Prázdna.
Ako rozbitá škrupinka od vajíčka.
Bez akýchkoľvek emócií. Možno sa takto cítia matky po potrate.
Ja som síce nestratila dieťa, ale stratila som sny, vieru na zázraky, možno trošku nadnesene povedané, stratila som zmysel pre život. Môj život sa tvári, ako keby to malo trvať večne. Žiadne vyslobodenie v podobe smrti. Jednoducho zchátraná, zbytočná existencia odsúdena na živorenie v tele ktoré jej je už cudzie. V hlave mám len samé otázky. Ako sa toto môže stále diať? Prečo my? A hlavne, čo teraz? Rany sú príliš hlboké. Čo s tým môžme robiť?
Nechcem aby tieto slová vyzneli ako ďalšie prejavy sebaľútosti. Na tú nemám silu ani náladu.
Jednoducho, nemôžem vydržať tú neuveriteľnú prázdnotu ktorá ma dnes obopína.
Nejsom zvyknutá necítiť. Pravdupovediac ani neviem povedať čo je horšie.
Len sa chcem pohnúť. Niekam ďalej od tohto všetkého. :(
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára