2009-2014 Lizard queen sa lúči.....

Milé čitateľky, drahí čítatelia!
Asi každý si takto ku koncu roka aspoň v hlave robí menšiu rekapituláciu toho čo za posledných 12 mesiacov zažil. Ja nejsom výnimka a tak mi toho v posledných dňoch po rozume pobehuje celkom dosť.

Keď sa pozeram naspäť na rok 2014 musím zhodnotiť, že v rámci možnosti som celkom spokojná.
Napriek prekážkam a potokom pretečených sĺz som zaznamenala pomerne pozitívny posun.
Musela som si niečo odoprieť, niečoho sa vzdať úplne ale za to zisk (a tým nemyslím takmer nič materiálne) celkom narástol. A viem, že ak nezaspím na vavrínoch tak to už pojde len k lepšiemu....
Znovu som vyrástla, pribudli aj nejaké tie vrásky ale myslím, že za výhodnú cenu, pretože raz zo mňa bude úžasný človek! :D

V tomto roku sa tiež udialo niečo absolútne prekvapivé, pretože som naozaj nečakala, že by sa mi to niekedy v živote mohlo stať, ale raz už to tak je a je to tak strašne ohromujúce, že aj keď to asi nie je úplne najvhodnejšie mám chuť to vykričať úplne do celého sveta, napriek tomu, že mám stále neuveriteľný strach.
Každopádne zamilovala som sa jak malá školáčka a aj keď to nedokážem poriadne spracovať a miestami nič iné nerobím len revem aj kvoli tomu (ťažko povedaťči mám alebo nemám dovod lebo som tak prepnutá, že to neviem posúdiť) ale na druhej strane som neskutočne šťastná a chcem tak ostať!

Každopádne keď si to tak zhrniem, mám prácu - dokonca DVE! Teraz sa mi črtajú aj dva ďalšie mini prívyrobky a moj sen o odchode do Londýna sa stále viac a viac blíži k realite - či už to bude vo februári ako plánujem, alebo ešte neskor - na tom nezáleží. Proste sa to stane a aj keď mám strach - lebo predsa len, úplne sama v tak veľkom meste, to neni len tak ale ja viem, že to proste bude konečne dobré a strach ma nikdy nezastaví.

No a s týmto všetkým prichádzajú ďalšie menšie či väčšie zmeny. Jak personálne ku ktorým sa možno ešte niekedy vyjadrím na druhom blogu, tak aj zmeny iného druhu. A dovod prečo to píšem práve sem, je taký, že toto je bohužial posledný príspevok na tomto blogu.
Ťahala som to  tu viac či menej aktívne takmer 6 rokov a myslím, že je čas túto epizódu ukončiť.

O svojom osobnom živote už píšem pár mesiacov na tajnom blogu a keďže sa tam možem viac otvoriť už nemám potrebu nič také písať sem. A čo sa týka ostatných článkov tak tu ani nemajú nejaký špeciálny úspech a asi potrebujem trochu priestoru aby som sa rozhodla čo chcem písať ďalej. Lebo plánov mám veľa ale neviem sa rozhodnúť ako to zrealizovať no a všeobecne skutek utek proste. :D

Takže tí čo máte ďalej záujem sledovať moju životnú cestu, všetko bude odteraz na tajnom blogu. Kto ešte k nemu nemáte prístup ale chceli by ste to čítať, napíšte mi na sheenka205@gmail.com a dohodneme sa :).
Prípadne sa raz určite dokopem aj k aktívnejšiemu prispievaniu na mojom fotoblogu (sheenastaley.blogspot.com)
Tento blog samozrejme ale nevymažem, ostane na vlnách internetu pre budúce generácie a pre moju vlastnú nostalgiu, pretože predsa takmer 6 rokov života není len tak.

Neviem ako sa lúči po jaštersky ale majte sa a dúfam, že sa napriek tomuto čítame ďalej priateia! :)

Aktualitka :)

Toš, po zopár týždňoch ďalšieho rozosielania životopisov a chodenia po pohovoroch som si zariadila občasnú brigádku pre zmenu v rockovom klube( i ked ne v Randali:D). Síce to vobec nič neznamená ale považujem to vo svojej kariére za aspoň malý krok smerom ktorým reálne chcem ísť.

Okrem toho idem zajtra na skúškovú smenu do pivárne v centre mesta a mám zopár reálnych detailov podstatných pre moj odchod do Londýna a možno by som ani na začiatok nepotrebovala taký velký finančný základ. Je fajn sa o takýchto veciach baviť s takmer miestnym, ktorý vie ako to chodí a ne s ľuďmi ktorí ma strašia sumami ktoré nemám šancu zarobiť keď žijem takto.
Takže ak to zajtra výjde, idem do toho na ostro....

Okrem tohoto nemám žiadne špeciálne novinky, teda až na jednu ktorá nie je určená pre verejnosť, takže si o nej ráčte prečítať na Tajnom blogu :). Ale pozor, pripravte si vreckovky .... :D

Držte palce!

Revival......

Včera som robila čašníčku v jednom bratislavskom klube, počas koncertu jednej revivalovej kapely a už sa po tých rokoch čo tento revivalový biznis sledujem, potrebujem vyjadriť a možno niekomu aj otvoriť oči.

Osobne by som proti týmto zoskupeniam nič nemala. Často sú fakt kvalitné, dávajú do toho všetko a keď zavriete oči, tak máte pocit, že ste na originálnej kapele. Je to síce len divadlo, čo sa trošku prieči s podstatou rock ´n´rollu, ale budiš.

Štve ma ale, že pre kapely ktoré produkujú hudbu cudzích interpretov, je z nejakého dôvodu v tejto krajine omnoho lepšia živná pôda ako pre kapely ktoré hrajú vlastnú pocitvú tvorbu, ktorá je v našich končinách často viac než kvalitná a rozhodne máme byť na čo pyšní.

Tak napríklad, tento konkrétny revival si za svoje divadielko nehanbil vypýtať 600€!
Hrali síce asi aj dve vlastné pesničky, ktoré ale zneli úplne rovnako ako kapela ktorú predvádzali, len so slovenským textom, takže to nič neznamená.

A je úplne pravidelné a bežné, že si kapely tohto druhu vypýtajú 5€ za vstup, aj keď je to len koncert jednej jedinej kapely a tieto sumy v stovkách eur budú asi teda tiež ich pravidelným zárobkom.

Zatiaľ čo naše vlastné pôvodné kapely s vlastnou tvorbou si málokedy dovolia vypýtať za koncert viac ako dajme tomu 3€, v prípade, že hrajú tri. A nakoniec sú ešte radi ak sa zaplatia cesťáky všetkým cezpolným kapelám a domáca kapela ostane aspoň na nule. Pretože aj nebyť v mínuse je obrovský úspech a to ako organizátor naozaj viem o čom hovorím.

Vtipné je, že ľudia na tie revivaly bez mihnutia oka chodia a dajú im to vstupné ale keď majú ísť na nerevivalovú kapelu a vstupné je naozaj smiešne tak už to ofrflú alebo sa snažia to hocijak vysmlouvat aby sa dostali dnu bez platenia, prípadne za menej.... Keďže občas aj vyberám na koncertoch vstupy, tak nestačím žasnúť len keď vidím koľko ľudí je na guestliste.... A.K.A. kamaráti.

Samozrejme aj klubom sa viac potom oplatí revivaly do svojich priestorov pozývať a tie neskutočné prachy im zaplatiť, pretože na nich vždy príde viac ľudí a samozrejme, čím viac ľudí, tým viac sa prepije na bare a tiež to vlastne zaplatí podstatnú časť fungovania daného klubu. Takže je toto vlastne taký začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko dá vymotať pokiaľ ľudia (a hlavne tí ktorí sa tak tvária jak strasne milujú hudbu a potom ju takýmto štýlom zabíjajú) neotvoria oči.


Nechcem pôsobiť nejak fašisticky a nútiť ľudí aby tie revivaly bojkotovali. Ono je to predsalen niekedy fakt slušné divadlo a dá sa na tom dobre zabaviť. Ale rozhodne by nemali mať lepšie podmienky ako originálne kapely, väčšiu návštevnosť koncertov atď.

O tom čo si myslím o ich chrbtových kostiach sa možno vyjadrím nabudúce, ale týmto chcem apelovať na každého, kto si toto prečíta, aby podporoval našu domácu hudobnú scénu s pôvodnou tvorbou. Ani si neviete predstaviť koľko fakt vynikajúcich kapiel sa už rozpadlo a často len z obyčajného syndrómu vyhorenia, pretože byť hudobníkom u nás chce fakt pevné nervy a šialene utiahnutý opasok. A toho je fakt škoda. Hudba a umenie všeobecne je obrovskou podstatnou časťou našich životov a takto ho zabíjame.

Poďme s tým teda niečo robiť, ok? :)

Ľudia!!!!

To, že som týmito akože tvormi vrcholne znechutená nie je žiadna novinka. Ale niekedy ma stále dokážu prekvapovať.....
Dnes som sa z konkrétnych dovodov zamyslela nad ludským neprajníctvom... a hlavne tým, keď to "s vami myslia dobre" ....

Ono tento zážitok nebol bohužial ojedinelý ale po dnešku mám chuť sa k tomu vyjadriť.
Ešte v lete, som sedela s angličanom na terase pred Randalom a stretla som kamošku, bývalú spolužiačku zo strednej.... a tak samozrejme došlo aj k zoznámeniu a k otázkam, že čo spolu máme a bla bla bla.

Dnes sme už hodne pod vplyvom kecali a v určitom momente, mi povedala, že má chuť ma úplne spičovať, lebo že on ma čoskoro pošle do prdele! Takéto reči mi otvárajú nožíky vo vačkoch.

Akože bezohladu na to, či sa to može alebo nemože stať....prečo by ste takéto niečo niekomu povedali... a hlavne keď ide o niekoho koho ste videli raz na ani ne desať minút...... ? Prečo?

Snažila som sa vysvetliť, že proste to neriešim, že som našla človeka ktorého spoločnosť mi robí nesmiernu radosť, ktorý ma fascinuje, zaujíma a neskutočne uspokojuje a som šťastná a neriešim proste drámy, a imaginárne obrázky budúcnosti.

Jasné, som trošku neistá, táto situácia nie je dokonalá, ale je to situácia ktorá sakramentsky stojí za to a ja si to užívam plnými dúškami.... a naozaj nedokážem pochopiť prečo majú ľudia potrebu ma upozorňovať na takéto chujoviny ktoré v tomto momente, v tejto jedinej a jedinečnej prítomnosti, jednoducho nejsú podstatné.

Ja ľuďom vždy želám šťastie aby im všetko dobre dopadlo a teším sa keď vidím, že je niekto šťastný. Ale 90% ľudí čo vidia, že som po rokoch s niekým šťastná ja, aj ked svojím úplne pošahaným magorským sposobom, má potrebu mi odovzdať múdro o tom, ako skončím v neskutočných slzách.

A možno aj majú pravdu, možno o rok budem všetko vidieť inak.... ale skor to na mna posobí štýlom ako keď mi niekto povie, že na niečo nemám alebo niečo nedokážem...... Mám potrebu mu dokázať opak.
Moja posledná učitelka anglictiny zo strednej by o tom mohla rozprávať, že čo sa stane ak mi niekto takéto niečo povie...

Radšej si počkám na deň kedy sa celí šťastní vysmejeme svetu do tváre..spolu....



Som pod vplyvom tak ospravedlnte prípadne chyby alebo iné problematiky ..... :)

Birthday girl...

Od posledného príspevku, som navštívila jeden pohovor a v stredu mám ďalší. Ak ma zoberú na obe miesta, bude to úplne celé dobre, lebo budem možno zvládať aj obe práce v jeden deň a hlavne vďaka tomu budeme s Lifkou konečne mocť začať hladať nejaký spoločný podnájom, aspoň na tú chvílu kým sa mi podarí našetriť a nájsť ubytko v Londýne. 

Lepšie by sa mi šetrilo keby som nemusela hladať nový bejvák ale na druhej strane, prídem o všetky zbytky zdravého rozumu ak ostanem v tejto pakárni, takže iná možnosť není. 

Chcela by som nenáročného sponzora, ktorý by mi kúpil byt a zahŕňal ma hromadami krásnych šiat a iných kusov oblečenia. Zvyšok som ochotná si zaobstarať sama. Ale to už unikám do ďalekých oblakov, tak aspoň sponzora na to oblečenie...? Nie? Určite? ... Dobre... 

Každopádne, dnes mám narodeniny. Až na pár príspevkov na mojej nástenke a súkromných správ od najbližších som nepocítila žiaden rozdiel a to milujem narodeniny! Ale keď ich trávim sama a ničím špeciálnym, jaksik strácajú čaro. 

Aspoň Google ma dnes prekvapil. (Nič ma nepresvedčí o tom, že takto nevyzerá úvodná stránka googlu na celom svete:D) 

Pred pár týždňami som písala milovanému, že či sa mu podarí prísť na moje narodeniny. Spýtal sa ma, že kedy to je a potom už neodpovedal. Takže teraz zúfalo naivne čakám, že mi napíše esemesku s pozvaním na niečo brutálne špeciálne ale asi tým len samu seba namotávam na niečo čo sa nestane aby som sa potom mala načo uraziť. Ale tak človek nikdy nevie. Bolo by fajn ísť aspoň na palacinky do Lacinky no ne? 

Shards of my mind

Vzhľadom na to, že mám vo svojom patetickom živote príliš veľa času na premýšlanie, prežívanie a pozorovanie, mám vo svojej hlave desiatky filozofií, rozhodla som sa, že sa o ne budem deliť aj so svojími nevernými čitateľmi. Tieto myšlienky nemajú žiadnu konkrétnu formu alebo pravidlá, proste ich sem čas od času budem pridávať, tak ako mi chodia do hlavy. 
O vzťahoch 



Tak som sa zamýšlala. Asi to pozná fakt každý. Stretnete človeka. V podstate už na prvý pohľad/prvý rozhovor viete, že je totálny psychopat, ale v počiatočnom okúzlení vám to pripadá roztomilé, tajomné, vzrušujúce atď. Postupom času sa ale začne prejavovať viac a po opadnutí okúzlenia na oboch stranách prídu aj tie desivejšie prejavy. Záchvaty hnevu, hystérie, zúrivosti. Niečo sa hodne posere. Ale potom sa to zas napraví a láska stále nedovoluje vidieť jasno, takže uveríte, že je to náhoda a už sa to nikdy viac nestane. A potom to začne naberať na obrátkach. Prídu klamstvá (stále šialenejšie), väčšie a dlhšie záchvaty citové vydieranie, naschvály. ..... Začínate všetko vidieť jasne ale neviete sa odpútať. V tomto štádiu sú ľudia najnemožnejší, pretože sami vidia pravdu, ale majú pocit, že sú nutení ísť sami proti sebe a vyslovene sa odmietajú oslobodiť a aj keď už na to prídu stále majú pochybnosti a nechajú sa velice lahko zlomiť a vrátiť sa späť aby bolo mesiac zas všetko dokonalé a potom to začalo znovu a ešte horšie.
Poznám desiatky takýchto dvojíc a nikdy som nepochopila prečo sú jeden s druhým, keď si robia veci, ktoré by nespravili ani najväčšiemu nepriateľovi. Stále to zúrivo vydávajú za lásku ale tej tam nie je ani zrnko. A čo je najdesivejšie, to prečo to ľudia robia je lebo majú strach byť sami. Radšej sa budú trápiť donekonečna s tou istou osobou ako keby si mali užívať výhody slobody (ako napr. aj možnosť stretnúť niekoho kto za to pre zmenu stojí). Najhnusnejšie je (to čo som naozaj viac krát na vlastné uši počula), keď priamo tomu druhému poviete niečo ako "Nemožeš ma opustiť, neviem byť sám/a"  a až potom prichádza to povestné nepravdivé a tým pádom nechutné "Milujem ťa". A nikomu to akoby nikdy nedošlo.  Keď mi niekto povie, že má problémy vo vzťahu a potrebuje o tom kecať a tvári sa aký je s tým druhým nešťastný a nechce s ním byť ale NEVIE byť sám a miluje ho, tak moja mienka o ňom klesne o 90% a ďalej už nedokážem byť empatická k jeho problémom, lebo si za ne proste može sám/a a nikto s tým nič nespraví.
Zaujímavé je, že takýchto vzťahov sa zvykneme naozaj držať zubami-nechtami úplne najdlhšie.



No a potom stretnete niekoho o kom okamžite viete, že je všetko tak jak má byť. Keď to mám nazvať trošku patetickejšie - svoju spriaznenú dušu. Všetko je tak dobré až z toho máte strach, ale snažíte sa ho nevnímať a užívať si každý moment tak ako to je. Ale po čase sa aj tak stane, že niečo nie je v poriadku. Ale toto je človek s ktorým stojí za to to prekonať. A tak to neriešite ale tým pádom to on nevie a robí to ďalej a vás to stále škre ďalej a ďalej až to proste poserete kvoli nejakej totálnej pičovine. A  všetko je preč skor ako to začalo.


Prečo si to ľudia robia? Hm?

London calling ?

Od mojho posledného príspevku z mojej dlhej a trnitej cesty padlo veľa rozhodnutí. V hlave som mala (aj mám) strašný bordel a aj keď som sa o to pár krát pokúšala, nikdy sa mi to nedarilo napísať. Teraz po rozhodnutiach ktoré padli, sú v mojej hlave asi na rade otázky a tak je čas si o tom trošku pokecať.

Keďže sa situácia v Prahe vyvŕbila tak ako sa vyvŕbila, mala som pár dní na spamätanie sa z ďalšieho pádu kedy som sa zožierala otázkami typu "čo teraz?". Vyhoretá a slabá po ďalšom zbytočnom boji, som fakt nebola schopná cez slzy vidieť ďalšie možnosti.

Ale potom to prišlo. Jasná a jediná rozumná odpoveď : Londýn. Je čas!
Samozrejme večný, pretrvávajúci problém zablikal aj v tomto prípade a ešte viac ako inokedy: Ako to urobiť bez jediného floka vo vačku?

A tak padlo rozhodnutie. Nájdem si dve práce. Vybavím všetky svoje nepríjemné záväzky tu a budem šetriť. A v lete 2015 odchod.

Prvú prácu som si našla v podstate len pár dní potom. Odvtedy pracujem v takej malej hospode v Lamači a až na pár mínusov som konečne niekde spokojná. S hladaním druhej práce to ale zas ide ako obvykle a zúfalstvo pomaly začína prevládať. Tiež si ma našli rovno dvaja exekútori a chcú odomňa vyše 950€.
A to som si chcela konečne dať urobiť zuby, aby som mohla ísť do Londýna aj so svojím strateným sebavedomím, pretože to budem sakramentsky potrebovať.

Ak by ste to nevedeli, tak Londýn je odmalička mojou vysnenou destináciou. Celá Británia je. Mala som tam odísť už po maturite s kamarátom ale on dostal lepšiu ponuku a ja som nechcela ísť sama. A tak sa začal moj neustály boj o život v Prahe. Teraz som ale dozrela do štádia kedy mi je jedno, že mám ísť sama, ale proste musím ísť. A odkedy je moj mozog zameraný čisto na tento cieľ, tak sa zdá, že to všetko začínam priťahovať. Nakoniec mám možnosť odísť už v Novembri. Mám už jednu pracovnú ponuku a teoreticky aj ubytovanie. Nič z toho ešte nie je stopercentné ale je to začiatok. Potrebujem ale našetriť aspon  2 kilá, minimálne na prvý týždeň. Čo je v tomto momente pomerne ťažko urobiťelné ale nejak sa mi to snaď podarí.

Mám strach, lebo naozaj nechcem skončiť v Novembri ako bezdomovec v Londýne. A po všetkej tej smole posledných troch rokov, je ťažké zatnúť zuby a urobiť niečo odvážné a hlavne niečo čo som už niekoľko krát spravila ale tentokrát bez najlepších kamarátov, omnoho ďalej a tak... Toto bude najväčší risk. Ale úprimne ak mi to nevýjde v Londýne/UK alebo okolí tak už naozaj možem ísť už len na inú planétu alebo umreť. Pretože cítim, že tam naozaj patrím a niečo na tom byť proste musí.

Možno sa mi preto doteraz nedarilo. Možno som proste mala ísť tam. Alebo som potrebovala čas aby som do toho dozrela. Takže keďže ja už naozaj nemám čo stratiť, je čas do toho skočiť po hlave. Mám pravdu? Geronimo!

Koniec letnej pauzy!

Zdravím Vás!

Oba moje blogy si prešli neplánovanými letnými prázdninami, ale nemyslite si, že sa mi toho deje málo. Práveže sa toho udialo strašne moc a ja tak nejak neviem, kde začať a ani práve nemám moc času!
Ale raz za čas sa určite niečo nové dozviete :).
Na mojom top secret blogu vás už napríklad čaká úplne čerstvý, ešte teplý článok z mojho aktuálneho súkromia a o zvyšku sa určite dočítate už v blízkej dobe.

Medzičasom by som ale prijala nejaký ten feedback. Čítate to tam vobec niekto, alebo si to píšem len sama pre seba? :D
A ak áno, baví vás to? Zaujíma vás to? Chceli by ste sa niečo opýtať alebo mám niečo pridať? Historiek mám hromadu ale má to zmysel? Dajte mi vedieť(ideálne tam)! :)

Samozrejme idem podobiehať zameškané aj ja, tak dúfam, že sa možem aspoň u vás tešiť na nejaké novinky :)

Facka od reality.

Tak a som späť v Bratislave. Už by mi to všetko bolo aj smiešne keby sa ma to netýkalo.
Vranov nad Dyjí bol čistý fail. Moj sen o dvoch mesiacoch kludu a pokoja, kedy som nemala riešiť nič zo svojich životných problémov sa začal rozplývať hneď druhý deň po našom príchode.

Ono vydesili sme sa už pri ubytovávaní, pretože sme nebývali v tom "penzióne" čo bol na fotkách ale trošku ďalej a hneď sme sa dozvedeli, že nebývame samé ale ešte s jednou holkou. To by samozrejme nebol až taký problém. Väčší problém bol, že tam nebola wifina, čo by sa tiež ešte dalo riešiť, ale najhoršie bolo asi to, že to tam bolo komplet prechrobákované, celé noci nás niečo kúsalo a lozilo po nás ( a to snaď ani nemusím hovoriť, že triezve sme sa ani neodvážili ísť spať).

Hneď prvý večer sa nám podarilo "zlomiť" našu postel. Slovo zlomiť je preto v úvodzovkách lebo ona už vlastne komplet celá dolámaná bola len držala zaháknutá v takej ako keby skrinke, ktorú sme sa my snažili trošku odsunúť pretože tam bola zástrčka ktorú sme potrebovali. No a jak som ja tu skrinku tlačila od steny a Lifka na druhom konci ťahala, tak zrazu postel(na ktorej som ja v tom momente samozrejme musela byť) spadla na zem. Problém bol v tom že Lifke sa kúsok podaril odtiahnuť ale tá strana ktorú som ja tlačila ostala na tom istom mieste, preto ta postel vypadla. Každopádne lepšie ako keby sa to stalo počas spánku, že jo?

V tú noc u nás na izbe nakoniec spal ešte taký malý 15 ročný chlapec, čo bolo stále v poriadku lebo sme mali 4 postele ( my sme spali na dvojitej). Ďalšiu noc nás tam už ale bolo šesť. Problém bol aj v tom, že otváranie okien bolo v podstate tabu, pretože tam buď bola v noci zima alebo tam lietalo ešte viac háveďe.

Ďalším vtipným bodom nášho ubytovania bolo svetlo. Na celú izbu sme mali len jedno, také slabé maličké, ešte k tomu schované za skriňou. Velké na strope nefungovalo. Teda to sme si aspoň mysleli.  Jedno ráno som sa totiž zobudila a ono svietilo. Pritom my sme na izbu prišli posledné a rozhodne bola tma tak som nechápala, že čo sa stalo. Nakoniec sme prišli na to, že ono to svetlo funguje, len mu trvá tri hodiny kým sa zapne :D . Takže zažnete svetlo a možte ist na pivo alebo hocikam, kým sa vám zažne.

No a potom tu bol záchod a sprcha. Všetko v jednej miestnosti bez klúča. Zámerne si všimnite že nespomínam umývadlo, pretože to tam nebolo. Nebol tam dokonca ani toaletný papier. Ako bolo by fajn keby nám niekto aspoň povedal, nech si nejaký doneseme, lebo tam není, ale nikto nám nič také nepovedal.

A tak sme sa pre neho trepali 25 km do Znojma. Rovnako ako napríklad pre také základy ako jedlo. Lebo áno mohli sme jesť v okolitých reštikách ale už aj bez toho sme míňali zbytočné peniaze. /Problém ale bol, že sme nemali ani chladničku, rýchlovarnú konvicu alebo čokolvek aby sme si mohli niečo navariť alebo uchovať na dlhšiu dobu.

A teraz prejdem k samotnej práci. Museli sme nasilu prísť 3.7. aj keď nám to ani jednej nevyhovovalo, pretože tam malo byť neskutočne veľa ľudí a strašne nás potrebovali.
Prišli sme teda v piatok na obed do práce a postavili nás do dvoch stánkov mimo reštiky, kde sme mali čapovať pivo.

Za 6 hodín sme načapovali dohromady v oboch stánkoch 5 pív(z toho jedno som vypila ja) a 6 malinoviek ( z toho 3 zamestnancom). Potom nás poslali "domov¨" že to nemá zmysel.

Na druhý deň sme prišlo o rovnakom čase, postavili sme sa do stánkov a poslali nás preč po desiatich minútach. Tak strašne vela ludí tam bolo. Vtedy sme išli do toho Znojma. Mimochodom aj to sme išli tak, že 4 kilometre pešo na autobus a potom sme na ten autobus čakali hodinu a pol. S kocovinou, bez vody a aj bez peňazí, pretože sme potrebovali aj bankomat ktorý bol najbližší tiež až v Znojme.

Na tretí deň nám už stánky zrušili úplne a išli sme za bar.
Musím ešte spomenúť, že sme vlastne narazili na jeden problém hneď v prvý deň a to taký, že jak sme došli tak nám naša 21 ročná tupá "šéfová", s ktorou sme predtým mimochodom komunikovali a nič nám nepovedala o ničom, oznámila, že sa musíme ísť prezliecť do riflových šortiek. Na čo sme obe opáčili že nemáme, a ona nám povedala, že si ich budeme musieť kúpiť. To víš, že jo. Tak sme si išli dať iné šortky ale a som sa jej snažila vysvetliť, že tým pádom si ja budem musieť dať pančuchy lebo, že nemienim vystavovať na obdiv svoje vorvanie stehná. Hádala sa so mnou, povedala, že si ich nemožem dať, ale proste tak sa výjsť na verejnosť nedalo. A tak som si ich dala a aj tak to može byť všetkým jedno keď tam nejsú ludia a aj keby určite sa mi budu radšej kukať na pančuchy než na nechutné stehná.

Po niekoľkých hodinách nudy za barom (a roznych záchvatov poctivo prehĺtaného hnevu z mojej strany) nás opäť poslali domov, lebo tam nebolo čo robiť. Ďalšia vtipná vec bola, že v ten deň už nikde v našom okolí nemali cigarety. Najbližšie sme mohli ísť buď na pláž, ktorá síce bola naozaj blízko ale museli by sme si za vstup tam zaplatiť 40 korún. Druhá možnosť bola benzínka, zas skoro 4 kiláky pešo. No proste raj na Zemi, co vám budem hovoriť.

V pondelok mala Lifka voľno a robila som už len ja. Predtým sme si povedali, že tomu dáme víkend a keď sa nič nezmení, pojdeme preč. A ako ste si mohli prečítať nezmenilo sa.
Ľudia neboli, "šéfová" bola stále väčšia piča a furt sme dokopy nič nevedeli. Minuli sme tri krát viac peňazí než sme zarobili a proste celé zle. Vtipné bolo aj to, keď sme sa po troch dňoch omylom dozvedeli, že slúbené ubytovanie a strava zadarmo bol čistý ojeb, lebo za ten náš úžasný príbytok sa sťahovalo 200kč týždenne z výplaty a jedlo (jedno) 60 kč na deň a to tam nemali nič pre vegetariánov. Teda ja síce nejsom ale nechcela som tam jesť mäso, lebo predtým som išla cez kuchyňu a akurát tam riešili nejaké pokazené.
Tak sme dostali šalát čo sa normálne dáva ako príloha a potom v pondelok som ja mala smažák, čo síce nemusím a už vobec ne v lete ale tak aspoň sa to dalo jesť.

Každopádne zase hromada hodín strateného života, pretože tam nikto nebol. Roboty tam bolo asi tolko, že by som to všetko zvládla ako obsluha, barman a možno dokonca aj v kuchyni, úplne sama.

Preto pre nás prišiel kamarát autom a my sme sa zbalili a bez toho aby sme komukoľvek čokolvek povedali (čiže oko za oko, zub za zub) sme odtiaĺ zdrhli jak židia z koncentračného tábora.
Odviezol nás do Bratislavy(dorazili sme okolo pol jedenástej) a hneď na druhý deň ráno som ja utekala do Prahy, lebo som predtým vyhrala koncert na moje najmilovanejšie kapely Metallicu a Alice in chains!
K tomu sa tiež ešte asi vyjadrím potom.

Každopádne v Prahe som bola do pondelka. Nemohla som ostať pretože ono sa všetko tak nejak skomplikovalo. Aj preto mala byť táto letná brigáda takým medzníkom, že do seba všetko krásne zapadlo.
Kamarát z Prahy sa totiž na čas presťahoval ku kamoške. U nich dvoch som vlastne na striedačku zvykla prebývať, ale v garzónke by sme spolu traja asi nemohli byť. Teda aj mohli ale kamoškin jazvečík by nás všetkých zakilloval. No takže som ZASE po miliónte skončila v Bratislave, doma bez jedinej koruny a poviem vám, že niekedy sa už aj zamýšlam nad tým, či by nebolo najlepšie to všetko vzdať. Nejsom ten typ, ale tak možte tieto patálie sledovať už pekných pár rokov a tiež tipujem, že vás to už nebaví... A to si ešte predstavte, že to žijete.

Proste nejaká divná priestorová slučka alebo neviem čo.
Najhoršie na tom je, že ja už v tomto byte naozaj nedokážem byť. Keď mám ísť domov začína ma boleť žalúdok, som nervná a zrelá na samovraždu. Žijem tu s troma ľudmi, z ktorých každý jeden je naozaj bez akéhokoľvek prifarbovania prípad pre psychiatra. A čo ma desí najviac zo všetkého, nakoniec to budem len ja kto u psychiatra skončí. Len kvoli nim. Som absolútne zúfala a neviem si v tejto situácii sama poradiť.
Keby som na to mala prachy tak ma možno dokopú až k drogám, pretože už  mi skoro nepomáha ani tráva a tak....

Takže tak to je. Neviem čo ďalej. Ako sa pohnúť z miesta. Čo robiť. Plánov a snov sa vzdávať nemienim, ale som unavená, zničená a keď vás zhadzuje dolu vlastná rodina, tak niečo nie je v poriadku.

Opäť sa snažím hladať cestu a nezabudnúť na to kto som. Ale v tomto momente je pre mňa strašne ťažké neprestávať veriť, keď sa naozaj nemám čoho chytiť. Takže to je v "skratke" na teraz všetko.

Snaď to raz pojde aj inak.

News

Zdravím vás....

Viem, že príspevok na moj top secret blog už týždeň mešká(napravím to ASAP), ale mala som toho strašne moc a dnes som chcela napísať aspoň dva nové články tam a jeden aj sem ale bohužial sa moj notebook rozhodol ma zradiť a teraz píšem z maminho ktorý mi každú chvílu vypína, takže čakám na preinštalovanie svojho miláčika (a pevne dúfam že tým nestratím všetky smrtelne podstatné veci ktoré v nom mám- ako napr. filmy a serialy:D ) a potom všetko nahodím.

Každopádne mám novinky o ktoré sa chcem podeliť a potrebujem to už niekam dať, lebo mi praskne hlava, takže tuto to je.

Konečne som oslobodená od práce v Tescu(k tejto tematike vás ešte čaká jeden Tesco hejt). Včera som odrobila posledných osem hodín a poviem vám, že aj napriek pretrvávajúcej nenávisti mi bolo aj celkom do plaču. To hlavne preto, že neznášam lúčenia a napriek tomu jak nahovno robota to bola, mala som celkom super kolegov. Nevznikli žiadne špeciálne kamarátstva alebo čo ale mala som ich rada a myslím, že aj oni ma mali radi. A to je vždy fajn pocit. :) Takže áno slzy sa do očí tlačili ale ustála som to. :D

Dlho sa ale nezamestnaná neohrejem, pretože teraz prichádza najviac novinka tejto doby.

Vo štvrtok ráno s kamoškou odchádzame do Vranova nad Dyjí, čo je akási dedinka(?) pri Znojme. Budeme tam pracovať v reštaurácii a máme tam zabezpečené ubytko aj všetko.
Ako mestské deti sme sa toho najprv celkom desili ale keď sme videli fotky tak sme sa začali neskutočne tešiť, pretože je tam naozaj nádherne. Úplná rozprávka.
Asi to po pár dňoch pre nás bude aj tak náročné, ale myslím si, že to stojí za to aby sme to zvládli.
A hlavne mne.

Konečne budem mimo Bratislavy a aj keď nie v Prahe alebo tak, tak beriem toto celé ako skvelú príležitosť zotaviť si mysel. Nebudem musieť deň čo deň premýšlať ako prežijem do dňa nasledujúceho a podobne. Všetky moje aktuálne starosti sa spravodlivo rozdelia medzi Bratislavu a Prahu a tam ostanú, zatiaľ čo ja si od nich budem môcť oddýchnuť a snaď aj prídem na to, že čo môžem ďalej robiť so svojím životom. Proste krásna pauza medzi týmto všetkým, ktorú už naozaj potrebujem. Prácu a bývanie budem mať zabezpečenú a tak keď už nič iné, aspoň na dva mesiace budem mať pokoj v duši. No nekúp to.


Ešte nechcem predbiehať udalosti ale ak by sa mi podarilo našetriť z týchto výplat, rada by som potom išla na výlet do Londýna. Do mojho promised landu. Potrebujem ho zažiť. Potrebujem si to užiť a získať svoj legendárny nadhlad a poviem vám, že v tejto situácii keď s Prahou nemám nič isté ale mám isté, že nechcem ostať v BA, by som v prípade, že by som v Londýne dostala dobrú pracovnú príležitosť neváhala ani sekundu a ostala by som tam.... Ale nechcem nič plánovať a predbiehať udalosti.
Potrebujem nájsť ten Zenový bod, kedy bude mať zmysel nad tým premýšlať.

Plus dúfam, že ma nové, mojími sračkami zatiaľ nepoškvrnené prostredie konečne donúti aj začať písať mnou už dlhodobo plánovanú knihu/resp. poviedky, ale to sa tiež uvidí až tam. :)

Tak mi držte palce a prípadne kludne dojdite na výlet. :)

http://www.restauraceprehrada.cz/fotogalerie/  Tu budeme žiť a pracovať. Čekujte aj fotky dolu, je tam okolie a myslím, že to stojí za to :)

Tak zatím Au revoir. Ostatné články na oba blogy prídu hneď jak to bude aspoň trošku možné. SS