nedeľa, augusta 28, 2011

kérky, piercingy a dredy.....

Nedávno sa ku mne dostal BLOG jednej ženskej o tetovaniach, piercingoch a dredoch. Je to blog negatívneho charakteru a názory ktoré tam prezentuje sú neuveritelne obmedzené.




Nie, nejde o to, že tam tieto veci kritizuje, každý má právo na vlastný názor a absolútne nemám problém s tým ak sa to niekomu nepáči. Je to predsa každého osobná vec.
Čo ma však na tom celom serie, je to, že tam zabŕda do vecí s ktorými evidentne nemá absolútne žiadne skúsenosti a bezdôvodne uráža a ponižuje ľudí ktorí si takýmto spôsobom ozdobili vlastné telo. Okrem toho, že je tam cítiť náznaky rasizmu (napríklad veta:
Kdo nosí dredy? Puberťáci, kteří hledají sama sebe a černoši, kteří opět většinou patří mezi nejnižší třídu.
) tak si tam dovolí povedať, napríklad to, že potetovaný, popiercingovaný alebo dredatý človek má VŽDY nejaký problém v duši alebo komplexy a podobne.

Keď hovorí o originalite ako argumentu na to prečo sa dať potetovať, tak s ňou súhlasím. Nie je moc originálne ak si niekto vyberie z katalógu obrázok, ktorý nosí ďalších 500 osôb. Ale opäť je to len hádzanie všetkých do jedného vreca. Takéto ozdoby si okrem iného podľa nej dávajú len ľudia z najnižšej vrstvy, prostitútky, väzni, námorníci a bezdomovci (čo je samo o sebe totálna konina).

Keď som ten jej článok dočítala, bolo mi to najprv smiešne, smiala som sa nad celou jej obmedzenosťou a tak, ale dorazili ma komentáre v diskusii, keď aj na naozaj inteligentné názory (napríklad na bohatého, úspešného ale potetovaného právnika alebo prípadne tatéra ktorý jej slušne napísal aká klientela a z akých rôznych vrstiev k nemu chodi) odpovedala rovnako obmedzene, bez pádnych a overených argumentov a ešte k tomu ich tam všetkých riadne pourážala. Plus na ďalší argument, že keby si niekto chcel dať potetovať ruku, čo stojí tak okolo 25 litrov tak to asi nebude bezdomovec ktorý nemá čo žrať odpovedala niečo v zmysle, že čoby nie, veď predajom drog sa dá taká suma zarobiť bezproblémov(že to tým našim bezďákom ešte nikto neoznámil).

Okrem urážania sa v blogu zamerala na to, že potetovaný a inak ozdobený človek si nenájde žiadne schopné zamestnanie. pretože seriózna firma si nikoho takého nenajme. Samozrejme, nájdu sa firmy kde to tak naozaj môže byť ale vo väčšine prípadov je to totálna hovadina, pretože snaď keď niekto hľadá zamestnanca tak mu ide hlavne o schopnosti a nie o to čo nosí pod košelov, nie? Je mi jasné, že asi nepríjmu človeka s potetovanou celou hlavou, ale to sú už zase extrémy ktoré s tým nesúvisia.




Čo k tomu môžem dodať ja? Sama mám 5 tetovaní, doteraz som v žiadnom zamestnaní(teda skôr brigáde) nemala so žiadnym z nich problém. Nemám pocit, že by som mala komplexy alebo problémy v duší, ktoré by som si potrebovala tetovaním riešiť. Takisto je každé jedno moje tetovanie absolútny originál a veľmi by som sa čudovala keby niekto mal také isté a ak sa niekto taký niekedy nájde tak je v podstate stopercentné, že prebral moje tetovanie.
Jediný dôvod prečo ich na sebe mám je ten, že sa mi tetovania páčia, je to jednoducho druh umenia, všetky pre mňa majú konkrétny význam a mám k nim veľmi hlboký vzťah. Naozaj som si ich nedala preto aby som si riešila nejaké vnútorné problémy alebo aby som sa odlišovala a bola strašne originálna. Hlavne si myslím, že človek by mal byť originálny svojími vlastnými názormi a otvoreným myslením a nie tým koľko hovadín si na seba dá.

Nedokážem pochopiť ako niekto môže podľa dredov a piercingov a kériek odsúdiť človeka, bez toho aby o ňom konkrétne niečo vedel. Sama si na to netrúfam. Ak vidím dredatého chlapa tak sa zvyčajne pousmejem jaký je fešák alebo proste len na tom, že sa mi tieto veci páčia, ale nebudem kvôli tomu absolútne tvrdohlavo presvedčená o tom, že je to super človek, lebo to môže byť totálny kretén a dredy mu to v mozgu moc nezmenia....




Proste, je tak ťažké spoznávať ľudí miesto toho aby sme sa vzájomne súdili podľa vonkajších schránok, ktoré nám aj tak všetkým rovnako stárnu a hnijú atď? Je to také podstatné? Fakt sme sa od stredoveku nikam neposunuli?


*EDIT* Tak som si po dopísaní tohto chcela prečítať jej ďalšie hlody, že či to bola náhoda a ona sa medzičasom stihla vyjariť na margo predchádzajúceho blogu a toto je snaď ešte lepšie : CLICK:)......

A len tak mimochodom, táto inteligentka, ktorá vie tak veľa o ľudskej duší a práci, je vraj žena v domácnosti ktorú živí jej manžel.... neviem síce stopercentne či to je pravda, to som tam kdesi čítala, ale asi toľko....





streda, augusta 24, 2011

Kdo chce řvát, ten to zná.........Lucie! :)

Lucie... jedna z najznámejších českých(alebo ako to mám radšej - československých) kapiel aké doteraz stihli vzniknúť. Nebudem tu čmárať nejakú ich históriu alebo tak, lebo toho je na nete dosť aj bezomňa a ja sa nerada opakujem.
Takže len z kraja - Lucie vznikla ešte za čias hnusného komunizmu(1987/88), naplno prerazila po jeho páde, potom sa rozpadla, dala znovu dohromady a znovu rozpadla v roku 2004. Tento stav bohužial trvá dodnes.





Každopádne, nech už sú veci akékoľvek, je tu jedna vec ktorá je proste nemenná. A to konkrétne hudba ktorú svetu Lucie počas svojej existencie dala. A tým nemám na mysli tie najznámejšie rádiové hity - strašne ma napríklad uráža keď ľudia pri názve tejto kapely okamžite zavrhnú čokoľvek čo chcem povedať, označia to za obyčajný pop a koniec diskusie. Pritom počuli maximálne tak Sen a Medvídka považujú za Vianočnú koledu. Pritom by ani nemuseli hrabať moc hlboko aby našli fakt klenoty ich tvorby, ktoré okrem toho, že sú jednoducho bezchybné a úžasné sú fakt sakramentsky dobré hudobné diela. A ako inak, keď ich skladali skvelí hudobníci s otvorenou mysľou a jedinečnými nápadmi. Ako inak by mohla vyzerať hudba ktorá vznikla z absolútne magického spojenia štyroch takýchto ľudí?

Mám na Lucie napríklad rada, že sa neboja používať nezvyčajné hudobné nástroje a vzniká z toho absolútny rock n´roll. Umieram hlavne z fujary vystriedanej Kodymovou gitarou na začiatku pesničky Lucie z jedného koncertu, vyvoláva to vo mne euforické stavy.




Takisto milujem ich texty(hlavne tie Kodymove) a nebojím sa povedať, že podľa môjho názoru je to jedna z najlepšie otextovaných kapiel nielen u nás ale na celom svete.

A vec ktorá mi teraz keď Lucie "spinká" chýba najviac - Kombinácia Kollerovho a Kodymovho hlasu. Ja mám všeobecne takú malú úchylku na dvojhlasy a im tie hlasy dohromady idú tak neuveriteľne, že ich fakt upodozrievam z nejakých magických hrátok, lebo to nemôže byť prirodzene v ľudských silách vytvoriť také niečo úžasné.

Čo sa týka ich rozpadu, strašne ma to mrzí. Koho by nemrzel koniec niečoho tak hodnotného a ešte keď je tých hodnotných vecí na svete tak strašne málo. Ale ešte viac ma mrzí nátlak pseudofanúšikov a médií na bývalých členov tejto kapely. Totiž oni všetci išli s hudbou ďalej a tvorili ďalšie skvelé diela.
O Wanastovkách ako mladšej sestre Lucie ani nehovorím a Kollerove sólovky tiež absolútne milujem. Rovnako Michal Dvořák vytvoril kopu zaujímavych projektov(za všetky spomeniem Vivaldianno, čo je podľa mňa skvelý nápad) a tak ďalej a mňa ako skutočného fanúšika nielen Lucie ale aj hudby ako takej, strašne serie keď robia s niektorým z nich rozhovor akože o novom počine, ale zakaždým to proste skĺzne do otázok o návrate Lucie. Tí ľudia si snaď neuvedomujú, že takýto nátlak zabíja umenie? Áno, ja by som tiež dala za aspoň jeden ďalší koncert život a to hlavne preto, že som bola príliš mladá keď sa rozpadli a nestihla som ich.

A aj keby som ich stihla, pochybujem, že by som z toho koncertu mala taký silný zážitok ako teraz keď som vyrástla nielen psychicky a fyzicky ale hlavne hudobne a rozumiem tomu a dokážem si to užiť viac. Proste bolo by to super keby sa vrátili a možno sa to stane skôr ako si myslím, každopádne tá nádej tu je a som za ňu vďačná. Ale nechcela by som aby sa vracali na silu, kým sami nebudú mať tú potrebu. Myslím, že keby to spravili na silu, bolo by to sklamanie aj pre nich aj pre fanúšikov.

Preto si týchto hudobníkov vážim ešte viac za to, že nepodlahli tlaku a ponúkaným miliónom za jeden koncert a ukázali tým, že si vážia hudbu minimálne tak ako ja a neskazili ju hnilobou peňazí. Preto sú pre mňa naozaj obrovskými vzormi a keď to raz príde a oni spolu vybehnú na pódiá, ja budem stáť v predu so slzami v očiach(ja sa rozplačem pri každom takom veľkom koncerte, veľa energie, emócie atď. nemyslela som to nijak pateticky:D) a budem umierať, pretože úprimne, viem čo so mnou robia Davidove koncerty, viem čo so mnou spravil koncert Wanastowiek a keď sa to spojí dohromady tak to asi bude neznesiteľná šupa. A ja sa na to teším! :D It´s gonna be Legend....wait for it... dary......

Takže toľko moje dojmy z LUCIE:) A na záver jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek, nielen od nich ale všeobecne:




piatok, augusta 19, 2011

The end of an Era..... patetické zamyslenie sa

Písal sa rok 2001, mala som jedenásť rokov a práve boli Vianoce, štedrý večer a ja som dostala jeden z najpodstatnejších darčekov v mojom živote. Hneď som otvorila prvý diel, ktorý ma v priebehu niekoľkých minút vtiahol do najkrajšieho sveta aký kto kedy vymyslel. Dobrodrúžstva malého, vtedy jedenásť ročného chlapca, ktorý už ako batoľa prežil viac ako ktokoľvek iný. Prežil totiž smrtiacu kliatbu a dostal prezývku "Chlapec ktorý prežil" . Áno, reč je o Harrym Potterovi. Spolu s prvým dielom som vtedy dostala aj všetky ostatné ktoré boli vtedy na svete, čo znamená prvé štyri a ešte v priebehu zimných prázdnin som ich všetky prečítala minimálne 3 krát. V januári 2002 som tiež videla prvý diel filmu o tomto malom čarodejníkovi. Pamätám si, že som na tom bola s babkou v starom kine Odboj, u nás v Dúbravke.
Odmalička mám tendenciu mať vlastnú realitu a nevnímať vonkajší svet a v tomto veku som žila absolútne vo svete Harryho Pottera. Vtedy to bolo ľahké, dokonca sa v obchodoch dali kúpiť obľúbené sladkosti z tejto knihy - fazuľky každej chuti(som si istá, že tam bola jedna s príchuťou ušného mazu:D) a čokoládové žabky aj s kartičkami slávnych čarodejníkov. Okrem toho som mala (a samozrejme stále mám)knihu Metlobal v priebehu vekov a tiež Fantastické zvery a ich výskyt. Vďaka tomu som sa mohla hrať, že si píšem domáce úlohy(narozdiel od tých skutočných školských úloh som si ich svedomite plnila:D) a ako asi každý z mojej generácie som zúfalo čakala kedy dostanem dopis z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. A tak som rástla, došla som do puberty(katastrofa:D) a Harry a jeho kamaráti rástli spolu so mnou. Zrazu tu bol rok 2008 a ja, vtedy sedemnásť ročná, som práve zatvorila posledný diel tejto neuveriteľnej knihy. Ako inak, Harry mal vtedy tiež sedemnásť rokov. Bolo to zvláštne. Zrazu vo mne ostala akási prázdnota. Vyrástli sme spolu a zrazu je to všetko preč. Už nebude ďalší diel. Do hysterického plaču za tými ktorých Rowlingová zabila(Severus:( ) sa pridali slzy za obrovskou a podstatnou časťou môjho života. Uvažujem ako by sa môj život vyvíjal bez Harryho Pottera, nakoľko iná by som bola?
Každopádne úplný koniec nenastal až kým som to všetko nevidela sfilmované. Rovnako ako knižné postavy aj herci (a naozaj týmto tvorcom skladám klobúk dolu, pretože na väčšinu postáv našli tých najdokonalejších hercov akých mohli a to nehovorím len o hlavnej trojici) rástli spolu so mnou. Dostali sme sa do prvej polky siedmej časti a zrazu už mám za sebou aj tú druhú. Trošku som si na to počkala, išla som na to do kina asi mesiac po premiére ale nakoniec je to tu. Tento krát je už naozaj koniec. Oproti tomu v akých podmienkach som bola keď som išla do kina na prvý diel, teraz to bolo o čosi iné. Bola som v najznámejšom kinovom komplexe(Palace cinemas ako inak) v najkrajšom meste na svete(Praha) a pravdepodobne s najúžasnejším človekom na tejto planéte(Ali). Keď tento film skončil, mala som podobný pocit ako keď som dočítala knihu. Hystéria z úmrtí(vidieť Severusa umierať bolo asi ešte horšie ako o tom čítať) a takisto totálna prázdnota. Myslím, že toto bola pre mňa ta hranica dospelosti, nie plnoletosť alebo maturita(tú vlastne aj tak stále nemám:D), uvedomenie si, že teraz už ma Harry nebude sprevádzať. Samozrejme, to neznamená, že už tie knihy nikdy neotvorím - otvorím ešte stotisíc krát a ubezpečím sa, že moje deti(ak nejaké budú) tiež budú rásť s Harrym Potterom a aj filmy si tisíc krát ešte kuknem, ale Harry už bude navždy mladší odomňa, už žiadne ďalšie dobrodrúžstva pri ktorých budeme spoločne stárnuť. Je to zvláštny pocit. Ale ďakujem Harrymu a ďakujem J.K. Rowling za to, že som mohla byť tohto všetkého súčasťou. Že ma tieto príbehy naučili žiť a prežiť aj tie neodpustiteľné kliatby......









utorok, augusta 09, 2011

Malé kráľovné desivo umelej krásy

O tom čo si myslím o tejto planéte a jej prehnitosti, rovnako ako o ľuďoch ktorí na nej žijú som už toho narozprávala a napísala vela. Dnes sa idem venovať pre zmenu téme, s ktorou som sa už veľa krát stretla ale teraz ma napadlo sa v tom aj trošku pohrabať a musím povedať, že je to fakt jedna z najnechutnejších vecí aké sa na tejto planéte vyskytujú. Samozrejme je lepšie vidieť to na vlastné oči, takže začneme videami:

Oproti ostatným prípadom je tento ešte vcelku v pohode, aj keď o nič menej nechutný:


Mia Grande
2 roky, matka ju vláči po všemožných súťažiach, kde sa predvádza ako modelka alebo tancuje podla matkou naučenej Madonninej choreografie. Toto je asi jedno z menej podarených vystúpení. Ale ľudia šalejú a malá vlastne ani nechápe prečo....



Eden Wood
6 rokov, jedna z najväčších hviezd tohto kalibru. Vraj chce byť umelkyňou, rockovou hviezdou a vedkyňou.... Má za sebou svoj prvý singel Cuttie Patootie(odporúčam nehľadať), mieri do Hollywoodu a čoskoro bude mať vlastnú bábiku. Samozrejme ma vlastnú manažérku a už dávno rozdáva autogramy a pod. No nie je to "nádherné" ?




Taralyn Eschberger
Asi 7 rokov.... neviem o nej nejaké špecifické info, ale videla som nejake fotky, prirodzene fotky, z ktorých na mňa kukalo nádherné ryšavé dievačatko a potom fotky tohto istého dieťaťa,z ktorých na mňa kukalo odporné zmalované a umelo opálené monštrum. Jej matka ma dokonalo nacvičený hollywoodský úsmev číslo 7 (napriek tomu, že očividne v živote nedokázala nič viac ako dojebať vlastné decko) a má v sebe akýsi nervózny tik, pretože všetko musí byť vždy absolutne dokonalé.... Čo ma prekvapilo, Taralyn bola prvá pri ktorej som videla aj jej úžasného fotra, ktorý miesto toho aby nejakou chlapskou logikou zakročil proti tejto humusárne, so všetkým nadšene spolupracuje.....


a jedna z najhorších čo som videla Makenzie Myers
asi 4 ročná príšera s diktátorským komplexom. Neviem čo by som k nej dodala, myslím, že video hovorí samé za seba a pre "lepší" dojem odporúčam nájsť si jej fotky na googli(alebo skôr neodporúčam).

A posledné video... neviem o koho presne ide ale nádherne ukazuje časť desivosti tohto všetkého:



Keby to ešte niekomu nedochádzalo, toto všetko zahŕňa od útleho veku: opätky, vela vela make-upu, farbenie vlasov, solária alebo iné formy umelého opalovania, vo viacerých prípadoch diéty, plastiku, botox a podobne. Všetko čo je samo o sebe tak trošku choré.

Viem čosi o vývinovej psychológii aj z biologického hladiska a čo to znamená pre deti vo vývine?
Dotrhané šlachy na členkoch, ťažké vrásky alebo totálne pokazenú stavbu kože ešte pred 20tym rokom života, jednoducho zničené celé telo, nehovoriac o psychike týchto dievčat, ktoré už v čase ranej puberty budú totálne nepoužiteľnými napodobneninami ľudí. Poruchy príjmu potravy a podobne, určite hrozia každej z nich, drogová závislosť spôsobená napríklad tým, že zlyhali alebo že nejsú dokonalé a najlepšie vo všetkom čo si ich debilní rodičia vymysleli....asi nie je potrebné to ďalej rozoberať.

Nie je ale už totálne choré, že miesto toho aby tieto veci boli kruto trestané, je toto celonárodna súťaž a ľudia sa na tom bavia a totálne to žerú a je to strašne "cute" a funny" ?

A bohužial toto nekončí v Amerike, rovnako ako všetko z Ameriky(vrátane finančnej krízy:D) aj toto postupuje ďalej do sveta a aj keď to zatiaľ nie je napríklad u nás až taký hardcore, už to tu je a je len otázkou času kedy to naberie takéto rozmery.

Ale ja už len čakám, kedy konečne bude cez túto pitomú apatickú planétu postavený ten obchvat, pretože bohužial, planéta Zem sa už nezobudí.....










pondelok, augusta 08, 2011

Môj život v Prahe-Časť 5. - Ultimate survival

Posledný týždeň som to tu zanedbala viac ako som chcela, pretože aj keď mám nejaké plány na nejaké múdrosti čo by som napísala, tak sa mi nechce,lebo momentálne sa viem akurát tak sťažovať a chcela som svoj blog tentokrát ukrátiť zbytočností....(teda samozrejme aj na to ho mám, aby som sa mala kde vysťažovať a vypičovať a tak ale už je to fakt nuda).

Stále rovnaká rutina, stále som zavretá v garzonke(už celý skurvený mesiac). NO SEX, NO DRUGS, NO ROCK´N´ROLL! A stále sa nič absolútne nezmenilo. Teda jedine tak k horšiemu. Tento víkend sme mali tak trošku hardcore a ako to kamoška sledujúca našu situáciu z Bratislavy nazvala - Ultimate survival. Bez cigariet, bez chlastu a tak. Povedali sme si že to vydržíme, sme predsa silné ženy a hlavne že máme aspoň dosť jedla, s ktorým prežijeme do pondelka.....

No! Figa borová! Chvíľu po zobudení v sobotu ráno išla Ali kdovie čo robiť a zapla svetlo na digestore, ktoré zrazu urobilo obrovské PUK alebo skôr BUM a keď sme sa po pár minútach spamätali z dosť riadneho šoku, zistili sme, že stíchol celý byt.... proste vypla elektrina. A konec! Nastalo šialenstvo a začali sme sa opúšťať(u mna sa to prejavilo napríklad tým že som si celý ksicht natrela očnými tieňmi na farebno-začo mi je moja tvár momentálne veľmi vďačná....) a u Ali vlastne ani neviem jak sa to prejavilo... ona proste takým zvláštnym kľudným spôsobom vyšiluje, je to trošku desivé:D. Poistky sme všetky rôzne poprepínali, nič nepomáhalo a susedia vôbec neotvárali keď im Ali zvonila aby nám niekto pomohol alebo poradil.... Najväčšia katastrofa je že máme plne elektrický sporák takže príprava akéhokoľvek jedla bola bez šance. Čiže sme ostali bez ničoho už naozaj. Našťastie však Ali nahrabala pár drobných za ktoré zohnala chleba takže sme nakoniec nezdochli a ja už len musím prežiť do večera a bude dobre ale bola to sila. Každopádne až na nepríjemnosti s jedlom a tak to nakoniec bol príjemný deň. Konečne sme trocha upratali a ja som prečitala dve knihy(teda druhú som dočítala až dnes).

O tom som vlastne pôvodne chcela písať a aha zas to dopadlo pičovaním.... takže tu je môj krátky názor na to a komu sa to nechce čítať si môže scrollnúť na spodok kde odhalím záver príbehu o našej elektrine:D

Takže, keďže mne už neostalo nič moc na čítanie z toho čo som si doniesla(len nejaké poviedky od Oscara Wildea v angličtine ale to sa mi teraz nechcelo) tak mi Aligátor požičala niečo z tých svojích sránd čo si tu v Prahe pokúpila. Volalo sa to Zavržený a je to úplne rovnaká schéma ako Twilight len miesto upíra máme padlého anjela. Taka tohtodobá klasika. Ale je to fajn oddychovka tak prečo nie, že? Každopádne som začala čítať a fakt som nevedela či sa nad tuposťou hlavnej hrdinky smiať alebo plakať alebo čo, aj keď som potom usúdila že to je vina autorky, že je blbá. Ale má pekné meno.... Nora- odteraz jedno z mojich obľúbených mien, som sa rozhodla. Každopádne rozdiel medzi touto Norou a Bellou Tvájlajtovou je taký že Nora nie je až tak strašne naivná a spomalená. Je dosť uštipačná a tak. Bohužial sama autorka je však ešte horšia spisovateľka ako S. Meyerová(a to už je fakt čo povedať). Zápletka je povedzme fajn, dej sa hltá extrémne ľahko a nezaťažuje, ale je to nepredstaviteľne predvídateľné, fakt predvídateľnejšie ako Twilight. Ťažko sa to vysvetľuje ale proste jak keby nevedela vymyslieť niečo nápaditejšie, všetko sa deje tak samozrejme a bla bla bla. Zistila som že keď otvorím takúto knihu tak to čítam len preto aby som sa presvedčila o tom že všetko čo dopredu predvídam je aj pravda. A ešte preto, že si z tých temných hlavných hrdinov vezmem do hlavy to najlepšie a dokážem mať o nich bezchybné predstavy - ktoré sa ale väčšinou len veľmi okrajovo zhodujú s ich opisom v knihe - o filmovom stvárnení radšej nehovorím ani:D. Každopádne som dopadla tak, že dnes som dočítala druhý diel tejto knihy, ktorý skončil fakt debilne a nemám tretí...... celé zle....:D

A teda ako to dopadlo s elektrinou? Celú noc zo soboty na nedeľu som mala sny ťažko sa dotýkajúce našej funkčnej elektriny a zakaždým som sa na to prebrala a po pohľade na mikrovlnku som zistila, že to boli fakt len sny a všetko je pri starom. Ráno som sa zobudila a začala čítať druhý dieľ spomínanej knihy a keď sa Ali zobudila a dala trošku do poriadku, išla opäť skúšať šťastie k susedom a podarilo sa jej zohnať niekoho kto býva o poschodie vyššie(vraj vypadal jak Marshall z How I met your mother:D) a ten nám to konečne nejak zázračne(dolu z garáže:D) opravil. Zrazu sa všetko zaplo a my sme skoro skapali od radosti(hlavne včera by sme už fakt nemali čo žrať keby sme nenavarili:D). Ako sa na našu adresu opäť niekto vyjadril, my prežijeme fakt všecko- jak šváby.... (píše sa to s y, že?).

No a paráda, dnes síce budem zas trčať v garzónke ale večer si už konečne zapálim a neskutočne sa ožeriem. A aj keď sme mali ísť zajtra konečne niekam do prdele do centra pařit, tak to skôr vyzerá tak že Ali pojde na pár dní robiť spoločnosť kolegyni, takže tu ostanem úplne sama aj cez noc a tak a zošaliem(prípadne mám na výber pařit s týmito dedinskými úchylakmi sama, čo nehrozí:D)...... už by sa fakt zišiel aj sex aj drogy a hlavne hlavne hlavne a ešte 57x hlavne Rock n´roll.



Dúfam, že nabudúce už fakt budem mať šancu písať o nejakom riadnom zážitku z môjho vysnívaného mesta a milovanej krajiny.....
tak zatím....