V zátvorke....

Miláčkovia moji.....
Ako obvykle je všetko celé zle, ale nie o tom chcem hovoriť. Asi to aj tak čoskoro príde a budem sa musieť blogísku vyžalovať, lebo v poslednej dobe som na tom psychicky tak nejak blbě a nemám pocit, že to mám komu povedať a zvažujem návštevu psychológa, len aby som si pokecala alebo čo, ale keďže na to nemám prachy tak sa budem určite musieť vysťažovať svojmu milovanému blogísku.

Len sa tak zamýšlam, nad svojou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a neviem čo je so mnou v neporiadku. Odhliadnuc od ostatných sračiek, za ktoré si sama nemožem si prirábam ďalšie a ďalšie, len svojou demenciou.

Doteraz som neni tak úplne zmierená so svojim odchodom zo školy...Aj keby som sa tam prihlasila a dostala znovu(čo ešte neviem či urobím), vyštudovala až do PhD. a bola najslávnejšia muzikologička na planéte, tak toto si v živote, ale v živote nikdy neodpustím. Absolútne hlúpe, zbytočné zlyhanie ktoré mi už nikdy nikto nevyvráti.... Ako nerúcam sa z toho už, ale keď mám slabšiu chvílku tak mi to stále v tom mojom hlúpom mozgu hlodá a hlodá a cítim sa jak najmenší chrobák v obrovskom svete.

A tak všeobecne, mám strašnú potrebu už niečo začať robiť. Od väčšiny mojich ďalších krokov síce závisia prachy, ktoré nemám aj keď už konečne pracujem, ale tiež si moc nepomáhám tým, že každý voľný aj nevoľný(tie mäkké L sú tam úplne naschvál tak si ich všimnite) cent doslova a dopísmena preslopem....
Mám milión vecí ktoré ospravedlňujú prečo to vlastne robím, ale nakoniec sú to aj tak len hlúpe výhovorky a nemusí to tak byť. A potom(väčšinou síce pod vplyvom, ale nemožem si dvakrát veriť ani triezva) robím veci o ktorých dopredu viem, že je to hovadina a vlastne ich robiť ani nechcem, ale vždy ich spravím. Tak ja neviem... asi by som fakt mala vyhladať nejakú tú odbornú pomoc alebo čo....


Každopádne chcem to zmeniť! Neviem ako a tak, ale chcem to zmeniť. Chcem sa niekam pohnúť. Chcem znovu zaži´t ten pocit, že pre svoj život-resp. svoje sny a ciele, niečo robím. Aspoň maličké krůčky k veciam ktoré naozaj majú zmysel a viem, že na ne mám silu, odvahu aj všetko....
Už sa nechcem sama zabublinkovávať, osamelá a unavená.
Sú tu veci pre ktoré žijem a chcem, potrebujem, musím sa im venovať! A nielen čakať, vegetovať a pomaly ich zabíjať.

Takže asi tak. Dúfam, že tá potreba týmto článkom neskončí a naozaj sa aspoň pokúsim niečo so sebou a tými ostatnými vecami robiť.....

Dobrú noc!