24.8.2009
Tento rok prešiel neuveritelne rýchlo. A ja rovnako ako predošlé dva rôčky čakám na popravu v podobe reparátu. Tento krát je to len nemčina, ktorú som už minulý rok (dokonca za ten istý ročník) zvládla.
O pár hodín budem sedieť v zaprášenej triede a lámať si hlavu nad tou zradnou gramatikou.
Žalúdok mi o chvíľku asi odíde na protest, keďže sa tvári že už neznesie tie nervy, mozog pracuje na plné obrátky, pretože som opäť nadopovaná hroznovým cukrom(tentorkát s úžasnou černicovou príchuťou). Miesto toho aby som si na poslednú chvíľu opakovala veci ktoré mi robia problémy tu tancujem na Die Toten Hosen(ospravedlňje ma fakt že sú Nemci a opakujem si nejaké slovíčka) a píšem blog, ktorý ako všetky ostatné moje blogy nebude nikto čítať. Ale píšem...po dlhom čase to zo mňa priam skáče (prečo akurát keď na to fakt nemám čas?). Uvoľnuje ma to - fakt úžasný pocit. O chvíľku však všetko povypínam, v záchvate stresu sa doučím posledné veci a budem čakať kým ma ráno mama nezobudí a ja sa budem musieť vychystať na popravu, ktorú som spomínala vyššie.
Už je asi neskoro riešiť veci typu "čo ak to nespravím". Musím tam ísť a vydať zo seba aj to čo tam neni. Možno sa to podarí, ktovie. Budem sa tváriť že si verím a ak toto náhodou číta nejaký milý človek, ktorý sa asi ani nebude obťažovať zanechať mi nejaký koment, tak ho poprosím aby mi držal palce, lebo zajtra od ôsmej rána to naozaj budem potrebovať. Auf Wiedersehn!
