streda, novembra 23, 2011

Poison heart, drogy a rock n´roll


Po dočítaní autobiografie Dee Deeho Ramonea, som sa zamýšlala nad tým, koľko rovnakých autobiografií, biografií alebo len článkov som si už prečítala.

Väčšina mojich najobľúbenejších hudobníkov išla alebo stále ide v heroíne alebo iných tvrdých(alebo aj mäkších) drogách. A ani ja sama nejsom práve najnevinnejší človek na svete.

A musím sa pýtať, je rock n´roll práve o tomto? Ovplyvnilo to aj mňa až natoľko, že nech sama sebe tvrdím čokolvek, tak hudba nie je hlavnou záležitosťou v tomto životnom štýle ale iba obyčajnou kulisou?

Dnes večer som čítala v Epoche mini článok o tom, že vedci zistili, že hudba ľuďom spôsobuje rovnaké pocity ako sex alebo drogy. To pre mňa nie je žiadna novinka, tú podobnosť som si už dávno všimla a zároveň to dáva zmysel heslu "Sex, drogy a rock n´roll". Ale čo z týchto troch vecí mám ja a všetci tí o ktorých tu píšem, najradšej?

Nech už je to akokoľvek je jasné, že drogy (v mojom prípade je to našťastie "len" alkohol) pomáhaju v tvorbe. Najlepšie sa mi proste tvorí pod vplyvom niečoho a aj najväčšie hudobné diela mojich obľúbencov nevznikali práve za triezva.

Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, aj skrz všetky tie biografie, tí ľudia naozaj trpeli. Najskôr len psychicky a to ešte o tom ani poriadne nevedeli, lebo najčastejšie to aj tak vložili do svojich pesničiek a mysleli si ako sú strašne cool, nad vecou, lepší ako ostatní a hlavne tí čo ich odsudzujú, ale potom im ostala už len samota, bolesť a nakoniec len boj o vlastný život, ktorý väčšina z nich prehrala.

Velikáni, ku ktorým sa dnes ja osobne priam modlím, boli celé roky len obyčajné osamelé trosky, ktoré už nielenže nič nevytvorili ale dokonca sa uzavreli pred všetkými ktorí s nimi chceli byť a prípadne im pomôcť, s tým, že ich proste nepotrebujú. Len sa sťažovali ako ich všetci odsudzujú, nechápu a vlastne sú najzbytočnejšia špina na zadku ludstva a pritom si to spravili sami. Klamali rodinu aj priateľov a nakoniec z nich aj bolo to čo si o sebe mysleli.

Jeden z mojich najvyšších bohov Layne Staley umrel v neskutočných bolestiach, úplne sám a našli ho dva týždne po smrti, pri blikajúcej telke, obklopeného drogami, vážiaceho cca 35 kíl a jeho posledné slová v poslednom rozhovore ktorý niekomu poskytol boli, že to strašne dodrbal, že strašne trpí a že nechce zomrieť, ale už vtedy vedel že vlastne nemá na výber, lebo už bral herák príliš dlhú dobu na to aby dokázal prežiť jediný absťák a nemal dosť sily na to aby to mohol brať ďalej.



Kurt Cobain utiekol z odvykačky len aby sa radšej mohol zabiť.

Shannon Hoon a aj napríklad Dee Dee Ramone bojovali, dlho ostali čistí a nakoniec si to aj tak radšej strelili a naposledy.

Takto by som mohla vymenovávať desiatky ďalších na vlas rovnakých osudov, Klub 27 sa ani neoplatí spomínať.


Ale musím sa pýtať, či to všetko stálo za to, či to všetko stojí za to mne, či to všetko stojí za to milióntim ďalších osudov ktoré si myslia, že sú niečo viac a ktoré dopadnú úplne rovnako.... a pritom mi stále v hlave straší hlások, ktorý mi hovorí, že hudba je stále to najdôležitejšie a s tými drogami to nič nemá.....ale prečo potom, keď to takto cítim a keď som naozaj vcelku nadšený a šťastný človek (čo mimochodom často boli aj všetci tí vyššie spomínaní) nedokážem vydržať triezva?

Mám priveľa otázok, priveľa zmätku, priveľa hnevu na nich všetkých, že to tak dodrbali a aj na seba lebo to dodrbávam rovnako aj keď nie tvrdými drogami a čisto teoreticky ma stále nenapadá nič lepšie ako v tom pokračovať....a nakoniec ani neviem čo som tým všetkým chcela vlastne povedať.....

piatok, novembra 18, 2011

Krev a Rock n' roll:)

Možno si niekto všimol, že som si dala v písaní dlhšiu pauzu, ale nie je to tým, že by nebolo o čom písať. Práveže sa toho deje až priveľa a ja nejak neviem čo skôr a ako všetky tie myšlienky roztriediť aby to dávalo aspoň trošku zmysel.
Posledné týždne sa dejú tak úžasné a neuveriteľné veci, že je v podstate priam nemožné ich slovne opísať, to treba proste zažiť.

Všetko začalo asi koncertom Barbar punku spojeným s oslavou mojich narodenín, čo bola jednoducho najneuveriteľnejšia akcia za poslednú dobu a Bratislava a dokonca ani najdekadentnejšie miesto v nej(Devínska) ešte taký bordel asi ani nezažila. Alkohol tiekol v prúdoch, strácaly sa kusy oblečenia, spievalo sa, tancovalo, smialo a proste všetko bolo úplne prekrásne.
Dostala som dokonalé darčeky(vždy poteší keď je človek obklopený ľudmi ktorí presne vedia čo ho poteší:) )a jeden špeciálny, po ktorom som túžila už celé roky - foťák, za čo fakt ďakujem svojej milovanej rodinke:).
Samozrejme s ním teraz všade chodím a fotím a podarilo sa mi pár pekných kúskov, takže v blízkej dobe určite zverejním zopár z nich aj tu, nech ma môžete chváliť.

Stihla som tiež ísť na dva skvelé koncerty ale hlavne som si odskočila na malý výlet do môjho milovaného Brna, ktorý sa zvrhol na absolútne šialenú ale bezchybnú párty, proste všetko ako má byť....

Do mojej absolútnej spokojnosti a šťastia sa možno čoskoro pripojí aj to, že ak všetko bude ako má byť, tak budem mať prácu svojich snov. Budem odborník na históriu rock n'rollu v Hard Rock Café v Prahe. A už naozaj nebudem žiť ničím iným len rock n'rollom. A to je krásne:)

Všetko je také nadpozemské, že mám pocit, že som už dávno mŕtva, len som si to nevšimla a som niekde v raji.

No a teraz, už o dve hodiny odchádzam späť do Prahy, ešte vôbec nejsom zbalená a to ešte musím skočiť z Dúbravky na Obchodnú, pretože mi do Martinusu konečne dorazila kniha ktorú som si objednala. Ale už sa strašne teším, aj keď vzhľadom na to, že zas musím prepařit celý víkend a už mám pocit, že ma to zabije. Ale teším sa na to.

Ozvem sa teda najbližšie z Prahy, zatiaľ Auf Wiedersehn! (píše sa to tak?:D)