štvrtok, júla 17, 2014

Facka od reality.

Tak a som späť v Bratislave. Už by mi to všetko bolo aj smiešne keby sa ma to netýkalo.
Vranov nad Dyjí bol čistý fail. Moj sen o dvoch mesiacoch kludu a pokoja, kedy som nemala riešiť nič zo svojich životných problémov sa začal rozplývať hneď druhý deň po našom príchode.

Ono vydesili sme sa už pri ubytovávaní, pretože sme nebývali v tom "penzióne" čo bol na fotkách ale trošku ďalej a hneď sme sa dozvedeli, že nebývame samé ale ešte s jednou holkou. To by samozrejme nebol až taký problém. Väčší problém bol, že tam nebola wifina, čo by sa tiež ešte dalo riešiť, ale najhoršie bolo asi to, že to tam bolo komplet prechrobákované, celé noci nás niečo kúsalo a lozilo po nás ( a to snaď ani nemusím hovoriť, že triezve sme sa ani neodvážili ísť spať).

Hneď prvý večer sa nám podarilo "zlomiť" našu postel. Slovo zlomiť je preto v úvodzovkách lebo ona už vlastne komplet celá dolámaná bola len držala zaháknutá v takej ako keby skrinke, ktorú sme sa my snažili trošku odsunúť pretože tam bola zástrčka ktorú sme potrebovali. No a jak som ja tu skrinku tlačila od steny a Lifka na druhom konci ťahala, tak zrazu postel(na ktorej som ja v tom momente samozrejme musela byť) spadla na zem. Problém bol v tom že Lifke sa kúsok podaril odtiahnuť ale tá strana ktorú som ja tlačila ostala na tom istom mieste, preto ta postel vypadla. Každopádne lepšie ako keby sa to stalo počas spánku, že jo?

V tú noc u nás na izbe nakoniec spal ešte taký malý 15 ročný chlapec, čo bolo stále v poriadku lebo sme mali 4 postele ( my sme spali na dvojitej). Ďalšiu noc nás tam už ale bolo šesť. Problém bol aj v tom, že otváranie okien bolo v podstate tabu, pretože tam buď bola v noci zima alebo tam lietalo ešte viac háveďe.

Ďalším vtipným bodom nášho ubytovania bolo svetlo. Na celú izbu sme mali len jedno, také slabé maličké, ešte k tomu schované za skriňou. Velké na strope nefungovalo. Teda to sme si aspoň mysleli.  Jedno ráno som sa totiž zobudila a ono svietilo. Pritom my sme na izbu prišli posledné a rozhodne bola tma tak som nechápala, že čo sa stalo. Nakoniec sme prišli na to, že ono to svetlo funguje, len mu trvá tri hodiny kým sa zapne :D . Takže zažnete svetlo a možte ist na pivo alebo hocikam, kým sa vám zažne.

No a potom tu bol záchod a sprcha. Všetko v jednej miestnosti bez klúča. Zámerne si všimnite že nespomínam umývadlo, pretože to tam nebolo. Nebol tam dokonca ani toaletný papier. Ako bolo by fajn keby nám niekto aspoň povedal, nech si nejaký doneseme, lebo tam není, ale nikto nám nič také nepovedal.

A tak sme sa pre neho trepali 25 km do Znojma. Rovnako ako napríklad pre také základy ako jedlo. Lebo áno mohli sme jesť v okolitých reštikách ale už aj bez toho sme míňali zbytočné peniaze. /Problém ale bol, že sme nemali ani chladničku, rýchlovarnú konvicu alebo čokolvek aby sme si mohli niečo navariť alebo uchovať na dlhšiu dobu.

A teraz prejdem k samotnej práci. Museli sme nasilu prísť 3.7. aj keď nám to ani jednej nevyhovovalo, pretože tam malo byť neskutočne veľa ľudí a strašne nás potrebovali.
Prišli sme teda v piatok na obed do práce a postavili nás do dvoch stánkov mimo reštiky, kde sme mali čapovať pivo.

Za 6 hodín sme načapovali dohromady v oboch stánkoch 5 pív(z toho jedno som vypila ja) a 6 malinoviek ( z toho 3 zamestnancom). Potom nás poslali "domov¨" že to nemá zmysel.

Na druhý deň sme prišlo o rovnakom čase, postavili sme sa do stánkov a poslali nás preč po desiatich minútach. Tak strašne vela ludí tam bolo. Vtedy sme išli do toho Znojma. Mimochodom aj to sme išli tak, že 4 kilometre pešo na autobus a potom sme na ten autobus čakali hodinu a pol. S kocovinou, bez vody a aj bez peňazí, pretože sme potrebovali aj bankomat ktorý bol najbližší tiež až v Znojme.

Na tretí deň nám už stánky zrušili úplne a išli sme za bar.
Musím ešte spomenúť, že sme vlastne narazili na jeden problém hneď v prvý deň a to taký, že jak sme došli tak nám naša 21 ročná tupá "šéfová", s ktorou sme predtým mimochodom komunikovali a nič nám nepovedala o ničom, oznámila, že sa musíme ísť prezliecť do riflových šortiek. Na čo sme obe opáčili že nemáme, a ona nám povedala, že si ich budeme musieť kúpiť. To víš, že jo. Tak sme si išli dať iné šortky ale a som sa jej snažila vysvetliť, že tým pádom si ja budem musieť dať pančuchy lebo, že nemienim vystavovať na obdiv svoje vorvanie stehná. Hádala sa so mnou, povedala, že si ich nemožem dať, ale proste tak sa výjsť na verejnosť nedalo. A tak som si ich dala a aj tak to može byť všetkým jedno keď tam nejsú ludia a aj keby určite sa mi budu radšej kukať na pančuchy než na nechutné stehná.

Po niekoľkých hodinách nudy za barom (a roznych záchvatov poctivo prehĺtaného hnevu z mojej strany) nás opäť poslali domov, lebo tam nebolo čo robiť. Ďalšia vtipná vec bola, že v ten deň už nikde v našom okolí nemali cigarety. Najbližšie sme mohli ísť buď na pláž, ktorá síce bola naozaj blízko ale museli by sme si za vstup tam zaplatiť 40 korún. Druhá možnosť bola benzínka, zas skoro 4 kiláky pešo. No proste raj na Zemi, co vám budem hovoriť.

V pondelok mala Lifka voľno a robila som už len ja. Predtým sme si povedali, že tomu dáme víkend a keď sa nič nezmení, pojdeme preč. A ako ste si mohli prečítať nezmenilo sa.
Ľudia neboli, "šéfová" bola stále väčšia piča a furt sme dokopy nič nevedeli. Minuli sme tri krát viac peňazí než sme zarobili a proste celé zle. Vtipné bolo aj to, keď sme sa po troch dňoch omylom dozvedeli, že slúbené ubytovanie a strava zadarmo bol čistý ojeb, lebo za ten náš úžasný príbytok sa sťahovalo 200kč týždenne z výplaty a jedlo (jedno) 60 kč na deň a to tam nemali nič pre vegetariánov. Teda ja síce nejsom ale nechcela som tam jesť mäso, lebo predtým som išla cez kuchyňu a akurát tam riešili nejaké pokazené.
Tak sme dostali šalát čo sa normálne dáva ako príloha a potom v pondelok som ja mala smažák, čo síce nemusím a už vobec ne v lete ale tak aspoň sa to dalo jesť.

Každopádne zase hromada hodín strateného života, pretože tam nikto nebol. Roboty tam bolo asi tolko, že by som to všetko zvládla ako obsluha, barman a možno dokonca aj v kuchyni, úplne sama.

Preto pre nás prišiel kamarát autom a my sme sa zbalili a bez toho aby sme komukoľvek čokolvek povedali (čiže oko za oko, zub za zub) sme odtiaĺ zdrhli jak židia z koncentračného tábora.
Odviezol nás do Bratislavy(dorazili sme okolo pol jedenástej) a hneď na druhý deň ráno som ja utekala do Prahy, lebo som predtým vyhrala koncert na moje najmilovanejšie kapely Metallicu a Alice in chains!
K tomu sa tiež ešte asi vyjadrím potom.

Každopádne v Prahe som bola do pondelka. Nemohla som ostať pretože ono sa všetko tak nejak skomplikovalo. Aj preto mala byť táto letná brigáda takým medzníkom, že do seba všetko krásne zapadlo.
Kamarát z Prahy sa totiž na čas presťahoval ku kamoške. U nich dvoch som vlastne na striedačku zvykla prebývať, ale v garzónke by sme spolu traja asi nemohli byť. Teda aj mohli ale kamoškin jazvečík by nás všetkých zakilloval. No takže som ZASE po miliónte skončila v Bratislave, doma bez jedinej koruny a poviem vám, že niekedy sa už aj zamýšlam nad tým, či by nebolo najlepšie to všetko vzdať. Nejsom ten typ, ale tak možte tieto patálie sledovať už pekných pár rokov a tiež tipujem, že vás to už nebaví... A to si ešte predstavte, že to žijete.

Proste nejaká divná priestorová slučka alebo neviem čo.
Najhoršie na tom je, že ja už v tomto byte naozaj nedokážem byť. Keď mám ísť domov začína ma boleť žalúdok, som nervná a zrelá na samovraždu. Žijem tu s troma ľudmi, z ktorých každý jeden je naozaj bez akéhokoľvek prifarbovania prípad pre psychiatra. A čo ma desí najviac zo všetkého, nakoniec to budem len ja kto u psychiatra skončí. Len kvoli nim. Som absolútne zúfala a neviem si v tejto situácii sama poradiť.
Keby som na to mala prachy tak ma možno dokopú až k drogám, pretože už  mi skoro nepomáha ani tráva a tak....

Takže tak to je. Neviem čo ďalej. Ako sa pohnúť z miesta. Čo robiť. Plánov a snov sa vzdávať nemienim, ale som unavená, zničená a keď vás zhadzuje dolu vlastná rodina, tak niečo nie je v poriadku.

Opäť sa snažím hladať cestu a nezabudnúť na to kto som. Ale v tomto momente je pre mňa strašne ťažké neprestávať veriť, keď sa naozaj nemám čoho chytiť. Takže to je v "skratke" na teraz všetko.

Snaď to raz pojde aj inak.