Po dočítaní autobiografie Dee Deeho Ramonea, som sa zamýšlala nad tým, koľko rovnakých autobiografií, biografií alebo len článkov som si už prečítala.
Väčšina mojich najobľúbenejších hudobníkov išla alebo stále ide v heroíne alebo iných tvrdých(alebo aj mäkších) drogách. A ani ja sama nejsom práve najnevinnejší človek na svete.
A musím sa pýtať, je rock n´roll práve o tomto? Ovplyvnilo to aj mňa až natoľko, že nech sama sebe tvrdím čokolvek, tak hudba nie je hlavnou záležitosťou v tomto životnom štýle ale iba obyčajnou kulisou?
Dnes večer som čítala v Epoche mini článok o tom, že vedci zistili, že hudba ľuďom spôsobuje rovnaké pocity ako sex alebo drogy. To pre mňa nie je žiadna novinka, tú podobnosť som si už dávno všimla a zároveň to dáva zmysel heslu "Sex, drogy a rock n´roll". Ale čo z týchto troch vecí mám ja a všetci tí o ktorých tu píšem, najradšej?
Nech už je to akokoľvek je jasné, že drogy (v mojom prípade je to našťastie "len" alkohol) pomáhaju v tvorbe. Najlepšie sa mi proste tvorí pod vplyvom niečoho a aj najväčšie hudobné diela mojich obľúbencov nevznikali práve za triezva.
Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, aj skrz všetky tie biografie, tí ľudia naozaj trpeli. Najskôr len psychicky a to ešte o tom ani poriadne nevedeli, lebo najčastejšie to aj tak vložili do svojich pesničiek a mysleli si ako sú strašne cool, nad vecou, lepší ako ostatní a hlavne tí čo ich odsudzujú, ale potom im ostala už len samota, bolesť a nakoniec len boj o vlastný život, ktorý väčšina z nich prehrala.
Velikáni, ku ktorým sa dnes ja osobne priam modlím, boli celé roky len obyčajné osamelé trosky, ktoré už nielenže nič nevytvorili ale dokonca sa uzavreli pred všetkými ktorí s nimi chceli byť a prípadne im pomôcť, s tým, že ich proste nepotrebujú. Len sa sťažovali ako ich všetci odsudzujú, nechápu a vlastne sú najzbytočnejšia špina na zadku ludstva a pritom si to spravili sami. Klamali rodinu aj priateľov a nakoniec z nich aj bolo to čo si o sebe mysleli.
Jeden z mojich najvyšších bohov Layne Staley umrel v neskutočných bolestiach, úplne sám a našli ho dva týždne po smrti, pri blikajúcej telke, obklopeného drogami, vážiaceho cca 35 kíl a jeho posledné slová v poslednom rozhovore ktorý niekomu poskytol boli, že to strašne dodrbal, že strašne trpí a že nechce zomrieť, ale už vtedy vedel že vlastne nemá na výber, lebo už bral herák príliš dlhú dobu na to aby dokázal prežiť jediný absťák a nemal dosť sily na to aby to mohol brať ďalej.
Kurt Cobain utiekol z odvykačky len aby sa radšej mohol zabiť.
Shannon Hoon a aj napríklad Dee Dee Ramone bojovali, dlho ostali čistí a nakoniec si to aj tak radšej strelili a naposledy.
Takto by som mohla vymenovávať desiatky ďalších na vlas rovnakých osudov, Klub 27 sa ani neoplatí spomínať.
Ale musím sa pýtať, či to všetko stálo za to, či to všetko stojí za to mne, či to všetko stojí za to milióntim ďalších osudov ktoré si myslia, že sú niečo viac a ktoré dopadnú úplne rovnako.... a pritom mi stále v hlave straší hlások, ktorý mi hovorí, že hudba je stále to najdôležitejšie a s tými drogami to nič nemá.....ale prečo potom, keď to takto cítim a keď som naozaj vcelku nadšený a šťastný človek (čo mimochodom často boli aj všetci tí vyššie spomínaní) nedokážem vydržať triezva?
Mám priveľa otázok, priveľa zmätku, priveľa hnevu na nich všetkých, že to tak dodrbali a aj na seba lebo to dodrbávam rovnako aj keď nie tvrdými drogami a čisto teoreticky ma stále nenapadá nič lepšie ako v tom pokračovať....a nakoniec ani neviem čo som tým všetkým chcela vlastne povedať.....
