utorok, decembra 30, 2014

2009-2014 Lizard queen sa lúči.....

Milé čitateľky, drahí čítatelia!
Asi každý si takto ku koncu roka aspoň v hlave robí menšiu rekapituláciu toho čo za posledných 12 mesiacov zažil. Ja nejsom výnimka a tak mi toho v posledných dňoch po rozume pobehuje celkom dosť.

Keď sa pozeram naspäť na rok 2014 musím zhodnotiť, že v rámci možnosti som celkom spokojná.
Napriek prekážkam a potokom pretečených sĺz som zaznamenala pomerne pozitívny posun.
Musela som si niečo odoprieť, niečoho sa vzdať úplne ale za to zisk (a tým nemyslím takmer nič materiálne) celkom narástol. A viem, že ak nezaspím na vavrínoch tak to už pojde len k lepšiemu....
Znovu som vyrástla, pribudli aj nejaké tie vrásky ale myslím, že za výhodnú cenu, pretože raz zo mňa bude úžasný človek! :D

V tomto roku sa tiež udialo niečo absolútne prekvapivé, pretože som naozaj nečakala, že by sa mi to niekedy v živote mohlo stať, ale raz už to tak je a je to tak strašne ohromujúce, že aj keď to asi nie je úplne najvhodnejšie mám chuť to vykričať úplne do celého sveta, napriek tomu, že mám stále neuveriteľný strach.
Každopádne zamilovala som sa jak malá školáčka a aj keď to nedokážem poriadne spracovať a miestami nič iné nerobím len revem aj kvoli tomu (ťažko povedaťči mám alebo nemám dovod lebo som tak prepnutá, že to neviem posúdiť) ale na druhej strane som neskutočne šťastná a chcem tak ostať!

Každopádne keď si to tak zhrniem, mám prácu - dokonca DVE! Teraz sa mi črtajú aj dva ďalšie mini prívyrobky a moj sen o odchode do Londýna sa stále viac a viac blíži k realite - či už to bude vo februári ako plánujem, alebo ešte neskor - na tom nezáleží. Proste sa to stane a aj keď mám strach - lebo predsa len, úplne sama v tak veľkom meste, to neni len tak ale ja viem, že to proste bude konečne dobré a strach ma nikdy nezastaví.

No a s týmto všetkým prichádzajú ďalšie menšie či väčšie zmeny. Jak personálne ku ktorým sa možno ešte niekedy vyjadrím na druhom blogu, tak aj zmeny iného druhu. A dovod prečo to píšem práve sem, je taký, že toto je bohužial posledný príspevok na tomto blogu.
Ťahala som to  tu viac či menej aktívne takmer 6 rokov a myslím, že je čas túto epizódu ukončiť.

O svojom osobnom živote už píšem pár mesiacov na tajnom blogu a keďže sa tam možem viac otvoriť už nemám potrebu nič také písať sem. A čo sa týka ostatných článkov tak tu ani nemajú nejaký špeciálny úspech a asi potrebujem trochu priestoru aby som sa rozhodla čo chcem písať ďalej. Lebo plánov mám veľa ale neviem sa rozhodnúť ako to zrealizovať no a všeobecne skutek utek proste. :D

Takže tí čo máte ďalej záujem sledovať moju životnú cestu, všetko bude odteraz na tajnom blogu. Kto ešte k nemu nemáte prístup ale chceli by ste to čítať, napíšte mi na sheenka205@gmail.com a dohodneme sa :).
Prípadne sa raz určite dokopem aj k aktívnejšiemu prispievaniu na mojom fotoblogu (sheenastaley.blogspot.com)
Tento blog samozrejme ale nevymažem, ostane na vlnách internetu pre budúce generácie a pre moju vlastnú nostalgiu, pretože predsa takmer 6 rokov života není len tak.

Neviem ako sa lúči po jaštersky ale majte sa a dúfam, že sa napriek tomuto čítame ďalej priateia! :)









pondelok, novembra 24, 2014

Aktualitka :)

Toš, po zopár týždňoch ďalšieho rozosielania životopisov a chodenia po pohovoroch som si zariadila občasnú brigádku pre zmenu v rockovom klube( i ked ne v Randali:D). Síce to vobec nič neznamená ale považujem to vo svojej kariére za aspoň malý krok smerom ktorým reálne chcem ísť.

Okrem toho idem zajtra na skúškovú smenu do pivárne v centre mesta a mám zopár reálnych detailov podstatných pre moj odchod do Londýna a možno by som ani na začiatok nepotrebovala taký velký finančný základ. Je fajn sa o takýchto veciach baviť s takmer miestnym, ktorý vie ako to chodí a ne s ľuďmi ktorí ma strašia sumami ktoré nemám šancu zarobiť keď žijem takto.
Takže ak to zajtra výjde, idem do toho na ostro....

Okrem tohoto nemám žiadne špeciálne novinky, teda až na jednu ktorá nie je určená pre verejnosť, takže si o nej ráčte prečítať na Tajnom blogu :). Ale pozor, pripravte si vreckovky .... :D

Držte palce!

sobota, novembra 15, 2014

Revival......

Včera som robila čašníčku v jednom bratislavskom klube, počas koncertu jednej revivalovej kapely a už sa po tých rokoch čo tento revivalový biznis sledujem, potrebujem vyjadriť a možno niekomu aj otvoriť oči.

Osobne by som proti týmto zoskupeniam nič nemala. Často sú fakt kvalitné, dávajú do toho všetko a keď zavriete oči, tak máte pocit, že ste na originálnej kapele. Je to síce len divadlo, čo sa trošku prieči s podstatou rock ´n´rollu, ale budiš.

Štve ma ale, že pre kapely ktoré produkujú hudbu cudzích interpretov, je z nejakého dôvodu v tejto krajine omnoho lepšia živná pôda ako pre kapely ktoré hrajú vlastnú pocitvú tvorbu, ktorá je v našich končinách často viac než kvalitná a rozhodne máme byť na čo pyšní.

Tak napríklad, tento konkrétny revival si za svoje divadielko nehanbil vypýtať 600€!
Hrali síce asi aj dve vlastné pesničky, ktoré ale zneli úplne rovnako ako kapela ktorú predvádzali, len so slovenským textom, takže to nič neznamená.

A je úplne pravidelné a bežné, že si kapely tohto druhu vypýtajú 5€ za vstup, aj keď je to len koncert jednej jedinej kapely a tieto sumy v stovkách eur budú asi teda tiež ich pravidelným zárobkom.

Zatiaľ čo naše vlastné pôvodné kapely s vlastnou tvorbou si málokedy dovolia vypýtať za koncert viac ako dajme tomu 3€, v prípade, že hrajú tri. A nakoniec sú ešte radi ak sa zaplatia cesťáky všetkým cezpolným kapelám a domáca kapela ostane aspoň na nule. Pretože aj nebyť v mínuse je obrovský úspech a to ako organizátor naozaj viem o čom hovorím.

Vtipné je, že ľudia na tie revivaly bez mihnutia oka chodia a dajú im to vstupné ale keď majú ísť na nerevivalovú kapelu a vstupné je naozaj smiešne tak už to ofrflú alebo sa snažia to hocijak vysmlouvat aby sa dostali dnu bez platenia, prípadne za menej.... Keďže občas aj vyberám na koncertoch vstupy, tak nestačím žasnúť len keď vidím koľko ľudí je na guestliste.... A.K.A. kamaráti.

Samozrejme aj klubom sa viac potom oplatí revivaly do svojich priestorov pozývať a tie neskutočné prachy im zaplatiť, pretože na nich vždy príde viac ľudí a samozrejme, čím viac ľudí, tým viac sa prepije na bare a tiež to vlastne zaplatí podstatnú časť fungovania daného klubu. Takže je toto vlastne taký začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko dá vymotať pokiaľ ľudia (a hlavne tí ktorí sa tak tvária jak strasne milujú hudbu a potom ju takýmto štýlom zabíjajú) neotvoria oči.


Nechcem pôsobiť nejak fašisticky a nútiť ľudí aby tie revivaly bojkotovali. Ono je to predsalen niekedy fakt slušné divadlo a dá sa na tom dobre zabaviť. Ale rozhodne by nemali mať lepšie podmienky ako originálne kapely, väčšiu návštevnosť koncertov atď.

O tom čo si myslím o ich chrbtových kostiach sa možno vyjadrím nabudúce, ale týmto chcem apelovať na každého, kto si toto prečíta, aby podporoval našu domácu hudobnú scénu s pôvodnou tvorbou. Ani si neviete predstaviť koľko fakt vynikajúcich kapiel sa už rozpadlo a často len z obyčajného syndrómu vyhorenia, pretože byť hudobníkom u nás chce fakt pevné nervy a šialene utiahnutý opasok. A toho je fakt škoda. Hudba a umenie všeobecne je obrovskou podstatnou časťou našich životov a takto ho zabíjame.

Poďme s tým teda niečo robiť, ok? :)




sobota, novembra 08, 2014

Ľudia!!!!

To, že som týmito akože tvormi vrcholne znechutená nie je žiadna novinka. Ale niekedy ma stále dokážu prekvapovať.....
Dnes som sa z konkrétnych dovodov zamyslela nad ludským neprajníctvom... a hlavne tým, keď to "s vami myslia dobre" ....

Ono tento zážitok nebol bohužial ojedinelý ale po dnešku mám chuť sa k tomu vyjadriť.
Ešte v lete, som sedela s angličanom na terase pred Randalom a stretla som kamošku, bývalú spolužiačku zo strednej.... a tak samozrejme došlo aj k zoznámeniu a k otázkam, že čo spolu máme a bla bla bla.

Dnes sme už hodne pod vplyvom kecali a v určitom momente, mi povedala, že má chuť ma úplne spičovať, lebo že on ma čoskoro pošle do prdele! Takéto reči mi otvárajú nožíky vo vačkoch.

Akože bezohladu na to, či sa to može alebo nemože stať....prečo by ste takéto niečo niekomu povedali... a hlavne keď ide o niekoho koho ste videli raz na ani ne desať minút...... ? Prečo?

Snažila som sa vysvetliť, že proste to neriešim, že som našla človeka ktorého spoločnosť mi robí nesmiernu radosť, ktorý ma fascinuje, zaujíma a neskutočne uspokojuje a som šťastná a neriešim proste drámy, a imaginárne obrázky budúcnosti.

Jasné, som trošku neistá, táto situácia nie je dokonalá, ale je to situácia ktorá sakramentsky stojí za to a ja si to užívam plnými dúškami.... a naozaj nedokážem pochopiť prečo majú ľudia potrebu ma upozorňovať na takéto chujoviny ktoré v tomto momente, v tejto jedinej a jedinečnej prítomnosti, jednoducho nejsú podstatné.

Ja ľuďom vždy želám šťastie aby im všetko dobre dopadlo a teším sa keď vidím, že je niekto šťastný. Ale 90% ľudí čo vidia, že som po rokoch s niekým šťastná ja, aj ked svojím úplne pošahaným magorským sposobom, má potrebu mi odovzdať múdro o tom, ako skončím v neskutočných slzách.

A možno aj majú pravdu, možno o rok budem všetko vidieť inak.... ale skor to na mna posobí štýlom ako keď mi niekto povie, že na niečo nemám alebo niečo nedokážem...... Mám potrebu mu dokázať opak.
Moja posledná učitelka anglictiny zo strednej by o tom mohla rozprávať, že čo sa stane ak mi niekto takéto niečo povie...

Radšej si počkám na deň kedy sa celí šťastní vysmejeme svetu do tváre..spolu....



Som pod vplyvom tak ospravedlnte prípadne chyby alebo iné problematiky ..... :)

pondelok, novembra 03, 2014

Birthday girl...


Od posledného príspevku, som navštívila jeden pohovor a v stredu mám ďalší. Ak ma zoberú na obe miesta, bude to úplne celé dobre, lebo budem možno zvládať aj obe práce v jeden deň a hlavne vďaka tomu budeme s Lifkou konečne mocť začať hladať nejaký spoločný podnájom, aspoň na tú chvílu kým sa mi podarí našetriť a nájsť ubytko v Londýne. 

Lepšie by sa mi šetrilo keby som nemusela hladať nový bejvák ale na druhej strane, prídem o všetky zbytky zdravého rozumu ak ostanem v tejto pakárni, takže iná možnosť není. 

Chcela by som nenáročného sponzora, ktorý by mi kúpil byt a zahŕňal ma hromadami krásnych šiat a iných kusov oblečenia. Zvyšok som ochotná si zaobstarať sama. Ale to už unikám do ďalekých oblakov, tak aspoň sponzora na to oblečenie...? Nie? Určite? ... Dobre... 

Každopádne, dnes mám narodeniny. Až na pár príspevkov na mojej nástenke a súkromných správ od najbližších som nepocítila žiaden rozdiel a to milujem narodeniny! Ale keď ich trávim sama a ničím špeciálnym, jaksik strácajú čaro. 

Aspoň Google ma dnes prekvapil. (Nič ma nepresvedčí o tom, že takto nevyzerá úvodná stránka googlu na celom svete:D) 








Pred pár týždňami som písala milovanému, že či sa mu podarí prísť na moje narodeniny. Spýtal sa ma, že kedy to je a potom už neodpovedal. Takže teraz zúfalo naivne čakám, že mi napíše esemesku s pozvaním na niečo brutálne špeciálne ale asi tým len samu seba namotávam na niečo čo sa nestane aby som sa potom mala načo uraziť. Ale tak človek nikdy nevie. Bolo by fajn ísť aspoň na palacinky do Lacinky no ne? 


























streda, októbra 01, 2014

Shards of my mind

Vzhľadom na to, že mám vo svojom patetickom živote príliš veľa času na premýšlanie, prežívanie a pozorovanie, mám vo svojej hlave desiatky filozofií, rozhodla som sa, že sa o ne budem deliť aj so svojími nevernými čitateľmi. Tieto myšlienky nemajú žiadnu konkrétnu formu alebo pravidlá, proste ich sem čas od času budem pridávať, tak ako mi chodia do hlavy. 
O vzťahoch 



Tak som sa zamýšlala. Asi to pozná fakt každý. Stretnete človeka. V podstate už na prvý pohľad/prvý rozhovor viete, že je totálny psychopat, ale v počiatočnom okúzlení vám to pripadá roztomilé, tajomné, vzrušujúce atď. Postupom času sa ale začne prejavovať viac a po opadnutí okúzlenia na oboch stranách prídu aj tie desivejšie prejavy. Záchvaty hnevu, hystérie, zúrivosti. Niečo sa hodne posere. Ale potom sa to zas napraví a láska stále nedovoluje vidieť jasno, takže uveríte, že je to náhoda a už sa to nikdy viac nestane. A potom to začne naberať na obrátkach. Prídu klamstvá (stále šialenejšie), väčšie a dlhšie záchvaty citové vydieranie, naschvály. ..... Začínate všetko vidieť jasne ale neviete sa odpútať. V tomto štádiu sú ľudia najnemožnejší, pretože sami vidia pravdu, ale majú pocit, že sú nutení ísť sami proti sebe a vyslovene sa odmietajú oslobodiť a aj keď už na to prídu stále majú pochybnosti a nechajú sa velice lahko zlomiť a vrátiť sa späť aby bolo mesiac zas všetko dokonalé a potom to začalo znovu a ešte horšie.
Poznám desiatky takýchto dvojíc a nikdy som nepochopila prečo sú jeden s druhým, keď si robia veci, ktoré by nespravili ani najväčšiemu nepriateľovi. Stále to zúrivo vydávajú za lásku ale tej tam nie je ani zrnko. A čo je najdesivejšie, to prečo to ľudia robia je lebo majú strach byť sami. Radšej sa budú trápiť donekonečna s tou istou osobou ako keby si mali užívať výhody slobody (ako napr. aj možnosť stretnúť niekoho kto za to pre zmenu stojí). Najhnusnejšie je (to čo som naozaj viac krát na vlastné uši počula), keď priamo tomu druhému poviete niečo ako "Nemožeš ma opustiť, neviem byť sám/a"  a až potom prichádza to povestné nepravdivé a tým pádom nechutné "Milujem ťa". A nikomu to akoby nikdy nedošlo.  Keď mi niekto povie, že má problémy vo vzťahu a potrebuje o tom kecať a tvári sa aký je s tým druhým nešťastný a nechce s ním byť ale NEVIE byť sám a miluje ho, tak moja mienka o ňom klesne o 90% a ďalej už nedokážem byť empatická k jeho problémom, lebo si za ne proste može sám/a a nikto s tým nič nespraví.
Zaujímavé je, že takýchto vzťahov sa zvykneme naozaj držať zubami-nechtami úplne najdlhšie.



No a potom stretnete niekoho o kom okamžite viete, že je všetko tak jak má byť. Keď to mám nazvať trošku patetickejšie - svoju spriaznenú dušu. Všetko je tak dobré až z toho máte strach, ale snažíte sa ho nevnímať a užívať si každý moment tak ako to je. Ale po čase sa aj tak stane, že niečo nie je v poriadku. Ale toto je človek s ktorým stojí za to to prekonať. A tak to neriešite ale tým pádom to on nevie a robí to ďalej a vás to stále škre ďalej a ďalej až to proste poserete kvoli nejakej totálnej pičovine. A  všetko je preč skor ako to začalo.


Prečo si to ľudia robia? Hm?



















utorok, septembra 16, 2014

London calling ?

Od mojho posledného príspevku z mojej dlhej a trnitej cesty padlo veľa rozhodnutí. V hlave som mala (aj mám) strašný bordel a aj keď som sa o to pár krát pokúšala, nikdy sa mi to nedarilo napísať. Teraz po rozhodnutiach ktoré padli, sú v mojej hlave asi na rade otázky a tak je čas si o tom trošku pokecať.

Keďže sa situácia v Prahe vyvŕbila tak ako sa vyvŕbila, mala som pár dní na spamätanie sa z ďalšieho pádu kedy som sa zožierala otázkami typu "čo teraz?". Vyhoretá a slabá po ďalšom zbytočnom boji, som fakt nebola schopná cez slzy vidieť ďalšie možnosti.

Ale potom to prišlo. Jasná a jediná rozumná odpoveď : Londýn. Je čas!
Samozrejme večný, pretrvávajúci problém zablikal aj v tomto prípade a ešte viac ako inokedy: Ako to urobiť bez jediného floka vo vačku?

A tak padlo rozhodnutie. Nájdem si dve práce. Vybavím všetky svoje nepríjemné záväzky tu a budem šetriť. A v lete 2015 odchod.

Prvú prácu som si našla v podstate len pár dní potom. Odvtedy pracujem v takej malej hospode v Lamači a až na pár mínusov som konečne niekde spokojná. S hladaním druhej práce to ale zas ide ako obvykle a zúfalstvo pomaly začína prevládať. Tiež si ma našli rovno dvaja exekútori a chcú odomňa vyše 950€.
A to som si chcela konečne dať urobiť zuby, aby som mohla ísť do Londýna aj so svojím strateným sebavedomím, pretože to budem sakramentsky potrebovať.

Ak by ste to nevedeli, tak Londýn je odmalička mojou vysnenou destináciou. Celá Británia je. Mala som tam odísť už po maturite s kamarátom ale on dostal lepšiu ponuku a ja som nechcela ísť sama. A tak sa začal moj neustály boj o život v Prahe. Teraz som ale dozrela do štádia kedy mi je jedno, že mám ísť sama, ale proste musím ísť. A odkedy je moj mozog zameraný čisto na tento cieľ, tak sa zdá, že to všetko začínam priťahovať. Nakoniec mám možnosť odísť už v Novembri. Mám už jednu pracovnú ponuku a teoreticky aj ubytovanie. Nič z toho ešte nie je stopercentné ale je to začiatok. Potrebujem ale našetriť aspon  2 kilá, minimálne na prvý týždeň. Čo je v tomto momente pomerne ťažko urobiťelné ale nejak sa mi to snaď podarí.

Mám strach, lebo naozaj nechcem skončiť v Novembri ako bezdomovec v Londýne. A po všetkej tej smole posledných troch rokov, je ťažké zatnúť zuby a urobiť niečo odvážné a hlavne niečo čo som už niekoľko krát spravila ale tentokrát bez najlepších kamarátov, omnoho ďalej a tak... Toto bude najväčší risk. Ale úprimne ak mi to nevýjde v Londýne/UK alebo okolí tak už naozaj možem ísť už len na inú planétu alebo umreť. Pretože cítim, že tam naozaj patrím a niečo na tom byť proste musí.

Možno sa mi preto doteraz nedarilo. Možno som proste mala ísť tam. Alebo som potrebovala čas aby som do toho dozrela. Takže keďže ja už naozaj nemám čo stratiť, je čas do toho skočiť po hlave. Mám pravdu? Geronimo!





















utorok, septembra 02, 2014

Koniec letnej pauzy!

Zdravím Vás!

Oba moje blogy si prešli neplánovanými letnými prázdninami, ale nemyslite si, že sa mi toho deje málo. Práveže sa toho udialo strašne moc a ja tak nejak neviem, kde začať a ani práve nemám moc času!
Ale raz za čas sa určite niečo nové dozviete :).
Na mojom top secret blogu vás už napríklad čaká úplne čerstvý, ešte teplý článok z mojho aktuálneho súkromia a o zvyšku sa určite dočítate už v blízkej dobe.

Medzičasom by som ale prijala nejaký ten feedback. Čítate to tam vobec niekto, alebo si to píšem len sama pre seba? :D
A ak áno, baví vás to? Zaujíma vás to? Chceli by ste sa niečo opýtať alebo mám niečo pridať? Historiek mám hromadu ale má to zmysel? Dajte mi vedieť(ideálne tam)! :)

Samozrejme idem podobiehať zameškané aj ja, tak dúfam, že sa možem aspoň u vás tešiť na nejaké novinky :)

štvrtok, júla 17, 2014

Facka od reality.

Tak a som späť v Bratislave. Už by mi to všetko bolo aj smiešne keby sa ma to netýkalo.
Vranov nad Dyjí bol čistý fail. Moj sen o dvoch mesiacoch kludu a pokoja, kedy som nemala riešiť nič zo svojich životných problémov sa začal rozplývať hneď druhý deň po našom príchode.

Ono vydesili sme sa už pri ubytovávaní, pretože sme nebývali v tom "penzióne" čo bol na fotkách ale trošku ďalej a hneď sme sa dozvedeli, že nebývame samé ale ešte s jednou holkou. To by samozrejme nebol až taký problém. Väčší problém bol, že tam nebola wifina, čo by sa tiež ešte dalo riešiť, ale najhoršie bolo asi to, že to tam bolo komplet prechrobákované, celé noci nás niečo kúsalo a lozilo po nás ( a to snaď ani nemusím hovoriť, že triezve sme sa ani neodvážili ísť spať).

Hneď prvý večer sa nám podarilo "zlomiť" našu postel. Slovo zlomiť je preto v úvodzovkách lebo ona už vlastne komplet celá dolámaná bola len držala zaháknutá v takej ako keby skrinke, ktorú sme sa my snažili trošku odsunúť pretože tam bola zástrčka ktorú sme potrebovali. No a jak som ja tu skrinku tlačila od steny a Lifka na druhom konci ťahala, tak zrazu postel(na ktorej som ja v tom momente samozrejme musela byť) spadla na zem. Problém bol v tom že Lifke sa kúsok podaril odtiahnuť ale tá strana ktorú som ja tlačila ostala na tom istom mieste, preto ta postel vypadla. Každopádne lepšie ako keby sa to stalo počas spánku, že jo?

V tú noc u nás na izbe nakoniec spal ešte taký malý 15 ročný chlapec, čo bolo stále v poriadku lebo sme mali 4 postele ( my sme spali na dvojitej). Ďalšiu noc nás tam už ale bolo šesť. Problém bol aj v tom, že otváranie okien bolo v podstate tabu, pretože tam buď bola v noci zima alebo tam lietalo ešte viac háveďe.

Ďalším vtipným bodom nášho ubytovania bolo svetlo. Na celú izbu sme mali len jedno, také slabé maličké, ešte k tomu schované za skriňou. Velké na strope nefungovalo. Teda to sme si aspoň mysleli.  Jedno ráno som sa totiž zobudila a ono svietilo. Pritom my sme na izbu prišli posledné a rozhodne bola tma tak som nechápala, že čo sa stalo. Nakoniec sme prišli na to, že ono to svetlo funguje, len mu trvá tri hodiny kým sa zapne :D . Takže zažnete svetlo a možte ist na pivo alebo hocikam, kým sa vám zažne.

No a potom tu bol záchod a sprcha. Všetko v jednej miestnosti bez klúča. Zámerne si všimnite že nespomínam umývadlo, pretože to tam nebolo. Nebol tam dokonca ani toaletný papier. Ako bolo by fajn keby nám niekto aspoň povedal, nech si nejaký doneseme, lebo tam není, ale nikto nám nič také nepovedal.

A tak sme sa pre neho trepali 25 km do Znojma. Rovnako ako napríklad pre také základy ako jedlo. Lebo áno mohli sme jesť v okolitých reštikách ale už aj bez toho sme míňali zbytočné peniaze. /Problém ale bol, že sme nemali ani chladničku, rýchlovarnú konvicu alebo čokolvek aby sme si mohli niečo navariť alebo uchovať na dlhšiu dobu.

A teraz prejdem k samotnej práci. Museli sme nasilu prísť 3.7. aj keď nám to ani jednej nevyhovovalo, pretože tam malo byť neskutočne veľa ľudí a strašne nás potrebovali.
Prišli sme teda v piatok na obed do práce a postavili nás do dvoch stánkov mimo reštiky, kde sme mali čapovať pivo.

Za 6 hodín sme načapovali dohromady v oboch stánkoch 5 pív(z toho jedno som vypila ja) a 6 malinoviek ( z toho 3 zamestnancom). Potom nás poslali "domov¨" že to nemá zmysel.

Na druhý deň sme prišlo o rovnakom čase, postavili sme sa do stánkov a poslali nás preč po desiatich minútach. Tak strašne vela ludí tam bolo. Vtedy sme išli do toho Znojma. Mimochodom aj to sme išli tak, že 4 kilometre pešo na autobus a potom sme na ten autobus čakali hodinu a pol. S kocovinou, bez vody a aj bez peňazí, pretože sme potrebovali aj bankomat ktorý bol najbližší tiež až v Znojme.

Na tretí deň nám už stánky zrušili úplne a išli sme za bar.
Musím ešte spomenúť, že sme vlastne narazili na jeden problém hneď v prvý deň a to taký, že jak sme došli tak nám naša 21 ročná tupá "šéfová", s ktorou sme predtým mimochodom komunikovali a nič nám nepovedala o ničom, oznámila, že sa musíme ísť prezliecť do riflových šortiek. Na čo sme obe opáčili že nemáme, a ona nám povedala, že si ich budeme musieť kúpiť. To víš, že jo. Tak sme si išli dať iné šortky ale a som sa jej snažila vysvetliť, že tým pádom si ja budem musieť dať pančuchy lebo, že nemienim vystavovať na obdiv svoje vorvanie stehná. Hádala sa so mnou, povedala, že si ich nemožem dať, ale proste tak sa výjsť na verejnosť nedalo. A tak som si ich dala a aj tak to može byť všetkým jedno keď tam nejsú ludia a aj keby určite sa mi budu radšej kukať na pančuchy než na nechutné stehná.

Po niekoľkých hodinách nudy za barom (a roznych záchvatov poctivo prehĺtaného hnevu z mojej strany) nás opäť poslali domov, lebo tam nebolo čo robiť. Ďalšia vtipná vec bola, že v ten deň už nikde v našom okolí nemali cigarety. Najbližšie sme mohli ísť buď na pláž, ktorá síce bola naozaj blízko ale museli by sme si za vstup tam zaplatiť 40 korún. Druhá možnosť bola benzínka, zas skoro 4 kiláky pešo. No proste raj na Zemi, co vám budem hovoriť.

V pondelok mala Lifka voľno a robila som už len ja. Predtým sme si povedali, že tomu dáme víkend a keď sa nič nezmení, pojdeme preč. A ako ste si mohli prečítať nezmenilo sa.
Ľudia neboli, "šéfová" bola stále väčšia piča a furt sme dokopy nič nevedeli. Minuli sme tri krát viac peňazí než sme zarobili a proste celé zle. Vtipné bolo aj to, keď sme sa po troch dňoch omylom dozvedeli, že slúbené ubytovanie a strava zadarmo bol čistý ojeb, lebo za ten náš úžasný príbytok sa sťahovalo 200kč týždenne z výplaty a jedlo (jedno) 60 kč na deň a to tam nemali nič pre vegetariánov. Teda ja síce nejsom ale nechcela som tam jesť mäso, lebo predtým som išla cez kuchyňu a akurát tam riešili nejaké pokazené.
Tak sme dostali šalát čo sa normálne dáva ako príloha a potom v pondelok som ja mala smažák, čo síce nemusím a už vobec ne v lete ale tak aspoň sa to dalo jesť.

Každopádne zase hromada hodín strateného života, pretože tam nikto nebol. Roboty tam bolo asi tolko, že by som to všetko zvládla ako obsluha, barman a možno dokonca aj v kuchyni, úplne sama.

Preto pre nás prišiel kamarát autom a my sme sa zbalili a bez toho aby sme komukoľvek čokolvek povedali (čiže oko za oko, zub za zub) sme odtiaĺ zdrhli jak židia z koncentračného tábora.
Odviezol nás do Bratislavy(dorazili sme okolo pol jedenástej) a hneď na druhý deň ráno som ja utekala do Prahy, lebo som predtým vyhrala koncert na moje najmilovanejšie kapely Metallicu a Alice in chains!
K tomu sa tiež ešte asi vyjadrím potom.

Každopádne v Prahe som bola do pondelka. Nemohla som ostať pretože ono sa všetko tak nejak skomplikovalo. Aj preto mala byť táto letná brigáda takým medzníkom, že do seba všetko krásne zapadlo.
Kamarát z Prahy sa totiž na čas presťahoval ku kamoške. U nich dvoch som vlastne na striedačku zvykla prebývať, ale v garzónke by sme spolu traja asi nemohli byť. Teda aj mohli ale kamoškin jazvečík by nás všetkých zakilloval. No takže som ZASE po miliónte skončila v Bratislave, doma bez jedinej koruny a poviem vám, že niekedy sa už aj zamýšlam nad tým, či by nebolo najlepšie to všetko vzdať. Nejsom ten typ, ale tak možte tieto patálie sledovať už pekných pár rokov a tiež tipujem, že vás to už nebaví... A to si ešte predstavte, že to žijete.

Proste nejaká divná priestorová slučka alebo neviem čo.
Najhoršie na tom je, že ja už v tomto byte naozaj nedokážem byť. Keď mám ísť domov začína ma boleť žalúdok, som nervná a zrelá na samovraždu. Žijem tu s troma ľudmi, z ktorých každý jeden je naozaj bez akéhokoľvek prifarbovania prípad pre psychiatra. A čo ma desí najviac zo všetkého, nakoniec to budem len ja kto u psychiatra skončí. Len kvoli nim. Som absolútne zúfala a neviem si v tejto situácii sama poradiť.
Keby som na to mala prachy tak ma možno dokopú až k drogám, pretože už  mi skoro nepomáha ani tráva a tak....

Takže tak to je. Neviem čo ďalej. Ako sa pohnúť z miesta. Čo robiť. Plánov a snov sa vzdávať nemienim, ale som unavená, zničená a keď vás zhadzuje dolu vlastná rodina, tak niečo nie je v poriadku.

Opäť sa snažím hladať cestu a nezabudnúť na to kto som. Ale v tomto momente je pre mňa strašne ťažké neprestávať veriť, keď sa naozaj nemám čoho chytiť. Takže to je v "skratke" na teraz všetko.

Snaď to raz pojde aj inak.












pondelok, júna 30, 2014

News

Zdravím vás....

Viem, že príspevok na moj top secret blog už týždeň mešká(napravím to ASAP), ale mala som toho strašne moc a dnes som chcela napísať aspoň dva nové články tam a jeden aj sem ale bohužial sa moj notebook rozhodol ma zradiť a teraz píšem z maminho ktorý mi každú chvílu vypína, takže čakám na preinštalovanie svojho miláčika (a pevne dúfam že tým nestratím všetky smrtelne podstatné veci ktoré v nom mám- ako napr. filmy a serialy:D ) a potom všetko nahodím.

Každopádne mám novinky o ktoré sa chcem podeliť a potrebujem to už niekam dať, lebo mi praskne hlava, takže tuto to je.

Konečne som oslobodená od práce v Tescu(k tejto tematike vás ešte čaká jeden Tesco hejt). Včera som odrobila posledných osem hodín a poviem vám, že aj napriek pretrvávajúcej nenávisti mi bolo aj celkom do plaču. To hlavne preto, že neznášam lúčenia a napriek tomu jak nahovno robota to bola, mala som celkom super kolegov. Nevznikli žiadne špeciálne kamarátstva alebo čo ale mala som ich rada a myslím, že aj oni ma mali radi. A to je vždy fajn pocit. :) Takže áno slzy sa do očí tlačili ale ustála som to. :D

Dlho sa ale nezamestnaná neohrejem, pretože teraz prichádza najviac novinka tejto doby.

Vo štvrtok ráno s kamoškou odchádzame do Vranova nad Dyjí, čo je akási dedinka(?) pri Znojme. Budeme tam pracovať v reštaurácii a máme tam zabezpečené ubytko aj všetko.
Ako mestské deti sme sa toho najprv celkom desili ale keď sme videli fotky tak sme sa začali neskutočne tešiť, pretože je tam naozaj nádherne. Úplná rozprávka.
Asi to po pár dňoch pre nás bude aj tak náročné, ale myslím si, že to stojí za to aby sme to zvládli.
A hlavne mne.

Konečne budem mimo Bratislavy a aj keď nie v Prahe alebo tak, tak beriem toto celé ako skvelú príležitosť zotaviť si mysel. Nebudem musieť deň čo deň premýšlať ako prežijem do dňa nasledujúceho a podobne. Všetky moje aktuálne starosti sa spravodlivo rozdelia medzi Bratislavu a Prahu a tam ostanú, zatiaľ čo ja si od nich budem môcť oddýchnuť a snaď aj prídem na to, že čo môžem ďalej robiť so svojím životom. Proste krásna pauza medzi týmto všetkým, ktorú už naozaj potrebujem. Prácu a bývanie budem mať zabezpečenú a tak keď už nič iné, aspoň na dva mesiace budem mať pokoj v duši. No nekúp to.


Ešte nechcem predbiehať udalosti ale ak by sa mi podarilo našetriť z týchto výplat, rada by som potom išla na výlet do Londýna. Do mojho promised landu. Potrebujem ho zažiť. Potrebujem si to užiť a získať svoj legendárny nadhlad a poviem vám, že v tejto situácii keď s Prahou nemám nič isté ale mám isté, že nechcem ostať v BA, by som v prípade, že by som v Londýne dostala dobrú pracovnú príležitosť neváhala ani sekundu a ostala by som tam.... Ale nechcem nič plánovať a predbiehať udalosti.
Potrebujem nájsť ten Zenový bod, kedy bude mať zmysel nad tým premýšlať.

Plus dúfam, že ma nové, mojími sračkami zatiaľ nepoškvrnené prostredie konečne donúti aj začať písať mnou už dlhodobo plánovanú knihu/resp. poviedky, ale to sa tiež uvidí až tam. :)

Tak mi držte palce a prípadne kludne dojdite na výlet. :)

http://www.restauraceprehrada.cz/fotogalerie/  Tu budeme žiť a pracovať. Čekujte aj fotky dolu, je tam okolie a myslím, že to stojí za to :)

Tak zatím Au revoir. Ostatné články na oba blogy prídu hneď jak to bude aspoň trošku možné. SS






pondelok, júna 09, 2014

INFO

Milí moji.

Moj top secret bulvárny blog už je v plnom prúde a práve som pridala druhý príspevok.
Pre tých čo o ňom ešte nevedia a chceli by to čítať, napíšte mi svoj mail tu alebo na facebooku alebo priamo na mail sheenka205@gmail.com a ja vám na neho poslem pozvánku.

Niektorí ste sa mi už ozvali a chcem vám preto povedať, že vzhľadom na to, že ide a pojde o hodne súkromné a citlivé témy, tak by bolo fajn keby som vedela, kto to číta. Preto je to koniec koncov tajné. Takže ak nepatríte medzi mojich pravidelných čitatelov, ktorí su ku mne prihlásení alebo sme v pravidelnom kontakte, tak by bolo fajn aspoň napísať kto ste, odkial poznáte moje stránky a podobne. Anonymným s nič nehovoriacimi emailami fakt povolenie dať nemožem. To by nemalo zmysel to utajovať. Tak mi prosím keď tak k tomu mailu napíšte aj nejaké info o sebe nech to možem zvážiť.

Ďakujem ....čítame sa :)

sobota, júna 07, 2014

Náš život s Lucií a spol....

V tomto momente sa spamätávam z obrovského koncertu na ktorý som čakala celý život. Pretieklo vela vody Dunajom, Svratkou aj Vltavou kým prišiel tento deň a ja stále nemám slov ale vyjadriť sa musím. Tak poďme na to. 

V hlavných úlohách: 
Sheena Staley
Alenka
zhmotňovanie myšlienok

 a skupiny: 
Lucie
Wanastowi vjecy
Kurtizány z 25. avenue
Kollerband 
a David Koller so skupinou..... 
.....a ďalší.... :) 

Ako dieťa vyrastajúce v úžasných rokoch 90tych som samozrejme vždy bola s hudbou Lucie (a samozrejme aj Wanastowiek)  absolútne oboznámená a fakt si ich pamätám snaď od narodenia.
Počiatky mojej chorobnej lásky k týmto skupinám ale siahajú do pomerne nedávna - do roku 2008. Vtedy som si ich začala uvedomovať stále viac a viac. Ako takmer dospelému človeku už sa mi trošku otvárala hlava aj pre obsah ich textov a podobne. A keď zrazu takto precitnete a udrie vám to do srdca tak už nie je cesty späť.
Začínalo to pomaličky ale nenápadne mi to začalo ovládať mozgové závity a moja závislosť stále rástla, aj keď ešte vždy v bezpečných hodnotách.

Čo ale čert nechcel, v tých istých dobách začínala nezávislé odomňa toto čaro objavovať aj Alenka a keď už máte takého sparing partnera a možete sa navzájom povzbudzovať ... no veď viete.
Všetko ale bolo stále pomerne v norme..... prišlo ale leto roku 2009 a ja som práve bola s kamarátmi na chate v Studienke na Záhorí. Pár kilometrov odtiaľ bola Alenka na festivale Rudava a došla mi od nej správa. Alenkine správy z festivalov boli velmi pochybné. Pár týždňov predtým mi tvrdila že na Topfeste je Aerosmith, ale nakoniec to bola len halucinácia. Každopádne teraz to bola správa v znení "Je tu David Koller a toto není halucinácia".

Mňa vtedy skoro vystrelilo až do Malých Levárov. Vtedy sme vedeli, že Lucie sa rozpadla a už sme plakali, že škoda, že sme ich nestihli zažiť. Vedeli sme, že Wanastowky fungujú ale o nich v tom čase akurát nebolo ani vidu ani slychu ale vobec sme v tom čase netušili, že David hrá sólovo.

Alenka si to tam vtedy užila za nás obe a samozrejme táto novo objavená skutočnosť vlastne odštartovala najväčšiu obsesiu v dejinách ľudstva.



Okamžite sme začali hľadať ďalšie Davidove koncerty a našli sme najbližší v Modre na vinobraní. Písal sa 25. september 2009 a my sme po škole nastúpili do autobusu smer Modra. V tomto autobuse som prvý krát počula pesničku Krev a R´n´R do ktorej som sa okamžite zamilovala a je to doteraz jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Ako zázrakom ju na tom koncerte David aj hral aj keď na žiadnom ďalšom jeho samostatnom koncerte som ju už nepočula.
A tak sme objavili novú drogu. Energiu ktorú nenahradí nič na svete, lásku ktorá je, ako už teraz viem stopercentne, nekonečná.



Po koncerte sme sa ani neviem ako dostali k Davidovi do backstageu, kde sme sa spolu odfotili, vysockovali podpisy na krabičky od cigariet čo bolo Davidom legendárne okomentované slovami: "Holky nekuřte, škodí to zdraví. "  a tiež sme v tú noc odštartovali nekonečnú sériu prečkávania nocí v cudzích mestách, pretože nám po koncertoch už samozrejme nešli žiadne spoje do Bratislavy.




Odvtedy nám už vo všetkých možných hudobných prehrávačoch zriedka hralo niečo iné ako Lucinka, Wanastowky prípadne Davidove sólové cédečka. A samozrejme sme potrebovali viac koncertov takže sme reálne chodili všade kam sa dalo. Cestovali sme napríklad aj na taký festival do Nitry ( kde sme o.i. museli prečkať aj koncert Rytmusa) a proste všade kde sa dalo, tam sme boli.
S Davidom sme sa osobne potom stretli ešte raz ( v podstate omylom) na koncerte v Eurovei a moj posledný koncert Davida sólovo bol (bohužial až príliš dávno) 18.4. 2011 v MMC v Bratislave, kde som ale bola sama a strašne ďaleko, čo bol vlastne donedávna jediný koncert v úvode spomínaných protagonistov kde som nebola v prvom rade pod pódiom.




Potom sa vrátili na scénu Wanastowky(v pozmenenej zostave) a kolotoč chodenia na všetky koncerty na ktoré bolo možné ísť pokračoval. Pri našej premiére na Topfeste 2011 sa len zhmotnila mágia ktorá jednoznačne v kombinácii nás dvoch a týchto kapiel existuje na neuveritelnej úrovni a Alenka, ako človek ktorý si to zaslúžil zo všetkých ľudí najviac dostala gitaru od Roberta Kodyma. Potom prišla autogramiáda, a turné z ktorého sme navštívili 3 koncerty, Terchovský budzogáň a legendárny vianočný večierok v Prahe. Nebudem to rozvíjať lebo o tom som na tomto blogu napísala už viac ako dosť. Moj zatial (a pevne verím a dúfam že nie navždy) posledný koncert Wanastowiek bol 27.9.2013 v Mělníku a tu by sa zdalo, že ta mágia predsa len može byť narušená ale ne.... nemože.




Popri tomto všetkom sme samozrejme študovali históriu všetkého súvisiaceho s našou posadnutosťou a tak som kedysi objavila moju aktuálne najmilovanejšiu kapelu Kurtizány z 25. avenue s ktorou sme vlastne len opakovali formu chodenia na všetky možné koncerty a mágia len rástla a rástla a ne ani tu to nič na svete nemože pokaziť.

V čom ale spočíva ta mágia o ktorej stále hovorím? Ani vlastne neviem. Náhody ktoré už sa ťažko nazývajú náhodami. Momenty ako keď ja a Ali niekam prídeme a zrazu tam vždy začne hrať Lucie, zhmotnené sny a myšlienky. Zvláštne veci ktoré len podporujú našu psychózu. Raz sme išli po pražskom Václavaku a zasekli sme sa pri výklade knihkupectva a zrazu mi padli oči na knižku ktorú sme roky zháňali - Šrouby do hlavy a v neuveriteľnej zlave. Bežali sme dovnútra ako šialené fanynky Justina Biebera a kúpili POSLEDNÉ DVA kusy ktoré tam mali. A tak. Proste momenty ktoré do všetkého zapadajú.

Ale späť ku Lucinke. Celé roky boli rozhádaní a akýkoľvek reunion vyzeral absolútne nereálne. My sme ale tak nejak vedeli, že sa to stane. Zhmotňovali sme túto myšlienku každý deň a narozdiel od zvyšku národa sme ale nikdy nikoho neobťažovali otázkou, či sa ešte Lucie dá dohromady. Načo aj.... odpoveď bola vždy rovnaká a my sme to aj tak vedeli lepšie ako oni sami. A potom to prišlo. Udeľovanie cien Anděl v roku 2011. Ceny dvacetiletí a Lucie na jednom pódiu. Celá a spolu.  Neviete si predstaviť to neskonalé šťastie najskalnejšieho fanúšika. Vtedy to ešte nič neznamenalo ale bol to prvý krok dopredu. A aj napriek tomu, že sa potom diali divné veci ktoré vypadali skor tak, že to nakoniec fakt asi v živote nevyjde, my sme verili a ono sa to zrazu stalo. Vyšlo na javo že Lucie 7.12. 2012 odohrala jeden súkromný koncert a 12.12.2012 o 12. hodine a 12. minúte oznámila, že pripravuje mega turné.

Minulé leto Lucinka ale strávila dohliadaním nad pripravovaným muzikálom ktorý je založený na ich pesničkách a ktorý je rovnako magický ako táto skupina, ľudia ktorí v nej posobili a posobia a ich fanúšikovia a všetko čo sa okolo toho deje. Recenziu a moje pocity z neho si koniec koncov tiež možte nájsť na mojom blogu. Potom už fičali prípravy na turné.
Prvý krát sme ich všetkých spolu videli na koncerte Nikagda nězabuděm 21.10. 2013 na Staroměstskom náměstí v Prahe, už vtedy to bol neuveriteľný zážitok a to ešte zďaleka nebolo turné.

Stále tu ale hovorím o mágii a všetko vyzerá tak jednoducho a automaticky ale nie je to tak. Snaď každý koncert na ktorom sme boli v sebe mal aspoň minimálne komplikácie, stresy a podobne, ale nakoniec vždy všetko dobre dopadlo a už sme si tak nejak zvykli, že sa asi musíme trošku vybiť ak máme prežiť taký obrovský výboj energie. Inak si to asi vysvetliť neviem.
Najväčšie komplikácie ale asi prišli s týmto turné. Keď sa oznámili prvé dátumy a dali do predaja lístky, boli okamžite v čudu. A ja som nemala prachy a nestíhala som ich kúpiť. Prišli prvé slzy ale vzápätí prišlo oznámenie, že vzľadom na enormný záujem sa otvára ďalší koncert v Prahe. Čo z toho keď som ešte stále nemala prachy? Nič no. Otvoril sa aj ďalší koncert v Brne, ale stále tá istá komplikácia. A lístky fičali preč ako teplé rožky.

Prišiel tretí koncert v Prahe a ja som mala prachy, ale len na jeden lístok. Tak či tak som ale zaspala a kým som vstala bol golden circle (teda státie pod pódiom) vypredaný a ja som si povedala, že to nemá zmysel tam ísť niekam dozadu. Na druhý brnenský koncert som ale ešte jeden zohnala a tak som ho okamžite kúpila. Človek by si už aj vydýchol ale čo z toho keď máte len jeden lístok? Takmer pol roka zúfalstva, až to vyzeralo tak zle, že som sa pokúsila svoj lístok predať. Sama by som to nezvládla. Ale nikto ho odomňa (našťastie) nechcel. Až tu zrazu som to len tak skúsila a predsa len som ešte jeden lístok dva týždne pred koncertom zohnala.

Takže Brno. Ja. Ali. Lucie.
Neuveriteľná scéna hodná najväčšej kapely na svete.
Čo možem povedať? Kto to nezažil v živote nepochopí o čom tu vlastne celý čas píšem.
Zvuk bol dokonalý. Efekty vždy prekvapivé a monštrózne. Ufo na ktorom je pripevnený David Koller aj s bicími a hrá a spieva (bez jedinej chybičky) nad hlavami celého štadióna? Dá sa vobec opísať ako strašne velké to bolo? Bola som na nich neuveriteľne hrdá ale naozaj nedokážem nijakým vhodným sposobom opísať aké to je byť na koncerte na ktorý čakáte celý život a ten koncert 500 krát prekoná všetky očakávania a vlastne všetko čo ste doteraz zažili.
Už druhý deň len nemo žasnem.

Ďakujem Lucinke a všetkým jej členom za to, že existuje a že je najúžasnejšia na svete.
Ďakujem Alenke, že to s ňou možem prežívať stále dokola a navždy.
A možem len povedať, že potrebujem viac..... Neviem ako by som  po tomto všetkom a po tých rokoch mohla žiť normálny život. A za to vlastne ďakujem tiež. Je to skoro ako by som mohla cestovať vesmírom, priestorom a časom.



















piatok, mája 30, 2014

Rock n´roll ma sklamal.... dávam sa na rap....

A moja dnešná prvotina....

Vychillovaná si tu len tak ležím
Myšlienky sa rútia a na ničom už nezáleží
A duša mi kričí zas a znova
Som z toho chorá a neviem kam a komu volať

Rozorvaná...necítim už ani hlad,
len stále hlbšie do mňa preniká
ten šialený chlad

A ja už neviem ktorým smerom vlastne teraz idem
a niekedy pochybujem, či vlastne ešte stále žijem.
Vráť mi ten klud- nech mám konečne pokoj v duši,
lebo z toho kriku ma už vážne bolia uši.

Tak mi povedz čo sa to vlastne deje,
celý môj svet sa z teba zrútil do prdele.

Chcem späť ten oheň,
na moje závity večný olej..
Lebo ty už navždy budeš "Môj Zlodej"

Takže si nalej a vykrič si hlas,
pretože ja ťa budem potrebovať ešte raz!

štvrtok, mája 01, 2014

Čo nás čaká a neminie....

Milí moji,
už dlhšiu dobu plánujem "utajený" blog, kde vysypem všetky veci ktoré v sebe dusím a nemožem sa tu o ne s vami verejne podeliť. A keďže vďaka Dee teraz viem, že aj na blogspote sa dá zariadiť aby sa k tomu nikto nežiadúci nedostal, tak sa do toho pustím hneď ako budem mať trošku času.
Takže konečne budem moct vyklopiť detaily svojho bulvárneho života. Ak o takýto bulvár stojíte, napíšte mi svoj mail buď do komentu, alebo ak ho nechcete zverejňovať tak buď na facebook alebo na mail sheenka205@gmail.com.

Ďalšia vec, ktorá mi aktuálne chodí po rozume je blížiaci sa koncert mojej ultimátne najmilovanejšej kapely, o ktorej ste tu svojho času mali pravidelnú možnosť čítať.
Bohužial sa mi po jesenných udalostiach (na ktoré tiež príde rada v mojom "utajenom" blogu) všetko zosypalo a myslela som si, že už nikdy nebudem moct ísť na ich koncert. Doteraz som vlastne ani nemohla, lebo odvtedy žiadny nemali. Teraz však prišli po dlhej dobe ich mlčania novinky v podobe novej zostavy(z čoho som značne zmätená) a už maju naplánované tri koncerty, z čoho jeden bude v Prahe koncom mája.
Niekoľko dní už nad tým premýšlam a dnes som došla k definitívnemu záveru, že na ten koncert budem musieť ísť. Asi to bude nakoniec jediný sposob ako nájsť pokoj v duši.

Vec sa má tak, že celý moj aktuálny život mi absolútne prerastá cez hlavu a jediné čo mi pomáha sú koncerty a najviac ich koncerty. A ja si v tejto situácii naozaj nemožem dovoliť žiť bez kapely ktorú najviac na svete milujem.
A tak som sa rozhodla, že napriek celej svojej hrdosti tam pojdem. A možno sa nestane nič, ja si užijem koncert a aspoň budem mať dušu tam kde ju potrebujem. A to bude dobré a ja budem mocť normálne žiť.
Možno sa dokonca stane zázrak a všetko sa vyrieši, vysvetlí a ja zistím, že som sa od konca septembra užierala zbytočne.

No a je tu tretia možnosť, že sa stane niečo zlé, čo len potvrdí septembrové udalosti a mne sa život zrúti už absolútne. Túto možnosť odmietam pripustiť/dopustiť/whatever, ale ak sa to stane, ja s tým nič neurobím. Buď ma to zabije alebo to budem musieť prežiť. A ak to prežijem, aspoň budem vedieť, že musím ísť ďalej a neotáčať sa späť. A už sa nebudem musieť užierať zbytočnými otázkami, čo sa stalo alebo čo ak som to všetko pochopila zle?....

Verím však, že sa táto situácia nesmie odohrať.
V každom prípade bude tento koncert rozhodujúci a ja svoju návštevu musím risknúť.
Tak držte palce a tešte sa na bulvár! :) Sheena Staley



sobota, apríla 26, 2014

Ultra mega Tesco Hejt

Tákže, ako som už nedávno spomínala, pracujem v Tescu na ktorého stavbu som pizdovala už v momente keď som sa dozvedela že ho idú stavať. Táto irónia osudu mi je fakt nehorázne vtipná. Mám pocit ako keby som sa zapredala ale to už je v podstate asi jedno. Hlavne, že je to cesta ako sa odtialto konečne dostat.
(Možno som mohla zvážiť radšej šlapanie ale nechajme minulosť s mojími rozhodnutiami v minulosti).

V minulom článku som  sa taktiež sťažovala na svoju príšernú uniformu a tá je aj dnes primárnym zdrojom tohto mojho Hejtu. Už mi síce konečne dali tričko s dlhými rukávmi, takže nemusím byť v mikine, teplo mi je aj tak ale neni to tak zlé ako to bývalo. Väčším problémom sa stali nohavice. Nechutné umelé polyesterové gate, ktoré by mali byť rituálne rozstrihané a upálené na hranici.

 Už dlhšiu dobu som sledovala, že mi v nich fakt nie je dobre, zaparovala som sa a podobne, až kým to po minulom týždni, čo som v nich bola deň čo deň od rána nedosiahlo svojho absolútneho vrcholu a ja som nezistila, že som dostala mykózu. Hneď som vedela, že vina padá jedine na tento nechutný kus handry a moj hnev sa rozhorel a horí ešte doteraz. Lieky ma stáli 10 € a keby mi nepomohli(čo našťastie asi pomohli) tak by som mohla začať behať po lekároch a možno už viete ako strašne rada mám lekárov, ale radšej bych umrela ako k nejakému ísť.

Takže takto to nechutné Tesco ohrozilo "my sweet little precious" , nehovoriac o tom, že ktovie kedy budem zas v dostatočnom poriadku aby som sa nemusela báť že sa to vráti alebo podobne. Mám chuť ich ísť vypáliť alebo aspoň si dať preplatiť tie lieky a mám nervy, že ako možu niekomu vnucovať vyjebanú uniformu a ani nezariadiť aby bola zdraviu neškodlivá.

Aby som v mojom Hejte pokračovala, myslím si, že to čo v prvom rade sposobilo túto moju infekciu, bol minulý víkend - resp. piatok a sobota. Keďže boli sviatky tak neviem ktorá "múdra" hlava vymyslela, že budeme robiť asi pravdepodobne všetci čo tam robíme. Takže to obidva dni vyzeralo tak, že nás tam bolo od 6tej rána jak hadov, ale zákazníci samozrejme neboli. Pretože možu jebať, aj tak tu nič nezoženú, viac sa im oplatí ísť do Lamača a hotovo. Akurát rozmýšlam, že asi som veštica, lebo pred troma rokmi som uplne trafila klinec po hlavičke, len si prečítajte: http://sheenka.blogspot.sk/2011/07/na-margo-dubravskeho-tesca.html

Proste nikto tam nebol a keďže tam nikto nemože nič nerobiť(ono vlastne ani nikto nechce aby ste niečo robili, vy sa musíte tváriť, že niečo robíte. To fakt nechápem proste, že aký to má zmysel, tváriť sa..... ), okrem nadřízených samozrejme, tak nám dali vykladať tovar....  Tu prichádza tá sranda.
V piatok sme dostali hromady a hromady paliet na vykladanie, ale u nás to je tak, že máme poloprázdne regále ale to čo tam chýba na vykladanie nemáme. Toho čo máme vykladať je všade tak strašne moc, že jediná možnosť ostala to dávať hore na vrchné časti regálov, celé aj s krabicami.
Takže to sme robili v piatok.

Potom prišla sobota, opäť nás bolo na pokladniach jak hadov a tak si "tí hore" vymysleli, že dnes budeme dávať všetko to čo je hore do regálov. Samozrejme keďže ale to Tesco bolo fakt celý piatok a potom aj sobotu vyľudnené, tak sa vobec nezmenila situácia s tým, že tie regály su plné a že to proste není kam dať a práve preto sú tie veci do prdele na vrchu. Takže jediné čo mi ostávalo bolo celý deň sa tváriť, že niečo robím( fakt som dohromady nespravila nič a to sa zdá ako great deal ale viete si predstaviť ako strašne pomaly sa tak vlečie čas?) No, napriek tomu som furt lozila na "bobika" a dolu a vtedy sa začala ta prekliata mykóza prejavovať najviac.

Potom som mala volno až do piatku, i keď už som mala robiť len stredu a štvrtok, medzičasom mi stihli trikrát zmeniť smenu a opäť zabrať celý víkend a ja som začala riešiť, že neexistuje ten ďábel ktorý by ma donútil si znovu obliecť henten humus. A tak mi ostala už len jediná možnosť a za to Tesco hejtujem ešte viac. keďže musím mať čierne alebo tmavomodré gate tak som si musela navliecť a teraz ich asi už budem mať kým tam budem robiť svoje novučičké čierne gate, ktoré som si kúpila na prípadne pohovory v Prahe alebo keby som robila niekde kde je taký ten dresscode "černé gate, biela blúzka" aby mi na tom, že to nemám zas nezlyhala kariéra. A teraz si ich mám špiniť a dreť v tejto králikárni? Kto mi to preplatí? Nikto. Pretože oni nejsú schopní zabezpečiť poriadne uniformy.

No a posledná kvapka ktorá ma vlastne nakoniec k tomuto Hejtu dokopala je to, že po hentom všetkom som zas včera došla do roboty na šiestu ráno a zas nebolo čo robiť, lebo tam NIKTO NECHODÍ. A tak ma ZASE nechali vykladať tovar. Princíp rovnaký: čo chýba není, čoho je úplne mega plno vo všetkých regáloch tak toho mám aj plno na vykladanie. Teraz to ale bola drogéria a tam to nemožem ani dávať nikam hore. Za dve hodiny a to fakt nepreháňam som z tej obrovskej preplnenej klietky vyložila tri kusy krému a jednu zubnú kefku.

 Dve hodiny som len brala vec za vecou(bolo toho fakt dosť), hľadala som to(čo je náročné pretože je tam bordel a aj keď sú tam orientačné nápisy, že kde čo nájdete (napr. starostlivost o plet, vonavky a tak sak viete jak to býva) tak je to vlastne úplne inak a pod tými napísmi nájdete úplne iné veci ) a keď som to konečne našla tak som zistila, že to fakt možem rovno vrátiť do klietky. Keďže mám aktuálne ešte aj PMS, tak cca po hodine mi z toho začalo byť fakt do plaču a začala som chytať taký malý vnútorný hisák. Potom som teda oznámila, že už fakt nemám čo vykladať a keď už si myslíte, že vám za týchto okolností dajú konečne pokoj, tak ne. Dozvedela som sa, že mám klietku odvliecť dozadu a zobrať si novú. O tom odvlečení dozadu sa radšej ani nebudem vyjadrovať, ale samozrejme nikto mi nepovie presne, že čo a jak a keď to potrebujete tak ani nikoho nenájdete a tak som zbadala nejaké klietky a strčila som tam aj tú svoju. Potom som konečne stretla zodpovedného týpka ktorý mi povedal, že tam tá klietka byť nemá ale miesto toho aby mi v tom precpanom sklade aspoň pomohol tak ma nechal ju prevážať jak inak samú a ukázal mi novú klietku ktorú som si samozrejme musela vyťahovať spoza ďalších dvoch klietok a samozrejme aj odviezť.....

Verili by ste ale tomu, že to bola zase klietka do drogérie a zase ten istý princíp? :D Ďalšia hodina, čístého zbytočného utrpenia a vrchol prišiel, keď mi ruplo v krížoch(ale fakt mrte). Pretože keďže nemám čo kam vyložiť a je to na sebe naskladané všetko, tak aby som sa dostala všade musela som dávať dole tie ťažké krabice a moje kríže to nedali. Akože keby to nebolo zbytočne, že by som fakt došla k niečomu čo sa naozaj vyložiť dá, tak nepoviem. Ale ja som ich dávala von a dnu naozaj úplne odveci na nič.
Potom ma ale konečne zavolali do pokladne a mimo prestávky som sa odtiaľ už nedostala.

Čo je super, až kým sa neblížil moj fajront a neprišiel týpek ktorý ma zabavil(nepreháňam na 20 minút) pretože mal tak obrovský nákup, za takmer 300€ (a nekupoval nič drahé, vážne toho bolo tak veľa), to som akože kukala jak puk ale akože super, aspoň som ten koniec mala rýchlejšie. Každopádne potom som musela ešte rátať papieriky čo mi vychádzajú za tie skurvené disney kartičky(o tom zas nabudúce) a nakoniec mi bolo povedané, že ešte mám odstrániť tu klietku z drogérie čo som nedovykladala. Tak ja už absolútne zmorená som to ani neriešila, proste som ju zobrala a začala ťahať dozadu, skoro som pri tom zbúrala Tesco ( to by ma zaujímalo kto by to zaplatil), keď tu zrazu som stretla riaditeľku a tá mi povedala, že nech to len pekne vezmem naspäť, že nech tie čo robili poobede pekne vykladajú. Takže som to zase cez celé Tesco ešte brala späť a dnes čakám, že ma niekto zdrbe, že mi snaď povedali, že to mam dať preč. :D


Mno a teraz som zvedavá keďže nevim nájsť tú múdru hlavu čo robí smeny, že či mi dajú voľno na ten týždeň čo chcem ísť do Prahy na pohovory. Tak si to musím vybaviť a prisahám, že ak budú mať problém tak počkám pekne do cca konca mesiaca a potom stretlím výpoveď rovno. (Aj tak by to bolo len o pár dní skor ako to urobím aj tak ale aspoň im to tam rozvírim trošku.

Takže toľko k hejtovaniu na dnes. Užite si víkend. S.










nedeľa, apríla 13, 2014

Po 25 rokoch SLOBODKY

Po dlhej dobe kedy som vám nepísala nič o úžasných koncertoch ktoré navštevujem (pretože som na žiadnom nebola) sa konečne možem pochváliť šťastím z jedného úžasného. Ako iste viete, som neuveriteľne hrdá na zopár kapiel na československej hudobnej scéne a chodím na každý jeden ich koncert na ktorý ísť možem a možno aj svojou troškou prispievam k ich ďalšej existencii na pódiách. Väčšina týchto kapiel je na svete zhruba rovnakú dobu a väčšinou sú tak o rok- dva staršie odomňa. To už je taký moj celoživotný údel, že jaksik sú mojí obľúbení hudobníci cca od 40 rokov vyššie a to ešte možem byť rada, že zopár z nich ešte žije:D. Ale nie o tom som chcela.

V piatok(11.4.) som navštívila výročný koncert slovenskej (a v prvom rade bratislavskej) legendy, ktorou nie je nikto iný ako Slobodná Európa.
Oslavovali sme 25. výročie kapely a zhodou náhod sme krstili nové cédečko s názvom Štvorka, ktoré prišlo na svet o jedenásť rokov neskor ako ich posledný album Trojka.

Asi sa nemožem podeliť o žiadnu časovú postupnosť, ako sa čo kedy v ten večer dialo, ale každopádne koncert odštartovali (na moje prekvapenie, lebo som o tom vobec netušila) Ramones revival z Bratislavy.
Aj keď mali otrasný zvuk tak svoju úlohu predkapely splnili na výbornú, lebo mňa to rozhodne dostalo do toho správneho rozpoloženia.
Po ich pomerne krátkom vystúpení sme sa neskutočne dlho načakali na hlavnú hviezdu večera, boli sme celí smädní, pretože už bolo absolútne nemožné dostať sa k baru ale keď už to prišlo tak som na smäd zabudla dokonca aj ja, A.K.A. večne dehydrovaný červík.

Nechcem hovoriť typické kecy ako, že setlist bol poskladaný z toho najlepšieho, pretože aj keď to rozhodne je pravda, Slobodka sa radí medzi moje najmilovanejšie kapely hlavne preto, že rovnako ako tie ostatné má najlepšiu skoro každú jednu pesničku, takže by asi museli hrať úplne všetko, alebo keby hrali čokolvek, stále platí to isté. V takých prípadoch sa dobre skladá setlist "z toho najlepšieho".

Na výročí nechýbali ani hostia v podobe bývalých členov kapely, dokonca aj s Braňom Alexom ktorého som ja za svoju koncertnú históriu ešte nevidela a vzhľadom na to, že bol velmi podstatnou osobou v histórii kapely, tak to bol rozhodne silný zážitok, vidieť ich znovu takto pohromade. Nechýbali ani bývalí bubeníci Tuleň, Ozi a Čunďo a takisto prišli zahrať aj gitaristi Peci Uherčík a Laco Lučenič.

Pri samotnom akte krstenia sa v roli krstného otca objavila slovenská bigbítová legenda Marián Varga, ktorý si na cédečko(ktoré si mimochodom kapela zabudla priniesť :D) odklepol z cigary a za obrovského burácania celého MMCéčka odišiel.

Samozrejme do repertoáru kapela zaradila aj pesničky z nového cédečka, z ktorých jednu po dvoch pokusoch vzdali, čo mňa mimochodom strašne potešilo, né preto, že by som ju nemala rada, ale mám rada takéto vtipné momenty na koncertoch, lebo šak preto na ne chodím, keby bolo všetko dokonalé tak bych si mohla radšej pustit v klude cédečko a ani by som sa nespotila. :D Jediné čo ma zamrzelo bolo, že vynechali moju najmilovanejšiu novú pesničku, ktorú si teraz púšťam 50 krát denne a neskutočne mi udrela na všetky aktuálne pocitové aj hudobné najcitlivejšie struny v mojom tele, ale snaď som na ich koncerte nebola naposledy a ešte si ju naživo niekedy užijem.



No a neviem čo viac dodať. Koncert bol natrieskaný neuveriteľnou energiou, rock n´ rollom v tom najčistejšom a najskutočnejšom zmysle slova a ja nemožem prestať rozmýšlať nad tým, ako som strašne hrdá na to, že mám takýto dobrý vkus a že si možem pravidelne užívať takéto neskutočné koncerty. 
Som hrdá na Slobodku, že to takto dlho vydržala, dúfam, že vydrží aspoň ešte rovnako dlhú dobu 
a som šťastná, že tu máme aspoň zopár takýchto kapiel ktoré vedia jak sa robí rock n´roll.

Možno kvalitu tohto "článku" trošku ovplyvňuje to, že ešte stále som trošku v eufórii, ale keby som to nepísala v eufórii, nebolo by to tak úprimné. :D Takže všecko je jak má byť, dúfam, že budem moct čo najskor písať ďalšie takéto články(lebo osobne ich mám najradšej), z úžasných koncertov všetkých mojích najmilovanejších.

















streda, apríla 09, 2014

Blúdny kruh

Milí moji čitatelia,
ak sem ešte niekedy zavítate, viete, že som sa na pomerne dlhú dobu odmlčala. Chcem sa ale podeliť o novinky a tak som si ich zopár nazbierala a móžem vám porozprávať čo sa deje.

Takže zásadná novinka, opäť som urobila niečo čo som viac menej fakt nechcela ale nakoniec to ostalo ako jediná možnosť. Zamestnala som sa na polovičný úväzok v Tescu.
Na tejto novinke je najzábavnejšie asi to, že ide konkrétne o Tesco na ktorého stavbu som pizdovala asi pred dva a pol rokom z Prahy. Je to za mojím barákom, v tejto dobe už je vyše pol roka otvorené a ja pracujem za pokladňou. Mám neuveriteľne nechutnú uniformu a musím mať na sebe hrubú mikinu kvoli kérkam, pretože mi nejsú schopní zaobstarať tričko s dlhým rukávom a ani nemožem mať pod uniformným tričkom, vlastné tričko s dlhým rukávom. A vzhľadom na to, že tam nie je klimatizácia, prípadne ak je tak funguje presne naopak, tak je to čisté peklo a ja sa dusím vo vlastnej šťave. To všetko za 223 € mesačne. A to som rada, že som na polovičný úväzok, pretože na plný by som tam bola od nevidím do nevidím za 446€ mesačne, čo je fakt mizerná pláca za takúto prácu. Inak to není až tak zlé.

Čo mi vadí je fakt, že to nie je prvý krát čo som sa takto niekde zamestnala len aby som našetrila na Prahu a konečný výsledok bol, že som sa nakoniec tak či tak musela vrátiť (alebo som bola vrátena a donútená zostať) späť do svojho rodného mesta. Strašne sa obávam, že toto proste není cesta ako sa z tohto blúdneho kruhu dostať. Plus ma desí, že mi tu zarobenú almužnu okamžite niekto vezme, čo sa tiež stalo už viac menej pravidlom a toto nebezpečenstvo na mňa teraz striehne zo všetkých strán.

Medzitým ale stále uvažujem ako sa z tohto neuveriteľného blúdneho kruhu dostať živá a zdravá. Lebo povedzme si na rovinu, samovražda by bola riešením síce efektívnym, ale mňa by bola príliš veľká škoda.
Ako som už viac krát spomenula, v tomto štádiu a po toľkých rokoch blúdenia som na trhu práce v neuveriteľnej nevýhode voči ostatným a ja fakt nejsom človek ktorý by si zaslúžil stráviť život za pokladňou v hypermarkete. Mne ta práca až tak nevadí ale vole, som génius a tam proste nepatrím.
Zaujala ma myšlienka rekvalifikačných kurzov z úradu práce. Problém je ale taký, že vzhľadom na to, že tam zapísaná nejsom, tak by pre mňa táto možnosť asi neplatila a hlavný problém je, že úrad práce ponúka absolútne zbytočné rekvalifikačné kurzy. Potom je tu ešte možnosť nájsť si rekvalifikačný kurz z vlastnej iniciatívy a po písomnom požiadaní vám ho úrad práce preplatí možno dokonca celý ale len do 600€.
Tu opäť platí prvý problém, že na mňa by sa úrad práce ale asi z vysoka vysral (nie že by som sa čudovala-to vobec) a druhý problém je, že vám to preplatia až po nástupe do zamestnania(tipujem, že takého kvoli ktorému ste si ten kurz robili) a to ma opäť dostáva na začiatok problému, že jo.

Ja osobne by som si chcela spraviť barmanský kurz. Nie je ani taký drahý, našla som dva a základný barmanský v oboch stojí 5000 kč. To sa ale opäť dostávame na začiatok blúdneho kruhu - prachy. Proste na to nemám a takto ani mať nebudem.
Pri tom viem, že by mi to konečne získalo nejakú výhodu na trhu práce, zároveň by som sa dostala priamo do prostredia ktoré sa ma bytostne týka- chcela by som samozrejme najviac pracovať v nejakom klube. A tým pádom by sa konečne rozbehol nejaký ďalší rozvoj mojho života a pracovných skúseností, ktoré potrebujem k tomu aby som raz v budúcnosti mohla vlastniť a viesť svoj klub a tiež by som konečne vyriesila tú vec, že bez praxe vás nikto nezamestná ale prax získate len ak vás zamestnajú. Teda ďalší blúdny kruh ktorý je ale všetkým v mojom veku asi dobre známy.

Ale vráťme sa späť k mojmu súkromnému blúdnemu kruhu. Ako mám vyriešiť situáciu, v ktorej som zamotaná, keď moja jediná možnosť sú veci podobné tejto - na všetko čo by som mohla alebo potrebovala urobiť potrebujem hromady prachov do začiatku ale nemám ich kde zobrať pretože ma bez tých vecí na ktoré tie prachy potrebujem nikto nikdy nezamestná. Vážne som v tomto momente na trhu práce úplne na spodku nejakej pyramídy kde sú mojou možnosťou len pokladne(do ktorých vezmú každého bez ohľadu na vzdelanie, osobnostné kvality a podobne). ktoré človeka len otupujú a na ktorých nič nezarobím a budem nonstop žiť len z ruky do úst, takže na nejaké dovzdelávanie nikdy nenašetrím a ani sa nikam nikdy nepohnem..... Chápem, že to nie je len moj problém, v podstate presne takto z nás robia ovečky, ale ja to odmietam a budem s tým bojovať do smrti..... Len už sa mi z toho všetkého zastavuje mozek!

No a aby som to tu na koniec trošku osviežila aj niečím, čo možme nazvať celkom pozitívnym. Po tej nechutne dlhej dobe čo som v BA a ešte dlhšej dobe odkedy sa splnili moje najhoršie nočné mory a ja som kompletne osobnostne a duševne vyhorela som stretla niekoho kto ma aspoň na chvíľku prebral k životu. Nabalila som si v Randali takého šialeného angličana s ktorým mám fascinujúce, niekedy možno trošku desivé a nechutné a samozrejme hlavne krásne zážitky len za tých pár dní čo sme spolu strávili. Neviem či sa ešte niekedy uvidíme, teraz je niekde na východze či čo, a ja by som ho rozhodne rada videla ešte raz ale aj keby ne tak to sakramentsky stálo za to. Aspoň na chvíločku som v sebe pocítila plamienok, aj keď len malinký, z ktorého sa raz dúfam znovu stane tá obrovská vatra. Moj život dokáže byť pekne fascinujúci a ja ho chcem späť. Takže svojmu angličanovi som za toto rozhodne vďačná :). Aj keď to stále nejsom ja, tak viem, že ešte nejsom úplne stratený prípad.




Au revoir!





pondelok, marca 17, 2014

víkend hard...

Vzhľadom na to, že mi prišla delegácia mojich spolupražákov do Bratislavy tak sme sa tento víkend fakt nezastavili..... teda nezastavili v pití samozrejme.... Konečne.
Prepíjali sme sa z kocoviny do kocoviny a bolo nám fajne.... Toto sa pomaly končí, zas ma začínajú postupne opúšťať a ja sa znovu vrátim do stáleho kolobehu.

Dnešný deň trvá už prekliato dlho... ako by jedna hodina trvala dve.
Ležím v posteli, umieram, spomínam, smejem sa a nevím čo so sebou. Aj sa nudím ale co s tým možem urobiť už teraz?:D 

Niekto by mi mohol priniesť jedlo. To by bolo velice fajn. 
Ja nevládzem nič vóbec! Mozok odpálený, vypálený, odsťahoval sa odomňa a neviem či sa niekedy ešte vratí. :D 

Takže vás len oboznamujem, že ešte vím aj kaliť raz za čas. A neviem čo ďalšie by sa k tomu dalo dodať. 


Btw jedli ste niekedy pizzu quattro formagi s feferonkami? Neuveriteľný jedlový zážitok. Fakt! :D Už by som nechcela jesť nikdy nič iné :D 

pondelok, marca 03, 2014

Plány

Keď sa ako šikovný, vrcholne inteligentný a talentovaný človek zaseknete v živote a doslova sa nemožte pohnúť z miesta a nemáte dostatočnú spoločnosť na to aby ste sa rozptýlili a podobne, dostanete sa do štádia keď začnete analyzovať každú čiastočku svojej osobnosti. A analyzujete sa dookola stále, snažíte sa prežiť, začať žiť, nevzdať sa svojich zmyslov života aj keď je proti vám celý vesmír(aj keď nechápem prečo je vesmír proti mne, veď ja ho tak milujem) a tak proste len premýšlate nad tým čo robiť.
Najväčšie peklo je keď presne viete čo by ste mali robiť ale proste to nejde.

Ja takto premýšlam naozaj stále a v horších chvílkach sa začínam zamýšlať nad tým, že keď som bola na strednej, myslela som si, že mi patrí svet(nie že by som nemala pravdu). Ale teraz už som došla do štádia kedy mám naozaj pocit, že som neschopná. Čo je aj nie je pravda. Človek v mojom veku už by mal mať za sebou skúsenosti, nejakú prax niečo čo može použiť. Ja v tomto momente nemám moc ani jedného. Miesto normálnej práce som sa hneď po opustení strednej dostala do začarovaného kruhu ktorý mi zabránil vyššie spomenuté kvality získať. Takže teraz mám pocit že sa z neho nedostanem už len preto, že nič neviem. Na druhej strane viem že osobnostné kvality mám na všetko čo si vymyslím, ale toto celé mi totálne zabránilo v praktickom rozvoji, takže v tomto momente by som si trebars netrúfla na to robiť to čo vlastne chcem zo všetkého najviac a to hudbu-presnejšie v hudobnom priemysle. Nemienim sa toho síce rozhodne vzdávať ale momentálne netuším ako sa mám v tejto oblasti rozvíjať.

Na druhej strane som vďaka svojej nikdy neustávajúcej analýze vlastnej osobnosti prešla obrovským psychickým rozvojom čo mi je vlastne absolútne na nič, pretože žalúdok mi to nenaplní, nájom nezaplatí a ani sa z toho neopijem, že jo?
Ale robím strašne veľa vecí, ktoré väčšinou ľudí živia, len ja ich robím zadarmo a vlastne mi nepomožu ani len do životopisu....

Takže nulové referencie, na trhú práce nie až tak zásadné skúsenosti aby som pre niekoho bola konkurenciou ale aj napriek súčasnému bledému stavu silná osobnosť ktorá si je stále vedomá toho, že dokáže všetko čo si zmyslí.......Takže čo ďalej?

Zamýšlala som sa nad silnými stránkami a prišla som na niečo čomu sa aktívne venujem už roky a nikdy ma nenapadlo z toho  niečo aj čerpať. A to je prekladateľstvo. Vlastne som sa z väčšej časti vďaka prekladaniu naučila angličtinu. Aj keď je moja angličtina na pomerne vysokej úrovni, mojou najsilnejšou stránkou v nej je práve preklad. A to ako tak niekedy pozerám s mamou seriály s mojími titulkami, tak je to sakra kvalitný preklad. Baví ma to, a s vlastným materinským jazykom som schopná narábať celkom slušne aby sa ten preklad dal nazvať vyslovene umeleckým. A tak ma napadlo, že to je vec ktorú by som mohla skúsiť. Neviem presne ako sa k tomu oficiálne dostať tak aby mi to niekto platil ale verím, že možnosti niekde asi budú:). Baví ma prekladať seriály, filmy som ešte neskúšala ale tam je princíp rovnaký a možno by som si časom trúfla aj na knihy.

Samozrejme nemám adekvátne vzdelanie a dokonca ani certifikát, jediné čo mám je maturita a aj to dokonca len na úroveň B1(nehoda-nebola som v škole keď sme si zahlasovali úroveň z ktorej chceme maturovať tak to spravili za mňa) aj keď si trúfnem tvrdiť, že niekde v céčkových hodnotách sa už určite pohybujem. Ale už som o tom čítala a nie vždy je to vyžadované, hlavne v tejto konkrétnej oblasti ktorej by som sa chcela venovať.

Tak ma napadlo, že to by som mohla skúsiť, úplne ideálne si teraz najbližšiu budúcnosť predstavujem asi tak, že teraz zarobím v BA aspoň 100€(neviem ako to spravím:D) a budem utekať hladať prácu do Prahy - a to by bolo najideálnejšie keby som mohla robiť čašníčku alebo niečo podobné v nejakom klube ktorý by sa aspoň trochu týkal mojho zamerania a keď sa usadím tam, presťahujeme sa a moj život sa zabehne do normálnych kolají tak budem aktívne vyhladávať nejaké prekladateľské bokovky(dovtedy si ale možem skúsiť stvoriť portfólio:D) a za pár rokov by som sa mohla stať prekladateľom na voľnej nohe a dovtedy nahrabem skúsenosti v tom priemysle hudobnom(konkrétne klubovom) a postupom času sa dostanem k tomu čo chcem najviac. :)

Zároveň nevylučujem možnosti malých finančných výpomocí od mojho tortového talentu, časom aj fotografického, ale to si chcem uchovať hlavne ako koníček alebo prípadne ak sa mi teraz podarí doviesť sesternicu k úspešnej maturite, tak pouvažujem aj o doučovaní angličtiny.....

Takže to by bol plán, už len ako sa odraziť odtiaľto. Nevyzerá to tak ťažko však? Ale mne  ani požiadavka "nájsť si normálnu prácu" neprišila nikdy ako neviem ako ťažká úloha. Ale ako zvyknem hovoriť už roky - nič netrvá večne, takže ani toto zúfalstvo a frustrácia nemože trvať navždy.... a teraz je ten najsprávnejší čas aby to prestalo..... Inak budem bezdomovec vlastne...




štvrtok, februára 27, 2014

Novinky a tak ďalej



Bolí ma bruško, mám divnú náladu, som smutná a chcem aby sa o mňa niekto staral.... Chcem aby mi niekto urobil čajík a palacinky a obed a bol so mnou a lutoval ma. :D 

Dnes som mimochodom mohla ísť do Prahy.... v podstate zadarmo. Rozhodla som sa túto možnosť nevyužiť pretože by som išla s majetkom 2 koruny české, čo by v podstate znamenalo, že by som sa nemohla pohnúť absolútne nikam..... tu aj keď je to zlé mám aspoň ako takú šancu sa niekam dostať raz za čas..... aj keď na druhej strane tam by som nebola až tak sama..... 
Každopádne som sa rozhodla zotrvať pri svojom aktuálnom pláne - našetriť aspoň 100€ na cestu, opencard a pár dní života a potom až odídem... a nechám sa znovu vtiahnuť do nekonečných kolotočov hladania práce a chodenia na pohovory..... Raz to proste výjsť musí..... 





prvá časť pokračovania mojho rukávu aj s celým návrhom

The only way to get rid of a temptation is to yield to it, aj s mojou neuveritelnou modrinou

druhá časť pokračovania mojho rukávu, ešte chýbajú paličky :) 





Teraz je aj tak lepšie aby som tu ostala, pretože mám rozrobenú kérku a čakám kým sa mi aktuálne vylieči a dorobíme tretiu a poslednú časť. Mimochodom za posledný necelý mesiac sme spravili z tejto kérky už dve časti a už teraz mám najsexi ruku na svete a medzičasom, kým sa liečila ešte časť prvá, som si stihla nechať vytetovať aj časť citátu ktorý už zopár rokov možte vidieť v hornej časti tohto blogu a ktorý je od mojich 14tich rokov, kedy som ho objavila akousi deklaráciou mojej existencie a vlastne vysvetlením prečo väčšinou robím to čo robím a prečo sa večne ocitám v neuveritelných životných situáciách(v dobrom aj v zlom slova zmysle).


Keď už sme pri neuveriteľných životných situáciách, do tých ma často dostáva aj moja vlastná nešikovnosť, neschopnosť a pokročilá demencia.
Niektorí z vás ste mali možnosť vidieť moj posledný fail pred pár dňami na facebooku, ale nebojte sa, o toto nemožem svet ukrátiť takže som sa rozhodla zverejniť to aj sem.
Minuli sa mi čierne ceruzky na oči a nemožem si kúpiť nové, ale bez ceruzky sa cítim ako keby som nemala oči tak som použila jednu hodne na nič hnedú ceruzku, aspoň pre dobrý pocit, ktorú som kedysi kúpila u nejakej polky na trhu pri obchodnom dome v blízkosti mojho bydliska.
Urobila som si krásny make-up, bola som so sebou nadmieru spokojná a zrazu ma začali príšerne štípať oči (horšie ako keby mi do nich niekto vystriekal celú flaštičku pepřáku) a vytekali z nich potoky a potoky sĺz.
Výsledok nájdete na fotke nižšie.... Škoda, že není halloween, ale Alice Cooper by mi možno aj závidiel, čo poviete? :D Ale aby toho nebolo málo, následne som zbadala že mi spoza kolien vychádza dym a po chvíli ma aj príšerne začala páliť noha. To bol následok toho, že počas incidentu s očami som prehodila svoju perinku cez zasvietenú lampičku pripevnenú k mojej posteli no a tak som sa popálila a ešte si aj časť perinky spálila..... 



To ale zo života mojich failov stále nie je všetko ..... napríklad taký piatok večer som si užila tiež, pretože som si zlomila postel, ktorú som dostala na Vianoce.... a čo je lepšie, nedá sa to reklamovať.... :) 


Okrem tohto sa snažím robiť aspoň nejaké pozitívne veci a tak cvičím(keď už nič iné nestíham, snažím sa robiť aspoň 30 brušákov denne a keď stíham tak mám celú cvičiacu zostavu). Nejem chleba a pečivo a nútim sa jesť aspoň tri krát denne. V posledných dvoch dňoch sa mi to bohužial ani nedarilo, jak keby úplne všetko išlo proti mne, ale snažím sa nedovoliť aby sa to pokazilo, pretože sa vďaka tomu cítim skvele, nemám nonstop nafúknuté bruško a nebýva mi z jedla zle..... Po krámoch si asi ešte dám očistný týždeň ak to bude možné, ak ne tak iba očistný deň, ale takto bych sa rada dopracovala k zhodeniu ešte cca 7-10 kg, tak mi držte palce.....

No a posledná novinka s ktorou sa možem podeliť je to, že moja absolútna nespokojnosť so samou sebou a mojím životom ma dohnala k obrovskej životnej zmene a to že som si brutálne skrátila vlasy(snaď im to pomože:D) a hlavne som si ostrihala ofinu! Ja som ofinu nemala vobec nikdy a aj ked som chcela, ľudia mi hovorili že mi nepristane, ale myslím, že to nakoniec vobec není tak strašne zlé a možno si to nechám dokonca dlhodobo.... Ešte som si na to nezvykla ale myslím, že sa mi to celkom páči..... Tak asi toľko na dnes.... Majte sa krásne :) 
















štvrtok, februára 20, 2014

Nevybúrená

Už mám toho vážne po krk.... Bezohľadu na ostatné starosti..... kde sú všetky moje radosti?

Zistila som, že od septembra sa nedokážem poriadne odreagovať.... ako keby všetko stálo proti mne....
Všetko sa začalo v ten deň kedy sa mi začal rútiť život(nie preto čo sa stalo, len to vtedy všetko začalo) a ja som nestihla koncert Mudhole-u kvoli ktorému som sa trepala do Bratislavy až z Prahy.....
Vtedy som to brala celkom v pohode ešte, ale odreagovať som sa fakt potrebovala a tak som išla na ten prekliaty koncert Wanastowiek a aj keď to najprv pomohlo, následné udalosti úplne všetko vrátane mňa pochovali pod čiernu zem....

A odvtedy sa neviem vykopať... ako by mi stále niečo naozaj stálo v ceste. Bola som medzitým ešte na SPSke a Slobodke, ale na SPSku v Prahe som sa mrte tešila, ale prišla som neskoro a nakoniec som na konkrétne ich koncerte nevydržala ani dokonca, pretože sa tam fakt nedalo dýchať.
Slobodka bola super, ale vzhladom na váhu celej mojej životnej situácie, mi dobrý pocit vydržal len niekolko hodín a potrebovala som viac.... No a potom prišli tie ostatné veci na ktoré som sa neskutočne tešila.
Ďalší koncert Slobodky v Prahe (30.1.) na ktorý som sa nedostala. Tešenie sa na koncert Mudhole-u v blízkosti Prahy, ktorý sa odohrá v sobotu a o ktorom som si sama povedala, že keď sa na neho dostanem tak sa dá zase všetko do normálu no a nakoniec sa na neho samozrejme nedostanem.
Ale neni to len o koncertoch...Všeobecne potrebujem nejaké kultúrne vyžitie alebo aspoň vyžitie a tak som sa celý mesiac tešila na včerajšie Whiskyho cestovateľské kino v Zámockom pivovare, na ktoré som sa po tom všetkom nedostala pretože sme nemali rezervačku.

Skúsila by som aj športové vyžitie, ale ťažko je to bez peňez a aj keby nešlo o ne, ide o to, že sama sa športovo nevyžijem moc a potrebujem k tomu aspoň jednu ďalšiu osobu, podporu a hlavne nájsť niečo čo by ma bavilo.

Proste endorfíny neunikajú a potrebujú unikať, tá para ktorá sa vo mne hromadí tiež potrebuje vypustiť a absolútne nedokážem zistiť ako to urobiť.
Ešte som aj celá frigidná z toho a všeobecne som úplne bezduše a nevzrušivá...Nič ma nevie nadchnúť a keď ma niečo nadchne tak ma okolie zrazí dolu.....

Mám chuť sa ísť niekam vykričať totálne z plných plúc alebo čo..... proste WUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAa



utorok, februára 04, 2014

It´s better to burn out than fade away...

Cez víkend som sa stretla s jednou bývalou spolužiačkou, kamarátkou, ktorú som nevidela už vyše pol roka a mali sme na seba neskutočne málo času, ktorý som celý prekecala o svojich problémoch....
Donútilo ma to k zamysleniu, že vlastne už v poslednej dobe nehovorím o ničom inom. To, že to píšem sem, si ospravedlnujem tým, že to proste nemám komu povedať a niekam to ventilovať musím, ale neviem kedy presne som prišla do štádia, že každému kto mi venuje chvílku pozornosti, začnem na počkanie rozprávať celú históriu toho ako sa mi v septembri rozpadol život, nehovoriac o tom, že predtým to dlhodobo nebolo tiež nič moc.

Každopádne teraz som prišla doslova o všetko. Naozaj si možem reálne povedať, že nemám vobec nič a som skutočne nešťastná, čo sa mi nepáči a vlastne niekedy si na sebe všímam všeljaké tiky a všeobecne som trošku trhlá.

Ale čo sa mi stalo, že to každému hovorím na počkanie? Predtým som ľudskú spoločnosť brala práve ako odreagovanie, vďaka čomu som aspoň tu chvíľku neriešila všetky tie sračky, ale teraz ať dělám co dělám, absolútne nič na moje odreagovanie nefunguje....

Každopádne som sa po tomto zamyslení rozhodla, že už o tom nebudem nikomu rozprávať a ak to bude čo len trošku možné, nebudem si to ventilovať ani tu.

Myslím, že prišiel čas postaviť sa. Znovu.  Stále platí, že už neviem čo mám urobiť, neviem násť cestu a keďže v tomto momente pre mňa neexistuje šanca ísť mojou oblúbenou metódou "pokus-omyl", tak to bude tažšie ako kedykoľvek predtým.
Každopádne musím nájsť sposob ako nájsť silu a postaviť sa problému čelom.
Rada by som našla nejakého spolahlivého radcu, poradcu, podporovateľa ale naozaj vo svojom okolí nikoho takého nemám alebo o ňom aspoň neviem. Takže som na to sama a myslím, že by som súčasnú situáciu možno mala využiť hlavne na to, aby som sa odpútala od ľudí ktorí ma ťahajú dole.... Aspoň od väčšiny z nich.... rodinu si nevyberiem, že jo:) ...

Veľmi mrňavými krokmi som už aj začala. Minimálne sa snažím vstávať okolo desiatej ráno aj keď nezaspávam skor ako o štvrtej... Pomáha mi, keď deň začnem o normálnom čase, aspoň sa donútim urobiť aspoň niečo(aj umytý riad je úspech:D) . No a tak.

Dosiahla som syndróm vyhorenia skor ako som vobec začala žiť, takže teraz hladám nový oheň, nové motivácie, NOVYCH LUDI, a NOVU CESTU!

Akékoľvek rady do začiatku rada príjmem a inak mi držte palce.... Dám vedieť ako to pokračuje ak niekam pokročím....




piatok, januára 31, 2014

Look like hell....

AAAhhh ľudia keby ste ma videli! Ležím už niekoľký deň v posteli, príšerne smrdím, chlpatiem, vlasy mám v takom príšerne zamotanom stave, že mám pocit, že im nebudú stačiť ani nožnice, obočie mi vypadá akoby som si vykopala Brežneva a nalepila si jeho obočie, totálne som sa upla na filmy o vesmíroch a mimozemšťanoch, prípadne na videá od astronautov z ISS(tie sú fakt dobré :D ) a snažím sa dokopať k tomu aby som konečne začala písať príbeh ktorý sa mi zrodil v hlave.... Vymyslela som toho už celkom dosť, ale vždy keď začnem písať, tak mi to proste neznie správne.....

Ale všeobecne, absolútne sa sama sebe nepáčim, nespoznávam sa a tak.... Potrebujem nakopať do svojho obrovského(a vzhľadom na to, že som už pridlho v tomto špinavom meste a vkuse len žerem, stále rastúceho) zadku a urobiť so sebou niečo! Neviem čo a už vóbec neviem ako, ale proste musím sa niekam pohnúť, spraviť zo seba človeka, dostať sa domov(rozumej Praha) a kurva začať existovať ako normálny človek....

Problémy ktoré som opisovala minule sa neriešia a ani nevyriešia sami. Aspoň, že ten jeden najhorší sa snaď urovnal príchodom mojich márnotratných krámov. 
Plus prišli nové, resp. staronové, napr. obsahujúce problémý s vzťahmi v rodine, súvisiace napríklad aj s absolútnym narušením mojho súkromia z čoho som doteraz v šoku a tak ďalej.... 


Čo sa mi ale nepáči najviac, sú moje myšlienky a pocity....
Viete, jedna z najhorších(alebo vo svetlých chvíľach nalepších) vecí na mojej osobnosti a povahe, je to, že cítim inak ako normálni ľudia. VŠETKY moje pocity sú stokrát silnejšie ako je bežné.... a tak keď som šťastná, tak je to to najväčšie šťastie aké si viete predstaviť(aj keď ide len o tie najmenšie drobnosti) a naopak keď som nešťastná, tak je to tá najväčšia a najhlbšia temnota, akú si vie asi len veľmi málo zo žijúcich ľudí predstaviť. A preto som sa postupom času naučila aspoň základné veci ovládať. Napríklad som absolútne musela vypustiť nenávisť.... takto silné pocity si nemožem dovoliť, pretože ma absolútne a totálne zžierajú zvnútra a sama neviem čo by som mohla urobiť, keby som im popustila uzdu.... A tak som sa vďaka tomu naučila rozoznávať veci ktoré mi nestoja za pozornosť a dovolilo mi to naplno sa venovať veciam ktoré mi robia radosť. Nemyslím to v žiadnom hippie zmysle... Ono tá temnota tu je, ale skor sa prejavuje chladom ku všetkému čo mi radosť nerobí. "Láska" mi samozrejme zostala ale tiež sú tu veci ktoré musím brzdiť. Konkrétna a absolútna láska k jedinej osobe je u mňa a to hlavne pre mňa absolútne nebezpečná, takže si na to dávam obrovský pozor a prvým pravidlom je nikdy nespať s človekom u ktorého by sa to mohlo prebudiť, čo sa mi až na jednu slabú výnimku vždy darilo.... To absolútno už dostane len jediný človek... alebo žiaden... 

Každopádne toto píšem preto, pretože som v sebe našla myšlienky a pocity ktoré väčšinou idú ruka v ruke s nenávisťou a mne sa to nepáči.... aj keď som len človek, toto do mojho života proste nepatrí.
Je to napríklad niečo prečo je asi najlepší názov zášť. Neviem to pomenovať inak.... 
Vytáča ma, že niekto z koho vplyvu som sa dva roky dostávala a trvalo to kým som sa opäť našla a vtedy úspešne postavila na nohy, žije v MOJOM meste a darí sa mu mať veci za ktoré ja bojujem už viac ako dva roky.... Nechcem mať tieto pocity, ten človek sa ma už roky nijak netýka, nemá a už nikdy ani nebude mať žiaden vplyv na moj život, proste sa nepoznáme, nič k nemu necítim, je to ako hociktorý človek ktorý teraz chodí po ulici a mňa by nemalo zaujímať čo má a ja nie... Veď to má ďalších milión ľudí. A to čo majú iní sa mňa proste netýka! Nikam ma to neposúva, ani mi to nič neberie... no proste prečo to cítim? 

Každopádne tieto myšlienky prišli a ja nemožem odohnať pocit, ako by som niečo prehrávala.... ako by sa plnila každá jedna vec ktorú mi kedy povedal a prečo som sa dva roky cítila ako úplný nikto.... Koniec koncov práve uvedomenie si, že nemá pravdu a spomienka na to kto naozaj som ma vtedy dostala späť a odrazila som sa od absolútneho dna....Dokázala som niečo, čo mi predtým pod jeho vplyvom prišlo nemožné. Tak prečo to dovolujem teraz ? Samozrejme bojovala som strašne dlho a aj keď sa zdá a vždy zdalo že zbytočne, nezastavilo ma to. Vždy som na niečo prišla, tak prečo dovolujem svojmu mozgu aby ma utopil v tomto? 
Psychologicky chápem prečo sa to deje, ale ja nechcem aby sa to dialo, čo znamená že by sa to diať nemalo.... chápete ma? 

Ale neviem čo mám spraviť preto aby som to zahnala, neviem čo mám spraviť aby som sa pohla, vobec netuším.... 
Všetci sú múdri a hovoria mi : nájdi si robotu, nájdi si frajera a ži normálny život ale pritom nikto z nich nežije život aký ja a ani život aký by som kedy chcela žiť ja. Nikto mi neporadí alebo nepomože tú robotu nájsť, iba mi hovoria aby som ju našla.... Ja chápem, že mi asi nemožu alebo nechcú pomocť, a majú na to právo a ja o to nikoho nežiadam, ale keď mi takéto veci hovoria, tak mi to príde ako keby som si ju nájsť nechcela, ako keby som chcela byť príživníkom a byť závislá na ostatných..... Ale nechcem, mňa to zabíja a snažím sa robiť všetko čo viem aby to tak nebolo a furt len dostávam facky. Som silná... Som dosť silná na to aby som to prežila.... Ale niekedy by som fakt proste chcela nemusieť deň čo deň bojovať, obrazne povedané, o život, a len si prísť domov(tak aby som aj naozaj mala pocit, že som doma) a riešiť povrchné hlúposti a malé radosti ako normálny, zdravý, slušný človek. Chcela by som sa niekedy ráno zobudiť s úsmevom a pocitom, že stojí za to, vstať a niečo robiť a nie len s pocitom "ach ne, už zase? Toš, čo si dnes pustím...?" 

A ešte by som chcela aby ma niekto zobral do posraného planetária a hvezdárne, z ktorých tu ani jedno není.... 

Takže tak... toto nejsom ja a ani nikdy nebudem..... Len kde do prdele som ? A kam si mám zavolať aby som prišla naspäť do svojho tela a vyhrala to čo si zaslúžim? 









piatok, januára 24, 2014

Panic Attacks

Keď sa začalo zdať, že môj život už nemôže byť zamotanejší a že to čo sa deje už je príliš aj na neviem ako multižánrový film, tak vyššie sily opäť vypočuli výzvu a veci sa zamotali takým spôsobom, že toto už by nerozmotal ani Harry Houdini.... 

Začnime tým čo sa v tomto momente vlastne zdá ako najväčšia malichernosť z toho všetkého aj keď je to sakramentsky podstatné a ja mám taký bordel v hlave, že som stále viac presvedčenejšia, že som prípad pre veľkú skupinu odborníkov. V Bohnicích... Ja bych to aj celkom brala vlastne. Viacero vecí by sa vyriešilo za mňa.... A mala by som stravu, bývanie, a drogy za lacáka.... Ešte bych si mohla aj pokecať teoreticky... 


Takže pravidelní čtenaři, určite postrehli v mnohých mojich článkoch, že tu často ohováram človeka ktorý podla mojej logiky sposobil moju najväčšiu životnú katastrofu v septembri v Mělníku a ja teraz skrz neho nemôžem(resp. nechcem? asi mi to nikto nezakázal...) navštevovat koncerty niekoľkých svojich najmilovanejších kapiel.... 

Minule mi ale nejak rupli nervy a celé som to na dotyčného vybalila cez facebook, a podľa všetkého absolútne nič nespravil, alebo si to aspoň nepamätá. A aj keď to virtuálne neviem posúdiť, ale podľa všetkého neklame.... Takže teraz sa cítim ako najväčšia Pani Piča na planéte, napriek tomu, že sa zdá, že dotyčný moje obvinenia berie celkom v pohode.... 
No a tak teraz vlastne vôbec netuším, že čo sa to tam vtedy udialo.... Už to vôbec nechápem, toto bola jediná vec ktorá tomu dávala zmysel a ja z toho šaliem..... 
Ďalšia vec je, celý môj vzťah k tomuto človeku... čo som si o ňom myslela a tak.... A čo teraz? To nejde len takto prepínať predsa.... No proste bordel v hlave najväčší! 

Ale poďme trošku pritvrdiť. 

Nedávno mi prišlo predvolanie na súd skrz exekúciu od nemenovaného operátora. Long story short: Pred rokmi mi ukradli mobil, prevolali mi mrte paušál, kým som to stihla zablokovať a následne si ma skrz moju snahu tento účet napriek všetkému zaplatiť pohadzovali z pobočky do pobočky a nikde tú platbu nechceli pridať.... Účet medzi tým samozrejme rástol, a keď už som na to nemala tak mi to mama vybavila na dve splátky, z čoho prvú zaplatila a k druhej jej odmietli prezradiť zvyšnú sumu, že to povedia iba mne. 
No, bude to znieť zvláštne, ale ja som v tej dobe nemala jedinú možnosť to zistiť pretože som chodila skoro ráno do školy, zo školy som išla rovno do roboty, do neskorého večera a takto to bolo naozaj deň čo deň. Potom to samozrejme zas rástlo, potom som to zas riešila a zase si ma pinkala až sa ozvala veľmi nepríjemná ale absolútne typická moja vlastnosť a jednoducho som sa na to vyjebala a aj keď som to už potom chcela riešiť tak už došlo toto moje prekliatie, že som jednoducho nemala z čoho.... 

Ani sa mi dlho neozývali, tak som to vytlačila z bežne používanej časti mysle,no a teraz mám ísť na súd a nechcem, nemôžem, nedokážem..... Proste opäť neviem čo už mám robiť. ....


Ale to ešte stále nie je všetko! :)

Mám meškanie.... měsíčky neprichádzajú už tretí deň a ja chytám taký záchvat hystérie ako asi nikdy v živote..... Tri dni samozrejme nejsú tak dlhá doba a stáva sa mi to celkom často, že sa proste po pár dňoch posúvajú, plus mám úplne očividné PMS, ale v tomto momente je to od môjho tela velice prijebaný žart, vzhľadom na to, že určitá až desivo veľká pravdepodobnosť tu je.... proste naposledy trošku ušlo.... a toto rozhodne není to čo potrebujem na svoju už očividne chorú hlavu. 
Hlavne samozrejme nemám prachy ani na posraný test, takže je to o nervy, nehovoriac o tom, že na neho vobec nemám gule, pretože si absolútne neviem predstaviť čo bych spravila ak by bol pozitívny.
Žiadna z možností neprichádza do úvahy. Nie len preto, že obviously, keďže nemám peniaze na test, tak nemám peniaze ani na potrat a už vobec nie na dieťa, ale hlavne preto, že aj keby tu nebol tento problém, tak netuším na ktorú z týchto možností mám menšie gule.... Nedokážem a nezvládnem ani jedno.... 
S prvou možnosťou neviem ako by som dokázala dožiť svoj život..... a s druhou už vôbec..... 

Ako vážne.... veríte mi to ešte vôbec? 

Pretože ja už naozaj nemám pocit, že by toto mohla byť realita... a že by sa toto všetko mohlo diať jednému človeku.... fakt to takto nemože fungovať. Ale šaliem.... naozaj na tom začínam byť sakramentsky zle. ...