utorok, marca 23, 2010

Starnúca, nevedomá a tak trošku na dne

Aj keď sa snažím vyhnúť sa neustálemu sťažovaniu sa, niekedy to proste nejde, pretože sa dostávam do absurdných sitácií, ktoré jednoducho potrebujem vyventilovať písanou formou. Nefunguje to ani na 10% ale aj malá úľava je úľava.
Toto všetko už trvá príliš dlho a môj smútok už nebaví ani mňa, ani tých ktorí sú aspoň trošku schopní ma podržať. Je mi už vrcholne trápne obťažovať sebou svoje okolie. Lenže ja som naozaj totálne zúfala a bezradná. Na svoj najväčší problém vidím 1000 riešení. Vzdala som sa takmer všetkého aby to fungovalo. A to len preto, že sa odmietam(nechcem) vzdať veci jedinej - toho človeka. Lenže moje riešenia mi on nedovolí zrealizovať. A moje chcenie či nechcenie, je čisto môj problém. A tak si prežívam, s vidinou skorého zrútenia sa, ďalšieho v poradí.
Nemôžem sa zbaviť spomienok a vecí ktoré potrebujem povedať a zrazu sa musím zaseknúť, lebo si uvedomím, že nemôžem. Neviem či existuje duša, alebo čo sa nachádza vo vnútri človeka, ale to čo je v mojom vnútri kričí. Tak silno že, niekedy mám pocit že to musí počuť celý svet. Ale počujem to len ja. A takisto, len ja cítim ako mi neviditeľná, železná ruka zviera srdce. Úzkosť ma totálne paralyzuje. Nemôžem vydržať sama, nemôžem vydržať s ľuďmi. Takisto nedokážem zniesť pobyt v škole, ale ani doma či vonku. Mám pocit že sa zachvíľku roztrhám na kúsky. To by asi teraz vyriešilo najviac. Samozrejme, rúti sa na mňa ďalších sto vecí, ktoré by sa mi sto krát ľahšie znášali, keby som nemusela znášať toto..... a keby som sa mala o koho oprieť. Lenže on tu pre mňa nie je. A ja naozaj neviem ako dlho to ešte takto vydržím. Keby som tak aspoň tušila prečo preboha sa toto deje, ale pravdepodobne zostarnem si v nevedomosti..................

utorok, marca 09, 2010

Start of something....

Posledné 2 roky sú pre môj život asi najťažším a zároveň najrozhodojúcejším obdobím. Prežila som si toho viac ako dosť a dnes už sa často pýtam samej seba: "Robí si zo mňa osud srandu? Veď toto sa jednému človeku nemôže diať stále." Zažila som si toľko sklamaní a vlastných zlyhaní, že som sa tisíc krát ocitla nielen na úplnom dne ale ešte hlbšie, zahrabaná v metaforickom bahne. Každý môj pokus o vyhrabanie sa ma akurát tak zatlačil hlbšie. Skôr či neskôr.
Dostala som sa do štádia kedy som sa o to prestala pokúšať, stagnovala som (stále sa necítim na to aby som hovorila v minulom čase ale budiš.) Stagnácia ma síce zabíjala, ale keď nič nerobíte, nemôžete zlyhať. Takže aj keď nedobrovolne, držala som sa tejto filozofie. Moja psychika je poznačená neustálým deptaním zo strany človeka, ktorý je pre mňa ( a aj navždy bude, nech si o tom myslí čo chce) najdôležitejšou osobou v mojom živote. Niekedy úplne nenápadne, inokedy úplne nápadne, chtiac aj nechtiac, mi tento človek tlačil dohlavy myšlienku, že som iba nedôležitý kus špiny, ktorý nestojí za nič. A viete čo?
Bolo to tak veľmi intenzívne, že som tomu uverila, aj keď som nechcela a bránila sa tomu. Presviedčala som samú seba že to tak nie je, ale moje podvedomie bolo nepresvedčitelné a tak som stratila motiváciu do života. Podotknem ešte že tento človek si vytvoril tradíciu v ignorovaní mojej osoby a momentálne sa opäť pokúša vytvoriť nový rekord v tejto činnosti. Z nudy som to rátala a pravidelné ignorácie robia dokopy 7 mesiacov ignorácie za 2 roky čo sa poznáme...... Pointa tejto informácie je taká, že je to tiež jedna z vecí ktoré ma tvrdo zrážajú na kolená

A teraz obrat inam!

V chvíľke hnevu sa mi trošku rozjasnila myseľ a povedala som si že vyššie spomínanej osobe dokážem že nie je pravda, že stojím za nič a že nejsom len kus špiny. Že sa budem boriť aj cez mŕtvoly aby som ukázala čo dokážem. Potom prešiel hnev, a uvedomila som si že aj keď ho mám rada, nezáleží mi na jeho názore na mňa, ak je takýto. Nemá cenu robiť to preto, pretože ten názor sa nezmení. To má v sebe hlboko geneticky zakorenené.
Dôležité však je že potrebujem dokázať sebe že to tak nie je. A to je momentálne najdôležitejšia vec ktorú musím spraviť. Inak sa z tohto už nedostanem. Začala som sočkou. Nerobila som ju pre víťazstvo, o to som ani náhodou nestála. Mal to byť spôsob ako začať s dokazovaním si. Dnes som mala obhajobu a zlyhala som. Brala som to z počiatku ťažko, pretože zlyhanie bolo zapríčinené trémou vďaka ktorej som sa úplne zamotala a nepodarilo sa mi vymotať veľmi úspešne. Pár hodín som mala depresiu z toho že asi na tom že som na nič niečo bude, ale teraz si to už nemyslím. Po dlhom čase som totiž spravila niečo čo som dotiahla dokonca. Je to síce len polovičný úspech, ale je to úspech. A mám novú skúsenosť. Myslím si že na začiatok, to stačí, netreba sa nikam hnať a stratiť sa v oblakoch. Myslím že to môžem zvládnuť. Spravím pre to všetko.