším či po tom čo o mne povedal, stojím o to aby sa to napravilo alebo či je táto kapitola môjho života násilne navždy ukončená a všetky alternatívne konce sú spálené, aj keď som proti tomu bojovala najviac ako som dokázala. O to viac však lipnem na Stevenovi a o to viac ma to všetko trápi a ničomu nerozumiem. Môže byť niečo tak absurdné?
utorok, marca 23, 2010
Starnúca, nevedomá a tak trošku na dne
Aj keď sa snažím vyhnúť sa neustálemu sťažovaniu sa, niekedy to proste nejde, pretože sa dostávam do absurdných sitácií, ktoré jednoducho potrebujem vyventilovať písanou formou. Nefunguje to ani na 10% ale aj malá úľava je úľava.
Toto všetko už trvá príliš dlho a môj smútok už nebaví ani mňa, ani tých ktorí sú aspoň trošku schopní ma podržať. Je mi už vrcholne trápne obťažovať sebou svoje okolie. Lenže ja som naozaj totálne zúfala a bezradná. Na svoj najväčší problém vidím 1000 riešení. Vzdala som sa takmer všetkého aby to fungovalo. A to len preto, že sa odmietam(nechcem) vzdať veci jedinej - toho človeka. Lenže moje riešenia mi on nedovolí zrealizovať. A moje chcenie či nechcenie, je čisto môj problém. A tak si prežívam, s vidinou skorého zrútenia sa, ďalšieho v poradí.
Nemôžem sa zbaviť spomienok a vecí ktoré potrebujem povedať a zrazu sa musím zaseknúť, lebo si uvedomím, že nemôžem. Neviem či existuje duša, alebo čo sa nachádza vo vnútri človeka, ale to čo je v mojom vnútri kričí. Tak silno že, niekedy mám pocit že to musí počuť celý svet. Ale počujem to len ja. A takisto, len ja cítim ako mi neviditeľná, železná ruka zviera srdce. Úzkosť ma totálne paralyzuje. Nemôžem vydržať sama, nemôžem vydržať s ľuďmi. Takisto nedokážem zniesť pobyt v škole, ale ani doma či vonku. Mám pocit že sa zachvíľku roztrhám na kúsky. To by asi teraz vyriešilo najviac. Samozrejme, rúti sa na mňa ďalších sto vecí, ktoré by sa mi sto krát ľahšie znášali, keby som nemusela znášať toto..... a keby som sa mala o koho oprieť. Lenže on tu pre mňa nie je. A ja naozaj neviem ako dlho to ešte takto vydržím. Keby som tak aspoň tušila prečo preboha sa toto deje, ale pravdepodobne zostarnem si v nevedomosti..................
Toto všetko už trvá príliš dlho a môj smútok už nebaví ani mňa, ani tých ktorí sú aspoň trošku schopní ma podržať. Je mi už vrcholne trápne obťažovať sebou svoje okolie. Lenže ja som naozaj totálne zúfala a bezradná. Na svoj najväčší problém vidím 1000 riešení. Vzdala som sa takmer všetkého aby to fungovalo. A to len preto, že sa odmietam(nechcem) vzdať veci jedinej - toho človeka. Lenže moje riešenia mi on nedovolí zrealizovať. A moje chcenie či nechcenie, je čisto môj problém. A tak si prežívam, s vidinou skorého zrútenia sa, ďalšieho v poradí.
Nemôžem sa zbaviť spomienok a vecí ktoré potrebujem povedať a zrazu sa musím zaseknúť, lebo si uvedomím, že nemôžem. Neviem či existuje duša, alebo čo sa nachádza vo vnútri človeka, ale to čo je v mojom vnútri kričí. Tak silno že, niekedy mám pocit že to musí počuť celý svet. Ale počujem to len ja. A takisto, len ja cítim ako mi neviditeľná, železná ruka zviera srdce. Úzkosť ma totálne paralyzuje. Nemôžem vydržať sama, nemôžem vydržať s ľuďmi. Takisto nedokážem zniesť pobyt v škole, ale ani doma či vonku. Mám pocit že sa zachvíľku roztrhám na kúsky. To by asi teraz vyriešilo najviac. Samozrejme, rúti sa na mňa ďalších sto vecí, ktoré by sa mi sto krát ľahšie znášali, keby som nemusela znášať toto..... a keby som sa mala o koho oprieť. Lenže on tu pre mňa nie je. A ja naozaj neviem ako dlho to ešte takto vydržím. Keby som tak aspoň tušila prečo preboha sa toto deje, ale pravdepodobne zostarnem si v nevedomosti..................
utorok, marca 09, 2010
Start of something....
Posledné 2 roky sú pre môj život asi najťažším a zároveň najrozhodojúcejším obdobím. Prežila som si toho viac ako dosť a dnes už sa často pýtam samej seba: "Robí si zo mňa osud srandu? Veď toto sa jednému človeku nemôže diať stále." Zažila som si toľko sklamaní a vlastných zlyhaní, že som sa tisíc krát ocitla nielen na úplnom dne ale ešte hlbšie, zahrabaná v metaforickom bahne. Každý môj pokus o vyhrabanie sa ma akurát tak zatlačil hlbšie. Skôr či neskôr.
Dostala som sa do štádia kedy som sa o to prestala pokúšať, stagnovala som (stále sa necítim na to aby som hovorila v minulom čase ale budiš.) Stagnácia ma síce zabíjala, ale keď nič nerobíte, nemôžete zlyhať. Takže aj keď nedobrovolne, držala som sa tejto filozofie. Moja psychika je poznačená neustálým deptaním zo strany človeka, ktorý je pre mňa ( a aj navždy bude, nech si o tom myslí čo chce) najdôležitejšou osobou v mojom živote. Niekedy úplne nenápadne, inokedy úplne nápadne, chtiac aj nechtiac, mi tento človek tlačil dohlavy myšlienku, že som iba nedôležitý kus špiny, ktorý nestojí za nič. A viete čo? Bolo to tak veľmi intenzívne, že som tomu uverila, aj keď som nechcela a bránila sa tomu. Presviedčala som samú seba že to tak nie je, ale moje podvedomie bolo nepresvedčitelné a tak som stratila motiváciu do života. Podotknem ešte že tento človek si vytvoril tradíciu v ignorovaní mojej osoby a momentálne sa opäť pokúša vytvoriť nový rekord v tejto činnosti. Z nudy som to rátala a pravidelné ignorácie robia dokopy 7 mesiacov ignorácie za 2 roky čo sa poznáme...... Pointa tejto informácie je taká, že je to tiež jedna z vecí ktoré ma tvrdo zrážajú na kolená
A teraz obrat inam!
V chvíľke hnevu sa mi trošku rozjasnila myseľ a povedala som si že vyššie spomínanej osobe dokážem že nie je pravda, že stojím za nič a že nejsom len kus špiny. Že sa budem boriť aj cez mŕtvoly aby som ukázala čo dokážem. Potom prešiel hnev, a uvedomila som si že aj keď ho mám rada, nezáleží mi na jeho názore na mňa, ak je takýto. Nemá cenu robiť to preto, pretože ten názor sa nezmení. To má v sebe hlboko geneticky zakorenené.
Dôležité však je že potrebujem dokázať sebe že to tak nie je. A to je momentálne najdôležitejšia vec ktorú musím spraviť. Inak sa z tohto už nedostanem. Začala som sočkou. Nerobila som ju pre víťazstvo, o to som ani náhodou nestála. Mal to byť spôsob ako začať s dokazovaním si. Dnes som mala obhajobu a zlyhala som. Brala som to z počiatku ťažko, pretože zlyhanie bolo zapríčinené trémou vďaka ktorej som sa úplne zamotala a nepodarilo sa mi vymotať veľmi úspešne. Pár hodín som mala depresiu z toho že asi na tom že som na nič niečo bude, ale teraz si to už nemyslím. Po dlhom čase som totiž spravila niečo čo som dotiahla dokonca. Je to síce len polovičný úspech, ale je to úspech. A mám novú skúsenosť. Myslím si že na začiatok, to stačí, netreba sa nikam hnať a stratiť sa v oblakoch. Myslím že to môžem zvládnuť. Spravím pre to všetko.
Dostala som sa do štádia kedy som sa o to prestala pokúšať, stagnovala som (stále sa necítim na to aby som hovorila v minulom čase ale budiš.) Stagnácia ma síce zabíjala, ale keď nič nerobíte, nemôžete zlyhať. Takže aj keď nedobrovolne, držala som sa tejto filozofie. Moja psychika je poznačená neustálým deptaním zo strany človeka, ktorý je pre mňa ( a aj navždy bude, nech si o tom myslí čo chce) najdôležitejšou osobou v mojom živote. Niekedy úplne nenápadne, inokedy úplne nápadne, chtiac aj nechtiac, mi tento človek tlačil dohlavy myšlienku, že som iba nedôležitý kus špiny, ktorý nestojí za nič. A viete čo? Bolo to tak veľmi intenzívne, že som tomu uverila, aj keď som nechcela a bránila sa tomu. Presviedčala som samú seba že to tak nie je, ale moje podvedomie bolo nepresvedčitelné a tak som stratila motiváciu do života. Podotknem ešte že tento človek si vytvoril tradíciu v ignorovaní mojej osoby a momentálne sa opäť pokúša vytvoriť nový rekord v tejto činnosti. Z nudy som to rátala a pravidelné ignorácie robia dokopy 7 mesiacov ignorácie za 2 roky čo sa poznáme...... Pointa tejto informácie je taká, že je to tiež jedna z vecí ktoré ma tvrdo zrážajú na kolená
A teraz obrat inam!
V chvíľke hnevu sa mi trošku rozjasnila myseľ a povedala som si že vyššie spomínanej osobe dokážem že nie je pravda, že stojím za nič a že nejsom len kus špiny. Že sa budem boriť aj cez mŕtvoly aby som ukázala čo dokážem. Potom prešiel hnev, a uvedomila som si že aj keď ho mám rada, nezáleží mi na jeho názore na mňa, ak je takýto. Nemá cenu robiť to preto, pretože ten názor sa nezmení. To má v sebe hlboko geneticky zakorenené.
Dôležité však je že potrebujem dokázať sebe že to tak nie je. A to je momentálne najdôležitejšia vec ktorú musím spraviť. Inak sa z tohto už nedostanem. Začala som sočkou. Nerobila som ju pre víťazstvo, o to som ani náhodou nestála. Mal to byť spôsob ako začať s dokazovaním si. Dnes som mala obhajobu a zlyhala som. Brala som to z počiatku ťažko, pretože zlyhanie bolo zapríčinené trémou vďaka ktorej som sa úplne zamotala a nepodarilo sa mi vymotať veľmi úspešne. Pár hodín som mala depresiu z toho že asi na tom že som na nič niečo bude, ale teraz si to už nemyslím. Po dlhom čase som totiž spravila niečo čo som dotiahla dokonca. Je to síce len polovičný úspech, ale je to úspech. A mám novú skúsenosť. Myslím si že na začiatok, to stačí, netreba sa nikam hnať a stratiť sa v oblakoch. Myslím že to môžem zvládnuť. Spravím pre to všetko.
streda, novembra 04, 2009
nedeľa, septembra 13, 2009
12. 9. 2009 Randal club - Toto bol ten skurvený rock n´roll:D
Keď som sa večer blížila k Randal clubu a tešila som sa na jednu zo svojich najobľúbenejších klubových kapiel Ram1's čiže Ramones revival, ešte som netušila čo sa z tohto koncertu nakoniec vykľuje.
Ramonesáci odštartovali svoju show klasickým Moriconeovským introm a dali nám šancu preniesť sa do časov, kedy existovali skutoční Ramones a vyblázniť a vytancovať sa na klenotoch ich tvorby.
Ich Playlist:
DURANGO 95
TEENAGE LOBOTOMY
PSYCHO THERAPY
BLITZKRIEG BOP
I BELIEVE IN MIRACLES
KKK TOOK MY BABY AWAY
53rd & 3rd
SPIDERMAN
ROCKAWAY BEACH
SHEENA IS A PUNKROCKER
I WANNA BE SEDATED
COMMANDO
PET SEMATARY
ANY WAY YOU WANT IT
CRETIN HOP
SOMEBODY PUT STH. IN MY DRINK
TODAY YOUR LOVE…
PINHEAD
HAVANA AFFAIR
R.A.M.O.N.E.S.
POISON HEART
Keď skončili, čo bolo nejak podozrivo skoro, vyšli sme už s pivami v rukách von, kde sme sa nadýchali zaslúženého čerstvého vzduchu. Po krátkom oddychu, počas ktorého vnútri zvládli nazvučiť ďalšiu kapelu, od ktorej som napriek odporúčaniam nič neočakávala sme sa vrátili späť. Za moju prvú rekaciu na spomínanú kapelu som sa neskôr ale velmi začala hanbit, pretože mi stačilo len zopar sekúnd a už po druhý krát v ten večer som sa preniesla do minulosti, tento krát do 50. rokov minuleho storočia a mohla som si vychutnávať pravý nefalšovaný Rock n´roll na štýl Elvisa Presleyho. Tento zážitok mi dopriali chlapci zo skupiny Devil street 13, ktorý pre lepší dojem zneužívali nielen prekrásny kontrabas ale aj dobový mikrofón a ako inak aj účes "na káčera". Okrem iného svoj výstup obohatili o zaujímavých hostí ako napríklad celú kapelu Ram1´s s ktorou odohrali pesničku R.A.M.O.N.E.S. ale takisto aj svojho bývalého speváka a mladú dievčinu s fantastickým hlasom z ktorého minimálne mne padla sánka:). Na konci nás prekvapili ohňostrojom z kontrabasu a my sme sa znovu ocitli vonku, kvôli abstinenčným príznakom nielen za kyslíkom. Po návrate do sály už boli v plnom prúde českí Carlos and his coyotes, ktorí viac ako rockabilly kapelu pripomínali Motorhead v sombrere a to nielen kvôli vzhladu svojho frontmana. Každopádne ma títo chlapci až tak nezaujali a navyše ma rozbolela hlava, tak sme sa vybrali ešte na chvíľku von a onedlho (jedna z nás dokonca obliata Plzňou:P) sme sa vybrali na nočák smerom domov, takže ďalšiu skupinu ktorá pochádzala z Maďarska a jej názov si neviem vybaviť, sme už ani neokúsili. Napriek tomu bol tento večer viac ako úžasný a mám za sebou ďalši extrémne výnimočný zážitok. Všetkým čo za to môžu samozrejme ďakujem:D
streda, septembra 02, 2009
Fucking with fire..... úplne inak
Stratila sa vo fantázii
len tam to bolo bezpečné
Vo svete ilúzií
kde všetko krásne trvalo večne
V ľadovej realite hľadala pravdu
našla však len klamstvá jeho pier
Nevnímala predtým úchylnú srandu
či tajomstvá tých zamknutých dvier
Už ani nerátala čierne slzy
krvácala pod vplyvom nepríjemných slabostí
Hrala sa s ohňom, oči jej zmrzli
nestačili podvedomé radosti
Teraz lásku už necíti, závislosť trhala ju napoly
vďaka ohňu stala sa čiernym popolom
Bolesť a horúčku utopila v chladivom nápoji
aby vedela že aspoň zomrela po svojom
len tam to bolo bezpečné
Vo svete ilúzií
kde všetko krásne trvalo večne
V ľadovej realite hľadala pravdu
našla však len klamstvá jeho pier
Nevnímala predtým úchylnú srandu
či tajomstvá tých zamknutých dvier
Už ani nerátala čierne slzy
krvácala pod vplyvom nepríjemných slabostí
Hrala sa s ohňom, oči jej zmrzli
nestačili podvedomé radosti
Teraz lásku už necíti, závislosť trhala ju napoly
vďaka ohňu stala sa čiernym popolom
Bolesť a horúčku utopila v chladivom nápoji
aby vedela že aspoň zomrela po svojom
pondelok, augusta 24, 2009
História sa opakuje, alebo Do tretice všetko(snad) dobre
24.8.2009
Tento rok prešiel neuveritelne rýchlo. A ja rovnako ako predošlé dva rôčky čakám na popravu v podobe reparátu. Tento krát je to len nemčina, ktorú som už minulý rok (dokonca za ten istý ročník) zvládla.
O pár hodín budem sedieť v zaprášenej triede a lámať si hlavu nad tou zradnou gramatikou.
Žalúdok mi o chvíľku asi odíde na protest, keďže sa tvári že už neznesie tie nervy, mozog pracuje na plné obrátky, pretože som opäť nadopovaná hroznovým cukrom(tentorkát s úžasnou černicovou príchuťou). Miesto toho aby som si na poslednú chvíľu opakovala veci ktoré mi robia problémy tu tancujem na Die Toten Hosen(ospravedlňje ma fakt že sú Nemci a opakujem si nejaké slovíčka) a píšem blog, ktorý ako všetky ostatné moje blogy nebude nikto čítať. Ale píšem...po dlhom čase to zo mňa priam skáče (prečo akurát keď na to fakt nemám čas?). Uvoľnuje ma to - fakt úžasný pocit. O chvíľku však všetko povypínam, v záchvate stresu sa doučím posledné veci a budem čakať kým ma ráno mama nezobudí a ja sa budem musieť vychystať na popravu, ktorú som spomínala vyššie.
Už je asi neskoro riešiť veci typu "čo ak to nespravím". Musím tam ísť a vydať zo seba aj to čo tam neni. Možno sa to podarí, ktovie. Budem sa tváriť že si verím a ak toto náhodou číta nejaký milý človek, ktorý sa asi ani nebude obťažovať zanechať mi nejaký koment, tak ho poprosím aby mi držal palce, lebo zajtra od ôsmej rána to naozaj budem potrebovať. Auf Wiedersehn!
Tento rok prešiel neuveritelne rýchlo. A ja rovnako ako predošlé dva rôčky čakám na popravu v podobe reparátu. Tento krát je to len nemčina, ktorú som už minulý rok (dokonca za ten istý ročník) zvládla.
O pár hodín budem sedieť v zaprášenej triede a lámať si hlavu nad tou zradnou gramatikou.
Žalúdok mi o chvíľku asi odíde na protest, keďže sa tvári že už neznesie tie nervy, mozog pracuje na plné obrátky, pretože som opäť nadopovaná hroznovým cukrom(tentorkát s úžasnou černicovou príchuťou). Miesto toho aby som si na poslednú chvíľu opakovala veci ktoré mi robia problémy tu tancujem na Die Toten Hosen(ospravedlňje ma fakt že sú Nemci a opakujem si nejaké slovíčka) a píšem blog, ktorý ako všetky ostatné moje blogy nebude nikto čítať. Ale píšem...po dlhom čase to zo mňa priam skáče (prečo akurát keď na to fakt nemám čas?). Uvoľnuje ma to - fakt úžasný pocit. O chvíľku však všetko povypínam, v záchvate stresu sa doučím posledné veci a budem čakať kým ma ráno mama nezobudí a ja sa budem musieť vychystať na popravu, ktorú som spomínala vyššie.
Už je asi neskoro riešiť veci typu "čo ak to nespravím". Musím tam ísť a vydať zo seba aj to čo tam neni. Možno sa to podarí, ktovie. Budem sa tváriť že si verím a ak toto náhodou číta nejaký milý človek, ktorý sa asi ani nebude obťažovať zanechať mi nejaký koment, tak ho poprosím aby mi držal palce, lebo zajtra od ôsmej rána to naozaj budem potrebovať. Auf Wiedersehn!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)