Vzhľadom na to, že mám vo svojom patetickom živote príliš veľa času na premýšlanie, prežívanie a pozorovanie, mám vo svojej hlave desiatky filozofií, rozhodla som sa, že sa o ne budem deliť aj so svojími nevernými čitateľmi. Tieto myšlienky nemajú žiadnu konkrétnu formu alebo pravidlá, proste ich sem čas od času budem pridávať, tak ako mi chodia do hlavy.
O vzťahoch
Tak som sa zamýšlala. Asi to pozná fakt každý. Stretnete človeka. V podstate už na prvý pohľad/prvý rozhovor viete, že je totálny psychopat, ale v počiatočnom okúzlení vám to pripadá roztomilé, tajomné, vzrušujúce atď. Postupom času sa ale začne prejavovať viac a po opadnutí okúzlenia na oboch stranách prídu aj tie desivejšie prejavy. Záchvaty hnevu, hystérie, zúrivosti. Niečo sa hodne posere. Ale potom sa to zas napraví a láska stále nedovoluje vidieť jasno, takže uveríte, že je to náhoda a už sa to nikdy viac nestane. A potom to začne naberať na obrátkach. Prídu klamstvá (stále šialenejšie), väčšie a dlhšie záchvaty citové vydieranie, naschvály. ..... Začínate všetko vidieť jasne ale neviete sa odpútať. V tomto štádiu sú ľudia najnemožnejší, pretože sami vidia pravdu, ale majú pocit, že sú nutení ísť sami proti sebe a vyslovene sa odmietajú oslobodiť a aj keď už na to prídu stále majú pochybnosti a nechajú sa velice lahko zlomiť a vrátiť sa späť aby bolo mesiac zas všetko dokonalé a potom to začalo znovu a ešte horšie.
Poznám desiatky takýchto dvojíc a nikdy som nepochopila prečo sú jeden s druhým, keď si robia veci, ktoré by nespravili ani najväčšiemu nepriateľovi. Stále to zúrivo vydávajú za lásku ale tej tam nie je ani zrnko. A čo je najdesivejšie, to prečo to ľudia robia je lebo majú strach byť sami. Radšej sa budú trápiť donekonečna s tou istou osobou ako keby si mali užívať výhody slobody (ako napr. aj možnosť stretnúť niekoho kto za to pre zmenu stojí). Najhnusnejšie je (to čo som naozaj viac krát na vlastné uši počula), keď priamo tomu druhému poviete niečo ako "Nemožeš ma opustiť, neviem byť sám/a" a až potom prichádza to povestné nepravdivé a tým pádom nechutné "Milujem ťa". A nikomu to akoby nikdy nedošlo. Keď mi niekto povie, že má problémy vo vzťahu a potrebuje o tom kecať a tvári sa aký je s tým druhým nešťastný a nechce s ním byť ale NEVIE byť sám a miluje ho, tak moja mienka o ňom klesne o 90% a ďalej už nedokážem byť empatická k jeho problémom, lebo si za ne proste može sám/a a nikto s tým nič nespraví.
Zaujímavé je, že takýchto vzťahov sa zvykneme naozaj držať zubami-nechtami úplne najdlhšie.
No a potom stretnete niekoho o kom okamžite viete, že je všetko tak jak má byť. Keď to mám nazvať trošku patetickejšie - svoju spriaznenú dušu. Všetko je tak dobré až z toho máte strach, ale snažíte sa ho nevnímať a užívať si každý moment tak ako to je. Ale po čase sa aj tak stane, že niečo nie je v poriadku. Ale toto je človek s ktorým stojí za to to prekonať. A tak to neriešite ale tým pádom to on nevie a robí to ďalej a vás to stále škre ďalej a ďalej až to proste poserete kvoli nejakej totálnej pičovine. A všetko je preč skor ako to začalo.
Prečo si to ľudia robia? Hm?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára