Zimná prázdnota na zaprášenej planéte

V poslednej dobe tento svoj blog sakramentsky zanedbávam...a čo je vtipnejšie, minulý týždeň som si založila ešte jeden (TUTO) a ten tak nejak zanedbávam tiež...Vec sa má tak, že to nie je spôsobené nedostatkom podnetov o ktorých by sa dalo niečo načmárať(toho je až až) ale mojou absolútnou nechuťou vôbec niečo robiť.

Takže prejdem rovno ku sťažovaniu sa....
Mám pocit akoby sa okolo mňa nejak všetko zastavilo, vôbec nič sa nedeje, nudia ma ľudia, aj tí ktorých najviac milujem, dlho som nespoznala nikoho dostatočne zaujímavého, nezažila ani nepočula ani nevidela nič čo by ma dvihlo zo stoličky a znovu mi roztočilo planétu svojou silou... už aj moja jediná životná záchrana v ťažkých časoch a môj najväčší koníček zároveň - milované koncerty sa pre mňa stali akousi zvláštnou rutinou a nepomáhajú mi spamätať sa a dokonca kvôli niektorým ľuďom sa pre mňa stali tak trošku stresom, vlastne si to neužívam tak ako by som chcela.....
Fakt je, že sa okolo mňa naozaj nič nedeje a ja absolútne nič nerobím..... stále nemám šťastie a nepodarilo sa mi zatiaľ zohnať žiadnu prácu-čo je už fakt hardcore, lebo som tak nechutne švorc až mi je z toho zle, mám pocit že som úplne nepotrebná a nikde ma nikto nechce a tak... proste samé komplexy, spôsobujúce môj akútny osobnostný úpadok....
AKo keby na mne sedel nejaký neviditeľný démon, ktorý ma nechce pustiť žiť alebo čo.....

Začínam z toho byť sakramentsky psychopatická a mám pocit, že schnem....ono aj moji najbližší kámoši a tak ma už tak nejak neuveriteľne nudia a možno nudím aj ja ich, lebo v poslednej dobe, ale možno sú to len moje paranoje spôsobené týmto všetkým, mám pocit ako by som ich obťažovala svojou prítomnosťou alebo čo....resp. už ma nikto ani len nezavolá von, pokiaľ sa neozvem sama, tak môžem ísť do prdele a dosť často môžem ísť do prdele aj keď sa ozvem.... proste nikde sa nedokážem nájsť, nikde nemám pocit, že tam patrím, nikde sa necítim dobre..... už ani vyhliadka na Brno na mňa nepôsobí nijak fascinujúco...... a plus celá ta zima do toho(aj keď priznávam, určite aj ona má na tom svoje zásluhy) aj keď už našťastie pomaličky ale isto odchádza preč, len ma to deprimuje, demotivuje a tak....nedokážem sa nijak realizovať.....

Do toho všetkého sa primiešava celá moja nespavosť, moja váha, ktorá závratne kolísa hore dolu vkuse a tak, z čoho ozaj totálne šaliem, no zkrátka všetko naraz, nahromade..... je mi úplne na špatu a chcem aby to už skončilo.....

Samozrejme viem, že týmto frflaním nič nevyriešim, ale potrebujem to zo seba dostať, lebo aj keď som sa snažila s tým pár najbližším zdôveriť, nikto to nepochopil a akurát si zo mňa robia srandu, čo mne už fakt nepríde vtipné.... tak sa utiekam do svojho sveta, kde je momentálne tiež pomerne prázdno, schovávam sa za Ville Vala aj s celým Himom, lebo to je jediné čo mi momentálne v hlave dokáže fungovať tak aby mi to neprekážalo a nechávam si do hlavy tlačiť hlúposti z telky(na staré kolená som začala kukať telku a z toho mi je asi najhnusnejšie, lebo tam je to fakt precpané sračkami.....).

No a tak..... asi už nemá zmysel nakladať ďalej, lebo by to boli stále tie isté koniny dokola, len so zvyšujúcou sa hladinou vulgarizmov, takže sa idem zase niekam zahrabať, do ulity a snaď sa všetko zase obráti a bude dobre, lebo toto sa nedá vydržať..... tak zatím teda....

Vlkodlak

Ďalší z mojich "poetických" výplodov, vzniknutý počas jednej z mojich prebdených nocí

Prázdne slová nočnej oblohy mi nedovolia snívať
"Som tak unavená, no nemôžem spať"
Chcem splynúť s hviezdami-ale mám strach
Veď ty už začínaš zývať

Pomaly striedam všetky polohy
A ty stále držíš moje chvejúce sa telo
Nevieš, že chce dávno utiecť inam
Preč od konkrétnosti času
Na to miesto, kde ťa nevnímam

Jazvy od mojich nechtov na jeho chrbte
- tým žijem vždy keď ťa vidím
Keď ma to mrzí ticho ťa objímam
Už mi nestieraj slzy, všetko sa zmení
-ja dnes v noci zomieram....