sobota, marca 30, 2013

Nivové soté

Z varenia s kocovinou sa pomaly začal rozvíjať naozaj velký zlozvyk, takže v poslednej dobe som si všimla, že už mi to bez nej ani tak nejde....
Najnovší výtvor bol tak strašne dobrý(napriek tomu, že sa mi nepodaril úplne ako som chcela), že sa o to musím podeliť s verejnosťou. 


Takže budete potrebovať: 

Mladú cibulku(tú na varenie používam ja, lebo normálnu cibulu v jedle neznesem)
Sladkú smotanu alebo biely jogurt
Maslo(prípadne iný tuk)
Nivu
grilovacie korenie(a ine koreniny podla chuti)
šunku, alebo anglickú slaninu
bujón
Neodporúčam použiť sol, z toho důvodu, že vďaka tej nive je to vyslovene príliš slané:)a mäso(hocijaké máte radi), prípadne sojove rezance(tie som použila ja, lebo som toto robila dosť neskoro a s normálnym mäsom sa mi nechcelo babrať)

Jednoduchý postup:

Cibulku, nivu aj šunku si nakrájate na kúsky(oddelene samozrejme).
Potom vezmete maslo, rozopíte ho v hrncia keď bude tak na nom necháte speniť cibulku.
Následne pridáte mäsko, okoreníte, zamiešate a podlejete vývarom z bujónu(asi dva deci), necháte chvíľu povariť a pridáte šunku(alebo tu slaninu) a na kocky pokrájanú nivu.
Zase poriadne zamiešate, necháte trošku povariť a nalejete tam šlahačku alebo jogurt, počkáte kým to začne vrieť a hneď to vypnete a máte hotovo. :)
Prílohu si možte dať hocijakú, ryžu, zemiaky, hocičo. Ja som mala cestoviny:)

Dobrú chuť:))


 

piatok, marca 29, 2013

ACH JAJ

UPOZORNENIE NA ZAČIATOK: Toto je dve noci starý článok, ktorý som napísala po tom, čo mi blogger neodoslal a vlastne následne aj vymazal ten povodný, trošku pozitívnejší....Odoslať sa nepodarilo do včerajšieho obeda ani toto, a keďže som v noci nespala doma, tak prišiel čas až teraz, dúfam, že to už pojde..... S.



Ach, toto je sila, človek sa konečne dokope k napísaniu nejakého článku a do konca aj takého kde nepičuje od začiatku do konca a blogspot ho zbojkotuje... on vlastne tiež, hajzel jeden, nechce aby som myslela pozitívne, že jo? 

Tak ja to skúsim aspoň trošku celé zopakovať. 
Je mi už zle, jak Perinbaba nonstop šuká s Mrázikom! Viac ako pol roka skoro nikdy nekončiacej šukačky je podľa mňa viac než dosť. Mali by prestať koksovať. Zavrite ich už niekto na odvykačku!
O to horšie, že ne každý si može dovoliť byť nonstop zavretý doma a šukať, lebo napríklad má práve krámy. Alebo sa mu ani nechce. Nevím. Proste už chcem Jar. 

Som z toho celá zdeptaná a už chcem začať kvitnúť! 
Tak! Tá prvá verzia tohto článku bola fakt trošku pozitívnejšia, ale čo už, keď to blogspot chcel posrať, tak má čo chcel. Takže aj vy toto čítajte s ľahko hundravým hlasom v hlave. Netvárte sa, že ho tam nemáte..... 

Takže upratovanie! Časť mojich životných záležitostí sa už upratala sama. Mám brigádu, celkom dobrú, aj keď tie prachy z nej mi na moj ďalší plánovaný odchod(stále verím, že už konečne úspešný) asi moc nevystačia..... Ale keby som mala ešte trošku šťastia a našla nejaký ďalší part time, tak som v podstate za vodou by sa aj dalo povedať. Aspoň kým som tu..... 

A v rámci mojej túžby po teplejšom ročnom období, a keďže sa už z vonku aj vnútra, aj psychicky aj fyzicky cítim špinavá, prehnitá a zoschnutá, tak som sa rozhodla, že si dám aspoň týždňový detox.
Je celkom pravdepodobné, že sa ráno tomuto nápadu vysmejem, ale fakt by som si to rada dopriala. 
Rozhodne tým ale nemyslím alkoholový detox, to sa nebojte! Aj keď sa može stať, že pokiaľ sa mi to bude chcieť držať, tak budem len čisto na pive. 
Ale to moje telo v prvom rade potrebuje nejaké tie vitamíny, pohyb(napríklad plávanie by bolo super) a keď už bude snaď raz teplejšie(stále neprestávam veriť, aj keď viem, že som naivná) tak si užijem aj nejakú tu turistiku, minimálne v okolitých lesoch. 
Takisto svojim vlasom by som mohla venovať aspoň podstrihnutie korienkov, prvý krát od leta a tak ďalej a tak ďalej. 

A popri upratovaní tela a duše(ehehe to znie nechutne:D) by som rozhodne mohla niečo podobné darovať aj svojej izbe a príslušenstvu. Lebo to v čom teraz žijem je už fakt absolútny humus(a to mi verte, že nepreháňam:) ). 

Ach a úplne najviac by som chcela zjarniť svoj šatník, ale to asi nehrozí, tak budem len smutno kukať na pekné veci a plakať, že som troska a nemožem si ich kúpiť :D . 

Teraz je ale najdoležitejšie aby som mohla ísť 6.4. na Kurtizány a bez nových handier ešte chvíľku prežijem. 

Ach jo, teraz mám fakt náladu byť nechutne bohatá! Nakúpila by som si 25 párov topánok, 42 nohavíc a 666 tričiek a išla by som niekam do tepla.... Prípadne, keby ste vedeli o nejakom sponzorovi.... napíšte mi správu! :)

štvrtok, marca 21, 2013

Členok....

Aby som všetkých čitateľov uviedla do obrazu: Už zhruba desať rokov, mám istý problém. A to taký, že si MINIMÁLNE raz ročne vyvrtnem lavý členok. Už mám natoľko v zlom stave šlachy na ňom, že sa ani neobťažujem to nejak špeciálne riešiť, len sa snažím predýchať ten prvý záchvat bolesti a tmu pred očami čo sa vždy objaví.
Nejak špeciálne to nesledujem, ale vzhľadom na to, že mám na takéto a iné veci celkom dobrú pamäť , tak musím povedať, že posledných niekoľko rokov, si tento moj kotníček vyvrtnem vždy zhruba v tomto čase..... a tento rok, som už pred asi dvoma týždňami bola v lese a schádzala som z celkom, na moje členkové pomery, strmých kopcov. Tak som rátala s tým, že sa to vstane niekedy vtedy. Ale nestalo sa, takže som očakávala, že to príde akonáhla zídem z kopcov na rovinu. Aj tak nič....
Asi práve preto, že som to očakávala.....
Tak ako inak, to muselo prísť ako prekvapenie. A to dnes(teda vzhladom na aktuálny čas už včera-20.3.2013).
Všetko začalo mojou cestou z Umelky do Randalu.
Išla som busom na AS Mlynské nivy a potom trolejbusom na Karpatskú. Tam som potom spolu s ďalšími dvoma kamošmi čakala na zeleného panáčika a dovolila som si zostúpiť na cestu. Tam bol ale výtlk a nejak klasicky dementne som šlapla a už to nastalo, vytknutý lavý členok, pád na pravé koleno, tma, bolesť, dvíhanie žalúdka....
Chvílku som predýchavala, ale za pomoci kamošov som sa postavila a ešte počas tej istej zelenej sme prešli na druhú stranu.
Bolesť ešte chvílu trvala, ale v pohode, zvládla som to, prežila som vcelku popiči večer, na bolavý kotník som ani nepomyslela a len tak som popíjala ďalej.
Na nešťastie ale nadišiel čas ísť domov a ja už hodne podgurážená som sa vydala na cestu na Námestie Franza Lizsta. Bohužial, som opäť stála na tom istom semafore a keď sa zjavil zelenáč, tak som prešla na druhú stranu a keďže sa história rada opakuje, tak som si zase zopakovala ten istý pád, len koleno tentokrát ostalo ušetrené. Moj už aj tak rozjebaný členok bohužel ne.

A tak, aj napriek tomu, že tento príbeh nemá očividnú pointu sa  musím opýtať:

 ČO JE TO ZA ČLOVEKA, AK SI V PRIEBEHU VEČERA VYVRTNE TEN ISTÝ ČLENOK NA TOM ISTOM MIESTE NIE RAZ, ALE ROVNO DVA KRÁT????

DEMENCE+OSTUDA.COM....

DOBRÚ NOC VÁM ŽELÁ, SHEENA STALEY HOOOOODNE POD VPLYVOM....



P.S. aj keď sa toto tohto príbehu týka minimálne, hodne ma prekvapilo, že mi nočák zastavil rovno pred barákom(na zástavke autobusu č. 34) a ne klasicky na zástavke, jak chodí napr. autobus č. 20.....
Asi to bol omyl, ale vzhľadom na moj členok,fakt díky za to..... 

nedeľa, marca 17, 2013

Breaking point

Tak jo, je čas vyjadriť sa. Dlho som sa tomuto bránila a povedala som si, že blog na podobnú tému napíšem, až keď bude všetko v poriadku. Ale není a moje nervy už vrú do takej miery, že niekedy sama o sebe pochybujem, či zvládam neublížiť sebe alebo okoliu atď.

Takže, pekne po poriadku.
Vyletela som zo školy.
 
Nebola to bohužial nikoho chyba. Len čisto moja. Samozrejme, možem prikladať časť viny fakt nepríjemným okolnostiam, ktoré mi trošku brzdili život a obrovský vedlajší stres v tej najmenej vhodnej chvíli. To sa na tom rozhodne podpísalo. Ale nakoniec mi aj tak nič iné nezostáva len žiť navždy s pocitom, že som taký strašný kus kreténa, až som v podstate dobrovolne a bez minimálneho boja vyletela zo školy, na ktorú som celý život chcela chodiť a zo školy ktorá ma fakt bavila. Aby to všetko bolo dostatočne podčiarknuté.... vyletela som hlavne vďaka svojmu najobľúbenejšiemu predmetu u najobľúbenejšieho učiteľa! Takže si fakt gratulujem......

Musela som sa znovu vrátiť domov do Bratislavy. 
O áno, po tretí krát som zlyhala na plnej čiare a musela som ísť naspäť k maminke. Súvisí to hlavne s vedlajším stresom spomínaným vyššie, ale ani bez toho by to asi inak nešlo. Takže čo už. Celá zúfalá som prišla domov a hybernovala som 2 týždne v posteli. Je to hodne frustrujúce snažiť sa osamostatniť, čo mi vlastne nešlo ani keď som bývala v inom meste, ale tam je aspoň stále nejaká nádej(ktorá sa mne samozrejme nikdy nesplnila) ale vrátiť sa späť je už len medaila pre zlyhanie. Mne sa to stalo už trikrát.
Hybernácia nepomohla, kde tu som behala so životopismi vonku, inak len posielala cez net.... Ale klasika posledných dvoch rokov, odnikial sa mi neozvali.
Do toho prišiel posunutý stav mojej mysle vďaka tomu, že som od 24.12. nebola na koncerte. Čo je v podstate úplne nepredstaviteľné, keďže maximálny limit ktorý vydržím bez koncertu je týždeň inak začnem osobnostne upadať a takúto dobu som koncert nevynechala ani v mojom období temna, kedy som na koncerty vyslovene skoro nechodila. Možno je to zvláštne ale toto odreagovanie mojej duší fakt chýba a čo je horšie tak napriek udalostiam ktoré popíšem nižšie, to ešte stále trvá.
Každopádne, s kamarátmi odtialto sa moc počítať nedá, lebo u nich väčšinou funguje len sedenie v hospode a tlachanie o ničom, plus neustale kukanie do mobilov a tak som bola stále zúfalejšia až to vyhrotilo do toho, že mi mama dala prachy, že ma založí a nech si utekám hladať život do Prahy.
Strávila som tam celý minulý týždeň a v jeho závere som tesne pred návratom do BA mala pohovor.... Konečne! Vyzeralo to všetko veľmi dobre, mala som prísť od utorka a tak..... A práve mi prišla smska.... Místo už je obsazené..... To je už vlastne len perlička za týmto víkendom. Už ma to len vyburcovalo k tomu aby som konečne všetko napísala a nedusila to v sebe.

Vrchol totižto prišiel včera, keď moj NAJLEPŠI KAMARAT! oslavoval svoje 21. narodeniny. Celé týždne som mu plánovala tortu, tak jak to mám rada, "ušitú" na mieru z toho čo má rád. Bol špeciálne ťažký oriešok, lebo keďže nemá rád sladké, robili sme s maminkou prvý krát slanú tortu.... s tým, že mala vyzerať ako korytnačka. Tuto to vlastne moc ani neni o mne. To, že sa tejto torty mladý muž ani nedotkol vlastne ani neriešim, aj keď som musela klamať mame, ktorá sa zobudila po nočnej, utekala so mnou do obchodu, nakupila všetok materiál a potom pri tej torte strávila kompletne celé poobedie a večer išla zase na nočnú a fakt som nemala to srdce jej povedať že sa jej ani nechytil. Ale ok, neriešim. To, že sa ku mne správal celý večer jak totálny kokot, už je ale o inom. Ani toto sa mi vlastne vobec nechce riešiť, keby to tak sakramentsky nebolelo. Lebo už som to riešila milion krát. K nikomu inému sa nespráva tak ako ku mne, ale iba pred ostatnými, keď sme sami alebo tak, nemá potrebu ma napríklad urážať alebo ponižovať, ale akonáhle je pred ostatnými ľuďmi, tak som buď obľúbeným terčom zábavy alebo ma úplne ignoruje a keď si dovolím ho nejak osloviť tak je nechutne nepríjemný. Sto krát som sa s ním kvoli tomu prestala baviť, vždy prišiel a ospravedlňoval sa mi až do momentu kedy som už nemohla odolať. Stále ten istý scenár. A mna už to nebaví. Bolí to a moj mozog, srdce, duša alebo čokolvek čo s tým nejak súvisí, už toto nedokáže nejakým sposobom odfiltrovať...... Očividne, som si nebola schopná vybrať správne. A jak pravil klasik: "JIŽ NEMOHU!!!! "

Dúfam, že nabudúce už fakt budem mocť napísať niečo pozitívne konečne. Zatím naschle.....