Rebélia s príčinou aj bez...

Dnes som pozerala Riskni milión na Jojke(stále pokiaľ môžem poctivo pozerám a dúfam, že ma tam zavolajú keď už ma Lifka prihlásila a vyhrám strašné prachy- doma vyhrávam v každej časti:D.) a bola tam holka s oholeným kúskom hlavy a s Voštinárom to začali riešiť, že aká je ona rebelka, aj sama priznala, že to spravila z rebélie a samozrejme maminka nebola moc spokojná a priateľ mal šok a bla bla bla..... Ja som ju v podstate okamžite označila za hipsterku ale to je jedno. Donútilo ma to zamýšlať sa nad týmto zvláštnym slovíčkom a tak som sa rozhodla, že sa o svoje filozofovanie podelím...... Múdry internetový výkladový slovníček, nebol schopný vysvetliť nič moc a slovo rebel definoval asi takto:

rebel, rebelant - odbojník, povstalec; burič, spurná osoba

V priebehu svojho života som bola za rebela označovaná pomerne častokrát, už od detstva a nikdy som moc nerozumela prečo, až som došla do štádia, kedy som zistila, že ma to aj vcelku uráža. Samozrejme všimla som si, že som možno trošku iná ako iné "deti". Ja som totiž nikdy nebola typ ktorý by ticho sedel, počúval, čo mu starší hovoria a nezamýšlal sa nad tým, či je to pravda alebo nie alebo takéto veci. Nikdy som si nenechala srať na hlavu a ak som cítila potrebu otvoriť si papulu a zastať sa samej seba alebo niekoho kto bol uvrhnutý do bezprávia alebo ako to nazvať, tak som to spravila. Takisto som nikdy nerozumela autoritám. Nie preto, že by som s nimi mala vyslovene problém a potrebovala im nasilu vzdorovať, ale skôr preto, že pre mňa autoritami nikdy neboli ľudia len preto, že boli starší a boli to trebars moji učitelia a presviedčanim ma o tom, že autoritou sú, si v tom nikdy moc nepomohli veru....ale za to existuje veľa ľudí ktorí sú pre mňa absolútne prirodzenou autoritou a nemám s tým problém. Ale tiež to neznamená, že by som si od nich nechala srať na hlavu a počúvala ich na slovo aj keď by nemali pravdu. No a potom do mojeho strašne rebelského zjavu, určite dokonalo zapadli aj všetky moje kérky a všeobecne som asi pomerne výrazná, ale tiež som si ich nedávala z nejakej rebélie ako si napríklad v úvode spomínaná holka vyholila polku hlavy, ale preto, že ma kérky vždy fascinovali a proste som ich chcela a keď niečo chcem tak to proste musím mať a ešte ich minimálne sto mať budem! :D Tiež ma fascinujú ľudia keď sa pýtajú, že či to maminke nevadí. To vždy len odpoviem, že čoby veď dve z mojich kérok mi sama zaplatila k narodkám a oni sa čudujú a myslia si, že čo to mám za mamu a jak mi všetko vždy dovolovala a bla bla bla a málokto by uveril jaký som ja mala kedysi pomerne prísny režim -teda ani ne tak prísny, jak som proste mala pravidlá, ktoré podla mňa bolo prirodzené dodržiavať a vďaka tomu mi vždy dôverovala a nemala som s ňou nijaké väčšie problémy ako niektorí moji rovesníci a nepotrebovala som rebelovať a čo sa týka tých kérok tak proste som to chcela a keby mi to nedovolila už v tých sedemnástich tak v osemnástich by s tým aj tak nič nenarobila a aj keď pôvodne nebola úplne nadšená čo si vyvádzam s telom, tak teraz to už úplne chápe a teší sa na každú moju ďalšiu kérku. Pointou je, že proste vždy uznávala moje právo na určitú slobodu a dovolila mi mať vlastný rozum a tak ďalej. A možno to preto ľuďom ktorí boli vychovaní úplne inakšie a rodičia im právo na vlastný rozum a názory nedopriali, príde strašne rebelské ale to neznamená, že to tak je. Len proste nejsom bežná ľudská ovečka ale zdravý, sebavedomý, inteligentný človek. (Ja sa dokážem krásne opisovať, že?:D) Ale tak čo, keď si niekto myslí, že byť iným znamená vyzerať ako väčšina ľudí v jeho veku ale trébars nemať účes aký bežne nosia úradničky do kanclu a verí, že len tak na seba môže upútať pozornosť a ukázať, že je zaujímavý(ja proti takým účesom a rôznym podobným výjavom nič nemám, ale je to fajn keď to niekto má lebo sa mu to páči a nie preto, že chce rebelovať), tak je to jeho vec, ale je vtipné jak sa tí ľudia sami nazývajú rebelmi proste a v konečnom dôsledku aj tak žijú prosystémne(to je zvláštne slovo, chápete čo tým myslím?:D)........ Teraz by som do toho ešte zakomponovala aj takých tých dnešných fest punkáčov, v károvaných gaťoch a tak, jak sú strašne vidieť naschvál a tak, až na to, že sa nejak zabudlo prečo a za akú hodnotu oblečenia tak punkáči chodili kedysi a teraz je to strašná rebelská imageovka a dohromady jeden taký suit má hodnotu 300€ a ten mega fest totálny punkáč a najväčší anarchista(pričom ani len netuší čo je anarchia) si myslí, že punk je Blink 182 a rozjebávanie obchodných výkladov..... Ale takéto rôzne prípady by som tu mohla vypisovať do rána.....ja som len chcela ľuďom vniesť do hlavy myšlienku, že serte na to, serte na rebéliu, žite svoj život ako plnohodnotne mysliaca osoba a v tom budete dosť mrte originálni a šokujúci a rebelskí! :) Čágo belo šilenci!:D

Ponožková štúdia a iné desivé historky

!Ponožky!

Už pred dlhšou dobou som si začala všímať, že keď sa niekde vyzujem z bôt tak sa okamžite ocitnem zoči voči palcu na niektorej mojej nohe-väčšinou je to na pravej. Keď sa mi to stalo viac krát, tak už som si hovorila, že fakt musim dávať pozor jaké ponožky si dávam, lebo to už není normálne..... Tak som si od toho momentu naozaj začala dávať pozor, pečlivě som prezrela obidve ponožky predtým ako dostali povolenie dotknúť sa mojich ctených nôh, navliekla som si ich, pozrem či je všetko v poriadku a všetko bolo v poriadku, prevedená skúška správnosti, potvrdené, odoslané, misia splnená. Ale kdeže, akonáhle som dorazila niekam kde sa bolo treba vyzuť, znovu som naviazala očný kontakt so svojím palcom..... fakt, že nepochopiteľné! Potom som si všimla, že už mám pomerne dlhé nechty a že je možné, že práve oni sú zodpovedné za túto neuveriteľnú likvidáciu ponožiek.... Tak som si ich ostrihala, prezrela každú ponožku, proste zvyšný postup bol rovnaký..... a hádajte čo! Akonáhle som vytiahla nohy z topánok, môj palec sa znovu zúfalo pokúšal o nadviazanie očného kontaktu! Tak mi prosím vysvetlite, čo za mikroškriatka mi to žije v botách a žere moje ponožky!

Ňák sa nám oteplilo...

Pomališky nám odchádza Máj, len predchvílkou som sa sťažovala že už je polka Apríla a ono ani sme sa nenazdali a už je aj Máj fuč.... A keďže s týmto mesiacom prichádza aj teplúčko a rastú nové kvetinky, tak von začína vyliezať všeljaká háveď. Napríklad komáre - čítala som v Novom čase kedysi(vskutku kvalitné periodikum), že tento rok k nám prichádzajú nejaké tigrovité hajzle komárske z Ázie či z kerej dediny a roznášajú chorobu podobnú chrípke....Ešte som takého teda asi nestretla ale tie klasické už ma stihli vcelku slušne zožrať..... A minule na nočnej mi jebali cely čas do hlavy... no peklo! Neni nič lepšie, keď nič nestíhate a ešte si do toho nestíhania musíte nonstop škrabať gulivera! Ale o tom som nechcela vlastne..... s teplom nam prichádza aj najúžasnejšie, najvoňavejšie a najpohodlnejšie cestovanie s MHD! V Bratislave na toto máme fakt asi patent, nech sa cestuje čo najhoršie za čo najdrahšie! A zároveň do toho začala vyliezať ďalšia hmyzia háveď ktorej sa v naších končinách nadáva revízori! Tento rok som plne prekvapená, keďže normálne ledva stretnem jednu takúto príjemnu kontrolu ročne a teraz sa mi podarilo ich stretnúť už tri krát v priebehu mesiaca.... Našťastie som vždy mala lístek, aj keď v dvoch prípadoch nie taký ako mám mať ale neriešili ma:D. No ale človek aby sa tu porád začal báť! :D

Mno nič, asi pre dnešok končím, lebo som unavená jak sviňa a nemožem spať, lebo potom by som zas nezaspala v noci a o štvrtej vstávavam do tej hnusnej robotle:(. Ešte dva mesiace! Čo ma nezabije......to ma minimálne zmrzačí......Zatím naschle......

P.S.

Ešte ma napadla historka o robotickom divnom vtákovi ktorý sa usádza niekde v blízkosti mojho okna a už asi dva mesiace ty vypiskuje nejakú naprogramovanú melódiu, ktorá ma pripravuje o nervy a zdravý rozum! Tak asi toľko! Čus

Dear diary....

Dlho som ničím neprispela, tak som sa rozhodla aspoň si vyliať dušu...zase:) Veci okolo mňa sa začali zrýchlene otáčať, tak na to pojdem pekne rad za radom:

Škola, Brno a spol. ....

Po príjmačkách ktoré som absolvovala 6.5. v Brne, som išla za mojou milovanou do Prahy, kde sme o.i. absolvovali posledný koncert Wanastowiek-ale o týchto udalostiach som písala už v predošlých dvoch článkoch, takže aby som to nezdržiavala - v sobotu 12.5. som sa zobudila, s miernou kocovinou išla na net a vo svojej e-prihláške som si našla svoj dosiahnutý percentil - ktorý bol pre mňa absolútne neuveriteľné číslo - 37,40 - čo znamená, že s najväčšou pravdepodobnosťou som prijatá na svoju roky vysnívanú školu.... Náhoda je však blbec a aj keď sme s Alenkou hneď začali vyšilovať(opäť sa jej touto cestou ospravedlňujem, že som ju svojim výkrikom zobudila!) a večer na pražskom koncerte Barbar punku sme to aj patrične oslávili(patrične až do tej miery, že moja kocovina mi na druhý deň ráno spôsobovala sluchové aj vizuálne halucinácie), tak musím počítať s tým, že sa môže stať čokoľvek a čakať na oficiálne výsledky! ČO sú nervy jak hovado, pretože už čakám zbytočne dva týždne a výsledky sa mám dozvedieť v pondelok..... Fakt zúfalo nenávidím čakanie a toto ma zabíja aj keď tá istota je skoro stopercentná....No ale teda v prípade, že je to fakt pravda musím ešte koncom leta vyriešiť kde budem bývať a z čoho budem žiť v Brne a prednosť má v prvom rade bývanie na ktoré sa ale všade platí kaucia, takže začal chaos, bordel, panika, že okamžite potrebujem robotu už fakt, nech môžem čo najskôr vypadnúť preč z tohto smradlavého mesta..... čiže plynule prechádzam do ďalšej témy na riešenie a tou je:

Robota....

Vyzeralo to celé fakt dosť desivo, celá zúfala a nešťastná som poslala životopis do McDonaldu, že sa na tu chvílu premôžem a samozrejme BUM- po tom čo ma rok komplet všetci aspoň trochu normálni zamestnávatelia totálne ignorovali(podotýkam, že časom sa moje kritéria na prácu začali dosť riediť, takže za pomerne normálnych zamestnávateľov som pokladala aj Lidl[asi 5 Lidlov] a Tesco[3 tescá]-všetko lepšie jak McDonald- ktoré ma ignorovali tiež), McDonald na moju žiadosť reagoval hneď.... A tak som so sklonenou hlavou išla na pohovor.... Ale proste som to nedokázala- všetkým som hovorila, že mi povedali, že sa ozvú ale v skutočnosti ma zobrali hneď a dali mi termín tento týždeň na zaškolenie- to som sama tak vymyslela aby som si nahnala trošku viac času na zháňanie niečoho iného. A tak som spravila druhú najzúfalejšiu vec ako som mohla a išla tak ako väčšina ľudí z devínskej napríklad, na Opletalku- do jednej z firiem makajucich pre VW.....dobré je síce, že som nastúpila už teraz na konci mesiaca, lebo budem mat na výplatu už chechtáky a plat je vcelku super, ale momentálne mám za sebou tretí deň(a to robím asi najlahšiu robotu z celej haly) a som zdochnutá -absolútne sa necítim. Som po nočnej a už za úplnú chvílku idem na ďalšiu nočnú a síce potom budem mať tri dni voľna ale myslím si, že to neprežijem. Buď ma jebne z tých energeťákov čo do seba lejem alebo niečo iné. Dnes ráno som sa napríklad po ceste do šatne na jedných schodoch dva krát zjebala jak hnilá hruška-vôbec mi nefungovali nohy..... Akože ja viem, že je to len na chvíľku-do konca júla- a pre väčšie dobro a nebojím sa roboty a tak ale proste ja som nebola stvorená na to aby som si takto umučila telo, o mysli ani nehovorím a som z toho trošku zúfalá. Hold my umelci nejsme vhodní na manuálnu prácu... No nič, som predsa bojovník, ako si vždy hovorím, keď niečo musím prekonať aby som dostala čo chcem, takže nejak to snaď dobojujem do konca, ale fakt rada by som touto cestou poďakovala Pedagogickej a sociálnej akadémii sídliacej na adrese

Bullova 2, 84101 Dúbravka Bratislava IV

za ich neskutočne kvalitné vzdelanie a maturitné vysvedčenie bez akejkoľvek výpovednej alebo inej hodnoty! Fakt strašne ďakujem za 5 stratených rokov ktoré mi už nikto v živote nevráti. (Poďakovanie patrí preto konkrétne mojej škole, pretože stále som presvedčená o tom, že som si vybrala dobrý odbor, ktorý by mohol mať sakramentsky dobrý potenciál, v prípade, že by táto škola nebola posraná fraška!)

Home sweet home

Nejsom si istá či som už niekedy vo svojich výlevoch spomínala moju babku a všetky problémy s ňou, ale každopádne, toto je vec ktorú zo seba potrebujem dostať, takže ak to aj nie je prvýkrát, je to určite naposledy, pretože nižšie napísanými slovami sa ja osobne vzdávam toho, že my dve sme vôbec rodina a nechcem s ňou mať v živote nič spoločné už. Problémy s ňou mám už zhruba od puberty ale teraz to vygradovalo do neuveriteľných rozmerov a ja som s nervami v koncoch a už to odmietam znášať.... Aby ste si nemysleli, moja babka bola a vo velmi výnimočných a stále zriedkavejších prípadoch dokáže byť úžasný človek...ale ako hovorím to sa už moc nedeje.... hlavne za posledný zhruba trištvrte rok je to absolútne peklo-kvôli cigaretám jej zdravotný stav nabral také grády, že musela odísť z roboty a to sme my s mamou už vedeli, že to nedopadne dobre.... Keď už to došlo do rozmerov, že sa muselo toto stať, tak sme sa doma rozhodli, že proste jej zakážeme fajčiť, zo strachu o ňu, aj v najväčších mrazoch v zime sme všetci jak kokoti chodili na balkón aby to ona nedýchala a nerobila si ešte viac zle..... a ona si medzitým veselo kradla cigarety a kým sme my fajcili na balkone a triasli sme sa od zimy tak ona si zapálila na tajňáša v izbe atď...... to sa mimochodom stále deje... stačí sa na dve sekundy nepozerať na svoju cigaretovu krabičku a zmizne vám buď celá alebo minimálne jej časť. Samozrejme dáma potom nevládze dýchať a ratujte ju všetci svätí furt! Ďalšia vec je, že celý deň sedí doma, nikam nejde-lebo ževraj nevládze- proste iba sa hrá hry na notebooku a pozerá všetky pičoviny ako sú Farma a Hotel Paradise- s čím potom otravuje celú rodinu a rozpráva všetko čo sa tam udialo každému kto s ňou je v jednej miestnosti čo len na sekundu..... a okrem toho ešte rozkazuje mne a mame nech spravíme hento alebo tamto(ale k tomu sa ešte dostanem). Upozorňujem, že táto žena ešte nemá ani 64 rokov a dvojito upozorňujem na to, že jej skoro 90 ročná mama, má viac energie a je na tom zdravotne lepšie(klop,klop,klop za prababkin zdravotný stav) ako ona. Prababka sa ide poprechádzať, v pohode si sama nakúpi, porobí v záhradke a aj keď samozrejme dokáže človeka nasrať-predsa len generačné rozdiely robia svoje, je to absolútne úžasná pozitívna osoba. A z jej skoro o 30 rokov mladšej dcéry sa stala takáto nepríjemná stará zatrpknutá harpia. Tak teraz ako to hlavne súvisí so mnou: 1.Ona bola vždy agresívna keď dlhšiu dobu nebola v robote a teraz je to už fakt dlho a obávam sa, že na stálo 2. Keď sa jej nedarí ukradnúť cigaretu, tak má absťáky - ktoré si ventiluje tým, že sa na každého urazí, s každým sa poháda, ale potom zistí, že sama sa nikam nepohne tak začne doliezať za tým kto jej je ochotný na to naletieť a robí si z neho sluhu a fackovacieho panaka v jednom. A skúste jej neurobiť všetko po vôli, hneď jak si to zmyslí a ešte s úsmevom na tvári..... =>PEKLO 3. Už niekoľko krát si odomňa vypýtala cigaretu, keď som jej ju odmietla dať doslova sa mi začala vyhrážať.... Ono hlavne je to o tom, že ku nikomu si nedovolí to čo ku mne, lebo vie, že ja sa s ňou budem hádať do krvi a to ona potrebuje- k strýkovi si to nedovolí vôbec a on pre ňu nepohne prstom ale je to jej miláčik.... Na mamu len trošku, keď nemá po ruke mňa, ale my dve sa pre ňu môžme aj roztrhnúť a nezavďačíme sa jej.... No a najhoršie je, že ona vyslovene vycíti keď som ja psychicky najslabšia, keď sa cítim najhoršie a vyslovene sa na mňa napojí a energeticky ma likviduje..... Všetky tie hádky a takto sú fakt absolútne neskutočné a to začínam uvažovať o tom, či sa u nej neprejavujú nejaké známky demencie z tohto životného štýlu(čo jeasi pre starší mozog už aj vcelku normálne, keď ho vôbec nijak nepoužíva už....) lebo to čo robí a rozpráva nemá zmysel.... Každopádne mne je to strašne ľúto ale ja už toto nedokážem zvládať a ak nejak prežijem najbližšie dva mesiace a konečne sa odsťahujem, tak už ju asi v živote nechcem vidieť, lebo to nezvládam nijak už a mám pocit, že raz takýmto spôsobom zabijem buď ju alebo seba, lebo ma dostáva fakt až nad hranice mojich pevných nervov a včera som sa z nej reálne nervovo zrútila, tri hodiny som plakala jak sprostá a to už mi za to nestojí......

Poďme k tým príjemnejším veciam konečne:)

Chcela som sa ešte posťažovať na problémy s kamarátmi ale toho negatívneho som sem už vyplula príliš vela tak si to nechám na nejakú inú príležitosť:D Podstatné je, že koncert je totálne na spadnutie a aj keď asi v každom prípade na ňom ja osobne prerobím totálne celý svoj v týchto dňoch zarobený majetok(čo bude asi 200€), tak by snad mohol dopadnúť dobre. Dúfam, že by sa mohlo dovaliť aspoň, minimálne 50 ľudí aj keď 150 by bol absolútne najväčší ideál a ja by som neprerobila až tolko peněz ale uvidíme jak to dopadne celé.... Každopádne všetkých náhodne zablúdilých čitateľov týmto srdečne pozývam(rozhodne to není naposledy, ešte tým budem spamovať celý mesiac:D) 21.6. do Randalu, pri vstupe sa môžte tešiť na puldeci zadarmo a ostatné informácie sa už dozviete na nádhernom plagáte ktorý spravila moja kamoška Mrkva! :)

V krajině za zrcadlem s panem Wanastou......

Po rokoch zúfalého čakania a dúfania, že niekedy uvidíme Wanastowi vjecy, sa koncom roku 2010 do médií dostala desivá správa a to, že jeden zo zakladajúcej dvojice P.B.CH. opúšťa kapelu a chce sa venovať tvorbe filmovej hudby. Samozrejme sme sa neubránili zopár slzičkám z pocitu, že už je všetko stratené a nikdy ich nezažijeme na živo ale následne prišla správa od zostávajúceho člena Roberta Kodyma, ktorý nás uistil, že kapela rozhodne bude pokračovať aj bez P.B.CH. a už budeme počuť len samé dobré správy. A naozaj, hneď sme sa dozvedeli o pripravovanom novom albume a aj o plánoch na prvé koncerty. Tie sa minulý rok odohrali len dva, jeden v Prahe a jeden na Topfeste a tak sme druhý spomínaný samozrejme navštívili..... A bolo to neuveriteľné, nikdy v živote som nič úžasnejšie, magickejšie a šialenejšie nezažila. Celý zážitok ešte vyšperkoval fakt, že Robert na tomto koncerte daroval mojej spolupostihnutej láskou k Wanastowkám a Lucie gitaru. Po tomto zážitku sme už len čakali na nový album, ku ktorému som si po jeho narodení síce hladala cestu trošku dlhšie(rozhodne to nie je album na jedno vypočutie a pokaždé sa v tom dá objaviť niečo nové), ale momentálne ho z celého srdca milujem a myslím si, že Wanastowkám prospela pauza aj personálne zmeny, keďže vďaka tomu dostala kapela úplne nový rozmer...... Každopádne po vydaní albumu samozrejme muselo nasledovať turné na jeho propagáciu a čakanie na ďalšie koncerty sme si trošku skrátili návštevou krstu a autogramiády na konci novembra. Pri myšlienke na turné sme s Alenkou vedeli jedinú vec úplne na istotu a to, že jeden koncert nestačí a musíme navštíviť minimálne všetky mestá v ktorých nejak pôsobíme. Takže akonáhle sa začali predávať vstupenky tak sme rýchlo kupovali v mestách Brno, Praha a Bratislava.

Letíme na Wenuši!!!!!! Raketa Verner von Braun nás vyzdvihla zhruba dva týždne po začiatku turné - v Brne. Do štartovacej haly nás pustili hneď po našom príchode, zhruba o šiestej a už vtedy tam stálo niekoľko asi najskalnejších Brňákov. V pohode sme si teda obsadili miesto v prvej rade pod Tomášom Varteckým a čakali sme dve hodiny na začiatok nášho "letu". Toto čakanie bolo neuveriteľne zdĺhavé ale koncert naopak ubehol ako voda. Ani sme sa nenazdali a bol koniec a vo mne ostal taký zvláštny smutný pocit, z toho, že už nám ostávajú len dva koncerty. Tri sa ešte zdali byť vcelku dosť ale dva už sú fakt málo.... Takto spätne musím zhodnotiť, že brnenský koncert bol zo všetkých ktoré sme navštívili najslabší(aj tak bol absolútne bezchybný a úžasný, len tie ostatné boli jednoducho lepšie) a je možné, že to bolo spôsobené aj publikom, ktoré sa nejak ne a ne rozpáliť, alebo sa mi to možno len zdalo, lebo som porušila naše pravidlo, že na Wanastowky jedine za triezva a trošku som si pred koncertom zahulila a ťažko sa mi dýchalo a skoro som odpadla(týmto patrí veľká vďaka Liz, ktorá na mňa vyliala vodu, čo ma absolútne prebralo a prídavky som si už užila absolútne svieža(a mokrá) jak rybička....

Doletěli sme na pařbu s polobohy Na Wenuši alias v Bratislave sme pristáli 4.5. 2012. Pristávacia hala NTC bola pomerne málokapacitná, čo ma dosť mrzelo, keďže bol koncert takejto kapely a keď tak by možno bolo lepšie keby to spravili v MMC ale to už je v konečnom dôsledku jedno... Popri čakaní sme neodolali a dali sme si panáčka Jacka Danielsa, ktorý bol sponzorom turné a hostesky a stánky s ním nechýbali na žiadnom koncerte. Ku panáčkom sme dostali aj cukríky a šatku, takže som čakala už extrémne spokojná.... Keď kapela vybehla na pódium, tak som si uvedomila, že toto je jednoducho vec na ktorú sa nedá zvyknúť a zakaždým ma to celú rozochveje a celý svet okolo mňa prestane existovať. V našom rodnom meste to Wanastowky odpálili fakt brutálne, aj atmosféra už bola o niečo lepšia, vykričala som si hlasivky absolútne, potešilo malé osvieženie v podobe začiatočnej slohy pesničky Amerika, čo v Brne nebolo mno a nakoniec som od Tomáša rovno do ruky dostala trsátko, z ktorého som si rovno urobila talisman(keďže je nabitý tou úžasnou magickou energiou ktorá tam bola) a už ho v živote nedám dolu....

ČAU PRAHOOOO! A prišlo to čoho sme sa desili, raketa Verner von Braun opustila Wenušu s nami na palube a odviezla nás priamo do Prahy na posledný koncert.... boli to také zmiešané pocity spojené s tešením sa na koncert ale so smútkom, že opäť o chvíľku skončí a teraz už na dlhšiu dobu ako týždeň. Keďže sme prišli pomerne skoro, tak sme si ešte na chvíľku sadli do hospody na kofolu a mali sme práve to šťastie, že kapela akurát mala zvukovú skúšku takže sme to dokonalo počuli a tešili sme sa z toho. O 18:00 nás pustili do haly a strávili sme ďalšie dve hodiny čakania na to aby ten koncert zase ušiel ako voda..... Ohladne pražskej žúrky musím povedať, že jednoznačne bola zo všetkých najlepšia, bolo vidno, že sú chlapci doma a že si ich tu ctia a vážia, lebo aj publikum bolo absolútne neuveriteľné, konečne poriadne rozospievané a o nátresku jaký tam bol radšej ani nehovorím. Trošku ma mrzelo, že som nemala priestor na kalení, lebo vedľa mňa stálo malé dievčatko, ktoré si ešte okrem toho raz za čas sadlo na zem, čiže som často stála na jednej nohe, ledva sa jednou rukou držala zábradlia a druhousom si chránila foťák, ktorý som si na tento koncert musela zobrať, aj keď som nechcela o nič prísť ale stálo to za to, lebo mám fakt zopár krásnych fotiek, ktoré si môžete pozrieť TU. Keď skončili, tak už sme si len kúpili tričká(to už tiež v živote nevyzlečem!:D) a išli domov, lebo cez tie davy ľudí sme sa nemohli dostať ani len na pivo...a v srdci zbylo světlo z jedný kapely....

Setlist Ten bol na každom koncerte rovnaký, čo je na jednej strane škoda, lebo WV majú priveľa dokonalých pesničiek ktoré by som chcela zažiť naživo, ale to by museli hrať aspoň 5 hodin v kuse asi aby mi nič nechýbalo..... Páčilo sa mi že to bolo pekne rozdelené, 5 pesničiek z nového albumu, staršie aj novšie vjecy,romantickejšie aj punkovejšie, nejaké to Lucie, rýchle striedali pomalé takže sme si stihli raz za čas aj oddýchnuť, mno proste takto sa robí profesionálny setlist....:) A inak vyzeral teda takto nejak:

Letíme na Wenuši Kulomet Andělé Lucie Panic Škola je kráva Holčičko! Krew a stopy čarodějných bylin Pod zemí mám swůj ráj Korálky z karneolu Wona je hotowá sólo na bicí Kočárek Nahá Jsem nevinej Sbírka zvadlejch růží Lži, sex a prachy Bedna od whisky —– Tak mi to teda nandey Kouzlo/Láska/Vlkodlak Dotknu se ohně

Wanastowi vjecy jsou tvrdý drogy! JO JO! Na záver chcem podať malé vysvetlenie svojej závislosti, keďže sa všetci smejú a čudujú že som išla na toľko koncertov a podobne. Kto ma pozná vie, že aj tak chodím na každý jeden koncert na ktorý sa dá a aj niekoľko krát za sebou a to je hlavne preto, že milujem hudbu a milujem tú energiu ktorú mi tie koncerty dávajú. Wanastowky sú v tomto najsilnejšie zo všetkých kapiel ktoré som kedy zažila. Vždy po koncerte ostanem celá absolútne rozklepaná, neviem kde je sever a zmôžem sa len na neustále opakovanie slovného spojenia "Ty Vole" . Cítim sa absolútne úžasne, som v inej dimenzii(pravdepodobne to bude dimenzia pána Wanasta)a nič na svete, žiadna človekom vymyslená alebo v prírode vyrastená droga nedokáže ani zďaleka prekonať tieto stavy, je to proste to "čerstvý ovoce". A práve na tom som tak závislá, práve preto musím obehnúť všetky možné fesťáky kde budú hrať, práve preto ich milujem....... Adios Amigos;)

Príjmačky a veci čo sa diali po....

V neďelu 6.5. 2012 nadišiel čas kedy som sa pokúsila znovu dostať na Masarykovu univerzitu v Brne. Opäť som bola nútená absolvovať príjmačky(to či úspešne alebo nie zatiaľ neviem), takže som pekne od rána bola v neuveriteľnom strese. Okrem paniky zo samotných testov ma poriadne vystresovali už vláčiky, keďže som sa ešte v Bratislave na Hlavnej stanici dozvedela že vláčik ktorým idem vôbec nejde do Brna ale do Ostravy, ale nakoniec to bolo v poriadku, proste sme len v Břeclavi museli prestúpiť.... Celú ceremóniu so mnou absolvovala aj Alenka, s ktorou sme si hneď po príchode do môjho milovaného mesta dali pivko na posilnenie mojich nervov a vybrali sme sa k Ekonomickej fakulte kde sa tento zvláštny, zlý rituál konal. Všetko prebiehalo pomerne v pohodičke, nestíhala som sa našťastie moc nudiť, takže som nespravila rovnakú chybu ako minulý rok, kedy som sa v rámci nudy rozhodla skúšať riešiť úlohy na ktoré kapacita môjho mozgu nie je dostačujúca a počet nesprávnych odpovedí mi strhol príliš vela bodov na to aby ma prijali....tak ostáva mi len dúfať, že tento rok sa mi to podarilo lepšie a snaď sa konečne prelomí moje prekliate a začne sa mi dariť.... Hneď po príjmačkách samozrejme trebalo môj mozoček namočiť do niečoho aspoň s malým obsahom alkoholu, takže sme išli na pivo s brnenskými kamarátmi a pôvodný plán bol, že potom pojdem rovno do Prahy...ale to by som nebola ja a nebolo by to Brno, keby sa moje plány absolútne nezmenili.....Takže namiesto toho aby som večer išla do Prahy, som nechala ísť Alenku samú(čo považujem za jej zlyhanie, keďže ma mala odtiahnuť za vlasy v prípade, že by som začala vymýšlať a nechcela odísť) a my ostatní sme zvolali ešte ďalších ľudí a išli sme sa hrať schovávačku do parku..... To síce bolo super ale radosť nám prekazila búrka ktorá nás zahnala dovnútra, kde sme hrali ešte nejaké spoločenské hry, pozreli sme si jeden diel Červeného trpaslíka a išli sme spať. Na druhý deň som ale už naozaj musela ísť do Prahy, mala som sa stretnúť s Alenkou o 17:00 na Smíchovskom nádraží a našla som dokonalý vláčik s ktorým by som tam dorazila presne akurát vtedy... Tak som do neho nastúpila, chvílku si čítala knižku a zaspala som(to inak robím vo vlaku rada, lebo tá cesta podstatne rýchlejšie ujde) ale zrazu som sa zobudila na to, že vláčik zastavil, tak som si najprv myslela, že už stojíme niekde na nádraží v Pardubicích, ale potom keď som sa trošku prebrala som zistila že sú všade okolo nás obrovské oblaky dymu. Museli sme odtiaľ vystúpiť a keďže to bolo pár metrov od nádraží v Uhersku, tak sme išli tam... Povedali nám, že o chvílku príde náhradný vlak alebo také niečo... ale jak sme tam tak čakali tak sme sa začali dozvedať čo sa stalo(chlapík prechádzal cez kolaje, skapal mu motor a akurát padli rampy, takže na poslednú chvílu vyskočil a náš vlak do toho napálil) a že vlak príde tak o hodinu až dve, čo už znelo fakt desivo a tak som sa rozhodla, že to do Prahy proste dostopujem, čo má velice rýchlo prešlo, keďže odtial sa fakt nedalo stopovať, taká horná dolná úplne mimo civilizácie, tak som zúfalo čakala čo sa bude diať, prichádzali informácie o náhradných autobusoch ktoré nás odvezú do Pardubíc a tam už pojdeme na vlak, ale nič také neprichádzalo. Zabudla som podotknúť, že ten vlak bol plný fanúšikov Metallici ktorý išli na pondelkový pražský koncert, ktorý takto väčšina z nich pravdepodobne nestihla a prepadli im lístky. Potom sa ale niekde z davu ozvalo, že či niekto nechce ísť taxíkom, že hladajú ešte jednu osobu, tak som sa rýchlo prihlásila a išli sme do spomínaných Pardubíc a dúfali sme, že odtiaľ budú vypravovať nejaký vlak do Práglu, ale to sa samozrejme nestalo a nešiel ani autobus-čo by mne aj tak nepomohlo pretože som komplet všetok svoj majetok vrazila do toho sprostého taxíku a tak som sa aj s dvoma chalanmi z BA, ktorí ma zavolali na ten taxík pustila do stopovania. Z Pardubíc to ešte bol vcelku prúser, keďže široko ďaleko nebola žiadna dialnica ale mali sme šťastie na nejakého mladého kluka ktorý nás hodil na diaľnicu ktorá smerovala na Prahu a tam sme si do desiatich minút(a to bola ta dialnica fakt úplne prázdna)stopli dokonca hodne luxusného bavoráka ktorý nás zobral až do Prahy. Tam sme stretli ešte zopár ľudí, ktorí dorazili tam kde my ale taxíkom až z tamtoho konca sveta(nechcem si predstaviť čo ich to muselo stáť, keďže nás to stálo cez 900 kč len 20km). Síce s opožděním ale do Prahy sa mi nakoniec podarilo doraziť aj keď som zbytočne minala prachy na ten taxík a hlavne na lístok na ten posratý vlak(a teraz úplne netuším ako sa dostanem domov ale to sa spraví)..... a hlavne aspoň tých zopár ľudí ktorým sa podarilo dostať do Prahy stihli Metallicu(ževraj začala hrať tri minuty potom ako došli), takže v podstate všetko dopadlo pomerne dobre.... My sme sa potom parádne ožrali doma z Kapitána Morgana, išli sme spať o šiestej ráno a tým pádom totálne padli naše sviatočné plány vyšplhať sa na horu Plešivec a navštíviť hrad Křivoklát, ale aspoň sme si spravili malú prechádzku na Pražský hrad a po Prahe sme postretávali hromady rôznych pouličných umelcov-hlavne hudobníkov ale napríklad aj obrovské bublinky robiaceho chlapca na Staromáku...... A dnes už ma čaká posledný koncert Wanastowiek, takže v najbližšej dobe spravím aj menší report z turné, zatím Nashledanou! :)

Smartfóny

Či už sú od Apple, Samsungu alebo od hocikoho, každý dnes asi vie o čom hovorím. Takmer každý jeden vlastní alebo túži jeden taký múdrý telefón vlastniť. Ja nepatrím ani do jednej skupiny. Nič také nechcem, pretože pravdupovediac to absolútne vôbec nepotrebujem. Ani myšlienka bežného prístupu na net cez wifinu ma nijak neláka, keďže doma ten prístup mám a som pomerne šťastná keď som vonku a nejsom na nete. Ale aby som sa dostala k pointe, prečo to tu riešim... smartfóny ma, milí moji, neuveriteľne serú. Aj keď už som sa stretla s veľmi inteligentným názorom, že ma to sere len preto, že to všetci majú a ja nie(čo vôbec nie je pravda, dôvody viď. napísané vyššie), serú ma práve z dôvodu, že výjdem von na pivo a pokec s kamarátmi a nakoniec ostanem kukať ako si všetci ťukajú a fejsbúkujú v mobiloch....a to ma fakt sakramentsky serie. Nielenže je to totálny zabiják konverzácie ale ešte sa v týchto situáciách absolútne nudím a hlavne ma prepadajú lútostivé stavy nad mojimi kamarátmi, lebo toto je fakt vcelku úbohé, že niekto vylezie von a robí to isté čo robil celý deň doma. Samozrejme, nie že by som sa ja tých hračiek nikdy v živote nedotkla, aj teraz fičí cez smartfóny vcelku zaujímavá kresliaca hra, na ktorú som sa vcelku namotala a raz za čas si sama zaťukám a nikdy ma táto vecička nepotešila viac ako keď mi na tri dni vypadol net a mohla som si "čeknúť fejsbúčik" a "mejlíček" cez kamarátovho smartfóna, ale ide o celkový problém... Samozrejme za to nemôžu tieto malé prístrojceky ale ich majitelia, ale mna mrzí sledovať čo to s ľudmi robí a že ľudia mladší odomňa majú problém normálne sa zabávať ale radšej po tichu sedia. Je to smutné a dúfam, že si to raz aj sami uvedomia, že na akej chujovine si nechávajú unikať život.... Tak asi toľko... mala som potrebu sa k tomu vyjadriť...see ya! :D

Hudební svět pod lupou

Kým sa mi bude chcieť prepísať môj už hotový rukopis o historickom pozadí života Ježiša Krista(lenivosť mi to zatiaľ nedovolila), rozhodla som sa založiť novú rubriku o zaujímavých knihách ktoré nejakým spôsobom zmenili alebo ovplyvnili môj život.

V prvom dieli pôjde o knihu, ktorá napriek svojej jednoduchosti ovplyvnila môj život pomerne zásadne. Tento údaj si síce nepamätám úplne presne, ale je možné že práve týchto 443 strán je zodpovedných za to, že som sa definitívne rozhodla zasvätiť svoj život hudbe, aj keď zo mňa nikdy nebude profesionálny hudobník, verím, že ešte pomútim vody nielen domáceho ale kľudne aj svetového rock n'rollu. Vráťme sa ale ku knižke.

Hudební svět pod lupou v anglickom origináli On the Record napísal v roku 2004 izraelsko-americký producent Guy Oseary, okrem iného manažér Maddony a šéf známej nahrávacej spoločnosti Maverick records. Táto kniha je v podstate vyslovene napísaná pre ľudí ako som ja a ako bol kedysi, keď ešte v časoch neskoršej puberty v tejto brandži začínal, aj on. Ak čakáte, že to bude nejaký jeho životný príbeh, tak sa mýlite, v podstate sa sebe venuje len v úvode a v jednom z rozhovorov. Táto kniha je totiž plná rozhovorov, v ktorých spovedá rovnakými dvanástimi otázkami najrôznejšie osobnosti hudobného biznisu. Cez 150 hudobníkov - legendy aj súčasné hviezdy populárnej hudby a rock n'rollu, manažérov a producentov rôzneho druhu a tak podobne. Každý z nich nám vo svojich odpovediach v krátkosti prezrádza svoje kroky na vrchol, motivácie k tomu aby sa na svoju prácu nevykašlali a takisto nešetrí ani radami pre mladých začínajúcich hudobných nadšencov. Túto knihu si do rúk beriem vždy keď hľadám motiváciu a mám chuť so všetkým seknúť a oddať sa celoživotnej práci v McDonalde, keď hľadám rady od najvyšších alebo keď sa len chcem potešiť a vedieť, že moja vysnívaná cesta má zmysel. S kým sa počas čítania môžte stretnúť? Ako som už povedala v knihe nájdeme množstvo hudobníkov z rôznej hudobnej oblasti, napríklad Christinu Aguileru, Chestera Benningtona, Jamesa Browna, Johnnyho Ramonea, Stevena Tylera, Alicea Coopera, Nelly Furtado, Mobyho, Eltona Johna, Luciana Pavarottiho a tak ďalej, a tak ďalej. Okrem toho aj producentov a manažérov ako napr. Ricka Rubina, Lindu Perry, autora knihy, Sharon Osbourne, legendarneho Davida Geffena a celé desiatky ďalších zaujímavých, známych či menej známych osôb, ktoré nám skutočne majú čo povedať. A na záver prikladám zopár mojich obľúbených rád, ktoré mi táto kniha dala: Vězte, že přijdou náročné chvíle a zklamání. Bojujte s nimi s neochvějným odhodláním.(Christina Aguilera) Nezapomínejte na historii hudby. Přečtěte si o tom, čím si druzí lidé z oboru prošli, kdo získal jaké vzdělání. Učte se i z chyb druhých. (Andre 3000) Buďte slušní a zdvořilí. (Fiona Apple) Profesionalita na prvním místě. Nikdy nemíchejte politiku s rock n'rollem. S člověkem, který přenáší reproduktory a zesilovače jednejte stejně uctivě jako s hlavním kytaristou. Jakmile vás to přestane bavit, uvědomte si, že jste se pravděpodobně minuli povoláním. (Extrémne múdre slová od Alicea Coopera) Nenechte se zrazit na kolena odmítnutím.(Sheryl Crow) Když po něčem hodně toužíte, dokážete leccos. Hlavně zkoušejte, trénujte, makejte a zase makejte.(Johnatan Davis)Nečekejte, až vám někdo řekne, co máte dělat. Pusťte se právě do toho, co je podle vás potřeba udělat.(Mike Diamond) Jděte si za svými sny. Věřte si.(Celine Dion) Nikdy neuvažujte nad koncem ani nad neúspěchem.(Billy Idol) Spousta peněz a pořádna prsa. Tomu, kdo nemá ani jedno, se bude hodit smysl pro humor.(Simon LeBon) Lidem, co se do vás rádi navážejí, aby vám zkazili názor který máte sami na sebe, se vyhýbejte. A ještě větším obloukem se vyhýbejte lidem, kteří usilují o pravý opak. Jsou to jen patolízalové a pochlebovači a ti nejnebezpečnejší lidi, jimž se jakýkoli hudebník muže obklopit. (Moby) Ze všeho nejdřív si nechte vyšetřit hlavu.(Keith Richards) Máte-li nějaké zásady, nevzdávejte se ich, protože potom je už nikd nenajdete.(Robert Smith) Drogy ne. Ty jsou jen na chvíli, muzika je napořád.(Steven Tyler) Udělejte si jasnou představu o tom, co chcete, a pak se nezastavte před ničím, dokud toho nedocílíte.(Linda Perry) .....a tak ďalej. Každá jedná rada a kadžé jedno slovo v tej knihe naozaj stojí za to. Takže ak niekoho inšpirujem a táto kniha mu spôsobí také fajne pocity jak mne, budem veľmi rada. A jedna vec v ktorej sa všetci tí ľudia so mnou na čele naozaj zhodujú, je: VERTE SI A NEVZDAVAJTE SA! Tak zatím! :)

Tak, snaď som už späť

Pred týždňom som tu nadávala a vyplakávala si srdíčko a čo teraz? Stredu a štvrtok som konečne strávila s kamarátmi v milovanom Brne, čo mi rozhodne, ako som dúfala, pridalo silu do života a cítim sa omnoho lepšie, nie že by to niečo zmenilo, ale aspoň som si oddýchla a pripomenula si, že nemusím byť nonstop súčasťou bratislavskej každodennej rutiny(aj keď odkedy som sa vrátila zase som, ale aspoň mi to nachvíľku vadí o niečo menej). Aj veci sa pomaly začali rozbiehať, dnes mi prišiel dopis zo školy, teda pozvánka na príjmačky a zrazu som si uvedomila, že sakra ide do tuhého, už mám len necelý mesiac! Zároveň mi doplo aj to, že je už polka apríla! WHAT THE FUCK? Kedy sa to prosím Vás stalo? A dnes je ešte špeciálne chladno, ale už tu aspoň konečne nemáme sibírske mrazy a dá sa fotiť, čomu sa venujem najviac jak môžem teraz. Okrem iného sa teraz idem pustiť aj do detoxikácie svojho milovaného tela, s čím súvisí aj to, že konečne mám nové plafky a začnem navštevovať plaváreň a ak zoženiem bicykel(teda ak mi ho niekto požičá) tak oprášim aj svoje cyklistické schopnosti. Takisto koncert je na spadnutie, dnes sa mi konečne potvrdí dátum a môžem sa pustiť do šialeného kruhu propagácie, ale na to sa náhodou dosť hodne teším, zase budem vystresovaná a tak, ale keby ma to nebavilo tak to nerobím, nie? Do toho všetkého prichádzajú konečne koncerty wanastowiek ktorých sa totálne neviem dočkať a myslím si, že keby sa mi konečne podarilo zohnať nejakú tú robotu, tak by bolo všetko úžasné, jak má byť, už len prežiť príjmačkový stres-najlepšie úspešne a odsťahovať sa čo najskôr tam kam patrím. Takže idem poriadne pracovať na hladaní tej prekliatej práce, možno by nebolo odveci vybaviť si aj nejaké tie starosti a neresti a hlavne už nedovoliť aby som sa ocitla v stave v akom som bola ešte pred týždňom, lebo ja osobne sa neznášam keď som zdeptaná a nič sa mi nedarí:). Čoskoro určite pridám aj nejaký ďalší príspevok s novými fotkami a pokúsim sa zosmoliť niečo aj na druhý blog....Hakunama tata:P

Bolognské špagety alá Ali a Sheena s tromi druhmi syra

Tak keď som sa už dnes rozpísala, tak budem pokračovať, pretože sa potrebujem chváliť a chvastať a tak ďalej....
Nie že by pre mňa bolo novinkou, že úžasne varím, ale vzhľadom na to, že sa necítim dostatočne docenená domovskou "society" tak si všetko musim nahádzať na internety, nech to aspoň všetci vidia jaká som šikovná a prípadne nech to všetci aj vyskúšajú a potom ma chvália.
Ach, kde sú tie časy keď ma v Prahe moja milovaná Ali chválila aj za praženicu, alebo proste za všetko čo som spravila aj keď sa mi to náhodou nepodarilo....
No každopádne, potom ako som včera dokonalo vyupratovala našu kuchyňu, bolo dnes nutné ju zašpiniť a keďže som chcela pomôcť babke, aby nemusela nič robiť, tak som sa pustila do varenia obeda(popritom som robila aj nakladaný hermelín, ale o tom potom, keď bude plávať aspoň 3 dni a ochutnám ho). Keďže som už mala dlhšiu dobu chuť na špagety, tak som sa rozhodla spraviť špeciálnu verziu bolognskych špagiet, aké sme si s Alenkou pár krát spravili v Práglu.
Základ tohto receptu je všetko Alenkina chyba, takže ak sa to niekto rozhodnete vyskúšať ďakujte jej!

Potrebujeme:
balíček špagiet
balíček sójového granulátu
zhruba 2 balíčky paradajkového pretlaku(to závisi od veľkosti jednej krabičky, u nás som našla len také menšie, takže dva boli akurát)
kečup
cesnak
oregano
bazalka
čierne korenie
vegeta
sójová omáčka/worcester
Syr(čím viac druhov tým lepšie- ja som použila klasický eidam, nivu a hermelín)
(v prípade nevegetariánov)slaninka
a ešte v prípade nehaterov môžte kludne použiť aj cibulu

Postup je jednoduchý, špagety sú jasné ako sa varia, tak poďme rovno na omáčku....
Najprv uvaríme sójový granulát, návod je na obale, ale normalne v osolenej a okorenenej vode, necháme zmäknúť a potom precedíme(poriadne vyžmýkame vodu) a šmaríme naspäť do hrnca, ďalej tam dáme pretlačený cesnačik, a potom nalejeme pretlak(mne to miesto liania sa striekalo, takže moja dokonalá kuchyňa je teraz kompletne zajebaná-nevadí), tu prichádza na radu kečup- ja som tam dnes dala aj sladký aj pikantný, a to je dobré na to, že to trošku dochutí takú čisto pretlakovú pachuť, ktorá hlta príchuť všetkých ostatných surovín, no a všetky koreniny tam proste nasypeme len tak od oka-podľa chuti- čierne korenie tam už netreba, v tom sa už varil ten granulát:). Ja osobne tam dávam ešte aj taký pikantný prášok čo máme doma, ale to už je tiež na každého chuťových bunkách že či to chce pikantné alebo nie:), miešame miešame, počkáme kým to trošku zabublá(nemusí to vyslovene vrieť) a máme hotoWo.

Ja som ešte potom opražila na drobno nasekanú slaninku a nastrúhala som spomínané tri druhy syra a dokonca keďže som z celej rodiny jediný cibulo hater, tak som ostatným zvlášť udusila trocha cibule(ostala mi z nakladania hermelinu a nevedela som čo s ňou).

No a potom už je to len treba všetko hodiť na tanier, posypať syrom, pokropiť slaninkou a Bon apetit..... bolo to fakt božské.....!

Tu máte aj obrázok dokonca odomňa:)

Mne to není vidieť celé pod tým syrom,ale aj tak je to pekné no ni?:)
A najlepšie je, že je to Vega aj neVega, takže v podstate není možné tým nikoho uraziť!:D

A tak, mrzí ma, že moja babka, ktorej som tým, že navarím obed chcela pomôcť si dala radšej maslový chleba a ani len neochutnala ale jej chyba....životná chyba:)
Ak sa niekto teda inšpiruje, dajte vedieť či chutilo, poteší ma to!:D

Marec zdarec

Práve som si zablúdila na svoj blogísek, a pozerám, že som nebola schopná ničím prispieť už vyše mesiaca.... tak som si povedala, že to jednoznačne treba napraviť.
Len čo napísať? Absolútne nič sa zatiaľ nezmenilo a všetko ide akurát tak k horšiemu...ale aby som nebola taká negatívna stále. Predsa len sa v týchto dňoch cítim lepšie.
Teda ono je to tak - posledný týždeň mi všetko začalo príliš doliehať na mozog a cítila som, že som tesne pred nervovým zrútením, ale včera sa niečo zmenilo a to niečo je milá ale veľmi jednoduchá vec, potvrdila sa mi informácia, že zajtra idem do Brna, takže sa moja psychika automaticky začala obaľovať, cítim sa lepšie, mám stopercentne lepšiu náladu a teším sa jak malé decko. Do milovaného Brníčka idem trošku zakaliť, vypadnem z prašivej Bratislavy a aspoň na tú malú chvíločku ktorú budem preč, nechám problémy za hranicami, nebudem myslieť na nič čo ťaží môj mozog a vrátim sa (snaď) v plnej sile na to aby som tie problemy konečne vyriešila. No a ďalším úžasným dôvodom mojej návštevy južnej Moravy, je aj to, že idem kúpiť lístky na koncert Wanastowiek, ktorý bude 19.4., takže sa tam ešte aj zase čoskoro vrátim a to už bude aká dokonalosť - Wanastowky a Brno naraz! Neviem či vôbec dokážem prežiť toľké šťastie! Každopádne po návrate ma čaká nielen, odznova začatý proces s hladaním roboty, konečne v plnej sile- a verím, že už sa to podarí a nenechám sa zdeptať. Najbližšie ma čaká koncom apríla prípravný kurz na príjimačky v Brne a začiatok mája budem mať totálne hektický, pretože štvrtého ma čakajú Wanastowky v Bratislave, 5. alebo 6teho budem mať v Brne príjmačky(čo bude síce zopár hodín neuveriteľného stresu, ale zase to bude v Brne:D) a z Brna pôjdem rovno do Prahy kde navštívim posledný koncert Wanastowiek v rámci ich československého turné, ktoré mimochodom začalo práve dnes v Plzni. No a ešte by som možno mohla spomenúť, že znovú riešim bratislavský koncert pre Barbar punk, ktorý by sa mal konať niekedy v júni v Randali(ešte to treba potvrdiť, takže dátum zverejním neskôr, ale bohužial bude tento koncert vo velice blbý deň - štvrtok.
Ak sa podarí, tak budem robiť aj nejaké koncerty v CZ(Brno a Praha prichádzajú do úvahy) pre Mudhole ale to by sa chlapci museli konečne rozhýbať, čo dúfam čoskoro aj spravia:).
Za posledný mesiac sa inak fakt neudialo nič výnimočné ani zaujímave čo by stálo za reč(aj preto mi hrozilo nervové zrútenie, lebo ja naozaj fanaticky nedokážem prežiť dennodennú rutinu, kedy furt robím to isté, stretávam tých istých ľudí alebo jednoducho nestretnem nikoho kto by ma nadchol, proste žijem zo zmien a zaujímavých situácii a to sa nedialo nejako) ale tak napríklad 23.3. som ako fotografka na kamarátovej praktickej maturite navštívila Kempinski hotel, čo sa mi fakt, že nechcelo absolvovať a dosť som sa tam nudila celý večer, ale inak musím dodať aspoň to, že kamarátovi maturita vyšla skvele, takže som rada aspoň za neho:).
No a to by snaď na dnes stačilo, dúfam, že sa konečne začnú diať veci o ktorých stojí za to písať, nech to tu nezanedbávam.