Písal sa rok 2001, mala som jedenásť rokov a práve boli Vianoce, štedrý večer a ja som dostala jeden z najpodstatnejších darčekov v mojom živote. Hneď som otvorila prvý diel, ktorý ma v priebehu niekoľkých minút vtiahol do najkrajšieho sveta aký kto kedy vymyslel. Dobrodrúžstva malého, vtedy jedenásť ročného chlapca, ktorý už ako batoľa prežil viac ako ktokoľvek iný. Prežil totiž smrtiacu kliatbu a dostal prezývku "Chlapec ktorý prežil" . Áno, reč je o Harrym Potterovi. Spolu s prvým dielom som vtedy dostala aj všetky ostatné ktoré boli vtedy na svete, čo znamená prvé štyri a ešte v priebehu zimných prázdnin som ich všetky prečítala minimálne 3 krát. V januári 2002 som tiež videla prvý diel filmu o tomto malom čarodejníkovi. Pamätám si, že som na tom bola s babkou v starom kine Odboj, u nás v Dúbravke.
Odmalička mám tendenciu mať vlastnú realitu a nevnímať vonkajší svet a v tomto veku som žila absolútne vo svete Harryho Pottera. Vtedy to bolo ľahké, dokonca sa v obchodoch dali kúpiť obľúbené sladkosti z tejto knihy - fazuľky každej chuti(som si istá, že tam bola jedna s príchuťou ušného mazu:D) a čokoládové žabky aj s kartičkami slávnych čarodejníkov. Okrem toho som mala (a samozrejme stále mám)knihu Metlobal v priebehu vekov a tiež Fantastické zvery a ich výskyt. Vďaka tomu som sa mohla hrať, že si píšem domáce úlohy(narozdiel od tých skutočných školských úloh som si ich svedomite plnila:D) a ako asi každý z mojej generácie som zúfalo čakala kedy dostanem dopis z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. A tak som rástla, došla som do puberty(katastrofa:D) a Harry a jeho kamaráti rástli spolu so mnou. Zrazu tu bol rok 2008 a ja, vtedy sedemnásť ročná, som práve zatvorila posledný diel tejto neuveriteľnej knihy. Ako inak, Harry mal vtedy tiež sedemnásť rokov. Bolo to zvláštne. Zrazu vo mne ostala akási prázdnota. Vyrástli sme spolu a zrazu je to všetko preč. Už nebude ďalší diel. Do hysterického plaču za tými ktorých Rowlingová zabila(Severus:( ) sa pridali slzy za obrovskou a podstatnou časťou môjho života. Uvažujem ako by sa môj život vyvíjal bez Harryho Pottera, nakoľko iná by som bola?
Každopádne úplný koniec nenastal až kým som to všetko nevidela sfilmované. Rovnako ako knižné postavy aj herci (a naozaj týmto tvorcom skladám klobúk dolu, pretože na väčšinu postáv našli tých najdokonalejších hercov akých mohli a to nehovorím len o hlavnej trojici) rástli spolu so mnou. Dostali sme sa do prvej polky siedmej časti a zrazu už mám za sebou aj tú druhú. Trošku som si na to počkala, išla som na to do kina asi mesiac po premiére ale nakoniec je to tu. Tento krát je už naozaj koniec. Oproti tomu v akých podmienkach som bola keď som išla do kina na prvý diel, teraz to bolo o čosi iné. Bola som v najznámejšom kinovom komplexe(Palace cinemas ako inak) v najkrajšom meste na svete(Praha) a pravdepodobne s najúžasnejším človekom na tejto planéte(Ali). Keď tento film skončil, mala som podobný pocit ako keď som dočítala knihu. Hystéria z úmrtí(vidieť Severusa umierať bolo asi ešte horšie ako o tom čítať) a takisto totálna prázdnota. Myslím, že toto bola pre mňa ta hranica dospelosti, nie plnoletosť alebo maturita(tú vlastne aj tak stále nemám:D), uvedomenie si, že teraz už ma Harry nebude sprevádzať. Samozrejme, to neznamená, že už tie knihy nikdy neotvorím - otvorím ešte stotisíc krát a ubezpečím sa, že moje deti(ak nejaké budú) tiež budú rásť s Harrym Potterom a aj filmy si tisíc krát ešte kuknem, ale Harry už bude navždy mladší odomňa, už žiadne ďalšie dobrodrúžstva pri ktorých budeme spoločne stárnuť. Je to zvláštny pocit. Ale ďakujem Harrymu a ďakujem J.K. Rowling za to, že som mohla byť tohto všetkého súčasťou. Že ma tieto príbehy naučili žiť a prežiť aj tie neodpustiteľné kliatby......
Hej, tiež som mala taký, zvláštny pocit prázdnoty, keď som to dočítala...
OdpovedaťOdstrániť