News

Zdravím vás....

Viem, že príspevok na moj top secret blog už týždeň mešká(napravím to ASAP), ale mala som toho strašne moc a dnes som chcela napísať aspoň dva nové články tam a jeden aj sem ale bohužial sa moj notebook rozhodol ma zradiť a teraz píšem z maminho ktorý mi každú chvílu vypína, takže čakám na preinštalovanie svojho miláčika (a pevne dúfam že tým nestratím všetky smrtelne podstatné veci ktoré v nom mám- ako napr. filmy a serialy:D ) a potom všetko nahodím.

Každopádne mám novinky o ktoré sa chcem podeliť a potrebujem to už niekam dať, lebo mi praskne hlava, takže tuto to je.

Konečne som oslobodená od práce v Tescu(k tejto tematike vás ešte čaká jeden Tesco hejt). Včera som odrobila posledných osem hodín a poviem vám, že aj napriek pretrvávajúcej nenávisti mi bolo aj celkom do plaču. To hlavne preto, že neznášam lúčenia a napriek tomu jak nahovno robota to bola, mala som celkom super kolegov. Nevznikli žiadne špeciálne kamarátstva alebo čo ale mala som ich rada a myslím, že aj oni ma mali radi. A to je vždy fajn pocit. :) Takže áno slzy sa do očí tlačili ale ustála som to. :D

Dlho sa ale nezamestnaná neohrejem, pretože teraz prichádza najviac novinka tejto doby.

Vo štvrtok ráno s kamoškou odchádzame do Vranova nad Dyjí, čo je akási dedinka(?) pri Znojme. Budeme tam pracovať v reštaurácii a máme tam zabezpečené ubytko aj všetko.
Ako mestské deti sme sa toho najprv celkom desili ale keď sme videli fotky tak sme sa začali neskutočne tešiť, pretože je tam naozaj nádherne. Úplná rozprávka.
Asi to po pár dňoch pre nás bude aj tak náročné, ale myslím si, že to stojí za to aby sme to zvládli.
A hlavne mne.

Konečne budem mimo Bratislavy a aj keď nie v Prahe alebo tak, tak beriem toto celé ako skvelú príležitosť zotaviť si mysel. Nebudem musieť deň čo deň premýšlať ako prežijem do dňa nasledujúceho a podobne. Všetky moje aktuálne starosti sa spravodlivo rozdelia medzi Bratislavu a Prahu a tam ostanú, zatiaľ čo ja si od nich budem môcť oddýchnuť a snaď aj prídem na to, že čo môžem ďalej robiť so svojím životom. Proste krásna pauza medzi týmto všetkým, ktorú už naozaj potrebujem. Prácu a bývanie budem mať zabezpečenú a tak keď už nič iné, aspoň na dva mesiace budem mať pokoj v duši. No nekúp to.


Ešte nechcem predbiehať udalosti ale ak by sa mi podarilo našetriť z týchto výplat, rada by som potom išla na výlet do Londýna. Do mojho promised landu. Potrebujem ho zažiť. Potrebujem si to užiť a získať svoj legendárny nadhlad a poviem vám, že v tejto situácii keď s Prahou nemám nič isté ale mám isté, že nechcem ostať v BA, by som v prípade, že by som v Londýne dostala dobrú pracovnú príležitosť neváhala ani sekundu a ostala by som tam.... Ale nechcem nič plánovať a predbiehať udalosti.
Potrebujem nájsť ten Zenový bod, kedy bude mať zmysel nad tým premýšlať.

Plus dúfam, že ma nové, mojími sračkami zatiaľ nepoškvrnené prostredie konečne donúti aj začať písať mnou už dlhodobo plánovanú knihu/resp. poviedky, ale to sa tiež uvidí až tam. :)

Tak mi držte palce a prípadne kludne dojdite na výlet. :)

http://www.restauraceprehrada.cz/fotogalerie/  Tu budeme žiť a pracovať. Čekujte aj fotky dolu, je tam okolie a myslím, že to stojí za to :)

Tak zatím Au revoir. Ostatné články na oba blogy prídu hneď jak to bude aspoň trošku možné. SS

INFO

Milí moji.

Moj top secret bulvárny blog už je v plnom prúde a práve som pridala druhý príspevok.
Pre tých čo o ňom ešte nevedia a chceli by to čítať, napíšte mi svoj mail tu alebo na facebooku alebo priamo na mail sheenka205@gmail.com a ja vám na neho poslem pozvánku.

Niektorí ste sa mi už ozvali a chcem vám preto povedať, že vzhľadom na to, že ide a pojde o hodne súkromné a citlivé témy, tak by bolo fajn keby som vedela, kto to číta. Preto je to koniec koncov tajné. Takže ak nepatríte medzi mojich pravidelných čitatelov, ktorí su ku mne prihlásení alebo sme v pravidelnom kontakte, tak by bolo fajn aspoň napísať kto ste, odkial poznáte moje stránky a podobne. Anonymným s nič nehovoriacimi emailami fakt povolenie dať nemožem. To by nemalo zmysel to utajovať. Tak mi prosím keď tak k tomu mailu napíšte aj nejaké info o sebe nech to možem zvážiť.

Ďakujem ....čítame sa :)

Náš život s Lucií a spol....

V tomto momente sa spamätávam z obrovského koncertu na ktorý som čakala celý život. Pretieklo vela vody Dunajom, Svratkou aj Vltavou kým prišiel tento deň a ja stále nemám slov ale vyjadriť sa musím. Tak poďme na to. 

V hlavných úlohách: 
Sheena Staley
Alenka
zhmotňovanie myšlienok

 a skupiny: 
Lucie
Wanastowi vjecy
Kurtizány z 25. avenue
Kollerband 
a David Koller so skupinou..... 
.....a ďalší.... :) 

Ako dieťa vyrastajúce v úžasných rokoch 90tych som samozrejme vždy bola s hudbou Lucie (a samozrejme aj Wanastowiek)  absolútne oboznámená a fakt si ich pamätám snaď od narodenia.
Počiatky mojej chorobnej lásky k týmto skupinám ale siahajú do pomerne nedávna - do roku 2008. Vtedy som si ich začala uvedomovať stále viac a viac. Ako takmer dospelému človeku už sa mi trošku otvárala hlava aj pre obsah ich textov a podobne. A keď zrazu takto precitnete a udrie vám to do srdca tak už nie je cesty späť.
Začínalo to pomaličky ale nenápadne mi to začalo ovládať mozgové závity a moja závislosť stále rástla, aj keď ešte vždy v bezpečných hodnotách.

Čo ale čert nechcel, v tých istých dobách začínala nezávislé odomňa toto čaro objavovať aj Alenka a keď už máte takého sparing partnera a možete sa navzájom povzbudzovať ... no veď viete.
Všetko ale bolo stále pomerne v norme..... prišlo ale leto roku 2009 a ja som práve bola s kamarátmi na chate v Studienke na Záhorí. Pár kilometrov odtiaľ bola Alenka na festivale Rudava a došla mi od nej správa. Alenkine správy z festivalov boli velmi pochybné. Pár týždňov predtým mi tvrdila že na Topfeste je Aerosmith, ale nakoniec to bola len halucinácia. Každopádne teraz to bola správa v znení "Je tu David Koller a toto není halucinácia".

Mňa vtedy skoro vystrelilo až do Malých Levárov. Vtedy sme vedeli, že Lucie sa rozpadla a už sme plakali, že škoda, že sme ich nestihli zažiť. Vedeli sme, že Wanastowky fungujú ale o nich v tom čase akurát nebolo ani vidu ani slychu ale vobec sme v tom čase netušili, že David hrá sólovo.

Alenka si to tam vtedy užila za nás obe a samozrejme táto novo objavená skutočnosť vlastne odštartovala najväčšiu obsesiu v dejinách ľudstva.

Okamžite sme začali hľadať ďalšie Davidove koncerty a našli sme najbližší v Modre na vinobraní. Písal sa 25. september 2009 a my sme po škole nastúpili do autobusu smer Modra. V tomto autobuse som prvý krát počula pesničku Krev a R´n´R do ktorej som sa okamžite zamilovala a je to doteraz jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Ako zázrakom ju na tom koncerte David aj hral aj keď na žiadnom ďalšom jeho samostatnom koncerte som ju už nepočula.
A tak sme objavili novú drogu. Energiu ktorú nenahradí nič na svete, lásku ktorá je, ako už teraz viem stopercentne, nekonečná.



Po koncerte sme sa ani neviem ako dostali k Davidovi do backstageu, kde sme sa spolu odfotili, vysockovali podpisy na krabičky od cigariet čo bolo Davidom legendárne okomentované slovami: "Holky nekuřte, škodí to zdraví. "  a tiež sme v tú noc odštartovali nekonečnú sériu prečkávania nocí v cudzích mestách, pretože nám po koncertoch už samozrejme nešli žiadne spoje do Bratislavy.

Odvtedy nám už vo všetkých možných hudobných prehrávačoch zriedka hralo niečo iné ako Lucinka, Wanastowky prípadne Davidove sólové cédečka. A samozrejme sme potrebovali viac koncertov takže sme reálne chodili všade kam sa dalo. Cestovali sme napríklad aj na taký festival do Nitry ( kde sme o.i. museli prečkať aj koncert Rytmusa) a proste všade kde sa dalo, tam sme boli.
S Davidom sme sa osobne potom stretli ešte raz ( v podstate omylom) na koncerte v Eurovei a moj posledný koncert Davida sólovo bol (bohužial až príliš dávno) 18.4. 2011 v MMC v Bratislave, kde som ale bola sama a strašne ďaleko, čo bol vlastne donedávna jediný koncert v úvode spomínaných protagonistov kde som nebola v prvom rade pod pódiom.




Potom sa vrátili na scénu Wanastowky(v pozmenenej zostave) a kolotoč chodenia na všetky koncerty na ktoré bolo možné ísť pokračoval. Pri našej premiére na Topfeste 2011 sa len zhmotnila mágia ktorá jednoznačne v kombinácii nás dvoch a týchto kapiel existuje na neuveritelnej úrovni a Alenka, ako človek ktorý si to zaslúžil zo všetkých ľudí najviac dostala gitaru od Roberta Kodyma. Potom prišla autogramiáda, a turné z ktorého sme navštívili 3 koncerty, Terchovský budzogáň a legendárny vianočný večierok v Prahe. Nebudem to rozvíjať lebo o tom som na tomto blogu napísala už viac ako dosť. Moj zatial (a pevne verím a dúfam že nie navždy) posledný koncert Wanastowiek bol 27.9.2013 v Mělníku a tu by sa zdalo, že ta mágia predsa len može byť narušená ale ne.... nemože.

Popri tomto všetkom sme samozrejme študovali históriu všetkého súvisiaceho s našou posadnutosťou a tak som kedysi objavila moju aktuálne najmilovanejšiu kapelu Kurtizány z 25. avenue s ktorou sme vlastne len opakovali formu chodenia na všetky možné koncerty a mágia len rástla a rástla a ne ani tu to nič na svete nemože pokaziť.

V čom ale spočíva ta mágia o ktorej stále hovorím? Ani vlastne neviem. Náhody ktoré už sa ťažko nazývajú náhodami. Momenty ako keď ja a Ali niekam prídeme a zrazu tam vždy začne hrať Lucie, zhmotnené sny a myšlienky. Zvláštne veci ktoré len podporujú našu psychózu. Raz sme išli po pražskom Václavaku a zasekli sme sa pri výklade knihkupectva a zrazu mi padli oči na knižku ktorú sme roky zháňali - Šrouby do hlavy a v neuveriteľnej zlave. Bežali sme dovnútra ako šialené fanynky Justina Biebera a kúpili POSLEDNÉ DVA kusy ktoré tam mali. A tak. Proste momenty ktoré do všetkého zapadajú.

Ale späť ku Lucinke. Celé roky boli rozhádaní a akýkoľvek reunion vyzeral absolútne nereálne. My sme ale tak nejak vedeli, že sa to stane. Zhmotňovali sme túto myšlienku každý deň a narozdiel od zvyšku národa sme ale nikdy nikoho neobťažovali otázkou, či sa ešte Lucie dá dohromady. Načo aj.... odpoveď bola vždy rovnaká a my sme to aj tak vedeli lepšie ako oni sami. A potom to prišlo. Udeľovanie cien Anděl v roku 2011. Ceny dvacetiletí a Lucie na jednom pódiu. Celá a spolu.  Neviete si predstaviť to neskonalé šťastie najskalnejšieho fanúšika. Vtedy to ešte nič neznamenalo ale bol to prvý krok dopredu. A aj napriek tomu, že sa potom diali divné veci ktoré vypadali skor tak, že to nakoniec fakt asi v živote nevyjde, my sme verili a ono sa to zrazu stalo. Vyšlo na javo že Lucie 7.12. 2012 odohrala jeden súkromný koncert a 12.12.2012 o 12. hodine a 12. minúte oznámila, že pripravuje mega turné.

Minulé leto Lucinka ale strávila dohliadaním nad pripravovaným muzikálom ktorý je založený na ich pesničkách a ktorý je rovnako magický ako táto skupina, ľudia ktorí v nej posobili a posobia a ich fanúšikovia a všetko čo sa okolo toho deje. Recenziu a moje pocity z neho si koniec koncov tiež možte nájsť na mojom blogu. Potom už fičali prípravy na turné.
Prvý krát sme ich všetkých spolu videli na koncerte Nikagda nězabuděm 21.10. 2013 na Staroměstskom náměstí v Prahe, už vtedy to bol neuveriteľný zážitok a to ešte zďaleka nebolo turné.

Stále tu ale hovorím o mágii a všetko vyzerá tak jednoducho a automaticky ale nie je to tak. Snaď každý koncert na ktorom sme boli v sebe mal aspoň minimálne komplikácie, stresy a podobne, ale nakoniec vždy všetko dobre dopadlo a už sme si tak nejak zvykli, že sa asi musíme trošku vybiť ak máme prežiť taký obrovský výboj energie. Inak si to asi vysvetliť neviem.
Najväčšie komplikácie ale asi prišli s týmto turné. Keď sa oznámili prvé dátumy a dali do predaja lístky, boli okamžite v čudu. A ja som nemala prachy a nestíhala som ich kúpiť. Prišli prvé slzy ale vzápätí prišlo oznámenie, že vzľadom na enormný záujem sa otvára ďalší koncert v Prahe. Čo z toho keď som ešte stále nemala prachy? Nič no. Otvoril sa aj ďalší koncert v Brne, ale stále tá istá komplikácia. A lístky fičali preč ako teplé rožky.

Prišiel tretí koncert v Prahe a ja som mala prachy, ale len na jeden lístok. Tak či tak som ale zaspala a kým som vstala bol golden circle (teda státie pod pódiom) vypredaný a ja som si povedala, že to nemá zmysel tam ísť niekam dozadu. Na druhý brnenský koncert som ale ešte jeden zohnala a tak som ho okamžite kúpila. Človek by si už aj vydýchol ale čo z toho keď máte len jeden lístok? Takmer pol roka zúfalstva, až to vyzeralo tak zle, že som sa pokúsila svoj lístok predať. Sama by som to nezvládla. Ale nikto ho odomňa (našťastie) nechcel. Až tu zrazu som to len tak skúsila a predsa len som ešte jeden lístok dva týždne pred koncertom zohnala.

Takže Brno. Ja. Ali. Lucie.
Neuveriteľná scéna hodná najväčšej kapely na svete.
Čo možem povedať? Kto to nezažil v živote nepochopí o čom tu vlastne celý čas píšem.
Zvuk bol dokonalý. Efekty vždy prekvapivé a monštrózne. Ufo na ktorom je pripevnený David Koller aj s bicími a hrá a spieva (bez jedinej chybičky) nad hlavami celého štadióna? Dá sa vobec opísať ako strašne velké to bolo? Bola som na nich neuveriteľne hrdá ale naozaj nedokážem nijakým vhodným sposobom opísať aké to je byť na koncerte na ktorý čakáte celý život a ten koncert 500 krát prekoná všetky očakávania a vlastne všetko čo ste doteraz zažili.
Už druhý deň len nemo žasnem.

Ďakujem Lucinke a všetkým jej členom za to, že existuje a že je najúžasnejšia na svete.
Ďakujem Alenke, že to s ňou možem prežívať stále dokola a navždy.
A možem len povedať, že potrebujem viac..... Neviem ako by som  po tomto všetkom a po tých rokoch mohla žiť normálny život. A za to vlastne ďakujem tiež. Je to skoro ako by som mohla cestovať vesmírom, priestorom a časom.

Rock n´roll ma sklamal.... dávam sa na rap....

A moja dnešná prvotina....

Vychillovaná si tu len tak ležím
Myšlienky sa rútia a na ničom už nezáleží
A duša mi kričí zas a znova
Som z toho chorá a neviem kam a komu volať

Rozorvaná...necítim už ani hlad,
len stále hlbšie do mňa preniká
ten šialený chlad

A ja už neviem ktorým smerom vlastne teraz idem
a niekedy pochybujem, či vlastne ešte stále žijem.
Vráť mi ten klud- nech mám konečne pokoj v duši,
lebo z toho kriku ma už vážne bolia uši.

Tak mi povedz čo sa to vlastne deje,
celý môj svet sa z teba zrútil do prdele.

Chcem späť ten oheň,
na moje závity večný olej..
Lebo ty už navždy budeš "Môj Zlodej"

Takže si nalej a vykrič si hlas,
pretože ja ťa budem potrebovať ešte raz!

Čo nás čaká a neminie....

Milí moji,
už dlhšiu dobu plánujem "utajený" blog, kde vysypem všetky veci ktoré v sebe dusím a nemožem sa tu o ne s vami verejne podeliť. A keďže vďaka Dee teraz viem, že aj na blogspote sa dá zariadiť aby sa k tomu nikto nežiadúci nedostal, tak sa do toho pustím hneď ako budem mať trošku času.
Takže konečne budem moct vyklopiť detaily svojho bulvárneho života. Ak o takýto bulvár stojíte, napíšte mi svoj mail buď do komentu, alebo ak ho nechcete zverejňovať tak buď na facebook alebo na mail sheenka205@gmail.com.

Ďalšia vec, ktorá mi aktuálne chodí po rozume je blížiaci sa koncert mojej ultimátne najmilovanejšej kapely, o ktorej ste tu svojho času mali pravidelnú možnosť čítať.
Bohužial sa mi po jesenných udalostiach (na ktoré tiež príde rada v mojom "utajenom" blogu) všetko zosypalo a myslela som si, že už nikdy nebudem moct ísť na ich koncert. Doteraz som vlastne ani nemohla, lebo odvtedy žiadny nemali. Teraz však prišli po dlhej dobe ich mlčania novinky v podobe novej zostavy(z čoho som značne zmätená) a už maju naplánované tri koncerty, z čoho jeden bude v Prahe koncom mája.
Niekoľko dní už nad tým premýšlam a dnes som došla k definitívnemu záveru, že na ten koncert budem musieť ísť. Asi to bude nakoniec jediný sposob ako nájsť pokoj v duši.

Vec sa má tak, že celý moj aktuálny život mi absolútne prerastá cez hlavu a jediné čo mi pomáha sú koncerty a najviac ich koncerty. A ja si v tejto situácii naozaj nemožem dovoliť žiť bez kapely ktorú najviac na svete milujem.
A tak som sa rozhodla, že napriek celej svojej hrdosti tam pojdem. A možno sa nestane nič, ja si užijem koncert a aspoň budem mať dušu tam kde ju potrebujem. A to bude dobré a ja budem mocť normálne žiť.
Možno sa dokonca stane zázrak a všetko sa vyrieši, vysvetlí a ja zistím, že som sa od konca septembra užierala zbytočne.

No a je tu tretia možnosť, že sa stane niečo zlé, čo len potvrdí septembrové udalosti a mne sa život zrúti už absolútne. Túto možnosť odmietam pripustiť/dopustiť/whatever, ale ak sa to stane, ja s tým nič neurobím. Buď ma to zabije alebo to budem musieť prežiť. A ak to prežijem, aspoň budem vedieť, že musím ísť ďalej a neotáčať sa späť. A už sa nebudem musieť užierať zbytočnými otázkami, čo sa stalo alebo čo ak som to všetko pochopila zle?....

Verím však, že sa táto situácia nesmie odohrať.
V každom prípade bude tento koncert rozhodujúci a ja svoju návštevu musím risknúť.
Tak držte palce a tešte sa na bulvár! :) Sheena Staley

Ultra mega Tesco Hejt

Tákže, ako som už nedávno spomínala, pracujem v Tescu na ktorého stavbu som pizdovala už v momente keď som sa dozvedela že ho idú stavať. Táto irónia osudu mi je fakt nehorázne vtipná. Mám pocit ako keby som sa zapredala ale to už je v podstate asi jedno. Hlavne, že je to cesta ako sa odtialto konečne dostat.
(Možno som mohla zvážiť radšej šlapanie ale nechajme minulosť s mojími rozhodnutiami v minulosti).

V minulom článku som  sa taktiež sťažovala na svoju príšernú uniformu a tá je aj dnes primárnym zdrojom tohto mojho Hejtu. Už mi síce konečne dali tričko s dlhými rukávmi, takže nemusím byť v mikine, teplo mi je aj tak ale neni to tak zlé ako to bývalo. Väčším problémom sa stali nohavice. Nechutné umelé polyesterové gate, ktoré by mali byť rituálne rozstrihané a upálené na hranici.

 Už dlhšiu dobu som sledovala, že mi v nich fakt nie je dobre, zaparovala som sa a podobne, až kým to po minulom týždni, čo som v nich bola deň čo deň od rána nedosiahlo svojho absolútneho vrcholu a ja som nezistila, že som dostala mykózu. Hneď som vedela, že vina padá jedine na tento nechutný kus handry a moj hnev sa rozhorel a horí ešte doteraz. Lieky ma stáli 10 € a keby mi nepomohli(čo našťastie asi pomohli) tak by som mohla začať behať po lekároch a možno už viete ako strašne rada mám lekárov, ale radšej bych umrela ako k nejakému ísť.

Takže takto to nechutné Tesco ohrozilo "my sweet little precious" , nehovoriac o tom, že ktovie kedy budem zas v dostatočnom poriadku aby som sa nemusela báť že sa to vráti alebo podobne. Mám chuť ich ísť vypáliť alebo aspoň si dať preplatiť tie lieky a mám nervy, že ako možu niekomu vnucovať vyjebanú uniformu a ani nezariadiť aby bola zdraviu neškodlivá.

Aby som v mojom Hejte pokračovala, myslím si, že to čo v prvom rade sposobilo túto moju infekciu, bol minulý víkend - resp. piatok a sobota. Keďže boli sviatky tak neviem ktorá "múdra" hlava vymyslela, že budeme robiť asi pravdepodobne všetci čo tam robíme. Takže to obidva dni vyzeralo tak, že nás tam bolo od 6tej rána jak hadov, ale zákazníci samozrejme neboli. Pretože možu jebať, aj tak tu nič nezoženú, viac sa im oplatí ísť do Lamača a hotovo. Akurát rozmýšlam, že asi som veštica, lebo pred troma rokmi som uplne trafila klinec po hlavičke, len si prečítajte: http://sheenka.blogspot.sk/2011/07/na-margo-dubravskeho-tesca.html

Proste nikto tam nebol a keďže tam nikto nemože nič nerobiť(ono vlastne ani nikto nechce aby ste niečo robili, vy sa musíte tváriť, že niečo robíte. To fakt nechápem proste, že aký to má zmysel, tváriť sa..... ), okrem nadřízených samozrejme, tak nám dali vykladať tovar....  Tu prichádza tá sranda.
V piatok sme dostali hromady a hromady paliet na vykladanie, ale u nás to je tak, že máme poloprázdne regále ale to čo tam chýba na vykladanie nemáme. Toho čo máme vykladať je všade tak strašne moc, že jediná možnosť ostala to dávať hore na vrchné časti regálov, celé aj s krabicami.
Takže to sme robili v piatok.

Potom prišla sobota, opäť nás bolo na pokladniach jak hadov a tak si "tí hore" vymysleli, že dnes budeme dávať všetko to čo je hore do regálov. Samozrejme keďže ale to Tesco bolo fakt celý piatok a potom aj sobotu vyľudnené, tak sa vobec nezmenila situácia s tým, že tie regály su plné a že to proste není kam dať a práve preto sú tie veci do prdele na vrchu. Takže jediné čo mi ostávalo bolo celý deň sa tváriť, že niečo robím( fakt som dohromady nespravila nič a to sa zdá ako great deal ale viete si predstaviť ako strašne pomaly sa tak vlečie čas?) No, napriek tomu som furt lozila na "bobika" a dolu a vtedy sa začala ta prekliata mykóza prejavovať najviac.

Potom som mala volno až do piatku, i keď už som mala robiť len stredu a štvrtok, medzičasom mi stihli trikrát zmeniť smenu a opäť zabrať celý víkend a ja som začala riešiť, že neexistuje ten ďábel ktorý by ma donútil si znovu obliecť henten humus. A tak mi ostala už len jediná možnosť a za to Tesco hejtujem ešte viac. keďže musím mať čierne alebo tmavomodré gate tak som si musela navliecť a teraz ich asi už budem mať kým tam budem robiť svoje novučičké čierne gate, ktoré som si kúpila na prípadne pohovory v Prahe alebo keby som robila niekde kde je taký ten dresscode "černé gate, biela blúzka" aby mi na tom, že to nemám zas nezlyhala kariéra. A teraz si ich mám špiniť a dreť v tejto králikárni? Kto mi to preplatí? Nikto. Pretože oni nejsú schopní zabezpečiť poriadne uniformy.

No a posledná kvapka ktorá ma vlastne nakoniec k tomuto Hejtu dokopala je to, že po hentom všetkom som zas včera došla do roboty na šiestu ráno a zas nebolo čo robiť, lebo tam NIKTO NECHODÍ. A tak ma ZASE nechali vykladať tovar. Princíp rovnaký: čo chýba není, čoho je úplne mega plno vo všetkých regáloch tak toho mám aj plno na vykladanie. Teraz to ale bola drogéria a tam to nemožem ani dávať nikam hore. Za dve hodiny a to fakt nepreháňam som z tej obrovskej preplnenej klietky vyložila tri kusy krému a jednu zubnú kefku.

 Dve hodiny som len brala vec za vecou(bolo toho fakt dosť), hľadala som to(čo je náročné pretože je tam bordel a aj keď sú tam orientačné nápisy, že kde čo nájdete (napr. starostlivost o plet, vonavky a tak sak viete jak to býva) tak je to vlastne úplne inak a pod tými napísmi nájdete úplne iné veci ) a keď som to konečne našla tak som zistila, že to fakt možem rovno vrátiť do klietky. Keďže mám aktuálne ešte aj PMS, tak cca po hodine mi z toho začalo byť fakt do plaču a začala som chytať taký malý vnútorný hisák. Potom som teda oznámila, že už fakt nemám čo vykladať a keď už si myslíte, že vám za týchto okolností dajú konečne pokoj, tak ne. Dozvedela som sa, že mám klietku odvliecť dozadu a zobrať si novú. O tom odvlečení dozadu sa radšej ani nebudem vyjadrovať, ale samozrejme nikto mi nepovie presne, že čo a jak a keď to potrebujete tak ani nikoho nenájdete a tak som zbadala nejaké klietky a strčila som tam aj tú svoju. Potom som konečne stretla zodpovedného týpka ktorý mi povedal, že tam tá klietka byť nemá ale miesto toho aby mi v tom precpanom sklade aspoň pomohol tak ma nechal ju prevážať jak inak samú a ukázal mi novú klietku ktorú som si samozrejme musela vyťahovať spoza ďalších dvoch klietok a samozrejme aj odviezť.....

Verili by ste ale tomu, že to bola zase klietka do drogérie a zase ten istý princíp? :D Ďalšia hodina, čístého zbytočného utrpenia a vrchol prišiel, keď mi ruplo v krížoch(ale fakt mrte). Pretože keďže nemám čo kam vyložiť a je to na sebe naskladané všetko, tak aby som sa dostala všade musela som dávať dole tie ťažké krabice a moje kríže to nedali. Akože keby to nebolo zbytočne, že by som fakt došla k niečomu čo sa naozaj vyložiť dá, tak nepoviem. Ale ja som ich dávala von a dnu naozaj úplne odveci na nič.
Potom ma ale konečne zavolali do pokladne a mimo prestávky som sa odtiaľ už nedostala.

Čo je super, až kým sa neblížil moj fajront a neprišiel týpek ktorý ma zabavil(nepreháňam na 20 minút) pretože mal tak obrovský nákup, za takmer 300€ (a nekupoval nič drahé, vážne toho bolo tak veľa), to som akože kukala jak puk ale akože super, aspoň som ten koniec mala rýchlejšie. Každopádne potom som musela ešte rátať papieriky čo mi vychádzajú za tie skurvené disney kartičky(o tom zas nabudúce) a nakoniec mi bolo povedané, že ešte mám odstrániť tu klietku z drogérie čo som nedovykladala. Tak ja už absolútne zmorená som to ani neriešila, proste som ju zobrala a začala ťahať dozadu, skoro som pri tom zbúrala Tesco ( to by ma zaujímalo kto by to zaplatil), keď tu zrazu som stretla riaditeľku a tá mi povedala, že nech to len pekne vezmem naspäť, že nech tie čo robili poobede pekne vykladajú. Takže som to zase cez celé Tesco ešte brala späť a dnes čakám, že ma niekto zdrbe, že mi snaď povedali, že to mam dať preč. :D


Mno a teraz som zvedavá keďže nevim nájsť tú múdru hlavu čo robí smeny, že či mi dajú voľno na ten týždeň čo chcem ísť do Prahy na pohovory. Tak si to musím vybaviť a prisahám, že ak budú mať problém tak počkám pekne do cca konca mesiaca a potom stretlím výpoveď rovno. (Aj tak by to bolo len o pár dní skor ako to urobím aj tak ale aspoň im to tam rozvírim trošku.

Takže toľko k hejtovaniu na dnes. Užite si víkend. S.

Po 25 rokoch SLOBODKY

Po dlhej dobe kedy som vám nepísala nič o úžasných koncertoch ktoré navštevujem (pretože som na žiadnom nebola) sa konečne možem pochváliť šťastím z jedného úžasného. Ako iste viete, som neuveriteľne hrdá na zopár kapiel na československej hudobnej scéne a chodím na každý jeden ich koncert na ktorý ísť možem a možno aj svojou troškou prispievam k ich ďalšej existencii na pódiách. Väčšina týchto kapiel je na svete zhruba rovnakú dobu a väčšinou sú tak o rok- dva staršie odomňa. To už je taký moj celoživotný údel, že jaksik sú mojí obľúbení hudobníci cca od 40 rokov vyššie a to ešte možem byť rada, že zopár z nich ešte žije:D. Ale nie o tom som chcela.

V piatok(11.4.) som navštívila výročný koncert slovenskej (a v prvom rade bratislavskej) legendy, ktorou nie je nikto iný ako Slobodná Európa.
Oslavovali sme 25. výročie kapely a zhodou náhod sme krstili nové cédečko s názvom Štvorka, ktoré prišlo na svet o jedenásť rokov neskor ako ich posledný album Trojka.

Asi sa nemožem podeliť o žiadnu časovú postupnosť, ako sa čo kedy v ten večer dialo, ale každopádne koncert odštartovali (na moje prekvapenie, lebo som o tom vobec netušila) Ramones revival z Bratislavy.
Aj keď mali otrasný zvuk tak svoju úlohu predkapely splnili na výbornú, lebo mňa to rozhodne dostalo do toho správneho rozpoloženia.
Po ich pomerne krátkom vystúpení sme sa neskutočne dlho načakali na hlavnú hviezdu večera, boli sme celí smädní, pretože už bolo absolútne nemožné dostať sa k baru ale keď už to prišlo tak som na smäd zabudla dokonca aj ja, A.K.A. večne dehydrovaný červík.

Nechcem hovoriť typické kecy ako, že setlist bol poskladaný z toho najlepšieho, pretože aj keď to rozhodne je pravda, Slobodka sa radí medzi moje najmilovanejšie kapely hlavne preto, že rovnako ako tie ostatné má najlepšiu skoro každú jednu pesničku, takže by asi museli hrať úplne všetko, alebo keby hrali čokolvek, stále platí to isté. V takých prípadoch sa dobre skladá setlist "z toho najlepšieho".

Na výročí nechýbali ani hostia v podobe bývalých členov kapely, dokonca aj s Braňom Alexom ktorého som ja za svoju koncertnú históriu ešte nevidela a vzhľadom na to, že bol velmi podstatnou osobou v histórii kapely, tak to bol rozhodne silný zážitok, vidieť ich znovu takto pohromade. Nechýbali ani bývalí bubeníci Tuleň, Ozi a Čunďo a takisto prišli zahrať aj gitaristi Peci Uherčík a Laco Lučenič.

Pri samotnom akte krstenia sa v roli krstného otca objavila slovenská bigbítová legenda Marián Varga, ktorý si na cédečko(ktoré si mimochodom kapela zabudla priniesť :D) odklepol z cigary a za obrovského burácania celého MMCéčka odišiel.

Samozrejme do repertoáru kapela zaradila aj pesničky z nového cédečka, z ktorých jednu po dvoch pokusoch vzdali, čo mňa mimochodom strašne potešilo, né preto, že by som ju nemala rada, ale mám rada takéto vtipné momenty na koncertoch, lebo šak preto na ne chodím, keby bolo všetko dokonalé tak bych si mohla radšej pustit v klude cédečko a ani by som sa nespotila. :D Jediné čo ma zamrzelo bolo, že vynechali moju najmilovanejšiu novú pesničku, ktorú si teraz púšťam 50 krát denne a neskutočne mi udrela na všetky aktuálne pocitové aj hudobné najcitlivejšie struny v mojom tele, ale snaď som na ich koncerte nebola naposledy a ešte si ju naživo niekedy užijem.



No a neviem čo viac dodať. Koncert bol natrieskaný neuveriteľnou energiou, rock n´ rollom v tom najčistejšom a najskutočnejšom zmysle slova a ja nemožem prestať rozmýšlať nad tým, ako som strašne hrdá na to, že mám takýto dobrý vkus a že si možem pravidelne užívať takéto neskutočné koncerty. 

Som hrdá na Slobodku, že to takto dlho vydržala, dúfam, že vydrží aspoň ešte rovnako dlhú dobu 

a som šťastná, že tu máme aspoň zopár takýchto kapiel ktoré vedia jak sa robí rock n´roll.

Možno kvalitu tohto "článku" trošku ovplyvňuje to, že ešte stále som trošku v eufórii, ale keby som to nepísala v eufórii, nebolo by to tak úprimné. :D Takže všecko je jak má byť, dúfam, že budem moct čo najskor písať ďalšie takéto články(lebo osobne ich mám najradšej), z úžasných koncertov všetkých mojích najmilovanejších.

Blúdny kruh

Milí moji čitatelia,
ak sem ešte niekedy zavítate, viete, že som sa na pomerne dlhú dobu odmlčala. Chcem sa ale podeliť o novinky a tak som si ich zopár nazbierala a móžem vám porozprávať čo sa deje.

Takže zásadná novinka, opäť som urobila niečo čo som viac menej fakt nechcela ale nakoniec to ostalo ako jediná možnosť. Zamestnala som sa na polovičný úväzok v Tescu.
Na tejto novinke je najzábavnejšie asi to, že ide konkrétne o Tesco na ktorého stavbu som pizdovala asi pred dva a pol rokom z Prahy. Je to za mojím barákom, v tejto dobe už je vyše pol roka otvorené a ja pracujem za pokladňou. Mám neuveriteľne nechutnú uniformu a musím mať na sebe hrubú mikinu kvoli kérkam, pretože mi nejsú schopní zaobstarať tričko s dlhým rukávom a ani nemožem mať pod uniformným tričkom, vlastné tričko s dlhým rukávom. A vzhľadom na to, že tam nie je klimatizácia, prípadne ak je tak funguje presne naopak, tak je to čisté peklo a ja sa dusím vo vlastnej šťave. To všetko za 223 € mesačne. A to som rada, že som na polovičný úväzok, pretože na plný by som tam bola od nevidím do nevidím za 446€ mesačne, čo je fakt mizerná pláca za takúto prácu. Inak to není až tak zlé.

Čo mi vadí je fakt, že to nie je prvý krát čo som sa takto niekde zamestnala len aby som našetrila na Prahu a konečný výsledok bol, že som sa nakoniec tak či tak musela vrátiť (alebo som bola vrátena a donútená zostať) späť do svojho rodného mesta. Strašne sa obávam, že toto proste není cesta ako sa z tohto blúdneho kruhu dostať. Plus ma desí, že mi tu zarobenú almužnu okamžite niekto vezme, čo sa tiež stalo už viac menej pravidlom a toto nebezpečenstvo na mňa teraz striehne zo všetkých strán.

Medzitým ale stále uvažujem ako sa z tohto neuveriteľného blúdneho kruhu dostať živá a zdravá. Lebo povedzme si na rovinu, samovražda by bola riešením síce efektívnym, ale mňa by bola príliš veľká škoda.
Ako som už viac krát spomenula, v tomto štádiu a po toľkých rokoch blúdenia som na trhu práce v neuveriteľnej nevýhode voči ostatným a ja fakt nejsom človek ktorý by si zaslúžil stráviť život za pokladňou v hypermarkete. Mne ta práca až tak nevadí ale vole, som génius a tam proste nepatrím.
Zaujala ma myšlienka rekvalifikačných kurzov z úradu práce. Problém je ale taký, že vzhľadom na to, že tam zapísaná nejsom, tak by pre mňa táto možnosť asi neplatila a hlavný problém je, že úrad práce ponúka absolútne zbytočné rekvalifikačné kurzy. Potom je tu ešte možnosť nájsť si rekvalifikačný kurz z vlastnej iniciatívy a po písomnom požiadaní vám ho úrad práce preplatí možno dokonca celý ale len do 600€.
Tu opäť platí prvý problém, že na mňa by sa úrad práce ale asi z vysoka vysral (nie že by som sa čudovala-to vobec) a druhý problém je, že vám to preplatia až po nástupe do zamestnania(tipujem, že takého kvoli ktorému ste si ten kurz robili) a to ma opäť dostáva na začiatok problému, že jo.

Ja osobne by som si chcela spraviť barmanský kurz. Nie je ani taký drahý, našla som dva a základný barmanský v oboch stojí 5000 kč. To sa ale opäť dostávame na začiatok blúdneho kruhu - prachy. Proste na to nemám a takto ani mať nebudem.
Pri tom viem, že by mi to konečne získalo nejakú výhodu na trhu práce, zároveň by som sa dostala priamo do prostredia ktoré sa ma bytostne týka- chcela by som samozrejme najviac pracovať v nejakom klube. A tým pádom by sa konečne rozbehol nejaký ďalší rozvoj mojho života a pracovných skúseností, ktoré potrebujem k tomu aby som raz v budúcnosti mohla vlastniť a viesť svoj klub a tiež by som konečne vyriesila tú vec, že bez praxe vás nikto nezamestná ale prax získate len ak vás zamestnajú. Teda ďalší blúdny kruh ktorý je ale všetkým v mojom veku asi dobre známy.

Ale vráťme sa späť k mojmu súkromnému blúdnemu kruhu. Ako mám vyriešiť situáciu, v ktorej som zamotaná, keď moja jediná možnosť sú veci podobné tejto - na všetko čo by som mohla alebo potrebovala urobiť potrebujem hromady prachov do začiatku ale nemám ich kde zobrať pretože ma bez tých vecí na ktoré tie prachy potrebujem nikto nikdy nezamestná. Vážne som v tomto momente na trhu práce úplne na spodku nejakej pyramídy kde sú mojou možnosťou len pokladne(do ktorých vezmú každého bez ohľadu na vzdelanie, osobnostné kvality a podobne). ktoré človeka len otupujú a na ktorých nič nezarobím a budem nonstop žiť len z ruky do úst, takže na nejaké dovzdelávanie nikdy nenašetrím a ani sa nikam nikdy nepohnem..... Chápem, že to nie je len moj problém, v podstate presne takto z nás robia ovečky, ale ja to odmietam a budem s tým bojovať do smrti..... Len už sa mi z toho všetkého zastavuje mozek!

No a aby som to tu na koniec trošku osviežila aj niečím, čo možme nazvať celkom pozitívnym. Po tej nechutne dlhej dobe čo som v BA a ešte dlhšej dobe odkedy sa splnili moje najhoršie nočné mory a ja som kompletne osobnostne a duševne vyhorela som stretla niekoho kto ma aspoň na chvíľku prebral k životu. Nabalila som si v Randali takého šialeného angličana s ktorým mám fascinujúce, niekedy možno trošku desivé a nechutné a samozrejme hlavne krásne zážitky len za tých pár dní čo sme spolu strávili. Neviem či sa ešte niekedy uvidíme, teraz je niekde na východze či čo, a ja by som ho rozhodne rada videla ešte raz ale aj keby ne tak to sakramentsky stálo za to. Aspoň na chvíločku som v sebe pocítila plamienok, aj keď len malinký, z ktorého sa raz dúfam znovu stane tá obrovská vatra. Moj život dokáže byť pekne fascinujúci a ja ho chcem späť. Takže svojmu angličanovi som za toto rozhodne vďačná :). Aj keď to stále nejsom ja, tak viem, že ešte nejsom úplne stratený prípad.




Au revoir!

víkend hard...

Vzhľadom na to, že mi prišla delegácia mojich spolupražákov do Bratislavy tak sme sa tento víkend fakt nezastavili..... teda nezastavili v pití samozrejme.... Konečne.

Prepíjali sme sa z kocoviny do kocoviny a bolo nám fajne.... Toto sa pomaly končí, zas ma začínajú postupne opúšťať a ja sa znovu vrátim do stáleho kolobehu.

Dnešný deň trvá už prekliato dlho... ako by jedna hodina trvala dve.

Ležím v posteli, umieram, spomínam, smejem sa a nevím čo so sebou. Aj sa nudím ale co s tým možem urobiť už teraz?:D 

Niekto by mi mohol priniesť jedlo. To by bolo velice fajn. 

Ja nevládzem nič vóbec! Mozok odpálený, vypálený, odsťahoval sa odomňa a neviem či sa niekedy ešte vratí. :D 

Takže vás len oboznamujem, že ešte vím aj kaliť raz za čas. A neviem čo ďalšie by sa k tomu dalo dodať. 

Btw jedli ste niekedy pizzu quattro formagi s feferonkami? Neuveriteľný jedlový zážitok. Fakt! :D Už by som nechcela jesť nikdy nič iné :D 

Plány

Keď sa ako šikovný, vrcholne inteligentný a talentovaný človek zaseknete v živote a doslova sa nemožte pohnúť z miesta a nemáte dostatočnú spoločnosť na to aby ste sa rozptýlili a podobne, dostanete sa do štádia keď začnete analyzovať každú čiastočku svojej osobnosti. A analyzujete sa dookola stále, snažíte sa prežiť, začať žiť, nevzdať sa svojich zmyslov života aj keď je proti vám celý vesmír(aj keď nechápem prečo je vesmír proti mne, veď ja ho tak milujem) a tak proste len premýšlate nad tým čo robiť.
Najväčšie peklo je keď presne viete čo by ste mali robiť ale proste to nejde.

Ja takto premýšlam naozaj stále a v horších chvílkach sa začínam zamýšlať nad tým, že keď som bola na strednej, myslela som si, že mi patrí svet(nie že by som nemala pravdu). Ale teraz už som došla do štádia kedy mám naozaj pocit, že som neschopná. Čo je aj nie je pravda. Človek v mojom veku už by mal mať za sebou skúsenosti, nejakú prax niečo čo može použiť. Ja v tomto momente nemám moc ani jedného. Miesto normálnej práce som sa hneď po opustení strednej dostala do začarovaného kruhu ktorý mi zabránil vyššie spomenuté kvality získať. Takže teraz mám pocit že sa z neho nedostanem už len preto, že nič neviem. Na druhej strane viem že osobnostné kvality mám na všetko čo si vymyslím, ale toto celé mi totálne zabránilo v praktickom rozvoji, takže v tomto momente by som si trebars netrúfla na to robiť to čo vlastne chcem zo všetkého najviac a to hudbu-presnejšie v hudobnom priemysle. Nemienim sa toho síce rozhodne vzdávať ale momentálne netuším ako sa mám v tejto oblasti rozvíjať.

Na druhej strane som vďaka svojej nikdy neustávajúcej analýze vlastnej osobnosti prešla obrovským psychickým rozvojom čo mi je vlastne absolútne na nič, pretože žalúdok mi to nenaplní, nájom nezaplatí a ani sa z toho neopijem, že jo?
Ale robím strašne veľa vecí, ktoré väčšinou ľudí živia, len ja ich robím zadarmo a vlastne mi nepomožu ani len do životopisu....

Takže nulové referencie, na trhú práce nie až tak zásadné skúsenosti aby som pre niekoho bola konkurenciou ale aj napriek súčasnému bledému stavu silná osobnosť ktorá si je stále vedomá toho, že dokáže všetko čo si zmyslí.......Takže čo ďalej?

Zamýšlala som sa nad silnými stránkami a prišla som na niečo čomu sa aktívne venujem už roky a nikdy ma nenapadlo z toho  niečo aj čerpať. A to je prekladateľstvo. Vlastne som sa z väčšej časti vďaka prekladaniu naučila angličtinu. Aj keď je moja angličtina na pomerne vysokej úrovni, mojou najsilnejšou stránkou v nej je práve preklad. A to ako tak niekedy pozerám s mamou seriály s mojími titulkami, tak je to sakra kvalitný preklad. Baví ma to, a s vlastným materinským jazykom som schopná narábať celkom slušne aby sa ten preklad dal nazvať vyslovene umeleckým. A tak ma napadlo, že to je vec ktorú by som mohla skúsiť. Neviem presne ako sa k tomu oficiálne dostať tak aby mi to niekto platil ale verím, že možnosti niekde asi budú:). Baví ma prekladať seriály, filmy som ešte neskúšala ale tam je princíp rovnaký a možno by som si časom trúfla aj na knihy.

Samozrejme nemám adekvátne vzdelanie a dokonca ani certifikát, jediné čo mám je maturita a aj to dokonca len na úroveň B1(nehoda-nebola som v škole keď sme si zahlasovali úroveň z ktorej chceme maturovať tak to spravili za mňa) aj keď si trúfnem tvrdiť, že niekde v céčkových hodnotách sa už určite pohybujem. Ale už som o tom čítala a nie vždy je to vyžadované, hlavne v tejto konkrétnej oblasti ktorej by som sa chcela venovať.

Tak ma napadlo, že to by som mohla skúsiť, úplne ideálne si teraz najbližšiu budúcnosť predstavujem asi tak, že teraz zarobím v BA aspoň 100€(neviem ako to spravím:D) a budem utekať hladať prácu do Prahy - a to by bolo najideálnejšie keby som mohla robiť čašníčku alebo niečo podobné v nejakom klube ktorý by sa aspoň trochu týkal mojho zamerania a keď sa usadím tam, presťahujeme sa a moj život sa zabehne do normálnych kolají tak budem aktívne vyhladávať nejaké prekladateľské bokovky(dovtedy si ale možem skúsiť stvoriť portfólio:D) a za pár rokov by som sa mohla stať prekladateľom na voľnej nohe a dovtedy nahrabem skúsenosti v tom priemysle hudobnom(konkrétne klubovom) a postupom času sa dostanem k tomu čo chcem najviac. :)

Zároveň nevylučujem možnosti malých finančných výpomocí od mojho tortového talentu, časom aj fotografického, ale to si chcem uchovať hlavne ako koníček alebo prípadne ak sa mi teraz podarí doviesť sesternicu k úspešnej maturite, tak pouvažujem aj o doučovaní angličtiny.....

Takže to by bol plán, už len ako sa odraziť odtiaľto. Nevyzerá to tak ťažko však? Ale mne  ani požiadavka "nájsť si normálnu prácu" neprišila nikdy ako neviem ako ťažká úloha. Ale ako zvyknem hovoriť už roky - nič netrvá večne, takže ani toto zúfalstvo a frustrácia nemože trvať navždy.... a teraz je ten najsprávnejší čas aby to prestalo..... Inak budem bezdomovec vlastne...